83. schôdza

Ja som chcel len spomenúť, že ten Donbas a Krym sú predsa len iné regióny. Donbas bol vyspelý a vieme, že predchádzajúca prezidentka Tymošenková tam chcela hodiť jadrovú bombu. Hej, tak ako čo tí ľudia rusky hovoriaci naozaj inklinujúci (reakcia z pléna), ktorú nemala, ale, ale rozprávala o tom. Viete, čiže tá spoločnosť bola na tej Ukrajine rozdelená, tak sa choďte opýtať na Krym tých obyvateľov, však vieme, keď to tam Rusi obsadili, tak ešte aj tá armáda, čo tam boli tie posádky, väčšina sa pridala na stranu Ruska. Čiže ten Krym je celkom niečo iné ako ostatná časť tej Ukrajiny a takisto aj ten Donbas.
Tak a že prečo Spojené štáty eskalujú vojnu? Spojené štáty a Rusko sú jediní, ktorí tú vojnu môžu ukončiť. Jedine oni dohodou. Dohodou. (Reakcie z pléna.) Dohodou a ako chcete? Ak si myslíte, že celkom Rusko porazíte, zničíte ho, tak to vám teda prajem. No čo s tým má Američan? Napríklad že vyzbrojujú Ukrajinu. No. No. Takže ale ak si myslíte, že úplne na človeka porazíte Rusko, tak vám prajem, bude to ešte dlhá cesta, ale no veď však skúsiť to môžte. Cez to všetko som presvedčený, že jedine rokovania a bude tam, viacerí politológovia hovoria mier za územie, územie za mier. Ako ja tomu rozumiem, že nechcú sa vzdať toho územia. Je to bohatstvo. Áno, ten Krym aj Donbas sú asi možno najlepšie časti z tej Ukrajiny aj bohaté, aj priemyselne vyspelé a tam je zase strategický dôležité, ale nejaký kompromis sa bude musieť nájsť. A no dobre, tak môžme spraviť aj uznesenie o teroristickom štáte USA, tak sa vás pýtam, že či mi také uznesenie podporíte, lebo sme to nikdy nerobili. Také konflikty nakoniec to bude zamrznutý konflikt ako Severný Cyprus, Južný Cyprus, Golanské výšiny, tých príkladov máme veľa. Severná a Južná Kórea. Tak to nakoniec skoční... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobrý podvečer v ťažkej a nie veľmi dobrej téme. Vážené kolegyne, kolegovia, ďakujem za slovo, vážený pán podpredseda, no je veľa vecí, ktoré už zazneli a opakovanie síce býva matka múdrosti, ale nepovažujem za potrebné ich opakovať. Ale predsa len niektoré okolnosti sú naozaj zarážajúce. A chytím sa hneď tých slov, ktoré tu zazneli pred pár minútami.
Došlo k vojne. Mali pocit, že sa musia brániť. Čo sú to vlastne za definície toho, o čom hovoríme. Tu došlo k vojne z nejakej moci vyššej úradnej alebo nikým nezavinenej. Jednoznačne došlo k útoku jednej krajiny na druhú, ktorý môžme akokoľvek obracať a hľadať argumenty pre a proti, tak ako sa to tu deje. Ja verím, že do istej miery aj s úprimným presvedčením každá strana háji svoje názory, ale fakt ostane faktom. Môžme sa baviť o rôznych národnostných aspektoch nielen na Ukrajine. V každom európskom štáte nájdeme dôvody na to, aby sme našli národy, ktoré sú nespokojné, ktoré možnože by chceli mať inakšiu hranicu. Ale žijeme v 21. storočí. Ani Baskovia, ani Fíni a Švédi, všade by sme našli kopu rôznych národnostných problémov, Katalánci nie tak dávno. Nikto, hoci prejavuje nespokojnosť, hoci má na to aj objektívne dôvody, neurobil to, čo urobil ten malý muž, ktorému akurát chýbali tie fúziky. Ten z 30. rokov tie fúziky mal a tento druhý malý muž fúziky nemá. Ale tá podobnosť je strašne veľká, aj keď sa k tomu mnohí bránite a bránia, že vraj to nie je náležité. Je to náležité. A my by sme mali vedieť z histórie vyvodiť poučenia, a preto nieže došlo k vojne, ale niekto si v 21. storočí dovolil riešiť problémy, ktoré evidentne sú tým, že prekročil hranicu a vrhol všetku vojenskú silu na svojho suseda.
