39. schôdza

Ďakujem veľmi pekne za všetky vaše pripomienky.
Moja prvá odpoveď bude vo vzťahu k pánovi Šmilňákovi a myslím si, že sme sa tu zhodli na tom, že súdržná a inkluzívna spoločnosť by mala byť našou prioritou na to, aby sme spojili túto polarizovanú spoločnosť, to je asi taká všeobecná zhoda. Pre mňa, ale z toho, čo ste povedal, len ma tak napadlo, taká otázka, že či sa to týka len detí so špeciálnymi vzdelávacími potrebami alebo sa to týka aj detí z MRK, lebo tá vaša otázka, ktorú ste formuloval, skôr naznačovala, že detí z marginalizovaných komunít, kde je vysoké percento rómskych detí, sa to netýka. A musím povedať pravdu, že ja som trochu sklamaná, že napríklad cirkevné školy v takýchto lokalitách nevznikajú a nepôsobia. Takže možno je to aj taká vec, o ktorej budeme musieť naozaj diskutovať, ako ste povedal.
Druhá vec je ešte kľúčová a to je, že my naozaj nepoznáme dopady tohto zákona. Neviem, či ministerstvo robilo nejakú analýzu toho, tých predpokladov, koľko z týchto škôl, ktoré momentálne neplatia školné, z tých 60 %, naozaj aj bude môcť vstúpiť do verejného registra, pretože žiadna takáto analýza zverejnená nebola a ja predpokladám, že toho bude málo a viem, že napríklad ešte urobili aj takú možnosť, ako je dohoda o verejnoprospešnej službe. Ale problémom je, že to určuje vyhláška, ktorá nemá žiadne percentá, nič vlastne. My nevieme aká je táto možnosť pre tieto školy, či je to nejaká jednotná, alebo sa ministerstvo s každou zo škôl neštátnych môže dohodnúť akým spôsobom budú pracovať, to znamená, že je to absolútne netransparentné. A my vlastne doteraz nevieme všetky tie podmienky zhodnotiť, takže tu by som teda tiež odporúčala ministerstvu, keby bol konkrétny... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobrý deň prajem.
Vážené panie kolegyne, ctení páni kolegovia, dovoľte mi, aby som teda, aby sme pokračovali v rokovaní ku vládnemu návrhu zákona pána ministra školstva, teda k spoločnej rozprave o zákonoch, ktoré predkladá pán minister školstva a nasleduje pán poslanec Habánik, ktorý vystúpi v rozprave za kluby. Nech sa páči, pán poslanec.

Ďakujem pekne.
Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte aj mne, aby som sa vyjadril k predkladaným návrhom zmien v oblasti výchovy a vzdelávania. Máme pred sebou pomerne rozsiahly balík siedmich právnych noriem, z toho štyroch noviel existujúcich právnych predpisov a tri úplne nové školské zákony.
Tieto právne predpisy ponímajú oblasť vzdelávania od predprimárnej oblasti, to znamená od toho ranného vzdelávania, cez mikroosvedčenia až po vzdelávanie dospelých, čiže, ide pomerne rozsiahly a prepracovaný súbor zmien a opatrení, ktoré v školstve nevyhnutne potrebujeme a od ktorých očakávame pozitívne impulzy a zmeny a ktorými chceme reagovať na meniace sa podmienky či už na trhu práce, ale aj meniace sa podmienky v oblasti využívania umelej inteligencie, digitálnych technológií, ale aj ochrany duševného zdravia detí a mládeže.
Hneď na úvod chcem povedať a oceniť to, že tieto zmeny neprichádzajú v nejakom skrátenom legislatívnom konaní alebo neprichádzajú narýchlo, ale sú pripravované týždne a mesiace na úrovni ministerstva školstva, ale aj na úrovni jednotlivých stavovských a profesných organizácií. Boli vytvorené takzvané projektové tímy, do ktorých boli delegovaní týmito stavovskými profesnými organizáciami, ale aj zástupcami tripartity, jednotliví odborníci, ktorí mali možnosť sa podieľať na príprave týchto právnych a legislatívnych noriem.
Uvedomujem si, že žiadny minister, ani poslanec nemá čarovný prútik a ani nejakou legislatívnou zmenou zo dňa na deň, z večera do rána sa nedajú zabezpečiť všetky túžobne očakávané zmeny v našom školstve, ale táto legislatíva im určite môže pomôcť.
Ja sa pokúsim v tejto rozprave trošíčku, tak pol krok až jeden krok, odstúpiť od toho, čo dnes je vtesnané do verejného priestoru a do tej diskusie a že diskutujeme najmä o školských obvodoch alebo o takzvanom verejnom poskytovateľovi vzdelávania, ale skúsim sa na tieto normy pozrieť s odstupom a z takého pohľadu, by som povedal, objektívnejšieho.
Chcem oceniť hneď na úvod aj to, že prebieha vecná, konštruktívna aj kritická diskusia, pretože si uvedomujem, že k takto rozsiahlym zmenám, samozrejme, tie názory môžu byť rozdielne, môžu byť diametrálne rozdielne. Ale tak ako aj my na výbore školskom, ale aj vy určite dostávate správy do svojich mailov, do svojich počítačov, či už správy od OECD, správy od hlavnej školskej inšpektorky, rozhodnutia Ústavného súdu a mnohé ďalšie a na tieto podnety určite treba sa k nim vyjadriť a treba na ne reagovať. V prvom čítaní, samozrejme, možno trošku všeobecnejšie, potom na výbore a v druhom čítaní aj konkrétnejšie k jednotlivým paragrafom alebo jednotlivým odsekom. Tak v podstate o aké zmeny ide, aby sme to vedeli aj verejnosti vysvetliť, aby sme stále nehovorili len o školských obvodoch, ale aby sme sa pozreli na celý súbor zmien?
V oblasti predprimárneho vzdelávania bude postupne zavedené povinné vzdelávanie pre deti od štyroch rokov a pre deti od troch rokov od roku 2028. Tu chcem upozorniť, že povinnosť sa týka samotného vzdelávania, nie povinnej dochádzky do materskej školy. Rodičia môžu zabezpečiť vzdelávanie aj doma, ak majú aspoň stredoškolské vzdelanie. Ak však rodič nebude mať alebo nebude spĺňať túto podmienku, samozrejme, dieťa bude musieť navštevovať príslušnú materskú školu. Vychádzame aj z dostupných dát, ktoré sú dnes o zaškolenosti detí v predprimárnom vzdelávaní, pretože práve toto predprimárne vzdelávanie sa ukazuje, akože z hľadiska tých sociálno-ekonomických možností, ale aj z hľadiska potom zaškolenosti a prípravy pre povinné vzdelávanie veľmi kľúčové. Ukazuje to aj testovanie PISA na výsledkoch detí a tieto výsledky sú rozdielne u tých detí, ktoré absolvovali tri roky materskej školy oproti tým, ktoré materskú školu nenavštevovali. Asi testy PISA nebude nikto z nás v tejto miestnosti a ich výsledky spochybňovať.
