23. schôdza

Ďakujem pekne. Pán podpredseda, pán navrhovateľ, pán spravodajca, budem právnicky, možno... Nie je tu pán Suja, lebo on na mňa zvykne reagovať, a potom to hneď vidím na Facebooku, tak možno mu napíšte, nech príde.
A XII. hlava osobitnej časti Trestného zákona obsahuje tie trestné činy, ktoré vy chcete vypustiť, a argumentujete, že vo svete je sloboda slova chránená rôznymi spôsobmi, samozrejme, najširšia ochrana je poskytnutá v Spojených štátoch, kde aj tá judikatúra súdu, najvyššieho súdu je, je široká a tá tradícia je iná. Ja práve preto o tom chcem hovoriť, že z čoho vychádza táto úprava, ktorá bola vložená vo veľkej novele a ktorá bola z časti obsiahnutá aj predtým do tej XII. hlavy Trestného zákona. Tá skúsenosť, ktorú zažila Európa či v začiatkoch 30.-40. rokov minulého storočia, alebo potom neskôr počas obdobia totalitného režimu, komunizmu, vplýva, samozrejme, aj na právne poriadky a na spoločnosť ako takú. A ten vplyv je spôsobený tým, že my sme sa naučili v Európe, že slovo má moc, že slovo môže spôsobiť to, že sa k moci na základe slova dostávajú ľudia, ktoré potom svoje slová a svoje názory realizujú brutálnym spôsobom. A ten brutálny spôsob je milióny a milióny ľudských obetí, ktoré boli spôsobené práve tým, že nikto sa poriadne nepostavil Hitlerovi, že mu ľudia ustupovali, že sa nikto poriadne nepostavil Tisovi, že mu ľudia ustupovali a na základe ich účastina moci, na základe ich vládnutia boli zavraždení ľudia, ktorí mali inú rasu, boli iného náboženského vyznania, ktorí boli zdravotne postihnutí, ktorí mali inú sexuálnu orientáciu.
Táto právna úprava nie je v našom právnom poriadku samoúčelne, ona je tam preto, aby bola schopná identifikovať pri určitej intenzite, a to treba zvýrazniť, lebo aj u nás je tá judikatúra jasná, pri určitej intenzite názory, ktoré vedú a podnecujú k tomu, aby ľudia začali páchať násilie na iných ľuďoch, na tých, ktorí nezdieľajú rovnakú vieru, nemajú rovnakú orientáciu alebo majú rôzne zdravotné postihnutie.
A toto je veľmi dôležité a o tomto treba hovoriť, lebo ak celý kontext necháme iba na tom, čo hovorí pán predkladateľ alebo skupina predkladateľov, že my chceme obmedziť ľuďom slobodu slova, to nie je, to proste nie je pravda. To sú milióny, milióny obetí, ktoré boli zavraždené, a toto si treba pomenovať a toto treba povedať úplne jasne. A ten návrh, ktorý vy predkladáte, má za cieľ podľa môjho názoru ponechať spoločnosť napospas tomu, aby tu ktokoľvek mohol vykrikovať čokoľvek, a to proste nie je správne. Jedna vec je povedať nejaký názor a môže to byť aj hlúpy názor, to je úplne v poriadku, ale druhá vec je skúmať potom a mať možnosť skúmať intenzitu toho, čo ten názor, jeho šírenie a všetky okolnosti v súvislosti s tým, ako bol tento názor vyslovený, k čomu to môže smerovať.
