40. schôdza

Ďakujem. Zatiaľ teda len predsedajúci, predseda možno neskôr. Zaujmite miesto pre spravodajcu. Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostal žiadnu písomnú prihlášku, preto sa pýtam, či sa hlási niekto do rozpravy ústne. Konštatujem, že nie.
Do rozpravy sa prihlásila pani navrhovateľka a po nej pani spravodajkyňa.

Ďakujem pekne. Detský pacient má v rámci zdravotníckeho systému špecifické postavenie, keďže choré dieťa sa psychosomaticky odlišuje od chorého dospelého človeka. Dieťa reaguje na skutočnosť, že musí byť hospitalizované, odlišne. A objavujú sa uňho častokrát pocity strachu nielen zo samotného pobytu v nemocnici, liečby, ale aj strachu z opustenosti. Preto je pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nevyhnutné dbať aj na psychickú a emocionálnu stránku dieťaťa.
Prínos prítomnosti rodiča k celkovej pohode dieťaťa, ktorá má vplyv aj na rýchlejšie uzdravenie dieťaťa, je dokázaný. Prítomnosť osoby, ktorú dieťa pozná, ktorej dôveruje, pomáha zmierniť stres z neznámeho nemocničného prostredia. Z tohto dôvodu je potrebné vytvoriť podmienky pre prijatie rodiča na hospitalizáciu spolu s dieťaťom, ktorý pre dieťa nepochybne predstavuje významnú psychickú podporu a v konečnom dôsledku prispieva k efektívnejšiemu procesu liečby dieťaťa, o čo sa všetci snažíme v slovenských podmienkach, verím. (Zaznievanie gongu.)
Právo detských pacientov na sprevádzajúcu osobu okrem vyššie uvedeného vychádza aj z ústavného práva na súkromný a rodinný život, ktoré je už dnes súčasťou nášho právneho rámca a je tiež súčasťou práv dieťaťa zakotvený v medzinárodných dohovoroch, ktoré sú súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a majú prednosť pred slovenskými zákonmi. Vnútroštátna legislatíva v tejto oblasti však toto právo nedostatočne upravovala a absentovala jednoznačná legislatívna úprava. Preto táto zmena, preto táto motivácia dostať to tam.
Právo rodičov na nepretržitý kontakt s dieťaťom nemožno obmedziť a naozaj rodičov možno odlúčiť proti ich vôli iba rozhodnutím súdu alebo na základe zákona. Toto je veľmi kľúčové, keď sa opierame o právne argumenty tu v našich slovenských podmienkach. A samozrejme aj Charta základných práv Európskej únie hovorí, že pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy tie najlepšie záujmy dieťaťa.
Ďalším veľmi významným dokumentom, ktorý túto skutočnosť upravuje, je Charta práv hospitalizovaných detí, na ktorú už dnes odkazujú mnohé slovenské nemocnice, čomu som ja veľmi rada. Podľa čl. II tejto Charty majú deti v nemocnici vždy právo mať pri sebe svojich rodičov alebo ich zástupcu. Právo všetkých detí mať pri sebe kedykoľvek bez obmedzenia svojich rodičov je integrálnou súčasťou starostlivosti o deti v nemocnici, tak ako to mu priznali medzinárodné organizácie.
Nebudem vás ďalej zaťažovať ďalšími právnymi argumentami, viete ich nájsť v mojej dôvodovej správe, ale čo považujem za veľmi kľúčové ako, ako matku, ako človeka, ktorý sa venuje témam matky a dieťaťa v našom politickom prostredí, je to možno jeden príbeh, ktorý vo mne naozaj vyvolal potrebu zaoberať sa touto témou.
Pred pol rokom mi uprostred noci volala jedna matka, ktorá si na mňa kontakt našla cez ix ďalších ľudí a naozaj s obrovským plačom ma prosila o pomoc. Hospitalizovali jej polročného syna. V tom čase som aj ja mala polročné dieťa, no pravidlá oddelení nedovoľovali, aby zostala v nemocnici s ním. Pukalo mi srdce z jej strachu a z bolesti o vlastné dieťa a ja rozumiem, že skúšala možné aj nemožné, aby svojho synčeka mohla v týchto ťažkých chvíľach mať pri sebe, držať ho za ruku a byť mu oporou. Urobila by som presne to isté a priznám sa, že ako právničku ma zarazilo, že je vôbec možné, právne možné vzhľadom na súčasnú legislatívu oddeliť matku od niekoľkomesačného dieťaťa. Personál bol však citliví, vôbec im to nedávam za vinu, naozaj v spleti pandemických pravidiel nechceli pochybiť. No som rada, že to nakoniec tejto mame umožnili a že bola pri svojom dieťatku.
