15. schôdza

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, ja nejdem záverečnú reč robiť štýlom, aby som ešte nejakým spôsobom reagoval na všetko, čo tu dnes bolo povedané najmä zo strany opozície. Chcel by som to možno krátko zhrnúť a ešte raz zadeklarovať zmysel toho, čo robíme a prečo to robíme.
Ja som bol, myslím, že v roku 1989 asi 27-ročný a myslím, že už som dosť dobre vnímal to, čo sa deje, aká spoločenská zmena prichádza, a tiež som s kolegami na jednu nástenku napísal, že už nebudeme potrebovať na svoj názor súhlas. S tým, že bol som v uliciach, štrngal som kľúčmi a mal som predstavu, že ideme žiť inú spoločnosť, ako sme žili dovtedy. Tým nechcem povedať, po, možno v tomto veku a po tej skúsenosti od roku ´89, že všetko do roku ´89 bolo a zlé, a tak ako platí, že všetko, čo žijeme teraz, nie je tiež ideálne. Ale slobodne sa vyjadrovať, slobodne si povedať názor, s čím nesúhlasíte, to je aj pre mňa sväté a nie je mi to sväté len ako jednotlivcovi, ale dnes aj v tej verejnej funkcii poslanca a verte, že by som nikdy nezdvihol ruku za zákon, ktorý bude obmedzovať nejaké právo a to je jedno či politické, či ľudské. Možno by ste mi hneď zodpovedali, prečo si včera zdvihol ruku za RTVS, ale chcem vám povedať, že sa domnievam, zatiaľ ma nič iné nepresvedčilo o tom, že to je zákon, ktorý skutočne bude spieť ku tomu, aby tam zazneli aj iné názory popri tých, čo tam zaznievali teraz, že žiaden názor nebude zakázaný, ale to som odbočil, vrátim sa k tomu, čo som chcel na úvod.
To znamená, my chceme jednoznačne prispieť k tomu, aby po tom, čo sa stalo 15. mája, a ja som to povedal aj na tlačovom brífingu ráno, sme v tejto spoločnosti začali niečo s tým stavom robiť v tom pozitívnom slova zmysle. Aj som povedal, že budú na to potrebné viaceré nástroje a nie je to len legislatíva, nie sú to len zákony, ktorými budeme možno upravovať nejaké konanie vo verejnosti, správanie, ktoré bude za hranou toho, čo si označíme, že je za hranou, a ktoré neskôr možno aj povieme, ako treba sankcionovať, aby sme také konanie čo do kvantity znížili, lebo nikdy sa nám to asi nepodarí zamedziť, tak ako sa nikdy nepodarí zamedziť páchaniu trestnej činnosti.
Na druhej strane ale by som bol rád, keby sme sa všetci zamysleli nad tým, že čo iné vieme urobiť pre to, mimo týchto legislatívnych nástrojov, pretože tiež som ráno povedal, bude to závisieť od toho, ako sa začneme správať povedzme my všetci politici vrátane toho, čo hovoríme v tejto sále. Slovo je veľká zbraň a má veľkú silu a stokrát povedaná nepravda sa stáva pravdou, nemusíte vystreliť ani tú pomyselnú guľku, ako bolo povedané, ale rozhodne je dôležité, aby sme si všetci uvedomili, že to nebude len o tých legislatívnych zmenách, ktoré sme priniesli v nejakom prvom kole, ale že to bude o tom, či sa dokážeme meniť v čase, a tiež to nebude zo dňa na deň.
