39. schôdza

Ďakujem za slovo.
Vidím, že pán predseda Národnej rady odchádza a to ma trošku mrzí, lebo jemu som chcel čosi adresovať na začiatku svojej rozpravy, ale skúsim k pani Gažovičovej.
Tina, ty si hovorila o tom, že o tej strednej ceste pre súkromné školy, keď sa nestanú verejným poskytovateľom, ale uzavrú dohodu so štátom a niečo si vybehajú a dostanú viac. Tak ja ťa trošku opravím, lebo môže tu vo verejnosti a u kolegov z poslaneckých lavíc vzniknúť dojem, že niekto dostane niečo viacej. Nie, ony dostanú menej, len nie až o toľko menej. A tí, ktorí si to nevybehajú, dostanú ešte-ešte menej. Čiže taká je pravda. Ja by som tam nepoužil slovo viac.
A to je jedna z vecí, ktoré ja vytýkam ministrovi Druckerovi, že on nedostal do školstva viac peňazí. Aj keď mi protirečí a snaží sa to inak odôvodniť, ale to HDP, ktoré vybojoval pre školstvo, je mizerné, je jedno z najmenších v Európe. A preto nevie podporiť tie školy, ktoré robia veci dobre, ale hľadá rezervy tam, kde peniaze nie sú. A on takýmto spôsobom vlastne tie neštátne školy buď zlikviduje alebo zoštátni. Vy si môžete vybrať dve cesty. To sú cesta likvidácie, lebo finančne sa to nedá utiahnuť bez toho, aby ste buď vyberali poplatky alebo mali plný normatív, to sa skrátka nedá. Už dneska sme s nosom nad vodou. A druhá cesta je likvidácia. Ale pri likvidácii štát príde o ďalších 100 miliónov eur, lebo cirkevné školy a súkromné školy sú pre štát najlacnejšie, keď nehovorím ešte o domškolákoch.
Tie všetky deti sa budú musieť niekde inde vzdelávať a tam bude musieť ísť plný normatív a budú tam musieť ísť ďalšie kapitálové prostriedky a ďalšie prostriedky z miest a obcí, ktoré momentálne tieto školy nedostávajú. Čiže nikto nezíska viacej. Tu každý a za každých okolností získa menej.
To som ti chcel povedať, nepoužívaj slovo viac.

Ďakujem za slovo aj za reakcie.
Pri tej dohode, áno, tá dohoda nehovorí o tom, že by školy dostali viac ako teraz. Ja som chcela hlavne upozorniť na to, že tá dohoda je veľmi nejasná.
To, čo je teraz v zákone, je veľmi nejasné, to znamená, že niektoré školy dohodu uzavrú, niektoré ju neuzavrú. Nie sú momentálne jasné tie podmienky, ktoré ako.
Nejasné podmienky vždy je priestor na nejaké netransparentné správanie. A to nehovorím s tým, že by som predpokladala nejaký zlý úmysel, len hovorím, že celý ten systém, jak je teraz nastavený, je v konečnom dôsledku tak neprehľadný, spôsobí veľkú roztrieštenosť pravidiel, ako sme vraveli. A nevieme tým pádom ani vôbec odhadnúť tie dopady.
A ešte k tým deťom so zdravotným znevýhodnením. Tuším som to zabudla povedať, tak to spomeniem teraz v reakcii. Áno, aj teraz súkromné a cirkevné školy nemusia brať deti so zdravotným znevýhodnením, napriek tomu ich majú rovnaký podiel v priemere ako štátne školy a pri mnohých diagnózach platí, že ich majú ešte viac. To znamená, že z dobrej vôle tieto deti prijímajú. Veď tak to má byť. Len si treba uvedomiť, že naozaj im často vedia poskytnúť lepšiu starostlivosť aj. My máme v rodine dievča, ktoré má poruchu pozornosti, vývinové poruchy učení, skončila na tretíkrát v súkromnej škole, pretože na žiadnej inej škole jej nevedeli zabezpečiť dobrú starostlivosť.
A znovu, to nie je o delení škôl na dobré, zlé, súkromné, štátne. Sú aj také, aj onaké. Poznám úžasne inkluzívne verejné školy, obecné školy. Ide o to, že nemôžeme zrušiť jednu časť, jednu nohu systému, kým nevieme zaručiť, že tá druhá zabezpečí dostatočnú náhradu.
Ďakujem pekne.

Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, milé kolegyne, alebo kolegyňa, kolegovia, kolegyne.