Áno, spomínali sa tu konflikty po celom svete. A priznajme si, že sme len ľudia, ktorí vyhodnocujú inakšie, keď nám to búcha pod oknom, ako keď to búcha na druhom konci sveta. Nie je to spravodlivé, ani správne. Ale sme len ľudia. Koľko je to? Dvadsať rokov, dvadsaťpäť, Rwanda. Za pár mesiacov milión ľudí sa vyvraždilo Hutuovia, Tutsiovia a mlčali sme. Áno. Teraz to búcha u nášho suseda. A my máme dobrý dôvod sa obávať a jasne sa vyjadrovať, čo cítime. Ak niekto hovorí, že Ukrajinci mali pocit, že sa musia brániť, aký mali pocit. Ja by som chcel povedať to, čo tu možno ešte nezaznelo. Ukrajinci sú ohromný národ, ktorý nám môžu byť vzorom. Keď bolo Slovenské národné povstanie, našlo sa 12-tisíc partizánov a 60-tisíc vojakov a milióny Slovákov tak trocha počkali, ako sa to vyvinie. A možno ani poriadne nevedeli, na ktorej strane stoja. Ukrajinci, aj keď možno mali rôzne názory na mnoho vecí, sa zjednotili tak, že by nám mali byť aj z tohto aspektu príkladom toho, ako sa má občan, ktorý žije v konkrétnom štáte zachovať, keď je jeho štát ohrozený. Tá informácie, že 40-tisíc Slovákov, aj keď sa ešte nič strašné nedeje, aj keď sa možno bude diať, nevieme, musíme to úprimne povedať, už požiadalo o to, aby nemuseli bojovať, je ľudsky pochopiteľné. Len sa bojím, že to trocha svedčí o niečom, čo nám opäť pripomína tu našu údajne holubičiu povahu. Ja nevravím, že sa majú konflikty riešiť zbraňou. Súhlasím. Treba rokovať. Ale keď vám niekto vrhne do krajiny, tak vy máte skloniť hlavu?
Zoberte si, že bývate v bytovke. Máte tam obývačku, spálňu, kuchyňu, chodbu a príde sused a povie, že polovica tej chodby je jeho. Hovoríte, čo si sa zbláznil?! Áno, tu moja stará mama voľakedy bývala a ona už nežije, ale ja si myslím, že táto chodba. Tak a teraz, tak dobre, tak sa dohodnime, že nejaká časť tej chodby a susedia tých ostatných poschodí hovoria, áno, dohodnite sa, nech tu nie je, nech tu nie je, veď mu dačo dajte z tej chodby. Takéto niečo by sme vedeli si predstaviť my v našom byte? Že by nám nejaký sused toto urobil. Nuž tak nebudem zaťažovať vás tým, lebo ste povedali veľa dôležitých vecí. Ja si vážim aj toto uznesenie, ktoré naozaj cítim ako potrebné, správne a presné.
