Ďakujem za slovo.
Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ústavné právo Slovenskej republiky vychádza z koncepcie štátnej suverenity. Vychádza to z čl. I ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Národná identita je duchom každého národa. Je to to, čo si každý členský štát priniesol do Európskej únie. Nie sme všetci rovnakí, sú medzi nami rozdiely, ktoré sú naším národným bohatstvom, a práve toto bohatstvo si chceme zachovať, nie vymazať alebo zničiť. Nechceme prísť o to, na čom sme vyrastali a čo nás robí tým, kým sme. Národná identita neznamená netoleranciu či nenávisť, naopak, predstavuje ju naša história, jazyk, kultúra a tradície. Nie je to žiaden výmysel, ale skutočná podstata, ktorá nás definuje ako národ. Preto je úlohou štátu, tieto hodnoty pomenovať a chrániť, a to nielen na zákonnej, ale aj na ústavnej úrovni.
Podľa čl. IV ods. 1 a 2 zmluvy o Európskej únii právomoci, ktoré na úniu neboli zmluvami prenesené, zostávajú právomocami členských štátov. Podľa ods. 2 čl. IV zmluvy o Európskej únii, únia rešpektuje rovnosť členských štátov pred zmluvami, ako aj ich národnú identitu obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch vrátane regionálnych a miestnych samospráv. Inými slovami, otázky národnej identity, či inak vyjadrené prvky hodnotového základu ústavy, sú imúnne voči prednosti práva Európskej únie. Alebo ešte inak, Európska únia je povinná rešpektovať národnú identitu členských štátov, ktorá zahŕňa aj ústavný poriadok a hodnoty každého štátu. Tento princíp podporil aj Súdny dvor Európskej únie vo viacerých rozhodnutiach, v ktorých zdôraznil, že otázky ústavnej identity sú výlučne v právomoci členských štátov. O tom budem hovoriť ešte neskôr. Je predsa logické, že sú to práve členské štáty, ktoré napĺňajú európsku identitu svojimi hodnotami, a nie naopak. Zakladajúce zmluvy predsa nevytvorili jednotnú, národnú identitu členských štátov. Tá existovala, existuje a vstupom do Európskej únie nezanikla. V opačnom prípade by aj čl. IV ods. 1 a ods. 2, ktoré som citoval, vôbec nedávali zmysel. Predložený návrh novely ústavy jasne vymedzuje našu národnú identitu prostredníctvom základných kultúrno-etických otázok. Týkajú sa ochrany života a ľudskej dôstojnosti, súkromného, rodinného života, manželstva, rodičovstva a rodiny, verejnej morálky, osobného stavu, kultúry a jazyka, rovnako aj rozhodovania v oblastiach zdravotníctva, vedy, výchovy, vzdelávania či napríklad dedenia. Doplnenie ústavného textu interpretačne zdôrazňuje pri ústavnokonformnom výklade, že v týchto oblastiach nedošlo k prenosu právomocí na Európsku úniu, ani iné nadnárodné organizácie. Judikatúra ústavných súdov členských krajín Európskej únie, napríklad Spolkový ústavný súd Nemecka, už stanovila limity pre prenos kompetencií. Tieto rozhodnutia jasne naznačujú, že otázky spojené s kultúrno-etickou identitou a základnými hodnotami patria do výlučnej kompetencie národného zákonodarcu.
