7. schôdza

Dobrý deň prajem. Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, ďakujem vám veľmi pekne za pozvanie na prerokovanie správy o činnosti komisára pre osoby so zdravotným postihnutím za rok 2019. Dovoľte, aby som vás oboznámila s obsahom tejto správy a s hlavnými zisteniami, ktoré som pri výkone svojej činnosti za obdobie roku 2019 zistila a upozornila na problémy spojené so životom ľudí so zdravotným postihnutím.
Výročná správa o činnosti je už v poradí štvrtou správou môjho funkčného obdobia a vážim si teda možnosť vás komplexne o tejto práci mojej oboznámiť.
Zákon o postavení komisára pre osoby so zdravotným postihnutím ako špecializovaného orgánu ochrany a podpory ľudí so zdravotným postihnutím je upravená v zákone č. 176/2015 Z. z. a jednoznačne preukazuje, že jedná sa o špecializovanú verejnú ochranu práv, ktorá spočíva hlavne v tom, že komisár v prípade osôb so zdravotným postihnutím sa zaoberá výlučne právami tejto skupiny uznanými v Dohovore o právach osôb so zdravotným postihnutím, vrátane príslušných iných dohovorov a Ústavy Slovenskej republiky. Pôsobnosť komisára sa vzťahuje na subjekty, ktoré v oblasti práv osôb so zdravotným postihnutím pôsobia, alebo ktorých činnosť sa môže práv osôb so zdravotným postihnutím dotýkať. Konkrétne podľa ustanovenia § 9 zákona o komisároch sú to subjekty všetky orgány verejnej správy, sú to orgány štátnej správy, územnej samosprávy, právnické osoby, fyzické osoby, ktoré podľa osobitného predpisu zasahujú do práv a povinností fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy a právnické osoby, ktoré nie sú uvedené, podnikatelia, ktoré teda majú určitý vzťah k životu ľudí so zdravotným postihnutím.
Podľa § 10 zákona o komisároch je vymedzená rozsiahla pôsobnosť komisára a táto je v dvoch takých najdôležitejších bodoch zahrnutá ako posudzovanie jednotlivých individuálnych podnetov a výkon monitorovacej činnosti. Nemenej významnou je aj práca komisára v spolupráci s mimovládnymi organizáciami, ale aj za účelom zvyšovania povedomia o právach osôb so zdravotným postihnutím.
Správa, ktorú dnes prezentujem, je správou, ktorá je rozdelená do siedmich kapitol. V tejto správe sa nachádza veľké množstvo grafov. Ak si zoberieme, že správa o činnosti za rok 2019 má 271 strán, dovoľte, aby som vás teda previedla len takými kľúčovými informáciami, ktorých teda nebude veľmi málo, ale budem sa snažiť to zhutniť. Čiže je správa rozdelená do siedmich kapitol, pričom obsahuje 43 grafov, ktoré zobrazujú napríklad porovnanie počtu prijatých podnetov, ukončených podnetov, spôsobu ich podania, typy, zameranie podnetov, stav prijatých podnetov v roku 2019. Je to graf č. 7 na strane 27. Správa obsahuje tiež 24 tabuliek a 7 fotografií, z ktorých dve tvoria mapy. Jedna o miestach, kde som s tímom navštívila v rámci výjazdových dní komisárky mestá na Slovensku. Jedná sa o 29 miest na strane 50 a mapa všetkých miest, kde sme vykonali osobné monitoringy škôl, ÚVTOS, DSS-iek, zariadení pre seniorov, psychiatrických zariadení. Podrobne sú v tej správe rozpísané aj všetky tabuľky, kde sme, na ktorých miestach a v ktorých zariadeniach boli.
Kapitola prvá obsahuje tiež na strane 41 odpočet plnenia legislatívnych odporúčaní navrhnutých vláde vyplývajúcich zo správ o činnosti za obdobie rokov 2016-2018, ktoré boli uložené podľa § 11 ods. 1 zákona o komisárovi. V oblasti návrhov a odporúčaní na zmenu právnych predpisov bolo k 31. 12. predložených vláde 27 odporúčaní v jednotlivých oblastiach, z ktorých bolo osem splnených, devätnásť nesplnených, avšak z týchto devätnásť nám dva problémy vyriešil Ústavný súd 4. apríla a jeden problém bol vyriešený poslaneckým návrhom, ktorý bol 5. decembra schválený v tomto parlamente.
Medzi významné zmeny na skvalitnenie života ľudí so zdravotným postihnutím je však potrebné povedať, že boli prijaté zmeny týkajúce sa výšky peňažného príspevku na osobnú asistenciu, keď dneska táto výška dosahuje 4,18 eura na hodinu a príspevku na opatrovanie 430 eur 35 centov, čím bola zmenená pôvodná suma životného minima na sumu vo výške minimálnej mzdy.
Za významné považujem rozšírenie diagnóz pre priznanie parkovacieho preukazu, zrušenie krátenia príspevkov na opatrovanie v prípade, ak dieťa navštevovalo školu viac ako 20 hodín týždenne. My sme sami teda tieto návrhy uplatňovali aj v rámci pracovnej skupiny, ktorej som bola členkou. Zmena, ktorá bola, ktorá nastala od 1. februára 2020, je to zmena zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, kedy podľa § 14b už nemôžu vlastníci bytov a nebytových priestorov vetovať právo človeka odkázaného na mobilné zariadenie, mobilné zdvíhacie zariadenie v rámci spoločných priestorov schodištia. Tu sme niekoľko rokov od roku 2016 riešili tieto prípady uväznených vozičkárov vo svojich bytoch. Takže tu vlastne chcem sa z tohto miesta aj poďakovať poslancom, ktorí 5. decembra naozaj schválili túto poslaneckú novelu. My sme na úrade k tomu robili kompletné podklady.
Významný je tiež Nález Ústavného súdu zo 4. apríla 2020, ktorý povedal, že veková hranica 65 rokov veku v prípade príspevkov na osobnú asistenciu a príspevku na kúpu osobného motorového vozidla je protiústavná. My sme na to upozorňovali od roku 2016. Teším sa, že som našla oporu u pani verejnej ochrankyni práv, ktorej som predložila návrh na podanie návrhu na Ústavný súd. Takže toto celé sa udialo 4. septembra 2018, kedy bol tento návrh podaný a 2. apríla Ústavný súd rozhodol.
Čo je neprijaté z odporúčaní vlády, ktoré boli dané odporúčaniami v tejto správe, je určite nevytvorenie účinného kontrolného mechanizmu posudkových lekárov, kde vlastne nemáme žiadnu, žiadny právny nástroj na to, aby činnosť posudkových lekárov bola preskúmaná v rámci konania o kompenzáciách. Jedine prichádza do úvahy konanie na súde v rámci správneho konania, kedy môže ten účastník konania žiadať, aby súd ustanovil do konania súdneho znalca a samozrejme, že sú s tým spojené vysoké náklady na spracovanie týchto znaleckých posudkov a nie vždy v rámci súdneho konania sa to podarí.
Niekoľko rokov sa ľuďom so zdravotným postihnutím sľubuje zjednotiť posudzovanie zdravotného stavu a zefektívniť výkon posudkovej činnosti. Súčasný stav právnej a organizačnej úpravy posudkovej činnosti v praxi okrem iného spôsobuje nadmernú byrokraciu, s ňou spojenú administratívnu záťaž pre občanov, vyššiu nákladovosť a neefektívnosť procesov. Súčasne som v odporúčaniach vláde navrhla, aby zvážila zrušenie príjmovej hranice pre rodiny v prípade žiadosti o peňažné príspevky na kompenzáciu spojené so zvýšenými výdavkami či už na oblečenie, na stravu, kde vekovou hranicou celej tej jednotky posudzovanej rodiny je veľmi nízky príjem. Je to trojnásobok sumy životného minima, čiže je to 630 eur a 60 centov aktuálne. Čiže veľa týchto ľudí potom stráca nárok na to, aby takýto príspevok na kompenzáciu bol im priznaný.
Za významné potrebujem povedať to, že od roku 2017 bola na Ministerstve spravodlivosti vypracovaná, teda konštituovaná pracovná skupina na implementáciu článku 12 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím aj v súlade so záverečnými odporúčaniami výboru OSN. Je veľmi dôležité povedať, že rovnako som členkou tejto pracovnej skupiny, ale, žiaľ, sme sa neposunuli do nejakého štádia schválenia aspoň zásad zákona. Čiže táto úloha nebola splnená, hoci teda pracovná skupina pracovala intenzívne, nepodarilo sa predložiť tento materiál vo forme zámeru zákona do medzirezortného pripomienkového konania. Tu je veľmi dôležité povedať, že vlastne nemáme v našom právnom poriadku, okrem § 10 Občianskeho zákonníka o tom, že je možné človeka obmedziť v spôsobilosti na právne úkony, žiadnu právnu úpravu, ktorá by mu poskytovala pomoc pri rozhodovaní, ako sa hovorí aj v čl. 12 dohovoru, pomoc pri rozhodovaní tým, ktorí túto pomoc vzhľadom na svoje vôľové a mentálne schopnosti potrebujú.
