40. schôdza

Pán poslanec, chcete reagovať na faktickú poznámku? Pán poslanec, chcete reagovať? (Reakcie z pléna.) V záverečnom slove, dobre ďakujem. Ďalším písomne prihláseným do rozpravy je pán poslanec Martin Beluský, ktorý sa v sále nenachádza, takže stráca poradie prvýkrát aj druhýkrát.
Ja sa teraz pýtam, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Do rozpravy sa prihlásili dvaja páni poslanci. Ako prvý vystúpi pán poslanec Ján Mičovský a pripraví sa pán poslanec Martin Fecko.
Nech sa páči.

Dobré popoludnie. Ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda. Vážené kolegyne, kolegovia, týmto návrhom zákona sa pre mňa osobne uzatvorí celkom taká zaujímavá kapitola, takže dovoľte, aby som si tak trocha zaspomínal v tejto rozprave.
Bolo to niekedy v roku 2006, 2000, nie, zle hovorím, bolo to niekedy v roku ´93-´94, keď som dostal ako riaditeľ istého závodu v Humennom list od Pamiatkového úradu, ktorým som bol vyzvaný, aby sme sa o hrad Brekov, ktorý sa nachádza na lesných pozemkoch neďaleko Humenného, postarali v zmysle pamiatkového zákona, lebo to bolo naozaj tak. Bola to lesná parcela, hrad nebol zapísaný, lebo v stredoveku sa do katastra nejak veľmi stavby nezapisovali, ale fakt je ten, že sme boli povinní a ja som si uvedomil istú takú nemohúcnosť, že čo my lesníci môžme urobiť pre tú zrúcaninu. A naozaj musím priznať, že ani sme veľa toho neurobili, ani nás ten Pamiatkový úrad asi vtedy nepostihol, išlo to nejak do stratena, ale ostalo to v mojej pamäti, že keď som o niekoľko rokov neskôr v tom roku 2005, 2006 mal možnosť robiť na generálnom riaditeľstve Lesov Slovenskej republiky, tak som otvoril túto tému, aby sme sa pokúsili vysporiadať sa s tým množstvom hradov, ktoré sú na lesných pozemkoch a našli spôsob, ako by sme vedeli, nie sa zbaviť tej povinnosti, ale naplniť ju.
No ale život išiel rýchlo, všetko sa vyvíja a v tom čase, myslím, bolo to roky nasledovné, bol ministrom kultúry pán Krajcer, ak som nie celkom presný, tak sa ospravedlňujem, ale myslím, že to bolo za jeho ministrovania, keď vznikla taká snaha veľmi intenzívne začať ošetrovať toto naše nádherné bohatstvo, ktoré spočíva v 100 hradoch, ktoré sú, alebo 98 až 100, presne si nepamätám to číslo, ktoré sú zapísané v zozname národných kultúrnych pamiatok. Potom sú tam ďalšie desiatky, ktoré nemajú tento termín zapísaný pri svojom názve, ale tiež sú veľmi zaujímavé.
Vtedy vznikla polemika veľmi kritická, že možno tento návrh pána Krajcera je aj dobre mienený, ale, ako sa to môže ujať celkom realisticky v živote, keď tí ľudia, ktorí sa hlásili pod návrhom pána ministra, že im umožní sa starať o tieto zrúcaniny, nedokážu naplniť cieľ tejto ochrany, pretože nie sú to odborníci, nerozumejú tomu a to nadšenie akože nestačí.