Návrh novelizácie ústavy nie je v konflikte so spoločnými európskymi hodnotami, ako sa niektorí mylne snažia podsúvať. A musím odmietnuť paniku, ktorá sa šíri v súvislosti s tým, že Slovenská republika schválením novely prestane alebo nebude rešpektovať medzinárodné záväzky, čiže je prípravou na vystúpenie Slovenskej republiky z Európskej únie. Toto sú absolútne klamstvá a zavádzania. Predpokladaná novela nehovorí nič o prednosti našej ústavy alebo zákonov nad medzinárodným právom alebo právom Európskej únie. Sme, a budeme, naďalej viazaní čl. I ods. 2 ústavy, ktorý ustanovuje, že Slovenská republika uznáva a dodržiava svoje medzinárodné záväzky. Naša krajina bude naďalej uznávať a dodržiavať všetky svoje medzinárodné záväzky. To zdôrazňujem a opakujem. Novela ústavy identifikuje tie oblasti, ktoré sú obsahom našej národnej identity, a ktoré považujeme výlučne za svoje suverénne práva, a tie sme nikdy neodovzdali nikomu a ani sa ich nechceme vzdať. Nejde o odmietnutie medzinárodného práva, ale o zodpovedný prístup, ktorý zabezpečí rovnováhu medzi medzinárodnými záväzkami a ochranou našich národných záujmov, našej národnej identity. Slovenská republika tak bude jasným a spoľahlivým partnerom pokiaľ ide o hodnoty, ktoré sú nám najdrahšie. A ak vzniknú sporné situácie, tieto budú riešené prostredníctvom Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý jediný môže vykladať obsah ústavy, prípadne Súdneho dvora Európskej únie, pokiaľ sa bude dotýkať európskeho práva. Prečo teda novelizujeme ústavu v oblasti ukotvenia suverenity v otázkach národnej identity?
Navrhované doplnenie čl. VII ods. 6 je dôležité okrem už uvedených dôvodov aj z dôvodu narastajúceho aktivizmu nadnárodných súdov a inštitúcií, ktoré prijímajú rozhodnutia v oblastiach spadajúcich do výlučnej národnej právomoci. V posledných rokoch došlo k viacerým prípadom, kedy Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu alebo Súdny dvor Európskej únie v Luxemburgu rozhodovali v otázkach, ktoré majú výlučne etický a kultúrny charakter, či už ide napríklad o interrupcie, alebo eutanáziu v roku 2010, alebo definíciu manželstva, či rodovú politiku v ďalších. Osobitne zaujímavé v tejto súvislosti je aj veľmi čerstvé, nedávno medializované hlasovanie švajčiarskeho parlamentu, kedy, údajne, podľa našich médií, dolná komora hlasovaním zamietla rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré Švajčiarsku nariaďuje, aby robil viac proti globálnemu otepľovaniu. Dolná komora parlamentu týmto odsúdila justičný aktivizmus Európskeho súdu pre ľudské práva, čiže nie je to len otázka Slovenska. Zásada subsidiarity je jedným zo základných princípov fungovania Európskej únie zakotvená v čl. V ods. 3 zmluvy o fungovaní Európskej únie, kde podľa tejto zásady môžu inštitúcie Európskej únie zasahovať len vtedy, ak daný problém nemožno efektívne riešiť na národnej úrovni. V otázkach rodiny, vzdelávania, zdravotníctva a verejnej morálky je aplikácia princípu subsidiarity kľúčová. Práve tieto oblasti sú pevne zakotvené v národných ústavách a právnych poriadkoch členských krajín, čo potvrdzujú viaceré rozhodnutia ústavných súdov, napríklad poľského tribunálu, v otázkach rodinného práva a ochrany nenarodeného života. Doplnenie čl. VII ods. 6 má preto ústavnú funkciu pri ochrane pred nadmerným zasahovaním nadnárodných inštitúcií do právnych vzťahov Slovenskej republiky okrem samotných dôvodov, ktoré som spomínal v úvode. Doplnenie čl. VII ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky je nevyhnutným krokom na ochranu suverenity Slovenskej republiky v otázkach kultúrno-etického charakteru. Reaguje na aktuálne trendy v rozhodovacej praxi európskych inštitúcií, ktoré presadzujú hodnoty a normy, ktoré nemajú oporu v právnom poriadku Slovenskej republiky platnom a účinnom už dnes. Uvedené znenie súčasne vychádza z Deklarácie o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach, ktorú schválila Národná rada Slovenskej republiky v roku 2002. A nebolo to za našej vlády. Rozhodnutia o kultúrno-etických otázkach nepatria do kompetencie žiadnej medzinárodnej organizácie, ktorej je Slovenská republika členským štátom, vrátane Európskej únie.