V našej práci veľmi vážne pociťujeme nepôsobnosť, resp. nekompetenciu komisára pre osoby so zdravotným postihnutím nahliadať do zdravotnej dokumentácie. Keďže dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím hovorí aj o práve človeka na primeranú zdravotnú starostlivosť a poskytovanie zdravotnej starostlivosti aj v mieste svojho bydliska aj so všetkou špecializáciou, tuto vlastne my narážame stále na to, že nevieme prelomiť ustanovenie § 24, 25 zákona o zdravotnej starostlivosti tak, aby komisárovi pre osoby so zdravotným postihnutím boli poskytnuté a sprístupnené údaje zo zdravotnej dokumentácie. V rozsahu výkonu oprávnení podľa zákona o komisárovi dopĺňam, na úrade nie sme lekári, ale v zdravotnej dokumentácii podľa tohto zákona sa zakladá aj, do zdravotnej dokumentácie sa zakladajú súhlasy s hospitalizáciou, informované súhlasy s liečbou, súhlasy v prípade psychiatrickej liečby, s elektrokonzultívnou terapiou. Čiže sú tu veľmi dôležité dokumenty, ktoré sú spojené s ochranou ľudských práv daného pacienta.
Súčasne som upozornila vládu na to, aby v zákone o sociálnom poistení zvážila stanovenú dobu dôchodkového poistenia. Stretávame sa u nás na úrade s podnetmi, že prichádzajú ľudia, ktorým chýba pár dní na priznanie invalidného dôchodku. Nemajú dosiahnutú dobu dôchodkového poistenia a teda tu sme navrhovali vláde, aby schválila nejakú výnimku, ktorá by týmto ľuďom umožnila byť zabezpečeným v čase, keď nemôžu pracovať z dôvodu svojho zdravotného stavu, alebo aspoň aby mali alikvotnú čiastku za tie odpracované roky.
Ďalšou horúcou témou je prijatie stavebného zákona, o ktorej teda všetci viete. My sme tiež na to upozorňovali a hlavne na bezbariérovosť verejných budov, že nie je dostatočne zabezpečená a že nie sú žiadne kontrolné mechanizmy, ktoré by zabránili skolaudovať verejnú budovu s bariérovým vstupom a bariérami vo vnútri. Poslednými bodmi, ktoré sme navrhovali v odporučeniach vláde, bolo podporiť vzdelávanie detí v čo najširšom rozsahu, aby inkluzívne vzdelávanie bolo nárokovateľné, ako to predpokladá čl. 24 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Hovoríme o tom, aby bola prijatá garancia pre deti so zdravotným postihnutím v povinnosti školy zabezpečiť deťom so zdravotným postihnutím adekvátnu pomoc v oblasti sebaobsluhy a zdravotníckych úkonov, zabezpečiť materiálne, finančne a personálne dostatočný počet asistentov učiteľa.
Súčasne v zariadeniach sociálnych služieb sme prosili, žiadali, navrhovali, aby bol zmenený zákon o sociálnych službách, aby bol vykonávaný precízny výber zamestnancov, ale hlavne, aby bol podstatne navýšený počet zamestnancov, ktorý je uvedený v prílohe k zákonu. Ďalej ako aj budem hovoriť o jednotlivých príbehoch, ktoré sme riešili v roku 2019, vyvstáva tu veľký problém v tom, že nám nefunguje odľahčovacia služba, zdravotná odľahčovacia služba.
V kapitole II sú opísané jednotlivé podnety, ktoré sme mali doručené v roku 2019, resp. 2018 a boli ukončené v roku 2019, ktoré sú spracované do formy príbehov. Príbehov zo života ľudí so zdravotným postihnutím, ktoré musia vlastne, sú to ich životné príbehy, ktoré musia prežívať k tomu, aby sa domohli svojej ochrany a svojich práv. V roku 2019 mi bolo doručených 660 podnetov, pričom v porovnaní s rokom 2018 ich bolo o 27,4 % viacej, pričom je dôležité uviesť, že v mnohých podnetoch, hlavne v oblasti príspevkov na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia podávatelia napádajú viacero rozhodnutí úradov práce. Čo znamená, že v rámci jedného podnetu individuálne posudzujeme rôzne rozhodnutia úradov práce. V roku 2019 bolo na úrad komisára doručených z týchto 660 podnetov na posúdenie kompenzácie zamestnanosti 206 podnetov, v občianskoprávnej a rodinnej agende 119, z podnetov zdravotníctva a z oblasti sociálneho poistenia 107, z podnetov týkajúcich sa bezbariérovej prístupnosti 63, z podnetov sociálnych služieb a vzdelávania 94 a z podnetov starostlivosti o maloletých 71.
Za významnú zložku našej práce považujem aktívnu vyhľadávaciu činnosť pri riešení individuálnych podnetov, čo v praxi znamená, že z dostupných údajov, keď vieme identifikovať miesto, kde sa dokonca osoba nachádza, kontaktujeme priamo orgán verejnej správy, že nečakáme, aby nám táto osoba doklady zaslala, ale súčasne túto aktívnu vyhľadávaciu činnosť by som charakterizovala aj vlastnou iniciatívou v prípade, že zachytíme informácie v médiách, kontaktujeme reláciu danú alebo noviny, a aby nám teda sprostredkovali kontakt na tú konkrétnu osobu a ponúkame teda pomoc v riešení zložitej situácie.
Keď spriemerujem teda počet podnetov, denne prichádzalo na úrad 2,64 podnetov. Doručené podnety štrukturujeme ako podania na preskúmanie žiadosti o poskytnutie poradenstva a podnety na zmenu legislatívy. Každá jedna zložka je pre nás veľmi dôležitá, pretože z podnetov na preskúmanie my vieme vyvodiť aj ďalšie kroky, ktoré riešime v súvislosti so zmenou legislatívy; 36,8 % podnetov na poradenstvo nám nasvedčuje, že nám tu chýba niečo v našej verejnej správe, kto je tu zodpovedný orgán za poskytovanie poradenstva. Veľakrát sa teda títo ľudia obracajú na nás, že nemá im kto poradiť a že pomoc im bola odmietnutá. Podľa registratúrneho poriadku bolo k týmto 660 podnetom doručených 1 410 podaní. To sú doplnenia poskytnutia súčinností, stanoviská, čo predstavuje priemerne 5,64 podaní denne. Z úradov sme odoslali v roku 2019 1 049 doporučených zásielok, čo predstavuje 4,2 zásielok denne. Čiže denne, keď to spočítame, sme pracovali s 12,48 zásielkami, okrem komunikácie prostredníctvom telefonických dopytov, dožiadaní odpovedí mailami priamo s podávateľmi, dotknutými osobami zo strany právničiek úradov. Na úrade sme prijali 215 návštev v roku 2019.
Podnety doručené v roku 2019, z tých 660 sme ukončili 468. Tu je dôležité povedať, že z tých celkových podnetov bolo ukončených na preskúmanie 346 a to sú tie podnety, v ktorých konštatujeme, či došlo k porušeniu práva osoby so zdravotným postihnutím, ktoré majú garantované v dohovore alebo v zákonoch, ktoré sú účinné v Slovenskej republike. Čiže z týchto 346 podnetov bolo konštatované porušenie v 101 podnetoch.
Ešte by som chcela uviesť, že máme teda aj taký problém, že podnety boli doručené, ale neboli k tomu priložené prílohy a s niektorými podnetmi sme teda nevedeli konať tak, že sme ich museli odložiť podľa § 22 zákona o komisárovi a za nedoplnenie bolo odložených 44 podnetov. V podnetoch vyhodnocujeme každý jednotlivý článok, keď došlo teda k porušeniu, a vrátim sa teda k tomu, že k tým 346 podnetom na preskúmanie bolo konštatované porušenie v 112 prípadoch. Čiže 21 článkov dohovoru a celkovo teda 64 podnetov. Najviac zaťažujúci článok bola primeraná životná úroveň a sociálna ochrana, osobná mobilita a prístupnosť bariéry.
Keďže považujem za kľúčovú informáciu smerom k verejnosti zverejňovanie opatrení na nápravu, ktoré ukladám jednotlivým orgánom verejnej správy zasahujúcim do práv chránených Dohovorom o právach osôb so zdravotným postihnutím podľa § 10 ods. 2 písm. a) bod 4 zákona o komisárovi, tieto spracúvame, vyhodnocujeme vždy k 30. 6. a k 31. 12. Všetky opatrenia sú uverejnené v správe, ktoré boli uložené, ale do 31. 12. 2019 bolo na odstránenie zásahu alebo zabránenie jeho vzniku zo strany orgánov verejnej správy uložených 121 opatrení na nápravu a k nim uložených 170 úloh. K 31. 12. bolo splnených 105 opatrení, pričom v roku 2019 som uložila 23 opatrení na nápravu a s 25 úlohami. Z toho bolo splnených 18 na 100 % a päť teda zatiaľ prebieha.
