12. schôdza

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, otváram deviaty rokovací deň 12. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.
Na dnešnom rokovacom dni o ospravedlnenie požiadali pán poslanec Lukáš Bužo, pán poslanec František Majerský a pán poslanec Milan Majerský.
Podľa odhlasovanej zmeny programu pristúpime k rokovaniu o návrhu na voľbu kandidátov na sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Návrh má parlamentnú tlač 265. Teraz poprosím povereného člena ústavnoprávneho výboru pána poslanca Tibora Gašpara, aby návrh uviedol a informoval Národnú radu o výsledku prerokovania tohto návrhu vo výbore.
Nech sa páči, pán predseda, máte slovo.

(Rokovanie o návrhu na voľbu kandidátov na sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky, tlač 265.)

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, keďže sudkyni Ústavného súdu zanikla funkcia dňa 30. septembra roku 2023, predseda Národnej rady vyzval oprávnené subjekty, aby ústavnoprávnemu výboru podávali návrhy na kandidátov na sudcu Ústavného súdu.
Národná rada podľa čl. 134 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky navrhuje prezidentovi Slovenskej republiky dvojnásobný počet kandidátov na sudcu Ústavného súdu, ktorých má vymenovať. V tomto prípade je potrebné zvoliť dvoch kandidátov.
V určenom termíne bolo predložených päť návrhov kandidátov na sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky.
Podľa § 116a ods. 3 zákona o rokovacom poriadku predseda ústavnoprávneho výboru pozval navrhnutých kandidátov na svoju 27. schôdzu, ktorá sa uskutočnila 10. a 11. apríla 2024.
Ústavnoprávny výbor po prerokovaní návrhu na voľbu kandidátov na sudcu Ústavného súdu rady uznesením čl. 107, 71, pardon, podľa § 116a ods. 4 zákona o rokovacom poriadku rozhodol, že navrhnutí uchádzači ako Anton Dulak, Martina Jánošíková, Michaela Králová, Zuzana Pitoňáková a Lívia Trellová spĺňajú podmienky ustanovené v čl. 134 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Ústavnoprávny výbor zároveň odporúča vykonať voľbu podľa ustanovení zákona o rokovacom poriadku Národnej rady a podľa volebného poriadku o voľbe a odvolávaní funkcionárov.
Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu.

Ďakujem pekne. Otváram rozpravu. Do rozpravy som dostal osem písomných prihlášok. Ako prvá sa za poslanecký klub Progresívneho Slovenska prihlásila pani poslankyňa Zuzana Števulová.
Nech sa páči, pani poslankyňa, máte slovo.

Vážení kolegovia, vážené kolegyne, v tomto obmedzenom malom počte v utorok ráno. Voľba sudcu alebo sudkyne Ústavného súdu je jednou z najdôležitejších úloh poslancov a poslankýň Národnej rady Slovenskej republiky, škoda, že to tak nevyzerá v súčasnosti aj v tomto pléne. Je tomu tak preto, že tento akt má možnosť výrazne ovplyvniť to, akým spôsobom bude Ústavný súd rozhodovať či už o individuálnych sťažnostiach ľudí, ktorí sa naňho obracajú z dôvodu, že majú pocit, že ich občianske práva, základné práva alebo ľudské slobody boli ohrozené alebo porušené, alebo o súlade zákonov s ústavou, a to na obdobie, ktoré presahuje mandát každého z nás, keďže sudca Ústavného súdu vykonáva svoj mandát dvanásť rokov. Naším rozhodnutím, ktoré v tejto forme prijmeme, tak prispejeme k tomu, akým spôsobom sa bude formovať ústavnosť, právny štát a ochrana ľudských práv na viac ako jednu dekádu, čo je v živote každého človeka, ale aj v živote štátu a v tom kolobehu udalostí veľmi dlhé obdobie, za ktoré nastáva zvyčajne aj veľmi veľa rôznych zmien vývoja a rôznych udalostí.
Náš parlament a teda my ako poslanci a poslankyne máme túto možnosť hneď v podstate na začiatku nášho funkčného obdobia, keďže volíme nástupcu alebo nástupkyňu Jany Laššákovej, bývalej poslankyne SMER-u, neskôr ústavnej sudkyne, ktorá sa funkcie vzdala v septembri. Napriek tomu, aký je Ústavný súd dôležitý, uplynulo prakticky sedem mesiacov, odkedy došlo k vzdaniu sa funkcie sudkyne Ústavného súdu, kým sme sa vôbec k voľbe kandidátov na uprázdnené miesto dostali. Je tomu tak preto, že vládnej koalícii v osobe bývalého predsedu parlamentu Petra Pellegriniho ako keby najskôr vôbec nezáležalo na tom, že či si splnia svoju úlohu dbať na riadny chod všetkých ústavných orgánov, keďže vlastne s vyhlásením voľby na uprázdnené miesto ústavného sudcu alebo ústavnej sudkyne Peter Pellegrini váhal a urobil tak až po nátlaku najmä opozičnej SaS.
