46. schôdza

Ďakujem pekne za slovo.
Fakt dobré vystúpenie. No asi je úplne asi najväčšia pravda skutočne to, že firmy dnes nepotrebujú pomoc od tejto vlády, skôr od nej potrebujú pokoj, pretože rozhodnutia tejto vlády ich dostali na kraj útesu a niektoré už až za ten útes. A myslím si, že firmy budú posledné, ktorým bude vadiť, že sa dva mesiace nestretneme, lebo nič dobré ich, bohužiaľ, z tejto, z tohto pléna nestretáva a chodia im len ďalšie a ďalšie morové rany, ďalšie a ďalšie ingrediencie toxického kokteilu.
No rozprával si o zadlžovaní, Ivo, a áno, samozrejme, proste do nejakej miery dáva zmysel aj to, aj to zadlženie, ale, samozrejme, proste presne ako si povedal, nesmie to byť prejedané, mohla by to byť investícia. Treba teda proste hľadať pridanú hodnotu v prípadnom zadlžení. No ale určite treba jasne zasa povedať, že tá miera zadlžovania, ako sa Slovensko zadlžuje v dobrých časoch, tá miera, ako sa to prejedá v dobrých časoch, a tá miera úrokov, samozrejme, nijak nie je zdravá. Proste to, čo, tak ako sa Slovensko teraz zadlžuje, tak sa to proste akože brutálne preháňa a je to zlé. To my sme za tou nejakou rozumnou hranicou, že dajú sa používať aj externé zdroje na rozvoj, na kapitálové výdavky alebo tak nejak.
No spomínal si atómovú elektráreň alebo jadrovú elektráreň. No mňa len mrzí, že presne tak, koalícia rozpráva, rozpráva o novej, nových Jaslovských Bohuniciach, o roku ´40, ´45. Ja by som chcel, aby rozprávali o štvrtom bloku, aby sa rozprávalo o tom, že kedy sa konečne tie už vynaložené investície, ktoré boli, už tie miliardy, ktoré sú tam, aby sa to konečne spustilo a aby aspoň v tej tretine to prinášalo Slovensku skutočne nejaké zdroje do štátneho rozpočtu. To je dôležité. A možno nakoniec ešte je svetielko nádeje, oni o tej elektrárni našťastie, ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Pán poslanec Macášek, nech sa páči.

Ďakujem.
Ja by som chcel, pán Štefunko, oceniť váš vyrovnaný a kľudný príhovor, lebo takto by mala viesť celá diskusia alebo rokovanie v parlamente, na rozdiel od dnešného rána, začiatku, kedy z radov Progresívneho Slovenska tu naozaj vyšľahla agresivita voči poslancom.
Rovnako ako pána Viskupiča aj mňa zaujala, zaujal príspevok alebo teda otázka jadrovej elektrárne, zvlášť preto, lebo ak si spomínate, za vlády Roberta Fica bola zachovaná, zachovaná jadrová elektráreň v Jaslovských Bohuniciach. Za vlády Roberta Fica sa rozbehla alebo rozbehlo rozšírenie jadrovej elektrárne v Mochovciach a jednotlivých blokoch a za vlády Roberta Fica naozaj prichádza k takému, myslím si, že veľmi strategickému rozhodnutiu o vybudovanie ďalšieho bloku jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach. A ono to vyplýva, tá výška alebo teda ten, tá kapacita, z možností slovenskej prenosovej sústavy, takže to nebolo rozhodnutie politické, ale vyložene odborné, na základe podkladov, ktoré sa týkajú jednak kapacity Jaslovských Bohuníc, ale hlavne tých prenosových sieťových sústav. Takže asi toľko. Ďakujem.

Reagovať bude pán poslanec Štefunko.

Ďakujem veľmi pekne.
