Videokanál klubu

Vážení dvaja páni podpredsedovia, vážená pani ombudsmanka, vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte povedať pár slov k tomuto príspevku, ktorý tu teda odznel. Iste bol dobrý, troška dlhý, lebo všetci sme to čítali, a teda vieme, čo v tom príspevku je. Snáď stačilo sa zamerať na konkrétne body, aby bolo viac poznámok, viac diskusií, tu je na to priestor.
Samozrejme, Slovensko tak ako iné krajiny v Európe porušuje ľudské práva skupinovo menej, individuálne často. Závisí to vždy od vzťahu nejakého šéfa, človeka nad vami alebo človeka okolo vás, suseda, ktorý proste naraz začne vaše právo, ktoré máte, porušovať. A keď je toho už veľa, tak to by sme si mali všimnúť nejakou interpeláciou, zákonom, otázkami na ministra, opatreniami a tak ďalej. Je tu na to u nás veľa nevládnych organizácií, veľa iných organizácií, ktoré si to dávajú do vienka, ale, samozrejme, stále tá situácia nie je taká, aká by mala byť.
Volanie po systémových opatreniach je veľmi múdre.
Len systémové opatrenie napríklad. Prečo je tu 1,3 mil. exekúcií, prečo nebankové subjekty terorizujú nás všetkých a požičiavajú nám bez záruky a tak ďalej a tak ďalej, zmluvami s malými písmenami a potom nás terorizujú a exekvujú a robia zle?
Voľby do obecných zastupiteľstiev. Dnes je možnosť sa trvale prihlásiť hocikde, môže sa to robiť aj masovo, zvoliť si svojho starostu a potom vypadnúť odtiaľ. No to je taká systémová vec, ktorej by sa mala zabrániť.
Neplatenie faktúr je hrubé porušovanie ľudských práv. Peniaze sú, ale tie sa stratia po ceste a tomu, kto všetko urobil, sa vlastne nedostane nič a nabalia sa tí hore, čo neurobili nič, jedine to, čo sprostredkovali.
Mnohí podnikatelia sa napríklad sťažujú na to, že majú stále daňové kontroly, a niektorí zase (napríklad colníci) chodia stále za nimi. Mám kolegu, ktorý obchoduje s tabakom veľmi seriózne, ale každý týždeň má colníkov na krku. A tam sedia, vyprávajú a tak ďalej. Čiže to je tiež niečo také, čo by sa systémovo malo vylepšiť.
V správe mi chýba, ani slovo tam o tom nie je, alebo už sa nepamätám, či to tam náhodou aj predsa je, Stratégia pre ľudské práva. Viete, že to bol dokument, ktorý tu tri roky polarizoval spoločnosť, rozštiepil ju, veľké diskusie, veľa peňazí. Teraz sa už schválil aj v Rade vlády, aj vo vláde. Ja som žiadal, aby sa aj tu o tom debatovalo, raz za rok by sa mohli ľudské práva tuná predebatovať široko, neuspel som s tým.
Je jasné, že tie prílohy, ktoré sú tam, sú veľmi nehomogénne na rôznych úrovniach, 105 strán tam je venovaných problematike LGBTI. Čiže to je aj v tomto smere nevyvážené. Keď som sa pýtal na to nedávno ministra Lajčáka, povedal mi, že tie problémy nie sú súčasťou schválenej správy. To tu občas, teda druhýkrát som spomínal.
Čiže iste by bolo dobré tomuto venovať kapitolu Stratégia, pohľad a možnosti spolupráce, napríklad s Radou vlády. Túto tu absolútne nevidím. Ja na tú Radu vlády chodievam a je tam s kým spolupracovať.
A potom chýbajú také témy hodnotové, by som povedal, napríklad ochrana života, eutanázia, potraty a rôzne iné veci, ktoré k nám tlačia z Európy, z Európskeho parlamentu (rôzne riporty, správy, estrely, Lunacek a tak ďalej. Zasahujú do našich kompetencií. A to by si ombudsman mohol všimnúť, proste je to kompetencia národného štátu, a nie kompetencia Európskeho parlamentu.
Ja som tu tiež niekoľkokrát povedal, ako je možné dnes, aby seriózny muž sa dostal do basy na rok, na dva roky. Tak viem o prípade, 13-mesačnom pobyte v Leopoldove a potom prepustení so všetkými poctami, poctami v tom zmysle, že šesť rokov je odvtedy a ešte mu ani tú zálohu nedali. Stačí, aby vás niekto obvinil, že sexuálne zneužívate svoje deti, šesť rokov sa z toho nebudete vedieť dostať a nakoniec vás prepustia a povedia, všetko bolo v poriadku. Pritom sa nestane nič nikomu, ani vám, ale ani tým, ktorí to urobili, a ďalším, ktorí to vyšetrovali, a tak ďalej, celý reťazec. Čiže to sú tiež prípady systémovej zmeny pre ombudsmana. No iste je tu úrad, ktorý urobil kopu práce, aj keď niektorými svojimi postojmi, ku ktorým sa vrátim, urobil aj kopu nepráce.
Je dobré, že správa je už teraz, je to za rok 2014 správa, čiže pár mesiacov po začiatku roka, v minulosti to bolo omnoho neskôr, mnohé z toho už bolo neaktuálne, a určite je lepšia ako minulá. To je isté. Vtedy, pamätáte sa, parlament ju vrátil na prepracovanie a pani ombudsmanka vtedy nechcela tú správu prepracovať. Tak potom sa aj parlament troška zaštorcoval. A podľa mňa, hoci som nebol pri tom, aj preto je mimoriadna správa ešte z augusta 2013, už do pléna nedošla.
A potom je naozaj aj pre nás trápne, aj pre všelikoho trápne, že tie podnety a návrhy na odporúčania Národnej rady (strany 95 až 105), to je 10 strán veľmi dôležitých podnetov. Pani ombudsmanka tvrdí, že neboli splnené, že proste napriek tomu, že už dlho sa požadujú, nikto sa k nim nikdy nevrátil. Ja myslím, že to troška súvisí s tými minulými problémami. Ale iste sa treba k nim vrátiť, aj keď nemyslím len na Národnú radu, sú aj mnohé ministerstvá, samozrejme, ale Národná rada by ich mohla posvätiť alebo nejakým spôsobom schváliť. Čiže proste nemôže za to len parlament, že sa tieto podnety, z ktorých mnohé sú opodstatnené, nedostali vôbec na prerokovanie.