No ale už sme to dneska spomínali pri inom zákone. Všetko sa vyvíja. Vyvíjal sa aj vzťah k tomuto veľkému bohatstvu Slovenska v podobe hradov a ukázalo sa, že tento krok nebol zlý, lebo to množstvo rôznych nadšencov prejavilo nielen nadšenie a dobrú vôľu, ale aj veľký cit pre prácu na hradoch. Samozrejme, nevravím, že boli oni sami, bolo tam mnoho iste aj odborníkov, ktorí spočiatku kontrolovali a možno aj s istou nedôverou. Ale pamätám si potom na taký verdikt, niekde to bolo aj publikované, že boli prekvapení, že tá ich snaha týchto nadšencov, tých hradológov bola naozaj nielen motivovaná dobrým úmyslom, ale aj dobrými spôsobmi a títo ľudia dokázali urobiť kopu dobrej práce. A robili ju napriek tomu, že štát stále sa pozeral na túto činnosť s istou nedôverou, že tam potom preci len došlo k poznaniu, že tá práca je kvalitná, že tí pamiatkari si povedali, že to bol dobrý krok, ktorý osvedčil čas.
Akurát až do dnešného dňa, verím, že dnešným schválením tejto novely sa uzavrie veľmi dôležitá etapa, to bolo tak, že títo nadšenci síce pomáhali štátu zachraňovať kultúrne bohatstvo v podobe hradov, ale neboli adekvátne akceptovaní štátom, pretože museli za svoju prácu vynakladať nielen veľa nadšenia a veľa voľného času stráviť pri svojej práci, ale aj svojich osobných prostriedkov, pretože sa skladali na to, aby mohli prenajať si hradné priestory, aby mohli tam vynakladať svoju iniciatívu. A práve tento návrh, myslím si že veľmi správne, rieši to, aby tí, ktorí to myslia vážne a dobre a ktorých je, verím, že väčšina, mnohých aj ja poznám týchto nadšencov, aby mohli svoju prácu vykonávať tak, že by mali istotu, že pracujú na pozemkoch, za ktoré nemusia platiť, ale ktoré si môžu za určitých okolností získať buď do nájmu v podobe tých neziskoviek, alebo občianskych združení, alebo aj do vlastníctva v podobe VÚC-iek a obcí.
Myslím si, že to je dobrý krok, aj keď tu pred chvíľočkou zaznela aj otázka od bývalej pani ministerky kultúry, že aké sú tam kontrolné mechanizmy. Som presvedčený, že tie kontrolné mechanizmy tu, samozrejme, sú, pretože sa jasne hovorí, že v prípade, ak by ten účel sa nenapĺňal, tak je spätný chod a vlastníctvo sa odoberie, prípadne nájomná zmluva sa zruší. Som presvedčený, že tento kontrolný mechanizmus je na správnom mieste v správnej chvíli zakomponovaný do tohto zákona. Ak tam existujú nejaké veci, ktoré treba precizovať, tak nech sa ešte precizujú, ale v tejto chvíli skladám veľkú poklonu tým stovkám ľudí, ktorí to naše hradné bohatstvo dokázali aj pomocou teda, samozrejme, mnohých inštitúcií, aj politikov a ďalších organizácií dostať z toho zarasteného často až neprehľadného pohľadu na tie hradné kopce s tým, že jednotlivé múry zrazu vyrástli hradné zase v takej obnovenej kráse, mnohokrát aj s dostavbami, tam tiež existuje polemika, či tie dostavby sú alebo nie sú v súlade s cieľom.
Viem, že pamiatkari niekedy ešte v tomto ohľade majú aj nejaké výhrady, že či sa teda má torzo len zakonzervovať alebo sa môže aj na základe nejakého rozumného postupu aj ďalej ešte dobudovať. Nie je to predmetom tohto zákona.
Predmetom tohto zákona je uznať prácu ľudí, že aj keď sa zmieňujeme, teda autori tohto zákona zmieňujú, že je to na základe aj istej ujmy nákladov spoločnosti, ktorá príde, konkrétne lesníci, o nejakú časť správy lesného majetku. Za lesníkov veľmi otvorene hovorím, že lesníci sa veľmi radi vzdajú toho, aby na takýchto pozemkoch nejakým spôsobom zabezpečovali hospodárenie v podobe aj získania drevnej hmoty, nakoľko o drevnú hmotu v lesníctve vždy išlo až na jednom z posledných miest, o tom budeme rozprávať na ďalej schôdzi októbrovej.