Pozrite, my všetci sme v tomto parlamente a dostali sme sa do tohto parlamentu na základe názoru. Pán Mazurek, ak ho môžem použiť ako príklad je zdatný rétor a iste aj na základe svojho prejavu ho ľudia volia. Mňa takisto ľudia volili na základe toho, ako som ja vystupoval, ako som konal aj ako som hovoril. A takto by som mohol ísť týmto plénom. A vyslovovať názor je v poriadku, ale ten názor má určité mantinely, resp. jeho prednášanie má určité mantinely, pretože ľahko sa môžme dostať do dôb, kde aj posilnený dobou sociálnych médií skĺzneme k tomu, že začneme tak podprahovo pomaly, ale veľmi intenzívne hovoriť, že proste niektorí ľudia by nemali napríklad mať právo na život. To je tá najextrémnejšia forma. Alebo že by mali byť vyčlenení do nejakých osobitných giet, alebo že by mali cestovať niekde vzadu v autobusoch a nemali by cestovať v rovnakých autobusoch, ako cestujeme my.
Hovorili ste o skúsenosti zo Spojených štátov a zdá sa mi, ak chceme byť féroví potom k tej skúsenosti a k prejavu, slobode slova, tak by sme mali ísť aj do tej judikatúry súdu, kde práve tá judikatúra sa vysporiadava s rasovou segregáciou, kde sa vysporiadava s tým, akým spôsobom aj Američania zlyhali v tom, že mali na svojom území určitý typ lágrov alebo táborov, kde počas 2. svetovej vojny koncentrovali obyvateľov, resp. príslušníkov japonskej menšiny v Spojených štátoch, alebo ázijských menšín, a s týmto sa oni vysporiadali, to je nie je tak, že by vôbec toto neriešili, no my posilnení tou skúsenosťou, tou tragickou skúsenosťou, ktorú máme v Európe, zásahom, ktorý tu priniesla druhá svetová vojna a ktoré tu priniesli tie monsterprocesy v 50. rokoch, sa musíme voči tomuto chrániť.
Viete, ja môžem položiť rétorickú otázku a pokojne môžete na to alebo nemusíte na to reagovať, pán Mazurek, je otázka, že či vy by ste sa ospravedlnili za to, čo sa udialo v minulosti, keby nad vami súd nevyniesol rozsudok. Ja neviem, možno na to viete odpovedať, možno nie, práve vo vašom prípade sa ukázala, že ten prostriedok ultima ratio, ten posledný prostriedok, ktorý je Trestný zákon, ktoré je trestné konanie, možno mal nejaký efekt, možno poviete, že nemal a že by ste to urobili tak či tak. Na to neviem odpovedať, ale pointa je, že je tu rámec, ktorý stanovuje zákon, a ten rámec, proste hovorí, že nie je možné vyzývať niekoho k nenávisti na niekom inom, na nenávisti, ktorá smeruje k jeho fyzickej likvidácii, k obmedzeniu jeho občianskych práv podobne. To je ako keby jedna skupina tých trestných činov, ktoré vy navrhujete vpustiť. A druhá skupina je zachovávanie si historickej pamäte.
Proste táto spoločnosť a moderná spoločnosť nemôže dopustiť to, že budeme popierať holokaust v tom najširšom slova zmysle holokaust, lebo on sa netýka len židovského obyvateľstva, alebo že sa budeme tváriť, že v období od roku 1948 po rok 1989 tu proste neboli politickí väzni, neboli tu monsterprocesy a nebolo tu jachýmovské peklo, ak to môžem povedať. To je podľa mňa primárna úloha štátu - byť schopný vysloviť úctu k mŕtvym, ktorí boli zabití, ktorí boli zabití, ja to opakujem, politickým režimom. Práve preto štát ide tak ďaleko a hovorí, že popieranie týchto faktov, lebo to sú fakty, to nie sú žiadne dohady ani historické názory, ktoré musia byť preskúmané, to sú konkrétni ľudia, ktorí boli zavraždení totalitnými režimami, tak ich pamiatku chráni až na takejto úrovni. A preto si myslím, že nie je správne, aby boli tieto trestné činy vypustené.