V súčasnosti to však s tou zaškolenosťou nie až také katastrofálne možno, ako na prvý pohľad to vnímame, pretože zaškolenosť detí vo veku tri až päť rokov je na úrovni 86 %, pričom, samozrejme, najviac je to u tých päťročných detí, tam je to až 97 %, štvorročných 84 % a trojročných 76 %. Samozrejme, treba hovoriť o regionálnych rozdieloch. V mestách, väčších mestách, tam, kde sa koncentruje a kde tá sociálno-ekonomická aktivita je vyššia, tak, samozrejme, tá zaškolenosť dosahuje až niekde úrovne 90 %, tam kde je ten život chudobnejší alebo kde žijú marginalizované a sociálne znevýhodnené komunity, samozrejme, tam tá zaškolenosť je nižšia a práve tam smerujú tieto naše opatrenia.
Čo sa týka zmien v oblasti základného školstva, tak, samozrejme, asi tou najviac diskutovanou zmenou je zavedenie verejného poskytovateľa vzdelávania. Reaguje sa tak aj na odporúčania OECD. Reaguje sa tak, samozrejme, aj na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky a týmito nálezmi je ministerstvo školstva viazané, pretože máme tu z ústavy povinnosť zabezpečiť povinnú školskú dochádzku a Ústavný súd vo svojich nálezoch hovorí, že tá povinnosť nie je len zabezpečiť štátny alebo školský vzdelávací program a nie je to len o tom, či povinná školská dochádza bude osem, deväť, desať, jedenásť rokov, ale, samozrejme, zabezpečiť finančné možnosti, územné možnosti a ďalšie a ďalšie veci, časové a ďalšie, ktoré je dôležité zabezpečiť, pretože ústava garantuje právo na bezplatné vzdelávanie.
Zavádza sa teda pojem verejný poskytovateľ vzdelávania a každá jedna škola a školské zariadenie, ktoré bude v tomto systéme zahrnuté, má garantované 100 % financovanie prostredníctvom normatívu s tým, že, samozrejme, musí alokovať príslušnú časť svojej kapacity pre takzvaný školský obvod. A to už je teda úloha potom na samotnú samosprávu alebo tých, ktorí školské obvody určujú, bez rozdielu na to, či teda hovoríme o štátnom poskytovateľovi alebo neštátnom.
Druhá možnosť, samozrejme, je ešte uskutočniť aj takzvanú zmluvu so štátom o verejnej službe, to znamená, ak škola chce byť v niečom výnimočná, ojedinelá, chce napríklad robiť inovačné vzdelávanie, chce robiť aktivity alebo vzdelávať učiteľov na ostatných školách, tak môže urobiť takúto zmluvu so štátom a, samozrejme, aj tam teda je zabezpečené 100 % normatívne financovanie. Alebo si škola vyberie autonómny režim, to znamená, nechcem rešpektovať školský obvod, nechcem rešpektovať tú verejnú službu, vtedy si vyberám tento autonómny režim a tam je to financovanie na už spomínaných 80 %, myslím si, že prevádzkového normatívu, môžem sa teraz v tejto chvíli mýliť, že sa to mzdového normatívu nedotýka, ale sú tam, samozrejme, aj výnimky - výnimky pre žiakov so zdravotným postihnutím, talentovaných žiakov, medzinárodnými programami a mnohé, mnohé ďalšie výnimky, na ktoré, samozrejme, zákon pamätá, tak aby sme hovorili o tej kapacite niekde na úrovni 70 prípadne 90 %.
Je zabezpečené to, čo je zmena oproti súčasnému stavu, že súrodenci majú právo byť v jednej škole, platí to pre základné aj materské školy, prosím, toto sa nedotýka stredných škôl, lebo už som aj zachytil vo verejnom priestore diskusie, že stredným školám ideme vytvárať nejaké školské odvody.
Potom tu máme ďalšie zmeny, ktoré možno vyplývajú viac z aplikačnej praxe a potom tu máme zmeny, ktoré sú negociované najmä so zamestnávateľmi a potrebami trhu práce, ako napríklad zavedenie, postupné zavedenie, samozrejme, povinnej maturity z matematiky. To sa nestane na budúci školský rok, ani tento školský rok, ale je to, samozrejme, až pre prvákov, ktorí nastúpia v školskom roku 2027/2028. Bude sa to dotýkať nebilingválnych gymnázií, stredných priemyselných škôl, technických stredných odborných škôl, obchodných akadémií. V prípade gymnázií to bude dvojúrovňová matematika a tam, kde sa využije tá STEM úroveň tak, samozrejme, by to mohlo slúžiť už ako zároveň absolvovanie prijímacej skúšky na vysokú školu.
Zavádza sa nový typ strednej priemyselnej školy a zavádzajú sa stredné odborné školy s centrami excelentnosti vo vybraných odboroch, ktoré potrebuje trh práce. Sú tam stanovené presné a popísané pravidlá, ktorá škola môže mať charakter centra excelentnosti. Zavádzajú sa v prípade stredných priemyselných škôl päťročné štúdiá s tým, že vlastne posledný ročník by už mohol byť uznaný ako prvý ročník vysokoškolského štúdia. Tam bude dohoda s vysokou školou, s príslušnou fakultou o započítavaní kreditov.
Zmeny legislatívne rešpektujú alebo akceptujú aj opatrenia v oblasti bezpečnosti a duševného zdravia. Táto otázka, samozrejme, je veľmi náročná, pretože vidíme aká je tá klíma v spoločnosti a aké sú tie jednotlivé sociálno-ekonomické podmienky.
Menia sa podmienky, samozrejme, aj výberu riaditeľov škôl, zväčšuje sa kompetencia zriaďovateľom a to sa dotýka aj neštátnych škôl a školských zariadení, možnosť aj priamej voľby pre cirkevné a súkromné školy. Pre spojené školy môže kandidovať na funkciu riaditeľa aj nepedagogický zamestnanec. Sú tam ešte ďalšie opatrenia, ako zavedenie maturity zo slovenského jazyka pre cudzincov a mnohé ďalšie pozitívne opatrenia.
V oblasti vysokoškolskej legislatívy je to samotný nový zákon o vysokých školách. Zavádzajú sa profesionálne bakalárske programy s praktickým zameraním, flexibilita štúdia cez mikroosvedčenia a krátke študijné programy, započítavanie kreditov, prenos kreditov medzi formálnym a neformálnym vzdelávaním, záverečné práce, nebude povinnosť predkladania bakalárskych záverečných prác. Študent si zvolí, či chce pracovať na bakalárskej práci, alebo chce absolvovať stáž. Stanovujú sa aj podmienky pre absolvovanie tejto stáže. Vytvárajú sa povinné doktorandské školy, s cieľom zvýšiť vedeckú školu a metodiku vedeckého výskumu. Sú tam zmeny na bezpečnosti a podpory študentov, nové pravidlá pre vylúčenie študentov zo štúdia, zvýšenie bezpečnosti a ochrana škôl, školských zariadení, jednotlivých kampusov a podobne. To znamená, tých zmien je pomerne veľa.