Pred chvíľou tu sedel ešte pán Raši a ja som chcel začať najprv tým, že ako primus inter pares, to som si zapamätal, keď som nastúpil do Národnej rady, že to je prvý medzi rovnými, keďže nie som až taký v latinčine zbehlý, tak chcel som mu povedať, že túto rozpravu vnímam ako oveľa väčšiu frašku ako to, čo sa stalo včera, že rozprava o skrátenom legislatívnom konaní pri konsolidácii bola o polovicu skrátená. A pokladám to za veľkú frašku preto, že sa tu v jednej rozprave bavíme o siedmich zákonoch, z ktorých každý jeden je veľmi dôležitý, v mnohom úplne odlišný, odlišná, iná téma, aj keď sa to všetko týka školstva, ale dáte mi asi za pravdu, že sa bavíme v tom istom čase o materských školách, v tom istom čase o pedagogických a odborných zamestnancoch, v tom istom čase o vysokom školstve a to sa skrátka nedá. A ja namiesto šiestich alebo siedmich rozpráv, kde som chcel vystúpiť, mám teraz iba 20 minút. Tak pán Raši, keď to včera takto odpískal, tak som mal sto chutí ísť za ním a povedať, že pán primus inter pares toto nemôžete spraviť, lebo zatvoríte ústa tým ľuďom, ktorí sa chcú vyjadriť veľmi odborne a vecne k vážnym témam, ktoré sa dotýkajú toho najdrahšieho, čo máme a to je naša mládež, naše deti.
Pán minister školstva, vás som chcel najprv pochváliť. Tak výbornú komunikáciu, tak výborné PR, tak výbornú mediálnu kampaň, ako ste urobili v tejto veci, tak adresnú, cielenú, presnú, ste ďaleko, ďaleko pred nami. Na jednej strane vás chválim a na druhej strane to pokladám za mimoriadne nebezpečné. Začali ste svoj príhovor tým, že ide o reformu, ktorá tu v dejinách nebola, že za 20 rokov taká veľká reforma tu nebola. Hovoríte, že je tu príležitosť zmeniť zlý stav v školstve na Slovensku. Povedali ste, že najväčšou zbraňou Slovenska je vzdelanie, že dobrým vzdelaním proste môžeme zmeniť životnú úroveň, že každé dieťa má právo na miesto v škole, a tak ďalej ste pokračovali také pekné heslá, že máte plnú podporu sociálnych partnerov. Ja to síce počúvam, fotky boli krásne aj s biskupmi, aj s ostatnými na tlačovkách a tak, ale ja tomu neverím, lebo vždycky potom museli jednotliví aktéri niečo opravovať. Prepáčte mi, ale ja nepokladám za relevantného sociálneho partnera predsedu jednoty dôchodcov Slovenska, ktorý stojí s vami na tlačovke, keď tam nie sú ľudia, ktorých sa tieto zákony priamo týkajú, keď tam nie sú zriaďovatelia neštátnych škôl napríklad. Aj keď sa to bude týkať aj všetkých dôchodcov, buď to školstvo pôjde dopredu alebo nepôjde dopredu.
Takže najprv mi dovoľte, pán minister, niečo o troch jablkách, lebo vy veľmi často spomínate vetu, že máte rovnaké podmienky, prijmite aj rovnaké povinnosti. Krásne heslo, veľmi krásne heslo a nesmieme stratiť ani jedno dieťa. No kto by tomu neveril? To sú krásne a perfektné heslá. Ale ani jedna strana tej vašej vety, že rovnaké podmienky, ani druhá strana vašej vety rovnaké povinnosti nie je férová, nie je pravdivá.
Začnem rovnakými podmienkami. Pán Horecký na začiatku rozprával o tom, že ako začínali cirkevné školy. V budovách, kde nefungovali wécka, kde nebolo teplo, neboli žiadne primerané podmienky, nemali sme pripravených pedagógov, lebo za doby marxizmu-leninizmu, normalizácie a komunistického režimu skrátka veriaci učitelia ani nemohli existovať, nemohli vyrásť. Čiže my sme začínali s veľmi zlou štartovacou čiarou, s veľmi zlou.
