Ďakujem pekne. Prihlásil som sa do rozpravy, aby ste mohli na mňa reagovať. Ja potom sa na tie reakcie tiež snažím k nim vyjadriť.
Začnem tým, Karol, že najprv chcem oceniť, že si si teda naozaj dal námahu, prečítal si si správu SOI-ky napríklad. Najprv začnem tým, že si povedal, to som si zapísal doslova. "Zákon sa ide rušiť bez náhrady." Tak to bude, to robí dojem, ako keby teraz sme tie ihriská nechali napospas tomu hnusnému, studenému, neúprosnému trhu, že tam žite si!
Ale nie je to pravda, Karol, my, keď som povedal, že žijeme v preregulovanom svete, tak, samozrejme, aj na ihriská už máme dosť regulácií. Už dnes.
Po prvé, stavebný zákon, už tu to bolo spomenuté. Tam sa hovorí o ihriskách.
Technické normy, na ktoré si povedal, že, áno, sú, ale sú dobrovoľné. Ale sú tie technické normy. Čo bráni ktorémukoľvek starostovi a primátorovi alebo inému prevádzkovateľovi povedať, ja chcem zákon podľa normy?
Po tretie, máme zákon o ochrane spotrebiteľa, ktorý tiež ukladá povinnosti prevádzkovateľovi ihriska.
Po štvrté, aj to tu odznelo, prevádzkovateľ je už aj dnes zodpovedný za to ihrisko. Za jeho údržbu a za to, aby bolo, jak má byť, aby sa tam nikomu nič nestalo. To všetko už dnes existuje predsa. A toto my nejdeme rušiť.
Po piate, to si sám menoval. Nariadenie vlády na základe smernice z roku 2017 o bezpečnosti výrobkov. To je tiež predpis, ktorý reguluje detské ihriská.
Čiže päť, päť predpisov sa ich už týka dnes a nejdeme ich rušiť. Hovorím, že nevymýšľajme šiesty. Lebo šiesty je štátom garantovaný biznis. Lebo zavádza tu kontrolu a pravidelné prehliadky a na to budú musieť niektorí mať pečiatky. A garantuje tým, ktorí teda splnia nejaké zbytočne prísne normy, potom sú tie hojdačky desaťkrát drahšie, ako sme počuli, alebo päťkrát drahšie, ale to len, to len my naháňame biznis nejakej úzkej skupine ľudí na úkor 3-tisíc obcí, ktoré prevádzkujú, neviem, koľko to môže byť, ale keď už relatívne malé mesto ako Rimavská Sobota má, koľko ste povedali, pán primátor? Päťdesiat? (Reakcia z pléna.) Dvadsaťtri. No tak na Slovensku to môže byť možnože päťtisíc, desaťtisíc ihrísk.
Stali sa dva prípady, tie sú uvedené v tej správe, z ktorej si čítal. Samotná správa nepíše o žiadnych ďalších. Ja mám za to, ako jasné, úraz sa stane vždy a môžme sa potknúť na ulici, stane sa to a nebudeme teraz zavádzať, že musia všetky chodníky mať pogumovaný poter, aby náhodou, keď niekto sa potkne a padne, si nerozbil koleno. Úrazy patria k životu aj malých detí a jasné, že sú to nekonečné nešťastia pre tú rodinu, keď dieťa sa zabije, nebodaj ešte na detskom ihrisku, keď ho zrazí auto alebo vypadne z okna. Ale nebudeme snáď zavádzať teraz zákon, že okná sa smú dať iba vyvrátiť, iba na vetračky, aby sme chránili deti, lebo sa stane, že občas dieťa vypadne z okna z piateho poschodia. Myslím si, že častejšie ako tie dva prípady, ktoré si menoval. Ja mám za to, že od toho roku 2015 sa nestal smrteľný úraz, ale to zisťujú presnejšie. Ja len som presvedčený, že v tej správe by to tí úradníci uviedli.