To, žiaľ, nesvedčí o tom, že by táto vládna koalícia mala nejaký výrazný záujem na tom, aby táto voľba prebehla skoro a je otázne, že či vôbec výsledkom tejto voľby, ktorá dnes alebo možno v nasledujúcich dňoch, ktorú v tomto parlamente vykonáme, bude aj zvolenie dvoch kandidátov alebo kandidátok, keďže na každé meno potrebujeme 90 hlasov, to znamená zhodu naprieč koalíciou a opozíciou.
Tento parlament, ak sa nič nepredvídané nestane, bude mať možnosť ovplyvniť zloženie Ústavného súdu pravdepodobne ešte raz, a to v roku 2026, kedy by mal skončiť mandát sudkyne Jane Baricovej, jedinej žene, ktorá je momentálne na Ústavnom súde. Z trinásťčlenného senátu Ústavného súdu, pléna Ústavného súdu tak vieme ovplyvniť zloženie dvoch sudcov alebo sudkýň, čo síce na počet nie je veľa, no vzhľadom na to, akým spôsobom môže každý sudca alebo sudkyňa Ústavného súdu ovplyvniť rozhodovaciu prax Ústavného súdu, veľmi dôležité.
Na aktuálne miesto, ktoré sa uprázdnilo odchodom Jany Laššákovej, sa v tej vyhlásenej voľbe prihlásilo len päť kandidátov alebo kandidátok. Keď si zoberieme, že v podstate je to jediná možnosť, jediné miesto sudcu alebo sudkyne Ústavného súdu na dlhé roky, ktoré je možné obsadiť novým sudcom alebo sudkyňou, je z môjho pohľadu zarážajúce, že do tejto voľby sa prihlásilo len päť ľudí, pričom pri ich menách, so všetkou úctou k ich odbornosti a k ich doterajším skúsenostiam, sa dá len veľmi ťažko povedať, že ide o významné právne autority a právne elity v tejto krajine. A to je podľa mňa veľmi smutné. Je to veľmi smutné preto, lebo Ústavný súd Slovenskej republiky je garanciou ochrany práv nás všetkých, či už sme bežným človekom, obyvateľom alebo obyvateľkou tejto krajiny, alebo poslancom alebo poslankyňou vládnej koalície alebo opozície, ktorá sa snaží pred Ústavným súdom preukázať, že nejaký prijatý právny predpis je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky.
Myslím si, že v skutočnosti právne elity sa do súčasného, do súčasnej voľby neprihlásili, resp. neboli menované oprávnenými subjektmi preto, že v skutočnosti tejto vládnej koalícii asi neveria, že tu existuje reálny a skutočný záujem na tom, aby na miesto, uprázdnené miesto ústavnej sudkyne alebo ústavného sudcu bol zvolený kandidát, ktorý bude morálnou autoritou, odbornou autoritou, ktorý bude mať za sebou dostatočne jasnú, zrejmú a nespochybniteľnú cestu, ktorá ho vlastne tou právnickou kariérou priviedla až k najvyšším priečkam v našom súdnictve, a to je k členstvu na Ústavnom súde. A zároveň podľa môjho názoru právne elity v súčasnosti neveria tomu, že by sme dokázali v tomto parlamente v súčasnosti zvoliť človeka, ktorý by mal jednu z najdôležitejších vlastností, ktorú by ústavný sudca alebo ústavná sudkyňa mala mať, a to, nebyť vďačný tým, ktorí ho zvolia, a byť schopný v zlomových prípadoch sa postaviť na stranu ochrany ústavnosti aj zákonnosti aj voči tým osobám, ktorí a ktoré ho do Ústavného súdu zvolili.
Myslím si, že táto nedôvera, okrem teda slabého záujmu o to uprázdnené miesto, je daná aj tým, že keď sa ktokoľvek pozrie na to, akým spôsobom vládna koalícia za posledných šesť-sedem mesiacov pristupuje k súdnictvu a akým spôsobom vykonáva a adresuje vlastne svoje názory, či už na počínanie predsedu Ústavného súdu Ivana Fiačana, alebo tie neprípustné tlaky premiéra Fica na predsedu Najvyššieho súdu Jána Šikutu a sudcu Jána Klimenta, musí si povedať, že sa mu neoplatí v súčasnosti uchádzať sa o miesto ústavného sudcu alebo sudkyne, pretože nemá istotu, že ak aj prejde teda vypočúvaním v ústavnoprávnom výbore, tak bude mať tento parlament alebo jeho časť chuť a vôľu a pokyn zvoliť naozaj niekoho, alebo teda dve mená, ktoré budú naozajstnými odborníkmi alebo odborníčkami vo svojej oblasti a morálnymi autoritami.
Ako čerešnička na torte v tejto situácii alebo ako zlý vtip pôsobí tiež úvaha koaličnej SNS o tom, že by do Súdnej rady mohol byť zvolený znova Štefan Harabin, ktorý je symbolom toho najhoršieho, čo sme v našej justícii v našich dejinách, krátkych dejinách Slovenskej republiky zažili. Myslím si, že keď právne elity vidia tie pokračujúce útoky na súdnictvo, snahu vládnej moci ovládnuť všetkých kritikov, či už nezávislé médiá, nezávislé mimovládne organizácie alebo sudcov a sudkyne, ktorí si odvážia sa postaviť do čela, ktorí, ktorí sa odvážia postaviť voči tomu vládnemu valcu, ktorý si chcel z trestného práva spraviť návod na beztrestnosť, tak si niekoľkokrát rozmyslia, že či je tu skutočný záujem o to, aby toto miesto bolo obsadené najlepším právnikom alebo právničkou, ktorý sa na ústav... na miesto ústavného sudcu alebo sudkyne môžu dostať.