Tu ste mali jeden krásny príklad toho, že tak ako som povedal, že nikdy nevymizne trestná činnosť, tak nikdy nevymiznú ani ľudia, ktorí nezmenia proste svoje správanie a budú stále na pozícii šírenia nenávisti a neznášanlivosti a nebudem toho človeka dneska menovať. Ale ak chceme niečo zmeniť, tak budeme musieť zmeniť my sa tu, pretože toto je prenášané, sú tu isté vzory správania a tí ľudia to od nás preberajú, či sa nám to páči, či nie. V druhom kole to bude rozhodne mediálne prostredie a môžte mi hovoriť trikrát, že nie. Médiá prinášajú to, čo tu hovoríme, médiá to komentujú, niekedy primerane, niekedy neprimerane z môjho pohľadu, niekedy zveličene, niekedy, naopak, zľahčene a ony kreujú tú verejnú mienku a, to môžme povedať, aj tú objektívnu realitu. Takže áno, platí, že bude sa musieť aj mediálne prostredie zamyslieť nad tým, ako tú svoju prácu robí, pretože tak ako tu dnes bol jeden rečník, ktorý nemá priestor na sebareflexiu, tak existujú, bohužiaľ, aj v mediálnom priestore aj denníky, ktoré nemenia svoju pozíciu a idú stále svojou cestou šírenia nenávisti a neznášanlivosti.
No do tretice by som tu mohol ešte spomenúť aj mimovládny sektor, pretože aj tam vidím priestor na to, ako vplýva na tvorbu verejnej mienky. Ale vrátim sa teda ešte k tej legislatíve. To, čo priniesla vláda a to, čo sme tu upravili zatiaľ bez hlasovania pozmeňovacími a doplňujúcimi návrhmi, v žiadnom prípade nesmeruje k tomu, aby sme nemohli sa zhromažďovať, aby sme nemohli vyjadrovať to, čo chceme vyjadriť, tak ako som to povedal. A pokiaľ sa stane niekedy prípad, ktorý bude musieť byť kvôli nejakej sťažnosti riešený povedzme až na európskom súdnom ľudskom... na Európskom súde pre ľudské práva a príde k nám rozsudok, ktorý povie, že sme zle upravili zákon alebo že sme zmarili niekomu toto právo, tak si myslím, že môžme pristúpiť k zmenám. My ešte raz deklarujeme, že tie zmeny majú chrániť účastníkov, ktorí chcú zhromažďovať sa, a to preto, to slovo chrániť je až, bohužiaľ, bohužiaľ, zle sa mi vyslovuje, no lebo je ta klíma v spoločnosti taká, aká je. To nie je skutočne svojvôľa. Ja by som bol najradšej, keby sme mohli všetci bez akéhokoľvek čo len pomyslenia na to, že ma bude za názor niekto len prekrikovať alebo že dokonca utŕžim facku, si vyjadrovať tie svoje myšlienky a svoje názory a idey, tak ako máte vy predstavu. Ja sa možno pozerám na to trošku, tak jak to povedal Jaro Spišiak, tým policajným pohľadom, ale verte, že vy máte takisto právo na ochranu svojho zdravia. Máme právo na ochranu svojho majetku popri tom práve sa zhromažďovať a tiež nechcem dneska preferovať, či to alebo ono právo je prednejšie, ale rozhodne si myslím, že právo na zdravie predsedu vlády aby nebolo narušené, bolo určite absolútne a popri tom, aby nebolo narušené, mohli byť obmedzené niektoré iné práva.
Vláda prijala možno tie neviditeľné opatrenia, po ktorých vy voláte, a to mám na mysli technické parametre nejakého, nejakej ochrany ústavných činiteľov pri súčasnej výjazdovej vláde, technické opatrenia k nejakým zmenám v metodike. To sa už deje, to sa zrejme deje už od hodiny po atentáte.
My dnes diskutujeme o zmenách, ktoré vnímame, že ich treba urobiť rýchlo. Máte výhradu, že ich robíme v SLK, v skrátenom legislatívnom konaní, ale myslím si, že práve tie zmeny, ktoré sme tam dali, skutočne si zasluhujú čím skôr tú úpravu a tiež vám môžem otvorene povedať, že možno nie všetky. Ja už som to tu za týmto pultom povedal v prvom čítaní a opakujem sa aj teraz. Ale ak máme začať aj v tej legislatívnej časti prispievať na nejaké upokojenie a prijímať isté úpravy, aby sme vysielali signály tým, že na tom internete nemôžte rozprávať, čo chcete, alebo na tom online priestore, lebo jednoducho to nie je prípustné, tak to musíme robiť a čím skôr, pretože hate pokračuje, samy to tu povedali niektoré poslankyne, čomu čelia, či už to bola pani poslankyňa Plaváková, pani poslankyňa Kolíková, a je to, je to, samozrejme, aj u iných poslancov a ja by som chcel, aby to prestalo, takisto ako vy. Možno sa na to pozeráme inak, čo sa týka tej cesty, ako sa k tomu dostať, ale verte, že na konci je asi ten cieľ rovnaký. My musíme tu v parlamente byť aj expresívni, ja to pripúšťam. Nie je možné robiť to len úplne, a teraz nech mi je odpustené, akože v úvodzovkách taký výraz, že farárskym spôsobom. Áno, tu musí byť aj emócia, musí tu byť možno aj zvýšený hlas, ale stále sa to dá v rámci nejakej slušnosti a bez nutnosti tuná vykrikovať, že tu je niekto zlodej 30 miliárd.