Správu písali úradníci, ktorí žijú z toho, že chodia kontrolovať a veľakrát buzerovať slušných ľudí. Ja mám teda ťažko spadené na SOI-ku, a to keď tam som vymenil šéfa, to neznamená, že som automaticky vymenil 300 úradníkov alebo že som zmenil ich zmýšľanie v hlavách. Áno, napísali takúto správu, ako to nutne treba, lebo im to, samozrejme, dáva ďalší, ďalšiu živnú pôdu na vykonávanie kontrol. Mimochodom, SOI-ka už dnes toto stanovisko zmenila, preto by som poprosil neargumentovať stanoviskom, ktoré už je neplatné.
Aha, mne nebeží čas. Výborne. Dobre.
Teraz poďme, som si ešte urobil pár poznámok. SOI-ka teda hovorila v tej minulej správe o nutnosti zákona, dnes už nehovorí. Dnes pozícia SOI-ky je taká, že tých päť noriem, ktoré tu máme, stačí na to, aby sa naše deti mohli cítiť bezpečne na ihriskách už aj dnes.
No a teraz, Karol, si spomenul takú vetu, že dlhodobo pretrvávajúca potreba zvyšovania bezpečnosti detských ihrísk. Toto napísali úradníci. To nepíšu prevádzkovatelia tých ihrísk. A stále platí, že oni sú zodpovední. A kto má pocit, tuná keď pán primátor bude mať pocit v Rimavskej Sobote, že ihriská nie sú bezpečné, tak nič mu nebráni tú bezpečnosť zvýšiť. A pochybujem, že ktorýkoľvek primátor by sa k tomu staval úplne ľahostajne. A keď áno, tak treba ho vymeniť, na to sú voľby raz za štyri roky.
Teraz k samotnému zákonu. Tento zákon inicioval jeden jediný človek, vysokopostavený úradník na ministerstve hospodárstva, ktorý tam už nepracuje, lebo jemu sa zranilo dieťa na ihrisku. Tak si povedal, ja teraz tu pretlačím zákon a roky to odšľapával, samozrejme, firmy, ktoré takýto certifikát získajú a budú vedieť viac na tom zarábať, ho plne podporia. Ja rozumiem tomu lobingu, ale oni nechodia lobovať v štýle, že "Ty, počuj, toto bude pre mňa dobrý biznis, choď to tam pretláčať, veď si aj splnomocnenec vlády." Nie. Oni budú chodiť a hovoriť, veď ide o naše deti a nemôžme ich predsa nechať na tých ihriskách. A tu sme už počuli pána poslanca, že aj pogumovaný povrch všade ešte musí byť. My tam môžme ešte povedať, že na každom ihrisku musí byť sprcha. Ako všetko môžme spraviť, len kto to zaplatí, sa pýtam. A čokoľvek si vymyslíme, musíme si dať krát desaťtisíc, lebo približne toľko tých ihrísk, ja si myslím, bude ich viac, toľko tých ihrísk existuje.
Ďalšiu vec, Karol, povedal si, si ma teda opravil, lebo ja som hovoril o zákone o detských ihriskách, tak, áno, skrátil som si to, ale ty si povedal: "Zákon o základných požiadavkách na bezpečnosť detského ihriska." No jasné, že predkladateľ, ktorý chcel pretlačiť takýto zákon, ho nebude nazývať zákon, ako ryžovať na detských ihriskách. No jasné, že mu dá takýto pekne znejúci názov, veď kto by to nechcel, veď sme ľudia a chceme, tie naše deti sú budúcnosť. Len prosím vás, uvedomme si, že preháňame to. Preháňame to. Máme päť noriem k tým detským ihriskám. Vieme o jednom smrteľnom prípade z roku 2015 a jednom ťažkom zranení z roku 2018 a kvôli tomuto ideme desaťtisíc, na desaťtisíc alebo viac ihriskách sprísňovať, sprísňovať či už tie prvky, ktoré tam sú, alebo podlahu a tak ďalej. A ideme určite na desaťtisíc prípadoch zvyšovať náklady, alebo v deväťtisíc prípadoch z tých desiatich.