Ja len chcem si pripomenúť možno aj to, čo tak múdro kedysi povedal majster Lasica, že skúsenosť je neprenosná. A obávam sa, ako keby sme naozaj necítili tú vážnosť toho, čo sa deje a dovolím si ľahkovážne narábať s obrovským ohrozením, ktoré, ktoré tu je a my sme možno tie žaby v tej teplej vode, ktorá, ktorej teplota stúpa. A dovoľujeme si nazerať na takúto vážnu vec z pohľadu akýchsi ideologických alebo ja neviem politických, že kto je za Fica, ten je za Rusko a kto je naopak za túto koalíciu, tak je na strane Ukrajiny. Však to by tak, to je téma, ktorá by nás nemala rozdeľovať. Bojujme o rôzne pohľady na správu krajiny, ale keď nám vyvražďujú susedov, tak nehovorme o tom, že Kain zabil Ábela, lebo aj k tomu sa môžme dostať. Hovorme o tom, že to je neprípustné a že možno to najpodstatnejšie, že musíme byť jednotní tak, ako je jednotná, a to chcem dať do pozornosti, súčasná rozkývaná dočasná, či ako ju nazývame, vláda. Ja nesmierne oceňujem, že napriek tej veľkej rozkolísanosti vedomia a pocitov spoločnosti naša vláda, čo ako kritizovaná a bitá zo všetkých strán, cíti, že je treba sa postaviť jasne na stranu, tú stranu dejín, ktorá, som presvedčený, bude vyhodnotená ako správna a potrebná. A hoci je to ťažká téma a ja som si vedomý toho, že ani moje vystúpenie na tom nič nezmení, ani nevnesie nejaké motívy súhlasu alebo nesúhlasu, ale že je dobre, že vieme kam patríme a že treba túto pozíciu udržať aj s tým dôsledkom, že naozaj nevieme, kam sa uberáme. Ale ak mi niekto bude tvrdiť, že máme tú predsieň odovzdať tomu agresívnemu susedovi, tak ja si myslím, že nikto z nás by tu predsieň takémuto susedovi neodovzdal. A keď to veľmi zjednodušujem, to je prípad práve aj nášho suseda Ukrajiny.
Takže pevne verím, že nedôjde k tomu, aby tá vojna bola nekonečná. Isteže každá smrť je zlá. Každá nás pripravuje o ľudstvo, o ľudskosť aj o pocit bezpečia. Ale zase uzavrieť to tým, že za každú cenu sa máme vzdať podpory toho, kto si ctí pravdu a na koho strane je pravda, tak to pripustiť nemožno. To potom by sme museli povedať aj o tom Slovenskom národnom povstaní, že, preboha, prečo sa spustili do tej streľby tí naši partizáni, vojaci. Však pokojne mohli povedať, že ide tu o životy. Áno, ide o životy, ale treba cítiť, na ktorej strane je pravda. A možno je to veľké poučenie pre Slovákov a pre Slovensko, že máme suseda, ktorý nám môže byť vzorom. A ja sa pred ich hrdinstvom aj z tejto tribúny skláňam.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Pán kolega Mičovský, hovorili ste, že mali by sme si brať taký príklad z tej jednoty na Ukrajine, ktorá tam je. No ja neviem, ale ja som tam tú jednotu nejak nevidel. Veď keď ten konflikt prepukol, tak v podstate, kto mal autá, tak proste prvé, čo bolo, tak zdrhali za hranice štátu. Tí ďalší, čo boli možnože menej majetní a tie dopravné prostriedky nemali, tak išli spojmi a až potom prišiel v podstate určitý okamih, určitý bod, kedy na tých hraniciach ich začali, teda mužov, lebo ženy a deti teda prechádzali aj ďalej, ale tých bojaschopných mužov začali na hranici otáčať a posielať ich späť do bojov. Takže brať si príklad z tohto, to som nepochopil celkom presne. A čo ste vraveli príklad o tej babičke, že príde sused k susedovi a nárokuje si nejaký nárok na polovicu chodby tam z obývačky alebo čo. Ale to nie je tiež taký najsprávnejší príklad, lebo správny príklad by bol uvedený ten, že tá babička žije aj dneská, ona má nárok, teda nárok, žije proste v tej polovici tej chodby alebo na tej obývačke, ale ten sused bije tú babičku po hlave neustále bije. No a ten príbuzný príde a sa spýta, tak čo ty robíš, prečo biješ tú babku. Však ona tu proste historicky žila a tak ďalej. No keby sme si to preložili do tej reči takej prítomnosti, tak tá babička, to ste mysleli vlastne alebo malo by to byť myslené, že to je tých 8 mil. Rusov, ktorí žijú na území Donbasu. A ten problém nie je v tom, že si nárokujú niečo, čo im, ja neviem, nepatrilo alebo nejaké územie. Problém je v tom, že Ukrajina prestala dodržiavať nejaké základné ľudské práva. A to je to pomyslené také to bitie tej babičky po hlave a prečo sa oni ozvali. A roky, roky to trvalo a hovorili, upozorňovali nerob to. A napriek tomu sa to všetko dialo. Čiže ten príbeh, keby mal byť správny, tak možno takto by ho trebalo formulovať.