V diskusii, ktorá prebiehala, až môžem povedať, v ranných alebo dopoludňajších hodinách, sme sa aj venovali, alebo rečníci sa venovali aj porovnávaniu jednotlivých aplikačných nastavení v oblasti vzdelávania so zahraničím. Tak urobil som si aj ja niektoré také základné porovnania, aby sme vôbec vedeli, že kam sa hýbeme my a ako je to v jednotlivých členských štátoch Európskej únie, keď už sa máme držať odporúčania krajín OECD.
Podobne ako my, tak majú predprimárne vzdelávanie ošetrené vo Francúzsku, v Maďarsku, v Grécku, v Bulharsku, na Cypre, v Rumunsku, Česku, Poľsku, Portugalsku, Fínsku, Švédsku, Dánsku a Estónsku, takže vidíte, že naozaj nie je to nejaké výnimočné, samozrejme, s menšími odchýlkami. Niekde tam môže byť tá hranica tri roky, niekde môže byť štyri roky, niekde môže byť postupná, niekde to je garantované miesto s dôrazom na kvalitu a tak ďalej. Je to v tých krajinách nie úplne identicky, ako je to v našej legislatíve, ale tie modely sú veľmi, veľmi blízko seba. Čiže vo všetkých týchto krajinách, a mnohé z nich označujeme za vyspelé alebo vzhliadame k nim, tak vidieť trend, postupný trend znižovania veku do povinného predprimárneho vzdelávania s cieľom zvýšiť pripravenosť detí, zlepšiť inklúziu, skrátiť rozdiely v socioekonomickom zázemí, ale aj zvýšiť právny nárok, povinnosť, dostupnosť, financovanie, personálne a kvalitatívne štandardy a mnohé, mnohé ďalšie prvky.
V oblasti samotnej školskej správy a organizácii jednotlivých úradov alebo nastavení kompetencií medzi zriaďovateľmi, samosprávou alebo miestnou štátnou správou, tak môžem povedať, že asi najviac prepracované to je vo Fínsku a vo Švédsku, tam sú naozaj stanovené transparentné pravidlá, štandardizované procesy, všetko. Napríklad vo Fínsku, ktoré sme si dávali častokrát za vzor v oblasti vzdelávania, je spravované viac-menej centrálnou administratívou, to znamená, že tá ruka štátu je tam omnoho výraznejšia ako možno v iných krajinách, ale vidíme, že to prináša ovocie aj výsledky v oblasti vzdelávania vo Fínsku. Nechcem tým povedať, že máme bez ohľadu na naše podmienky, naše historické nejaké tradície alebo náš systém vzdelávania všetko zrušiť a vybrať systém vzdelávania v niektorej inej krajine, ale môžeme sa učiť a môžeme prinášať pozitívne veci a trendy do našej legislatívy.
Napríklad v oblasti teda riadenia štátnych a neštátnych škôl sa môžeme pozrieť na to, ako je to organizované v Nemecku, bolo to tu už spomínané. Školy, kde môžu byť, samozrejme, verejné, môžu byť neverejné, ako prebieha financovanie, regulácia, ale aj štandardy, ktoré musia tie školy, ktoré chcejú mať verejné financovanie, plniť. Rakúsko má jednoznačné pravidlá pre štátne aj cirkevné školy a vrátane povinnosti dodržiavania štandardov štátnej správy, tak ako sú v legislatíve nadstavené.
Čo sa týka samotných, poviem, riadenia alebo manažmentu škôl a školských zariadení, modely od ktorých sa môžeme učiť, či už v Írsku a vo Veľkej Británii, samozrejme, je tam Kanada a tak ďalej, ale to je mimo európskeho priestoru, ale tam je vlastne väčšia kompetencia vkladaná aj do rady školy a rada školy slúži aj ako nástroj na riadenie kvality a obsahu v oblasti vzdelávania tých programov, ktoré jednotlivé školy poskytujú s tým, že, samozrejme, rešpektujú aj to, že tie školy sa môžu profilovať rozdielne a to je práve tá definícia toho školského vzdelávacieho programu.
Čo sa týka siete škôl a školských zariadení, tu sa môžeme pozrieť na Dánsko alebo na Estónsko. A Estónsko, samozrejme, aj z oblasti digitalizácie a to, ja som ho nespomínal, ale tam je výrazný ťah aj na posilnenie digitalizácie, čo sa týka podávania prihlášok, zjednodušovania niektorých administratívnych procesov, vytvárania alebo spracovania tlačív a výkazov, to, čo naozaj jednotlivých pedagógov, riaditeľov a zástupcov riaditeľov trápi. Takže tam Estónsko môže nám slúžiť ako za vzor pre digitalizáciu a jednotlivé spracovanie tej pedagogickej a nepedagogickej dokumentácie a evidencie, pretože ak chceme hovoriť o stopercentnom financovaní alebo aj menej ako stopercentnom financovaní, tak, samozrejme, tie štatistické dáta musia poskytnúť relevantnú databázu údajov pre to, aby sme mohli hovoriť o stopercentnom financovaní.
Financovanie, uvedomujem si, že to je vlastne zložitý problém, bolo to tu dnes spomínané, ako to je v prípade štátnych škôl, ako to je v prípade neštátnych škôl. Taká drobná moja poznámka k tomu je, že každý zriaďovateľ musí dbať o to, aby školu a školské zariadenie, ktoré si dal do siete alebo ktoré bolo vložené na jeho návrh do siete škôl a školských zariadení, no tak preberá do plnohodnotnej starostlivosti a musí si ten aj ekonomický model, aj sociálny model nastaviť tak, aby tá škola mohla poskytovať požadovanú úroveň kvality vzdelávania a to bez rozdielu na to o akého zriaďovateľa a o aký typ zriaďovateľa ide.
Chcem oceniť aj to, čo možno bolo kritizované, že ako išli návrhy zákonov do medzirezortného pripomienkového konania a aj ich odchýlka od toho návrhu, ktorý schválila vláda Slovenskej republiky. Ja to práve oceňujem, že pán minister a ministerstvo školstva trpezlivo rokovali so všetkými socioekonomickými partnermi v rámci medzirezortného pripomienkového konania a že teda nebrali tie pripomienky na ľahkú váhu a naozaj tie zásadné pripomienky, ktoré sa tam objavili a nebolo ich málo, trpezlivo, a tá diskusia prebieha neustále, trpezlivo prerokovalo s tými jednotlivými kľúčovými aktérmi a vlastne takou bodkou za tými rokovaniami bola aj tá spoločná tlačová konferencia, kde veľká väčšina tých zúčastnených strán, ktoré sa podieľali na rokovaní, ocenili tento konštruktívny prístup ministerstva k zavádzaniu týchto legislatívnych zmien a zároveň aj volali po tých zmenách, že proste jednoducho nemôžeme stáť a musíme raz tú diskusiu ukončiť, aby sme ju neviedli mesiace a roky, pretože nám môže ujsť vlak.