V mnohých iných prípadoch to však nedopadlo rovnako a rovnako to nedávam za vinu zdravotníckemu personálu, ale možno nejednoznačnosti našej právnej úpravy, ktorá pre nás právnikov je v tomto veľmi čitateľná, ako som už povedala odkazujúc na medzinárodnú právnu úpravu, ale aj našu ústavu, no pre ľudí v tomto zdravotníckom prostredí a taktiež rodičov nemusí byť úplne zreteľná. Preto považujem za kľúčové, aby sme my z tejto pozície zákonodarcov naozaj urobili poriadok v našom legislatívnom rámci a tieto práva sprehľadnili a urobili ich naozaj čitateľnejšie pre verejnosť a ak ide o maloletých, práve pre tých, ktorí majú ich práva chrániť.
Takže toľko z mojej strany a som otvorená naozaj konštruktívnej diskusii, ktorá už prebieha aj v iných poslaneckých kluboch, veľmi sa tomu teším a v druhom čítaní bude priestor na precizovanie tých vecí, o ktorých sme sa už s kolegami bavili.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Na vaše vystúpenie evidujem jednu faktickú poznámku.
Pani poslankyňa Katarína Hatráková, nech sa páči.

Ďakujem pekne za slovo. Ja chcem veľmi oceniť tú ideu tejto predkladanej, tohto predkladaného zákona. Len mám možno trochu problém s jeho realizáciou v praxi, pretože rodičovské práva a práva dieťaťa na jednej strane znejú ako, ako právnická téma, na druhej strane, nie vždy tie písmenká zákona vedia uchopiť tú hĺbku vzťahu a tú ľudskosť v tom celom a tak ako si spomínala, Vladka, aj ten príbeh tej, tej pani, ktorou, ktorej dieťatko hospitalizovali, vo finále dopadol dobre a práve kvôli tej ľudskej stránke, že ten zákon tomu, k tomu až tak veľmi neprospieval alebo neprispieval. A tak len premýšľam nad realizáciou toho, takejto právnej úpravy v praxi, pretože mi zároveň rezonuje mnoho iných príbehov, kde, kde by pokiaľ by to bola vymožiteľná právna úprava v tomto zmysle, tak by to zase narobilo pomerne veľa problémov. Môžeme hovoriť o psychiatrických oddeleniach, kde sú, kde máme deti týrané, kde vieme, že mnoho detí, predovšetkým adolescentov a v puberte možno mnohé teda prežívajú často aj psychosomatické ochorenia, nie sú teda hospitalizovaní na psychiatrii, ale na iných oddeleniach, kde práve tá blízkosť rodiča môže byť kontraindikáciou a tak.
Ale ako, ako si spomínala, možno na to všetko bude priestor potom neskôr v diskusiách, ale veľmi pekne ďakujem.

Pani poslankyňa, chcete reagovať na faktickú poznámku?
Nech sa páči. Musíte stlačiť.

V krátkosti. Ďakujem veľmi pekne, pani poslankyňa. Áno, samozrejme, aj túto rovinu diskusie sme mali, mali sme ju s pánom ministrom a ja som veľmi rada, že aj po konzultácii s viacerými detskými klinikami sme dospeli k názoru, že tak ako v iných oblastiach sa táto koalícia snaží o zlepšenie postavenia maloletých a naozaj napĺňanie ich práv trebárs, ak hovoríme o materských školách a povinnej predškolskej výchove, tak sa musíme snažiť aj v zdravotníckej oblasti, aby sme smerovali práve k týmto cieľom. Čiže verím, že táto právna úprava tomu prospeje, ale veľmi sa teším aj z tej konštruktívnej debaty, ktorú, ktorú budeme viesť naďalej. Ďakujem.