Ja som ochotný pripustiť akademickú debatu alebo debatu na úrovni aj sudcov, prokurátorov, odborníkov na Trestné právo, akým spôsobom sa má vyvíjať tá judikatúra, či je jasne stanovený ten mantinel, či je jasne stanovené to, kde tá intenzita, čo sú kvalifikačné kritériá tej intenzity pre posúdenie určitých trestných činov, či to máme dostatočné. To je úplne v poriadku, o tom sa rozprávajme, veď tak sa tá judikatúra aj vyvíja. Ale to, aby sme úplne vypustili tieto trestné činy alebo skutkové podstaty trestných činov, je podľa mňa nesprávne a bola by o cesta späť.
Ja potom aj politicky by som vás mohol upodozrievať z toho, to, čo tu kolegovia naznačili, že či nechcete tieto trestné činy vypustiť práve preto, že váš jeden z vašich kolegov dnes čelí trestnému stíhaniu práve kvôli jeho výrokom, kvôli jeho konaniu a podobne. To je vec, na ktorej sa nezhodneme, ja sa domnievam, že to je asi súčasťou motivácie, vy, predpokladám, to budete popierať.
A poviem aj jednu vec, kde si viem predstaviť s vami súhlasiť, a to je, ak by ste navrhovali vypustiť trestný čin ohovárania. Ja tam napríklad som ochotný držať slobodu prejavu, rozprávať o tom, či tá skutková podstata je napísaná správnym spôsobom, či naozaj nemôže byť nejakým spôsobom zneužívaná. Ale nikdy nemôžem súhlasiť s tým, aby sme za prvé nemali prostriedok, akým je možné zabrániť šíreniu a konaniu, ktoré smeruje k potláčaniu základných ľudských práv, národnostnej, rasovej alebo etnickej nenávisti. To proste nie je správne podľa mňa to, štát má držať. A rovnako nikdy nemôžem súhlasiť s tým, aby sme ako štát, lebo právo je nástrojom regulácie štátu, zabudli na milióny obetí, ktoré boli zavraždené v mene názoru Hitlera, Stalina a ďalších. Toto nie je správne, a preto nepodporím a nemôžem súhlasiť s vašou novelou.
Ďakujem pekne za pozornosť.

Na vaše vystúpenie, pán podpredseda, dve faktické poznámky.
Ako prvý, pán poslanec Osuský, nech sa páči.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No a nepoviem nič nové, keď poviem na úvod: „Na počiatku bolo slovo.“ Táto veta pokrýva kdečo. Dobré i zlé, ako to u slov tak chodí.
Keď začínal svoju kariéru Adolf Hitler, tak napísal, ako vieme, knihu, v ktorej naznačil, ba priam jasne pomenoval to, čo zamýšľa. Bolo chybou mnohých, že ho nebrali vážne ani vtedy, keď to písal, a tesne potom, ale ani potom, keď nadobudol moc, aby napísané mohol pretaviť do činov.
Keď Klement Gottwald v československom demokratickom parlamente povedal pamätnú vetu: „My chodíme do Moskvy učíti se, jak vám zakroutíme krkem,“ tak to po víťaznom februári mohli pocítiť všetci tí, ktorí ctili demokraciu, slobodu slova a počkali, kým Klement Gottwald a jeho horda dostanú moc, aby im to predviedli.
Keď povedal Dr. Jozef Tiso: „Zbav sa svojho škodcu,“ tak za tým potom tiež nasledovali dobytčie vagóny, gardisti nakladajúci občanov Slovenskej republiky zbavených občianskych práv na cestu do stratena.
Inými slovami, na počiatku bolo vždy slovo a tí, ktorí sa pokúšajú relativizovať silu slova a brániac fikciu bezbrehej slobody slova, nemajú nikdy iný úmysel, ako ukázať, čo bude, keď oni tú moc dostanú.

S faktickou poznámkou, pán poslanec Lehotský, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Juraj, ďakujem za vysvetlenie, tú argumentáciu Amerikou a rád by som ťa ešte doplnil v nej.