Za významnú pôsobnosť komisárov a aj nášho úradu, ktorá je rozsiahlejšia v porovnaní s pôsobnosťou verejného ochrancu práv, je právo úradu komisára vstúpiť do súdneho konania, ktorého účastníkom je osoba so zdravotným postihnutím. Podľa § 12 ods. 2 zákona o civilnom mimosporovom poriadku 160/2015. Do 31. 12. úrad komisára vstúpil do 72 súdnych podaní, konaní a v roku 2019 úrad komisára vstúpil do 14 súdnych konaní. Vstup do súdnych konaní bolo odôvodnenými, odôvodnených jednotlivými článkami Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím. Okrem toho sme teda v týchto súdnych konaniach predkladali vyjadrenia na podporu práva účastníkov konania so zdravotným postihnutím a v roku 2019 sme sa zúčastnili 57 pojednávaní.
Za neodmysliteľnú súčasť práce komisárky považujem právo podať podnet na prokuratúru v prípadoch, v ktorých som presvedčená, že právoplatným rozhodnutím orgánu verejnej správy bol porušený zákon alebo dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím. Túto pôsobnosť aktívne využívam pri posudzovaní takých podnetov, v ktorých už rozhodnutie orgánu verejnej správy nadobudlo právoplatnosť. V roku 2019 sme podali 18 podnetov na prokuratúru, z toho 12 bolo ukončených, protest prokurátora bol podaný v dvoch prípadoch.
Za ďalšiu najviac rozvinutú činnosť v rámci pôsobnosti je potrebné považovať výkon monitorovacej činnosti dodržiavania ľudských práv ľudí so zdravotným postihnutím uvedené v kapitole V. správy. V roku 2019 sme vykonali osobné návštevy v 39 zariadeniach sociálnych služieb. Sú uvedené v tabuľke č. 14 od strany 232 a tu je uvedený aj prehľad týchto zariadení spolu s uvedením dátumu vykonania monitoringu vo všetkých samosprávnych krajoch, u verejných aj neverejných poskytovateľoch sociálnych služieb podľa tabuľky č. 15 na strane 234, a zistenia z pohľadu dodržiavania ľudských práv podľa dohovoru od strany 235 sú uložené opatrenia na nápravu uvedené v tabuľke č. 17 na strane 241. Do konca roka bolo odoslaných 16 hodnotiacich správ. Jedná sa o značne rozsiahle materiály, ku ktorým bolo, čiže 16 zariadeniam bolo uložených 218 opatrení na nápravu, čo predstavuje 13,6 opatrenia na jedno zariadenie.
Ako je zrejmé z tabuľky č. 17 a grafu 45, najviac uložených opatrení v počte 73 sa týkalo na práva na primeranú životnú úroveň. V počte 42 opatrení týchto bolo uložených v oblasti ochrany pred krutým neľudským a ponižujúcim zaobchádzaním a 39 opatrení v oblasti spôsobilosti na právne úkony. V roku 2019 sa vykonali aj monitorovacie návštevy v 6 školách, pričom sme sa zamerali na systém vzdelávania, pomoci, zaraďovania detí do vyučovacieho procesu, schopnosti, plus chýbajúca pomoc pri úkonoch sebaobsluhy a zdravotníckych úkonoch a transponovanie odporúčaní Centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie do vzdelávacieho procesu. V roku 2019 sme spustili pilotný projekt monitoringov dodržiavania ľudských práv v šiestich psychiatrických zariadeniach. Boli sme v šiestich zariadeniach, ktoré boli zložené, dve oddelenia psychiatrické, teda v nemocniciach a dve liečebne a dve nemocnice. Podrobnejšie je to teda uvedené v správe. Môžem potom ešte neskôr teda sa týmto monitoringom venovať. V každom prípade potrebujem povedať, že správu z týchto monitoringov pripravujeme ako mimoriadnu správu a bude predložená na rokovanie tohto parlamentu. Vo výročnej správe je naozaj iba základné informácie, ktoré sme zistili pri monitoringoch.
Máme funkčný systém, informačný systém, ktorý online informuje verejnosť o tom, čo sa na úrade deje a akým spôsobom sú podávané podnety, vybavované podnety. V týchto sférach ponúkame rôzne, naozaj rôzne zisťovania tabuľky v rámci celého Slovenska. Chceme totiž týmto naším portálom urobiť taký obraz pre verejnosť, ako sú dodržiavané práva ľudí so zdravotným postihnutím a ako sa žije ľuďom so zdravotným postihnutím na Slovensku. Keďže sledujem rôzne druhy identifikátorov o osobách, ako aj o predmete podnetov a orgánov verejnej správy, aby sme teda čo najvieryhodnejšie predstavili obraz spoločnosti vo vzťahu k ľuďom so zdravotným postihnutím, podľa tabuľky č. 1 na strane 31 najpočetnejšiu skupinu ľudí so zdravotným postihnutím tvoria ľudia s telesným postihnutím a ľudia s duševnými a psychickými chorobami. Graf č. 12 na strane 30 hovorí o najviac ohrozených skupinách ľudí so zdravotným postihnutím z hľadiska veku, keď najviac ohrozenou skupinou sú podľa našich údajov, ktoré vieme my vysledovať, sú to ľudia medzi 51 a 60 rokmi, kde je 78 dotknutých osôb a 40 a medzi 41. a 50. rokom veku, kde je 68 dotknutých osôb.
My sme od roku 2019 vytvorili na úrade samostatný referát starostlivosť o maloletých, ktorý prierezovo pomáha deťom do 18. roku veku a to preto, že vlastne 81 detí do 18. roku veku máme medzi dotknutými osobami. Niekedy je, samozrejme, problém vyšpecifikovať aj zameranie, teda zdravotné postihnutie aj vek konkrétnej dotknutej osoby, pretože niekedy tie podnety sa týkajú väčšieho počtu ľudí, alebo sa poskytuje poradenstvo, kde nevieme vysledovať tieto hodnoty. Medzi kraje, ktoré sú najviac, v ktorých najviac dochádza k podávaniu podnetov, je Bratislavský kraj v počte 149 a Banskobystrický kraj v počte 142, potom nasledujú Nitriansky, Trnavský, Prešovský, Košický, Žilinský, Trenčiansky.
Významnou súčasťou mojej práce sú aktivity, ktorými napĺňam ďalšiu víziu. Mojou prácou je pomáhať ľuďom so zdravotným postihnutím. K tomu slúžia všetky aktivity podpory rôznych mimovládnych organizácií, ktoré sú základným článkom pomoci a obhajcom ľudských práv svojich členov. V správe o činnosti v kapitole 6 sú zverejnené všetky aktivity spolupráce, medzi ktoré patria predovšetkým tieto výjazdové dni komisárky, účasti na rôznych konferenciách a seminároch, stretnutiach, pracovných skupinách.
V 4. kapitole je spracovaná časť týkajúca sa legislatívy. Za ďalšiu, alebo činnosť v legislatíve považujem za významnú prácu, ktorá smeruje k zmene právnych predpisov a my sme sa dali zaregistrovať ako pripomienkujúci orgán, hoci nie sme povinne pripomienkujúci orgán v rámci medzirezortného pripomienkového konania a cez tieto aktivity sa nám podarilo zmeniť niektoré právne predpisy, hlavne zabezpečiť štátnu podporu nepočujúcich športovcov, zapojili sme sa do ratifikácie občanov protokolu Dohovoru proti mučeniu a inému krutému neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu. Tu je potrebné povedať, že bola pripravená celá štruktúra fungovania tejto ochrany tohto nezávislého preventívneho mechanizmu avšak bolo to odložené teda pre ďalšie volebné obdobia. Významnú úlohu v tomto systéme mal aj úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím.
Rovnako sme sa zapojili aj do projektu sčítania obyvateľov v roku 2021, tu vidíte na strane 229, že sa teda nepodarilo doplniť otázky týkajúce sa ľudí so zdravotným postihnutím. Máme teda naozaj veľký problém, že neexistuje jednotná evidencia ľudí so zdravotným postihnutím v rámci Slovenska a teda nakoniec nám Štatistický úrad vyšiel v ústrety a spracoval výberové štatistické zisťovania v roku 2019, teraz sú vyhodnocované, tak sama som zvedavá, že v akom a s akým výsledkom teda tieto zisťovania budú zosumarizované.
Dovoľte mi, prosím, aby som za jednotlivé oblasti činnosti, ktoré robíme, dotkla sa tých životných príbehov ľudí so zdravotným postihnutím. Za oblasť zamestnanosti a kompenzácií musím znova sa vrátiť k tej jednotnej posudkovej činnosti. Podávatelia podnetov upozorňujú na to, že rôzne posudzovania zdravotného stavu pre účely kompenzácií sociálneho poistenia alebo sociálnych služieb prináša zmätok a nepochopenie dôvodov takýchto odlišných kritérií. Posudzovanie sa vykonáva podľa troch rôznych zákonov, pre účely kompenzácií ťažkého zdravotného postihnutia sa posudzuje miera funkčnej poruchy, pre účely poskytovania sociálnych služieb odkázanosť na sociálnu službu a pre účely sociálneho poistenia priznaním invalidných dôchodkov sa posudzuje neschopnosť pracovať v porovnaní so zdravou osobou. Ak máte záujem, rada by som povedala o príbehoch aj s jednotlivými stranami, na ktorých sa tieto príbehy nachádzajú v správe. V príbehoch č. 4 a 5 podávatelia podnetov poukazujú na viaceré prípady, že majú obavy z podávania novej žiadosti o ďalší peňažný príspevok z dôvodu strachu z odobratia už vyplácaných peňažných príspevkov a z dôvodu znižovania miery funkčnej poruchy u osôb s ťažkým zdravotným postihnutím. K uvedeným zisteniam dochádza v prípadoch nových žiadostí o peňažné príspevky, týmto osobám sa prehodnocuje zdravotný stav, ktorý je častokrát už trvalý a v predchádzajúcom vydanom komplexnom posudku je zistená znížená miera funkčnej poruchy. Podávatelia podnetov mi avizujú aj to, že už sa boja požiadať o nové príspevky z obavy zníženia miery funkčnej poruchy.