Ďakujem veľmi pekne.
Rozmohlo sa nám tu klamstvo nielen v Národnej rade, ale po celom Slovensku. Pán Kuffa, ten príklad, ktorý ste povedali, nie je pravdivý. Ja neviem, odkiaľ čerpáte informácie o tom, že by Ukrajina potláčala práva Ukrajincov alebo Rusov, Ukrajincov s ruskou národnosťou, ktorí žili niekde zrejme na východe, ste mysleli. Ja tou informáciou nedisponujem. Viem, že sa táto informácia vyskytuje v obehu. Ale nie je nikým potvrdená, nikým teda relevantným, samozrejme.
V rámci pozorovateľskej misie od roku 2014 bolo v Donbase v Luhanskej republike množstvo pozorovateľov, myslím si, že nejakých 800 - 900. Neboli preukázané, nebolo preukázané žiadne utláčanie Rusov, Ukrajincov ruskej národnosti, o ktorých ste vy spomínali. Čiže ten príklad, o ktorom hovoril pán Mičovský, bol úplne správny. Tam jednoducho vtrhol sused, ktorý sa rozhodol, že polovička tej chodby by mala patriť popravde jemu, lebo tam býval predtým, bývala predtým babička, ktorá tam už nebýva. To bolo úplne správny príklad, pán Kuffa.
No a toto klamstvo sa vinie celou to debatou dneska, tou celkovou diskusiou. Ja som sa snažil to nejakým spôsobom sám pre seba zhrnúť to, o čom sme sa tu rozprávali. Možno nebudem úplne kompletný, ale sám pre seba som si to zhrnul v niekoľkých bodoch.
Po prvé sa tu hovorilo o tom teda, že či, že áno, ruská vojna je zlá, ktorú vedie na Ukrajine, ale čo USA, čo Azerbajdžan, čo neviem kto ešte všetko. Na to odpovedal Peter Osuský veľmi dobre podľa mňa, že nikomu v tejto Národnej rade nie je upreté, aby nejaké uznesenie tohto druhu napísal a predniesol ho tu. Kľudne nech tak urobia poslanci, ktorí toto pociťujú za problém, o ktorom sa treba rozprávať. Nemám s tým najmenší problém. Ale aby v debate, v ktorej ide rusko-ukrajinský konflikt a uznesenie k tejto agresii zaznievalo 99 % materiálu alebo faktov alebo kvázi faktov, o tom, čo spravili Spojené štáty vtedy a vtedy, čo spravila nejaká iná krajina vtedy a vtedy, a čo sme vtedy, ako sme sa vtedy ozvali, tak to považujem úplne za nekorektné.
Ďalej sa tu spomínalo, že teda nejde o vojnu medzi Ruskom a Ukrajinou, ale teda, že ide o vojnu medzi Ruskom a Spojenými štátmi. Je to, samozrejme, obľúbená téma konšpirátorov a klamárov, že je tu nejaký vyšší poriadok vo svete, ktorý sa neriadi medzinárodným právom, riadi sa pár ľudí, ktorí niekde zasadajú. V tomto prípade sú to nejakí Američania a nejakí Rusi, ktorí si parcelujú tento svet. Presne od takéhoto poriadku sme sa snažili po druhej svetovej vojne utiecť. Presne kvôli tomu vznikla aj OSN, presne kvôli tomu vzniklo vojnové medzinárodné právo, aby a medzinárodné právo vôbec, aby to nemohlo byť tak, že keď si väčší a silnejší povie, tak napadne toho slabšieho a potom sa k stolu prizve jedna mocnosť, druhá mocnosť, tretia, štvrtá, piata mocnosť a rozhodnú sa o tom, ako svet bude vyzerať. Tak tomu sme sa snažili po druhej svetovej vojne vyhnúť a tento systém nejakým spôsobom funguje. Rusko tento systém vyprovokovaním agresie a vojny na Ukrajine ničí a kto hovorí a kto fandí Rusku v tom, aby mu to bolo odpustené, tak vlastne chce sa vrátiť k systému, kde silnejší bude mať navrch pred slabším. A ako tu zaznelo už niekoľkokrát pred tým, Slovensko je veľmi malá krajina a to by sme si najmä my mali veľmi dobre uvedomiť.