Milan Mazurek si osvojil a spomínal to viackrát, teda tú americkú cestu, že teda v Amerike je ten zákon omnoho slobodnejší a vďaka tomu, nejakej prirodzenej regulácii spoločnosťou a vďaka tomu teda fašizmus, nacizmus ani komunizmus v Amerike si cestu nenašili.
A ja vám teda chcem iba pripomenúť, že, že na začiatku 20. stor. pred tými dvoma veľkými katastrofami ani v Európe nebolo, neputovali ľudia za svoje extrémistické názory do väzenia. To nezabránilo tomu, aby tieto dve strašné totality spustošili Európu, vlastne celý svet. Chcem tým povedať, že, že americká cesta neplatí, resp. nehodí sa na Európu, Európa má svoju vlastnú strašnú skúsenosť, ktorú je potrebné rešpektovať a z ktorej sa je potrebné poučiť.
Ďakujem.

Pán podpredseda nebude reagovať, takže tým sme vyčerpali rozpravu k tomuto bodu, čiže vyhlasujem všeobecnú rozpravu za uzavretú a poprosím, teraz pán navrhovateľ má záujem o záverečné slovo, udeľujem mu slovo. Nech sa páči.

Vážené dámy, vážení páni, ja by som to trochu zhrnul. Bola tu snaha o vecnú diskusiu v jednej faktickej poznámke od pána Osuského, v jednej od pána Stančíka, v časti prejavu od pána podpredsedu parlamentu Šeligu, zvyšok prejavu sa týkal minulosti, predpokladaného úmyslu predkladateľov, týkal sa exkurzov niekoľko storočí späť, týkal sa všetkého možného, ale veľmi zásadným spôsobom obchádzal samotný návrh zákona. A to ma na tom mrzí najviac, že zákonodarci, ktorí tu sedia a ktorí tu boli zvolení, jednoducho nedokážu obísť nejaké svoje osobné antipatie a proste sa odosobniť od toho základného najprimitívnejšieho pudového politického boja a dívať sa na vec s nadhľadom a dívať sa na ňu fakticky, a preto budem reagovať na to, čo malo zmysel.
V prvom rade hovoril pán Osuský o tom, že on síce glorifikuje Spojené štáty Americké, veď má americkú hymnu aj na zvonení telefónu, a kedy môže, tak USA chváli, ale tento ich princíp slobody slova skratka neuznáva. Povedal to na rovinu, povedal to ako chlap. Ja to rešpektujem, ale myslím si o tom taktiež niečo iné. Potom následne ale dodal, že absolútna sloboda slova môže viesť k niečomu, ako napr. keď niekto povie, že marihuana je fajn, ale ten kokaín je ešte lepší a taký heroín, to je skrátka úžasné. To som ho parafrázoval. Bolo mi trochu divné, že to hovoril práve, keď bol ešte dva volebné obdobie pred tým kolegom pána poslanca Poliačika, ktorý presne toto hovoril, ale to je v poriadku (povedané so smiechom), to už je niečo iné, každopádne Trestný zákon pozná trestný čin šírenia toxikománie, to znamená, navádzanie niekoho iného k užívanie drog je trestným činom aj napriek tomu, že sa to tu veľmi nedodržiava a verejne sa to propaguje, ale chcem povedať to, že príklad, ktorý použil pán Osuský, nie je správny, pretože už dnes keď niekto chváli kokaín alebo heroín, tak mu v podstate nič nehrozí, lebo dokiaľ tie drogy nepredáva alebo reálne niekde neberie, aj keď ich berie, tak sa na to prihliada už len tak nejakým jedným očkom. To znamená ten príklad nebol úplne správny.
