Vážená pani predsedajúca, vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, dovoľte mi povedať pár slov k zámerom prevodu majetkových účastí Slovenskej republiky zastúpenej ministerstvom hospodárstva a Fondu národného majetku na podnikaní spoločnosti Slovak Telekom a návrhu postupu naloženia s majetkovými účasťami.
Ak uvažujeme o predaji zvyšného podielu štátu v spoločnosti Slovak Telekom, chcel by som úvodom povedať pár slov aj k tomu, čo sa stalo pred 15 rokmi. Vtedy sa prvá vláda Mikuláša Dzurindu rozhodla vykonať poriadok v tomto dominantnom telekomunikačnom operátorovi a vpustiť doň strategického investora. Z pohľadu uplynulého obdobia treba konštatovať, že urobila jednoznačne správne. Z bývalého štátneho podniku sužovaného všetkými vtedajšími chorobami, zlým riadením, technickou nevyspelosťou, šafárením nezodpovednej vlády, sa stala moderná zisková firma, a to aj napriek tomu, že jej pribúdali konkurenti. V priebehu času sa stal problémom prístup štátu k dividendám.
Nemecký akcionár Deutsche Telekom vlastniaci 51 % akcií sa zdráhal rozdeľovať na dividendy všetok dostupný zisk. A tak sa štát vlastniaci zvyšných 49 % akcií cítil ukrátený. Tu zas treba spomenúť, že úspechom boli vysoké zisky sčasti sprivatizovanej firmy, čo pred rokom 2000 nebolo vôbec samozrejmosťou. Preto sa mohli stať predmetom zvýšeného záujmu vysoké potenciálne dividendy. To bolo výsledkom práce nových manažérov, angažovaných nemeckým investorom. Oni zhodnotili firmu tak, že dnes môžeme hovoriť o doprivatizovaní hodnotného podielu.
Samozrejme, dividendová politika presadzovaná nemeckým investorom sa štátu páčiť nemusí. A ak sa stáva preň príťažou, je logické, úplne logické, že zvažuje predaj aj zvyšných akcií. O tomto sa uvažovalo už dávnejšie, aj v predchádzajúcej vláde Ivety Radičovej už v roku 2011.
Po desiatich rokoch pod manažérskou kontrolou Deutsche Telekomu bol Slovak Telekom konsolidovanou, úspešnou a ziskovou firmou, strategický investor uplatňoval moderné a efektívne riadenie, konsolidoval mobilného operátora, vniesol moderné technológie s pozitívnym vplyvom na hodnotu firmy. Predaj minoritného podielu už vtedy predstavoval jedinečnú možnosť, ako pri dobrom ocenení na tomto úspechu zarobiť.
Odhad ceny 49 % akcií predstavoval pred nejakými štyrmi rokmi necelú jednu miliardu eur, žiaľ, pre predčasný pád minulej vlády sa predaj akcií neuskutočnil.
Myšlienku predaja akcií si osvojila aj druhá vláda Roberta Fica. Pochopiteľne, nemohla s ňou vyrukovať hneď po voľbách v roku 2012, lebo by tým preukázala kontinuitu so svojou predchodkyňou a najmä by sa prihlásila k privatizácii. Tú, samozrejme, pred voličmi odmietala, dištancovala sa od nej a v programovom vyhlásení po zostavení vlády tak aj prezentovala. Konala s oneskorením, kým sa však rozhýbala, pomery na trhu telekomunikačných operátorov sa o niečo zmenili. Pribudlo teda viac európskej regulácie, konkurencie na vnútornom trhu, čo sa prejavilo menšou atraktívnosťou nesprivatizovaného podielu spoločnosti Slovak Telekom. Prešľapovanie na mieste a vyčkávanie na vhodnú chvíľu, aby vláda Roberta Fica nebola obviňovaná z utajovaných privatizačných chúťok, tak s veľkou pravdepodobnosťou hodnotu podielu do dnešných dní znížilo. To by sa možno dalo pochopiť, veď každá vláda sleduje politické ciele svojich členov.
No pochopiť sa nedá to, čo sa dialo od začiatku od roka 2014, namiesto toho, aby vláda prišla s návrhom, napísaným scenárom, ako maximalizovať výnosy z predaja zvyšných akcií, začala potichu vyjednávať s investorom. Na jednej strane ho obviňovala, že hatá vyplácanie primeraných dividend, čím štát prichádza o desiatky až stovky miliónov eur, na druhej strane ponúkla možnosť, ako z privatizovaného doprivatizovania vyjsť s najlepším výsledkom. Inak nemožno hodnotiť podpísanie utajovaného memoranda spred roka kde vláda vyšla majoritnému akcionárovi v ústrety. Pritom mala konať v zmysle akcionárskej zmluvy podpísanej pri prvej fáze privatizácie Slovak Telekomu ešte v roku 2000. Ktorýkoľvek akcionár má podľa tejto zmluvy právo predať svoje akcie cez burzu. Ak by sa tak rozhodol, nepotreboval by súhlas ďalšieho akcionára, ba, naopak, ten by mu musel poskytnúť súčinnosť. Takýto predaj sa mal organizovať na náklady Slovak Telekomu. A neznášal by ich predávajúci akcionár.