Ďalej tu zaznievalo to, že, že a čo Ukrajina, čo v období medzi 2014 a 2022, koľko tisíc mŕtvych tu bolo. Opäť, treba sa vrátiť k faktom. Na Ukrajine nebola žiadna občianska vojna. Na Ukrajine nebolo žiadne dokázateľné potláčanie, systematické potláčanie ľudských práv ruskej menšiny na východe Ukrajine, Ukrajiny, o takom niečom nie sú dôkazy. Samotným faktom alebo potvrdením tohto celého je, že Rusko používalo aj túto teóriu, prečo Ukrajinu napadlo. Potom skočilo na to, že nenapadlo ich kvôli tomu, ale napadlo ich, napadlo Ukrajinu kvôli tomu, že ukrajinský režim je nacistický, fašistický, treba ho odstrániť. Potom sa rozhodlo, že ani to nebol ten dôvod a že dôvodom bolo to, že západ chcel rozširovať NATO aj o Ukrajinu a tak ďalej. Tých dôvodov sa strieda množstvo, ani jeden z nich nie je pravdivý. Ten pravdivý dôvod je, že Rusko sa neuspokojilo s tým, že prišlo o svoje územia po rozpade Sovietskeho zväzu. A tá postupnosť je taká, že ruskí zelení mužíkovia prišli na Donbas, prišli na Luhansko, prišli na Krym a vyprovokovali násilné prebratie týchto oblastí. Vyprovokovali potom už konflikt, pri ktorom áno, zomierali aj ľudia, bohužiaľ, ale je to chyba Ruska a Putin to priznal tým, že týchto mužíkov vyznamenal následne.
Ďalšia, ďalšia, ďalší z tých argumentov bol, že s Ruskom sa nehodno zahrávať, lebo Rusko je nukleárna mocnosť. Áno, situácia je vážna, to nikto nepopiera. Rusko je nukleárna veľmoc, tak ako ďalších šesť alebo sedem štátov tohto sveta. Čo je ale teda alternatíva k tomu? To znamená že Rusko si môže vo svete robiť úplne čo chce. Môže si zaklopať Ukrajine, môže obsadiť Ukrajinu. Môže zaklopať na Slovensko, môže si zobrať Slovensko. Kde sa to zastaví? A kedy sa to zastaví, ak budeme ustupovať. Tak ako som povedal v jednej zo svojich faktických poznámok, nie je pravda, že vojna sa nedá vyhrať aj proti nukleárnej mocnosti. Príkladom je napríklad Spojené štáty americké, ktoré niekoľko vojen prehrali. Aj napriek tomu, že boli nukleárna veľmoc, museli odísť z Kórei, museli odísť z Vietnamu, museli nakoniec odísť aj z Afganistanu a tak ďalej.
A paralela alebo teda precedens je aj na strane Ruska, spomínal som, že Rusko prehralo vojnu v Afganistane v osemdesiatych rokoch, kde tiež násilným spôsobom vtrhlo a nakoniec s veľkými stratami, neporovnateľnými, bohužiaľ, k tomu, čo sa deje dneska, muselo z tejto krajiny odísť a malo nukleárne zbrane, mohlo ich použiť, nestalo sa tak. To znamená, že povedať, povedať áno Rusku, skloniť sa pred Ruskom, len kvôli tomu, že má nukleárne zbrane a môže sa vyhrážať, považujem za veľkú chybu, ktorá sa môže vypomstiť neskôr oveľa, oveľa väčším vojenským konfliktom.