Ďakujem. Teraz v zmysle § 27 ods. 8 v rozprave vystúpi pani spravodajkyňa, pani poslankyňa Eva Horváthová.
Nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte aj mne vystúpiť v rozprave a týmto by som priamo nadviazala na pani poslankyňu Hatrákovú, pretože úplne zdieľam jej názor, aj sme sa o tom bavili, a chcem povedať pár praktických pohľadov k tomuto návrhu zákona.
Ja som, ja mám špecializáciu z pediatrie a aj som dlhé roky pracovala ako pediater na oddelení, takže mám aj tú praktickú skúsenosť aj s rodičmi, aj s deťmi, takisto som matka troch detí a viem, že ktokoľvek by chcel mňa oddeliť od detí, takisto by som s tým mala obrovský problém a viem, aké ťažké je to pre rodičov, keď im dieťa ochorie a nedajbože ho zoberú do nemocnice, kde má byť bez nich, hej, povedzme prvýkrát v živote je choré, je to trauma pre dieťa, trauma pre toho rodiča.
Takže ja chcem na začiatku veľmi dôrazne povedať, že, že sa plne stotožňujem s ideou tohto návrhu zákona, hej? Takto by to malo v ideálnom svete byť: dieťa ochorie, rodič pôjde všade s ním. Reálne momentálne, ako je to na Slovensku, sa domnievam, že tento zákon nie je realizovateľný v praxi a vysvetlím prečo a aké to má úskalia.
Vždy pri každej kritike, prosím, berte to v tom ako, ako konštruktívnu kritiku v tom, že mi záleží na tom, že ak táto snemovňa prijme nejaký zákon, aby sa reálne dal vykonať v praxi, aby sme nenahnevali lekárov a zdravotníkov, ktorí sú zdecimovaní z, zo stavu nášho zdravotníctva, z tejto dlhotrvajúcej pandémie a pracujú na pokraji svojich síl a my prídeme s tým, že dávame im nejaké, nejaké príkazy alebo nejaké obmedzenia, ktoré oni musia splniť, inak im hrozí pokuta, čo v tom tiež nebolo spomenuté, v tomto zákone, že pokiaľ sa nesplní toto právo, ktoré vy navrhujete, tak hrozí tomu zdravotníckemu zariadeniu, ktoré to neumožní, pokuta do 16 000 eur.
Poviem vám taký príklad z oddelenia, kde som ja pracovala. Mali sme dve poschodia, na jednom poschodí bolo zhruba desať izieb, kde bolo kojenecké, dojčenské obdobie, na druhom poschodí bolo, teda oddelenie veľkých detí, kde bolo ďalších desať izieb. Na každej izbe sú štyri postele. Podľa vášho návrhu zákona, pokiaľ sa to schváli dňom podpísaním tohto zákona, by znamenalo, že každé jedno dieťa, keby bol plný stav, každé jedno dieťa by tam mohlo mať jedného rodinného zástupcu. Matku, otca, pokiaľ títo nemôžu, tak osobu, ktorú oni určia. To znamená štyri osoby na jednej izbe spolu so štyrmi deťmi.
Treba povedať, že vždy, keď sa dalo, tak rodičia boli hospitalizovaní. Zo zákona je povinnosť hospitalizovať rodiča s dieťaťom vtedy, ak je to dieťa dojčené alebo momentálne je to tak, že do troch rokov veku a všetkých onkologických pacientov detí. Venujem sa zámerne len deťom, pretože si myslím, že u tých tehotných, ktorých tam máte tiež, že to nemusí byť až taký problém, že pri pôrode je to realizovateľnejšie, aj keď tam by sme tiež o tom mohli diskutovať. Ale chcem sa venovať teda len tým deťom. To znamená, že keby toto prišlo do, do platnosti tento zákon, tak vy musíte umožniť rodičovi byť 24 hodín so svojím dieťaťom.