V I. časti správy sa pani ombudsmanka opakuje, čo bolo aj v minulosti. Detailizuje, z veľmi jednoduchých prípadov potom, ktorým sa venuje aj na niekoľkých stranách, ani nie generalizuje, len popíše ich a niečo povie k tomu, samozrejme, keď je sloboda pobytu a pohybu, jeden prípad, keď je právo na informácie, päť prípadov, keď je ochrana vlastníctva práv, tri prípady, sme hovorili o tom, ochrana, právo na materinský jazyk, jeden prípad, ochrana súkromia v rodinách, tiež nie málo prípadíkov, proste jeden až päť prípadov. A ich popíšeme, to je však dobré, len trošku to do Národnej rady, si myslím, celkom nepatrí.
Detailný popis, nejaký prípad, že v Dunajskej Strede nedali rodný list, v ktorom bol len maďarský text, tam bolo aj niečo iné, nejakých pár súvislostí s týmto, to teda nie je systémová vec, to sa dá aj softvérovo polhodinovou opravou aj zmeniť, aby to všade už ináč nebolo.
Súdy bez zbytočných prieťahov. Je tam 191 prípadov. Čiže to je naozaj veľa, ale to všetci vieme, že tie prieťahy kade-tade stále sú a že to dlho trvá a za tým je všeličo. Čiže to je téma, pri ktorej naozaj systémovo treba zmeniť zákon, neumožniť takéto prieťahy odsúvania a neriešenia.
Kapitola 4.3 je Ochrana manželstva, rodičovstva a rodiny. Tam by som podstatne viac očakával, zase prichádzame len s prípadmi v Humennom alebo v Bratislave alebo ešte niekde, ako sa niečo tam v súvislosti s touto témou nevydarilo.
Táto časť sa mi zdá naozaj slabá. A dneska je tá rodina naozaj v kríze, sú na to rôzne príčiny, iste, ale súvisí to troška aj snáď s osobným postojom pani ombudsmanky, ktorý sa prejavuje najmä v súvislosti s referendom, ktoré tu nedávno bolo, a s jej vystúpeniami, ktoré sa mi naozaj zdali nekompatibilné s našou ústavou, s našimi zákonmi. Tak na jej účasť vlani na pochode PRIDE a prejav sme už mohli snáď aj zabudnúť. Možnože aj toho roku to tak bude. Ale to, že naraz vytvorila tlačovku 22. januára, kde pokračovala v spochybňovaní ústavy a platných zákonov, sa mi už nezdalo celkom férové. Ja som potom požiadal, aby sa o tomto rokovalo tu v parlamente, lebo tak sa mi to zdalo. Možnože ešte k tomu dve vety poviem. Tu to nebolo schválené. Tak potom som dal dokonca až podnet na generálneho prokurátora, aby preskúmal, či je to v súlade s poslaním tohto úradu podľa článku 151a ods. 1 ústavy, s rozhodnutím Ústavného súdu o referende, ktoré nedávno bolo, a či obsah výrokov nebol v rozpore aj s článkom 41 Ústavy Slovenskej republiky, lebo v ústave je jasne napísané, že manželstvo je jedinečný zväzok medzi mužom a ženou a Slovensko si manželstvo všestranne chráni, napomáha dobru a tak ďalej.
Len pani ombudsmanka na tej tlačovke vtedy hovorila o manželstve osôb bez ohľadu na ich sexuálnu orientáciu, čiže to nie je manželstvo podľa ústavy, aj o možnostiach, aby do manželského zväzku mohli vstúpiť osoby rovnakého pohlavia alebo viac ako jeden muž a viac ako jedna žena. Pritom argumentovala tým, že mnohé deti vychovávajú dve osoby rovnakého pohlavia, čo je príklad matky dieťaťa žijúceho v spoločnej domácnosti s jeho matkou alebo otca dieťaťa s jeho otcom. To sú celkom iné prípady, samozrejme.
No a potom aj ďalšie iné spochybnenia. Nechcem to tu citovať, ale bolo to veľmi zvláštne, keď proste vrcholný predstaviteľ ľudských práv spochybnil manželstvo tak, ako ho dneska chápeme, a že sexuálna orientácia uchádzača o osvojenie dieťaťa z právneho hľadiska nezohráva žiadnu úlohu, referendum nemá tú silu, aby zastavilo vývoj spoločenských vzťahov, môže niečo spomaliť, ale nezastaví ho, vyučovanie v oblasti sexuálneho správania či eutanázie by bolo naozaj problematické, mohlo by spôsobiť chaos vo vyučovaní a tak ďalej.
Tak už som povedal, že naša ústava definuje manželstvo, že je veľká promiskuita partnerov rovnakého pohlavia, bohužiaľ, tie štatistiky sú katastrofálne. Už som ich tu raz spomenul. Boli to americké štatistiky. Svedčí to o tom, že dávať deti do takýchto nestálych vzťahov bez muža a ženy je riziko.
No a potom nemecký projekt Hrou proti AIDS, ktorý sa na Slovensku desať rokov používa aj pre žiakov vyšších ročníkov základných škôl, ukazuje, že je najvyšší čas rodičom dať možnosť neakceptovať takéto experimenty. Ja som dal interpelácie na ministra školstva, na ministra zdravotníctva na túto tému. Veľmi zaujímavo mi odpovedali, v podstate o tom, že to nie je akreditované pre školstvo a ako sa to dostalo vlastne do zdravotníctva a čo majú rodičia aj škola urobiť, keď ten projekt nechcú, lebo ten projekt je naozaj veľmi, by som povedal, technický, čo sa týka sexu, a vôbec nie je taký, čo sa týka vzťahov a nejakých iných vecí. Ale už som, myslím, tuná raz povedal.
No a treba tiež zdôrazniť, to zas ja hovorím, že idea o rodovej rovnosti, v ktorej sa pohlavie odlišuje od rodu, je nám cudzia. A teda ju nejako dokonca dávam blízko marxizmu, ktorého sme sa po štyridsiatich rokoch zbavili. A teda gender ideológia je ďaleko od nášho myslenia. Dobre, tak toto bol asi Ende.
Záver by som ešte povedal taký, že nuž páčia sa mi, veľmi, až by som povedal, tie poznatky z tých prieskumov, tie sú naozaj konštruktívne a na úrovni, sú dobre vybrané aj témy, Rómovia napríklad, takým štýlom mala byť písaná celá správa, školstvo, voľný čas pre chudobné deti.