Zaznieval, zaznieval mier, ako posledný z mojich bodov, už to tu viackrát bolo spomínané, mier, dobre, ale aký mier? Mier za cenu toho, že povieme, že svetový poriadok, ktorý tu bol nastolený po druhej svetovej vojne, kedy silnejší si nemôže dovoliť na slabšieho, ale musí rešpektovať medzinárodné zákony, bude narušený. Takýto mier chceme? Chceme mier, v ktorom budeme mať za suseda Rusko, s jeho imperialistickými chúťkami? Chceme taký mier, kedy, kedy budeme už len čakať na to, kedy nám tiež zaklope na dvere a prepadne náš štát a zoberie si naše územie a bude vraždiť našich ľudí? Takýto mier chceme?
Veľmi veľa sa tu rozprávalo o tom, že sa ten konflikt predlžuje dodávkami zbraní. Ja sa naozaj čudujem poslancom v tejto Národnej rade, ktoré, ktorí študovali na slovenských vysokých školách, stredných školách a základných školách a študovali o tom, ako prebiehalo Slovenské národné povstanie, ako prebiehala druhá svetová vojna. Predsa Slovensku počas SNP tiež pomáhali s dodávkami zbraní, aby sme sa mohli brániť, aby sme mohli vzdorovať nepriateľovi. Toto je považované za zlé alebo toto títo poslanci považujú za zlé.
Blížim sa k záveru svojho času, čiže zopakujem už len to, že, že toto uznesenie považujem za veľmi dôležité, napriek tomu, že niektorí poslanci si myslia, že sa kvôli tomu, že kvôli tomu nezlacnejú rožky, tak říkajíc, ale je to veľmi dôležité uznesenie, pretože ukážeme, kde Slovensko naozaj v tomto konflikte stojí.
Ďakujem.

Ďakujem kolegovi Tomášovi Lehotskému. A keďže myslím, že kolega Šeliga už nepríde, tak by som chcel, aby snáď takmer na záver zaznelo týchto pár viet, ktoré napísala Vierka Dubačová, ktorá bola v minulom volebnom období poslankyňou tohto parlamentu za OĽANO. V minulosti robila divadlo s postihnutými amatérskymi hercami, v súčasnosti vozí na Ukrajinu humanitárnu pomoc a natáča ako režisérka krátke dokumenty o ženách, zvyčajne o starších ženách, ktorým vojna vzala všetko, čo im mohla vziať. Vierka Dubačová napísala na adresu tých, ktorí zvyknú všetko, všeličo spochybňovať a relativizovať.
Pre všetkých, ktorí vravia, svet nie je čiernobiely, ale. Nie, svet nie je čiernobiely. Je pestrý a farebný. A v tej farebnosti je jasné, kto je vrah, kto je okupant a kto je obeť. Svet je plný kontrapunktov. Rusko je vojnový štváč a Ukrajina je krajina, ktorá sa hrdinsky bráni pred nepriateľom. Len toľko som chcel. Pekný deň a veľa ľudskosti.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Tomáš, ja by som ti iba chcel poďakovať za tvoj konštruktívny prístup aj ako, ktorý si teraz práve predviedol v rozprave. Ja som dnešnú rozpravu pozeral skoro celú z mojej kancelárie, ale občas som sa chytal za hlavu, ako tu niektorí poslanci dokážu obhajovať agresora. Agresora, ktorý na Ukrajine zabíja množstvo detí, žien, ničí školy, nemocnice, asi začnú popri tom ešte tlieskať, mi je veľmi smutno, keď budú možno o pár rokov ďalšie generácie sledovať nejaké záznamy zo Slovenska, tie už nové modernejšie generácie a budú v televízii práve vidieť, že boli v slovenskom parlamente politici, ktorí verejne obhajovali ruskú agresiu a vraždenie ľudí. Ja pevne verím, že daný návrh, teda dané uznesenie prejde väčšinou v parlamente, pretože každý človek s triezvym rozumom musí odcudziť ruskú agresiu, ktorá sa na Ukrajine deje a musí povedať, že to, čo robí Rusko, je Rusko, teroristický štát, ktorému v súčasnosti ide iba o zlo a o šírenie zla, vojny a zabíjanie ľudí. A každá členská krajina Európskej únie, ale aj ďalšie krajiny sa musia tvrdo postaviť voči konaniu Ruskej federácie, pretože len spoločnými silami vieme zabojovať a zabezpečiť mier na, mier na svete.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážených dvanásť statočných, ďakujem, že ste vydržali. Po prvých pár vystúpeniach oponentov tejto rezolúcie som hovoril, že to, čo vidím, je festival ačohentizmu. Musím povedať, že keď, ako ma správne vyzval pán predsedajúci, že mám zbilancovať, tak už musím hovoriť o ohňostroji ačohentizmu. Skutočne sme sa nedostali k dobitiu ríše Aztékov, ani ríše Inkov a k vinníkom a k tomu, že sme ich nezahrnuli do tejto rezolúcie. A to, že sa ako argument vytiahne čokoľvek, zaznelo tu Somálsko. Dokonca tu zaznela americká agresia v Sýrii. Pričom ten, kto má úplne vymetenú hlavu, vie, kto dostal Aleppo a jeho civilov do stavu, v ktorom ho dneska nachádzame.