Čo sa týka pána Stančíka, tak ten povedal, že on sa viac prikláňa k tomu americkému modelu slobody slova, ktorý nepozná nejaké takéto extrémistické trestné činy, ale pochybuje v nejakom úmysle predkladateľa. To bol aspoň legitímny politický názor, dobre, beriem ho v úvahu, a taktiež ja keď tu hlasujem ako poslanec Národnej rady a mnohokrát pochybujem o rôznych úmysloch predkladateľov návrhov zákonov, ale tieto vôbec neberiem do úvahy pri svojom rozhodovaní, pretože ľudia ma tu volili preto, aby som pozeral na ten papier a hodnotil text, ktorý mi predložili, a na základe neho sa následne v hlasovaní rozhodol. Ja viem, že je to niekedy veľmi veľa, ak by som to isté očakával od vás, aby ste sa povýšili nad tie, znovu opakujem, osobné antipatie, ale takto to vidím ja.
No a čo s týka pána Šeligu, tak ten hovoril o tom, že ak by sme zrušili tieto extrémistické trestné činy a aplikovali tu na Slovensku napríklad model americkej slobody slova, tak by sme nechali tú spoločnosť napospas nejakých extrémnych, nenávistným prejavom. Svojím spôsobom, áno, je to pravda, ale na druhej strane máte absolútnu istotu, že akýkoľvek takýto extrémny alebo nenávistný názor by nemal šancu na žiadnu formu politického úspechu, to je proste danosť, to je skrátka fakt. Ak dnes vidíte niekoho prezentovať sa primitívnym alebo nenávistným prejavom, okamžite ho väčšina spoločnosti, nehovorím, že aj taký si nenájde zopár fanúšikov, ale to môže byť na celom Slovensku pár tisíc ľudí, ale väčšina, drvivá, takmer absolútna väčšina spoločnosti ho odsúdi na úplný okraj a ten človek je automaticky vymazaný.
A toto je to, čo tu ja hovorím, to je to, čo som proste povyšoval nad tých USA, že tam sa to presne deje rovnako a nepotrebujú do toho ťahať prokurátorov, vyšetrovateľov, sudcov a ďalšie veci, to znamená nejakým spôsobom sa obávať toho, že spoločnosť by prevzali určité extrémistické alebo nenávistné názory, skrátka nie je namieste.
Potom ste spomínali to, že musíme skúmať okolnosti a intenzitu. Viete, to je veľmi subjektívny pohľad. Veľmi záleží na tom, akého znalca dostanete na váš súdny proces, ak náhodou budete čeliť takýmto veciam, pretože pozrite si príklad pána Rostasa, s ktorým ja v mnohých veciach nesúhlasím, ale on dostal znalkyňu, ktorá mu povedala, že len preto, že v článku, kde citoval štúrovcov, nespomínal holokaust, tak tým holokaust popiera. A ak dostanete takéhoto znalca na súdny proces, znalca, ktorý sa jasne, úplne radikálnym spôsobom vymedzí voči spôsobu vášho myslenia a u ktorého je zrejmé, že chce urobiť všetko preto, aby vás strčili do basy, tak ťažko môžete dúfať v určitú spravodlivosť. A toto je presne problém týchto tzv. extrémistických trestných činov, že je to vždy na posudzovaní určitých ľudí, ktorí majú subjektívny názor, a na základe neho vyhodnocujú potom, či ten čin podľa nich bol, alebo nebol, alebo napĺňal, alebo nenapĺňal skutkovú podstatu, a vtedy, keď ste potom, stojíte pred súdom ako napríklad ja a súdi vás politický oponent, to znamená, kandidát strany SaS, strany, ktorá otvorene bojuje voči všetkému, čo vy v politike reprezentujete, a ich kandidát rozhoduje o tom, či za názorový trestný čin máte byť odsúdený, alebo nie, tak sa potom o akej spravodlivosti bavíme. Sudca, ktorý odsúdil mňa, pán Paluda bol kandidát strany SaS vo voľbách predtým. Rozumiete? Ako o niečom takom môžete následne hovoriť ako o akte spravodlivosti? Nemôže predsa jeden politik súdiť iného za politický, alebo resp. za názorový trestný čin, veď to je nonsens a toto sa dnes deje. A potom si hovorte, aha, on bol odsúdený, on spáchal niečo strašné. Nie, bol to politický proces a politický úplne jednoznačne a nedá sa to poprieť.