Reedukačné centrá sa troška snáď aj mystifikujú. Ja chodím občas medzi ne. Nedávno som v jednom z nich bol. Napríklad pán Argaláš má v Senci svoje Reedukačné centrum. To je skutočne jedno zo vzorových. Bol som tam, strávil som celé poobedie u nich. Choďte sa tam pozrieť. Isteže sú niekde aj centrá, ktoré nezasiahla nejaká reorganizácia, kde sa deti aj ponižujú. Len naozaj tie deti už nie sú deti ani mládež, ale sú to mladí delikventi, s ktorými si nevie rodina rady. A napríklad aj u pána Argaláša som našiel človeka, ktorého tam rodina dáva. Tretina z nich je, čo ich tam rodina dáva. A som sa pýtal sympatického chalana: „Koľko si tu?“ Štyri roky ho rodina odtiaľ nechce zobrať späť. Čiže to má aj trolinku hlbšie príčiny.
Aj téma seniorov je veľmi dobre spracovaná. Samozrejme, je tu Rada pre seniorov, ktorá to má v náplni, ktorá môže podstatne viac pretlačiť veci. Čiže ja veľmi odporúčam spojiť sa s Radou pre seniorov, prísť tam a dať nejaké návrhy. Pred pár dňami sme robili program na tento rok. Mohlo sa to tam dostať. Pán minister Richter práve hovoril, že sa nevyčerpajú peniaze na starostlivosť o ťažko chorých a tak ďalej, že proste mnohé veci tam nefungujú, pretože tam nie je o to záujem.
Regionálne pracoviská by, samozrejme, mali byť, kde ale ja si myslím, že kompromisom by mohli byť nejakí dvaja úradníci alebo úradník jeden so sekretárkou v Banskej Bystrici, jeden v Košiciach. A to keby ste zobrali aj z tohto staffu a dali tam ľudí, tak by vás to odbremenilo a nevyžadovalo by si to iné financie.
Posledný podnet. To som tu už pred rokom hovoril, že ombudsman by mal každý týždeň hovoriť aspoň päť minút v rozhlase a päť minút v televízii, jasne prípad, s ktorým sa stretol v posledných týždňoch, dňoch, popísať, nech ľudia vedia, čo sa tuná v ľudských právach robí. To je jeho aj povinnosť. Aj rozhlas, najmä verejnoprávny, by to mal zobrať, lebo potom je to také zvláštne, že naraz príde niekto na tlačovku, ktorá je mimoriadne dlhá, mimoriadne je všade napísaná, ktorá práve spochybňuje veci, ktoré tu nateraz platia. Takže ďakujem za pozornosť (15 minút). Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Ja len veľmi krátko a predovšetkým chcem poďakovať všetkým, ktorí sa zúčastnili tejto celej rozpravy, diskusie. Ja si myslím, že je treba, aj keď nemám veľké očakávania, ale je treba, aby sme o tejto téme rozprávali, aby sme o tomto probléme rozprávali. A chcem vyzvať, samozrejme, predovšetkým pánov poslancov vládnej strany SMER, predovšetkým pána Podmanického, ktorý síce teraz telefonuje, ale ja mu chcem poďakovať, lebo zakaždým, keď bol tento návrh tuto v parlamente, pán poslanec kolega Podmanický tento návrh podporil a dokonca sa aj v jednom prípade verejne, teda vystúpil a hovoril, že ho podporí, tento návrh.
Takže v podstate bodaj by bolo veľa takýchto poslancov zo strany SMER, aby tento zákon podporili, pretože skutočne rieši problémy tých ľudí, ktorí to potrebujú. A koniec koncov vôbec, celý ten systém podnikania na Slovensku, o ktorom tu aj hovoril pán kolega Fecko, že teda koho vlastne podporujeme, ja si myslím, že malé a stredné podniky sú skutočne takou živou súčasťou hospodárstva Slovenska, sú veľmi flexibilní, vedia reagovať na zmeny na trhu a pod. Títo by určite mali dostať priority, tie veľké podniky, aj keď sú ťažkopádnejšie, ale zas sú finančne na tom lepšie. Majú vyššie finančné rezervy. Môžu v podstate ísť do nejakých väčších rizík, čo v podstate malé a stredné podniky nemôžu. Ale nechcem to tu teraz rozvíjať. V každom prípade chcem všetkým poďakovať za účasť na rozprave a teším sa na ďalšie stretnutia.

Ďakujem pekne kolegom, ktorí na mňa reagovali. Hneď na začiatok poviem, že áno, napíše blog, že lacné diaľnice. Tri úseky pôjde tohto roku otvárať, lebo viete, blížia sa voľby. Tak tie lacné diaľnice toho roku pôjde otvárať a bude strihať pásky a bude ľuďom hovoriť, že tu máte diaľnice. No tak jeden úsek už rok mal fungovať. Ďalšie dve meškajú polroka. Preto je tá ich politika veľmi cynická.
Veľmi cynická, naozaj, pán kolega Viskupič, nielen živnostníci, podnikatelia, ale aj ich zamestnanci trpia tým, že nedostali zaplatené. Niektoré médiá predsa len prinášali príbehy ľudí, nielen podnikateľov, ale aj ich zamestnancov, ktorí nemajú vyplatenú výplatu, lebo firma, pre ktorú robia, pracuje zase pre Doprastav a ten tiež skončil v reštrukturalizácii. Poznám aj osobne viacerých z nich. S kolegom Hudackým sme niektorým pomohli určitú časť vyriešiť minulého roku. Ale odkedy prišla reštrukturalizácia aj na Váhostav, tak už sa riešiť, samozrejme, nedá nič. SMER tu vládne za posledných deväť rokov, sedem. On je zodpovedný za to, ako je aj táto politika na Slovensku nastavená. Ak my toto navrhujeme od augusta 2012, čo tu vláda robí tri roky, keď o tom vie? Prečo to nerieši premiér? Iné veci vie riešiť v skrátenom legislatívnom konaní za 2-3 dni. Aj toto mohlo prísť v skrátenom legislatívnom konaní. Preto sme ho 50 poslanci vyzvali, aby riešil zákon o reštrukturalizácii.

Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené dámy a páni, piatok poobede o pol druhej, účasť jedného poslanca SMER-u. No niektorým sa to aj ťažko počúva, pán kolega Hlina. Vládnym poslancom za SMER sa to niektorým aj ťažko počúva, lebo predpokladám, aspoň niektorí z nich žijú v reálnom živote a stretávajú sa a tie maily dostávajú aj oni o tom, ako im píšu drobní živnostníci, podnikatelia, že nedostali zaplatené od Váhostavu, Doprastavu. Keď nám chodí toľko mailov, predpokladám, že im chodí dvakrát toľko mailov. A vedia o tomto probléme a vedia o ňom možno tak dlho, ako aj poslanci za KDH, ktorí od augusta 2012, pozrel som si to, dámy a páni, v auguste 2012 bol prvýkrát predkladaný tento návrh zákona o subdodávateľoch.
Áno, rozprávali ste sa tu pred chvíľou o spravodlivosti. Naozaj, ak by na Slovensku bola účinná spravodlivosť a aby bola účinná vymáhateľnosť práva, možno by sme nepotrebovali zákon o ochrane subdodávateľov. Možnože počet konkurzov a reštrukturalizácií by nebol niekoľkonásobne väčší, ako v okolitých krajinách. Ak by živnostník, ktorý by nemal zaplatenú faktúru po lehote splatnosti, by ju dal na súd a ten súd do dvoch, troch týždňov vydal rozhodnutie a on išiel za exekútorom a on exekvoval ten Váhostav, Doprastav, tak by si to nabudúce ten Váhostav, Doprastav rozmyslel, lebo každý mesiac by do konkurzu a reštrukturalizácie určite nevstupoval a živnostník by vedel, že ak mi nezaplatí, tak je tu účinná spravodlivosť, súdna moc, ktorá rozhodne a nemusím sa báť. Môžem robiť pre takúto firmu, ale na Slovensku to nefunguje. To je ten problém.
Súdne rozhodnutia prichádzajú po niekoľkých rokoch a exekútori voči občanom dôchodcom zasahujú okamžite, ale voči veľkým firmám z portfólia pána Širokého nezasahujú. Aj preto na tejto schôdzi a na predposlednej schôdzi, tuším, že päť návrhov zákonov o konkurze a reštrukturalizácii, všetko od opozičných poslancov, ktorí a snažia riešiť túto situáciu, veľmi zlú situáciu tisícov živnostníkov, Váhostav, tuším, tisíc dvesto živnostníkov, ktorí majú nezabezpečené pohľadávky. Stovky v Doprastave, ja k tomu pridávam aj firmu TSS GRADE, ktorá sa menej spomína, ale to je firma, ktorá robí momentálne zákazku za dvestoštyridsaťštyri miliónov rekonštrukciu trate medzi Zlatovcami a Trenčianskou Teplou pri Trenčíne. Dvetisíc, alebo firmu Eurobuilding. Ale firma TSS GRADE, firma Doprastav, Váhostav, oni ešte dneska sa označujú za lídrov slovenského stavebníctva. Robiť zákazku za dvestoštyridsaťštyri miliónov pre štát, to už je niečo. Zaujímavé, že boli druhí v poradí, že prvého v poradí, ktorý bol o štyridsať miliónov lacnejšie, tak tých sa zo súťaže dalo preč. A firma TSS GRADE mesiac na to išla do reštrukturalizácie. To je zaujímavé, že?
Prečo hovorím o zákone, o konkurze a reštrukturalizácii, keď tu máme zákon o subdodávateľoch? O ochrane subdodávateľov pri verejnom obstarávaní. Prečo o tom hovorím? Nuž preto, lebo všade vo svete a aj na Slovensku, akurát, že na Slovensku v niekoľkonásobne väčšej miere je zákon o konkurze a reštrukturalizácii situáciou, keď sa dlžník dostáva do situácie, keď má viacej záväzkov, ako majetku, keď je v stave insolventnosti a musí sa to legislatívne nejako riešiť. A ten zákon o reštrukturalizácii má vo svete názov niekde reorganizácia a niekde sa to volá zákon o odpustení časti dlhov. Natvrdo sa to volá - zákon o odpustení dlhov - a tam musia veritelia tým, ktorým dlhuje, oni musia zvážiť tú situáciu, o ktorej napríklad hovoril aj kolega Hlina, že dlžník je naozaj v stave, že firma funguje, robí relatívne efektívne a z určitých dôvodov, možno aj geopolitických, nedostala zaplatené za svoju prácu a preto, preto dlhuje aj tým subdodávateľom a subdodávatelia, veritelia sa rozhodnú v tejto výnimočnej situácii, opakujem, výnimočnej, keď nedostal dlžník zaplatené, povedia, že dobre, časť dlhu ti odpustíme, funguješ ďalej, lebo my chceme s tebou spolupracovať ďalej. Ale to je výnimočná situácia, keď tá firma musí splniť veľmi prísne podmienky a konkurzný súd ju veľmi prísne kontroluje.
V Nemecku je tak, že ten konkurzný súd, keď toho dlžníka vyzve cez poštu, tak v priebehu niekoľko dní sa musí dostaviť a vysvetliť, ak sú s niečím veritelia nespokojní. Ak tak neurobí, okamžite ich dajú do konkurzu. No ako je to na Slovensku? Veľké množstvo reštrukturalizácií, lebo firmy, lídri slovenského stavebníctva zistili, že takto si môžu, aj keď majú zaplatené od štátu, pravidelné platby od štátu a toto tu zvýrazňujem, zopakujem, oni majú platené to, čo si nakalkulovali, to, čo podpísali zmluvu, dobrovoľne a slobodne podpísali zmluvu, dostávajú zaplatené a cez to všetko oni nevyplácajú svojich subdodávateľov a objavili kúzlo reštrukturalizácie. Idú do reštrukturalizácie, zabezpečené pohľadávky sú, musia cez ten veriteľský plán splniť a zostanú nezabezpečené pohľadávky, malí živnostníci, podnikatelia, ktorých nevyplatia. Toto je zvrátené. To je zvrátená predstava o reštrukturalizácii, ktorá na Slovensku je, lebo tá firma dostáva zaplatené.