Ak by ktorýkoľvek z akcionárov sa rozhodol speňažiť svoj podiel na burze, pričom sa predpokladalo využitie služieb bratislavskej burzy a niektorých zo zahraničných búrz, ostatní by nemali žiadne predkupné právo. Pôvodná akcionárska zmluva teda zabezpečovala slovenskému štátu prostredníctvom príslušného ministerstva a Fondu národného majetku maximalizovať príjem z predaja svojich akcií bez akýchkoľvek povinností voči Deutsche Telekomu. Až keby sa neporadil predaj cez burzu, mohol by si Deutsche Telekom uplatniť predkupné právo a získať akcie od štátu priamo.
Dalo by sa logicky očakávať, že vláda Roberta Fica bude postupovať podľa tohto predpísaného scenára, nielen preto, že vraj bola na Deutsche Telekom naštvaná pre obmedzovanie vyplácania dividend, ale aj preto, aby z doprivatizovania získala maximum, veď získané peniaze chcela najskôr použiť na vykúpenie súkromných zdravotných poisťovní a najnovšie na spätný nákup akcií Slovenských elektrární. Nestalo sa tak.
Vláda podpísala s nemeckým akcionárom memorandum, z ktorého vyplýva niečo úplne iné. Najskôr nechá oceniť svoj podiel v Slovak Telekome, čo určite nebude lacný špás, tentoraz už nie na účet Slovak Telekomu, ale na účet predávajúceho, teda štátu. Keď bude mať potom ocenenie k dispozícii, pouvažuje, či ponúkne Deutsche Telekomu uplatnenie predkupného práva alebo predá akcie cez burzu.
Posun je teda zrejmý, nemecký akcionár bude mať právo licitovať s vládou o cene a predaj cez burzu bude pravdepodobne len akési záložné či, dnes možno povedať, fiktívne riešenie. Predaj cez burzu či viaceré burzy by predstavoval pre Slovak Telekom povinnosť splniť pravidlá transparentnosti.
Ak predstavitelia vlády neboli doteraz spokojní s transparentnosťou procesov, ktoré sa udiali vo vzťahu k spoločnosti Slovak Telekom, a jej majoritného akcionára Deutsche Telekom, práve vstup na burzu mohol odhaliť mnohé veci, lebo tam platia prísne pravidlá zverejňovania interných informácií, a odvrhnutie burzy, pričom priamy predaj štátneho podielu súčasnému nemeckému akcionárovi, prípadný, túto možnosť, po ktorej vláda volala, odvrhne.
Nemám žiadne informácie o tom, aké sú vnútorné vzťahy v Slovak Telekome, z vyjadrení predstaviteľov štátneho akcionára však možno predpokladať, že s nimi neboli spokojní, kam sa teda podela dovtedajšia nespokojnosť, keď vlani vo februári už bola vláda ochotná podpisovať s údajným nositeľom zákulisnej firemnej politiky priateľské memorandum?
Ak by sme aj chceli veriť tomu, že vláda Roberta Fica hľadala čo najschodnejšiu cestu, ako predať štátne akcie, nemôžeme sa vyhnúť podozreniu, že skutočným dôvodom bol vlastný záujem pár jednotlivcov, ktorí by mali zastupovať záujmy štátu, konať práve takto.
Štát má dnes skutočne nízku šancu ovplyvňovať priamo vývoj v Slovak Telekome a ak má na to nejaké páky, tak sú len nepriame, napríklad cez legislatívu alebo regulačnú politiku.
Vyplácanie dividend je tiež v rukách majoritného akcionára, a preto je správne ak chce predať svoj podiel, kde otázka je, za koľko to má byť.
Ako som už uviedol, ten najvhodnejší moment vláda premeškala, no podľa môjho názoru 49-percentný podiel má ešte stále vysokú hodnotu, ale všetko, čo sa deje za ostatné dva roky, naznačuje, že možno počítať s ďalším poklesom výťažku z tejto transakcie.
Tá miliarda eur, o ktorej sa hovorilo a hovorila o tom s vážnou tvárou vláda Ivety Radičovej pred štyrmi rokmi, sa stáva nenaplneným snom.
Predložený materiál, o ktorom rokujeme, potvrdzuje, že doprivatizovanie Slovak Telekomu asi nebude pre štát to najvýhodnejšie. Ten proces by sa mal zastaviť, možno prehodnotiť a stransparentniť, pretože nejde len o majetok vlády, ale aj o majetok nás všetkých. Ďakujem za pozornosť.