Takže toto chcem oceniť, samozrejme, pri tak rozsiahlych zmenách nie je možné docieliť stopercentný konsenzus, to znamená, že každý z aktérov bude na sto percent spokojný s tým, čo dosiahol, ale na to ešte máme aj priestor medzi prvým a druhým čítaním, aby sme veľmi pozorne ešte počúvali najmä tých aktérov, ktorí majú ešte prípadné výhrady a pripomienky k týmto legislatívnym zmenám.
V oblasti toho vysokoškolského vzdelávania to môžem aj z vlastnej skúsenosti teda potvrdiť a chcem oceniť tie konštruktívne rozhovory, ktoré sme mali ako reprezentácia vysokých škôl s ministerstvom školstva a že sme dotiahli ten nový zákon po 54 novelách predchádzajúceho zákona, ktorý naozaj už prežil tú dobu, tak že sme dosiahli do podoby, ktorá je prijateľná z pohľadu reprezentácie vysokých škôl. Ak ešte nejaké aj, hovorím, zmeny alebo nejaké doplnenia by pripadali do úvahy, tak vieme ich v rámci legislatívneho procesu medzi prvým a druhým čítaním vyriešiť.
Prosím všetkých, najmä tých, ktorí sa venujú školstvu, ktorí sú v tejto miestnosti a ktorí vlastne svojimi skúsenosťami a svojimi názormi prispievajú do tejto diskusie, snažme sa možno nevypichnúť vždy len ten jeden neuralgický bod a o ňom hovoriť, ale skúsme sa pozrieť na tento balík ako na nejaký systém právnych predpisov a noriem, ktorý je na seba nadväzujúci, prelínajúci sa medzi jednotlivými právnymi normami, integrujúci zároveň, ktorého cieľom je zlepšiť stav nášho školstva a výraznejšie sa posunúť vpred. Samozrejme, ruka v ruke s tým musí ísť aj financovanie, nestačí len priniesť do parlamentu legislatívu, ale musíme využívať aj efektívne nástroje financovania, či už je to dobiehajúci plán obnovy a odolnosti, alebo sú to štrukturálne fondy, alebo sú tu aj rezervy a upratanie si systému v sieti škôl a školských zariadení, to znamená, že aj tam môžeme hľadať finančné prostriedky, ktoré je nevyhnutné použiť na rozvoj a na zvýšenie kvality vzdelávania.
Chcem oceniť v tomto prípade, že ak aj neštátny zriaďovateľ bude zapísaný ako verejný poskytovateľ služby, môže sa uchádzať o financovanie aj kapitálových výdavkov z ministerstva školstva, to je nový prvok, ktorý výrazne môže pomôcť práve neštátnym zriaďovateľom.
Z mojej strany, vážené kolegyne, kolegovia, pán minister, nateraz všetko, verím, že táto diskusia nekončí a máme budúci týždeň aj neformálne zasadnutie výboru, máme tu ešte aj ďalšie možnosti vymeniť si jednotlivé postrehy a názory k predkladaným návrhom zákona.
Ďakujem pekne.

Pán kolega Habánik, ja si vás vážim ako rektora, ako pedagóga a mám k vám úctu, ale, ak dovolíte, povedať na začiatku, že chcem sa na tento balík zákonov pozrieť z objektívnejšieho pohľadu, z nás robí čo? Že vy máte objektívny pohľad a my máme menej objektívny? To mi príde trošku povýšenecké. A potom povedať, že som rád, že tu prebieha riadna verejná odborná diskusia. Tak dať do pripomienkového konania takýto balík zákonov koncom júna, keď všetci učitelia a riaditelia, zriaďovatelia majú úplne iné povinnosti, potom v júli, v auguste potrebujú vydýchnuť a v polovici septembra sa baviť o takom veľkom balíku a ešte ako?
Včera tu zaznela veľká kritika, videl som, toľko kamier som ešte nevidel, jak tu bolo včera, lebo sa skrátila rozprava o SLK ku konsolidácii. Čo ste vy urobili dnes? Vy ste dneska urobili to, pán kolega, že sedem veľkých zákonov, od materskej školy cez pedagógov, pedagogických zamestnancov, kategórie, podkategórie, školskú správu, štátnu správu v školstve, školskú samosprávu, vysoké školy, povinnosť v materských škôlkach, obvody, toľko veľa tém ste zdrcli do jednej rozpravy. My sme boli pripravení na šesť alebo sedem rozpráv a vy ste nám zobrali 85 % času. Tomu vy hovoríte, že oceňujete riadnu a poctivú diskusiu? Však my sa nemáme možnosť ku všetkým veciam vyjadriť, lebo nebudeme mať na to ani len čas. A toto, pán kolega, ja pokladám z vašich úst za pokrytecké, pritom že sa priatelíme a že úcta medzi nami je, to beriem, ale trošku menej povýšenosti a nebuďte taký pokrytecký. Dali ste to dokopy tak, aby ste úplne zalepili ústa všetkým ľuďom, ktorí k týmto témam majú čo povedať.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem za konštruktívnu formu, ktorú si, pán kolega rektor Habánik, použil pri svojom príhovore, ale dovoľ mi, aby som sa pristavil pri niektorých bodoch, čo dovolia dve minúty.
Spomínal si povinné predprimárne vzdelávanie a porovnával si to s inými krajinami, tak musím poopraviť tvoje tvrdenie. V rámci Európskej únie iba dve krajiny majú povinné predprimárne vzdelávanie od troch rokov a to je Francúzsko a Maďarsko. Väčšina krajín Európskej únie má povinné zaškolenie od šiestich alebo piatich rokov. Spomínané Estónsko a Fínsko, čo sú hydry vo výsledkoch vzdelávania, majú povinné vzdelávanie od siedmich rokov Estónsko a Fínsko od šiestich rokov. A toto sú lídri v PISA.
Spomínal si tiež, že to automaticky neznamená, že dieťa musí nastúpiť do škôlky, ak rodič má maturitu, tak môže požiadať o individuálne vzdelávanie doma, môže požiadať o to, aby si trojročné dieťa vlastné nechal doma a musí mať ale maturitu, pričom starosta, ktorý je zriaďovateľom tej materskej školy, tú maturitu mať nemusí, ale vlastný rodič maturitu mať musí.
