72. schôdza

Ďakujem pekne.
Ja by som sa chcel vyjadriť hlavne k jednému pojmu a to je pojem homofóbia, ktorý ste, pán poslanec, spomenuli. Pojem, ktorý médiá s radosťou používajú, ale pravda je taká, že medicína homofóbiu nepozná. Je to jednoducho vymyslený, účelovo vykonštruovaný pojem, pojem znie ako medicínsky, čím vyvoláva zdanie dôveryhodnosti, ale potom si môžme vymyslieť fóbiu na čokoľvek. Napríklad ľudí, ktorí uprednostňujú psov pred mačkami, by sme mohli nazvať mačkofóbmi a tak ďalej. Môžme sa baviť, ale tento zákon, vy ste spomenuli viacej tém, ale tento zákon je prioritne o tom, aby sa na štátnych budovách nemohli vešať iné symboly ako štátne.
Ďakujem.

Pán poslanec Ondrej Ďurica s faktickou poznámkou.

Ďakujem za slovo.
Pán poslanec Lehotský, ja si myslím, že celým problémom, ktorý tu je na stole, ktorý sa tu teraz komunikuje, je to, že slovenská verejnosť je veľmi citlivá na túto tému. Predovšetkým z toho dôvodu, že tá prezentácia LGBTI komunity alebo tej agendy má veľmi agresívne prejavy a agresívny tón. A poviem vám, v akom smere to myslím. Jednak sú tu tie rôzne pochody a podujatia, ktoré sú prezentáciou absolútnej úchylky a absolútnej nemorálnosti, keď sa na to človek pozrie a keď vidí tie scény tých ľudí, ktorí sa tam prezentujú, a tak ako to bolo povedané, mnohí, mnohí, ktorí žijú takýmto spôsobom života a neprezentujú to verejne a nehovoria o tom a netvária sa, akí sú ukrivďovaní, akí sú utláčaní, tak sa sami hnevajú na tieto prejavy, pretože ich to uráža a svojím spôsobom sa to obracia proti nim. A na druhej strane sú tu médiá, ktoré zohrávajú veľkú úlohu, pretože dnes si pozriete akúkoľvek reality šou alebo akýkoľvek program, ktorý je v slovenských súkromných televíziách realizovaný a veľmi neprirodzene a veľmi nútene sú tam prezentované práve tieto prejavy. Slovenská spoločnosť má, samozrejme, nejaké korene, má nejaké nastavenia, má nejakú atmosféru a tí ľudia nejakým spôsobom uvažujú a uvažovali roky alebo stáročia dozadu. A vy tu hovoríte o akejsi tolerancii, o tom, že všetci sme si alebo mali by sme byť tolerantní, každý má právo na svoj názor. No ja by som bol rád, keby to bolo vnímané aj všeobecne voči tým, ktorí, naopak, zastávajú tradičnú rodinu a hovoria o nej, pretože práve vy veľmi radi zosmiešňujete a jednoducho... (Prerušenie vystúpenie predsedajúcim.)

Pán poslanec Lehotský, môžete reagovať na faktické poznámky.

Ďakujem veľmi pekne všetkým za faktické poznámky. Ja budem reagovať asi len na Milana Potockého, lebo tak trošku to bolo zhrnutie aj za ďalších rečníkov.
Milan, ty si hovoril, že navodzujem dojem, že LGBTI ľudia alebo LGBTI komunita je nejakým spôsobom diskriminovaná alebo teda že má problémy väčšie ako väčšina populácie. Ja nenavodzujem ten dojem, ja to hovorím, ja si myslím, že to tak je, dôkazom toho je to, aj čo som hovoril v rozprave, teda že tých ľudí, ktorí idú s tým vonku, je naozaj veľmi, veľmi málo. Plus sú to fakt, hej, že my vlastne hovoríme o tom, že títo ľudia nemôžu dediť, keď žijú v spoločnej domácnosti so svojím partnerom. Hovoríme o tom, že nemôžu napríklad poberať dôchodok, ak partner zomrie napríklad, hej, po tomto partnerovi, nemôžu nahliadať do zdravotnej dokumentácie, toto všetko sa, samozrejme, právne upraviť dá, ale je to XY krokov, ktoré sú navyše, aby to bolo potrebné, ani nehovoriac proste o tom latentnom, o tej latentnej homofóbii, ktorá proste na Slovensku, ale zaznelo to tuná opäť aj v parlamente v rôznych prirovnávaniach k nejakým zvrhlíkom, úchylákom, ktorá zaznieva proste na Slovensku. Čiže to nie je dojem, to je proste fakt, LGBT ľudia sú diskriminovaní na Slovensku, majú oveľa väčšie problémy v tom reálnom živote, ako máme my.
A budem reagovať zase na to, že dám ti ten pingpong naspäť, že ty vravíš, že je to skôr naopak, že tá väčšina, máš pocit, že je diskriminovaná, tí kresťania, tradicionalisti a tak ďalej, napríklad toto ja zasa nevidím. Hej, ja možno si akože v tom dialógu vieme nejakým spôsobom pomôcť, ale ja nevidím, že boli nejak znevýhodňovaní ľudia, ktorí veria v nejaké náboženstvo na Slovensku.
Ďakujem.