O tom, že je tu zjavne nezáujem v tejto voľbe niekoho naozaj zvoliť, svedčí aj priebeh vypočúvania kandidátov a kandidátok na ústavnoprávnom výbore. Väčšinu otázok, ktoré boli položené, sme v podstate kládli len my poslanci a poslankyne opozície. Veľmi málo otázok bolo položených zo strany koalície. Aj tieto otázky, ktoré koalícia kládla, ako keby z môjho pohľadu nesmerovali k tomu, aby sme naozaj kandidátov preverili zo všetkých strán. Uvedomme si, že funkcia sudcu alebo sudkyne Ústavného súdu má byť v podstate vrcholom niečej právnickej kariéry. Človek, ktorý sa na takéto miesto chce dostať, ktorý je nominovaný, by v podstate nemal byť nepopísaným listom papiera a mali by sme dôkladne skúmať nielen jeho odbornosť, ale aj jeho morálku, etiku, názory na rôzne otázky v oblasti právnej vedy, a to nielen z pohľadu ústavného práva, ale aj z pohľadu rôznych výziev, ktorým v súčasnosti právny svet čelí, alebo ktorým aj bude čeliť v nasledujúcich dvanástich rokoch.
Preto sme sa v rámci opozície pýtali kandidátov a kandidátok detailné otázky nielen o ich hodnotovom, morálnom a etickom profile, ale aj o dôležitých právnych otázkach, ktoré sú v súčasnosti predmetom riešenia, boli predmetom riešenia, alebo budú predmetom riešenia nielen na našom Ústavnom súde, ale aj na Súdnom dvore Európskej únie, alebo na Európskom súde pre ľudské práva. Tieto výzvy a tieto otázky, o ktorých by mal mať budúci člen alebo členka Ústavného súdu prehľad a odborný názor, zahŕňajú široké penzum vecí, či už sa to týka napr. práva na rodinný a súkromný život, vzťahy queer párov, témy mimovládnych organizácií a ich označovania ako organizácií so zahraničnou pomocou, ale aj napr. témy slobody prejavu, rasizmu, podnecovania k hanobeniu rôznych menšinových identít, témy slobody prejavu, témy, ktoré sa týkajú digitálnych práv a podobne. Na toto všetko musí byť kandidát alebo kandidátka na miesto ústavného sudcu alebo sudkyne pripravený a musí vedieť zodpovedať otázky poslancov a poslankýň tohto pléna, pretože len to je jediná cesta, akou zistíme, že či ten človek je naozaj vhodným kandidátom alebo kandidátkou za to, aby sme zaňho v pléne o pár hodín alebo o pár dní zdvihli ruku.
Ako som však už povedala, jednou z najdôležitejších schopností, ktorú musí kandidát alebo kandidátka na toto miesto preukázať, je to, že bude morálne, eticky a odborne odolný, že bude morálne etický a odborne odolný odolať tlakom, ktoré naňho môžu byť vyvíjané po zvolení zo strany tých, ktorí mu ten hlas vo voľbe dali a ktorí ho na Ústavný súd prípadne menovali. Pretože jednou z najdôležitejších vlastností človeka, ktorý sa chce dostať na miesto ústavného sudcu, je schopnosť povedať, že nie je vďačný tým, ktorí ho zvolili, a že v otázkach ako napr. pozastavenie účinnosti novely Trestného zákona sa vie postaviť v záujme ochrany ústavnosti aj zoči voči štátnej moci, ktorá sa mu môže napríklad aj vyhrážať za nejaké drobné pochybenia alebo údajné úniky.
Musím povedať, že v tejto situácii, keď sme vypočuli týchto päť kandidátov, ktorých máme, ktorých máme na zozname, nie všetky vystúpenia boli presvedčivé. Množstvo z týchto kandidátov, alebo teda pri počte päť je veľmi ťažké povedať slovo množstvo, teda niekoľko z týchto kandidátov a kandidátok nebolo schopných otvorene prejaviť svoje názory, otvorene odpovedať na otázky, čo v nás vzbudzovalo presvedčenie, že tak robia len preto, lebo sa boja, že svojím, svojou pravdivou odpoveďou alebo priznaním svojho názoru by nemuseli vyhovieť časti poslancov alebo poslankýň, u ktorých chcú nájsť dôveru na zvolenie. Ale to je práve tá chyba, ak aj v budúcnosti budeme absolvovať ako tento parlament, ako poslanci a poslankyne ďalšie vypočúvanie kandidátov a kandidátok, za Progresívne Slovensko môžem povedať toľko, že my osobne si dáme veľký pozor na to, že či títo ľudia, ktorí sa o najvyššiu funkciu v slovenskom súdnictve uchádzajú, sú schopní prejaviť svoj odborný, etický, morálny a hodnotový názor bez ohľadu na to, ako kalkulujú s tým, že či mu po tomto, po tejto úprimnosti poslanci a poslankyne dajú, alebo nedajú svoj hlas. Pretože pre nás je to jedna z najdôležitejších známok toho, akým spôsobom sa bude nasledujúcich dvanásť rokov ten konkrétny človek ujímať a vykonávať svoju funkciu sudcu alebo sudkyne Ústavného súdu.