No, takže celkom na záver, ja rozumiem, že sú pre vás prijateľné veci v tom zákone, sú pre vás neprijateľné tie veci v zákone, ale náš úmysel nie je v žiadnom prípade nikomu obmedzovať či ľudské, či politické práva. Náš úmysel je prispieť týmito prvými zmenami do toho priestoru tak, aby sme zabezpečili vnútornú bezpečnosť, ukľudnili situáciu. A verím, že druhé, druhý lex, ktorý by mal prísť na jeseň, pôjde riadnym legislatívnym konaním, budeme o tom môcť diskutovať aj mimo tohto pléna s inými organizáciami a že urobíme tie zmeny tak, aby sme nejak deklarovali všetkým občanom, že nám záleží na tom, aby sa ukľudnili, aby tu neboli mimoriadne okolnosti, lebo mimoriadna okolnosť bola a hrozia aj teraz ohrozenia ľudských práv, slobôd a bezpečnosti.
Ďakujem.

Dobrý deň prajem a ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci.
Tak ako už bolo v názve a pomenovaní tohto uznesenia dané, naším cieľom je, aby sa Slovenská republika prihlásila a pridala k 33 krajinám, demokratickým krajinám naprieč svetom, ktoré už dnes spolupracujú a koordinujú sa v snahe pomôcť Ukrajine získať naspäť na svoje územie a hlavne do rodín a zariadení, kde žili unesené a deportované deti Ruskou federáciou. Takže k tomuto chceme prispieť a chceme, aby bola Slovenská republika v tomto aktívna, pretože zatiaľ nereaguje na tie výzvy zo zahraničia. A viac by som k tejto problematike rada povedala v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi ako určenému spravodajcovi Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny uviesť informáciu výboru k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Juraja Krúpu, Vladimíry Marcinkovej, Vladimíra Ledeckého a Mariána Viskupiča na prijatie uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky k deportáciám ukrajinských detí do Ruska a výzve na okamžitý návrat týchto detí späť na Ukrajinu, tlač 304.
Podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky svojím rozhodnutím číslo 307 z 20. mája 2024 pridelil predmetný návrh na prerokovanie Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva a národnostné menšiny s tým, že ako gestorský výbor podal v stanovenej lehote Národnej rade Slovenskej republiky informáciu o prerokovaní predmetného materiálu vo výbore a návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Gestorský výbor o návrhu uznesenia Národnej rady dňa 19. júna 2024 na svojom zasadnutí rokoval, avšak neprijal platné uznesenie, nakoľko návrh na uznesenie nezískal podporu nadpolovičnej väčšiny prítomných členov a členiek výboru podľa § 52 ods. 4 zákona 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov. Prílohou informácie je aj návrh na uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky.
Pán predsedajúci otvorte, prosím, rozpravu, do ktorej sa potom hlásim aj ja ako spravodajca.

Ďakujem, pán predsedajúci.