Tri jablká. Vy hovoríte o normatívnom financovaní, o tých 2 500 alebo plus-mínus 2 513, a potom ďalšie kategórie koľko dáva štát na každé jedno dieťa. A toto jablko máte všetci, ale neplníte všetci rovnaké podmienky. Pozor, tých jabĺk je viac, pán minister, tých jabĺk je viac. Už tu boli spomínané kapitálové výdavky. Keď si to prepočítate, tak z našich spoločných daní, z daní všetkých pracujúcich rodičov, či už majú deti na cirkevnej, súkromnej, alebo štátnej škole, idú tieto kapitálové výdavky iba pre deti, ktoré sú v štátnych školách. Cirkevné, súkromné školy nemajú tento zdroj peňazí a nejako ho musia zabezpečiť a to znamená zhruba o 600-700 eur ročne menej na jedno dieťa. A my, keď chceme fungovať, niekde to musíme nájsť. A verte mi, že v tejto situácii konsolidácie sa to hľadá veľmi ťažko.
Ak teda bude mať pán minister trošku pozornosti viac, tak ešte poviem, že ešte existuje ďalšie jablko, lebo naše školy dostávajú peniaze od miest a obcí, na desiatu, na obed, na školský klub detí, na krúžky a tak ďalej. A v tom balíku je zahrnutá ešte jedna položka, ktorá sa volá, že na správu a údržbu budov. Dneska je to asi 160 eur. Toto dostane každé dieťa, ktoré chodí do štátnej školy, ale nedostane to žiadne dieťa, ktoré chodí do súkromnej alebo cirkevnej. Čiže povedať na jednej strane, pán minister, že my máme rovnaké podmienky, je z vašej strany nepoctivé, lebo hovoríte len o jednom zdroji peňazí. A to ešte nehovorím o dohadovacích konaniach.
A teraz druhá vec je, že či si plníme alebo neplníme rovnaké povinnosti. Bola tu pani Kosová, spomínala, že mohli by cirkevné školy trošku viacej sa venovať aj rómskym deťom. Tak jeden príklad za všetky. Ja som z Bardejova a veľmi výnimočne sú tam tri cirkevné školy a každá úplne iná. Jedna, blahoslavený Zefirín, materská, základná škola na rómskom sídlisku. Predstavte si, všetky deti sú rómske. Ako inak na rómskom sídlisku, hej? Táto škola mala postupne aj šiesty, aj siedmy ročník a chceli aj ôsmy ročník a tak, ale prišiel štát a povedal, segregujete, nie je to správne, len prvý stupeň. Čiže musela tá škola zrušiť vyššie ročníky a tie deti išli, dosť bezprízorne musím povedať, do škôl v Bardejove.
Čiže povedať, že si neplníme povinnosti, sa ma teda dotklo. Deväť rokov som bol riaditeľom spojenej školy základnej a materskej Svätej Faustíny na druhom konci Bardejova, na severe, v mestskej časti Dlhá Lúka. Tam je rómska osada, nie veľká, menšia rómska osada, vyzerá to ako dedina, povedzme do 2-tisíc ľudí, hej, si predstavte. A tam chodia všetky deti spolu. Niektoré sú vyšetrené, niektoré majú špeciálne potreby, sú tam deti aj rómske, aj nerómske, ktoré majú ADHD. Inklúzia funguje presne tak, jak má. Žiadne dieťa som neposlal preč, žiadne.
A potom existuje tretia škola v Bardejove, ktorej sa tie vaše obvodové čáry-máry dotknú najviac. To je cirkevná spojená škola v Bardejove. Má dvoch patrónov, aj svätého Egídia, aj svätého Jána Boska, lebo tá má základnú školu, bilingválne gymnázium a umeleckú školu. A táto škola slúži ako spádová škola pre celý okres. Nám chodí, z 300-400 rodín nám chodia deti do tejto školy a každé je úplne-úplne že z iného konca, 25 kilometrov od Bardejova, 20 kilometrov od Bardejova. Nech sa pozriete na akýkoľvek obvod, my nenaplníme tie podmienky obvodové. A aj keď tam dáme tú kružnicu a či sa budeme baviť 10 kilometrov, 12 kilometrov, alebo či požiadame o taký obvod, alebo hentaký obvod.