V decembri 2019 sa na úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím s podnetom a s otázkou obrátila podávateľka, či sa má snažiť o podanie odvolania proti rozsudku žiadosti o peňažný príspevok na opatrovanie. Opatroval ju syn, teda opatroval by ju syn, keďže už potrebuje vo viacerých úkonoch pomoc druhej osoby. Podávateľka podnetu mala obavy, že na základe už priznaných peňažných príspevkov na diétne stravovanie a peňažný príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov súvisiacich s ich hygienou alebo s opotrebovaním šatstva, bielizne, bytového zariadenia, kde bolo v rozhodnutí zrejme znižovanie miery funkčnej poruchy osoby so zdravotným postihnutím, toto bude pokračovať. Podávateľka podnetu mala v roku 2013 mieru funkčnej poruchy 80 %, zdravotné ťažkosti počas sociálneho šetrenia dokazovali, že má sťaženú pohybovú schopnosť, používa vychádzkovú palicu a korzet na chrbticu. V roku 2019 podal jej syn žiadosť o priznanie peňažného príspevku na opatrovanie, no vydanom, vo vydanom rozhodnutí už mala mieru funkčnej poruchy len 50 %, pričom jej zdravotný stav sa zhoršil, čo bolo zrejmé aj z jej lekárskych správ. Syn podávateľky podnetu nemôže matku opatrovať a zároveň aj chodiť do práce a živiť celú rodinu. Peňažný príspevok na opatrovanie synovi podávateľky podnetu nebol priznaný. Úrad práce, sociálnych a vecí a rodiny sa odvolával na zákon o rodine a plnenie rodinných povinností.
Z predložených listín som jednoznačne vyhodnotila, že podať odvolanie proti rozhodnutiu je správne, čo som podávateľke podnetu hneď aj avizovala, poradila som jej aj ďalší postup. Žiaľ, zo strachu, aby nestratila už aj v minulosti schválené peňažné príspevky, ma požiadala o zrušenie konania v danej veci. Z dôvodu strachu podávateľky z podnetu pred nepredvídateľným konaním zamestnancov úradu práce neuvádzame ani bližšiu špecifikáciu tohto úradu.
Na strane 66 je príbeh č. 5, podľa ktorého sa, a podľa komplexného posudku bola podávateľke podnetu priznaná 50-percentná miera funkčnej poruchy. Termín opätovného posúdenia zdravotného stavu nebol potrebný. Úrad práce Galanta, ktorý v rozhodnutí vychádzal z tohto posudku, nevyhovel jej žiadosti a nepriznal podávateľke podnetu príspevok na kompenzáciu zvýšených výdavkov, nakoľko nie je odkázaná na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom. Podávateľka podnetu podala proti rozhodnutiu úradu práce odvolanie. V rámci odvolacieho konania bola posúdená miera funkčnej poruchy zodpovedajúcej jej druhu zdravotného postihnutia, dokazovanie bolo doplnené lekárskym posudkom. Na základe diagnostických záverov bola podávateľke určená miera funkčnej poruchy len 30 %, čo znamená, že neprináleží jej status fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím. Vzhľadom na to, že mala určenú mieru funkčnej poruchy menej ako 50 %, nespĺňala základnú zákonom stanovenú podmienku a preto bol vypracovaný len lekársky posudok, ktorý neobsahuje formy kompenzácie na zmiernenie alebo prekonanie sociálneho dôsledku ťažkého zdravotného postihnutia. Po dôkladnom preskúmaní podnetu a predloženej dokumentácie som dospela k názoru, že uvedeným konaním a rozhodnutím druhostupňového orgánu došlo k zásahu do práv podávateľky podnetu. Týmto konaním boli porušené nielen základné princípy právneho štátu, ale aj dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, pričom je dôležité povedať, že primárnym cieľom dohovoru je podľa čl. 1 presadzovať, chrániť a zabezpečovať plné a rovnaké využívanie všetkých ľudských práv, základných slobôd všetkými osobami so zdravotným postihnutím.
Čo sa teda ďalej udialo? Keďže peňažný príspevok o kompenzáciu nadobudol právoplatnosť a nebolo už možné podať žalobu v správnych veciach, v správnom konaní, podala som podnet na krajskú prokuratúru a uplatnila som žiadosť od Krajskej prokuratúry Bratislava 28. septembra 2019, aby prokuratúra podala protest prokurátora. Krajská prokuratúra Bratislava na základe môjho podnetu preskúmala rozhodnutie a 16. januára 2020 uznala za dôvodné podať protest, ktorým žiadala napadnuté rozhodnutie v lehote do 30 dní odo dňa doručenia protestu ako nezákonné zrušiť.
Čo sa však stalo ďalej? Keďže podávateľka naozaj má vážne obavy o ďalšie možnosti uplatňovania si pomoci cez peňažné príspevky, požiadala ma, aby som vo veci ďalej nekonala a svoju žiadosť zobrala späť. Správny orgán mal vo svojom rozhodnutí takýto záver riadne odôvodniť, to bol problém, na ktorý prokuratúru upozornil.
Nedá mi nespomenúť ešte jeden podnet, ktorý preukazuje na absolútne nevhodný postup, zamestnankyňu úradu práce v tomto prípade v Bratislave. Je to príbeh č. 7 na strane 69, kedy dotknutá osoba v tomto príbehu má 78 rokov a z dôvodu odkázanosti na pomoc druhej osoby aj na základe vyššieho veku podala si žiadosť o, o kompenzáciu, finančnú kompenzáciu na kúpu zdvíhacieho zariadenia; 16. októbra 2017 bol úradom práce schválený, bola schválená táto žiadosť a bol jej priznaný príspevok 11 599 a 20 centov. Čo sa však stalo ďalej? Podávateľka podnetu chcela teda túto, túto plošinu nainštalovať pred vchodom domu, ale stretla sa s problémom, s vlastníkom, vlastníka chodníka, ktorý nedal súhlas na montáž tejto, tejto schodiskovej nájazdovej plošiny a v apríli 2019 terénne pracovníčky vykonali šetrenie v mieste bydliska účastníčky konania a za účelom overenia účelnosti kompenzácie zistili, že zdvíhacie zariadenie nie je nainštalované. V tomto šetrení bola spísaná, o tomto šetrení bola spísaná aj zápisnica. Podávateľka podnetu pracovníčkam zdôvodnila, prečo teda nemohlo dôjsť k namontovaniu. Vzhľadom na teda nesúhlas vlastníka chodníka tieto pracovníčky neavizovali žiadny problém, prečo by mala ona ďalej konať, čo v tomto prípade je pre mňa úplne nepochopiteľné, lebo podávateľka podnetu mala celú sumu peňažného príspevku na svojom účte a mohla ho kľudne v momente vrátiť, ale pracovníčky úradu práce na to neupozornili, že už jej dávno uplynula zákonná lehota na montáž tohto zariadenia. Schválne som si dala predložiť aj zápisnicu z tohto sociálneho šetrenia. Žiadne upozornenie tam nebolo. Až 11. júna 2019 sa vyjadril vlastník, že nemá námietky k realizácii. Následne v októbri 2019 podávateľka podnetu odovzdala úradu práce faktúru, podľa ktorej preukázala kúpu a montáž zdvíhacieho zariadenia. Krátko na to prišlo rozhodnutie z úradu práce, že má celú sumu 11 599 a dvadsať centov vrátiť, pretože nedodržala lehoty, ktoré boli určené v rozhodnutí. Stačilo len málo na to, aby takáto situácia nevznikla, pretože zariadenie je namontované, zaplatené, ale podávateľka podnetu musí celú sumu peňažného príspevku vrátiť. Samozrejme neznalosť zákonov neospravedlňuje, ale v tomto prípade si myslím a takto sme aj celý podnet uzavreli, že došlo k porušeniu v komunikácii zamestnankýň, ktoré v apríli 2019 boli na šetrení, boli oboznámené o tom, že je problém s namontovaním tejto schodiskovej plošiny. Samozrejme, rozhodnutie je vydané v súlade so zákonom, pretože aj ústredie práce bolo toho istého názoru. Zákon o kompenzáciách nepozná žiadne ustanovenie o možnosti z nejakej, nejakej, zrušenia tvrdosti zákona. Stačilo len málo, stačila len komunikácia zo strany úradov práce. V tomto prípade však naozaj rozhodnutie úradu prace bolo vydané v súlade so zákonom. Stačilo len málo, stačilo len trochu človečini alebo snahy pomôcť tomu, kto tú pomoc od štátu potrebuje. Ale to bola zrejme neznáma pre dotknuté zamestnankyne Úradu práce Bratislava.