No a potom ste hovorili, pán Šeliga, že USA sa muselo vysporiadať napríklad s rasovou segregáciou, a to by bol problém prijatia tohto návrhu zákona. Ja si to nemyslím, pretože trestný čin apartheidu je naďalej v Trestnom zákone, v podstate funguje a vôbec ho nenavrhujeme nejakým spôsob vyňať, to znamená, s týmto trestným činom nikto nemá žiadny problém, veď je to úplne logické a legitímne, to znamená, tento argument nebol podľa môjho názoru namieste.
Čiže ak by som to celé zhrnul, pretože reagovať na rôzne subjektívne pocity a psychologické posudky pána Krúpu alebo podobných poslancov nemá v podstate žiaden zmysel, princíp je úplne jednoduchý, ja som presvedčený o tom, že emócie nesmú rozhodovať pri tvorbe zákonov, to znamená, že moja emócia cítiť sa, nebyť urazený alebo v podstate, ak som príslušník menšiny, chcem mať plnohodnotné právo, aby ma nikto nemohol uraziť, skrátka nesmie byť smerodajná pri tvorbe legislatívy. Tak ako ja sa vzdávam svojho práva, keď bojujem za slobodu slova, aby napríklad nejaký príslušník menšiny alebo ktokoľvek iný nemohol urážať mňa pre môj pôvod.
Viete, ja som čelil obrovskému množstvu vyhrážok od rôznych príslušníkov jednej slovenskej menšiny, ktorí mi adresovali hocičo, že ma treba stiahnuť z tej mojej odpornej bielej kože, znásilniť moju mamu, znásilniť moju sestru, vyzabíjať mi celú rodinu. Ja som to predložil vyšetrovateľom a tí povedali: „Ale to je všetko v poriadku, to je úplne legitímne, to bol len prejav nejakého hnevu,“ a zmietli mi to zo stola. A povedali mi: „Váš život si nezaslúži nejakú ochranu.“ A toto sú trestné činy, o ktorých ja si myslím, že musia ostať v Trestnom zákone, lebo to je priamy podnet ku konaniu, to je priame vyhrážanie. Ale ani to na Slovensku nefunguje. A potom mi Okresný úrad, ktorý to vyšetroval ako priestupok, v Kežmarku povedal, tam, čo sedí zhodou okolností pán primátor, ale Okresný úrad v Kežmarku mi povedal, že sa im nepodarilo stotožniť ani jedného z tých páchateľov. Čiže ani si nedali tú prácu, aby si na Facebooku našli tie mená a pozreli si, kto to je.
Čiže s takýmito trestnými činmi na Slovensku máme zásadný problém. Nevyšetrujú sa, neriešia sa, uvidíme v prípade pána Naďa, ktorému sa ľudia vyhrážali, a čo taktiež ja odsudzujem. Ale hlúpostí, keď si niekto povie v hneve nejakú somarinu, keď to musím takto povedať, na Facebooku, a už na druhý deň ráno to ľutuje, a potom ho ťaháte po špecializovaných súdoch, voláte znalcov, chcete ho odsúdiť a posúdiť do väzenia za to, že mal zlý deň a napísal niečo v hneve na Facebook. Toto je celý ten princíp, že ak je niekto, niekto nenávistný fanatik a inému sa vyhráža, toto musí v Trestnom zákone ostať.