Skôr alebo neskôr budeme v područí štátu a obce, ktorá nám bude určovať, čo môžeme, čo nemôžeme. A keď nenaplníme tie podmienky, ktoré štát od nás očakáva, tak zanikneme, lebo to sa finančne utiahnuť nedá. Táto škola a všetky ostatné cirkevné školy, a potom aj súkromné, nevznikali na základe územného princípu, na základe nejakého obvodu. Prečo vznikli cirkevné školy? No poviem vám tak, pred rokom 1989 som chodil na štátnu školu, ale keďže som bol z veriacej rodiny, tak som chodil do kostola na náboženstvo. Fuj, fuj, fuj. Na konci základnej školy som mal vo svojom osobnom spise červenou napísané, navštevoval hodiny náboženstva, nevysporiadaný so svetonázorom, neodporúčame gymnázium. Bolo to tak tri roky alebo štyri roky predtým. Čiže keď som išiel na púť, keď sme putovali ako veriaci tínedžeri na pútnické miesto do Gaboltova, tak sme museli čeliť policajtom so psami, pán Drucker. A potom v ´89 - ´90, keď bola možnosť, aby vznikli cirkevné školy, a kde sa nemusel už učiť marxizmus-leninizmus, a kde veriace deti nemali nálepku, že sú druhotriedne, že, fuj, že patria do stredoveku, lebo nemajú ten správny svetonázor, tak vtedy si veriaci rodičia postupne zakladali cirkevné školy, nie na územnom princípe. A predstavte si, že do tej cirkevnej školy začali chodiť deti z celého okresu. A dnes je tá škola nežiaduca, dnes ju buď pán minister zoštátni alebo prijme obvodové pravidlá, nie konfesné, nie preto, že som veriaci, ale či patrím do obvodu, alebo nie. A budete hovoriť o výnimkách, hej, že tie deti, ktoré tam sú a súrodencov a kružnice a 70 % a 80 alebo 90%, trošku to budeme prispôsobovať. Vždycky to bude územný princíp a skôr alebo neskôr, prvá, druhá, tretia, desiata, všetky ostatné cirkevné školy budú čeliť tomu, že budú musieť dať prednosť dieťaťu z územia ako dieťaťu, ktorého rodič túži po vzdelávaní v cirkevnej škole. Priorita bude územie, pán Drucker, a s týmto my nemôžme súhlasiť, teda nie, lebo my sme, tieto školy vznikli z úprimnej túžby rodičov. A teraz, keď idete porovnávať, že či majú, alebo nemajú rómske deti, či robia, alebo nerobia inklúziu, oni tam neboli zasadení kvôli tomu, že poďme dať cirkevnú školu niekde ďalej, aby sa tu nedostali Rómovia, prepánakráľa, ako sa tu naznačuje. Priemerná vzdialenosť cirkevnej školy od najbližšej rómskej komunity je 14 kilometrov, myslím, priemerná vzdialenosť súkromnej školy od rómskej komunity je cez 30 kilometrov. Ako teraz chcete dosiahnuť, aby sme robili inklúziu? A to vôbec neplatí, že ju nerobíme, my ju robíme z princípu, my robíme inklúziu nie preto, že nám ju nakážete cez obvody, my prijímame každé jedno dieťa, lebo má pre nás hodnotu. A povedať také heslo, že každé dieťa má pre nás hodnotu, a preto predkladám tieto zákony, pán minister, to je taká mediálna kampaň, ako kebyže my sme nemali tú hodnotu.
Prepáčte mi, o týchto zákonoch sa malo hovoriť v utorok o 14.00 hodine. V utorok o 12.00 hodine ste zvolal tlačovku, kde ste povedal, aké hrozné pochybenia spravili súkromné školy. O Bielej Vode už viete, mimochodom, niekoľko rokov a o tej druhej ste vedeli v júni. Prečo, keď ste dali do pľacu to pripomienkové konanie, keď ste rozbehli na konci júna, keď to už nikoho nezaujímalo, prečo ste vtedy nespravili tlačovku? Lebo by to nikoho nezaujímalo, máte pravdu.