Na strane 75 je príbeh 10 o tom, ako na úrade práce sa pomoci či uľahčenia života so zdravotným postihnutím nedovolal ani pán vo veku 82 rokov. Práve naopak, v tomto veku sú naši občania odkázaní domáhať sa svojich práv či potrebnej pomoci prostredníctvom mimoriadnych opravných prostriedkov, medzi ktoré patrí aj podanie správnej žaloby na súd. Až našou pomocou pri spísaní správnej žaloby sa podávateľ podnetu vo veku 82 rokov domohol uznania, že rozhodnutie o jeho žiadosti o parkovací preukaz vychádzal z nesprávneho lekárskeho posudku. Napriek tomu, že podávateľ podnetu predložil všetky potrebné lekárske správy a ponúkol maximálnu súčinnosť svoju aj svojich ošetrujúcich lekárov, špecialistov, aby mohol byť jeho zdravotný stav pre účely posúdenia nároku na parkovací preukaz riadne vyhodnotený, posudkový lekár evidentne nedostatočne vyhodnotil doloženú zdravotnú dokumentáciu. Niektoré lekárske správy úplne prehliadol a niektoré závery z lekárskych správ mierne pozmenil. Tým dosiahol, že percentuálna miera funkčnej poruchy podávateľa podnetu nedosiahla 50 % a teda podávateľ podnetu nebol považovaný za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím. Na základe toho mu bola žiadosť o parkovací preukaz zamietnutá. Podávateľ na tieto závažné nezrovnalosti upozornil Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Banská Bystrica, ale v odvolacom konaní ústredie toto rozhodnutie potvrdilo. Podávateľ nakoniec vyhral, v novom kole správneho konania totiž ústredie práce mu tento parkovací preukaz schválilo, ale až vtedy, keď krajský súd to rozhodnutie ústredia práce zrušil. V tomto smere sme tomuto podávateľovi podnetu poskytli znova účinnú pomoc pri spísaní odvolania.
Podávatelia žiadostí o kompenzácie by mali využiť všetky dostupné prostriedky ochrany proti rozhodnutiu, a to aj podaním správnej žaloby na krajský súd. Hovorím o tom v príbehu 10 na strane 73. Z praxe totiž máme, nemáme teda, z praxe nemáme právny nástroj, ako by sme mohli pomôcť ľuďom, keď už rozhodnutie nadobudne právoplatnosť. Využívame teda možnosť podať podnet na prokuratúru. Avšak tu narážame na problém, že prokuratúra podľa zákona o prokuratúre nemá a nevykonáva, nedisponuje žiadnymi právnymi prostriedkami, ktoré by umožňovali verifikovať alebo objektivizovať obsah lekárskych posudkov. Preto prokurátor nie je oprávnený prehodnocovať odborné závery vyslovené posudkovými lekármi, ktorí pri posudkovej činnosti disponovali všetkými relevantnými podkladmi a z toho dôvodu podnet, náš podnet odložil.
Dovoľte, aby som teda z tohto miesta prosila všetkých ľudí so zdravotným postihnutím, ich príbuzných, ktorí sa obracajú o pomoc na orgány verejnej štátnej správy, aby vždy využili všetky opravné prostriedky, ktoré im zákon ponúka, aby nás kontaktovali za účelom rýchlej pomoci. Pretože mnohé tie podnety, ktoré ku nám prichádzajú, prichádzajú posledný alebo predposledný deň lehoty, čo samozrejme pre nás znamená obrovskú záťaž, ale sledujeme tieto lehoty, aby sme mohli pomôcť.
V oblasti občianskoprávnej a rodinnej agendy poukazujem na nedostupnosť právneho poradenstva v občianskoprávnej oblasti pre osoby so zdravotným postihnutím. Podávatelia podnetov na Úrad komisára pre osoby so zdravotným postihnutím sú väčšinou osobami s nízkym príjmom, prípadne z dôvodu svojej diagnózy si nevedia zabezpečiť právnu pomoc. Navrhovala som, aby štát zabezpečil pomoc v konaniach o spôsobilosti na právne úkony. Aby nemusel prebehnúť proces posudzovania príjmu týchto účastníkov konania, ale aby zo zákona bolo zabezpečené právo právneho zastúpenia. Pretože z označeného počtu podaní tohto typu usudzujem, že prístup k právnej pomoci a podpore ľuďom, ktorým je alebo je zasiahnuté do spôsobilosti na právne úkony, je v súčasnosti nedostatočný.
Rada by som v tejto časti upozornila na rozhodnutie súdov, keďže od 1. júla 2016 už nemôžu súdy pozbaviť spôsobilosti na právne úkony podľa civilného mimosporového poriadku, stretávame sa s úplne absurdnými rozsudkami, kedy súd rozhodne o tom, že obmedzuje spôsobilosti na právne úkony daného účastníka v celom rozsahu. Súčasne alternatívne môžu súdy, a veľmi často rozhodujú, že rozhodujú o celom spektre právnych úkonov, jedine ponechajú tomu účastníkovi konania právo disponovať s dvadsiatimi alebo päťdesiatimi eurami mesačne. Čiže hovoríme o obmedzení spôsobilosti na právne úkony alebo úplnom pozbavení spôsobilosti na právne úkony.
A znova tu narážame na ten problém ďalšej alternatívy, o ktorej som hovorila v súvislosti s novelou zákona, s novelou Občianskeho zákonníka. S tým je spojená aj nedostatočná kontrola opatrovníkov pozbavených alebo obmedzených spôsobilosti na právne úkony. Pretože správy opatrovníkov a hlavne verejných opatrovníkov zariadení sociálnych služieb sú formálne, nie sú tam uvedené žiadne trvalé príkazy, ktoré ten opatrovník uzavrel, žiadne zmluvy, ktoré uzavrel v mene tohto opatrovanca. Čiže prichádzajú peňažné prostriedky k rukám opatrovníkov, ale životná úroveň ľudí pod opatrovníctvom sa veľmi znižuje. V niektorých prípadoch opatrovníci neuhradia ani len výdavky na bývanie alebo na lieky opatrovanca, prípadne sa pokúšajú ním manipulovať s cieľom získať ďalší majetok.
V tejto kapitole považujem za dôležité upozorniť na zlé zaobchádzanie a nevhodné správanie ku seniorom. Keď si zoberieme, že skupina seniorov tvorí významný podiel účastníkov našich podnetov, je to do roku, nad 61 rokov 57 a nad 70 rokov 61 dotknutých osôb, ale len pri tých individuálnych podnetoch, nehovorím o monitorovacích aktivitách. Zneužívanie a týranie starších osôb sa čoraz častejšie objavuje v rodinách, ale aj v zariadeniach sociálnych služieb. Obava seniorov o svoj život im nedovoľuje otvorene hovoriť o ich nepriaznivých životných podmienkach. Nie je žiadnou výnimkou, že takéto podnety prichádzajú anonymne alebo s prosbou o utajenie totožnosti podávateľa podnetu a dotknutej osoby seniora. Rovnako kritické je aj zneužívanie závislosti seniora od svojej rodiny alebo nezištnej, "nezištnej" pomoci iných osôb, kedy dochádza k prevodom majetkov, k psychickému vydieraniu a hrubému zaobchádzaniu.
Z tohto miesta by som chcela poďakovať všetkým tým, ktorí si všímajú konanie a prejavy nevhodného zaobchádzania s klientmi, seniormi, inými ľuďmi so zdravotným postihnutím v sociálnych službách alebo v rodinách, predovšetkým v oblasti ochrany práv seniorov. Ďakujem pani prezidentke Fóra pre pomoc starším, aj tímu, ktorí denne zaznamenávajú na seniorlinke rôzne životné osudy seniorov, ktoré mnohé nám posielajú vo forme podnetov na poskytnutie pomoci.
Pre oblasť zdravotníctva a sociálneho poistenia by som upozornila na tri, tri veci. V príbehu 22 na strane 111 je popísaný príbeh mamy, ktorá sa 24 hodín stará o svojho dospelého syna, 24-ročného chlapca napojeného na pľúcnu ventiláciu. Jednoznačne pri šetrení tohto podnetu sme konštatovali, že je tu absencia zdravotníckej ošetrovateľskej odľahčovacej služby pre osamelých opatrovateľov, ktorí sa nepretržite starajú o príbuzného v domácom prostredí. V súčasnosti absentuje akákoľvek právna úprava, ktorá by zabezpečila kooperujúce zdravotnícke zariadenie pre pacienta odkázaného na 24-hodinovú najmä ošetrovateľskú starostlivosť v domácej opatere, ak túto z objektívnych dôvodov nemôže zabezpečiť jeho opatrovateľ. V rámci zdravotníckych zariadení nemáme na Slovensku vybudované oddelenia následnej intenzívnej starostlivosti pre ventilovaných pacientov pri fakultných nemocniciach, ani agentúry domácej ošetrovateľskej starostlivosti so zameraním na intenzívnu starostlivosť tri až šesť hodín. Aj napriek tomu, že táto povinnosť vyplýva Slovenskej republike z medzinárodných záväzkov, túto starostlivosť neposkytujú. Je zrejmé, že absencia zdravotníckej odľahčovacej služby sa dotýka niekoľkých stoviek osamelých opatrovateľov, ktorí sa nepretržite starajú o rodinného príslušníka v domácom prostredí bez možnosti odpočinku alebo vybavenia si neodkladných súkromných záležitostí. Nepretržitú 24-hodinovú starostlivosť o osobu odkázanú na život udržujúce prístroje, ktorú má zabezpečovať v domácom prostredí osamelý opatrovateľ, považujem z dlhodobého hľadiska pre tohto opatrovateľa za neudržateľnú, vyčerpávajúcu až traumatizujúcu.