Ako som už povedala v úvodnom slove, jeden z najohavnejších zločinov, ktorého sme svedkami od invázie Ruska na Ukrajinu a od začiatku vojny u našich susedov, sú únosy tisíciek ukrajinských detí na ruské územie, ktoré sú tam prenesené násilne, sú deportované, väčšina z nich je zo zariadení, akými sú detské domovy alebo reedukačné centrá, ale časť z nich je unesená aj z rodín, aj od ich opatrovníkov, aj od ich príbuzných a tieto prípady sú pomerne detailne zdokumentované. Dokonca aj časť investigatívnej žurnalistiky na svetovej úrovni, či už Financial Times alebo The New York Times sa tejto problematike venovala a oni sami pomerne jednoducho odhalili v jednom prípade 46 detí, ktoré boli vládnou mocou, to znamená cez vládne weby ponúkané na adopciu ruským rodinám, a v druhom prípade, nespomeniem si na to číslo, ale tiež bolo v desiatkach, sa Financial Times podarilo tiež identifikovať časť týchto detí, ktoré boli rovnako ponúkané na adopciu, rusifikované, boli umiestnené do škôl, kde boli takpovediac učené inej identite, bola popieraná ich ukrajinská národnosť. Všetky tieto deti spája to, že im bolo zmenené meno. Samozrejme, okrem toho, že boli deportované na ruské územie a unesené svojim opatrovníkom, rodičom alebo územia zo zariadení, ktoré, ktoré nad nimi vykonávali starostlivosť, takže boli im zmenené mená. Čiže zmenená totožnosť, bol popretý ich ukrajinský pôvod a ich ukrajinská národnosť a občianstvo. Bolo im pridelené ruské občianstvo a boli vo veľkej väčšine prípadov presunuté do nových adoptívnych ruských rodín.
To sú, samozrejme, prípady, o ktorých vieme. Tisícky detí, ktoré boli deportované, sú nezvestné. To znamená, že sa ich ešte nepodarilo vypátrať, a práve v tejto hrozivej a ťaživej téme prebrala iniciatívu Kanada, ktorá jednak financuje, jednak iniciuje zoskupenie krajín, ktoré spolupracujú a navzájom sa podporujú v tom, aby dopomohli týmto deťom, skontaktovať sa na ne a jednak dostať ich naspäť na Ukrajinu do svojich rodín a dostať ich z Ruska. Podarilo sa to už v, ak sa nemýlim, nejakých 466 prípadoch, ale vyše 19 500 takýchto prípadov detí máme zdokumentovaných. Ukrajina hovorí, že tam, kde nemajú dôkazy, ale je predpoklad, že rovnaký scenár postihol ďalšie deti, je u ďalších 11-tisíc nezvestných detí a nevieme stále o ďalších číslach, kde visí otáznik, či boli deportované, alebo, alebo zahynuli počas vojny. Čiže toto je naozaj tak obrovský a zložitý problém, kde si vyžaduje aj medzinárodné spoločenstvo, nejakú koordináciu a spoluúčasť všetkých krajín, ktoré by vedeli byť nápomocné. A Slovensko identifikujú ako jednu z tých krajín, keďže tu máme početnú ukrajinskú komunitu ľudí, ktorí tu prišli po začatí vojny, a máme tu aj široké množstvo informácií, ktorými disponujeme o týchto rodinách, a práve preto tá spoluúčasť Slovenska na odhaľovaní tohto vojnového zločinu by bola viac než vítaná. To sú informácie, ktoré máme od našich partnerov. Nedávno sa stretli aj v Haagu k tejto veci koordinátori za dané krajiny.
Čiže našou snahou tohto uznesenia je, aby Slovensko prikývlo a bolo súčasťou snahy o prinavrátenie týchto deportovaných detí naspäť na Ukrajinu, lebo toto je naozaj vojnový zločin, medzinárodný zločin a je to vlastne aj dôvod, pre ktorý je na Vladimíra Putina vydaný medzinárodný zatykač. Toto je ten dôvod: deportácie ukrajinských detí, dokázané deportácie ukrajinských detí Rusmi na ich územie. Vlastne toto je tá preukázaná hmatateľná časť vojnových zločinov, ktoré sú mu kladené za vinu a nie je tam sám, ktorý čelí medzinárodnému zatykaču v tejto veci. Je to aj verejná ochrankyňa práv Ruska, ktorá sa podieľa vlastne na adopciách týchto rusifikovaných detí v rámci územia Ruskej federácie. Čiže toto je niečo, kde naozaj medzinárodný trestný tribunál má rozsiahlu, rozsiahlu, rozsiahle zmapovanú situáciu. Máme tam dôkazy o tom, že sa to deje. Vieme to, samozrejme, aj z celosvetovej žurnalistiky, pretože toto je téma dňa v podstate vo všetkých veľkých denníkoch napriek svetom, a Slovensko tu čuší, mlčí a nepridáva sa, hoci sme k tomu vyzývaní. Čiže našou snahou je, aby parlament ako prvý povedal, že áno, chceme aj my pomôcť týmto deťom, a následne k tomu vyzval vládu.