V tejto chvíli teda veľká poklona za to, že dokázali takýmto spôsobom pracovať. Verím, že tento zákon bude len tým primeraným ocenením, že už nebudú platiť za to, že sa o toto bohatstvo starajú, ale, naopak, štát im uzná, že nemusia dávať prenájom, že je to oveľa viac toho, čo my ako spoločnosť získame ich prácou, ako je to, čo by štátny podnik alebo lesníci týmto ústupkom strácali. Takže je tu zjavné, že keby tam bola ešte nejaká iná kolonka, že doložka vplyvov, aký to má vplyv na štátny rozpočet alebo teda na hospodárenie, som presvedčený, že kultúrne statky treba hodnotiť, aj keď na to nemáme možno správny cenník, oveľa inou optikou, že hodnota, ktorú nám títo ľudia svojou činnosťou umožňujú získať, je oveľa vyššia a za to im naozaj aj z tohto miesta ďakujem.
A ďakujem aj predkladateľom zákona, že sa ujali tejto úlohy, že po desaťročiach nadobúda táto spolupráca zmysluplný rozmer.
Ďakujem pekne.

Ďakujem. Na vaše vystúpenie evidujem jednu faktickú poznámku.
Nech sa páči, pani poslankyňa Ľubica Laššáková.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec, hovorili ste o tom projekte z roku 2008, ktorý bol naozaj vynikajúci a fungoval až do roku 2020. Bol to projekt, ktorý išiel z podnetu ministerstva kultúry. Spolupracovalo sa tam s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny. Zamestnali sa tisícky inak nezamestnateľných ľudí. Ministerstvo kultúry prispievalo nejakou čiastkou, ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny inou čiastkou, hej. Išlo tam rádovo desať miliónov eur.
Ja chcem len pripomenúť na záver, že naozaj by verejnosť ocenila, keby ste sa radšej vrátili k tomuto projektu v pôvodnej forme, tak ako fungoval, pretože tento projekt, ktorý fungoval viac ako desať rokov, výrazne zdecimovala, až takmer zlikvidovala vaša vláda s ministerkou Milanovou.
Ďakujem.

Pán poslanec, chcete reagovať? Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Vážená pani kolegyňa, myslím, že nič nelikvidujeme. Ja ešte ako minister pôdohospodárstva som mal niekoľko rokovaní s pani ministerkou kultúry Milanovou a veľmi intenzívne sme sa venovali práve tejto oblasti, ktorá dnes dosahuje istú finálnu fázu. Práveže toto bolo zanedbané a predmetom tohto zákona je tu zanedbanosť, tu istú nevraživosť, to nepochopenie alebo minimálne tú nízku podporu štátu pre oblasť týchto nadšencov, ktorí pracovali a pracujú pri obnove hradov, nejakým spôsobom kompenzovať.
Tým vôbec nechcem v tejto fáze spochybniť aj iné dobré kroky, ktoré možno aj vy spomínate s tým, že vyšlo sa v ústrety v rámci tohto projektu ľuďom, tej tisícke nadšencov, aj finančne, aj spoločensky, ale o tom nikto žiadnu pochybnosť nevniesol do tejto diskusie.
Tento zákon je práve istým ďalším vyšším stupňom toho, aby sme iniciatívu týchto ľudí posunuli na vyššiu úroveň, aby sme im aspoň čiastočne kompenzovali ich náklady, aby sme takto aj uznali to, čo už dávno uznané malo byť.
Možno aj z predchádzajúcich období takéto požiadavky vychádzali, ja som to v tom krátkom prehľade aj spomenul, že sme sa o to snažili. Nuž niektoré veci trvajú pridlho, bez toho aby som spochybňoval zásluhy ľudí, ktorí prispeli k obnove hradov a určite ich je veľa. Chcem zase, aby ste možno aj vy uznali, že aj tento krok je ďalším len prvkom, ktorý pomáha k tomu, aby to kultúrne dedičstvo v podobe hradov na Slovensku bolo zachované.