Samozrejme, ešte to, že má maturitu, automaticky neznamená, že to dieťa si môže ponechať doma, lebo kmeňová materská škola mu určí vo februári termín, kedy musí priniesť to dieťa v určenom rozsahu do škôlky, kde je dvadsať, dvadsaťdva iných detí a toto dieťa je potom v tej škôlke pozorované a hodnotené, či môže ostať doma, alebo musí nastúpiť do škôlky. Rozhodne o tom riaditeľka, nie rodič.

Ďakujem za slovo.
Pán Habánik, vy ste spomínal fínske školstvo, ku ktorému by mali vlastne sa pozerať naše snahy a vízia a kam by sme to školstvo chceli dostať, pretože tam vlastne majú aj neštátni, aj štátni zriaďovatelia stopercentný normatív a nemôžu vôbec vyberať školné a, samozrejme, musia teda prijať všetky deti. Ja s vami celkom aj súhlasím, pretože ja takýto model naozaj považujem za najférovejší, len potom nerozumiem tomu, prečo sa ministerstvo vydalo absolútne iným smerom, nepozerá sa na školné, ale pozerá sa na rozdiel v normatívoch. A keď sa už pozeráme teda aj na to Fínsko, tak ja by som len pripomenula, že je tam trojnásobne vyšší normatív, učitelia tam majú dvojnásobné platy, je tam oveľa vyššia životná úroveň, samozrejme, ako u nás a to, čo je najpodstatnejšie, je, že tam ide 7 % HDP do školstva, nie ako u nás štyri.
Čiže to, kam by sme sa mali my pozerať na Slovensku, je postupne zvyšovať práve percento HDP nato, aby sme mohli zvýšiť normatív tak, aby všetky, aj verejné, aj neverejné, štátne a neštátne školy mali možnosť mať normálny normatív a potom by sme mohli regulovať školné. Toto si myslím, že by mal byť cieľ nášho vzdelávania.
A ďalej ste hovoril o tom, že každý zriaďovateľ, aj ten neštátny, si musí nastaviť nejaký ekonomický model, tak aby mu to vychádzalo. Čiže títo neštátni zriaďovatelia by teraz asi nemali kričať, že teda ale my nemáme z čoho platiť komerčný nájom, ak to správne chápem. No ale ja by som tu teda upriamila pozornosť na to, že oni 30 rokov fungovali v nejakom legislatívnom prostredí a museli sa mu prispôsobiť a nemali dosah na to, aby mohli sídliť vo verejných budovách a mnohí z nich si museli zadovážiť budovu napríklad na úver, ktorú teraz nebudú môcť normatívu... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Pri všetkej úcte, samozrejme, a dobrých vzťahoch s pánom poslancom Habánikom, ktorý vystúpil podľa mňa slušne a korektne, tak toto bolo typické tragikomické vystúpenie, typické pre takúto zlúčenú rozpravu. V čom bolo tragikomické? (Povedané so smiechom.) Že rektor vysokej školy, odborník na vysoké školstvo bezpochyby analyzoval situáciu s materskými školami. No ale to je dôsledok tejto rozpravy, že máme všetky zákony v jednom vreci, v jednom mechu, proste všetko ste nahádzali dohromady. Na začiatku, ja som si to stopol, pán minister v úvodnom slove vystúpil sedem minút k siedmim zákonom. Minútku na jeden zákon, pričom tri z nich sú, ak sa nemýlim, úplne nové. Toto je celé zle, tento proces je celý zlý.
Keby Jožko Habánik vystúpil k vysokým školám, tak všetci ho budeme s veľkým rešpektom počúvať a ja si neodvážim, okrem nejakých možno drobných poznámok, mu nejak protirečiť, lebo nie som odborník na vysoké školy. Ale ak je Jožko Habánik nútený hovoriť o materských školách, tak tam si dovolím polemizovať teda, že mnohé tie nejaké súvislosti a uzávery, ktoré z toho robí, sú podľa mňa mylné, škodlivé a v tejto časti vystúpil len preto, aby obhájil zámery ministerstva školstva, ktoré sú podľa mňa nesprávne a škodlivé pre tie deti. Padlo to aj v predchádzajúcich poznámkach, faktických, ale nebudem reagovať na ne, ale teda na rečníka, že naozaj takto to proste nejde, nemôžme miešať jablká s hruškami a naozaj nám potom vychádzajú zlé výsledky a znova, to nie je nejaké, to nie sú číselká, to nie sú eurá, to nie sú, ja neviem, nejaké kilometre, to sú napríklad trojročné deti, ktoré niekto bude brať a určovať, či musia nastúpiť v troch rokoch do škôlky, alebo nie, celé zle.

Ďakujem.
Pán poslanec Šmilňák, nemyslel som to tak, ako ste to pochopili, ja sa ospravedlňujem. Myslel som objektívna diskusia, ktorá podľa môjho názoru dnes nezaznieva najmä v mediálnom a verejnom priestore. Nevzťahoval som to k žiadnemu poslancovi ani poslankyni. Ak ste to takto pochopil, tak sa vám ospravedlňujem.
Čo sa týka samotného vystúpenia, ja som nemusel vystúpiť, to nemôže niekto po poslancovi žiadať, aby vystúpil v rozprave, ja som chcel vystúpiť. Keby nebola zlúčená rozprava, ja som bol prihlásený k štyrom bodom jednotlivých zákonov, aj dotýkajúcich sa siete škôl, školskej správy, zákona o výchove a vzdelávaní, čiže školského zákona, samozrejme, logicky vysokoškolského zákona. A ešte tam bol zákon o pedagogických a zákon o odbornom vzdelávaní, kde sa teda hovorí o tých stredných priemyselných školách a mnohých ďalších veciach. Ja viem, Richard, že nezhodneme sa asi v tej otázke zaškolenosti v oblasti predprimárneho vzdelávania, ale výsledky PISA snáď nebude nikto z nás v tejto miestnosti spochybňovať. A ak chceme dať tým deťom šancu uplatniť sa na trhu práce a chceme im dať kvalitné vzdelanie, aby nekončili ako nevzdelaní ľudia bez dokončeného vzdelania, tak možnože aj toto je cesta, ako to nejakým spôsobom upratať a nikto ich nevytrháva z prostredia. To prostredie môže byť aj doma, vzdelávanie podľa príslušných vzdelávacích štandardov a na to treba minimálne maturitu. No alebo potom to, samozrejme, bude príslušná materská škola a myslím si, naozaj úprimne som o tom presvedčený, že to týmto deťom pomôže a pomôže to aj ich rodičom.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Vážení kolegovia, kolegyne, vážený pán minister, dnes rokujeme o niečom, čo bolo označené za teda zásadnú reformu v školstve na Slovensku a naozaj budeme hovoriť o závažných zmenách. A tiež ako moji kolegovia mám potrebu upozorniť na to, že rokujeme de facto v skrátenej rozprave, lebo tým, že bolo zlúčených sedem zákonov do jednej rozpravy, tak nám to výrazne obmedzilo čas, nám, ktorí sme tu zvolení a máme záujem sa k tým témam vyjadrovať. A ono je to, žiaľ, treba to vidieť v kontexte, že ono je to smutná vizitka práce tejto vlády, lebo toľké mesiace ste sa nevedeli dohodnúť na konsolidácii, až ste ju predložili na túto schôdzu v skrátenom legislatívnom konaní, čo odobralo vlastne v konečnom dôsledku čas na rozpravu k iným zásadným zmenám. A preto sa stalo, že dneska máme obmedzený čas k zásadným zmenám v školstve.