Preto som sa so žiadosťou o predloženie písomného stanoviska obrátila na ministerstvo zdravotníctva, ktoré vo svojej odpovedi prehliadlo špecifiká služby, ktorú podávateľka podnetu potrebuje a teda ošetrovateľských úkonov zo strany zdravotníckeho personálu, ktorý spadá jednoznačne do gescie ministerstva zdravotníctva. Odporúčanie a prehodnotenie zodpovednosti, prehodenie zodpovednosti na ministerstvo práce, ktorého v gescii je poskytovanie sociálnych služieb a nie ošetrovateľských úkonov, je pre podávateľku podnetu nepochopiteľné a neakceptovateľné, pretože nemá záujem svojho syna umiestniť do zariadenia sociálnych služieb. Chce sa o syna starať v domácom prostredí, pokiaľ to bude možné. Podávateľka podnetu je poberateľkou príspevku na opatrovanie, pričom má nárok na odľahčovaciu službu formou opatrovateľskej alebo pobytovej služby v sociálnych zariadeniach. Žiadna z týchto služieb však nie je schopná pokryť komplexnú starostlivosť o klienta na pľúcnej ventilácii, ktorého treba odsávať a kde treba obsluhovať tri prístroje udržujúce klienta pri živote. Pracovníci, ktorí vykonávajú domácu opatrovateľskú službu, sú kvalifikovaní ako opatrovatelia s kurzom opatrovania. Domáca opatrovateľská služba poskytuje sebaobslužné úkony, výkony starostlivosti o domácnosť, zabezpečenie sociálnych aktivít a dohľad. Pobytové sociálne zariadenie, zariadenia nedisponujú materiálnym ani personálnym vybavením pre požadovanú ošetrovateľskú starostlivosť. Jediným zariadením, kde by bolo možné klienta umiestniť, je oddelenie ARO v nemocničnom zariadení, ktoré dokáže zabezpečiť ošetrovateľskú starostlivosť, avšak toto pracovisko takúto krátkodobú službu pre neakútnych pacientov neposkytuje.
Ako komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím zastávam názor, že ministerstvo zdravotníctva ani štát nemôže nikoho nútiť, aby osoby im blízke a odkázané na celodennú starostlivosť niekoho iného, o ktoré sa majú záujem starať v domácom prostredí a tým zvyšovať kvalitu života osôb vyžadujúcich si opateru, umiestnili do nejakého zariadenia len z dôvodu, že v štáte nie je zriadená služba, ktorá by ľuďom uľahčila starostlivosť o tieto osoby. Takýto argument je z hľadiska medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky a teda aj dohovoru o ochrane práv, o právach osôb so zdravotným postihnutím a Európskeho dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd neprípustný. Vyriešením tejto situácie podávateľky podnetu a desiatok ďalších opatrovateľov starajúcich sa o svojich príbuzných v domácom prostredí dochádza zo strany štátu k znižovaniu kvality života týchto ľudí a teda aj k porušovaniu ich základného práva na ľudskú dôstojnosť. S podávateľkou podnetu sme v kontakte, veríme, že v ďalšom období sa táto téma bude riešiť.
Na strane 115 je príbeh 23, ktorý hovorí o tom, že nie je dostupná zubnolekárska starostlivosť pre nespolupracujúcich pacientov, teda pacientov napríklad s mentálnym postihnutím alebo s autizmom. Týchto podnetov máme niekoľko, pričom tu je aj v tomto príbehu uvedené, že na ošetrenie zubnolekárske je potrebné čakať rok a pol. Nedostatok lekárov, ktorí vedia takýto zákrok v anestézie urobiť, nasvedčuje tomu, že pomoc sa týmto pacientom nedostáva. Samotný fakt, že v štáte chýbajú lekári, ktorí by vedeli, respektíve mohli zubnolekárske ošetrenie pacienta so zdravotným postihnutím poskytnúť, však nepredstavuje prijateľné odôvodnenie, prečo je základné právo na prístup k zdravotnej starostlivosti o seba so zdravotným postihnutím porušené. Tieto dlhé čakacie lehoty v jednotlivých zariadeniach znamenajú pre osoby so zdravotným postihnutím obrovské problémy, bolesti a nie je možné teda takýmto spôsobom im pomôcť.
Ako komisárka pre osoby so zdravotným postihnutím zastávam názor, že ošetrenie nespolupracujúcich pacientov v celkovej anestéze je potrebné realizovať bezodkladne, nakoľko ich primárna diagnóza, resp. postih je stav nezvratný. Ministerstvo zdravotníctva ma v súvislosti s uvedeným informovalo, že nemá v súčasnosti právnu, resp. legislatívnu možnosť zabezpečiť vyšší počet poskytovateľov zubnolekárskej zdravotnej starostlivosti a že pri tvorbe novej legislatívy bude potrebné pripraviť a prijať také legislatívne opatrenia, ktoré zlepšuje poskytovanie zubnolekárskej starostlivosti zdravotne postihnutým osobám a uľahčuje zubným lekárom vykonávanie zdravotnej starostlivosti. Ďalej ma informoval, že pred tým, než bude možné zabezpečiť vyšší počet poskytovateľov zubnolekárskej zdravotnej starostlivosti, je možné popracovať na dočasnom opatrení, ktorým by sa aspoň trochu zjednodušila situácia prístupu osôb so zdravotným postihnutím zubnolekárskemu ošetreniu. Konkrétne príprava opatrenia, ktorým by sa jednotlivým zdravotným poisťovniam umožnilo do času zvýšenia počtu zubných ambulancií bez toho, aby takýmto postupom porušovali zákon, umožniť osobám so zdravotným postihnutím absolvovať zubnolekárske ošetrenie aj u nezazmluvnených poskytovateľov zubnolekárskej starostlivosti vrátane preplatenia poskytnutých zdravotných výkonov v základnom prevedení bez potrebného schválenia žiadosti o zákrok vopred pred ošetrením u zubného lekára a bez podmienky absolvovania preventívnej prehliadky.
Ministerstvu zdravotníctva som uložila ako opatrenie o bezodkladné započatie prác smerujúcich k odstráneniu zisteného porušovania práv osôb so zdravotným postihnutím a navrhla som prijatie opatrení, ktoré do času zvýšenia počtu zubných ambulancií zjednodušia prístup osôb so zdravotným postihnutím k zubnolekárskemu ošetreniu a následne iniciovanie legislatívnej zmeny, ktorá zabezpečí takýto prístup.
V oblasti sociálneho poistenia za vážny problém, ktorý nám stu stále vyskakuje a začalo sa stále viac a viac obracať viac podávateľov, ktoré, konkrétne rodičov detí so zdravotným postihnutím, ktorým bol Sociálnou poisťovňou priznaný invalidný dôchodok z mladosti a ktorí sa boja o to, že bude, čo bude s ich deťmi, keď tu už jedného dňa oni nebudú, pretože deťom nebude mať kto pomôcť a tieto deti majú dôchodok okolo 250 eur mesačne. Podávatelia vo svojich podnetoch namietajú, že osoby, ktorým bol priznaný invalidný dôchodok z detstva, sú diskriminované oproti svojim rovesníkom, ktorým, ktorí teda invaliditu nemajú od narodenia, teda zdravotné postihnutie, nakoľko invalidné dôchodky z mladosti sú veľmi nízke v porovnaní s inými dôchodkami a nemajú možnosť si doplatiť za obdobie štúdia, aby mali zvýšený tento dôchodok. Čiže v predmetnej veci som sa obrátila so žiadosťou o predloženie písomného stanoviska, resp. zaujatie stanoviska k tomu, či je možné doplatiť poistné na dôchodkové poistenie pri invalidite z mladosti, či je možné doplatiť poistné na dôchodkové poistenie pri invalidite aj po dátume uznania za invalidného, či sa tento doplatok poistného, resp. vymeriavací základ zohľadní pri výpočte invalidného dôchodku. S týmto súvislosť, v tejto súvislosti teda čakám na ďalšie riešenia.
Rozsiahlou témou, ktorá rezonuje v správe a teda aj v živote ľudí zo zdravotným postihnutím, sú bariéry. Bezbariérová prístupnosť, o ktorej hovorí čl. 9 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím, je veľmi vážnou a rozsiahlou témou. Je to, či už je to bariérový vstup do volebných miestností opísaný v príbehu 29 na strane 139, kedy osoby so zdravotným postihnutím odkázané na invalidný vozík musia stáť, sedieť pod schodami volebnej miestnosti a nemôžu sa dostať do volebnej miestnosti z dôvodu bariér. Rýchla odpoveď od predsedov volebných komisií je, veď môžu požiadať o schránku, o prenosnú schránku. Myslím si, že má každý volič právo voliť v miestnosti, v ktorej je zapísaný ako volič, bez toho, že by musel takýmto spôsobom hľadať si miestnosť, ktorá je bezbariérová, alebo aby žiadal o volebnú schránku.