Takže ja v tom vidím istú symbiózu, škoda sa nám preť, že čo je lepšie, čo je horšie, určite treba pokračovať a určite tento zákon tomu pokračovaniu záchrane, obnove a istej hrdosti na naše kultúrne dedičstvo len a len pomôže.
Ďakujem.

Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Martin Fecko. Nech sa páči.

Ďakujem pekne. Pán predsedajúci, pán navrhovateľ, pani spravodajkyňa, kolegyne, kolegovia, dovoľte aj z mojej strany pár slov, aby som k tejto tému tu predniesol.
Ako spomínal kolega Mičovský, áno, jedno z rokovaní, ktoré sme mali na našom ministerstve pôdohospodárstva, bolo aj to, aby sme vyriešili pozemky pod hradmi. Keďže som pozemkár, samozrejme, bral som si to ako srdcovku a chcem aj povedať, že pokiaľ pôjdeme do pozemkových úprav, do ktorých musíme ísť, tak chcem veriť, že na základe tých území, kde ešte nebudú vysporiadané tieto pozemky, môžme ich dať, tieto areály hradov môžeme dať aj do úvodu pozemkových úprav. A tam už potom to nemusíme nejakým spôsobom prevádzať alebo vykupovať, alebo niečo také, môže to mať viac-menej či už tá obec, alebo tá VÚC-ka, alebo kto tam vlastne bude. Takže myslím si, že je to tiež jeden taký ako dobrý nápad týkajúci sa pozemkových úprav vysporiadania týchto pozemkov pod týmito národnými kultúrnymi pamiatkami.
Áno. Znovu sme na zemi. To znamená, že ten poriadok s pozemkami pokiaľ neurobíme, tak budeme mať problémy aj na rezorte kultúry, aj na iných rezortoch, pretože pôda je ten základ, na ktorom žijeme. Veľmi rád keď chodím a asi keď idem do práce, tak idem cez celé Slovensko, veľmi rád si zopakujem svoju nejakú geografickú znalosť-neznalosť hradov, ktoré po celej ceste od Prešova do Bratislavy či už autom, alebo železnicou môžme vnímať. A tu je to naše bohatstvo, ktoré, keď hovoríme o mäkkom cestovnom ruchu, ktorý by mal byť tiež u nás dostať sa na nejakú úroveň a mal by prilákať zahraničných turistov, tak áno, je to jeden z artiklov, ktoré myslím si, že nemôžme zanedbať a musíme sa o nich starať.
Kolega Mičovský povedal, že je nejakých 98, ktoré sú ako evidované, mnoho je ešte iba tých zrúcaním a tých torz, ktoré prakticky ostali už iba akože, by som povedal, pripomienkou tej starej doby a ja poznám mnoho tých nadšencov, ktorí sa do toho vrhli. Keď ja sa pozriem z môjho domu pri Prešove, tak vidím hneď dva hrady – jeden Kapušianský, druhý Šarišský hrad a musím povedať, že z dňa na deň mi rastú tie hrady.
Normálne proste ja vidím, ako tie hrady sa konzervujú, akým spôsobom sa tie jednotlivé či už priečelia, bašty a ďalšie obnovujú a priťahuje to ľudí. Priťahuje to turistov, robia sa už noci na hradoch u nás v Prešovskom kraji a som veľmi rád, že hlavne mladí ľudia začínajú pridávať ruku k dielu.
