35. schôdza

Na vaše vystúpenie tri faktické poznámky, ako prvý pán poslanec Dubovický.

Ďakujem za slovo.
Zuzi, ty si povedala svoju skúsenosť z tohto víkendu, ja poviem svoju. My sme mali stretnutie, rodinné stretnutie, a sa ma pýtali, že čo tam vy vlastne robíte v tej Národnej rade, lebo nám sa nežije lepšie, nám sa žije horšie, že poberáme tuná platy a tým obyvateľom nepomáhame. A to, ako si povedala, že sa nepomáha či rodinám, či jednorodičom, či deťom, áno, je to holý fakt a, žiaľ, áno, máme ako opozícia len 71 hlasov.
Vieš, so všetkým, čo si povedala, sa dá súhlasiť. Mne je len veľmi ľúto, že Slovenská republika sa prepadáva vo všetkých rebríčkoch kvality života, vo všetkých. Od zdravotníctva, školstva, povedzme príjmu, padajú nám tu fakt že mosty na hlavu, nemocnice a my riešime opäť nejakú zástupnú tému, ktorú si vymyslel SMER. A to je všetko, čo sme urobili.
Takže na tejto schôdzi, keď skončí táto schôdza, môžem sa postaviť pred občanov a povedať im, neurobili sme pre vás opäť nič na tejto schôdzi, lebo opäť nič sa nedalo urobiť. Ďakujem.

Pán poslanec Faič.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pani poslankyňa, keď som vás počúval, vlastne nenašiel som zhola nič, čo by som vám oponoval alebo nesúhlasil s vami, pretože tie príbehy a tie veci, o ktorých ste hovorili, samozrejme, ste to aj podložili nejakými svojimi skúsenosťami, nie je možné napadnúť, žeby ste nehovorili pravdu. Ale, samozrejme, v kontexte toho celého vášho vystúpenia je zámer spochybniť predložený návrh zmeny, respektíve novely ústavy ako niečo, čo hovoril aj váš kolega pred chvíľou, čo absolútne je mimo reality a čo je mimo záujmu aj tejto poslaneckej snemovne a, samozrejme, aj väčšiny obyvateľov Slovenska. Takže vidím v tom, samozrejme, na jednej strane vašu snahu naozaj konkrétne povedať o mnohých situáciách, ktoré sú. Beriem to ale zároveň, ako keby ste týmto chceli zdôvodniť, že tú hodnotovú otázku alebo hodnotové otázky, ktoré sú riešené v novele, je neprijateľné riešiť, pretože sú niektoré iné situácie, ktoré to vo vašich postojoch vylučujú.
Ďakujem.

Pán poslanec Pročko.

Ďakujem veľmi pekne.
Pani kolegyňa, naozaj, 30 rokov robím v treťom sektore, 30 rokov a pojem sklenené deti je mi veľmi dobre známy. Ale musím vám povedať, že to je, žiaľbohu, tými rodičmi, ktorí buď sa tým deťom venujú, všetkým, alebo sa naozaj venujú len tým chorým deťom. A tu by mala teda naozaj prísť tá, ten štát a pomôcť v takomto prípade, ale je to o rodičoch. Keď tí rodičia dávajú lásku aj tomu chorému dieťaťu a naozaj venujú sa aj tomu dieťaťu, ktoré je pri tom chorom dieťati, tak je to naozaj veľmi dobré. Takže ten pojem sklenené deti je skôr o tom, o tých ľuďoch.
A ja som v tomto prípade, viete, taký aj pri vás, aj pri kádehákoch, pretože ja som 50 na 50 pri tomto zákone. A my sme mali kedysi v našom hnutí, keď sme boli vo vláde, tak sme mali takú liberálnu skupinu a kresťanskú skupinu. A oni presne toto, čo teraz tu prebieha mi to pripomínalo. Vy tu rozprávate, jedna strana, aj druhá strana rozprávate o názoroch a o rešpektovaní a o veciach, a pritom rozprávate o tom, že tí kádeháci nemajú právo a idú vytvárať niečo, čo nemá s morálkou a čo proti Európskej únii pôjde, no, je to ich agenda. Tak ako je vaša agenda presadzovať niektoré veci.