Teraz udelím slovo v rozprave pánovi poslancovi Štefanovi Kuffovi, po ňom bude vystupovať pán poslanec Ondrej Dostál.

Ďakujem za slovo, vážený predsedajúci.
Vážený pán predkladateľ, spravodajca, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi niekoľko slov. Na úvod poviem tuná k pánu predsedajúcemu, že som vo faktickej poznámke reagoval naozaj na predrečníka, ktorý aj spomenul rôzne osoby, tak som na to nadviazal. Tak čo som aj hneď vzniesol tú námietku tam. Ale vrátim sa k podstate k návrhu zákona.
Viete, na Slovensku sme sa dožili doby takej, kedy my musíme hovoriť o tom, že aká je biela farba, aká je čierna farba. My tu prekrúcame úplne všetko. Chválapánubohu, aj tvorcom ústavy pred rokmi a pri vzniku Slovenskej republiky tvorcovia ústavy nezabudli uviesť, ale myslím si, však je to aj vo všetkých ústavách vo svete, symboly, ktoré symbolizujú Slovenskú republiku. Sú to 4 symboly, ktoré máme tuná. A bolo by dobré, keby sme práve toto naše deti v našich školách učili a nie gebuziny, hlúposti, aby oni nevedeli, že máme dve pohlavia muž a žena. Prosím vás pekne, aké existuje ešte iné? Vy to sami viete veľmi dobre, ale budete presadzovať tuná čosi iné. Štátne symboly sú veľmi dôležité. Nie náhodou hovorí o tom Ústava Slovenskej republiky v čl. 8, v čl. 9. Dvakrát sa o tom zmieňuje. Je to znak Slovenskej republiky, vlajka Slovenskej republiky, pečať Slovenskej republiky a hymna Slovenskej republiky. Sú to 4 symboly.
Viete, keď pri vzniku štátnosti a pracovali na tej ústave, nemyslím si, že vtedy ľudia, ktorí boli okolo toho zainteresovaní, že by uvažovali nad takou situáciou, ktorá nastala, ako dnes a v súčasnosti. Áno, Juro Gyimesi to dobre ako povedal tuná. Ten symbol má veľmi veľkú váhu, symbol. A keď tak trošku mierne odbočím, ja som bol vojakom Československej republiky, ale aj my sme mali, náš útvar, symboly. Aj slovenskí vojaci v súčasnosti takisto majú svoje symboly. Náš útvar mal vlastnú vlajku a bolo to tak, keď my sme mali tiež takú čestnú stráž, ale nebolo to tak permanentné a stále tak ako je to tu dole vo vestibule Národnej rady, ale z času na čas sa vyťahovala tá vlajka, kedy sa vojaci stavali, bolo to na štábe a sme túto vlajku chránili. Tie symboly sú veľmi dôležité. A my, aby sme nechali a dehonestovali symboly našej štátnosti, to je čosi neakceptovateľné. To je čosi neprijateľné. Nijaký veľvyslanec v Maďarsku, že by vystavoval na štátnej budove vlajku LGBTI. To nie je jeho budova. To neni jeho budova, že on si môže robiť čo chce. Je reprezentant štátu v zahraničí v Maďarsku. Viete, prirovnávať tuná LGBTI komunity ku národnostnej menšine maďarskej a Juro Gymesi tu sedí, no tak to musí byť aké urážlivé. Však vy urážate práve tie národnostné menšiny. Homosexuáli sú národnostnou menšinou? Prosím vás pekne, vytiahnite si slovník sociológie a uvidíte, čo sú menšiny. Čo to také bludy vy hovoríte?
To asi také bludy, že 87 pohlaví. Však mladí ľudia sú tak zmagorení, že nevedia ani, že koľko pohlaví máme. Tu musíme jasnú líniu ako raziť. A tým ľuďom hovoriť pravdu a pravdivo. Áno, samozrejme, liberálne médiá sú na našej strane. Sa budete chechtať, rehotať, vysmievať sa. Práveže naopak. Vy sa vydávate, akí ste vy chudáčikovia, ale vy ste tí, ktorí tuná toto napadáte. Ale to by nebolo nič, napádate iných. Ale najhoršie je to, pán Benčík, ale aj vám sa čudujem. Vy ste muž v rokoch, vy tuná takto tlieskate takýmto prejavom? Vás učili vôbec voľačo v škole o sexualite? Vy sa neviete sexuálne správať? Pán Benčík, neviete? Vy tlieskate takým bludom, kolegovi, ktorý tu číta rozprávky, báchorky, ktoré má napísané?
Pani Marcinková, ktorá sa tu bude chichotať, ale ja tuná jej poviem, viete, vy máte tiež kdesi zverejnenú fotku takú, kde ste na stretnutí s pápežom. Je to hanba, to je taký pľuvanec pápežovi do očí, že práve s vami sa stretol. Je to hanba a pľuvanec do očí. Pretože vy tieto bludy, ktoré sú tuná, tak verejne takto obhajujete, vy nie ste už súkromná osoba, ale vy ste tuná poslankyňa Národnej rady a máte byť nositeľom hodnôt a nie bludov, ktoré tuná sú.