A teraz moje otázky praktické znejú. Ako si to predstavujete? Že príde ten rodič, povedzme, že všetci chcú, lebo ja ako matka by som určite tam chcela byť. Príde tam, dá mu stoličku k posteli, budú tam štyria rodičia na jednej izbe. Celé oddelenie neni uspôsobené na to, aby boli sociálne zariadenia, sprchy alebo nejaká kuchynka pre tých rodičov, čiže jasné, že dalo by sa to spraviť, ale píšete, že sú nulové náklady vlastne na financovanie, priame náklady, ja sa s tým nestotožňujem, pretože si myslím, že ak chceme toto spraviť reálne, aby to fungovalo, čo by bolo dobré, ja by som s tým súhlasila, tak tam budú obrovské finančné náklady na prestavbu tých detských oddelení, hej?
Ďalšie veľké problémy môžu nastať epidemiologické. Pokiaľ napríklad je zlá epidemiologická situácia, tak samozrejme, že môže primár toho oddelenia povedať, že áno, nie sú návštevy, môže to zakázať. Vy však v tom návrhu máte iba napísané, že pokiaľ nenarúša poskytovanie zdravotnej starostlivosti, tak právo ten zákonný zástupca musí mať, hej? Teraz budeme diskutovať o tom. Ja ako lekár poviem, no tak pre mňa nenarúša tú zdravotnú starostlivosť, ale, alebo poviem, že narúša, rodič povie, že nenarúša, kto to určí, že či narúša, či nenarúša, hej? Čiže len taký právny rámec urobiť, ale pritom zaviazať naozaj tie detské oddelenia, že musí tam ten zákonný zástupca byť, sa mi zdá také, by som povedala, nezodpovedné.
Aj keď, opakujem znova, ja chápem váš zámer a ja prvá ako matka by som bola pri tom dieťati a stála by som tam pri každom jednom výkone. Ja sa venujem zámerne len ústavnej zdravotnej starostlivosti lebo pri ambulantnej zdravotnej starostlivosti ten rodič tak či tak je v ambulancii, z ambulancie odchádza, nestáva sa podľa mňa, že by lekár poslal toho, toho rodiča von, aj keď pri niektorých napríklad odberoch alebo niekedy to nie je v prítomnosti rodiča možné, lebo sa mi stalo už aj v praxi, že rodič skolaboval, museli sme rodiča ratovať, musel ísť vonku, aj tak bol bez prítomnosti dieťaťa. Ale to sú také krajné situácie. Ale povedzme, ako už spomínala aj pani poslankyňa Hatráková, sú adolescenti, ktorí, ktorí majú psychosomatické ochorenia. Dokonca neni žiaduca prítomnosť toho rodiča.
Čiže ja tam vidím obrovské riziká v tej realizovateľnosti tohto vášho dobrého a teda, by som povedala, takého nadčasového zákonu. Tie práva detí by sa mali dodržiavať. Áno, podpísali sme aj Chartu práv dieťaťa, kde všetko toto, čo ste tvrdili, s vami súhlasím, je to tam, mali by sme to dodržiavať. Ja som skôr zástanca toho, že najprv prakticky povedať, ako to spravíme, do budúcna možno naozaj dizajnovať detské nemocnice tak, aby bol, jedno dieťa aby malo jednu izbu, aby tam bolo lôžko pre rodiča, vo vyspelých krajinách na niektorých oddeleniach to tak je, dokonca aj na Slovensku na niektorých oddeleniach to je, napríklad na detskej kardiológii, ako sme komunikovali aj s pánom bývalým ministrom Krajčím, kde takáto možnosť je, ale zase sú to špecifické oddelenia, život ohrozujúce operácie a takisto tam neni 24 hodín ten rodič vkuse, hej? Keď je dieťa na operácii, tak na operačku ten rodič nejde, hej, to nie je možné. A zase tvrdím, aj keby tam niekde v kútiku stál, nenarúša zdravotnú starostlivosť a vy mu v podstate umožňujete, aby tam bol.
Tak dávam, ten, kto počúva, zvážte, prosím, že či tá praktická realizácia je, je naozaj možná a že či by sa mal zákon prijímať tak, že najprv ho schválime a potom sa budeme zamýšľať, že ako to, ako to urobíme a budeme tých lekárov dostávať pod tlak a nakoniec aj rodičov, pretože oni sa toho budú domáhať, tí lekári to nebudú môcť urobiť a všetko sa to presunie na ministerstvo zdravotníctva.