No a teraz poďme k tým kontrolám, že teda nikto na to nedohliada a podobne. Dohliada na to SOI-ka. SOI-ka má kontrolórov už dnes. Už dnes chodí SOI-ka kontrolovať ihriská, však si to menoval. Čiže nie je to tak, že by nikto to nekontroloval a plus máme technickú inšpekciu pod ministerstvom sociálnych vecí, ktorá tiež sa nejakým určitým spôsobom, priznávam, že to teraz neviem presne povedať ako, venuje detským ihriskám, lebo inak by minister Krajniak nemal tie, tie informácie detailné, ktoré hovoril na vláde.
Mimochodom na vláde tento zákon prešiel bez pripomienok, predtým na koaličnej rade. Máme koaličnú zmluvu, sú teda nejaké dohody. Aj my sme koľkokrát hlasovali za veci, o ktorých sme neboli presvedčení, že naozaj to takto musí byť alebo ktoré by sme my sami neboli navrhovali, ale chápeme vzťahy v koalícii. Tak bola takáto dohoda urobená. Tunák sme už aj počuli, že však posledné dva mesiace sa dalo teda okolo toho čosi robiť a diskutovať, ak by bola potreba. Len ako bude tá diskusia prebiehať? Budú sa vymýšľať nejaké veci, dôvody, prečo nakoniec ten zákon nezrušiť a budeme mať akurát šiestu normu s nejakými ďalšími, s nejakými ďalšími pravidlami a nárokmi a podmienkami a zaručene to povedie k vyšším nákladom na jedno ihrisko, v priemere neviem koľkokrát, a to môže byť, nové ihrisko stojí desaťtisíce, čiže vyššie náklady, možno tisíce, byť tisíce, a to treba dať krát desaťtisíc eur. To jednoducho treba dať, hej? No.
Potom teda hovoril si, že si sa stretol s viacerými ľuďmi, ktorí do toho rozprávajú, ale to boli všetko také jednostranné stretnutia, lebo keď sa stretneš s úradníkmi, ktorí sú tu od toho, že budú celý život kontrolovať, a stretneš sa s výrobcami ihrísk, všetci majú spoločný záujem. Jedni majú záujem o štátom garantovaný biznis a tí úradníci, samozrejme, potrebujú nejak obhájiť dôvod svojej existencie. To takto je.
Za socializmu nebol život horší. A to teda ja akože som prvý, ktorý sa hlási, že, našťastie, ten socializmus nemáme. Ale nebol život horší, čo sa týka zdravia, čo sa týka počtu smrteľných úrazov. Ja teda si nepamätám, ja som tiež detstvo strávil, do dvanástich rokov som žil tu, to ja si nepamätám, že by niekoho, ako jasné, že nepoznám štatistiku a tak ďalej, ale myslím si, že nebolo to tak, že by tam húfne nejak deti umierali alebo že by chýbala strašne regulácia.
Ale poviem vám jedno číslo. V ´89. štát zamestnával 53-tisíc úradníkov, Slovensko, Slovenská republika. Päťdesiattritisíc úradníkov takých tých čistých, čiže nieže zamestnanci štátu typu policajt alebo učiteľ, to nie, tých, čo sedeli za písacími stolmi a niečo robili, 53-tisíc. Tipnite si, koľko ich je dnes. Dvestoštyri. Dvestoštyritisíc ľudí platíme, my nie, lebo nás tiež platia tí ostatní, ktorí chodia do roboty každý deň a musíme reálne aj niečo zarobiť, alebo, nebodaj, podnikajú a sú naozaj vystavení tvrdému trhu, lebo sa im nepodarilo si prelobovať nejaký štátom organizovaný biznis. Dvestoštyritisíc ľudí musí dnes byť živených z daní tých ostatných. A teraz tu počúvam, zvýšme kontrolu, tam dajme vyššie takéto a zamestnajme viac úradníkov, len kto to zaplatí? Pamätajme, prosím vás pekne, že každá takáto minca má dve strany a tá druhá minca, tá druhá strana mince je takmer vždy o vyšších nákladoch.