Zuzka Števulová, ďakujem veľmi pekne za tvoj príspevok. Ty si hovorila, že ničiť, ničiť, ničiť, to mi tak pripomína to, že učiť sa, učiť sa, učiť sa, a marxisti-leninisti by, radšej by mali zostať pri tom učiť sa, učiť sa, učiť sa, lebo to ničiť, ničiť, ničiť je taký ako kebyže mimo ideologického ako kebyže rangu, v ktorom by mali zostať. Používaš termín gang, ktorý mi akože vadí preto, lebo mi pripadá také cool, vieš? Gang, vieš, akože raperi a tak ďalej. A určite akože, a ja by som, ja by som navrhoval termín taký pekný slovenský že svoloč. A má to ináč aj ruský pôvod, je to ako kebyže niečo pekné a je to proste presne to, čo, čo to charakterizuje, týchto našich kolegov, takže že používajme slovenské slová, veľmi si na to potrpím, Zuzana, aby, aby proste sme dali zadosť aj našemu krásnemu jazyku.
No a teraz spomenula si takisto aj to, že premiér teda sa vybral do Bruselu a minul teda svoj, svoj drahocenný čas v lietadle na prípravu tým, že uverejnil video, kde nakydal na Európsku úniu, kde ide ako kebyže zachraňovať a pýtať peniaze. To je že ináč že strašne pekná vlastnosť, ale zároveň je to proste taký problém, že on stále kritizuje Európsku úniu ako tú, ktorá ako nejakým spôsobom zaostáva. No len keď si zoberieme tie rebríčky v rámci Európskej únie, tak my sme úplne na konci a za jeho vlády sme sa ešte, ešte prepadli z tých 20. miest na tých, no 26. alebo 27. To znamená, že to mi pripomína ten vtip toho Záhoráka, že ide proste po diaľnici chlapík a v rádiu hovoria, že ide niekto v protismere a on hovorí, že čo, čo jeden, že všetci idú v protismere. No a toto je vlastne to.
A, pán Macášek, ďakujem... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďalej je prihlásený do rozpravy pán poslanec Hajko, ale nevidím ho v sále, takže stráca poradie.
Pani poslankyňa Kleinert, nech sa páči.

Dobre, ďakujem pekne.
Ja by som sa chcela vyjadriť k tomuto bodu rozpravy, k výročnej správe o stave hospodárstva. Ale ja sa obávam, že my tu žijeme jeden smutný príbeh, ktorý ale teda žijeme dlhodobo. V podstate celý môj dospelý život od pätnástich rokov, kedy teda bola revolúcia, ja som tak verila tomu, ako sa veci môžu zmeniť, a potom prišiel Mečiar a bral nám tu energiu, aby sme zachránili sa aspoň v tých základných štruktúrach a dostali sa do Európskej únie. A potom prišiel Robert Fico so svojou svoločou, pätnásť rokov už tu je a on už v tejto chvíli likviduje a aj vy, bohužiaľ, poslanci a poslankyne koalície, nielen aktívny a taký naozaj že život plný príležitostí nielen našej generácie, ale už aj našim deťom. A chcela by som sa vyjadriť na konkrétnych príkladoch, aby ste aj porozumeli tomu, že o čo vlastne tu ide práve pri tej výročnej správe o stave hospodárstva Slovenska.