Preto vás vyzývam, skúsme byť zodpovední. Nezahrávajme sa s myšlienkou, že na zvolenie za sudcu alebo sudkyne Ústavného súdu stačí obyčajná politická konexia alebo politická lojalita. V iných krajinách sa kandidát na sudcu Ústavného súdu pripravuje aj desiatky rokov. Trvajme na tom, že všetci tí, na ktorých leží zodpovednosť za to, akým spôsobom bude Ústavný súd prijímať svoje rozhodnutia, musia byť morálne zdatní, odborne podkutí a schopní odolať tlaku, nech už je na nich vyvíjaný z akýchkoľvek strán. Je to naša zodpovednosť, poslancov a poslankýň Národnej rady, pretože len na nás záleží, aký bude tento štát a aký bude Ústavný súd, ktorý má chrániť právo, základné slobody, práva a demokraciu.
Ďakujem. (Potlesk.)

Na vaše vystúpenie, pani poslankyňa, neevidujem faktickú poznámku. Ako ďalší sa, ďalšia sa do rozpravy prihlásila za poslanecký klub SaS pani poslankyňa Mária Kolíková.
Nech sa páči, pani poslankyňa, máte slovo.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, k voľbe ústavného sudcu ja si dovolím na úvod možno zopár takých všeobecnejších slov k tomu, že, najprv aj k tomu, prečo až teraz. Ja som veľmi rada, že aj pani poslankyňa Števulová na to upriamila pozornosť, pretože si myslím, že je dôležité si povedať, že prečo až teraz, keď od 1. októbra máme uvoľnenú pozíciu na Ústavnom súde. Vedeli sme o tom ako poslanci, aj predchádzajúci predseda parlamentu, treba povedať, Boris Kollár, dostatočne vlastne včas. Samozrejme, s ohľadom na ten čas aj priebeh skôr sa očakávalo, že tie kroky naozaj urobí až predseda parlamentu Peter Pellegrini. A treba povedať, že trvalo takmer štvrťrok, štvrťrok, aby povinnosť, ktorá jasne zo zákona hovorí bezodkladne sa vykonala, to znamená, aby bola vyhlásená voľba ústavného sudcu. A to súčasne slovami toho istého politika, ktorý prehlasoval, že treba navýšiť počet ústavných sudcov, lebo Ústavný súd nestíha. Takže ten istý politik na jednej strane štvrťroka takmer nekonal a na druhej strane neváhal verejne mať prehlásenia, Ústavný súd nestíha, je potrebné mu navýšiť počet ústavných sudcov.
Ja si dovolím, lebo si myslím, že je dôležité si to povedať. Po prvé, Ústavný súd nepotrebuje viac ústavných sudcov ako predpokladá ústava. A preto, lebo keď nejdeme rozširovať tie kompetencie, ktoré teraz má Ústavný súd, ale naopak, možno by sme zvažovali nad tým, že ich zúžime tak, ako aj hovorí Ústavný súd, a ja rovno poviem, v ktorej oblasti, a to je oblasť prieťahov v konaní, ktorá dlhodobo zo strany Ústavného súdu je kritizovaná, že tak ako je nastavená právna úprava, ja som ešte ako ministerka spravodlivosti už mala zopár alternatív, jednoducho naozaj týmito vecami je Ústavný súd zahltený. To znamená, skôr je namieste uvažovať nad tým, ako možno osobitne tento nadmerný počet vecí, ktorými sa venuje Ústavný súd a neukazuje sa ako potrebné, aby to musel riešiť až Ústavný súd. To sú prieťahy v súdnom konaní. Napríklad môže to byť cesta Najvyššieho správneho súdu, alebo to môže byť cesta, ako to inak napraviť, alebo riešiť ešte v rámci sústavy všeobecných súdov. Ale určite aj keby sme to nechali tak, ako to je, a pozreme si štatistiku, pracujeme s číslami, ktoré má Ústavný súd zverejnené, tieto štatistiky na svojej webstránke, môžte sa aj teraz pozrieť, môžte sa pozrieť na štatistiku za predchádzajúci rok, a to, čo nájdete, je, že Ústavný súd je schopný vybaviť viac vecí, ako mu cez rok príde. Viac vecí. Tak, prosím vás, načo mu treba dať viac ústavných sudcov? Je zjavné, že je oveľa rýchlejší ako ten počet vecí, ktoré mu prichádzajú.