Vrátim sa k tej štátnosti. (Reakcia z pléna.) No ozval sa otec, no tak toto jablko asi ďaleko nepadlo od stromu, ale asi ďaleko nepadlo, tak to patrí aj tomuto otcovi. Patrí to aj otcovi, lebo pozrite sa vedľa seba, čo ste vychovali, prosím vás pekne. To je ostuda pre Slovenskú republiku. Veľká ostuda. A to sú poslanci Národnej rady. Ľudia, nenechajte sa tuná oklamať týmto bludom, ktorý tuná je. A ja spomeniem ešte jednu udalosť, ktorá sa tu stala. Preto sme sa dostali k tomu, že jednoducho je tu predložený návrh zákona, ktorý zakazuje tieto bludy vešať na štátne budovy. Doma si môžeš robiť, čo chceš. Vyves si vlajku, akú chceš, ale ty štát na to nebudeš zneužívať, aby si ty dehonestoval Slovenskú republiku, lebo je to dehonestácia.
Štátny znak máme jeden z najkrajších na svete, poviem, jeden z najkrajších na svete a neni hocijaký. Má svoju históriu. Je to ranogotický štít, v ktorom je strieborný kríž, na červenom pozadí je strieborný dvojkríž, ktorý je symbolom cyrilometodskej tradície, ktorú máme my napísaný odkaz na cyrilometodskú tradíciu aj v preambule Ústavy Slovenskej republiky. Nie náhodou sa to stalo. Ranogotický štít predstavuje nejaké obdobie, keď dozadu, poviem, nejakých 600-700 rokov, to je obdobie gotiky, máme tu aj z kultúry, tí ľudia, ktorí sú tu od kultúry, tak vedia, o čom hovorím. Na modrom trojvrší - Tatra, Matra, Fatra, dakedy sa to tak hovorilo. Symbol našej vlajky biela, modrá, červená, my sme to jak deti v školách vedeli, dneska o dúhových vlajkách, prosím vás pekne, sa učia v školách. Čo to sú za bludy? Keby ste sa pýtali, ako vyzerá vlajka Slovenskej republiky, dnešných detí, na hanbu ani nebudú vedieť vymenovať farby. A to má pekne svoje poradie - biela, modrá, červená.
V prvej tretine je v podstate na tej vlajke, na prednej strane je symbol Slovenskej republiky, v podstate tam je ten znak ešte viac zvýraznený na našej vlajke. Ďalej je to pečať. Tú pečať, že máme Slovenskej republiky, neni náhodou, tiež je tam znak Slovenskej republiky a nápis je tam Slovenská republika. To sú symboly, ktoré my takto poslanci Národnej rady, necháme takto dehonestovať? To je úplne totálna hanba. No, samozrejme, záverom tých štátnych symbolov je hymna Slovenskej republiky, Nad Tatrou sa blýska. Je to v podstate, sú to slová Janka Matušku, ktoré zložil, a je to na nápev ľudovej piesne, a to odráža do istej miery aj tú ľudovosť, ktorá na Slovensku tuná naozaj je a opierame sa o tradície nielen svätých Cyrila a Metoda, ale o tradície našich otcov a našich mám. Myslím si, že naši starí otcovia, staré mamy by sa hanbili za toto, čo na Slovensku sa tuná deje.
V závere spomeniem, spomeniem pápeža, dneska už v podstate v blahej pamäti, ktorý hovoril, Ján Pavol II. a hovoril, Slovensko je krajina, ktorá má čo odkázať Európe. Slovensko je krajinou tou, ktorá má čo povedať celému svetu. Len my sme takí, ktorí tak sami seba potláčame a sa tak dehonestujeme a podceňujeme, ale aj ja som o tom presvedčený, že Slovensko je tou krajinou, ktorá má čo odkázať dnešnému svetu. Zvlášť dnešnému svetu, ktorý je zmietaný v týchto bludoch. Mladým ľuďom odkazujem, chráňte si Slovenskú republiku, chráňte naše symboly, ale aj armáde Slovenskej republiky, takisto. Toto sú veci, myslím, ktoré... Vypadlo mi teraz, sa ospravedlňujem.
Ale na záver celkom chcem povedať to, jak Juro Gyimesi v tom úvode povedal takúto vec, že manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou. My to máme v ústave, a to sa prijímalo tuná v pléne Národnej rady, je to nejakých osem rokov dozadu, bola tu bitka, že či toto dáme do ústavy, alebo nedáme. Prešlo to ústavnou väčšinou, kolegovia, ústavnou väčšinou, že je zväzok medzi mužom a ženou. Nie medzi dvoma mužmi a dvoma ženami, ale medzi mužom a ženou, a to je tiež veľká vec, ktorú v ústave máme ukotvenú.
Ďakujem.