Ale ak je niekto v podstate v nejakej zlej nálade a napíše nejakú hlúposť, niekedy mu ujde nejaké slovo, tak ho predsa nemôžete za toto ťahať po súdoch a odsudzovať. Na čo je toto celé dobré? V prvom rade je to plytvanie zdrojmi štátu. V druhom rade je to skrátka ešte väčšie rozdeľovanie spoločnosti, je to potláčanie slobody, a ako spomínali aj kolegovia, skrátka tie paragrafy, ešte keď aj ich prijímal pán Harabin do Trestného zákona, sú písané tak gumene, gumeno, že mu to vrátil sám prezident, vtedy Gašparovič, že nie sú správne definované a že sa nimi alebo pomocou nich prenasledovať politických oponentov. A to sme videli napríklad aj na mojom príklade.
Čiže na úplný záver. Celé je to veľmi jednoduché. To, čo funguje, ako hovorím, v Spojených štátoch amerických, kde tá spoločnosť má ten samoregulačný efekt a akúkoľvek nenávistnú skupinu vytlačí na svoj okraj, to, som presvedčený, že môže fungovať aj tu. Som presvedčený o tom, že štát má postihovať iba názory smerujúce ku konkrétnemu konaniu, k nejakému násiliu, k nejakému vyhrážaniu. A tiež som presvedčený o tom, že názory, ako predviedli pán poslanec Herák alebo Pollák, založené iba na emóciách a subjektívnych antipatiách voči iným osobám, sú úplne iracionálne.
A označovať takéto snahy za nejaký fašizmus, rasizmus, extrémizmus sú skrátka čisté bludy, pretože títo ľudia, keď potom budú voliť pána Lipšica za špeciálneho prokurátora, si musia uvedomiť, že za toho špeciálneho prokurátora volia niekoho, o kom sú presvedčení, že má fašistické, extrémistické alebo nenávistné názory, pretože on tu dlhodobo prezentuje úplne to isté, čo ja som teraz povedal.

Chcem sa spýtať oboch spravodajcov, keďže prerokovávame dva body, či majú záujem o vystúpenie. Nie. Konštatujem, že všeobecnú rozpravu týmto pádom sme uzavreli aj záverečné slová, teda vyjadrenie, sú za nami, a prerušujem rokovanie o týchto dvoch bodoch.
Ďalším bodom programu je prvé čítanie o návrhu poslancov Mariana Kotlebu, Marka Kotlebu, Eduarda Kočiša, Petra Krupu a Miroslava Suju na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 361/2014 Z. z. o dani z motorových vozidiel a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 71/2013 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
Návrh zákona je uvedený pod parlamentnou tlačou č. 379. Rozhodnutie predsedu Národnej rady o prerokovaní vo výboroch je č. 377.
Dávam teraz slovo poslancovi Markovi Kotlebovi, aby návrh zákona uviedol, nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

(Rokovanie o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Mariana Kotlebu, Marka Kotlebu, Eduarda Kočiša, Petra Krupu a Miroslava Suju na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 361/2014 Z. z. o dani z motorových vozidiel a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 71/2013 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, tlač 379.)

Vážené poslankyne, vážení poslanci, poslanci za stranu Kotlebovci – Ľudová strana Naše Slovensko Marian Kotleba, Marek Kotleba, Eduard Kočiš, Peter Krupa, Miroslav Suja predkladajú do Národnej rady Slovenskej republiky návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 361/2014 Z. z. o dani z motorových vozidiel a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 145/1995 Z. z. o správnych poplatkoch a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 71/2013 Z. z. o poskytovaní dotácií v pôsobnosti Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky.
Cieľom uvedenej novely zákona je zatraktívniť nákup, registráciu a prestavbu vozidiel, ktoré využívajú alternatívne druhy paliva v snahe znížiť zaťaženia životného prostredia. Zvýšenie podielu vozidiel na alternatívny pohon na území Slovenskej republiky docielime radou opatrení, a to zvýhodnením v oblasti daní, poplatkov a dotácií.
Viac by som k danej novele uviedol v rozprave, do ktorej sa ako prvý hlásim.