A nemám obavu, že by došlo k navýšeniu počtu ústavných sudcov, pretože sú to len prehlásenia, keďže počet ústavných sudcov máme zadefinovaný jasne v ústave, potrebovala by k tomu súčasná koalícia ústavnú väčšinu, tú nemá. Sedemdesiatdeväť poslancov nestačí, aj keby tu všetci prišli do nohy. Takže sú to, samozrejme, len reči, ktoré ale nemajú žiadnu váhu. A osobitne ma to, samozrejme, zarazí, ak to počujem z úst predsedu parlamentu a už nielen kandidáta na prezidenta, ale vlastne úspešného kandidáta, budúceho prezidenta Slovenskej republiky, ktorý namiesto toho, aby si splnil zákonnú povinnosť, bezodkladne konal, tak má reči, ktoré sa nijak nezakladajú na pravde a sú len o zbytočnom politikárčení a politizovaní celého Ústavného súdu. Pretože navýšenie počtu ústavných sudcov, aj keby k tomu došlo, no tak je jasné, že by si ho volila, vlastne volilo toto zloženie parlamentu, takže vlastne tá politizácia toho Ústavného súdu, tak by k nej došlo.
Súčasne podľa mňa je potrebné povedať, že ja sa domnievam, že to súčasné nastavenie Ústavného súdu akokoľvek, akokoľvek bolo veľmi zložité za posledné obdobie, tak sa ukazuje, že to zloženie je naozaj schopné a spôsobilé prijímať rozhodnutia, ktoré sú tak kritizované, ale sú aj blahorečené. A ja sa domnievam, že tak koalíciou a opozíciou. To by určite vedel povedať aj tu pán spravodajca, že vie blahorečiť viaceré rozhodnutia Ústavného súdu, veď viackrát nám ich tu spomínal, takže určite sú aj blahorečené, aj z posledných nakoniec tlačových vystúpení pána premiéra aj s ministrom spravodlivosti, aj s nejakými trestne stíhanými osobami, o tom tiež vie niečo povedať pán spravodajca. Tak naozaj sú aj blahorečené a potom sú aj kritizované tou istou koalíciou. To znamená, Ústavný súd si svoju rolu robí zjavne veľmi, veľmi dobre.
A to zloženie, ktoré teraz je, sa javí, že by sme mohli povedať, že aj politicky vyvážené. Akokoľvek si môžeme povedať, že my nevolíme na Ústavný súd politikov, môžme to povedať, samozrejme, ale volia ich politici, nakoniec tá voľba prechádza cestou parlamentu, nakoniec má tú poslednú bodku prezident v rukách, sú to politici, tí, ktorí dostali priamo mandát od ľudí, ale tí vyberajú sudcov Ústavného súdu. A samozrejme, v istej miere to politické zafarbenie, ktoré či už koalícia, alebo prezident má, tak istým spôsobom sa určite pretaví aj do toho výberu kandidáta.
A teraz ja nehovorím v tom, že to bude politik, ale v tom, že jednoducho to filozofické presvedčenie, ak dáme bokom, že ja sa budem teraz pozerať na to veľmi idealisticky a láskavo, že máme spoločné hodnoty ako demokratické strany bojujúce o právny štát, ale predsa len v tom nastavení ľavice napríklad, pravice, máme iné filozofické nastavenia a toto sa môže pretaviť vlastne pri hľadaní tých vhodných kandidátov na Ústavný súd. A je dobré, keď sa obmieňa aj politické zafarbenie parlamentu aj prezidenta a tak dochádza k voľbe ústavných sudcov, a to istým spôsobom potom naozaj reprezentuje to zafarbenie aj hodnotové celej spoločnosti. Takže treba to vnímať veľmi citlivo. Každá osoba, ktorá nastúpi na Ústavný súd, je dobré, aby zohľadňovala vlastne aj to zafarbenie, ktoré spoločnosť má. Teraz ale myslím tým súčasne veľmi vážne to, že, to, že zastávame hodnoty demokracie a právneho štátu, je absolútne kľúčové. Pretože nato sme zriadili Ústavný súd, nato sme zriadili Ústavný súd po osemdesiatom deviatom, lebo sme chceli, aby Ústavný súd plnil rolu garanta ústavnosti, garanta ochrany demokracie a právneho štátu.
Teraz ideme voliť jedného ústavného sudcu, alebo jednu ústavnú sudkyňu. A mohlo by sa javiť, že to možno nie je až také podstatné, veď je to jeden z tej celej skupiny sudcov, ktorí rozhodujú v pléne, alebo rozhodujú v senáte, ale nie je tomu tak. Nie je tomu tak. V pléne pri ťažkých rozhodnutiach môže rozhodnúť jeden hlas, pretože rozhoduje väčšina. Ten jeden hlas môže byť úplne kľúčový pri rozhodnutiach, ktoré môžu byť najťažšie pre spoločnosť. A rovnako v senáte, ktorý rozhoduje ako trojčlenný, ten jeden hlas môže byť kľúčový, pretože väčšina rozhoduje, či tí dvaja, samozrejme, ak je to jednohlasné, tak o tých prípadoch nehovorím, ale ak rozhodujú dvaja v senáte proste, proste jednoducho väčšina sa nájde pri dvoch a nie pri troch, tak je jasné, že je úplne dôležité, kto sú vlastne tí traja členovia senátu.