V príbehu 31 na strane 139 je opísané konanie reštaurácie v Motoreste Dubník pri diaľnici v Lovčiciach, kde odmietli vstup s vodiacim psom na verejne prístupné miesto. Je medializovaný príbeh nevidiaceho chlapca s vodiacim psom, ktorý sa chcel naobedovať v reštaurácii. Čašník razantne odmietol, že sa nemôžu so psom najesť dokonca ani vonku na terase reštaurácie. Okamžite po medializácii prípadu sa majiteľom motorestu upozornilo, že podľa zákona o kompenzáciách sa vodiaci pes považuje za pomôcku na prekonávanie bariér pre nevidiace osoby. Ďalej som ho upozornila, že podľa zákona 325/2007 o ochrane podpory verejného zdravia osoby so zdravotným postihnutím s vodiacim psom nemajú obmedzený prístup do priestorov určených na konzumáciu pokrmov a nápojov vrátane pokrmov rýchleho občerstvenia, cukrárskych výrobkov. Obmedzený vstup sa týka iba výrobných a skladovacích priestorov. Majiteľ tohto zariadenia na uložené opatrenie nereagoval.
Medzi ďalšie podnety týkajúce sa prekonávania bariér patrí autobusová, železničná doprava, kde v príbehu č. 33 na strane 43 je opísaný prípad, keď osobu na elektrickom vozíku odmietli vodiči autobusu prepravovať z dôvodu používania elektrického invalidného vozíka. Dotknutej osobe oznámili, že sa môže prepravovať iba na mechanickom vozíku. SAD Poprad na základe mojej výzvy na prijatie opatrení prehodnotila svoj postup a prijala opatrenia, ktoré umožňujú prepravu aj týchto osôb na elektrickom invalidnom vozíku.
V príbehu na strane 34, teda v príbehu 34 na strane 144 som poukázala na problém bezplatnej prepravy v železničnej preprave. Na bezplatnú prepravu totiž nemajú nárok osoby so zdravotným postihnutím, ktoré nespĺňajú potrebný počet rokov dôchodkového poistenia, a to ani v prípade, ak tieto osoby Sociálna poisťovňa uznala za invalidné, v niektorých prípadoch však týmto ľuďom chýba len zopár dní na to, aby získali invalidný dôchodok. Znamená to, že sú vyradené z tohto celého procesu bezplatnej dopravy. Ministra dopravy a výstavby som požiadala, aby inicioval zmenu podmienok nároku na bezplatnú prepravu tak, aby všetky osoby, ktoré, všetky osoby, ktoré Sociálna poisťovňa uznala za invalidné, mohli využívať prepravu v železničnej doprave bezplatne. Minister dopravy mi oznámil, že ministerstvo tieto zmeny podmienok nároku na bezplatnú, o zmene podmienok nároku na bezplatnú prepravu neuvažuje.
Na pôde úradu komisára sa tiež uskutočnili pracovné stretnutia, ktorých sa zúčastnili zástupcovia ministerstva dopravy a výstavby, ďalej zástupcovia železničnej spoločnosti Slovensko, Národnej diaľničnej spoločnosti, Občianskeho združenia Bez bariér. Cieľom týchto pracovných stretnutí bolo vytvoriť základ recipročných pravidiel medzi Českou a Slovenskou republikou pri poskytovaní zliav cestujúcim so zdravotným postihnutím, v železničnej, diaľničnej preprave a pripraviť prostredie pre zahájenie oficiálnych rokovaní pre rozvoj mobility cestovného ruchu. Všetky tieto subjekty sa po vyhodnotení štatistických údajov budú teda ďalej pokračovať a spracovaný materiál bude predložený na rokovanie vlády.
Ďalšími problémami sú, je vyrubovanie poplatkov za komunálny, drobný, stavebný odpad, kedy tieto môžu byť likvidačné pre ľudí so zdravotným postihnutím. Takýto príbeh je príbeh č. 317 na strane 150 a rada by som teda z tohto miesta ešte oboznámila o tom, že riešili sme prípad chlapca, ktorý miluje vážnu hudbu a na Novoročný koncert v roku 2019 nebol vpustený do sály, koncertnej. Riešili sme toto s pánom riaditeľom Slovenskej filharmónie, veľmi ústretovo nám vyšiel naozaj v ústrety a riešil, riešil tento problém a z tohto miesta mu ďakujem. Chlapcovi sa vytvorilo samostatné miesto na sedenie pri dverách rovno a pravidelne tieto koncerty môže navštevovať, dokonca pán riaditeľ mu dal aj, teda sprievodnej osobe mame dal zľavu a chlapec chodí zadarmo. Takým veľkým ešte úspechom je aj iniciatíva na prístupnosť televíznych programov pre osoby so sluchovým postihnutím, kedy sme začali komunikovať na základe podnetov so súkromnou televíziou TA3, ktorá od 1. decembra 2019 zabezpečila každodenné vysielanie troch relácií aj s tlmočníkom do slovenského, do posunkového jazyka, a to hlavné správy, šport a ekonomika a z tejto, z tejto pozície teda tiež veľké poďakovanie.
Oblasť sociálnych služieb, Chronicky sa tu objavujú dve kľúčové oblasti, teda najkľúčovejší, je ich teda samozrejme viacej, nedostatok zamestnancov v zariadeniach sociálnych služieb je spojené s prijatím každého uchádzača o zamestnanie nespĺňajúceho aspoň minimálne profesionálne predpoklady, avšak bez dôslednejšieho preverenia jeho morálnych, etických vlastností. Zlepšenie, skvalitnenie aj formou legislatívnej úpravy personálneho výberu zamestnancov v zariadení sociálnych služieb, napríklad predloženie odpisu z registra trestov, táto podmienka sa ukázala ako dôvod na hlavne v jednom podnete, ktorý sme riešili. Predloženie prípadne pozitívnych hodnoverných referencií o predchádzajúcej praxi, samozrejme, je táto oblasť viazaná na finančnú motiváciu kvalitného personálu nad tým, aby mohli, a nad tým by ste teda mohli uvažovať.
Zlepšenie, spriechodnenie spolupráce medzi obcami a zariadeniami sociálnych služieb v oblasti komunitnej úrovne poskytovania sociálnych služieb je ďalšou témou v oblasti sociálnych služieb. Z jednotlivých monitoringov, ktoré sme vykonali, nám najviac vyskakuje úplná nepripravenosť zariadení sociálnych služieb na ochranu pred požiarmi, čím je ohrozená bezpečnosť klientov. Nedostatok zamestnancov financovaných zriaďovateľom uvedených podľa prílohy č. 1 k zákonu o sociálnych službách upravuje maximálny počet prijímateľov sociálnej služby na jedného zamestnanca a minimálny percentuálny podiel odborných zamestnancov na celkovom počte zamestnancov. Uvedený počet zamestnancov je absolútne nepostačujúci.
V príbehu 46 na strane 173 je opísaný príbeh nelegálnej práce klientov v zariadeniach sociálnych služieb. Zamestnávanie klientov v zariadeniach sociálnych služieb nesúce znaky nelegálneho zamestnávania sa nestáva ničím výnimočným. Klienti vykonávajú ťažké remeselné práce s bremenami, bez mzdy, bez lekárskeho potvrdenia o spôsobilosti vykonávať prácu, ktorú vykonávajú nielen v zariadeniach, ale aj mimo nich, napríklad v obci zariadenia alebo v mieste bydliska vedenia tohto zariadenia. Tiež máme opísaný v správe príbeh o tom, ako sú zamestnávané klientky. Je to pracovná terapia alebo ich zneužívanie? Do akej miery je možné považovať výpomoc jednotlivých klientiek v zariadeniach za pracovnú terapiu? Pokiaľ majú tieto klientky umývať ďalšie svoje spolubývajúce, prebaľovať, asi ťažko možno hovoriť o pracovnej terapii.
Rovnako sme sa stretli aj s používaním obmedzovacích prostriedkov nad rámec uvedený v zákone o sociálnych službách, a to mnohokrát aj z dôvodu nedostatku zamestnancov a pre uľahčenie ich práce. V správe je niekoľko fotografií o používaní týchto obmedzovacích prostriedkov. Neustále pokračuje porušovanie § 73 zákona o sociálnych službách použitím zákonom chránenej sumy, ktorá je vo výške 26 % sumy životného minima chápaná ako vreckové klienta na znižovanie nedoplatkov za poskytované sociálne služby. V mnohých zariadeniach sa stretávam s javom, že zariadenie ako opatrovník klientov pozbavených alebo obmedzených spôsobilosti na právne úkony strháva z vreckového menšie či väčšie sumy na zníženie dlhov za poskytovanie sociálnych služieb v prípadoch, ak ich nízky dôchodok nepostačuje na pokrytie plnej sumy za poskytované služby. Ďalším problémom, ktorý evidujeme v zariadeniach sociálnych služieb, je absencia signalizačných zariadení, architektonické bariéry, ktoré bránia klientom vo voľnom pohybe.
Za oblasť starostlivosti o maloletých by som rada zvýraznila slabú otvorenosť škôl, inklúzií detí so zdravotným postihnutím. Toto už nie je v dnešnej dobe pri všetkých technologických možnostiach a poznatkoch možné naďalej tolerovať, ani tlačiť nevyhnutnosť zásadných reforiem pred sebou. Možnosť detí so zdravotným postihnutím plnohodnotne sa vzdelávať v bežných školách a vo všetkých stupňoch vzdelania nie je dar ani niečo naviac, čo poskytujeme, ak na to máme prostriedky, čas a chuť. Je to nárok každého. Napĺňanie stále obchádzame. Je nevyhnutné prejsť k napĺňaniu práva detí na vzdelanie.
Problémy pri vzdelávaní detí so zdravotným postihnutím sú opísané v príbehoch č. 53 a 54, kde konštatujeme, že deti nemajú vytvorené individuálne plány so svojou triedou, individuálne plány na vzdelávanie so svojou triedou. Úplne iba formálne sú vzdelávané v kabinete, s posmeškami, mnohokrát len za dôslednej účasti rodičov je možné toto vzdelávanie naozaj rozvíjať. Ak sa rodič domáha nápravy, ochrany, má naznačené, aby dieťa školu opustilo. Podrobnejšie píšem o tom na strane 199. Len v prípade pomoci a podporných služieb pre rodiny s deťmi so zdravotným postihnutím, ktoré sú zamerané nielen na základnú starostlivosť, ale sú dôležité a potrebné aj tam, je toho málo. Ale musíme ísť ďalej, nemôžme sa zastaviť na tom, že takáto pomoc nie je dostupná. Prístupnosť a investície do služieb zameraných na zvyšovanie potenciálov osôb so zdravotným postihnutím už od ranného veku je základ, aby sme sa niekam posunuli v kvalite života ľudí so zdravotným postihnutím, v napĺňaní ich rovnocenného postavenia v spoločnosti a umožnení im participovať v spoločnosti aktívne, nie pasívne ako bremená.
V podnete č. 55 na strane 201 je opísaný príbeh chlapca, príbeh nevidiaceho chlapca, ktorý je aktívnym chlapcom nielen v škole, ale aj vo všetkých možných mimoškolských aktivitách, v športe. A jeho mama požiadala o zvýšenie hodín počtu osobnej asistencie preto, aby tie aktivity mohol ďalej a viacej rozvíjať. Úrad práce ju upozornil na to, že tieto deti môžu mať osobného asistenta len na predčítavanie a na sprievod k lekárovi. Na základe našej aktivity sa nakoniec podarilo rozšírenie hodín osobnej asistencie o 100 % zvýšiť. Tento príbeh je opísaný na strane teda 202.
Predsudky, s ktorými sú sprevádzaní rodičia so zdravotným postihnutím, prelínajú ich život v starostlivosti o ich deti. V týchto, v správe je opísaný, sú opísané príbehy dvoch otcov, ktorým sa snažili matky zabrániť, aby sa stretávali so svojimi deťmi. Dôvodom bolo zdravotné postihnutie. V týchto prípadoch sme vstúpili na strane otca do konania v rámci súdneho konania. Boli sme, sprevádzali sme teda tohto otca celým konaním. Pomáhali sme pri vyjadreniach, aj pri spísaní odvolania. Zároveň úrad komisára bol pribratý ako účastník konania a zaslal aj svoje vlastné osobné, teda písomné vyjadrenie.
Článok 7 Dohovoru o právach osôb so zdravotným postihnutím hovorí aj to, že štáty musia prijať účinné a primerané opatrenia na odstránenie diskriminácie osôb so zdravotným postihnutím vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa manželstva, rodiny, rodičovstva a partnerských vzťahov. A tiež musia zabezpečiť, aby dieťa nebolo v žiadnom prípade oddelené od svojho rodiča len z dôvodu zdravotného postihnutia rodiča. Tiež sme poukázali na to, že aj v prípade, ak by v dôsledku zdravotného postihnutia nebol rodič schopný sa o svoje dieťa plnohodnotne starať, do jeho rodičovských práv ako základných ľudských práv je možné zasiahnuť len v nevyhnutnom rozsahu, ale napríklad aj stanovením vhodných podmienok na to, aby mohol tú starostlivosť realizovať. Starostlivosť o dieťa so zdravotným postihnutím je považované ako nie bežná rodičovská záležitosť. Snahy týchto matiek o zákaz styku s otcom súd nepriznal. Je neprípustné, aby súd pristúpil k úplnému zákazu styku rodiča s dieťaťom, ak to nie je nevyhnutné a existujú iné možnosti, ako zabezpečiť naplnenie rodičovských práv.
Poslednou časťou mojej správy je krátka informácia o tom, akú monitorovaciu činnosť sme vykonávali. Pravidelné kontroly v zariadeniach sociálnych služieb je potrebné viac a než žiaduce. Zariadenia by mali byť niekoľkokrát do roka kontrolované, ale bez predchádzajúceho ohlásenia svojím zriaďovateľom. My v rámci vyhodnocovania týchto jednotlivých opatrení, ktoré sme uložili doteraz zariadeniam sociálnych služieb, konštatujeme, že tie zariadenia naozaj tie opatrenia, ktoré sú potrebné, riešia okamžite. Dokonca nám hlásia, že všetky opatrenia sú splnené, čo my, samozrejme, veľmi vítame.
Samostatnú správu o dodržiavaní práv ľudí so zdravotným postihnutím v zariadeniach sociálnych služieb spracovávame a bude predložená. Tuto však stále poukazujeme na to, že stále dochádza v zariadeniach sociálnych služieb k nevhodnému zaobchádzaniu a ochrana klientov nie je dostatočná. V súčasnosti riešime a zaoberáme sa aj monitorovaním zariadení v čase pandémie, akým spôsobom sú poskytované ochranné prostriedky a ochrana týchto jednotlivých klientov, ale aj zamestnancov. Veľmi nám záleží na tom, aby boli školení zamestnanci v zariadeniach sociálnych služieb, aby sa posilnil ich počet a podľa môjho názoru, keď zamestnanci budú spokojní so svojou prácou a budú mať vytvorené vhodné podmienky, tak aj tým klientom sa bude vodiť lepšie.
V druhej polovici roka 2019 sme zahájili taký pilotný projekt - monitorovanie práv ľudí so zdravotným postihnutím v psychiatrických zariadeniach. Dali sme sa špeciálne vyškoliť cez Kanceláriu WHO. K jednotlivým zisteniam, ku ktorým sme dospeli, sme hneď informovali vedenie týchto zariadení, vedenie riaditeľov. Súčasne aj sme žiadali mnohé z týchto opatrení splniť okamžite. Dôležité je z môjho pohľadu povedať, že systém psychiatrickej starostlivosti je zastaralý, že psychiatrické nemocnice sú niekde na konci toho spektra investície finančných prostriedkov do rekonštrukcií. Mali sme možnosť toto zistiť v šiestich zariadeniach, v dvoch liečebniach, v dvoch oddeleniach a v dvoch nemocniciach. Potrebné je, samozrejme, v tomto smere dohliadať na ochranu práv pacientov, na udeľovanie súhlasov s liečbou, na informovanie o postupe liečby, na všetky tieto informácie, ktoré sa týkajú poskytovania zdravotnej starostlivosti. V nemalej miere je však potrebné dohliadnuť na to, aby zamestnanci boli v bezpečí, aby zamestnanci boli školení, ale aby boli školení aj v oblasti ľudských práv. Všetky tieto odporúčania sú aj predmetom našej mimoriadnej správy.
Dovoľte mi, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, z tohto miesta ešte na záver poďakovať aj mojim kolegyniam na úrade, pretože je nás spolu jedenásť aj so mnou. A správa, ktorú sme vám predložili, môže, myslím, veľmi jednoznačne potvrdiť, že počet ľudí na úrade je veľmi nízky vzhľadom na rozsah práce, ktorú robíme. Máme sedem právničiek, sedem právnických miest, jedného administrátora portálu nášho webového, riaditeľku úradu, asistentku a mňa. Všetci pracujeme na plný výkon, nemáme žiadneho šoféra, všetky zariadenia sme sa vozili sami služobnými autami. Nemáme žiadneho hovorcu, nemáme zastupiteľnosť na úrade. Dokonca minulý rok sme urobili desať výberových konaní, sme nevedeli obsadiť tri miesta na úrade, pretože vykonávať túto prácu nevie robiť, teda nevie každý. Musí mať na to veľké srdce, veľkú trpezlivosť a empatiu k ľuďom so zdravotným postihnutím a potom, samozrejme, aj tie schopnosti a vedomosti, ktoré môže získať aj na úrade. My veľmi radi ho vyškolíme. Ale pokiaľ ten človek nie je lojálny k ľuďom so zdravotným postihnutím, tak nemôže na úrade pracovať. Čiže veľké poďakovanie mojim kolegyniam a kolegovi naozaj za to, že sú schopní v tomto tempe pracovať. A myslím si, že teda to tempo je naozaj mimoriadne veľké. Takže týmto by som skončila prednes mojej správy.
Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.)