Ale teraz, hodinu predtým jak sa ide rozprávať o zákonoch, ktoré sa týkajú škôl, vtedy, bem, tlačovka, že hnusné súkromné školy podvádzajú, kradnú, berú peniaze, terč na čelo súkromným školám a ešte veľmi dobrá mediálna kampaň v tom, že slovo súkromné školy. Vážení, slovo súkromný si ľudia vykladajú, že tam sa perú peniaze, že tam sa zarába. Ony sú len neštátne, to sú neziskové organizácie, ktoré nezarábajú. Tých pár podvodných škôl, ktoré majú viacej rady peniaze ako deti, tieto zavrite, tu máte našu plnú podporu. Ale ten terč na čelo, že cirkevné a súkromné školy robia niečo nekalé a teraz im musíme trošku prikúriť, priškrtiť, toto je proste mediálny podvod. Viete, čo mi vypisujú ľudia? Vypisujú mi, že súkromné školy nech si platia súkromníci a cirkevné školy, hádajte, nech si ich platia cirkevníci alebo cirkvi. Celé školstvo je platené z daní ľudí, z daní pracujúcich ľudí a tie dane platíme každý deň, každý mesiac, každý rok a na budúci rok zas. Je to ako rieka Dunaj, ktorá sa stále obnovuje, tá voda tam stále je. Ale žiadny súkromník, žiadny cirkevník, žiadna cirkev nedokáže utiahnuť školu ani dva roky. To sú obrovské náklady, miliónové náklady. A tie náklady plníme my všetci cez naše dane. A cez naše dane si nepýtame nič iné, aby ste vy na to základné vzdelanie, nie na nadštandardné, na to základné vzdelanie, na ktoré štát má, aby každé jedno dieťa dostalo rovnako, pán minister. Žiadne také, že fuj, fuj, fuj, cirkevné školy, žiadne také, že fuj, fuj, fuj, súkromníci. Tu ste ráno počuli, materská škola Tobiáš, súkromná, skade majú prachy. Tá škola vznikla preto, aby sa ľudia, ktorí dobrovoľne sa venujú Rómom, aby sa im mohli venovať ešte lepšie, rómskym deťom, aby ich pripravili pre základnú školu, tak aby tie deti nezaostávali, to bola ich túžba. Ale majú na hlave terč, že súkromníci, tam sa deje niečo nekalé. Počuli ste ráno o škole a o autistických deťoch z Prešova. Materská škola, základná škola, poradenstvo pre autistické deti, fuj, fuj, fuj, súkromníci, fuj, fuj, fuj, cirkevníci. A keď neprijmete tieto moje pravidlá, keď vás nezoštátnim, dám vám 20 % dole. Môžte nás rovno zavrieť.
Ale chcem vám ešte všetkým povedať, že čo sa stane. Ja som vám povedal na začiatku, že každé cirkevné dieťa, každé súkromné dieťa stojí tento štát omnoho menej, pretože nedostávajú kapitálové peniaze a nedostávajú peniaze na správu a údržbu budov. A doteraz, pán minister, to ste možno prehliadli pri tých vašich rovnakých podmienkach a povinnostiach, ste prehliadli, že my sme desiatky rokov mali oveľa nižšie financovanie na školské zariadenia, na chlebík pre deti, na krúžky, tam sme dostávali najprv 65 %, potom 88. Keď kľaknú cirkevné a súkromné školy, tie deti pôjdu do štátnych a tam budete musieť za nich hradiť ten plný normatív plus aj tie kapitálové výdavky, plus aj správa a údržba budov a tak ďalej, plus 100 miliónov eur. To som z brucha dal to číslo. My sme si to napočítavali, tam sa líšime trošku, ale v takomto rýchlom švungu ako idete, nestíhame, nestíhame vám, pán minister. Musíme priznať, že tie naše argumenty hľadáme, analyzujeme veci, že aké budú dopady, ale tak ako ste to v júni oznámili, tak proste je to nepoctivé, nedobré, rýchle, príliš rýchle.
Ja som sa dneska chcel s vami baviť o zákone o odbornom vzdelávaní a o pedagógoch a odborných zamestnancoch v školách, či je v poriadku, že pustíte učiteľa kandidáta samostatne do triedy namiesto učiteľa, či je to v poriadku, ale nemám na to čas.
Chcel som vám pripomenúť, pán minister, že na konci tohto školského roka padnú učiteľom kredity. Tí mizerne platení ľudia, ktorí sa ešte starajú o naše deti, tak hrozí im, že pôjdu peniaze dole vodou. A nie je na to čas, aby sme sa o tom porozprávali, nie je na to čas.
Tie dopady tých vašich obvodov a to, čo príde do škôl, sa dotkne aj štátnych škôl, len to ešte netušia. Nám, alebo teda nám, ja som tu nielen za cirkevné a súkromné školy, mne záleží na dobrom vzdelávaní na celom Slovensku. To sa dotkne aj štátnych škôl vo veľkej miere, a potom tu budete mať štrajky rodičov za chvíľku.