A v tejto súvislosti ja si dovolím aj do budúcna navrhnúť, ja si myslím, že by bolo dobré, keby sme vedeli aj pomer hlasov, či už pre plenárne rozhodnutia, alebo pre senátne rozhodnutia. Naozaj si myslím, že by to bolo správne a dobré. Nemáme toto zatiaľ v právnej úprave, pretože je to spájané aj s tou kritikou, že sudcovia budú pod tlakom. Bude zrejmé, v akom pomere sa rozhodovalo, no ale potom sa zbytočne šíria reči, že v akom pomere sa to asi rozhodovalo. To, že vieme v niektorých prípadoch názory sudcov Ústavného súdu, ktorí vlastne majú opačné stanovisko, alebo nebodaj chcú dať podporné stanovisko, ale iné odôvodnenie, tak ho zverejňujú a tak sa vlastne dozvieme, ktorý sudca ako hlasoval, to nijako nemení na tom, že nevieme ten pomer hlasov v tých, osobitne v tých ťaživých rozhodnutiach. A podľa mňa je to veľmi dobré, aby sme to mali, aby sme vedeli napríklad, či v týchto ťažkých rozhodnutiach to bola jednoznačná väčšina, alebo to bola veľmi ťažko získavaná väčšina pri rozhodovaní Ústavného súdu a danej otázke. A ja si len v tejto súvislosti dovolím odkázať na Európsky súd pre ľudské práva, kde to presne vieme, kde vieme presný pomer hlasov a domnievam sa, že keď je tohto schopný Európsky súd pre ľudské práva, rovnako by sme mohli my mať takúto právnu úpravu.
Ja si v tejto súvislosti o tej vážnosti voľby sudcu Ústavného súdu dovolím upozorniť aj na to, že máme zásadnú zmenu kompetencie Ústavného súdu od 1. januára 2025, ktorá ešte nie je účinná. Ústavný súd bude mať jednu novú kompetenciu. Neviem, či sme ju zaregistrovali, ja som zistila, že viacerí nemajú o nej vedomosť, tak si dovolím využiť aj toto vystúpenie na to upozorniť. Od 1. januára 2025 bude možné, aby každý človek, ktorý bude presvedčený, že v jeho prípade došlo k porušeniu ľudských práv, a to z dôvodu zákona, ktorý je v rozpore s ústavou, bude môcť podať sťažnosť na Ústavný súd a fakticky sám vyvolať konanie o súlade zákona s ústavou. To znamená, že to, čo dnes máme my poslanci, a musí to byť tiež kvalifikovaný počet poslancov, 30 poslancov, aby sme podali vôbec takýto návrh na Ústavný súd, od 1. januára to bude môcť urobiť ktokoľvek vlastne. A bude môcť podať sťažnosť na Ústavný súd, ak bude mať presvedčenie, že zákon je v rozpore s ústavou, bude môcť napadnúť vlastne zákon s ústavou a môže skúsiť vyvolať konanie pléna. Bude sa musieť s tým stotožniť, samozrejme, trojčlenný senát, ale takáto právna úprava je účinná od 1. januára 2025 a o to viac je dôležité, kto bude ten človek, kto bude či kandidátka, či kandidát, ktorá teraz zasadne na Ústavný súd, pretože môže byť práve v tých trojčlenných senátov Ústavného súdu a môžu byť práve tým alebo tou, ktoré možno vo veľmi dôležitých veciach bude tým podnetným senátom, že otvorí zákon a otvorí túto otázku v pléne.
Ale vráťme sa, čo teraz vlastne, pred čím momentálne stojíme. Ktorá kandidátka alebo ktorý kandidát je vhodný za sudcu Ústavného súdu. Mňa osobne veľmi mrzí aj ten spôsob, ktorý predchádzal samotnému navrhovaniu kandidátov pre takúto vážnu, vážnu funkciu, ktorou naozaj je sudca Ústavného súdu. A treba povedať, že bolo zrejmé aj z toho spôsobu kladenia otázok, že ja si myslím, že ako keby to bolo v istej miere aj nepochopenie role sudcu alebo sudkyne Ústavného súdu, ktorú bude plniť. To, čo my môžme vidieť priamo zo životopisov, z motivačných listov, tak vieme si prečítať, ako si predstavuje svoje naplnenie na Ústavnom súde daný kandidát, kandidátka. Čo je tou motiváciou, môžme nad tým zaplakať, môže nás to potešiť, musím povedať, že niektoré motivačné listy naozaj boli, ako by som to povedala, nie tými, ktoré by sme si predstavili ako u kandidátov na Ústavný súd.
A čo sa týka vedomostí, tak, samozrejme, tie môžme v nejakej miere, a ani to nechcem povedať, že preveriť, lebo v niečom mi to príde až hanebné preverovať vedomosti kandidátov na sudcov alebo sudkyne Ústavného súdu. Že v niečom to vnímam, že vlastne ten kandidát, kandidátka na Ústavný súd, čo sa týka vedomostí alebo znalostí, že my sa môžme dopýtať, ten, ten spôsob, ten rozhovor, alebo to vypočutie by malo byť podľa mňa o tom vzájomnom hľadaní, oboznamovaní sa nás s tými kandidátmi, kandidátkami skôr možno v tom filozofickom presvedčení, v hodnotovom vymedzení. A je v niečom žalostné, keď vlastne pri tom vypočutí dôjdeme k poznaniu, že daná kandidátka alebo kandidát nevie toho veľa vlastne o doktrínach Ústavného súdu, akú vlastne má rolu Ústavný súd ako orgán naozaj ochrany a ústavnosti, že to nie sú naučené formulky, aleže tam vnímame nejaké originálne vnímanie práva, spravodlivosti. A teraz nieže by sme hľadali nejaký alternatívny iný svet, ale pri tých podaniach, ktoré prichádzajú na Ústavný súd, tak sa, tak sa očakáva určitá originalita.