Mňa veľmi mrzelo, že keď sme sa o tomto bavili na ľudskoprávnom výbore, na ľudskoprávnom výbore, podotýkam, kde podľa mňa všetci členovia by mali byť vybraní takí, ktorí majú nejakú citlivosť k ľudským právam a to už nehovorím akože k otázke práv detí a detí postihnutých vojnou. A, ale, žiaľ, našli sa tam aj poslanci za vládnu koalíciu, teda jeden, ktorý bol proti, viacerí sa zdržali.
Ja chcem veriť, že tu v pléne túto diskusiu môžeme posunúť ďalej a zhodnúť sa na tom, že toto je téma, kde nie sú pochybnosti, že ide o vypuklý vojnový zločin, keďže sa na tom zhodlo aj medzinárodné spoločenstvo, ktorého sme súčasťou, aj medzinárodný trestný tribunál, ktorého, ktorý je aj pre nás záväzný a na ktorého výsledkoch, k jeho výsledkom sme sa zaviazali aj my. Čiže tu naozaj verím, že dokážeme spojiť sily a pomôcť tým 33 krajinám, ktoré nás k tomu vyzývali, aby sme boli ďalšia, aby sme boli v tomto aktívni. Toto je naša snaha.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Ja som rád prevzal úlohu spravodajcu pre tento zákon a ďakujem pani poslankyni Marcinkovej a jej kolegom Krúpovi, Ledeckému a Viskupičovi, že prišli s touto iniciatívou, lebo tiež si myslím, že je to dôležitá iniciatíva vo, v konflikte a vojne, ktorú sledujeme už viac ako dva roky. A taktiež som presvedčený, že Slovenská republika by mala byť oveľa aktívnejšia.
Keď som prečítal v spravodajskej informácii to, že výbor neprijal platné uznesenie, nakoľko nezískal návrh na uznesenie podporu nadpolovičnej väčšiny prítomných členov, členiek výboru, tak to bolo preto, že koaliční kolegovia nezahlasovali za toto uznesenie, ale čo ma ešte viac prekvapilo, ani nevystúpili v rozprave. A mňa by ozaj zaujímalo, prečo za toto uznesenie nezahlasovali. Uznesenie má sedem bodov a mňa by zaujímalo, čo bol problém.
Prvý bod hovorí o tom, že Ruská federácia sa od začiatku vojenskej invázie na Ukrajine dopúšťa rozsiahleho porušovania ľudských práv a medzinárodného humanitárneho práva. To je fakt, ktorý sme aj uznali. Naši, našou vládou, našimi autoritami.
Druhý bod hovorí o tom, že medzinárodné právo jednoznačne zakazuje deportáciu alebo násilné premiestňovanie civilného obyvateľstva z okupovaného územia na územie okupačnej mocnosti, čo predstavuje porušenie Ženevských dohovorov a vojnový zločin, prípadne zločin proti ľudskosti podľa Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu. Zasa veľmi jasný fakt.
Tretí bod. Považuje rozsiahle a nútené deportácie ukrajinského civilného obyvateľstva vrátane najzraniteľnejšej skupiny, ktorou sú deti, do Ruskej federácie za jednu z najzávažnejších porušení medzinárodného humanitárneho práva, ktorého sa dopustila Ruská federácia.
Štvrtý bod. Zdôrazňuje, že voči páchateľom vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti a prípadnej genocídy, ale aj zodpovedným vládnym predstaviteľom a vojenským veliteľom Ruskej federácie sa bezpodmienečne musí vyvodiť trestnoprávna zodpovednosť.