Využijem teraz mojich dvadsať minút na to, aby som hovorila aspoň o niektorých kľúčových veciach, ktoré sa týkajú regionálneho školstva, nestihnem, žiaľ, všetko a následne sa prihlásim ešte do ústnej rozpravy, aby som aspoň desať minút venovala potom vysokoškolskému zákonu.
Tieto zákony adresujú mnoho dôležitých problémov, to jednoznačne uznávame a musím uznať ministerstvu aj pánovi ministrovi aj istú odvahu naozaj otvoriť ťažké a dlhodobé problémy, ktoré v našom školstve máme. Hovorilo sa tu veľa o tom, čo najviac rezonovalo aj vo verejnom priestore a to sú zmeny v otázkach školských obvodov a v prístupe k neštátnym školám. Ja sa tiež na začiatku zameriam na toto a pozriem sa na to z optiky toho, aký môžeme predpokladať dopad na deti s rozmanitými potrebami. A myslím si totiž, že práve dopad na tých najzraniteľnejších je istý taký lakmusový papierik, na ktorom môžeme ohodnotiť vôbec akúkoľvek reformu v školstve. Žiaľ, pri viacerých týchto zmenách my dnes naozaj nevieme povedať, ako dopadnú v praxi, nie sú na to ani nijaké akoby relevantné odhady a máme preto dôvodné obavy, že ten cieľ, pre ktorý vlastne boli navrhnuté, sa v praxi nedosiahne. Naopak, tieto zákony prinášajú určité riziká, a dokonca si myslím, že hrozia kontraproduktívne dopady.
Hovorila som tento týždeň s mamou jedného autistického chlapca, ktorý je vo veku základnej školy, je na domácom vzdelávaní a ona o zákone povedala, že je to zákon, ktorý predpokladá ideálny stav školstva. A myslím si, že to vystihla, lebo tieto zmeny, aj tie zmeny o tých neštátnych školách sa akoby zameriavajú na okrajové časti nášho školského systému s predpokladom, že keď nejakým spôsobom okrešeme alebo upravíme tie okrajové časti, tak akoby sa nám nejako zázračne zlepšilo to jadro vnútri, lebo gro regionálneho školstva tvoria štátne školy, to je to jadro.
Lenže problém je, že toto vôbec nemusí nastať, lebo my máme v školstve mnoho problémov, ktoré tento balík zákonov nijako neadresuje, ani si nedáva tú ambíciu. Tu sa neriešia nízke platy učiteľov a nízka atraktivita učiteľského povolania. Nerieši sa nedostatok iných odborníkov v školstve. Nerieši sa, že mnohé štátne školy cielene nie sú ochotné alebo nevedia, ako vzdelávať deti, ktoré sa nejako odlišujú od normy a nechcú ich potom prijať. A nerieši sa ani tu už spomínaný nízky normatív, ktorý potom často musia kompenzovať zriaďovatelia, niekde sú to obce a niekde sú to cirkvi alebo súkromní zriaďovatelia, napríklad pokiaľ ide o starostlivosť o budovy. Alebo sa kompenzujú cez skryté poplatky, čo vie každý z nás, ktorí máme deti na hocakej škole, že minimálne všetky pomôcky, ktoré platíme na začiatku školského roka, to sú tiež skryté poplatky, ktoré v ideálnom svete by mal riešiť dostačujúci normatív.
Čiže pravda je, že všetky tieto problémy nám zostanú, ale idú sa nejakým spôsobom okresávať výnimky. Samozrejme, keď sú to extrémne prípady, že ide o porušenie zákona, o zlyhanie jednotlivcov, o tom sa ani nemusíme baviť, tam jednoznačne treba vyvodiť zodpovednosť. Ale my nemáme takýto typ systémového problému pri všetkých neštátnych školách a školských zariadeniach. A teraz otázka je, čo bude s deťmi, ktoré nenájdu vhodné riešenie v jadre systému, teda vo verejných školách, ale doterajšie vzdelanie sa im stane nedostupné napríklad preto, lebo to môže byť súkromná škola, ktorá ale z dôvodu vysokého nájmu, lebo sú v komerčných priestoroch, sa rozhodne nejsť cestou verejného poskytovateľa, ale rozhodnú sa cestou zvýšenia školného, čiže pre časť rodičov sa stanú finančne nedostupné. To by práve bol takýto kontraproduktívny a nezamýšľaný dôsledok tohto balíka a som presvedčená, že budú prípady, kedy sa presne toto stane.
Spomeniem prípad pani Lucie Kurekovej, jej prípad bol aj medializovaný, my sme sa s kolegyňou s ňou aj osobne stretli. Ona má syna tiež na autistickom spektre, ktorý nebol prijatý do spádovej školy. Obvolala 40 škôl, chlapec v povinnej školskej dochádzke a ona musela obvolať 40 škôl, aby našla školu, ktorá jej syna prijala. A našťastie mala tú energiu, čo málokto má, že išla do súdneho sporu so spádovou školou a nakoniec ten súd vyhrala a spádová škola musela toho chlapca prijať.
Toto sú problémy, ktorým my čelíme v našom školstve a nesúvisia s neštátnymi školami. Práveže máme mnoho súkromných aj cirkevných škôl, ktoré veľmi ochotne prijímajú deti so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a vedia im poskytnúť kvalitnejšie vzdelanie. A ja znovu zdôrazňujem, toto nie je čierno-biely boj, to neplatí tak, že verejné verzus neštátne školy a niekto je dobrý a niekto je zlý, nie. V oboch tých akoby skupinkách nájdeme rozmanité školy, tak ako musíme vzdelávať rozmanité deti. A možno si poviete, možno pán minister si povie, že veď to vyrieši tá dohoda o verejnej službe, lebo je pravda, že ten zákon umožňuje aj takúto nejakú strednú cestičku.