A vy ste tam povedali, že tento zákon znemožní, viete, nehnevajte sa, ale fakt ste trošičku zavádzali, nieže trošičku, ste zavádzali v tých argumentoch, že tento zákon obmedzí adopciu detí, že tento zákon prinesie veci, no určite nie, ale nechajte tým kádehákom, nech si tú svoju agendu, nech si ju teda chcú presadiť a reagujte na nich, ale nie tým, že trošičku zavádzame.
Ďakujem veľmi pekne.

S reakciou pani poslankyňa Mesterová.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Kolegovia, pán Pročko, ja jediné, čo som týmto chcela povedať, je, že kým my tu hovoríme o veciach, ktoré na konci, keď budú prijaté, nikomu nepomôžu, maximálne niekomu ublížia, tak tie veci, ktoré by skutočne niekomu pomohli, sa tu roky neriešia.
To, že či je to o rodičoch, alebo to nie je o rodičoch, štát je tu nato, aby vytváral systematickú pomoc svojim občanom a občiankam v núdzových situáciách, v ťažkých životných situáciách, v tomto roky zlyhávame. Môžeme sa pozrieť dookola, do okolitých krajín, v tomto roky zlyhávame, to bolo jediné, čo som vám chcela povedať, že my tu hodiny trávime čas diskusiou o niečom, čo keď bude prijaté, nepomôže nikomu, ublíži množstvu ľudí a tie problémy, ktoré my tu máme riešiť, sa opäť raz neriešia, opäť raz ich odsúvame v čase. To bolo jediné, čo som vám chcela povedať, že tu márnime čas.
Ďakujem.

Ďalšou vystupujúcou v rozprave bude pani poslankyňa Kalmárová.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Aj som váhala, že či teda to svoje vystúpenie nezruším, lebo je otázka, aký má zmysel to, že časť sály je skalopevne presvedčená o tom, že návrh novely ústavy nesleduje ten cieľ, za aký sa vydáva, a to teda ale nehovorím o KDH, tam rešpektujem, že teda reprezentuje a prezentuje ich hodnoty a časť sály jednoducho je vopred rozhodnutá, ako bude hlasovať, nehľadiac na akýkoľvek argument.
Ale treba si povedať, že ústava je nejaký pôdorys, keby som to mala zobrať z nejakého geometrického hľadiska a ten pôdorys predurčuje charakter krajiny. Je to nejaký základ, ktorý definuje normy a pravidlá, podľa ktorých má táto krajina fungovať. A, samozrejme, uznávam, že nejde o nemenný dokument a že má reflektovať spoločenský vývoj, ale v tom pozitívnom zmysle. Tým chcem povedať, že návrhy na zmeny sa nemajú používať ústavy ako prostriedok politického boja, boja o voliča, o zachovanie alebo uchopenie moci, ale majú sledovať vyšší cieľ.
Ale nemyslím si, že jeden z tých predkladateľov alebo tých, ktorí sa zúčastnili na tvorbe tohto návrhu, sledujú práve tento cieľ. A, mimochodom, americká ústava, ktorá bola prijatá v roku 1788, čiže má 237 rokov, má iba 27 dodatkov, zatiaľ čo Ústava Slovenskej republiky, ktorá bola prijatá v roku 1992, čiže má 33 rokov, sa zmenila už 22-krát. A za zmienku stojí aj to, že bolo podaných 174 návrhov na jej zmenu. Táto frekvencia nehovorí o tom, že ten pôvodný text by bol taký zlý. Hovorí o tom, aký priestor poskytuje ústava pre politický boj, pre rozhádanie spoločnosti a vytvorenie ilúzie, že iné problémy spoločnosť nemá.
V návrhu novely, o ktorom teraz rokujeme a v pozmeňujúcich návrhoch k nemu, vidím jasne to, čo značná časť spoločnosti. V mojich predstavách ako keby sa zatiahol nepriehľadný záves medzi skutočné problémy, ktoré majú ostať nevidené a fiktívne problémy, ktoré majú byť nasvietené. Samostatným, ale mimoriadne dôležitým bonusom toho celého je rozhádanie a rozbitie opozície. A to je problém.
Sami navrhovatelia nie sú schopní niektoré návrhy dôveryhodne vysvetliť. Nedávno ma zaujalo vysvetlenie pani poslankyne Neveďalovej, vystupovala v nejakej diskusnej relácii v jednej z televízii a na otázku, prečo má byť v ústave zakotvená formulácia, že Slovenská republika uznáva len pohlavie muža a pohlavie ženy, povedala, že ľudia sú v tejto otázke zmätení a potrebujú istotu. Okrem tohto absurdného vysvetlenia som si položila otázku, či ústava bude vždy reagovať na všetky pocity neistôt, ktoré ľudia budú mať.
Tento návrh je z môjho pohľadu jedným z príspevkov k tomu, aby časť občanov nevnímala zložitý a pestrý svet v jeho mnohorakosti, ale, naopak, rozmýšľali len v nejakých binárnych kategóriách. A to je z pohľadu môjho, ako učiteľky, veľmi škodlivé.
Mohla by som hovoriť o čomkoľvek v návrhu, čo ma trápi. Napríklad o tom, že niekto sa pokúša naplniť moju skutočnú identifikáciu so Slovenskom niečím, čo mi je bytostne cudzie. Z návrhu ústavy som sa totiž dozvedela, čo vlastne bude tvoriť súčasť mojej národnej identity. Doteraz som si myslela, že moja národná identita je spätá s jazykom, ktorý ovládam najlepšie, v ktorom rozmýšľam, snívam, s nejakou historickou skúsenosťou tejto krajiny, či už bola dobrá, alebo zlá, že je spätá s domovom, s blízkymi ľuďmi, že keď prechádzam hranice, tak už sa cítim doma a že mi záleží na tom, aby Slovensko bolo úspešnou a rešpektovanou krajinou. A odrazu mi navrhovaný článok, keď si prečítate dôvodovú správu, aj jeden z tých novelizačných článkov hovorí, že moja slovenská identita je tvorená odpoveďami na kultúrno-etické otázky, ktoré nám povedia, ako má vyzerať súkromný život, ako má vyzerať manželstvo, ako má vyzerať rodičovstvo, partnerské vzťahy, výchova a vzdelávanie, ochrana života.
A chcem k tomu povedať toľko. Ak by vaše odpovede na tieto, vraj, kultúrno-etické otázky mali tvoriť moju národnú identitu, s nadsázkou hovorím, že ja sa takej identity budem musieť vzdať. Vďakabohu, že tomu tak nie je, pretože ústavný orgán by nemal zavádzať a presviedčať ľudí, že to, čo je súčasťou základných práv a slobôd, napríklad právo na súkromie, právo na rodinný život, právo na informácie, sú nejaké kultúrno-etické otázky, ktoré tvoria identitu slovenského národa. Základné práva totiž tvoria identitu slobodnej občianskej spoločnosti a pre mňa ako pre človeka, ktorý sa hlási k slovenskej národnosti, je nesmierne dôležité, podstatné, aby som žila v takej krajine, ktorá priznáva práva všetkým občanom v súlade so základnými právami. A to je tiež nedeliteľnou súčasťou môjho conditio humana.
Aj tu musím upozorniť na vnímanie demokracie politikmi SMER-u. V tej istej debate, o ktorej som hovorila, na poznámku moderátora, že niektoré ustanovenia, ak sa prijmú, budú mať negatívny dopad na menšiny, pani Neveďalová povedala, že rozhodujúci je názor väčšiny a želanie väčšiny. To vychádzala z toho prieskumu SANEP-u, lebo názor väčšiny je rozhodujúcou alebo podstatou demokracie. A to ma prekvapilo, že dnes niekto, kto sa mnoho rokov pohybuje v prostredí Európskeho parlamentu, si zamieňa modernú demokraciu s tyraniou väčšiny. To ma tiež prekvapilo.
Osobitne by som sa chcela venovať téme výchovy a vzdelávania, lebo aj do nej istým spôsobom zasahuje predložený návrh. Na prvý pohľad sa zdá, že nie je nič zlé na tom, ak v ústave bude záväzok, medzitým to už teda zrušil, neviem či zrušil, uvidíme pri hlasovaní, jeden z pozmeňujúcich návrhov, teda ak v ústave bude záväzok, aby vzdelávacie programy, podľa ktorých sa v školách učí, boli v súlade s ústavou. Platí to aj teraz, lebo školská legislatíva nikdy nemohla byť v rozpore s ústavou, čiže ide o nejaké redundantné ustanovenie.
Problém je však v tom, že v takzvaných odpovediach na kultúrno-etické otázky, ktoré má podľa návrhu ústava obsahovať, dôjde k rozporu medzi ich obsahom a súčasným vedeckým poznaním. A pripomínam, že najmä v oblasti spoločenských vied. V tomto kontexte, a hovorím to naozaj s istou mierou irónie, bude potom potrebné zmeniť aj školský zákon, kde sa uvádza, že zákonný zástupca dieťaťa má právo, aby sa v škole alebo v školskom zariadení poskytovali deťom a žiakom informácie a vedomosti vecne, mnohostranne a v súlade so súčasným poznaním sveta. Podotýkam, že toto právo rodič si nemusí vymáhať a škola je povinná automaticky ho napĺňať.
Jeden z návrhov v tejto veci ide ešte ďalej a dáva rodičom možnosť ovplyvniť účasť dieťaťa na vzdelávaní, ak by náhodou po tejto zmene ústavy ešte súčasťou vzdelávacích programov ostali témy spojené s intímnym životom a sexuálnym správaním. Osobne ma mrzí, že v tomto návrhu je zakódovaná pochybnosť, či školy v týchto témach pôsobia v prospech detí. A keby som chcela byť ostrejšia, tak by som povedala, že je tam zakódované presvedčenie, že škola môže byť miestom, kde sa deformuje hodnotový svet jej zverencov. A aby toho nebolo málo, tak sa uvažovalo, už viem, že sa neuvažuje, ale uvažovalo sa o ďalšom pozmeňujúcom návrhu, ktorý sa týkal výhrady vo svedomí a mohol sa vzťahovať aj na učiteľov. Čo by po prijatí tejto skupiny zmien mohlo nastať v našich školách?
Čo nezmení štát, a mám na mysli obsah vzdelávania v súlade teda s odpoveďami na kultúrno-etické otázky, to môže zmeniť rodič a čo nezmení ani štát, ani rodič, tak by mohol zmeniť učiteľ s výhradou vo svedomí. A zdá sa, že aspoň, pri všetkej biede, o čom tu hovorím, aspoň k tej poslednej veci teda nepríde.
Ak prejde ktorákoľvek z týchto zmien, školy prestanú byť priestorom, kde sa naozaj vzdeláva mnohostranne, kde sa ľudia netvária, že v spoločnosti a v otvorenosti v ľudských vzťahoch nedošlo ku zmenám. Jednoznačne k tým zmenám prišlo a svedčí o tom vývoj poznania v spoločenských a medicínskych vedách. Svedčí o tom aj generačný vývoj základných práv a slobôd.
O týchto zmenách sa má diskutovať a do diskusie majú byť zapojení všetci, aj žiaci. Ak zmeny ústavy, ktoré sa týkajú výchovno-vzdelávacích programov prejdú, škola prestane byť miestom, kde sa podľa jedného z princípov školského zákona má uskutočňovať príprava na zodpovedný život v slobodnej spoločnosti a v duchu porozumenia a znášanlivosti. Pretože ako môžete niekomu a niečomu porozumieť a tolerovať, ak o tom nehovoríte a nehovoríte o tom v kultivovanom prostredí školy?
Samozrejme, že kľúčová zmena spočíva v návrhu na ignorovanie medzinárodných dohovorov, rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, Súdneho dvora Európskej únie, pokiaľ pôjde o kultúrno-etické otázky. Uvedené nadnárodné právo aj európska judikatúra totiž jasne definuje, za čo v oblasti výchovy a vzdelávania zodpovedá štát a kde sú hranice ingerencie rodičov. Ja som tu nie tak dávno, pár mesiacov to je, veľmi rozsiahlo hovorila.
Takisto sa veľmi stručne vyjadrím k pozmeňovaciemu návrhu, ktorého podstatou je, že Slovenská republika uznáva len biologicky určené pohlavie muža a ženy. Z tých debát, ktoré okolo tejto témy sa rozpútali, sa dá usúdiť, že nech akákoľvek osoba prejde procesom tranzície, tak pre určenie jej pohlavia bude rozhodujúci typ chromozómu. A čo to v praxi môže znamenať? V mojej bývalej profesii v stredných školách som sa stretla možno s tromi-štyrmi prípadmi, kedy žiaci alebo žiačky prechádzali procesom tranzície. A viem o tom preto, lebo riaditelia škôl so mnou konzultovali spôsob ich vzdelávania počas tohto procesu a rozprávali o tých deťoch aj širšie. A vy si neviete predstaviť, čím si tieto mladé ľudské bytosti prešli. Najprv absolvovali súboj sami so sebou. Neskôr v kruhu svojich najbližších, kým ich teda prijali. A potom neskôr aj v prostredí, v ktorom sa vzdelávali. A musím povedať, že to školské prostredie malo pre tieto osoby viac porozumenia ako ľudia v tejto sále. A keď teda všetko toto zvládli vrátane ťažkých medicínskych procedúr, tak my im touto ústavou hovoríme toto: "Nech si trpel akokoľvek a nech si urobil čokoľvek, aby si konečne našiel sám seba, tak my ti každodenne budeme pripomínať, že to bolo zbytočné."
Ja sa nehlásim ku žiadnej konfesii, ale som presvedčená o tom, že pôvodná kresťanská etika je okrem iného založená na súcite a pomoci trpiacim, a nie na ich stigmatizácii. Ja si neviem predstaviť, že v nejakej klasickej demokracii v západnej Európe, napríklad, ja neviem, v Nemecku, by poslanci CDU alebo CSU hlasovali za takýto návrh. To si naozaj neviem predstaviť.
A na záver ešte jedna poznámka, ktorá má svoj pôvod v nedávnej debate na tému odmietnutia uznesenia, ktoré odsudzovali útoky Ruskej federácie na civilné obyvateľstvo Ukrajiny. K tej poznámke ma inšpirovalo vystúpenie pána Dostála a pani poslankyne Kolíkovej. Pán Dostál veľmi správne pripomenul, že na slovenskej politickej scéne sa stratila spoločenská dohoda o zahraničnopolitickom smerovaní krajiny, a rovnako upozornil na to, že sa začína diskutovať o tom, či široká pluralita politických strán je súčasťou demokratického zriadenia, je vhodný model pre Slovenskú republiku. Pani Kolíková vtedy poznamenala, že v súvislosti s dobyvačnými snahami Ruska my dnes nevieme povedať, kto je náš nepriateľ. A ja by som k tomu dodala, že konanie a postoj premiéra spôsobujú, že strácame priateľov a nielenže nevieme, kto je náš nepriateľ, my to ani nechceme vedieť.
A teraz čo to má s touto ústavou, s týmto návrhom? No, má to spoločné to, že my jednoducho nevieme, kto sme, nevieme, kam patríme, nevieme, kto je náš priateľ, nevieme, kto je náš nepriateľ, nevieme, čo je ušľachtilé a dobré, nevieme, čo je hodné odsúdenia, a pri tom všetkom blúznime o národnej identite. Hľadáme istotu v ústave v tom, či sme muži a či sme ženy.
A teraz ja sa pýtam, akú identitu má národ, ktorý nemá jasno v niektorých úplne jasných a základných veciach. Pán Bartek sa tu čudoval, že prezidentka Čaputová povedala, že prestáva rozumieť svojmu národu. No, musím povedať, že ja si myslím to isté.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)