Keď som sa pýtal jedného z tých organizátorov tam u nás v Prešovskom kraji, že ako to vlastne koordinuje, aké metódy sa používajú na tú rekonštrukciu hradov, tak povedal mi, že oni vlastne študovali staré, by som povedal, že recepty, akým spôsobom tú maltu, resp. to pojivo urobiť a podľa toho, z akého roku bol ten hrad, tak takto sa snažili tie receptúry prispôsobovať. No ja som si myslel, že sa mi iba sníva, že až do takej hĺbky sme išli, aby to nebolo všetko o tej modernosti, ale aby sme tam len ten prvok minulosti doniesli.
Pani kolegyňa Laššáková spomínala, že áno, že by bolo dobré sa bolo vrátiť ku tým starým, k starému projektu, ktoré bolo. Ja som dal už tu ako poslanec Národnej rady teraz 30. septembra na hodine otázok aj otázku pani ministerke terajšej, pani Milanovej, ako to vlastne s hradmi stojí, lebo som nejak z toho vypadol a nevedel som si momentálne predstaviť, kde sme, ako sa pohybujeme. Takže keďže bola až 23. v poradí, tým pádom nebola zodpovedná v Národnej rade, tak ja si vám dovolím prečítať odpoveď, aby sme mali jasno, ako pani Milanová, terajšia ministerka, sa s touto otázkou vysporiadala a možnože to bude aj odpoveď pani Laššákovej, aby vedela, že áno, ako teraz momentálne stojí. Možnože to viete, možno, že nie, pani kolegyňa, ale dobre, ja to prečítam, lebo plénum Národnej rady by malo mať informácie aktuálne, čo sa tam deje alebo čo sa tam nedeje. Takže: Vážený pán poslanec... Takto, pýtal som sa – Pokračuje sa v záchrane našich hradov? Pokračujú sanačné práce rozbehnuté ešte v minulých volebných obdobiach? Spolupracuje sa s ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny? Aká je filozofia pri nakladaní s týmito nehnuteľnosťami zo strany ministerstva? Aké sú hlavné problémy?
Pani ministerka Milanová odpovedá:
„Vážený pán poslanec, v procese obnovy národných kultúrnych pamiatok, zrúcanín, hradov a ruín ostatných architektonických objektov sa bude kontinuálne pokračovať aj tento rok už jedenástym ročníkom od vzniku podprogramu, ako na základe aktuálnej koncipovanej novej výzvy a informácie pre žiadateľov k podávaniu žiadosti na budúci rok, ktorú plánujeme zverejniť v najbližšom období na internetových stránkach Ministerstva kultúry Slovenskej republiky.
Zároveň prebiehajú partnerské rokovania s Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, a to konkrétne s Ústredím práce sociálnych vecí a rodiny, ktoré zastrešuje a financuje zapojenie nezamestnaných do prác obnovy národných kultúrnych pamiatok v rámci podprogramu OSSD 1.4 – obnova historických parkov architektonických areálov v kritickom stavebno-technickom stave.
Základná filozofia tohto podprogramu je zameraná predovšetkým na pamiatkovú obnovu národných kultúrnych pamiatok formou konzervácie zachovaných murív a architektonických článkov v rámci celkovej stabilizácie a statického zabezpečenia ruín národnej kultúrnej pamiatky, zrúcanín hradov alebo architektonických areálov v kritickom stavebno-technickom stave, ako aj na obnovu historických parkov.“
Som rád, že aj tie historické parky, lebo aj tie parky majú svoj význam. Keď padne nejaký 100-, 200-ročný strom, normálne moje srdce plače, pretože ten strom, keby vedel rozprávať, tak hovorí o histórií možnože 200-, 300-ročnej, čo tam sa v tej obci alebo v tej krajine dialo. A, žiaľ, som rád, teda že aj tie historické parky budú spadať pod to.