No len tu sa dostávame k tomu, čo vnímam ako ďalší problém tejto legislatívy. Pôvodný návrh, ktorý prišiel do MPK bol veľmi tvrdý a po všetkých výnimkách, ktoré vznikli v MPK, výsledný produkt je tak chaotický a tak nepriehľadný a v konečnom dôsledku bude netransparentný, lebo niektoré školy si na ministerstve vybehajú dohodu a budú mať potom viac financovania a niektoré školy si nevybehajú dohodu a nebudú mať viac financovania. Tie podmienky zákon nakoniec ani neupravuje, bude to upravovať nejaká podzákonná norma, ale v konečnom dôsledku vy ste, pán minister, v úvodnom slove povedali, že chcete teda zabrániť roztrieštenosti pravidiel, to je také pekné slovo, ťažké roztrieštené pravidlá, no ale v konečnom dôsledku pokiaľ ide o neštátne školy a verejných poskytovateľov a dohody o verejnej službe, tak sa zavádzajú nové roztrieštené pravidlá a naozaj dneska nevieme, aký to bude mať dopad. A obávame sa teda, že vo výsledku niektorým deťom vezmeme alternatívu, ale nevieme im zaručiť, že tie základné školy, to jadro školského systému, sa ako celok stanú kvalitnejšie a inkluzívnejšie.
Otázny je podľa mňa v tomto aj dopad práve k deťom zo sociálne znevýhodneného prostredia a deťom z marginalizovaných rómskych komunít. O tom už dôsledne hovorila moja kolegyňa Kosová a ja len upozorním na to, že pokiaľ chceme zabrániť tomu, aby súkromné školy vznikali ako nástroj segregácie, teda aby nevznikali a zabrániť tomu, že by existovali ako nástroj segregácie, tak tento zákon to v konečnom dôsledku nezakazuje, len to robí drahšie. Čiže stále on umožní, aby si rodičia zriadili súkromnú školu vedľa rómskej osady, ktorá legitímne žiadne rómske dieťa neprijme, akurát teda dostanú od štátu o niečo menej peňazí a o niečo viac si zaplatia tí rodičia, čiže to bude nakoniec iba pre tých bohatších. Ale, žiaľ, tento zákon takéto správanie škôl vlastne nezakazuje.
Na záver teda tejto časti poviem, že áno, my oceňujeme ten zámer zapojiť neštátne školy do nejakého férovejšieho vzdelávania aj detí s rozmanitými potrebami a z toho čo sme s tými školami, veď pravidelne sme v kontakte, aj k tomuto zákonu sme boli v kontakte, vnímame, že aj tam je ochota, aj pri asociácii súkromných škôl, aj pri asociáciách cirkevných škôl je ochota o tom diskutovať, ale naozaj tento návrh, tak ako je nakoniec predložený, nepovažujeme za najšťastnejší.
Aby som teda nehovorila len o téme neštátnych škôl, pozriem sa ešte na iné dopady obzvlášť teda vo vzťahu k deťom so špecifickými potrebami. Až po MPK prišla do novely školského zákona zásadná zmena v oblasti podporných opatrení a poradenského systému. Niektoré hodnotíme pozitívne, myslím si, že pri tých podporných opatreniach to, že sa vrátilo vlastne k pôvodnému zneniu, ktoré bolo pri tvorbe Plánu obnovy, že sa podporné opatrenia delia na tri úrovne, všeobecné, cielené a špecifické, myslím si, že to je dobrý krok. Tu by som však chcela upozorniť na to, že nám vypadli dve špecifické podporné opatrenia a to podľa mňa trošku súvisí a to ilustrujem, lebo to trošku aj súvisí práve s tou otázkou, ako sa dajú vtiahnuť neštátne školy. Zo zákona vypadli podporné opatrenia, ktoré sa týkajú prekonávania fyzických bariér, to je obzvlášť pre deti, ktoré sú na vozíku a podporné opatrenie diétna strava pre deti, ktoré majú nejaké závažné alergie a nemôžu sa bežne stravovať v školskej jedálni. A ja za tým vidím, neviem, ale predpokladám, že to súvisí so snahou konsolidovať a s tým, že sa nedalo zaručiť, že by sa teda zabezpečilo financovanie týchto podporných opatrení na všetkých školách, tak sa to zo zákona dalo úplne von.
Tu by som chcela pripomenúť alebo upozorniť na to, že keď vznikal systém podporných opatrení a ja som vtedy bola pri tom ako úradníčka ministerstva školstva, ako pracovníčka na Pláne obnovy, tak tá filozofia zahŕňala aj nejaký regionálny princíp. Keď sa narodí dieťa, ktoré je nechodiace, ktoré je na vozíku, áno, ideálne by malo ísť do svojej spádovej školy, ale pokiaľ tá škola je silne bariérová, to tak poviem, naozaj má tam veľa schodísk, stará budova, nie je možné ju nejak finančne efektívne rekonštruovať, tak v súčasnosti to bremeno väčšinou nesú rodičia. To je ako s tým prípadom, kde mama obvolala 40 škôl, aby našla školu. Sú to tí rodičia, ktorí potom zúfalo obvolávajú a de facto sa doprosujú a hľadajú riešenie, že kde vezmú na vzdelávanie ich dieťa, aby nezostalo na nútenom domácom vzdelávaní. Tá filozofia, ktorá viac-menej v zákone aj je už teraz, aj sa preklápa, je, že túto zodpovednosť by mal prebrať štát. Túto zodpovednosť majú prebrať regionálne úrady školskej správy. Oni sa majú stať tí zodpovední, oni majú mať prehľad o danom regióne, kde sú bezbariérové školy, kde sú školy napríklad, ktoré podávajú diétnu stravu a to sa môže týkať aj ďalších podporných opatrení. Oni majú vedieť, či tie školy majú kapacitu, oni majú zavolať tomu riaditeľovi a potom po dohode s rodičmi oni môžu tej škole nakázať, toto dieťa musíte zobrať. A štát im preplatí dopravné. To je už teraz. Toto napríklad tiež mohol byť jeden z nástrojov, ako vtiahnuť neštátne školy do toho, aby boli inkluzívnejšie a na tento regionálny princíp poskytovania podporných opatrení. Čo sa, žiaľ, stalo, že v tejto novele zákona tieto dve podporné opatrenia vypadli úplne, čiže rodičia tých detí nielenže si nemôžu zažiadať o bezbariérovosť na svojej škole, ale vlastne aj vypadli z tohto princípu, aby ich odbremenila RÚŠS-ka a aby iný úrad a štát mal zodpovednosť za to, nájsť im školu.
Zároveň sa mení aj systém poradenských zariadení, delenie poradenských úrovní, je to v zákone a tento zákon spája dve úrovne dokopy, takzvaná tretia a štvrtá úroveň. Tretia úroveň je práca s intaktnými deťmi v poradniach, to sú preventívne programy, testovanie školskej zrelosti, práca s nadanými deťmi a podobne a štvrtá úroveň je vo všeobecných poradniach, ale práca už so zdravotne znevýhodnenými deťmi alebo deti v riziku, to už sú deti, ktoré potrebujú napríklad dieťa s náročnou komunikačnou schopnosťou, ktoré je de facto nehovoriace, síce už v školskom veku a potrebuje intenzívnu logopedickú starostlivosť. Tieto dve úrovne sa teraz spojili do jedného, lebo sa povedalo, že veď sa dejú pod jednou strechou. No lenže to je iný typ činnosti.