Ďakujem, pán poslanec. A chcem k tomu úvodu, čo ste povedali, len dodať, že ja som ocenil, že ste tú formuláciu faktickej poznámky upravili, aby to bolo vecné a nemohol nikto sa sťažovať, že nereagujete na predrečníka, takže som to ocenil.
S faktickými poznámkami, ktorých je šesť, ako prvá vystúpi pani predsedníčka výboru Marcinková. Nech sa páči.

Ja na rozdiel od pána predsedajúceho vecnosť vašich príspevkov neviem úplne oceniť, ale veľmi, veľmi sa mi naozaj páči, pán Kuffa, ako sa snažíte pôsobiť sofistikovane, ako hovoríte o tom, čo by sme mali a nemali v školách vyučovať a vlastne, že či my vôbec vieme, čo je to menšina, nám tu kladiete takú rečnícku otázku, keď hovoríme o sexuálnych menšinách ako o menšinách, no viete, asi vieme, čo je to menšina a vy asi neviete, pretože menšina je označenie, zreteľné označenie pre akúkoľvek skupina, ktorá sa odlišuje od väčšinovej spoločnosti, takže áno, aj sexuálne menšiny sú menšiny, aj národnostné menšiny sú menšiny, aj iné kultúrne, sociálne menšiny sú menšiny. Čiže ja len toľko, že keď sa snažíte poučovať druhých, tak robme to exaktne.
A ja obdivujem ako niekto dokáže počas desiatich minút uraziť slovenské deti, pretože nevedia ani farby vlajky podľa vás, hej. Toto, toto si ja nemyslím, napríklad. To, že urazíte mňa alebo môjho otca, alebo proste kohokoľvek ďalšieho, to už je proste taký folklór. Mňa ste dokázali uraziť, aj keď som bola tehotná, čo bolo vtedy oveľa horšie, znova som tehotná, znova ma urážate. Keď budem tretí raz tehotná, už budem na to pripravená, ale naozaj, pán Kuffa, keď vy ste vzorkou tradičnej slovenskej spoločnosti, tak mrzí ma to a naozaj neviem, čo k tomu dodať.
Ďakujem.

Pán poslanec Martin Čepček s faktickou poznámkou.