Ono len v januári sa do bankrotu prepadol aj známy výrobca prémiových odevov z Ružomberka I-Legal Art. A táto firma bola na trhu na Slovensku v podstate okolo takmer 40 rokov a už to proste nevládala. Tak ako to nezvládli iné firmy ako Ecco, Makyta, Cerna, Zornica a tak ďalej, mnohé z nich už si síce nechali nejaké meno, ktoré bolo slávne, ale robia už len nákup a predaj, žiadnu výrobu. Kedysi bol textilný priemysel, na tom by sme sa mohli zhodnúť, na Slovensku výkladnou skriňou Slovenska, začalo to už viac ako pred sto rokmi, keď sem prišli rôzni podnikatelia z Európy a naozaj spravili tu zo Slovenska výkladnú skriňu. No ale v súčasnosti tie podniky už nie sú schopné konkurovať zahraničným a napríklad ako spomenutá Makyta, ona tu bola 85 rokov, a teda už definitívne svoje brány zavrela, mala 125 zamestnancov už na konci. Ďalších 300 zamestnancov stratilo prácu v nemeckom závode Eterna v Bánovciach nad Bebravou, kde sa šili košele. Alebo v roku 2024 oznámila aj čadčianska textilka s vyše 200 zamestnancami, tá vyrábala pančuchový tovar pre známe európske značky a tak ďalej, majiteľ dokonca výrobu presúva do zahraničia. Hovorím o textilnom a odevnom priemysle aj preto, pretože som v ňom dlho fungovala a viem, o čom hovorím.
No a je to skutočne preto, že 14 rokov Ficových vlád absolútne ignorovali dokonca aj vlastné dokumenty, ktoré mali vytvorené. Napríklad asi 10 rokov dozadu aj viacej, si myslím, že to je asi 13, vznikla správa o stave kreatívneho priemyslu Slovenskej republiky ešte za pána ministra Maďariča. Tá napríklad spomína, že podpora módneho dizajnu a jeho integrácia do väčších prezentácií, ako napríklad aj tie v súčasnosti napríklad olympijské, k tomu sa dostanem, môže priniesť exportné a marketingové efekty, potenciálne zvýšenie obratu a pracovných miest, napríklad hovorí o tom, že je potreba zaradiť podporu exportu a internacionalizácie kreatívneho priemyslu do hospodárskych a ekonomických politík štátu, podporovať účasť na výstavách, veľtrhoch, medzinárodných prezentáciách a dosiahnuť, aby sa kreatívny priemysel stal dôležitou súčasťou reprezentácie Slovenska v zahraničí. Akurát, že by to nemohlo dopadnúť tak, ako to dopadlo, to znamená že výlety pre rôznych papalášov, ktorí si odškrtnú, že išli sme na veľtrh. A vyzerá to tam, ako to vyzerá, že si tam zopár ľudí proste dá vínko a potešia sa, potľapkajú sa po pleciach a domov nedonesú vôbec nič.
A skúsim teraz konkrétne. V týchto dňoch žijeme olympijským sviatkom, držíme palce všetkým našim športovcom a športovkyniam, ktorí aj v ťažkých podmienkach sa skutočne zodpovedne pripravujú a naozaj sa snažia reprezentovať Slovensko. My sme im za to všetci vďační. No ale teda, a tak, ako je to veľkým sviatkom, tak deje sa aj to, že je ten otvárací ceremoniál aj zatvárací, aj celé to vlastne okolo toho, čo sa deje celé týždne, tak ono vlastne je to reprezentácia tých jednotlivých krajín. Otvárací ceremoniál napríklad je obrovskou, miliónovou príležitosťou pre prezentovanie sebavedomých a autentických aj odevných kolekcií. Tieto dávajú priestor lokálnym dizajnérom, budujú identitu, podporujú ekonomiku a hlavne dávajú cielenú príležitosť lokálnym dizajnérskym talentom. Ono naša ekonomika ide dolu vodou a my sa musíme chopiť absolútne každej príležitosti na podporu domáceho rastu. Ale Slovensko, ako vidíme, opäť posunulo celú zodpovednosť za vytvorenie odevnej kolekcie poľskej značke. Čiže pán Huliak, proslovenský hejslovák, tam skacká v poľskej bundičke, hej, od radosti, aby ste akože vedeli, že čo asi je výsledok tohoto celého.