Takže, keďže sa mi kráti vystúpenie, ja vás chcem poprosiť, aspoň vy, čo ste tu alebo čo ste pred kamerami, neštátne školy neznamená, že robia niečo protištátne, že robia nejaký biznis alebo že kradnú, ale že odpovedajú na potreby rodičov a odpovedajú na potreby detí tam, kde štát nevládal. Často sa venujú deťom s rôznymi špeciálnymi potrebami, venujú sa deťom z MRK a venujú sa aj veriacim deťom, aj neveriacim. Každý kto prišiel, zaklopal na dvere našej školy, tak bol prijatý.
Chcel som sa pobaviť o tom, že či trojročné deti musia ísť do materskej školy, alebo nemusia a za akých podmienok. Nie je čas. Chcel som sa baviť o tom, že čo sa deje na stredných školách, o tom, že náš vzdelávací systém sa končí v území nikoho, že tak ako ide svet, tak vzdelávajú, tam kde je povinné vzdelávanie, tak to povinné vzdelávanie sa končí vtedy, keď každý človek má nejaký stupeň vzdelania, nejakú zručnosť overenú, ktorá dokáže tohto človeka uživiť. A my to nemáme, my nemáme povinnosť skončiť aspoň dvojročné štúdium alebo trojročné štúdium, my končíme povinné vzdelávanie v území nikoho. O tom som sa chcel, pán minister, s vami pobaviť, ale nedá sa, lebo je skrátená rozprava. Vy ste tú rozpravu skrátili o viac ako 85 %.
A ako sa teda môžme, ako môžme teda odborne diskutovať, pán kolega Habánik, keď ku vysokým školám som sa ani nedostal, lebo mi akurát dochádza čas? A za 20 sekúnd, verte mi, aj keby som bol jaký odborník a pred vašou odbornosťou v tejto veci sa skláňam a nevieme si to povedať, lebo máme skrátenú rozpravu, a preto vám ďakujem za pozornosť.
Pán minister, ja viem, že mi poviete, že ste ma pozýval na debatu a tak ďalej. Rád prídem ešte, veď bude druhé čítanie a verím, že... (Prerušenie vystúpenia časomerom.) (Potlesk.)

.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
17. novembra, to bude zhruba o dva mesiace, nebudeme mať voľno, hej, nepokladá ho za, z nejakého dôvodu, za podstatný táto vládna garnitúra, asi je to u každého individuálne, ale väčšina isto nie. A tu práve sa rozprávame o výdobytkoch toho novembra, napríklad aj o tom, aby sme mohli teda mať slobodný parlament, diskutovať. Tu sa pôvodne rátalo, že tu sa stretnú na dva týždne na jar, na jeseň komunistickí poslanci SNR a odhlasujú, čo pripravil ústredný výbor, ale to sa zmenilo a teraz tu môžme debatovať, ale máme s tým problém, pán poslanec o tom jasne hovoril, že nemáme čas sa venovať tak dôležitej téme ako je školstvo, tak dôležitej téme.
Druhá vec, ktorá patrí k tomu je sloboda, sloboda rodičov vybrať si školu alebo lepšie povedané vzdelávanie pre svoje deti. Pre mňa je to veľmi podstatný výdobytok tej Nežnej revolúcie, že rodič si môže povedať, dobre, tak dám ho do nejakej spádovej najbližšej školy, hovorme o základnej, alebo z nejakých dôvodov ho chcem dať do cirkevnej školy, alebo do takejto súkromnej školy, alebo niektorí rodičia, je ich veľmi málo, ale sú takí, si povedia, že chcem dieťa vzdelávať doma z takých a takých dôvodov.
Toto sú všetko veľmi dôležité slobody, za ktoré sa oplatilo a oplatí bojovať. A my tu bojujeme, nechceme nikomu nadávať, nechceme urážať nikoho osobne, ale je to dosť veľká vec, aby sa to oplatilo za to sa aj trocha rozhorčiť, aj možno zvýšiť hlas, aj možno do toho dať emócie, lebo to by bola veľká škoda, keby po nejakých 35 rokoch sme o toto mali prísť. A my naozaj tam tieto veci, bohužiaľ, vidíme.
Takže ďakujem za vystúpenie, pán kolega, že ste na to upozornili.

Ďakujem za slovo.
Martin, pán kolega, ďakujem ti veľmi pekne za tvoje vystúpenie a úplne chápem tvoj emotívny náboj, ktorý si do toho vložil, pretože si hovoril nielen zo svojho rozumu, skúseností, ale aj zo srdca, pretože povolanie učiteľa sa naozaj nedá robiť neosobne. Neosobne sa jednoducho nedá vychovávať a vzdelávať a obetovať svoj život a kariéru v rezorte, kde sa zarobiť nedá.