„Momentálne hlavné problémy tohto podprogramu sú zdroje financií alokované zo strany Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ohľadom financovania nezamestnaných zapojených do procesu obnovy v rámci výkonu pomocných prác počas realizácie rekonštrukčných prác na jednotlivých Národných kultúrnych pamiatkach. Minulý rok vo februári 2020 sa, ´21, sa oficiálne, aj minulý rok teda, asi je tam chyba, vo februári ´21 sa oficiálne ukončil národný projekt Zapojenie nezamestnaných do obnovy kultúrneho dedičstva – 2, pričom národný projekt sa realizoval v termíne od 1. 3. 2018 do 28. 2. 2021.“ To je podprogram 2, ktorý tam ako ministerka spomína. „Financovaný z finančných zdrojov Európskeho sociálneho fondu a doteraz nebol nahradený novým projektom. Bol vypracovaný iba zámer národného projektu na roky ´21 až ´23, no zatiaľ nebol schválený.
Tento výpadok financií bol v priebehu roka prekrytý na môj pokyn pomocou finančnou injekciou z rozpočtu ministerstva kultúry vo výške jeden milión eur. Financovanie nezamestnaných v predmetom podprograme je zo strany Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky v budúcom roku otázne a stále otvorené, nakoľko práve prebiehajú bilaterálne rokovania zúčastnených strán.“
Toľko pani ministerka, aký je súčasný stav, takže myslím si, že nezapadlo to prachom, bude to fungovať, ja budem hrdý, keď aj počas nášho mandátu, čo sme tu, čím viacej hradov sa z tých ruín povznesie do nejakej tej, by som povedal, sanačnej zóny, kde proste bude môcť byť zakonzervované a budú jednotliví naši návštevníci môcť obdivovať krásu našich dejín, ktorú tu aj na Slovensku sme mali. A keď tieto hrady ešte aj osvetlíme a idete v noci, tak to bude paráda.
Takže verím, že spoločnými silami to, pani kolegyňa, kolegovia v Národnej rade, zvládneme, aby sme aj touto novelou prispeli k tomu, aby tieto hrady nám nezapadli, neboli ďalej likvidované, ale aby sa povznášali a sanovali tak, aby prinášali úžitok každému občanovi Slovenskej republiky. Zavŕšim svoje vystúpenie, stále ako som robil, takže naši predkovia nám odkazujú, aby sme žili tak, aby bolo aj chleba, aj neba.
Ďakujem pekne.

Ďakujeme. Na vaše vystúpenie evidujem sedem faktických poznámok. Končím možnosť prihlásiť sa.
Ako prvá vystúpi pani poslankyňa Monika Kozelová, nech sa páči.

Ja by som chcela veľmi pekne poďakovať Martinovi za jeho príspevok a hlavne aj za to, že pripomenul, čo to znamená reštaurovanie pamiatok. Lebo to skutočne nie je len to, že niekde niečo omietneme, niekde niečo vymaľujeme, niekde niečo len tak, že to urobí maliar natierač, nie.
Reštaurátori študujú päť rokov na vysokej škole výtvarných umení a študujú tam práve preto, aby si osvojili staré procesy či už maľovania, či už sochárčiny, alebo aj architektúry. Toto je jedna z pozícii, na ktoré my veľmi často zabúdame, a musím povedať, že v posledných rokoch sme ich dokonca aj celkom slušne odstavili práve dosť nezmyselným zásahom do zákonov o ochrane pamiatok.
Ja verím, že po čase sa všetko vráti do normálu, že reštaurovať budú reštaurátori a nie maliari-natierači, tým pádom skutočne ostane zachovaná kvalita, ale aj historická hodnota všetkých našich hradov a zámkov.
Ja skutočne z tohto miesta musím poďakovať všetkým tým dobrovoľníkom, ktorí naozaj už celého roky sa o tie naše hrady i zámky a torzá zámkov, torzá hradov starajú a presne, ako si pripomenul, Martin, ja som, ja som vďačná, že si to pripomenul, aj o parky.
Takže ďakujem a pevne verím, že takýmto spôsobom a veľmi rýchlo sa dostaneme aj k obnove rusoveckého kaštieľa, pretože to je, to bol slovenský Versailles, ja pevne verím, že bude znova.
Ďakujem.