Povedal si, že život jedného dieťaťa stojí za to. No jasné, že stojí za to. Áno, znie to pekne a je to že mimoriadne, extrémne náročná téma, morálne náročná, len povedať, že každý život je nezaplatiteľný, jednoducho nevedie k riešeniam, je to alibistické.
Prečo napríklad Všeobecná zdravotná poisťovňa stanovila sumu 30-tisíc euro na jeden rok predĺženia života? Prečo vlastne nezaplatí Všeobecná zdravotná poisťovňa akúkoľvek liečbu? Určite si na to pamätáš, neviem, tak rok dozadu približne, nejaké malé dvojročné dieťa potrebovalo dvojmiliónový liek a bola na to zbierka u ľudí. Však povedzme, že nech to platí Všeobecná zdravotná poisťovňa, no čo sa stane? Naše zdravotníctvo potom by už, jednoducho už by išlo do kytek rovno. Predpokladám, pani Horváthová, ktorá je doktorka, to ovláda celkom dobre, že tá Všeobecná zdravotná poisťovňa, najkrajšie by bolo nemať limity, nemať. Poďme, majme všetko, každý liek, každú liečbu každému. No potom, po tomto celý systém skolabuje. Toto je ten problém, toto sú tie morálne dilemy. A pri týchto ihriskách tiež.
No áno, môžme povedať, tam mohlo to dievčatko ešte žiť, keby už existoval ten zákon. Ale desaťtisíc ihrísk, aby teraz bolo o tisíce eur drahších? A ja teraz nechcem tu začať vyratúvať, lebo to je cesta, ktorá vedie do pekla, nedá sa s tým nijak rozumne vysporiadať aj preto, lebo je to morálne strašne, strašne citlivá téma. Len hovorím, že prosím vás, majme na pamäti, čokoľvek si tu my v dobrej viere povieme, tak to vynásobte krát desaťtisíc.
Miro Žiak uviedol príklad, že niekde na jednom mieste sa stane nehoda, autonehoda a my tam znížime rýchlosť. To ešte by malo zmysel, keby sa zistilo, že, a to sa aj robieva, že na nejakých tých citlivých, nie citlivých, neviem aké, exponovaných miestach, keď sa stáva, že pár nehôd, že sú to také tie miesta zvýšenej nehodovosti, že sa tam naozaj zníži rýchlosť, to dáva zmysel. Ale toto, čo tento zákon navrhuje, hovorí, že vo Vysokých Tatrách sa stala, teda niekde sa stala smrteľná nehoda a vo Vysokých Tatrách sa stala ešte jedna nehoda za šesť rokov a poďme znížiť rýchlosť na všetkých cestách. Ozaj, prečo vlastne neznížime rýchlosť na všetkých cestách na štyridsiatku? Lebo to máme desiatky ľudí ročne. Tuná sú to, život jedného dievčatka z 2015, ale na, v cestnej premávke nám zahynie možnože 250 - 300 ľudí ročne a možnože polovica z nich kvôli vysokej rýchlosti alebo tretina. Rok čo rok desiatky ľudí. Tak dajme maximálnu rýchlosť na diaľnici na štyridsiatku a potom zaručene z titulu rýchlosti nezahynie nikto. No nejdeme to robiť. Jasné, že to nejdeme robiť, lebo tá cena za tie zachránené ľudské životy jednoducho je vysoká.
Opäť sme pri tom, že toto je extrémne náročná morálna debata, do ktorej je lepšie sa nepúšťať, ale všetci tak nejak tušíme, že s konceptom, že každý jeden život je nezaplatiteľný, sa nedostaneme ďalej, nedostaneme. Tak dúfam teda, že nikto nepríde s návrhom v záujme záchrany ľudských životov, že fakt znížime tú rýchlosť na 40 km/h.