V úplnom, je to proste naozaj proste problém, pretože napríklad olympijský výbor z verejných zdrojov získava financie. Tento rok ich získal najviac vo svojej histórii. Malo tak skutočne jedinečnú príležitosť podporiť nielen športový, ale aj umelecký talent a lokálnu odevnú výrobu. To ešte ani nehovorím o paralympijskej výprave, ktorá mala byť rovnako oblečená, ako napríklad Česi to majú, že obidva tímy sú v rovnakých uniformách oblečené a je úplne jedno, čo si myslíte o tom, ako to vyzerá, hej, lebo už to vidím vo vašich hlavách, je to úplne jedno, proste malo to byť rovnaké. Paralympionici, keď nastúpili k prezidentovi, tak to bola ešte vizuálne, bola to ešte väčšia tragédia ako naši olympionici, bohužiaľ. Ale teda hlavne je to vytvorené, oni si to dali vytvoriť zase v Taliansku.
Ten proces totižto je taký, ak vám ide v hlave to, že má to byť športová uniforma a tak ďalej, to nie je pravda. Na olympijskom ceremoniáli je to tak, že máte nejaký reprezentačný odev, potom máte nejaký odev na voľný čas a potom máte individuálne športové oblečenia. Ten reprezentačný odev môže byť akýkoľvek, môžte si to, čokoľvek vymyslieť, môže to byť najväčšia kreativita, bláznivosť, pretože bude vás vidieť milióny ľudí a vy môžte prezentovať slovenskú výrobu, slovenského návrhára, slovenský, slovenskú kreativitu. Potom je oblečenie na voľný čas, ktorý sa predpokladá, že bude ako keby voľnočasové športové, veď logicky ide o športovcov, a potom sú tie individuálne športové. Do toho prichádza marketing, ktorý je na celom svete vizibilný v jeden čas. Môžu sa tie odevy predávať online, offline, pop-up shopy a tak ďalej. Jednoducho my ako Slovensko by sme mohli dať na dlhé mesiace prácu ľuďom u nás v našich výrobách - krajčírom, technológom, grafikom, hocikomu, kto vlastne zapadá do tohto reťazca. A že je tých profesií naozaj veľa, viem povedať z vlastnej skúsenosti. My napriek tomu sme to proste odhodili a posunuli sme to poľskej značke, ktorá nám tu dá pár desiatok odevov, ktoré nám dá zadarmo, a potom si už všetko ostatné rieši sama. A to ja pritom naozaj nehovorím, že tá poľská značka robí zle, pretože robí logicky svoj vlastný biznis, tá je ako keby nezaujímavá.
To, čo je zaujímavé teraz v tejto rozprave, čo chcem tým povedať, je, že olympijský výbor dostáva financie z nášho spoločného rozpočtu a mal by sa minimálne pozrieť na to, ako do toho zainteresovať náš dizajn a našu výrobu.
A to ešte nehovorím o zahodenej príležitosti typu Trenčín. Teraz budeme mať naozaj krásne, krásny ceremoniál, to myslím úplne vážne, v Trenčíne, ktorý sa stal Európskym mestom kultúry roku 2026. A vy, keď si poviete Trenčín mesto, čo vám napadne? Trenčín - mesto módy, že? A Trenčín - mesto kultúry - mal pôvodne dokonca aj vo svojom takom tom VidBooku prepojenie olympiády v Miláne a dizajnu, ale, samozrejme, nemohol sa k tomu dopracovať, pretože kašlal na to, bohužiaľ, aj vláda za pani ministerky kultúry Milanovej, ale, bohužiaľ, úplne najviac to dorazila ministerka Šimkovičová, ktorá síce teraz tam príde asi v pekných topánočkách si to tam odklopkať, ale urobila presne nula celá nič pre to, aby sme prepojili tieto dve perfektne vizibilné udalosti.