A prečo o tom hovorím? Nuž preto, lebo táto situácia je samozrejme veľmi zlá a ja by som ju obrazne nazval, že mlieko je rozliate a treba ho poutierať, aby došlo čo ku najmenšej škode. Ale ak by platil zákon o ochrane subdodávateľov pri verejnom obstarávaní, vážený pán kolega zo SMER-u, od augusta 2012, na konci roku 2012 mohol byť účinný, od 1. 1. 2013 mohol byť účinný. Títo subdodávatelia by systémom, ktorý navrhujeme, boli do pomerne dosť veľkej miery ochraňovaní. Po prvé musel by ich ten hlavný dodávateľ všetkých nahlásiť aj Úradu pre verejné obstarávanie a akonáhle by nedostali zaplatené v určitej lehote, mohli by sa obrátiť na hlavného dodávateľa, ale aj na Úrad pre verejné obstarávanie a ten by dal príkaz hlavnému dodávateľovi, aby vysporiadal túto požiadavku. Ak nie, mohol by stratiť osobitné postavenie verejného obstarávateľa a dokonca by mohol o túto zákazku aj prísť. Zaviedol by sa aj určitý poriadok, ktorý v našej legislatíve nie je, keď my poznáme len hlavného dodávateľa a investor dneska vôbec subdodávateľov nemusí poznať. Žiadne oprávnenie legislatívne na to subdodávatelia nemajú.
Poznám prípady, ja som hovoril, ale zopakujem to tu znova, keď určitý subdodávateľ sa obrátil na hlavného investora a povedal: "Idem ti vymontovať na tú čističku odpadových vôd, idem ti vymontovať kompresory." On povedal: "Prečo mi ideš vymontovať kompresory, keď ja som zákazku vyplatil hlavnému dodávateľovi?" "Lebo nemám zaplatené." Dneska nie je ani v tom urobený poriadok, aby všetci museli povinne nahlásiť týchto subdodávateľov a v súkromnom sektore a my sme sa inšpirovali súkromným sektorom a investormi v súkromnom sektore, si takto strážia všetkých subdodávateľov a strážia si aj platby, lebo sú to ich peniaze. Sú to peniaze toho investora, ktorý púšťa tie peniaze a jeho zaujíma, či tie kompresory sú na konci vyplatené alebo svietidlá, aby subdodávateľ, malý živnostník neprišiel a nevymontoval to.
A preto pri verejných zákazkách, pri peniazoch zo štátneho rozpočtu, pri eurofondoch, o to zvlášť je dôležité, aby štát sledoval ten tok peňazí, tých verejných peňazí. Keď si to vedia súkromníci zariadiť, tak štát nevie urobiť si poriadok? Alebo nechce si urobiť poriadok?
Dámy a páni, aká bola odpoveď vládnej strany SMER, ministrov za SMER na náš návrh? Dve línie, boli dve línie. Prvá línia bola od ministra Počiatka, ktorý na nás reagoval, keď sme predkladali tento návrh zákona, že je to len štvorstranový návrh. Je to len štvorstranový návrh a toto nerieši nič a prečo niečo také prijať a oni niečo prijmú, vláda niečo prijme. Dobré ráno, vláda Roberta Fica! Dobré ráno, máme rok 2015, neprijali ste nič. A plne súhlasím, lebo už som to aj v médiách povedal, čaká sa na ukončenie reštrukturalizácie Váhostavu, lebo Doprastav už má tento plán urobený, TSS GRADE to už má za sebou. Čaká sa na ukončenie reštrukturalizácie Váhostavu a potom slávnostne prijme niečo vláda Roberta Fica? To je ignorancia a cynizmus od Roberta Fica, že takto sa vysmieva týmto živnostníkom a podnikateľom, ktorí sú od týchto lídrov slovenského stavebníctva takto oklamaní.
Dámy a páni, druhá línia, ktorú na naše návrhy hovorí sám Robert Fico, je, že problém, ktorý je najväčší samozrejme na výstavbe diaľnic, lebo títo lídri slovenského stavebníctva stavajú hlavne diaľnice, rýchlostné cesty, to znamená biznis majú so štátom, áno, Váhostav stavia aj garáže, podzemné, na Hrade, takže to je tiež štátna zákazka, takže väčšina ich biznisu je so štátom, tak Robert Fico hovorí, že problémy tieto firmy majú preto, lebo stavajú diaľnice, lacné diaľnice z éry Jána Figeľa alebo vlády Ivety Radičovej. To je obrovské klamstvo, ktoré používa Robert Fico mediálne opakovane. Pripomína mi ministra propagandy Josepha Goebbelsa, ktorý hovoril, že stokrát opakovaná lož je pravdou. Je to klamstvo Roberta Fica.
Firmy dobrovoľne a slobodne nakalkulovali ceny, ktoré dali do poctivej súťaže, ktoré boli spustené a dobrovoľne podpísali zmluvy na túto výstavbu. Tí z vás, ktorí ste nepracovali v stavebníctve a nevideli ste nikdy stavebný rozpočet, tak rozpočet na diaľnicu má niekoľko desiatok strán a je tam položkovite vypísaná každá jedna položka, každý kubík betónu, štrku, každý jeden klinec tam má svoju položku. Tieto firmy to neodhadujú. Tieto firmy to neodhadujú na kilometer, ako sa to bežne v médiách skratkovite používa. Tu sa kalkuluje, oni majú na to technikov, inžinierov, niekoľko desiatok majú na to softvérové programy. Softvérový program vám kubík betónu rozkalkuluje až do posledného litra vody, ktorý je tam používaný a takto vytvoria cenu, ktorú ponúknu do súťaže. A za nás tie súťaže bolo férové, nikto nechodil za tými firmami a nehovoril im, akú cenu majú nakalkulovať. A nikto ich nenútil s pištoľou pri hlave, ako povedal kolega Sulík, aby podpísali zmluvu. Veď oni to slobodne vykalkulovali a slobodne podpísali tú zmluvu.
Šéfovia Váhostavu povedali pri otázke na martinskú diaľnicu, že či tá teda cena nie je príliš nízka, odpovedali nie, máme to vykalkulované tak, že počítame aj s nie veľkým, ale s miernym, myslím si, že povedali s trojpercentným ziskom. To pri takomto objeme je ešte podnikateľsky prijateľné. Ale ak by aj napočítali s nulovým ziskom, je to slobodné ich rozhodnutie.
Dámy a páni, dovolím si použiť jeden príklad, ktorý je, by som povedal, aj zo slovenskej praxe, ale ja si ho vymyslím, samozrejme. Minister Kaliňák, minister vnútra bude objednávať, chce kúpiť autá, stovky, tisíce. Je to reálne, deje sa to raz za dva, tri roky napríklad pre políciu. Polícia potrebuje po určitých rokoch nové autá, tak on vypíše súťaž na autá. Zadefinuje, aké tie autá majú byť, aké majú mať parametre, a prihlásia sa s veľkým predpokladom slovenské automobilky, ktoré ich máme už niekoľko na Slovensku a oni, oni v tej súťaži ponúknu cenu za príslušný tovar, v tomto prípade za autá. Víťaz, vyjde z toho víťaz - slovenská automobilka, ona ich vyrobí, podpíše zmluvu, vyrobí ich, dodá tento tovar, dostane zaňho zaplatené a následne tá automobilka vyhlási na Slovensku: "Ja svojim subdodávateľom, tým, ktorí mi dodávajú súčiastky, pneumatiky nárazníky, svetlá, ja im nezaplatím, lebo som dal lacnú cenu za auto. Viete si túto situáciu predstaviť, čo by nastalo? Čo by urobili majitelia tej príslušnej automobilky s tým manažmentom, ako vy ste nakalkulovali tú cenu? Ako by si to obhájili? Ako by stratili renomé tie firmy? Mohli by si toto dovoliť?
