16. schôdza

Vážený pán predsedajúci, ctená snemovňa. Ubehlo skoro presne sto rokov od udalosti v meste Hadžin, vtedy v Osmanskej ríši, bola nedeľa ráno a 10-ťtisíc obyvateľov tohto Arménskeho mesta sa zhromaždilo vo svojich chrámoch, aby chválilo Boha. V tých chvíľach mesto prepadli moslimskí ozbrojenci. Ešte v ten deň bol arménsky Hadžin minulosťou. Masaker Arménov v Hadžine sa stal jedným z kričiacich symbolov arménskej genocídy, ktorú Slovenská národná rada uznala ako jedna z prvých parlamentov sveta.
Masakre, pogromy, etické čistky pokračovali v tomto regióne ďalej. Mnohí z nás si ešte pamätáme na protiarménske pogromy v azerbajdžanských mestách Sumgait či Baku v rokoch, keď sa rozpadal Sovietsky zväz. Práve v tých rokoch sa začala vojna, ktorú sledujeme aj dnes. Vtedy sa zrodil Azerbajdžan bez Arménov a Náhorný Karabach bez Azerov. Jablkom sváru sú hranice, ktoré stanovil ešte Stalin v 20. rokoch 20. storočia.
V duchu idey internacionalizmu v každom štáte mali žiť veľké menšiny, napr. Arméni v Náhornom Karabachu v rámci sovietskeho Azerbajdžanu. Keď budeme mierni, nazveme takto stanovené hranice nemúdrymi. Vojna, ktorá začala protiarménskymi pogromami v Azerbajdžane, horí aj dnes. Azerbajdžan s podporou svojho tureckého spojenca bombarduje civilné oblasti Náhorného Karabachu. Zbombardovala aj najstaršiu kresťanskú katedrálu Náhorného Karabachu, hoci popliesť si ju s vojenským objektom je skutočne ťažké.
Toto je iba strohý popis reality konfliktu, ktorý je pre nás vzdialený, ale v niečom blízky. Aj naši predkovia bojovali v dlhej 150-ročnej vojne s Osmanskou ríšou. Máme v pamäti slová Chalúpkovej slávnej básne Turčín Poničan, ktorá pripomína tieto pre našich dedov kruté časy. V tejto súvislosti vidíme v inom svetle aj teroristické útoky vo Viedni, ktoré sa odohrali presne 100 rokov odo dňa vyvraždenia arménskeho Hadžinu. Na Malom Kaukaze ide o konflikt, ktorý sa bytostne dotýka civilného obyvateľstva. Je to región, kde víťaz berie všetko.
Národná rada Slovenskej republiky musí ctiť záujmy Slovenskej republiky, a teda sa postaviť na stranu dodržiavania medzinárodného práva vrátane ochrany princípu nemennosti štátnych hraníc proti vôli daného štátu. Na druhej strane sa musíme ako ľudia, ako kresťania postaviť barbarským útokom proti civilnému obyvateľstvu. Tu niet kam uhnúť.
Rokujeme o rezolúcii ku konfliktu o Náhorný Karabach. Rokovaniami sa podarilo upraviť text tak, text tak, aby splnil tri hlavné ciele: vyjadroval záujmy Slovenskej republiky, jasne pomenoval strašnú realitu vojny v oblasti Náhorného Karabachu a vyzval na mierové urovnanie konfliktu, čo umožní žiť obyvateľov regiónu bez obáv z toho, že odkiaľsi priletí bomba a definitívne zmení či ukončí ich životy.
Chcem oceniť prácu predkladateľov pána Valáška a pána Krúpu pri predkladaní tejto deklarácie a zároveň poďakovať pani poslankyni Záborskej za jej vklad do prípravy finálneho textu pozmeňovacieho návrhu pánov poslancov Krúpu a Valáška. Predložená deklarácia nerieši všetko. Ani nemôže. Národná rada Slovenskej republiky na to nemá dostatok síl. Riešenie konfliktu je predovšetkým na Arménoch a Azerbajdžancoch a ich vedúcich predstaviteľoch. Ako konflikt dopadne, teda či sa nájde spôsob na opätovné včlenenie Náhorného Karabachu do Azerbajdžanu, alebo sa Náhorný Karabach, teda republika Arcach, stane nezávislým, je iba na obyvateľoch regiónu. My môžeme a musíme vyzvať Arménsko, Azerbajdžan, Turecko a Rusko na intenzívne rokovania a dosiahnutie mieru.
Ja za seba aj kolegov z Kresťanskej únie môžem povedať, že podporujeme návrh deklarácie v znení pozmeňujúceho návrhu kolegov Krúpu a Valáška.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, už tu bolo toho povedané relatívne veľa, obsiahlo, tak ja si dovolím len pár slov ku tomuto návrhu uznesenia, ktorým Národná rada vyjadruje svoj postoj k situácii v oblasti Náhorného Karabachu.