Inštitúcie Rady Európy a Európskej únie čoraz častejšie prijímajú akty, či už normatívne akty, rozhodnutia, alebo tzv. soft law, ktoré úzko súvisia s týmito otázkami a nerešpektujú princíp subsidiarity, ani národnej identity členských krajín. Aj z tohto dôvodu považuje delegovaný ústavodarca za dôležité v ústave zdôrazniť, že v týchto oblastiach nikdy neprišlo k prenosu kompetencií ani na Európsku úniu, ani na iné medzinárodné organizácie. V súvislosti s uvedeným narastá význam ochrannej funkcie ústavných hodnôt, na ktorých sa spoločnosť v ústave ako spoločenskej zmluve dohodla. Význam tejto funkcie narastá úmerne tomu, ako judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, ale i Európsky súd pre ľudské práva posúva chápanie a obsah čl. IV ods. 2 zmluvy o Európskej únii, podľa ktorého Európska únia rešpektuje národnú identitu členských štátov obsiahnutú v ich základných politických a ústavných systémoch. Netreba však zabúdať na skutočnosť, že ak je formálnym prameňom tejto identity ústava, národná identita disponuje silnou demokratickou legitimitou ako výsledok priameho alebo zastupiteľského rozhodnutia, v tomto prípade kvalifikovanou väčšinou v parlamente, o hodnotovom ústavnom základe štátu.
Slovenská republika nie je jediná, ktorá chce chrániť svoje národné hodnoty, svoju národnú identitu. Aj v iných členských štátoch Európskej únie, ako sú napríklad Rakúsko či Nemecko, rozhodnutia ústavných súdov potvrdili, že otázky kultúrno-etickej identity a základných hodnôt patria do výlučnej kompetencie národného zákonodarcu. A v konečnom dôsledku na to poukazujú aj samotné rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie.
Dovolím si rozobrať dva prípady, ktoré tomu svedčia. Napríklad prípad Ilonky Sayn-Wittgenstein, v ktorom išlo o to, či môžu rakúske orgány opraviť, alebo respektíve zmeniť priezvisko svojej občianky v matrike, ktorá osvojením v Nemecku získala titul, a teda priezvisko Fürstin von Sayn-Wittgenstein a používala ho 15 rokov v Nemecku, a súčasne aj žila v Nemecku a podnikala vo viacerých krajinách Európskej únie, pretože podľa rakúskeho práva je používanie šľachtických titulov zakázané. Teda svojou otázkou sa vnútroštátny súd v podstate pýta Súdneho dvora Európskej únie, či sa má čl. 21 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vykladať tak, že bráni tomu, aby mohli orgány členského štátu za takých okolností, akými sú okolnosti vo veci samej, odmietnuť uznať všetky zložky priezviska štátneho príslušníka tohto štátu, ktoré bolo v druhom členskom štáte, v ktorom má uvedený príslušník bydlisko určené pri jeho osvojení v dospelosti štátnym príslušníkom druhého členského štátu, ak toto priezvisko obsahuje šľachtický titul, ktorý nie je v prvom členskom štáte na základe jeho ústavného práva prípustný. Žalobkyňa vo veci samej okrem iného uvádza, že zmena priezviska Fürstin von Sayn-Wittgenstein, ktoré používala nepretržite 15 rokov, predstavuje zásah do práva na rešpektovanie rodinného života zaručeného čl. 8 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaného v Ríme 4. novembra 1950. Tento zásah do práva je síce zákonom, v predmetnom prípade rakúskym zákonom o matrikách, povolený, ide tu však o zásah do práva nadobudnutého v dobrej viere, do ktorého sa nesmie zasahovať, ak to nie je osobitne nevyhnutné. Naopak, rakúska vláda tvrdila, že pokiaľ by to tak nebolo, došlo by k závažnému porušeniu základných hodnôt, na ktorých spočíva rakúsky právny poriadok. Rakúska vláda najmä tvrdila, že ustanovenia dotknuté vo veci samej sú určené na