Dámy a páni, ale to isté, samozrejme, nevieme si to predstaviť, to isté robia tieto stavebné firmy. Oni nakalkulovali, oni podpísali zmluvu, dodávajú tovar, za ktorý dostávajú zaplatené, ale subdodávateľom nevyplácajú. Je to zvrátené a preto potrebuje Slovensko v tejto situácii zákon o ochrane subdodávateľov pri verejnom obstarávaní. Preto je to klamstvo Roberta Fica, že nevyplatení živnostníci, podnikatelia na Slovensku môžu, teda nie sú vyplatení preto, lebo tu boli nejaké lacné diaľnice. Diaľnice, na Slovensku za vlády Ivety Radičovej súťažili v súťaži, ktorá vygenerovala ceny, ktoré sú európske. Aj okolité krajiny - Česko, Poľsko, Nemecko - Nemecko má na kilometer diaľnice, keď to prepočítavalo české riaditeľstvo diaľnic a ciest, 286 úsekov diaľnic v Strednej Európe a vyšli im z toho priemerné ceny v nížine a v miernej pahorkatine, v Nemecku cena za kilometer vyšla nižšia. Je pravda, že v Nemecku niektoré časti diaľnic platia VÚC-ky, alebo vyššie územné celky, ale prečo by na Slovensku mal stáť kilometer diaľnice dvoj, trojnásobne viacej ako v Česku, Rakúsku, Maďarsku alebo Poľsku? Ak nás Robert Fico obviňuje z toho, že sme súťažili lacné diaľnice, chce on stavať drahé diaľnice? Chodil on za firmami a organizoval, aké ceny diaľnic majú ponúkať do súťaže? Lebo logicky to z toho vyplýva. My sme nechodili za firmami, aké ceny majú ponúkať, ani sme ich nenútili, aké ceny majú kalkulovať, ani akú zmluvu majú podpísať. Ak zmluvu podpísali, majú ju dodržať, ak je vymáhateľnosť práva na Slovensku, majú zaplatiť aj svojim subdodávateľom nielen podľa desatora, ale aj podľa Obchodného zákonníka. A preto by som chcel vládnych poslancov vyzvať, aby podporili tento návrh zákona, ak minister spravodlivosti povedal, že sa ním vie inšpirovať, v druhom čítaní vieme zapracovať doňho aj pripomienky.
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne za všetky príspevky. Pán kolega Poliačik, asi sme sa celkom neporozumeli. V podstate ja som hovoril, že štát musí v tomto smere ako intervenovať do týchto procesov. Samozrejme, že štát skrz legislatívu má ošetrovať všetky tie podnikateľské vzťahy alebo obchodné vzťahy medzi, teda medzi podnikateľmi, či už cez Obchodný zákonník, kde sa vymedzujú povedzme maximálne lehoty splatnosti faktúry a podobné veci a takisto zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ktorý, už sme sa tu zhodli, aj Lojzo Hlina to hovoril, že ten by mal skôr byť orientovaný na tie mimoriadne prípady, keď sa firmy dostávajú do problémov, do konkurzov, že musí vyhlásiť konkurz a štát by mal rozhodnúť, že v ktorých prípadoch povolí tú reštrukturalizáciu a v ktorých nie. Ak samozrejme je to mimo tohto podniku alebo firmy, ktorá sa dostane do týchto problémov a v podstate zamestná množstvo ľudí, tak samozrejme je treba zvážiť, aby, aby tá reštrukturalizácia prebehla. Ale nie, ak sú reštrukturalizácie pripravované účelovo, aby sa vlastne, aby sa nepomohlo skutočne tým veriteľom a hlavne tým malým podnikateľom a živnostníkom.
Čo sa týka zverejňovania týchto, týchto informácii o týchto malých podnikateľoch, živnostníkoch cez ten portál. No možno, ja som minule organizoval takú jednu, také jedno stretnutie práve s tými podnikateľmi, ktorí mali tie problémy, prišli tu, nehovorím, že nie všetci chcú, ale ja som ich tak trochu podporoval v tom zmysle, že je treba, aby sa spojili, aby možno sa stretli títo, ktorí, ktorí sú v týchto problémoch, aby ukázali možno aj vláde priamo pred Úradom vlády a možno aj tu pred parlamentom, aby poukazovali na tento problém. Aby toto nenechali len tak a my, že samozrejme v tomto im budeme pomáhať. Takže nejakú formu určite, aby sme to viac medializovali, aby sme to viac dostali pred ľudí.
No a čo sa týka podpory podnikateľov... (Prerušenie vystúpenia časomerom).

Ďakujem pekne, pán podpredseda. Ja v podstate iba tak na doplnenie toho, čo tu povedal aj kolega Hlina a v podstate aj, čo tu zaznelo vo faktickej poznámke. Tým, že tejto problematike sa venujem už od roku 2012, koniec-koncov ja to vnímam, ten problém, už prakticky ono to tak vypuklejšie začalo prenikať svojím spôsobom, ako vznikla tá hospodárska kríza v roku 2007-2008. Predtým tá druhotná platobná neschopnosť, mali sme ju možnosť registrovať kedysi začiatkom 90. rokov, keď nikto nikomu neplatil. To boli iné dôvody a samozrejme, že nikto vám nerobil, neurobil, či už nedodal tovar alebo službu bez toho, aby sme mu nedali nejaký preddavok, alebo dokonca dopredu zaplatili a podobne.