Chcem povedať, že jednoznačne podporujem túto iniciatívu koaličných poslancov a vážim si ju. Vítam vyvážený postoj predkladateľov, ktorý jednoznačne odsudzuje násilie, vyzýva ku riešeniu sporu mierovou cestou a nefavorizuje ani jednu, ani druhú stranu, no volá po dodržiavaní princípov medzinárodného práva. Som presvedčený, že naozaj posledné, čo tento zložitý región potrebuje, sú ďalšie konflikty a násilie medzi jeho obyvateľmi. Konflikty by sa mali riešiť za rokovacím stolom, nie prostredníctvom zbraní, a tak ako ja, aj Národná rada dôrazne odsudzujeme akékoľvek násilné riešenie sporov medzi štátmi bez ohľadu na to, akého sú tieto spory pôvodu, a to nielen preto, že takýto postup je v rozpore s medzinárodným právom, no hlavne kvôli dopadom na civilné obyvateľstvo, ktoré vždy najviac trpí každým jedným konfliktom. Pre obyvateľov v epicentre konfliktu totiž nie je najdôležitejšie, kto si s kým začal a kto je prvý na vine, ale najdôležitejší je podľa môjho skromného názoru pre nich mier, stabilita a možnosť žiť pokojne svoj život.
Nechcem, samozrejme, ešte raz hovorím, nekriticky zastávať a nezastávam pozíciu jednej strany, obe majú totiž svoj podiel viny a sú na nich podozrenia aj z útokov voči civilnému obyvateľstvu, chcem sa ale pridať k výzve všetkým zúčastneným, aby sa namiesto ozbrojených stretov a konfrontácií zamerali na mierové riešenie celej tejto situácie v záujme rešpektovania princípov medzinárodného práva, pokojného riešenia sporov medzi štátmi a v záujme obyvateľov Náhorného Karabachu.
Ďakujem veľmi pekne.

Ďakujem za slovo. Táto debata bola do veľkej miery plná emócií a sentimentu. A keby sme naozaj mali ísť tou cestou sentimentu, tak je veľmi logické, že by sme Arménsko podporili. Je to predsa len kresťanská krajina, Slovensko je tradične kresťanskou krajinou, aj keď aj to sa mení, sú nám logicky bližšie ako tureckí Azeri a moslimovia a hlavne v kontexte histórie človek nemôže konať inak, ako vyjadriť úprimnú sústrasť s tým, čo sa Arméncom stalo v minulom storočí počas genocídy, ktorú Turecko s veľkou hanbou dodnes stále popiera, pričom umrelo, tie odhady sa rôznia, ale hovorí sa až o 1,5 mil. ľudí, medzi nimi nevinných, ženy, deti a starí.
Kolega Vašečka to povedal, Hitler, keď plánoval holokaust, hovoril, kto si dnes spomenie na genocídu Arménov. Dúfal, že takto nejako prachom zapadne aj genocída Židov. Našťastie si ľudstvo spomína na obe.
Keď sme ale pri tom sentimente, tak musím vyjadriť isté počudovanie, keďže pán kolega Blaha tu včera sa bil do hrude a obetavo obhajoval režimy, ktoré kresťanstvo neznášali, ktoré boli otvorene protikresťanské a slobodu kresťanov popierali, ktoré vražili kňazov a bránili ľuďom slobodne vyznávať svoju vieru, dnes hovoril o bratoch kresťanoch, o bratskom kresťanskom národe, zajtra možno bude vyzývať k džihádu s bratmi moslimami.
Každopádne nemali by sme maľovať nejaký jednostranný obraz a tento konflikt zjednodušovať na konflikt toho dobrého, nevinného Arménska a zlého Azerbajdžanu. Ako povedal predseda Valášek, tento konflikt má už svoju históriu a tie zločiny a prehmaty sa diali na obidvoch stranách. Áno, hovorí sa o tom, že Azerbajdžan používa kazetové bomby a útočí na civilné obyvateľstvo. To je pravda, ale druhým dychom musíme povedať, že za zločiny proti civilom je vinený, je vinené Arménsko, ktoré tiež používa kazetové bomby a balistické rakety na civilné ciele. Naopak, mali, ako malá krajina by sme mali ísť cestou diplomacie a cestou urovnania konfliktu za účasti oboch strán.
Hovorilo sa veľa o Rusku ako o jedincom spojencovi Arménska, čo do veľkej miery je pravda, veď Rusko má s Arménskom historicky veľmi dobré vzťahy. Ale keď už hovoríme o Rusku, tak samotný Putin priznal, že riešenie vidí hlavne v spolupráci s Minskou skupinou a vzájomným urovnaním konfliktu. Takže my nerobíme nič iné, len v podstate hovoríme to, čo hovoria obidve strany, a to, že cesta je spoločné vyjednávanie a nájdenie riešenia, aby sa konflikt urovnal čím skôr.
A preto považujem za veľmi správne to uznesenie, rád ho podporím, pretože všetci sa zhodneme na tom, že vojna a zabíjanie sú zlé a najlepšia cesta, ako to urovnať, je s mediáciou, vyjednávaním a dohodou.
Ďakujem veľmi pekne.