A potom, bohužiaľ, pri niektorých vypočutiach to skĺzlo na preverovanie aj vedomostí a ale súčasne vlastne to, čo je najťažšie a nedá sa ani poriadne pri tom vypočutí urobiť, je nájsť kandidáta, kandidátku, ktorá je naozaj autonómna, má nezaujaté myslenie, nezávislé myslenie a to môžme, samozrejme, vyjadriť naším hlasovaním, ktorá kandidátka podľa nás takéto požiadavky, predpoklady spĺňa, ale toto je veľmi ťažké, toto je veľmi ťažké počas vypočutia zistiť, ale ukazuje to v prípade jednotlivých kandidátov ich životopis. A bez toho, aby som prezrádzala, koho my podporíme, náš klub, tak jednoznačne čo môžem povedať, je, bude pre nás dôležité, a to by som povedala, že to je ako nevyhnutný základ, považujeme za dôležité, aby človek, ktorý prišiel na Ústavný súd, niečo o tom Ústavnom súde naozaj vedel. Že vie, vie naozaj sa zapojiť do rozhodovania na Ústavnom súde ako človek, ktorý nebude využívať odborné kapacity Ústavného súdu na to, aby hľadali rozhodnutia a možno aby robil politické rozhodnutia, aleže to bude človek, ktorý autonómne bude vedieť sám vyhodnotiť, ktorým smerom sa majú uberať jednotlivé rozhodnutia vo veciach, ktoré prichádzajú na Ústavný súd. Nemalo by to byť o tom, že príde kandidát na Ústavný súd a bere to ako školenie. To by naozaj nemalo byť, že idem sa niečo naučiť. Môže to, samozrejme, vo svojej samotnej podstate tak byť, že človek s každou funkciou rastie a naozaj sa niečo naučí a niečo mu prinesie a nemalo by to byť o tom, že tam posielame človeka, ktorý tam ide na stáž. A je to trošku drahá stáž aj pre spoločnosť, ale ja by som skôr povedala, že ani nie finančne, aleže tá stáž je drahá pre nás všetkých, že nás to proste ako spoločnosť neposunie ďalej. Že možno zaplačeme spoločne nad rozhodnutiami potom, ktoré bude prijímať Ústavný súd, ak by sme takýmto spôsobom vyhodnocovali jednotlivých kandidátov.
To, čo my budeme používať za dôležité, je, aby daný kandidát mal osobnostné požiadavky jeho vlastnej autonómnosti a nezávislosti, na to budeme kľúčovo prihliadať pri rozhodovaní, koho podporíme ako kandidáta, kandidátku na Ústavný súd. Ústavný súd nepotrebuje viac sudcov Ústavného súdu, ale potrebuje, aby každý, kto sa dostal na Ústavný súd, tak bol naozaj ten, ktorý bude autonómny, ktorý bude mať svoj vlastný postoj pri rozhodovaniach či už otázkach, či je referendum v súlade s ústavou, či je zákon v súlade s ústavou. Keď bude v senáte a bude prijímať senátne rozhodnutia o akýchkoľvek otázkach, ktoré súvisia s ľudskými právami, že bude schopný aj s ohľadom na svoju predchádzajúcu pracovnú skúsenosť, nech má akúkoľvek, tak k tomu pristúpiť rovnako nestranne, nezaujato. A na toto sa budeme pozerať pri podpore kandidáta, kandidátky na Ústavný súd.
A opakovane zdôrazňujem, že myslím si, že určite si máme z čoho vybrať, ale myslím si, že nebola vytvorená taká atmosféra, aby viacerí, ktorí sú hodní tejto funkcie, sa vôbec prihlásili a boli nominovaní do funkcie na Ústavný súd a ústavnú sudkyňu. A koalícia vie možno prečo, ja vnímam aj z tej pozície, ktorú má koalícia, momentálne je, že asi, ja som zvedavá, aké bude hlasovanie, ale domnievam sa, že tam nebude podpora asi takmer žiadneho kandidáta. A to tiež považujem a si dovolím kritizovať, že osobitne z pohľadu, že na jednej strane koalícia tvrdí, že treba viac ústavných sudcov, a ja som teda zvedavá, aký bude výsledok, ale ak to bude tak, že bude jasné, že buď nenavrhla takého kandidáta, ktorého je ochotná podporiť, že neurobila preto nič, aby tam taký kandidát bol, že to proste nechala premrhať celý ten čas, alebo z tých kandidátov, ktorí sú tam, sa jednoducho rozhodne, že žiadneho teraz nepodporí, lebo kalkuluje s časom, že to chce urobiť neskôr. Toto je absolútne pokrytecké a je jasné, že je to potom len politická kalkulácia s tým, kto sa má stať sudcom Ústavného súdu a koalícii absolútne nejde o Ústavný súd a nejde jej o to, aby bol riadne a včas Ústavný súd v plnom zložení. A upozorňujem na to teraz pred hlasovaním, lebo to sa ukáže, ako sa k tomu postavíte.