Potom neskôr sa tá situácia zlepšila, prišla určitá hospodárska konjunktúra, dalo sa povedať, že je to v poriadku, aj keď aj vtedy boli problémy, po roku 2007-2008 vlastne tento problém začal sa výrazne vyostrovať a ja som si uvedomil aj v roku 2012, že s tým musíme niečo robiť a predovšetkým, čo sa týka verejných zdrojov, pretože tam štát nieže môže, ale má povinnosť intervenovať do týchto procesov. A poviem od toho prvotného, by som povedal, vstupu tých verejných zdrojov od obstarávateľa, až po toho posledného subdodávateľa, ktorý vlastne sa podieľa na dodávke tovaru, služby, resp. stavebných prác. Čiže štát musí odkontrolovať ten tok tých verejných zdrojov, lebo má mať takéto výhrady, niekto mi, teda niektorí ľudia mi hovoria, že ale veď štát nemôže intervenovať do nejakých obchodných vzťahov medzi dvoma subjektmi, podnikateľskými subjektmi, áno to je pravda, ale nie vtedy, keď tam nie sú verejné zdroje.
Akonáhle sú tam verejné zdroje, ktoré idú od obstarávateľa a vlastne sa podieľajú na realizácii tejto zákazky, až pokiaľ nie je ukončená, pokiaľ skutočne nie je odovzdaný tovar, služba, resp. skolaudovaná nejaká stavba, dovtedy štát má právo intervenovať do týchto procesov. A toto si je treba uvedomiť. A ak si zoberieme, že vo verejných zákazkách ročne sa otáča cca 2 mld. eur, uvedomte si tú sumu, 2 mld. eur a keď z tých 2 mld. eur si tí tzv. úspešní uchádzači, čiže tí vyvolení, ponechajú väčšinu týchto zdrojov a vlastne nedávajú, neposkytujú tieto prostriedky ďalej tým subdodávateľom, čo tu hrozí? Veď tu v podstate hrozí kolaps tým malým, povedzme sčasti stredným podnikateľom, ale predovšetkým tým živnostníkom, ktorí sú teda najviac zraniteľnejší, najzraniteľnejší a jednoducho nemôžu sa brániť.
A už prichádzam k tomu, ako reagujú jednotlivé subjekty, ktoré by mohli intervenovať do toho procesu, okrem samotného štátu, samozrejme, a to prostredníctvom legislatívy a ak teda vláda nie je schopná, tak mala akceptovať nás, zákonodarcov, ktorí chceme pomôcť tomuto procesu, ale ani médiá tomu nie sú nápomocné. Médiá, viete, niekedy vstupujú do takýchto, akože kvázi riešenia problémov, čo sa čudujete, že akú váhu tomu dávajú, tomu ohromného problému teraz, ktorý teraz tu je, ako keby sa ich to nedotýkalo. Viete, ja už teraz mám tú skúsenosť, že už štvrtýkrát dávam, ale tie médiá to nezaujíma, absolútne ich to nezaujíma, veď čo, veď nič sa nedeje.
Ďalší problém, čo tu Lojzo Hlina hovoril, a to je zastrašovanie, to je zastrašovanie tak tých jednotlivých podnikateľov, tých, ktorí nedostali zaplatené, tých veriteľov, tých živnostníkov malých, ale v podstate aj celé skupiny týchto podnikateľov prostredníctvom tých asociácií, ktoré majú, či už živnostníkov, komory a pod. To sa mi sťažovali, že v podstate, viete, ony akýmsi spôsobom sú stále napojené nejak na, buď na tie veľké podniky, alebo aj na štát, ktorý povedzme v tomto prípade vláda, ktorá kryje týchto darebákov, ktorí neplatia. A tak radšej sú ticho.
Viete, my sme vytvorili portál "nezaplatili mi faktúru", kde dostávame desiatky, stovky podnetov od týchto malých živnostníkov, malých podnikateľov, ktorí sa sťažujú, ktorí opisujú svoje príbehy, to by som vám dal prečítať, to už je, možnože vydám aj knižku z toho, v akých zúfalých situáciách sú. Ale akonáhle im poviete, že teda, že aby prišli na nejakú tlačovku, akonáhle im poviete, a či môžete zverejniť, minule som aj čítal, ale s tým, že som neuvádzal ich mená, teda názvy firiem, resp. u živnostníkov mená, lebo sa boja, lebo ešte stále veria, no veď viete, situácia je taká, ja potrebujem žiť a oni mi teda nezaplatili zatiaľ, ja ešte čakám, že asi mi zaplatia, alebo možno mi zaplatia a viete, oni sa dostávajú k ďalším a ďalším zákazkám a predsa len mám šancu, keď nebudem sa nejakým spôsobom sťažovať, alebo nedám to na súd, že predsa ešte k tej zákazke sa nejakej dostanem a ešte takýmto spôsobom môžem fungovať.
No, ale toto je systém nejaký? Toto je nejaké fungovanie nejaké? Toto je podnikateľské prostredie, ktoré by malo pomáhať podporovať tých, ktorí berú zodpovednosť za seba, za svoje rodiny a odbremeňujú štát? A ešte nielenže odbremeňujú, ale sa podieľajú daňami, odvodmi, v podstate na tvorbe sociálneho systému, na tom, aby štát mohol cez OPC, cez verejné projekty zveľaďovať infraštruktúru, všetko čo je nevyhnuté a oni doplácajú prakticky na to všetko.
A najhoršie, viete, čo je ešte, že štát tým, že tí darebáci, tie veľké firmy, tí tzv. úspešní uchádzači vlastne neplatia týmto svojim subdodávateľom a ešte nie sú, a tým pádom dosť často povedzme v prípade Váhostavu, že niektorí tí živnostníci ani možno ani nie preto, že by nechceli, že poviem tak dosť, už nebudem, lebo možno nemá jednoducho na to, povedzme si, zoberme, keď má niekto, nejaký živnostník nákladné auto a tam participuje, chodí tam v podstate voziť nejaký materiál, on nemá už na naftu, čiže on vlastne už nemôže pokračovať na tejto stavbe a potom sa nečudujme, že tie zákazky, tie stavby stoja a máme príklady pri Prešove, pri Levoči, čo všetko stojí, už polročné, ročné pomaly meškanie, o aké hodnoty prichádza tento štát? O aké veľké hodnoty prichádza tento štát?