No, teraz ešte k tým reguláciám. Výborný príklad sú taxíky. Taxikári normálne fungovali, konkurovali, nepáčilo sa im to, lebo, samozrejme, konkurencia znamená, že sa znižujú ceny, tak dožadovali sa stále viac a viac, väčšej ochrany a navymýšľali si, kufor musí mať minimálne 375 litrov objem, čo nerozumiem, čo to je za hlúpu požiadavku, musia mať nejaké špeciálne poistenie uzavreté, musia chodiť na preškolenia, x vecí si navymýšľali, aby vytiahli rebrík. Vytiahnuť rebrík znamená ako z lode, predstavte si, že všetci popadali do tej vody a chcú sa dostať na palubu, niektorí sa dostali a potom už vytiahnu rebrík, aby tam neprišli iní, toto je pomerne bežný pojem v ekonómii. Čiže chceli vytiahnuť rebrík tak, že navymýšľali rôzne podmienky, aby tam, nikto sa tam nemohol dostať. No a potom prišiel Uber a už tí taxikári nikoho nezaujímali a potom prišli taxikári a nariekali, že sakra, ja mám x podmienok nezmyselných, ja ich musím dodržiavať, uberista ich nemusí dodržiavať, ja musím mať extra kasu, musím mať ten kufor, musím mať preškolenia, extra poistku, asi dvanásť, dvanásť sme ich narátali, týchto podmienok.
Toto robia výrobcovia ihrísk, že, tí, tí, ktorí teda chcú vytiahnuť rebrík. No navymýšľajú si také podmienky, že vyrábať ihrisko, vyrábať prvky na detské ihrisko bude, bude náročné možno, ako vyrobiť automobil a potom, áno, potom budú v Európe traja a tí si už môžu dať akékoľvek, ľubovoľné ceny, lebo sme zabili konkurenciu. Toto je môj problém. Preto som proti tomuto zákonu.
No už končím. Chcem sa už iba zastaviť pri tutok (povedané so smiechom) Zitke Pleštinskej, a teda povedala si, že spoločný kompromis by sa mohol nejaký nájsť. Tak ja chcem vám dať jeden návrh. Prosím vás, nepredlžujte toto, lebo predlžujeme zbytočne túto agóniu. O mesiac totiž sa čo stane? Mesiac ubehne ako voda a stane sa akurát to, že s nejakými návrhmi prídete, ktoré budú smerovať k tomu, že ten zákon nakoniec nezrušíme, ale navymýšľame nejaké ďalšie pravidlá.
Dám vám iný návrh. Karol, ty si povedal, že máme nariadenie vlády na základe tej smernice 2017 o bezpečnosti výrobkov, ale moc sa toto nariadenie nedodržuje, lebo sú tam slabé sankcie. Čiže môj návrh je - zvýšme sankcie. A zvýšme ich poriadne. Pre prevádzkovateľa, ktorý nedodrží to, čo už dnes máme, keď na to kašle, dajme im riadne pokuty. Takže to je môj prvý návrh, že by sme zvýšili sankcie už toho, čo tu existuje.
A môj druhý návrh je, ty si, Karol, hovoril, že technické normy nie sú záväzné. Spravme ich záväznými. Som za. Spravme ich záväznými, čiže chcem navrhnúť a chcem vás poprosiť, že po prvé by sme dnes ten zákon zrušili a dávam vám moje slovo, že som pripravený ihneď začať debatu o tom, aby sme rozumným spôsobom jednak sprísnili sankcie, aby sa dodržiavali existujúce nariadenia.
Po druhé, aby sme spravili technické normy na detské ihriská záväznými. Že kto nesplní normy, tak nemôže. Ale poprosím na tie nové ihriská, lebo keď to teraz povieme zo dňa na deň, tak to budú tisícky prevádzkovateľov, ktorých uvrhneme do smútku.
Môžme to tak nejak postupne taký čas, že napríklad ihneď by platilo pre všetky nové ihriská, potom by sme povedali všetky ihriská, ktoré boli postavené pred rokom niečo, musia do dvoch rokov a nejak by sme stanovili rozumnú tabuľku. Čiže dávam takýto môj prísľub, že sa ľudia z ministerstva hospodárstva, lebo tam tie ihriská patria, že sa budú zúčastňovať, nebudú blokovať práce na tomto, aby sme tieto dve veci naplnili.
Ďakujem pekne za pozornosť.