Čiže toto mne ako na tomto celom vadí, že, že, že ideme z tej, z tej, z tej idey toho, že áno, deti musia tam mať tých rodičov a ja sa ako lekár s tým stotožňujem, že ich to lieči, rekonvalescencia aj tá, samotný ten liečebný proces je lepší, keď tam je rodič, aj sama by som to prijala, ale na to, ako to budeme realizovať, sa potom budeme pýtať, keď zákon prijmeme, hej? To ja si nemyslím, že toto je správny postup, hej?
Ja som oslovila vlastne riaditeľov detských nemocníc, čo si o tomto zákone myslia, ale pre krátkosť času zatiaľ mám odpoveď len od pána prednostu detskej kliniky a hlavného odborníka pre pediatriu pána profesora Bánovčina a zástupcu primára pána doktora Ďurdíka, ktorý sa mi v rýchlosti vlastne k tomuto návrhu vyjadrili takto, a dovolím si zacitovať z ich listu, že preštudovali si tento návrh zákona a konštatujú, že ide o veľmi dobrú myšlienku do budúcnosti, ktorá by napĺňala Chartu práv dieťaťa. Bohužiaľ, v aktuálnej situácii v ústavnej zdravotnej starostlivosti pri aktuálnom stave našich ústavných zdravotníckych zariadení je tento návrh zákona z pohľadu realizovateľnosti zámerov predkladateľov nerealizovateľný a majú také najvýznamnejšie pripomienky, z ktorých len vytiahnem niektoré. Tiež hovoria o tom, že aktuálne priestorové kapacity takmer všetkých oddelení starších detí a adolescentov nie sú schopné zabezpečiť lôžko všetkým sprevádzajúcim osobám mladším ako 18 rokov, lebo nikdy neboli tieto zdravotnícke zariadenia plánované na tento účel a ich rekonštrukcie by si vyžiadali nemalé finančné náklady.
Ďalej spomínajú, že aktuálna forma úhrady za zdravotnú starostlivosť nezohľadňuje platbu za sprevádzajúcu osobu, rodičia detských pacientov do troch rokov veku a onkologických majú zo zákona umožnenú bezplatnú hospitalizáciu a tie ďalšie, staršie deti majú určenú cenu za ten jeden deň hospitalizácie 3,50, čo, samozrejme, nezohľadňuje všetky náklady, ktoré dané oddelenie vlastne má s týmito pacientami, teda s rodičmi týchto pacientov, hej? Takisto ani DRG systém na to vôbec nereaguje. Vždy ale, aj oni potvrdili, že vždy sa vlastne ten lekár snaží toho pacienta prijať, vždy závisia od konkrétneho pacienta. A takisto spomínali, že v niektorých situáciách, obzvlášť v tom adolescentnom veku, že to napríklad ani nie je žiaduce z pohľadu diagnostiky a terapie samotného pacienta.
Čiže myslím, že v tomto sa pediatri a odborníci zhodneme a ja myslím si, že naozaj by ste mali dať relevantné odpovede na tieto otázky, kým sa tento zákon schváli, pretože riešiť takéto závažné praktické problémy v druhom čítaní sa mi nezdá úplne adekvátne. Takže dovolila som si pohľad naozaj z tej, z tej druhej strany, aj keď tu neni veľa ľudí, som rada, že, že aspoň niektorí to počuli a že takáto informácia zaznela. Budem rada, keď mi budete vedieť na tieto moje otázky a obavy reagovať.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Na vaše vystúpenie evidujem tri faktické poznámky.
Ako prvá vystúpi pani poslankyňa Mária Šofranko, nech sa páči.

Ďakujem. Pani kolegynka, ďakujem za tvoj pohľad pediatričky. Povedala si, takto by to malo byť v ideálnom svete. Poďme sa teda spoločne pokúsiť vyprecizovať tento zákon tak, aby bola spokojnosť na všetkých stranách. Sme rodičia, sme starí rodičia a myslím si, že pre naše deti a naše vnúčatá urobíme maximum a urobíme takmer všetko, čo môžeme. Určite tento zákon nie je dokonalý, ale poďme teda spoločne ho urobiť dokonalým. Ďakujem.