Mám málo času, vedela by som o tom hovoriť ďalej. Je to ale proste veľmi konkrétny príklad na tom, ako my dlhé roky zahadzujeme príležitosti, ako dlhé roky nedávame dôraz na to, že my tu potrebujeme kultúru a dizajn a nemôžeme my hovoriť, že ten herec je dobrý a ten herec je zlý, a však to nie je o tom, tu je proste, tu je jednoducho podhubie celé kultúrne, umelecké, kreatívne, ktoré potrebuje dostať príležitosti. My tu nemáme byť arbitri toho, či sa nám niečo páči, alebo nepáči, my tu máme vytvárať príležitosti, aby tí ľudia mohli vymýšľať, inovovať, aby mohli nakoniec na základe toho, že sa vytvorí nejaká emócia a tým pádom aj emócia o krajine, aby vedeli doniesť prácu, reálnu prácu ľuďom u nás na Slovensku, aby skutočne každá krajčírka vedela, a to vám hovorím, že by vedela, keby vyrábala veci pre hokejistov alebo pre niekoho, že jej práca má zmysel a keby jej zamestnávateľ jej zároveň mohol za to aj adekvátne zaplatiť. Nestáli by sme dneska pred výročnými správami, ktoré nám hovoria o tom, ako tu naše podniky musia zatvárať, lebo nie sú konkurencieschopné. No keď nemáte jednoducho čím zaujať, tak naozaj niekedy aj toto je problém. Ale my všetci, samozrejme, vieme, že problém je udusenie ekonomiky, je to štrnásť rokov, teraz pätnásty rok vlády Roberta Fica, ja už naozaj sa neviem dočkať, kedy už táto vláda skončí, pretože zahodené príležitosti sú smutnou vizitkou našej krajiny a potom akurát tu máme tak festival podpriemeru.
Ďakujem.

Na vaše vystúpenie šesť faktických poznámok.
Nech sa páči, poslankyňa Števulová.

Dani, som veľmi rada, že si sem priniesla, priniesla túto oblasť a tento príspevok, lebo presne hovoríš, to je, to je festival zahodených príležitostí a festival podpriemernosti. Naozaj zle sa to počúva a je to hanba, keď si človek uvedomí, že krajina s odevnou tradíciou, akou sme kedysi boli, v podstate dá robiť olympijské odevy inej zahraničnej značke. To už akože kde sme, že títo ľudia, čo tu otrepávajú nám o hlavu národovectvo, neviem aké etické rokovacie kódexy, ako tu máme chodiť oblečení, akí máme byť Slováci a tradičné hodnoty a bla-bla-bla, prosto tieto kecy? Takto, na takýchto veciach sa ukazuje, že akí sú oni podpriemerní, akí sú oni zaostalí, ako to naozaj myslia, že oni to majú len ako nejaké vety, ktoré si myslia, že ich publikum potrebuje počuť, ale za tým nie je žiadna stratégia, za tým nie je nič, čo by malo nejaký pozitívny dopad na Slovensko. Pretože presne ja som tu vo svojom príspevku hovorila o nejakých veľkých dátach, ale tie veľké dáta sa skladajú z takýchto príbehov, ako si povedala, z toho, že minister financií nedokáže nadizajnovať žiadnu pomoc nejakému odvetviu napríklad módnemu, priemyselnému, lebo však veď to je kombinácia financií, toho, že nejakého ministra, ministerku na ministerstve kultúry to napadne, že tu máme nové ministerstvo športu, kde Huliak sa zaoberá akurát tak lotériou a v tom zvyšku voľného času musí čeliť žalobe našej kolegyni Lucii Plavákovej za svoje grobianstvo. Toto že, toto sú fakt že ľudia, ktorí sú absolútne podpriemerní a nemajú tejto krajine čo priniesť.
A ešte by som teda povedala, že možno aj dobre, lebo však si zober, že be careful what you wish for, ešte by sme tu mohli mať tie olympijské uniformy z kávových zŕn alebo tri rôzne druhy ako polepy na našich policajných autách. Tak neviem, že čo je horšie.

Celé vystúpenie bolo mimo témy, ale nechajme ich hovoriť, aby nemali pocit, že im berieme slovo.
Takže, pán poslanec Karas, nech sa páči.