Všetci sa zhodneme na tom, že naše školstvo je v neutešenom stave a neprodukuje nám takú kvalitu ľudských síl, akú by sme pre konkurencieschopnosť Slovenska potrebovali. Na tomto sa všetci zhodneme, tak preto vyzývam pána ministra aj vládu Slovenskej republiky, aby sme nekonzervovali školstvo v tomto stave, aby sme ho nechali ďalej produkovať inovácie práve tam, kde vznikajú v najväčšej miere, čiže na cirkevných a súkromných školách, aby sme neodrezávali zo systému školstva dva dôležité piliere, cirkevné a súkromné školy, kde deti sú vzdelávané a vychovávané najlacnejšie, sú to najlacnejší žiaci z hľadiska verejných financií pre celý systém. Veď sme v HDP, čo sa týka zdrojov, ktoré Slovenská republika venuje pre vzdelávanie a školstvo na chvoste Európy. Zároveň sme sa ocitli v čase, kedy už tretí rok hovoríme o konsolidácii, ktorá dopadá na nás všetkých. Osobitne v tejto situácii a atmosfére, keď potrebujeme nájsť najlepšie praxe, konvergovať k nejakému úspešnejšiemu modelu vzdelávania, tak, prosím vás, nezarežte sliepku, ktorá prináša tieto zlaté vajcia, inovácie a potrebné služby pre naše deti.

Ďakujem pekne.
Martin, vynikajúce vystúpenie, ozaj tlieskam, perfektne si pomenoval mnohé veci, ktoré budú mať ešte obrovské následky, pokiaľ sa nejakým spôsobom meniť nebudú. Pán minister sa snaží naozaj túto reformu nejakým spôsobom teraz opravovať. Robí to dosť invenčne a zároveň si myslím, že stále to neprinesie to, čo chce, skôr naopak. To, čo dobre fungovalo a štát to nestálo viac, ideme potrestať, zlikvidovať, zoštátniť. Cirkev aj cez svoje cirkevné školy robí vynikajúcu robotu a vždy robila. Samozrejme, vždy sú výnimky všade, ale naozaj aj priamo vedci zo Slovenskej akadémie vied konštatovali, že pre marginálne rómske komunity je najlepšie, keď starostlivosť o ich príslušníkov robia práve cirkvi. Hovoriť niečo iné, teraz aj pri tejto reforme, je nesprávne, zlé.
Z tohto pohľadu, Martin, ešte raz veľká vďaka za to, čo si ty aj na svojej životnej trajektórii doteraz urobil a ja verím, že pán minister ťa bude počúvať a že sa akceptujú čo najviac pripomienky, ktoré z praxe máš v tejto veci.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán podpredseda.
Martin, počúval som aj na chodbe, aj tu tvoju rozpravu a ja pevne verím, že pán minister, ktorého považujem za odborníka, si všetko podrobne zapísal. Hovorím to kvôli tomu, že ideme zlučovať rozpravu o sedem zákonov do jednej rozpravy, aby sme nemohli, aby ste hlavne vy, ľudia, poslanci Národnej rady, ktorí ste odborníci na školstvo, nemohli hovoriť o veciach, ktoré sú v tom zákone škodlivé. Ja nerozumiem pána ministra, že prečo sa tu vybral takouto cestou, ako jeho ostatní koaliční kolegovia, skrátiť rozpravu, nehovoriť o tom. Prečo? Je to kľúčová vec, aby sme sa tu rozprávali o budúcnosti, o vzdelávaní našich detí. A teraz pred chvíľočkou vám tu rozprával človek, ktorý dlhé roky viedol cirkevné gymnázium, ktorý vie, ako cirkevné gymnáziá a školy fungujú. Nehovoril vám človek teoretik, hovoril vám človek riaditeľ, ktorý zamestnáva ľudí, ktorý vychovával deti, vychovával ľudí v regióne, vďaka ktorému prešlo, mnoho detí dnes je lekárov, už vyštudovaných právnikov, šikovných ľudí, ktorí navštevovali jeho gymnázium a vie, o čom hovorí. Vy napriek tomu tu necháte rozpravu o tom len dvadsať minút, nech sa porozprávajú poslanci, ktorí sa venujú téme školstva, ale prečo? Veď idete robiť zásadnú reformu školstva, ale skrátene, bez odbornej diskusie a kolegov sa tu necháte len tak vyrozprávať.
