22. schôdza

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku, som bol určený gestorským výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona. Návrh zákona spĺňa z formálno-právnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo.
Odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona Národnej rady Slovenskej republiky v prvom čítaní.
Pán predseda, otvorte, prosím, rozpravu. Ďakujem. ...Na to raz prídete, no. Takže otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Už to nepreháňajte, dobre. Pani poslankyňa Turčanová. Uzatváram možnosť prihlásenia. Nech sa páči.

Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne a kolegovia, pred sebou máme novelu, ktorá by nás mala všetkých spojiť v podpore dôstojného prístupu k nenarodeným deťom a v podpore ich rodičov a blízkych. Aj keď nikdy neuzreli svetlo sveta, boli súčasťou našich životov, boli snom svojich rodičov a často boli vytúžené, milované a očakávané. Ich životy, hoci len v matkinom lone, nie sú menejhodnotné. Pochovávať ich, znamená uznať ich existenciu a ukázať, že nám na nich záleží. Táto forma dôstojného pochovávania aj ak si rodič ani príbuzní nepožiadajú o ľudské pozostatky nenarodeného dieťaťa funguje aj v zahraničí a je úľavou pre trpiace rodiny pre ktoré je často nereálne uvažovať o formálnych veciach v momente, keď stratili nádej a sú bezmocní. Aj keď dnes je povinnosťou zdravotníckeho zariadenia informovať rodičov o možnosti pochovania svojho potrateného dieťaťa, existuje veľa prípadov, keď sa to nedeje. Citujem slová matky nenarodeného dieťaťa: "Nevedela som ako, ale bola som rozhodnutá to urobiť." Po strate dieťatka si spomenula na gréckokatolíckeho kňaza, ktorý založil a ktorý zažil podobnú situáciu a jeho poprosila o radu. A keď sa potom pýtala sestier na oddelení, akoby neboli znalé tejto možnosti. "To sa asi nebude dať", povedala jedna. Ďalšia "ja neviem". Našťastie ju neskôr kontaktovala lekárka, ktorú osobne poznala a svoje dieťa s manželom mohli dôstojne pochovať. V situácii keď prídete o svoje dieťa sú myšlienky zahmlené, prichádza nekonečný smútok a často aj psychické problémy a depresie. Strata nenarodeného dieťaťa bolí a rodičia potrebujú čas, aby sa s ňou vyrovnali. Rovnako ako to robíme v prípade smrti akejkoľvek inej blízkej osoby. Buďme preto oporou pre rodičov a svetlom pre nenarodené deti. Podporme dôstojné zaobchádzanie s ich krehkým telom, ktoré dnes častokrát končí ako nemocničný odpad. Tento zákon nie je len byrokratickým úkonom. Je vyjadrením našich hodnôt ak súhlasíme s tým, aby sme sa rozlúčili aj týmito detičkami dôstojným spôsobom ukazujeme tým, že každá ľudská bytosť má hodnotu, či už jej život trval roky alebo len niekoľko týždňov. Prosím všetkých, aj kolegov z koalície, o podporu tohto návrhu. A na záver dodám, minulý týždeň som mala možnosť v Prešove byť účastná práve posviacky hrobového miesta pre nenarodené deti na prešovskom cintoríne. Celá príprava trvala niekoľko rokov kým sa to podarilo zrealizovať a vybudovať, ale hneď v ten deň ráno, teda o jedenástej sme mali posviacku a o pätnástej už bol realizovaný prvý pohreb do tohto hrobu. Takže naozaj vás chcem veľmi pekne poprosiť, nezavrhujte túto myšlienku len preto, že tento návrh je podaný z opozičnej strany, ale je to dobrá vec pre všetkých, lebo každá ľudská bytosť si zaslúži dôstojnosť a ochranu a nemá končiť niekde v spaľovni spolu iným nebezpečným biologickým odpadom. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ďakujem pani poslankyni za vystúpenie. Naozaj nejde len, ako povedala, o byrokratickú vec. Je to niečo čo buduje kultúru života a teraz to myslím v dobrom slova zmysle a nie v nejakom kontroverznom alebo nejakom konfrontačnom, kultúru života v tom, že si uvedomujeme aké je dôležité, aký je dôležitý človek, celý jeho zrod, vývoj, obzvlášť v živote matky, aké je dôležité je tehotenstvo, aké dôležité sú ženy v požehnanom stave a ak príde k nejakej situácii, ktorá teda je nazvime to tragickou, veľmi nepríjemnou, ťažkou, tak aby sme zachovali tú kultúru života, úctu k životu, úctu k materstvu, úctu k nenarodenému životu a naozaj ako s tým začala pani poslankyňa, tak ja sa pod to podpisujem, že toto nás môže spojiť, tuto nemusíme viesť nejaké vojny, nejaké dohadovačky. Naozaj je to vec, ktorá je úplne bežná v úplne sekulárnych štátoch naprieč Európou a preto si myslím, že táto úprava môže pomôcť tomu, aby sme, aby sme si niektoré veci uvedomili, aby sme sa v niektorých veciach vedeli zjednotiť, spojiť, nielen bojovať alebo polemizovať. Takže ďakujem za vystúpenie.

Ďakujem pekne, pán predseda. Andrea, veľká vďaka za to, že si povedala, že každá ľudská bytosť má rovnakú dôstojnosť. Spoločnosť, ktorá chce určovať kritériá kedy tú dôstojnosť treba rešpektovať a kedy ju nemusíme, tak sme svedkami, že sa udiali hrozné činy, keď to bolo len na väčšine, ktorá rozhodla. Ja si myslím, že tie ľudské pozostatky si zaslúžia viac ako skončiť v spaľovni s odpadom zdravotníckeho materiálu, prípadne iných vyoperovaných chorých častí tela. A je to otázka zásadná. Je zaujímavé, že v tých iných štátoch ako je Česká republika, Švédsko, Maďarsko, Francúzsko vôbec o tom nediskutujú. Tam to berú ako úplne normálnu vec, že tie ľudské pozostatky sú dôstojne pochované. A ja teda dúfam, že aj tento parlament si uvedomí, že by sme sa mali pridať k tomuto spôsobu myslenia a nie k posudzovaniu ľudí podľa rôznych ľudských kritérií. Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo. Pani kolegyňa Turčanová, veľmi pekne ďakujem za tvoje citlivé slová, aj za konkrétny príklad. V tomto parlamente nie je obvyklé, aby prešli nejaké návrhy, ktoré predloží opozícia, ale párkrát sme to zachytili, párkrát sa to stalo a zvyčajne šlo o veľmi citlivú tému, ktorá sa hlboko dotýka ľudského života, ľudskej duše alebo pomoci niekomu v núdzi. Myslím si, že toto je ten prípad a preto apelujem na jednu aj druhú stranu, na koalíciu aj opozíciu, aby tento návrh podporila, lebo ide o citlivú tému, ktorá sa dotýka mnohých z nás. Ďakujem.

V článku 15 myslím odsek 1 v Ústave máme napísané, že ľudský život je hodný ochrany od počatia. A pri prístupe, ktorý Slovenská republika má voči potrateným, z rôznych dôvodov potrateným deťom pred ich narodením, tak nemám pocit, že by sme hovorili, že ľudský život pred narodením je rovnako hodný ako ľudský život po narodení. Lebo Slovenská republika hovorí a teda my tu zastupujeme Slovenskú republiku a rozhodujeme o tom, aké pravidlá Slovenská republika bude mať. Slovenská republika hovorí, že keď sa potratí dieťa, môže to byť päť, šesť, sedemmesačné dieťa z rôznych dôvodov, tak ho spálime v kafilérke ako uhynutú sviňu. A takto my si vážime ľudský život. Je to veľmi smutné a je o to smutnejšie, že rôzne ateistické krajiny západnej Európy k ľudskému životu pred narodením pristupujú naozaj s úctou a akékoľvek potratené dieťa má nárok byť pochované a k nemu tak aj pristupujeme. Pre tých z vás, ktorí máte strach teraz z toho, že by zrazu sa zaplnili cintoríny s hrobmi nenarodených detí alebo potratených detí, z toho si vôbec hlavu nerobte. Tam teda nemajte žiadne obavy, tam ide o spoločné pohrebisko. Naozaj jedno maličké miesto, pár metrov štvorcových niekde na cintoríne, kde by tieto deti pochovávané mohli byť a kde by sme zadosťučinili tomu, čo aj všetci sme si pred viac ako tridsiatimi rokmi napísali do Ústavy, že ľudský život je hodný ochrany už od počatia a ochrana je ruka v ruke s úctou. Takže skúsme pristupovať k nenarodeným deťom trošku lepšie ako ...

Ďakujem veľmi pekne. Ja som sa prihlásil, nesvietilo mi to a teraz mi to už svieti. Ďakujem, Andrejko, a dneska ste úžasný. Takže toto je čiste hodnotová otázka, naozaj hodnotová otázka o tom, či je pre niekoho nenarodený plod dieťa alebo či nie je. Ja poznám veľmi veľa rodín, ktoré chceli mať deti a naša nezisková organizácia pomáhala a pomáha ľuďom, ktorí chcú mať dieťa a či už je to adopcia alebo či je to už naozaj riešenie problémov, ktoré súvisia s otehotnením, ale tí ľudia chcú mať deti, chcú veľmi. A či sú to kresťania alebo či sú to liberáli alebo či sú to ľudia, ktorí veria v Boha alebo neveria v Boha, tak to dieťa chcú mať preto, lebo sú to milujúce osoby, ktoré sa majú radi a chcú mať svoje potomstvo. A ja som sa osobne tiež stretol s jedným človekom, ktorý, ktorý, človek, ktorý prišiel nielen o svoju manželku, ale prišiel o nenarodený plod a to bolo strašné, to bolo preňho veľmi, veľmi. Prežívali sme to spolu a môžem vám povedať, že preňho ten nenarodený plod bolo jeho dieťa. Takže som hlboko presvedčený, že aj moji kolegovia, ktorí neveria v Boha, nebudú tento zákon brať ako zákon o tom, že si Kresťanská únia ide robiť populistické body. Budú tento zákon brať ako úctu si nenarodeného dieťaťa.

Kolegovia, ďakujem vám za reakcie. Ja len možno by som ešte uviedla, že minulý rok podľa štatistík bolo na Slovensku potratených takmer jedenásťtisíc detí, z toho päťtisíc boli samovoľné potraty a necelých šesťtisíc boli teda umelé ukončenia tehotenstva. Ale chcem zdôrazniť tuná nehovoríme len o samovoľne potratených deťoch, hovoríme o všetkých ľudských ostatkoch, pretože aj po umelom ukončení tehotenstva navrhujeme, aby vlastne nemocnica alebo teda predkladatelia navrhujú, aby nemocnica takéto telíčka skladovala a potom spoločne raz, najmenej raz za šesť mesiacov spoločne teda dala do krematória a uložila do hrobu. A hovorila som o prípade v Prešove. Ten náš hrob vyzerá ako klasický hrob, ale je tam miesto až pre sedemsto takýchto detí. Takže naozaj nemusíme sa obávať, že by sme zaplnili cintoríny, ale musíme sa snažiť byť a chovať sa dôstojne ku každému ľudskému ostatku, pretože aj do pôrodu to bol ľudský ostatok. To nebol ostatok ani žiadneho zvieratka, ani hračky, ani ničoho, ale bol to ľudský ostatok a tomu by sme mali prejavovať úctu. Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, keď si zoberiete medzinárodné dokumenty, európske dokumenty, obyčajne v prvých paragrafoch, v prvých odstavcoch je spomínaná ľudská dôstojnosť. A každá civilizovaná spoločnosť sa na rešpektovanie ľudskej dôstojnosti odvoláva, pretože na úcte k človeku, na úcte k ľudskej dôstojnosti je vlastne založený celý kultúrny prístup k existencii človeka. A tento etický prístup nie je obmedzený tým, že si my ako ľudia stanovíme...
===== Je vlastne založený celý kultúrny prístup k existencii človeka. A tento etický prístup nie je obmedzený tým, že si my ako ľudia stanovíme určité kritériá kedy tú ľudskú dôstojnosť máme rešpektovať a kedy ju nemáme rešpektovať. Či sa to týka len rešpektovania ľudskej dôstojnosti počas života, alebo sa to týka aj rešpektovanie ľudskej dôstojnosti po smrti. Vo faktickej som spomínala nedávnu minulosť. My sme neboli svedkami, ale možno starší si pamätáme, že keď sa začala posudzovať hodnota človeka na základe rôznych ľuďmi stanovených kritérií tak sa stávali strašné veci na ktorých nám doteraz rozum stojí. A preto na každého človeka sa musíme pozerať s neodňateľnou dôstojnosťou, lebo inak sa vydávame na cestu ktorá končí rozkladom spoločnosti. Úctu k ľudskej bytosti prejavujeme aj tým, že po smrti s náležitou pietou uložíme ľudské pozostatky na vyhradené miesto. Nikto z nás by asi nesúhlasil s tým, aby sme ľudské pozostatky človeka vyhodili na smetisko. Avšak náš prístup, aj prístup v tomto štáte zaobchádzaním s ľudskými pozostatkami, ktoré sú dôsledkom potratu je pre, tak ako hovorila kolegyňa Andrea, či už umelého alebo spontánneho, alebo s nejakým iných dôvodov je presne takýto. Spaľujeme ich ako odpad a vyhadzujeme na smetisko. Možno budete považovať tie moje slová za tvrdé, ale som lekárka a videla som to na vlastné oči. Bola som mladá a som sa čudovala, že ako je to možné že v tejto spoločnosti dokážeme byť takí bezcitní.
Zatiaľ ak rodič nepožiada o vydanie týchto ľudských pozostatkov za účelom pochovania skončia v spaľovni. Ak však ako spoločnosť vnímame ľudské pozostatky po potrate hodné piety, v prípade záujmu rodičov o ich pochovanie, nemôžeme ich považovať za odpad len preto, že rodičia neprejavili záujem o ich pochovanie. Pieta k ľudským pozostatkom je spoločnosťou totiž vnímaná ako univerzálna hodnota.
Spomínal som, že v iných štátoch a v štátoch, ktoré sú sekulárne, ktoré väčšinovo ľudia sa nehlásia ku žiadnej viere, tak takýto systém pochovávania ľudských pozostatkov existuje.
Každý zákon ovplyvňuje aj myslenie ľudí. A stáva sa, myslím si že nedávno sme mali možnosť prečítať takýto príbeh, takýto prípad kedy sa na gynekologickom oddelení mame, ktorá potratila svoje dieťa, čudovali že je smutná, že ju to psychicky položilo, že však to bol len fetus alebo to bol len plod. Ja si myslím, že ak bude prijatý takýto zákona, tak aj to myslenie tých ľudí, aj tých, ktorí sa denne stretávajú s takýmito situáciami sa môže zmeniť.
Ešte by som chcela povedať jednu vec, zároveň našim návrhom naprávame stav kedy v našej legislatíve absentuje štandard na určovanie mŕtvo narodeného dieťaťa. V súlade s právom Európskej únie a odporúčaním Svetovej zdravotníckej organizácie zavádzame definíciu, ktorá kladie hranicu medzi potratom a pôrodom do školského štádia tehotenstva. Svetová zdravotnícka organizácia uvádza túto hranicu definovaním hmotnosti ľudského plodu 500 gramov, respektíve gestačný vek 22 týždňov tehotenstva. Rovnako každé dieťa, ktoré sa narodí živé sa bude považovať za pôrod, nakoľko sa narodenie dieťaťa viaže na vznik určitých povinností štátu. Súčasťou návrhu je aj vyplatenie príspevku na pohreb rodičovi, ktorý požiadal o vydanie pozostatkov potrateného dieťaťa. Keď hovoríme, že treba sa takto správať ku každému živonarodenému dieťaťu v období totalitného režimu na Slovensku, v Československu, sa znižovala za každú cenu peritanálna úmrtnosť. To znamená, deti ktoré umreli, ktoré proste skončili svoj život počas pôrodu alebo tesne po pôrode a tie deti sa nechávali zomrieť, na tieto deti sa dívali kým nedodýchali. Čiže to nebol nejaký, nejaký troj alebo štvorcentimetrový zárodok, ale bolo to bolo to skutočne dieťa na ktorý videli a ktoré mohli pozorovať. A ja by som nechcela a myslím že nikto z vás by nechcel, aby takéto veci boli v našom štáte umožnené. V kontexte zabezpečenia piety, teda spôsobu dôstojného zaobchádzania chceme týmto zákonom napraviť ten poľutovaniahodný stav a preto vás chcem poprosiť, ak je pre vás ľudská dôstojnosť a zachovanie piety hodnotou, aby ste tento zákon podporila a ja vám za to ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo. Ja som učiteľ a pani poslankyňa Záborská je lekárka a bolo to počuť z toho vystúpenie, že naozaj to sú veci o ktorých ona neteoretizuje ale ich videla, na vlastné oči zažila a môžu to potvrdiť mnohí lekári, možnože aj všetci, že naozaj možno si navykneme na nejaké spôsoby ešte ktoré boli z čias komunistického režimu kde aj veda, aj úroveň vnímania ľudskej dôstojnosti boli nejaké, hej. Ale že ideme, ideme dopredu čo sa týka aj toho prežívania ľudskej dôstojnosti, aj čo sa týka vedy, že chápeme, že nemôžme tvrdiť, že je to nejaký zhluk buniek, ale že je to naozaj ľudská bytosť. A keď zomrie, keď sa narodí predčasne alebo proste stane sa niečo takéhoto, tak je rozdiel ako pristupujeme k ľudskému telu, lebo nenarodené dieťa je človek a jeho telo, jeho telíčko je ľudské telo a kompletné. A ako pristupujeme k inému zdravotníckemu, biologickému materiálu a je to naozaj niečo, čo nás robí viac ľuďmi ak takýto prístup máme. Ako spomenula pani poslankyňa, tak deje sa to ak rodičia požiadajú, ale my hovoríme, aby sa to dialo vždy. Lebo bez ohľadu na to či si to niekto uvedomuje, neuvedomuje, chce, nechce, tak je to človek. Tak isto ako keď niekto zomrie niekto bez rodiny, nejaký človek, ktorý nemá žiadnych príbuzných tak ho nespálime v spaľovni, ale štát alebo samospráva sa postará o dôstojný pohreb. Takže my hovoríme, že áno, poďme dopredu v dôstojnosti, sme, postupujeme vo vnímaní človeka vo vedeckých poznatkoch. Preukážme to tak ako spomínala tiež pani poslankyňa ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)