Nehovoriac o tom, že keď niekto hovorí o nehoráznostiach, ktorým trpeli rusky hovoriaci obyvatelia Ukrajiny niekde na Donbase a ako je to strašné, ako sa tá Ukrajina k nim chovala, je strašne pozoruhodné, že nikto z týchto gerojov tu nevystúpil a nepripomenul to, čo predviedla ruská armáda na svojich spoluobčanoch v Groznom. Pohľad na zbombardované Grozny, ktoré sa podobá na zbombardované Drážďany, nebolo dielo amerických imperialistov platených zloduchmi z Wallstreetu. Nie. To bolo dielo ruskej armády riadenej a vedenej Putinom, pričom je drobná otázka, či vyhodenie tých činžiakov, ktoré sa stalo a stalo sa zámienkou k tomuto mierotvornému podujatiu, nebolo tiež dielom jeho bývalých kolegov z KGB.
Ale dosť na tom a na tom ačohentizme, lebo by sme sa mohli dopracovať k momentu, že tí Pershingoví dobrovoľníci, teda americkí dobrovoľníci, nie narukovaní povinne, ktorí prišli pod vedením generála Pershinga urobiť obrat v prvej svetovej vojne, prekazili to, že sme dodnes mohli tuná pekne mierovo mondokovať vo Felvidéku a byť radi, že sme pod svätoštefanskou korunou. Ale aj to by sme hádam vytkli, lebo tí Američania furt robia len zle. Ale dosť na tom a na týchto všetkých strašných zločinoch, ktorých sa dopustili títo hrozní agresori, na rozdiel od mierového Ruska, ktoré bolo donútené. Pravda je, že jedným z tých pozitív v tejto strašnej veci je, že sa vykoval ukrajinský národ. Ukrajinský národ presne vie, kde sú jeho nepriatelia a kde sú jeho priatelia.
Pre nás je vecou cti byť priateľom hrdinsky bojujúceho ukrajinského ľudu, pretože si od, dá sa povedať statočného nasadenia Royal Navy pri Falklandoch nepamätám na to, že sa nejaká krajina rozhodla rázne a jasne čeliť zlu. V tomto prípade v chunte v Buenos Aires, ktorá si chcela zlepšiť profil obsadením tzv. Malvín, čiže Falklandských ostrovov.
Toto dnešné dlhé posedenie, samozrejme, prinieslo i také veci, ktoré ma vedú k potešeniu, že som bol nosne, ale aj iní kolegovia tuná tzv. komunista Dostál, ktorý nikdy v žiadnej strane na rozdiel od predsedu strany, ktorý, ktorého hlasná trúba to tu vykrikovala, v strane nebol. No a ja som, ako som sa dozvedel, som vyštudoval za peniaze komunistov. Proste bolo to veľmi k veci, bolo to skutočne primerane vyargumentované, pravdivé, nepriestrelné a tak ďalej.