ochranu ústavnej identity Rakúskej republiky. Zákon o zrušení šľachtictva predstavuje zásadné rozhodnutie v prospech formálnej rovnosti všetkých občanov pred zákonom. Podľa rakúskej vlády sú teda prípadné obmedzenia slobody pohybu odôvodnené s ohľadom na dejiny a základné hodnoty Rakúskej republiky. Odpoveď súdneho dvora v tomto prípade bola, že v tejto súvislosti treba pripustiť, že v kontexte rakúskych ústavných dejín môže byť zákon o zrušení šľachtictva ako prvok národnej identity zohľadnený pri zvážení legitímnych záujmov a práva na voľný pohyb osôb, ktoré priznáva právo únie. Za týchto podmienok odmietnutie zo strany orgánov členského štátu uznať všetky prvky priezviska nemožno považovať za opatrenie, ktoré neodôvodnene zasahuje do práva občanov únie na voľný pohyb a pobyt. Preto treba na položenú otázku odpovedať tak, že čl. 21 Zmluvy o fungovaní Európskej únie sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby orgány členského štátu za okolností, ako sú tie vo veci samej, prijali opatrenia, ktoré sú odôvodnené verejným poriadkom, teda sú nevyhnutné na ochranu záujmov, ktoré majú zaručiť a sú primerané legitímne sledovanému cieľu. Obdobne aj napríklad v rozhodnutí Súdneho dvora Európskej únie vo veci Omega Spielhallen und Automatenaufstellungs-GmbH proti primátorke spolkového mesta Bonn, v ktorom žalobca namieta to, že rozhodnutie o zákaze prijaté voči nemu, ktoré vydala primátorka spolkového mesta Bonn, je zlučiteľné s právom spoločenstva. Policajný orgán Bonn, v tomto prípade v súlade s vnútroštátnym právom, zakázal hru hranú v rozpore s týmto rozhodnutím povoliť alebo tolerovať v jej zariadení hry, ktoré majú za cieľ strieľať do ľudských terčov prostredníctvom laserového lúča alebo iných technických vybavení, napríklad infračervenými lúčmi, teda ktorej cieľom je, na základe registrovaného zásahu hrať sa na zabíjanie osôb. S odôvodnením, že tieto hry predstavujú nebezpečenstvo pre verejný poriadok, pretože simulované zabíjanie a s ním spojené zľahčovanie násilia sú v rozpore so základnými hodnotami prevažujúcimi vo verejnej mienke. Omega sa dovolával toho, že sporné rozhodnutie porušuje právo spoločenstva, najmä právo na slobodné poskytovanie služieb, ustanovené v čl. 49 Zmluvy o založení Európskych spoločenstiev, ešte v tom čase. Podľa vnútroštátneho súdu bolo správne, že vyšší správny súd rozhodol, že obchodné prevádzkovanie hry na zabíjanie v takzvanom laser dome predstavovalo porušenie ľudskej dôstojnosti, pojmu uvedeného v čl. 1 ods. 1 v prvej vete nemeckej ústavy. Vnútroštátny súd vysvetľuje, že ľudská dôstojnosť je ústavná zásada. Najvyššia ústavná hodnota, ako je ľudská dôstojnosť, nemôže byť popretá v rámci zábavnej hry. Základné práva, ktorých sa dovoláva Omega, nemôžu s ohľadom na vnútroštátne právo na tomto hodnotení nič zmeniť. Čo sa týka použitia práva spoločenstva, vnútroštátny súd sa domnieval, že dotknuté rozhodnutie porušuje slobodu poskytovania služieb ustanovenom v čl. 49 Zmluvy o Európskych spoločenstvách. Omega totiž uzatvorila franšízovú zmluvu s anglickou spoločnosťou, ktorá nemôže poskytovať služby svojmu nemeckému klientovi napriek tomu, že poskytuje porovnateľné služby v členskom štáte, v ktorom má svoje sídlo. Teda vnútroštátny súd sa pýta súdneho dvoru Európskej únie, je v súlade s ustanoveniami o slobodnom poskytovaní služieb a o voľnom pohybe tovaru obsiahnutými v Zmluve o založení Európskeho spoločenstva, že vnútroštátne právo ukladá zákaz určitej obchodnej činnosti, v danom prípade prevádzkovanie takzvaného laser domu, v