Piaty bod. Apeluje na Ruskú federáciu, aby umožnila bezpečný návrat všetkých ukrajinských civilistov vrátane detí, ktoré boli násilne deportované na územie Ruskej federácie.
Šiesty bod. Vyzýva vládu Slovenskej republiky, aby sa urýchlene pridala k medzinárodnej koalícii pre návrat ukrajinských detí, ktorú aktuálne tvorí 33 štátov medzinárodného spoločenstva.
A siedmy bod, oceňuje kroky tejto medzinárodnej koalície pre návrat ukrajinských detí, ktorá vynakladá veľké úsilie pre bezpečný návrat deportovaných detí a zabezpečenie bezpečného a priaznivého prostredia pre duševný aj fyzický vývoj detí.
Takže mňa by ako člena ľudskoprávneho výboru naozaj veľmi zaujímalo, ktorý z týchto bodov bol problematický pre koaličných kolegov a či je to tak, alebo či za to nezahlasovali a neprihlásili sa do rozpravy ani teraz v pléne len preto, že koalícia podporuje len svoje návrhy a to, čo príde zo strany opozície, jednoducho nepodporuje. Ak je to takto, myslím si, že toto by bolo veľmi nešťastné, nešťastný spôsob, a ak chceme zlepšiť dôveru verejnosti v politikov a v politiku, tak by sme mali reflektovať na dôležité veci, ktorou nevyhnutne je aj vojna na Ukrajine, a najmä takáto citlivá vec ako deportácie detí.
Takže ono toľko som chcel ako spravodajca sa vyjadriť, myslím si, že malo by to byť témou, ktorej sa venuje aj Národná rada Slovenskej republiky, ale aj vláda. Na Ukrajine sa dennodenne dejú veci, vďaka ktorým by minister zahraničných vecí mohol predvolať ruského veľvyslanca a mal by riešiť veci priebežne, a nieto v takejto dôležitej veci, ktorá bola predložená ako uznesenie Národnej rade.
A ďakujem ešte raz kolegom zo SaS-ky, že takéto uznesenie predložili.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Myslím, že práve na toto je parlament, aby veci neprešli potichu, aby aj nepríjemné otázky bolo, boli položené veľmi slušne, ale priamo. Bolo by fajn, keby títo kolegovia to počuli a vedeli na to odpovedať. Keď im to nevyhovuje verejne, tak aby dali vedieť potom aspoň pánovi spravodajcovi alebo navrhovateľom, že prečo teda na výbore ani v pléne, lebo nie je dobré, aby keď sa jedná o deti, aby sme boli ticho. Odpovede môžu byť rôzne. Diplomacia je náročná vec, ale v každom prípade nie je dobré zostať ticho, a preto je dobré, že aj pán spravodajca sa prihlásil a položil tie otázky. A bolo by dobré na ne dostať odpoveď, lebo naozaj, ešte raz, nejde teraz o koalíciu a opozíciu, o nejaký, medzinárodnú politiku, ale ide o deti.
Ďakujem.

Ja už by som chcela povedať len jednou vetou. Ďakujem kolegom z KDH, aj na výbore bola veľmi aktívna pani predsedníčka pre ľudskoprávny výbor z Progresívneho Slovenska, že nezostali ticho v tejto téme. A mrzí ma, že vlastne ani tu sme nepočuli žiadny hlas z koalície, ktorý by nám vysvetlil, prečo v tejto téme mlčia.
Ďakujem.

Áno, chcel by som navrhnúť termín hlasovania o tomto bode v piatok 28. júna o 11. hodine, ak to hlasovanie... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Ďakujem pekne za slovo.
S poslankyňou Janou Hanuliakovou navrhujeme zmenu zákona č. 448/2008 Z. z. o sociálnych službách a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Z. z. o živnostenskom podnikaní a predkladáme tento návrh zákona na rozšírenie odľahčovacej služby aj pre blízke osoby.
Jedná sa o zmenu § 54 ods. 1 a bližšie poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola výborom určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 330. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií a Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky.
V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní.
V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 330 z 27. mája 2024 navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 6. septembra 2024 a v gestorskom výbore do 9. septembra 2024.
Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu.