35. schôdza

Pán poslanec Pročko.

Ďakujem veľmi pekne. Vypočuli sme si tu dnes, Lukáš, a budem reagovať na teba. Veľmi veľa o tom, že naozaj by sa mali všetky deti rovnako vzdelávať, mali by všetky deti rovnako mať prístup k vzdelaniu, k vedomostiam, nemali by sme segregovať, nemali by sme rozlišovať, absolútne súhlasím. Mala by byť spravodlivosť a rovnosť. Ja som učil dva roky, a mne dali učiť dve triedy. Siedmakov, ktoré boli, neboli na tom tak dobre vzdelanostne, neboli na tom dobre intelektom, tie deti boli prevažne zo sociálne odkázaných rodín. Boli to veľa, veľa rómskych detí, mal som tam deti, ktoré týrali rodičia. A k tým deťom som pristupoval úplne inak. Inak som pristupoval k tým deťom, ako som pristupoval k deťom, ktoré som učil v iných triedach. A tie deti mojim prístupom, mali na konci jednotky, dvojky. A kolegyňa, ktorá ma nemala rada, dala na mňa, zavolala inšpekciu na mňa, pretože ako, čo sa to stalo. Jak, jak si to ja môžem dovoliť. Veď ona keď učila, to boli štvorkári a päťkári, a zrazu som ich učil ja a tie deti, mojim špeciálnym prístupom k nim majú jednotky, dvojky. No, niektorí kolegovia, verím, že teraz budú počúvať, naozaj, treba špeciálny prístup k niektorým deťom a aj k niektorým skupinám. Treba mať špeciálny prístup. Ja mám 30 rokov skúsenosti s neziskovou organizáciou ktorú mám, a tie rómske deti, keď sme mali ich v táboroch, keď sme, keď sme, keď sme k nim pristupovali úplne inak a naozaj špecificky, tak tie deti úplne inak zrazu začali vyvíjať svoj ďalší život, a to je dôležité...(Prerušenie vystúpenia časomerom.)

S reakciou pán poslanec Bužo.

Ďakujem za všetky reakcie. Pani Kalmárová, áno, od 2014 je tu tento návrh, tak ako ste povedali. A myslím si, že táto vláda a minister Drucker s tým neurobí naďalej nič, že nič sa nezmení. Preto tento zákon je tu na stole, aby sa tým rómskym deťom pomohlo. Mali ste aj vy moc vo svojich rukách na školstve a nehovorím, že vy ste mali zodpovednosť, ale je tu, stále je tu tá, ten otáznik, že kto to spustí. Kto, kto to urobí. No nikto to neurobí pre, pre tie rómske deti.
Pán Dubovický, nikto neoznačil vás, že vy diskriminujete. Ja hovorím o tom, a povedal som to, že rómske dieťa sa stretne s diskrimináciou na škole, aj keby neviem aký mal výkon, aké dobré bolo, ako dobre by sa obliekalo, stretne sa s tou diskrimináciou. Nie, ja som nehovoril o vás, čiže nevzťahujte si to na, na seba. Nikdy by som si nedovolil vás obviniť, že vy niekoho diskriminujete. A jasné, je strašne veľa pedagógov a pedagogičiek, ktoré do toho dávajú svoje srdce. Aj ja mám strašne veľa priateľov, ktoré, ktorí pomohli tým deťom a pomáhajú tým deťom aj v detských domovoch, aj v reedukačných centrách pristupujú k tým deťom inak. A presne, ako Jožko povedal, tie deti si mnohé vyžadujú špeciálny prístup. Ale nie tým, že budú v špeciálnej škole, ale iba to, aby ich niekto pripravil na ten štart, aby ich niekto pripravil. Čiže najlepšie je to, že ja nikoho nechcem spochybňovať, každý z vás je odborník, každý, aj si vážim vašu prácu. Len bývať s tými ľuďmi a poznať ich potreba, veď...(Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďalšou v rozprave je pani poslankyňa Škopová.

Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, spoločne s kolegami z hnutia SLOVENSKO predkladáme návrh zákona, ktorého cieľom je zlepšiť životné šance detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, konkrétne prostredníctvom povinného predprimárneho vzdelávania už od veku troch rokov. Ide o opatrenie, ktoré je opreté o dlhoročné skúsenosti z praxe, odborné poznatky aj medzinárodné odporúčania. Vzdelávanie nie je luxus ani privilégium. Je to základný pilier, na ktorom stojí budúcnosť každého dieťaťa a celej spoločnosti. Je to nástroj, ktorý poskytuje príležitosť na rozvoj, sebarealizáciu a úspech bez ohľadu na to, do akých životných podmienok sa dieťa narodilo. Pre deti, ktoré vyrastajú v generačnej chudobe a v podmienkach marginalizovaných komunít...
=====

... dieťaťa a celej spoločnosti. Je to nástroj, ktorý poskytuje príležitosť na rozvoj, sebarealizáciu a úspech bez ohľadu na to, do akých životných podmienok sa dieťa narodilo. Pre deti, ktoré vyrastajú v generačnej chudobe a v podmienkach marginalizovaných komunít, znamená škola oveľa viac než len získavanie vedomostí. Predstavuje šancu na zmenu, východisko z ťažkostí, ktoré im inak môžu predurčiť celý život. Škola pre tieto deti často je jedinou možnosťou ako sa dostať z prostredia, ktoré ich obmedzuje a bráni im v rozvoji ich plného potenciálu. Práve preto je investícia do kvalitného a dostupného vzdelávania kľúčová, aby sme mohli vytvoriť spravodlivejšiu spoločnosť, v ktorej budú mať všetky deti rovnaké šance uspieť. No aby sme mohli hovoriť o rovnakých šanciach, musíme si uvedomiť, že dnešná realita je často úplne iná. Lebo dnes v 21. storočí máme na Slovensku celé komunity, ktoré žijú v podmienkach ako zo stredoveku. Komunity, kde nie je prístup k základným veciam ako je pitná voda, čistá voda, kanalizácia alebo elektrina. Kde rodiny bývajú v drevených či plechových chatrčiach často bez dostatočného kúrenia, bez tepla, bez tečúcej vody. Miesta, kde v jednej malej miestnosti spí niekoľko ľudí a kde vládne chlad, vlhkosť či nedostatok súkromia. Nie preto, že by ľudia v týchto komunitách nechceli lepšie podmienky alebo iný život. Práve naopak. Často robia všetko čo môžu, aby svojim deťom poskytli lepší štart. Problém je v tom, že štát im tieto podmienky dlhodobo neumožňuje, že tieto komunity sú dlhodobo systémovo opomínané a odsunuté na okraj spoločnosti. Deti, ktoré vyrastajú v takýchto podmienkach, prichádzajú do školy často bez základných návykov, ktoré sú pre úspech v škole kľúčové, často nerozumejú jazyku vyučovania, nemajú dostatočné podmienky na učenie, chýba im podpora z domu či už z dôvodu ťažkej životnej situácie alebo nedostatku vzdelania u rodičov. Pre mnohé z nich je bežné, že nemajú prísun, pravidelný prísun jedla, školské pomôcky alebo pokojné miesto na učenie. Ako sociálna pedagogička, ktorá dlhé roky pracovala v týchto komunitách, som videla, že realita je úplne iná ako ju vidia mnohí z vás alebo je realita taká, akú vy nevidíte. Videla som deti, ktoré prichádzajú do školy bez základnej socializácie. Nevedia sa sústrediť, nepoznajú pravidlá kolektívu, nemajú osvojené základné návyky ako je napríklad správne držanie pera či komunikácia s učiteľom, komunikácia v kolektíve. Učitelia často nezačínajú vyučovanie učivom, ale práve tým, čo už malo byť dávno vyriešené, zvládnuté, tak práve začínajú, učia deti základom fungovania v kolektíve v škole. Tie deti však nemajú menšiu hodnotu. Majú rovnaký potenciál ako ich rovesníci z lepších podmienok, ich schopnosti, túžby a sny sú rovnako veľké, len ich štartovacia čiara je nespravodlivo vzdialená. Mnohým z nich sa už v útlom veku vysiela jasný odkaz, že systém s nimi neráta. Že ich prítomnosť v škole je problém nie príležitosť a pritom to nie je ich zlyhanie. Je to dôsledok dlhodobého zlyhávania spoločnosti, ktorá roky zatvárala oči pred tým, v akých podmienkach tieto deti žijú. Ak ich necháme napospas osudu a budeme od nich očakávať rovnaké výsledky bez toho, aby mali rovnaké šance, budeme len ďalej prehlbovať začarovaný kruh generačnej chudoby a pritom riešenia existujú, vieme, čo funguje, vieme, že ak chceme niečo zmeniť, musíme začať v rannom detstve. Tam, kde sa ešte dá veľa dobehnúť, nasmerovať, opraviť. Tam, kde každé rozhodnutie má dlhodobý dopad a práve preto je predprimárne vzdelávanie také zásadné. Nie je to len miesto, kde sa deti hrajú, ale priestor, kde sa učia fungovať v kolektív, kde získavajú základné návyky, rozvíjajú jazyk a učia sa dôverovať sami sebe. Keď deti z vylúčených komunít absolvujú predškolskú výchovu, prichádzajú do školy s väčšou šancou uspieť. Už nie sú tie iné, ktoré treba dobiehať, sú pripravené, schopné, motivované. Učiteľ sa nemusí sústrediť len na základné správanie či komunikáciu, ale môže sa venovať tomu podstatnému vzdelávaniu. Ak dieťa zažije úspech, prebudí sa v ňom, objaví v sebe vlastnú hodnotu. Získa vzťah k učeniu, k sebe samému a vtedy začína skutočná zmena nielen v jeho živote, ale v celom spoločenstve, ktoré to dieťa raz môže meniť zvnútra. Zákon, ktorý predkladáme, chceme pre túto príležitosť sprístupniť tým, ktorí to najviac potrebujú. Chceme, aby sa správa na predprimárne vzdelanie stala povinnosť tam, kde je to odôvodnené sociálnym znevýhodnením. Deti z bežných podmienok už dnes často nastupujú do materských škôl v troch rokoch, deti z osád nie a pritom existuje množstvo výskumov, ktoré ukazujú, že včasná intervencia či už v podobe rannej starostlivosti alebo predškolského vzdelávania má zásadný vplyv na rozvoj kognitívnych, jazykových aj sociálnych schopností. Samotná OECD vo svojej správe zo začiatku tohto roka konštatuje, že programy predprimárneho vzdelania sú nákladovo efektívny spôsob, ako znížiť rozdiely vo výsledkoch medzi deťmi ešte predtým, než sa tieto rozdiely prehĺbia a zakorenia. Zároveň upozorňuje, že pozitívne účinky predprimárneho vzdelávania sú obzvlášť silné pre zraniteľné deti, teda práv pre tie, ktoré pochádzajú zo sociálne znevýhodneného prostredia. Včasná intervencia môže dokonca kompenzovať dôsledky traumy a deprivácie na vývoj mozgu, čo sa neskôr už nedá plnohodnotne dobehnúť. OECD tiež zdôrazňuje, že návratnosť investícií do kvalitného predprimárneho vzdelania je značná. Spoločnosť získa omnoho viac, ak do systému vloží a to nielen vo forme ekonomických prínosov, ale aj v podobe spokojnejšieho detstva. Rovnako dôležité je aj zistenie, že deti, ktoré absolvovali viac ako dva roky predškolskej dochádzky, dosahovali v testoch PISA pätnástich rokoch výrazne lepšie výsledky v matematike než deti bez predškolskej dochádzky. Na záver si ešte dovolím podotknúť, že podľa aktuálnych demografických trendov sa podiel Rómov v celkovej populácii Slovenska počas nasledujúcich 40 rokov zvýši zo súčasných 8 % na 14 %. Tento demografický vývoj predstavuje významnú zmenu, ktorá so sebou prináša veľké príležitosti a výzvy. Zvýšený počet detí v školách a rastúci podiel ľudí v produktívnom veku môžu byť obrovskou výhodou pre našu spoločnosť, ak im poskytneme adekvátnu podporu a kvalitné vzdelanie. Predložený návrh nie je o politike, je o spravodlivosti, o tom, či sme ako spoločnosti pripravení vytvárať podmienky, v ktorých každý človek bez ohľadu na to, kde sa narodil, dostane šancu naplniť svoj potenciál. Je to o tom, či budeme ja naďalej tolerovať systém, ktorý niektoré deti necháva pozadu alebo sa rozhodneme konať a niečo zmeniť. Je to rozhodnutie, ktoré si možno dnes nevšimnú titulky, ale ktoré bude mať vplyv na to, ako bude vyzerať Slovensko o desať, dvadsať, tridsať rokov. Lebo budúcnosť tejto krajiny sa dnes nenachádza len v rukách nás dospelých, ale v hlavách a srdciach tých najmenších, ktorí čakajú na našu dôveru, našu podporu a našu odvahu konať. Ďakujem vám za pozornosť a verím, že spoločne ukážeme, ako nám na týchto deťoch skuto ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.) (Potlesk.)

Ďakujem, pani poslankyňa. Dve faktické poznámky. Prvá pán poslanec Bužo. Nech sa páči, máte slovo.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Anežka, ďakujem tebe za tvoju rozpravu. Naozaj je vidno, že si pracovala dlhé roky v škole, a že poznáš tie najchudobnejšie prípady, lebo si pracovala v lokalite, ktorá to má naozaj ťažké a presne, presne si pomenovala to čo vlastne tie deti potrebujú. Oni to nezvládnu za jeden rok, oni to nedokážu zvládnuť za jeden rok. Čiže nástup do škôlky od piatich rokov pre nich neni, neni adekvátny v tom, že oni nezvládnu tú prípravu na štart do prvého ročníka a sama vieš a sama si povedala, že vzdelanie neni luxus, vzdelanie nie je niečo čo načo siahajú iba tí bohatí alebo tí, ktorí si na to môžu siahnuť. Vzdelanie by malo byť pre všetkých a práve tento zákon zohľadňuje to, že tie mnohokrát tie rodiny, tí rodičia nemajú na to, aby si zaplatili to, že ich dieťa pôjde od troch rokov do škôlky. Vieme dobre, že rómske rodiny sú početnejšie a aj ja, keď som pracoval v komunitnom centre, tak sme riešili aj také problémy, že teda mamka chce, aby, aby to dieťa išlo do škôlky, ale nemá kde nechať ostatné deti a my sme jej boli nápomocní v tom, že sme prišli a sme jej pomohli a sme pomohli tomu chlapčekovi, dievčatku a čo ešte chcem oceniť, že si podotkla aj to, že vlastne tým, že sa začne skôr, sa odhalia aj mnohé choroby. Ja si pamätám na jedného chlapčeka, u ktorého sme diagnostikovali chorobu a on je teraz zdravý, lebo v rannom veku sa to podchytilo, začali chodiť k lekárovi a je zdravý. Čiže tento zákon má zmysel. Ďakujem ti ešte raz.

Ďalej pani poslankyňa Hanuliaková. Nech sa páči.