A tuto vyjadrujem obavu, že ak sa zlúči aj financovanie a potiahne sa ten normatív smerom nadol a povie sa, že aj keď robíte so zdravotne znevýhodnenými, tak dostanete iba nižší normatív, teda to nie je normatív v zmysle ako pre školy, ale to výkonové financovanie poradní, tak už teraz finančne podfinancované poradne ešte viac vlastne necháme finančne vykrvácať, neviem to inak povedať. A hrozí nám, že sa nám ešte viac zhorší nedostupnosť týchto zariadení. A my potrebujeme poradenské zariadenia, to je kľúčový prvok celého školského systému, pokiaľ ide o podporu duševného zdravia, pokiaľ ide o prevenciu toho, aby nám deti s rôznymi znevýhodneniami nezlyhávali v školstve. My tie poradne potrebujeme a tu chcem upozorniť na to, že veľa sa hovorí o súkromných školách. Súkromné školy nám tvoria asi 10 % celého systému. Súkromné poradne nám tvoria skoro polovicu systému. Čiže dajme si pozor na to, aby sme ich nezruinovali, lebo keď ony začnú zatvárať dvere, lebo povedia, že ony sa už finančne nevedia utiahnuť, tak ten poradenský systém nám skolabuje a my nemáme náhradu. Tuto naozaj treba dbať na to, aby bol zachovaný, lebo plní dôležitú funkciu.
No a úplne na záver už pre krátkosť času iba stručne sa ešte pozriem na tému výchovných zariadení, doterajších špeciálnych výchovných zariadení. Viacerí viete, už som sa minulý rok intenzívne venovala téme reedukačných centier, veľmi to vtedy rezonovalo aj v dôsledku tých odhalení generálnej prokuratúry, bolo vtedy prisľúbené, že príde reforma, reforma meškala, ale teda teraz máme na stole nejaké návrhy zmien, je škoda, že tieto návrhy legislatívne nejdú ruka v ruke s nejakou ucelenou koncepciou. A podľa mojich informácií na ministerstve aj vznikla koncepcia, ktorá ale z nejakého dôvodu nikdy nebola predložená vláde, nikdy nebola zverejnená, čiže my nevieme posúdiť týchto pár legislatívnych zmien v kontexte toho, čo sa plánuje s celou sieťou. To, čo však zo zákona vieme vyčítať, je, že chýba znovu riešenie pre pedopsychiatrických pacientov. My máme teraz veľa detí v reedukačných centrách, ktorí v skutočnosti patria na pedopsychiatriu, sú to deti s ťažkými poruchami psychiatrického charakteru a to, že majú potom poruchy správania, je iba dôsledok. Ale oni v skutočnosti by nemali byť v reedukačných centrách, ani im nevedia v tých reedukačných centrách poskytnúť primeranú starostlivosť a ešte tam trpia medzi inými spoluchovancami. Pre tieto deti by mali byť pedopsychiatrické liečebne a ja viem, že to už trošku zachádzame do rezortu zdravotníctva, ale tento zákon ruší liečebno-výchovné sanatória a pred pol rokom, keď sme zvolávali mimoriadny výbor v tejto veci, tak vtedy ste, pán minister, predložili nie koncepciu, ale prezentáciu, v ktorej bolo uvedené, že vznikne aj špecializované liečebné centrum. Taký bol prísľub, teraz to v tom zákone chýba.
Čiže otázka je, čo a registrujem, že ste mali tlačovku s ministrom Šaškom, myslím, že minulý týždeň, kde sa hovorilo o tom, že niečo bude, no to sú vždy také prísľuby, bude koncepcia, bude pracovná skupina, bude všeličo, ale keď už tuto sa ide meniť tá sieť, lebo sa idú rušiť liečebno-výchovné sanatória, otázka je, aké riešenie je navrhnuté pre pedopsychiatrických pacientov. Sú tam, samozrejme, aj niektoré iné pripomienky k reedukačným centrám, napríklad to, že by tam nemali patriť deti mladšie ako dvanásť rokov a ďalšie, ale teda končí mi čas.
Myslím si, že naozaj tento zákon adresuje mnoho dôležitých problémov, mnoho aj dlho odkladaných problémov, to určite uznávam, ale tie riešenia, ktoré sú prinesené, žiaľ, nie vždy naozaj ten systém zlepšia a skôr máme dôvodné obavy, že prinesú mnohé riziká. A to je dôvod, prečo teda nevieme tieto zákony v prvom čítaní podporiť.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo.
Pani kolegyňa Tina, dotknem sa tej časti, kedy si hovorila vo svojom príspevku o deťoch so zdravotným znevýhodnením alebo špeciálno-výchovno-vzdelávacími potrebami. Naozaj je na mieste otázka, čo s týmito deťmi bude ak školy, ktoré ich dnes, najmä súkromné a cirkevné školy, kde som povedal, že na súkromných školách je podiel trikrát väčší ako na štátnych školách, ak by tieto školy museli zvýšiť školné o 600 euro na dieťa a rok a tí rodičia týchto detí, ktoré i tak majú zvýšené náklady, by si to nemohli dovoliť, tak sa budú tieto deti musieť vrátiť do štátnych škôl, z ktorých mnohé odišli do súkromných či cirkevných práve preto, že sme sa o nich v tých štátnych školách nevedeli postarať.
A to nie je obvinenie tých štátnych škôl, to je proste popis stavu a systému, aký na Slovensku v školstve máme. No čo s týmito deťmi bude? Viete, ja vám nepoviem priezviská, ale poviem tri mená, ktoré mi hneď vzišli na myseľ. To boli deti, ktorých rodičia prišli na moju školu, cirkevnú školu, a bola to už tretia, štvrtá, v jednom prípade piata škola v poradí, kde tieto deti chodili od dverí k dverom a zovšadiaľ boli buď s utrpením odídené alebo aj neprijaté. Títo chlapci sa volajú Martin, Matej, Danko a keď stretnem ich rodičov podnes kde na rôznych akciách, tak mi ďakujú za pomaly záchranu života, preháňajú tú zásluhu, lebo to bola kolektívna práca na cirkevnej škole. Chlapci sú úspešní, ale hlavne šťastní. Dokážu sa o seba postarať. Jeden je výborný športovec, jeden je primus absolvent s ocenením dekana na matfyze a ďalší už ani neviem, čím sa zaoberá, aha, ten končí teraz vysokú školu v Banskej Bystri... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)