Ak sa k tomu koalícia postaví spôsobom, že tu nikoho nepodporí, tak je jasné, že politikárči s touto funkciou. Jednoznačne s ňou politikárči, lebo najprv zdržovala čas, takmer štvrťroka si nechala na to, aby špekulovala, kedy vôbec vyhlási voľbu ústavného sudcu, a keď ju konečne teda vyhlási, ak neurobí nič preto, aby si teraz vybrala kandidáta, znamená, že nič neurobila preto, aby navrhla takého kandidáta, o ktorom bude ochotná hlasovať, znamená, že nechce obsadiť Ústavný súd, lebo politikárči s touto funkciou. A o to bude viac kritické to dobre sledovať, dobre sledovať, čo sa bude diať s touto funkciou v rámci akéhokoľvek obchodovania. Na akom mene nakoniec to skončí, ktoré bude ochotná táto koalícia podporiť.
Tak ja som veľmi zvedavá, ako naozaj dopadne toto hlasovanie. Pretože ak to dopadne jednoznačne tak, že koalícia nikoho nechce teraz podporiť, tak je to jednoznačné politikárčenie a obchod, na ktorý si treba dať veľký pozor, lebo každá, každá, každá osoba, ktorá je na Ústavnom súde, je dôležitá, každá. Tento jeden post je dôležitý a kľúčový. Môže to byť presne ten, ktorý bude na váhach, keď sa bude rozhodovať o veľmi dôležitých veciach, ktoré budú aj hýbať celou spoločnosťou.
Takže je to z mojej strany aj apel, pán spravodajca, aby ste boli naozaj zodpovední pri hlasovaní, keď ste už premrhali štvrťroka na to, aby ste, lebo to je zodpovednosť celej koalície, to nekonal Peter Pellegrini sám, však my to všetci vieme, že to bolo v zhode s celou koalíciou, že štvrťroka ste nechali plynúť, ste nechali uplynúť, aby vôbec tá voľba bola vyhlásená. Tak keď teraz premrháte aj tento čas na to, aby ste zvolili kandidáta, áno, treba mu dať viac hlasov. Potrebujete hlasy aj opozície, ale nikoho ste asi, ja neviem o tom, že by ste niekoho oslovili. Ja neviem o tom, že by ste sa naozaj snažili a že by ste nás oslovili s tým, že sú tu kandidáti, ktorí podľa vás to spĺňajú a chcete pre nich podporu, lebo viete, že sami tých hlasov nemáte dosť. Tak už to je vabank, ktorý robíte, lebo my to nemáme, ale vy s nami to máte, vy to, vy máte teraz kľúče od miešačky a vy viete, že keď neprejde prvá voľba, tak, samozrejme, je to len na vás. Ale ak necháte premrhať tento čas v prvom kole, tak je to jednoznačný obchod, ktorý môžme očakávať, že k nemu nastane.
A ja končím týmto apelom, pretože to, ako sa bude hlasovať o voľbe ústavného sudcu, tak bude ukážka, ako zodpovedne to myslíte s touto krajinou.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Na vaše vystúpenie, pani poslankyňa, evidujem dve faktické poznámky.
Ako prvý sa prihlásil pán poslanec Jozef Pročko, nech sa páči.

Ďakujem veľmi pekne. Mne sa strašne páčilo, pani poslankyňa, ako ste apelovali na pána Gašpara a ako ste povedali, že apelujete na neho, aby ten výber bol naozaj spravodlivý. Ja len k tomu poviem, že Tibor vybral výborne do SIS, Tibor je šikovný. Ja som to nikdy nerobil a nikdy, nikdy by som to neurobil, aby som svoju rodinu niekde protežoval, lebo to je, to by ma ľudia zožrali, zožrali by ma. Pročko si dosadil svoju dcéru niekde. Vidíte, tu si protekčne, naozaj to bolo protekčné, Tibor, dosadil svojho syna do SIS a vy očakávate od nich, že budú naozaj v rámci spravodlivosti, v rámci rovnosti, v rámci cti a hlavne toho, že tí sudcovia by mali mať takú tú morálku, že tam dosadia niekoho, kto bude zastávať zákon, spravodlivosť. Ja som hlboko presvedčený, že zase to bude niekto, kto pôjde po ruke Robertovi Ficovi a všetkým tým, možno to bude sesternica niekoho. Tibor, nemáš nejakého sudcu v rodine? Máte, že? Dobre. Takže to je o tom, skončili, skončili sme na Slovensku s výberovými konaniami, ktoré by mali byť spravodlivé, a ideme to, ideme to rezať hlava-nehlava. Ja si myslím, že ľudia, ktorí nevolili vládnu koalíciu, to vidia. Ľudia, ktorí ju volili, im je to jedno. Im je jedno, že sesternica Tibora bude niekde na vysokom poste, že syn je v SIS. Im je to jedno, lebo to tak je, to je super. V normálnom, vyspelom štáte, keby si dosadil politik svojho syna na vysokú, vysokú funkciu, ktorá naozaj súvisí s bezpečnosťou štátu, tak ho tam zožerú. U nás? (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Tibor Gašpar, nech sa páči.