Keďže je záver, tak by bolo primerané poďakovať. Rád by som poďakoval, aj keď mi to neprisluší, lebo oni sa na tom najmenej tak, tuná Janko, Ondro, ostatní signatári, podieľali . Ďakujem aj pozitívnemu vkladu ministerstva zahraničia, aj bez neho by sme to predložili, ale i tak ďakujeme. A nezabudnem poďakovať i napríklad Slávke Henčekovej, ktorá nie je členom parlamentu, ale ktorá urobila pre tento projekt veľkú prácu. Je pekné, že tu zaznelo meno našej milej kolegyne Vierky Dubačovej a ona v podmienkach bojujúcej Ukrajiny koná dobro a nerieši tu to, čo rieši druhý breh. To, kto si čo zaslúžil, kto, kto v Minsku ako oklamal a podobne. Pretože ako správne povedal Ondro Dostál, zrada nastala na budapeštianskom memorande. Presne tak ako v Mníchove. A tam tí Mníchovania, ktorí chceli v tomto parlamente prijať zákon o pamätnom dni mníchovskej zrady, by pri zajtrajšom hlasovaní mohli prispieť do dejín slovenského parlamentarizmu svojím osobným menovitým mníchovanstvom. Pretože zajtra to hlasovanie bude verejné a nastane pri ňom to, čomu sa hovorí triedenie duchov. Bude to ako katióny a anióny. Každý ión pôjde k svojej elektróde. A dejiny si to zapamätajú.
Takže i v tom je cena tohto predloženého materiálu a myslím si, a to tu už tiež zaznelo, čiže slúži ku cti slovenskej vládnej exekutíve, že v oblasti zahraničnej politiky, v oblasti hodnotovej zahraničnej politiky má jasno. Škoda, že to nebolo aj mnohých iných oblastiach a rezortoch. Ale komu česť, tomu česť, toto treba aj exekutíve uznať.
Tak na záver mi neostáva už povedať nič iné a možno budete vedieť, ako môžte reagovať na toto: "Sláva Ukrajine." (Reakcia z pléna.)
Ďakujem.

Ďakujem pekne.
Ja budem veľmi krátky. Predsa len ešte dve vety od už spomínanej Vierky Dubačovej, ktorá toto rokovanie očividne sleduje online a napísala mi tieto dve vety.
Janko posielam pozdrav tej veteši lotrovskej od ženy zo Sumskej oblasti, v ktorej Rusi umučili na smrť muža. Vychovali šesť detí, ktoré si adoptovali.
Ďakujem.
Hlasovanie zajtra o jedenástej.

Ďakujem pekne, pán podpredseda.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, rád by som vám predstavil návrh poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Polláka, teda moje, na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k vražde v Michalovciach a jej zneužívaniu, tlač 1435. Návrh hovorí o vražde v Michalovciach a o politickom zneužívaní tejto témy, čoho sme boli svedkom minulý mesiac.
Ak dovolíte, tak prečítam vlastne to uznesenie.
Národná rada Slovenskej republiky:
a) ostro odsudzuje vraždu v Michalovciach, v ktorej obeťou sa stala nevinná zdravotná sestra. Vyjadruje úprimnú sústrasť pozostalým, rodine aj blízkym.
b) vyzdvihuje kvalitnú prácu Orgánov činných v trestnom konaní za rýchle vypátranie páchateľa
c) konštatuje, že tento odsúdenia hodný čin je dielom jednotlivca, ktorý je v rukách orgánov činných v trestnom konaní a nie celej komunity
d) vyslovuje znepokojenie nad zneužívaním tohto odsúdeniahodného činu niektorými politikmi či extrémistami, ktorí uplatnili princíp kolektívnej viny a z tejto tragickej udalosti vo svojich nenávistných výrokoch či videách obviňujú celú rómsku komunitu s cieľom politického zisku.
e) odsudzuje akékoľvek prejavy protirómskeho rasizmu vrátane princípu kolektívnej viny či stereotypizácie Rómov, ktoré sú spomenuté v uznesení prijatom Národnou radou Slovenskej republiky 27. 9. 2022
f) odporúča vláde Slovenskej republiky hľadať riešenia pre kultivovanie protirómskej a protimenšinovej diskusie vo verejnom priestore.
Tu by som chcel dodať, že k tomuto návrhu uznesenia príde pozmeňovák Ondra Dostála. A teda mám pod tým aj ja podpis.
Skončil som, a tým pádom sa hlásim aj ako prvý do rozpravy.
Ďakujem.