Martin, ja ti ďakujem za tvoje posolstvo, lebo ja si myslím, že človek, ktorý pracuje v regióne na východnom Slovensku, kde máme problém, kde naozaj máme problém s rómskou komunitou, a to je problém tohto zákona, že tento problém, váš, pán minister, tento zákon nevyrieši, nevyrieši ho, nevyrieši ho.

Ďakujem veľmi pekne.
Žiadne dieťa nie je menej. Viacerí, ktorí sme tu v tomto pléne alebo aj tí, ktorí sú poslanci, tak majú buď svoje deti, alebo svojich príbuzných, alebo aj sami sú absolventi cirkevných škôl, alebo tam pôsobili ako kolegovia predrečníci Martin a Janko, nielen cirkevných, ale aj súkromných škôl. Pýtam sa, na čo sú vlastne tie územné hranice. Ja mám skúsenosť naozaj živú so svojimi deťmi, ja som do cirkevnej školy nedával svoje dve deti preto, že by spadali do nejakej hranice, do nejakého teritória, ale preto, že som hľadal ideu, ktorá im dá dobré vzdelanie, dobrú výchovu, dobrú podporu v ich duchovných činnostiach, aktivitách a táto škola to naplnila, tento odkaz bol naplnený. A som presvedčený, že rodičia, ktorí hlásia svoje deti na cirkevné či súkromné školy, robia to presne s týmto motívom.
Častokrát sa stretávame s takou myšlienkou alebo úvahou, keď sú v zastupiteľstvách debaty o normatívoch alebo pri VZN, že naše deti. No nie sú naše deti a ich deti. Rodičia týchto detí, ktoré navštevujú cirkevné školy alebo súkromné školy platia takisto dane ako rodičia, ktoré navštevujú verejné školy. Čiže zaslúžia si plnú podporu v ich vzdelávaní, nemôžme im krátiť toto vzdelávanie. Žiadne dieťa nie je menej, žiadne dieťa nie je menej. A ja aj možno tuším, čo povie pán minister, že toto, čo hovorí opozícia, nie je pravda. Ja pevne verím, že biskupi nehodia cez palubu ani rodičov, ani učiteľov, ani deti, ktoré navštevujú cirkevné školy. A videl som to aj, že sa dokázali postaviť za svoje cirkevné školy po tej zmätočnej tlačovke pána ministra.

Súhlasím, Milan, žiadne dieťa nie je menej.
Fero, ja som bol riaditeľ aj materskej školy, aj dvoch základných škôl, aj gymnázia, aj centra voľného času, aj základnej umeleckej školy, ja som si to regionálne školstvo prešiel. Dokonca som roky učil v jazykovej škole.
Kolega Krajčí, o čo sa snaží pán minister? Ja si myslím, že to zle uchopil, že tam, kde je väčšia potreba, tam treba zohnať väčší balík peňazí. Čo vyčítam, pán minister, reálne, férovo, že tých štyri a pol percenta HDP, že si nedokázal od ministra financií dostať viac práve tam, aby si riešil problémy, ktoré pália. Nepodarí sa nazberať peniaze na súkromných a cirkevných školách, ani ich prinútiť robiť nejak inú prácu vo väčšom rozsahu, ktorú nezvládajú štátne školy, lebo bez peňazí sa to nebude skrátka dať.
Pán kolega, 17. november je deň, kedy sa to všetko zmenilo, kedy to, že navštevoval hodiny náboženstva, je menejcenný, už vtedy boli deti dvoch kategórií. Potom sa to na chvíľočku zmenilo a teraz ako keby to prichádzalo zase, ako keby povstávala tá myšlienka komunizmu a nadvlády štátu. Ja hovorím, pán minister, že toto, čo robíte, neviem, či to vedome alebo nevedome, vy idete zoštátniť školy a komu se to nelíbí, ať, nech proste ide do kelu, hej?
Takže spomínali ste, že mám emotívne vystúpenie. Janko, boli sme obidvaja v školstve, my sme si to zažili za dvadsaťpäť rokov a ja mám trošku inú náturu ako ty, ja mám kratšiu zápalnú šnúru a tvoje vystúpenie oproti môjmu malo väčšiu gráciu, ale ide nám o tú istú vec, ide nám o dobro detí na Slovensku, o kvalitnom vzdelávaní. A to, čo robí pán minister podľa mňa, nemusím mať patent na rozum, ale ide zlým smerom a školstvu viacej uškodí. Pán minister, zídite, prosím, z kratšej cesty. Ďakujem.