ktorom sú simulované akty zabíjania, pretože je v rozpore so základnými hodnotami ustanovenými nemeckou ústavou? V konaní pred vnútroštátnym súdom sa príslušné orgány domnievali, že činnosť dotknutá rozhodnutím o zákaze ohrozuje verený poriadok z dôvodu skutočnosti, že podľa prevažujúcej verejnej mienky obchodné prevádzkovanie zábavných hier zahrňujúcich simuláciu aktov zabíjania zasahuje základnú hodnotu ustanovenú vnútroštátnou ústavou, a síce ľudskú dôstojnosť. Podľa spolkového správneho súdu vnútroštátne súdy, ktoré mali rozhodovať o veci, zdieľali a potvrdili poňatie potreby ochrany ľudskej dôstojnosti, na ktorom spočíva napadnuté rozhodnutie. Toto poňatie sa musí v dôsledku toho používať tak, že je v súlade s ustanoveniami nemeckej ústavy. V tomto prípade teda Súdny dvor Európskej únie konštatoval, že v tomto ohľade nie je nevyhnutné, aby obmedzujúce opatrenie orgánov jedného členského štátu sa zhodovalo s poňatím zdieľaným všetkými členskými štátmi, čo sa týka spôsobu ochrany dotknutého základného práva alebo legitímneho záujmu. Naopak, ako vyplýva z ustálenej judikatúry od už citovaného rozsudku Schindler, nevyhnutnosť a primeranosť prijatých ustanovení nie sú vylúčené len z toho dôvodu, že jeden členský štát zvolil rozdielny systém ochrany, ako je systém prijatý iným členským štátom.
Čo som chcel na týchto prípadoch ukázať? Chcel som ukázať, že nie každé uplatňovanie vnútroštátneho práva, i keď napríklad zdanlivo môže byť v rozpore s konkrétnym článkom európskeho práva, musí nevyhnutne viesť k rozporu s európskym právom, osobitne, ak sa to týka otázok národnej identity či verejného poriadku. A tu je práve úlohou štátu mať jasno v tom, čo je obsahom a náplňou týchto pojmov. A to je to, čo momentálne robíme.
Odmietam tiež lži, ktoré mnohí šíria, že táto novela ohrozuje najzraniteľnejších - deti, ženy alebo zdravotne postihnutých. Je to absolútny nezmysel. Povedzte mi, prosím vás, a slovenskej verejnosti, aké konkrétne škody by to malo spôsobiť, komu a prečo? V čom ide táto novela ústavy nad rámec už zakotvených princípov v právnom poriadku Slovenskej republiky v platnom a účinnom stave? Je to opäť len účelové šírenie paniky našou opozíciou a, žiaľ, aj vybranými mainstreamovými médiami, ktoré nevedia nič iné, len rozoštvávať spoločnosť a zvyšovať agresivitu v ľuďoch.
Čo ďalšie vám vadí na predloženom návrhu, páni a dámy, kolegovia z opozície? Že chceme zabezpečiť rovnoprávnosť v odmeňovaní žien a mužov, na čo roky upozorňujú medzinárodné a národné organizácie, či už je to OSN, OECD, Medzinárodná komisia práce, Európska komisia a ďalšie? Alebo vám vadí, že Slovensko uznáva len pohlavie muža a ženy? Veď takto je to dnes aj v platnom a účinnom právnom poriadku, prečo by to nemohlo byť zakotvené aj v ústave? Alebo viete aj o nejakom inom pohlaví? Alebo by ste snáď chceli zmeniť tieto zakotvené tradičné zákonné princípy a ústava vám v tom bude v najbližšom období brániť? Ak je to takto, tak potom je to len dôkaz o tom, že to naozaj robíme dobre.
Alebo máte výhrady k otázkam výchovy a vzdelávania? Je predsa na rodičoch, v akom duchu vychovávajú svoje deti, a preto by mali mať právo na informácie o tom, aké poznatky im poskytujú školské a mimoškolské zariadenia. Alebo sa mýlim? Nemajú na to právo?
Preto vás chcem všetkých vyzvať, aby ste podporili tento návrh novely ústavy, ktorá nás nielen chráni, ale aj posilní vedomie o našej národnej identite a suverenite v rámci európskeho, ale aj medzinárodného priestoru.
Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)