Na jednej strane, keď vládna strana alebo vláda argumentuje tým, ako je treba rýchlo robiť, riešiť dopravnú infraštruktúru cez veľké PPP projekty, pretože o aké ďalšie hodnoty prichádzame tým, že z časového hľadiska povedzme meškáme a podľa nich PPP projekty, to sú rýchle, rýchla realizácia a toto ich netrápi, že niektoré úseky diaľnic stoja nedokončené pol roka, rok, tam neprichádzame o hodnoty, tam absolútne neprichádzame o hodnoty. Čiže toto sú len také útržky toho, čo, čo sa deje jednoducho, o čo prichádza táto krajina a v konečnom dôsledku predovšetkým tí chudáci, tí malí podnikatelia, živnostníci, pričom tie dopady, nejdú, nejdú, alebo štát neprichádza, len štát teda, že už nie sú schopní povedzme zaplatiť odvody, alebo prípadne už nehovoriac o nejakých daniach, ale jednoducho oni nie sú schopní už zabezpečovať vlastnú rodinu so živobytím.
Čiže toto sú, toto sú vážne, toto sú vážne dopady, ktoré s týmto súvisia, ale ja neviem, ako chceme pokračovať v podstate vo fungovaní tej takej štandardnej ekonomiky, ak zabijeme tých malých podnikateľov a živnostníkov, ktorí aj teraz, no síce ten, ten sektor malého a stredného podnikania plus živnostníci vytvára takmer 50 % pracovných miest a významný podiel na hrubom domácom produkte. Neviem, ako chceme ďalej pokračovať na Slovensku a hovorím, nie je ani, ani sa nečudujem, že Európska komisia za rok 2014 vyčíta Slovensku vo svojej správe, že podnikateľské prostredie sa výrazne zhoršilo. Ani sa vôbec nečudujem.
Takže toľko na dôvažok. Samozrejme, že v prípade, ak budete mať ešte nejaké pripomienky alebo návrhy, podnety, takže môžem ešte reagovať potom na záver.
Zatiaľ ďakujem za pozornosť.

Ďakujem, pán predsedajúci, aj za gratulácie, prichádzajú ešte stále, veď Slnko sa pohybuje, aj keď je zatemnené, takže pre niekoho je devätnásteho až dnes, ale k veci. (Povedané so smiechom a reakcie z pléna.)
Som presvedčený, že tak, ako predkladateľ predložil návrh, ktorý tu je, a keď sme rozprávali o tých návrhoch, ktoré tu odzneli predtým a týkali sa samosprávy, že vychádzajú z poznania situácie, ktorá sa tu ukázala po 15. novembri, tak tento prípad je, bohužiaľ, ešte aktuálnejší, pretože trvá ďaleko dlhšie, ako nejaké mesiace a naozaj tie dopady, ktoré z takto nastavených pravidiel, ktoré na Slovensku fungujú, sú naozaj no, tragické až katastrofálne. Ak by sa niektorá agentúra, v ktorej sa venujú prieskumu verejnej mienky, alebo sledujú, aký je názor v spoločnosti, ak by sa práve zamerali na tieto okolnosti, tak som istý, pretože ešte predtým, ako som prišiel do Národnej rady, som pracoval v praktickej výrobe, alebo v reálnej praxi práve v oblasti výstavby a výstavby veľkých inžinierskych projektov, kde aj z osobných skúseností vlastne viem, ako prebiehajú tie vzťahy medzi víťazom súťaže a medzi poddodávateľmi.
Takže tento návrh naozaj úprimne, a dokonca môžem povedať, že s odbornosťou navrhuje riešenie, ktoré už malo byť a keď nie je, tak bolo by veľmi správne, aby čo najskôr bolo. Preto len vystupujem z tohto miesta, lebo tak, ako kolega Hlina povedal, opakovanie je matkou múdrosti. Čiže niektoré vystúpenia vzhľadom na to, že naozaj tejto téme sa médiá nevenujú tak odborne a so zaujatím, ako by si to situácia vyžadovala, tak zostáva tu aspoň televízny kanál a som presvedčený teda, že nejaké zrnko padne na úrodnú pôdu, aby aj občania, iní, nie tí, čo podnikajú, lebo tí presne vedia, že v akých situáciách sa nachádzajú ich rodiny a najbližší príslušníci, vedia, ako sa dostali do situácie, keď v záujme toho, aby splnili ako poddodávateľ svoje povinnosti a úlohy, tak nielenže zaplatili DPH, odviedli odvody, zaplatili mzdy, ale ešte si zobrali aj úvery, alebo pôžičky, aby vôbec toto mohli zvládnuť. A nakoniec je záver taký, že nemajú skoro nič.
Takže z toho dôvodu je nanajvýš aktuálne, aby sa tento parlament touto vecou zaoberal. Osobne, aj keď samozrejme nie sú nejaké veľké predpoklady na podporu, ale nestrácam nádej, lebo naozaj ide o vec, ktorá je tak potrebná, že ak by neboli nejaké iné okolnosti, tak nikto z toho parlamentu by nemal váhať a nemal by nepodporiť posunutie tohto návrhu do druhého kola.
Ďakujem.

Vážená pani podpredsedníčka Národnej rady, vážené panie kolegyne, kolegovia. Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti ma uznesením č. 406 určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jána Hudackého, Jána Figeľa, Pavla Zajaca a Jozefa Bobíka na vydanie zákona o ochrane subdodávateľov pri verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Je to tlač 1437.
V súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o predmetnom návrhu zákona. Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy, teda pomôcť naozaj tým, ktorí sú slabší, ktorí tam ťahajú za kratší koniec a keďže SMER je vláda istoty, a ja verím, že chce istoty aj pre tých živnostníkov, ktorí sú v tom reťazci ako skoro poslední, takže vyjde v ústrety a tento návrh zákona podporí, alebo teda si ho osvojí a podá ho ako svoj vlastný návrh. Ale bolo by dobré, keby to bolo čo najskôr.
Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali tieto výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhujem, aby Výbor Národnej rady Slovenskej republiky bol výbor teda pre hospodárske záležitosti. Odporúčam tiež, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali do 30. apríla 2015 a v gestorskom výbore, aby bol návrh zákona prerokovaný do 4. mája 2015.
Pani podpredsedníčka Národnej rady, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

Ďakujem pekne za slovo, pani podpredsedníčka. Vážené kolegyne, kolegovia. Dovoľte mi, aby som uviedol návrh zákona o ochrane subdodávateľov pri verejnom obstarávaní, ktorý prakticky predkladáme v poradí už štvrtýkrát a ktorý má za cieľ eliminovať už veľmi známy a dobre medializovaný problém, keď spoločnosti, ktoré boli úspešné vo verejnom obstarávaní, realizujú verejné zákazky, my ich takto nazývame - generálni dodávatelia - často arogantným spôsobom neplnia svoje finančné záväzky voči svojim subdodávateľom, ktoré sú obyčajne malé firmy, živnostníci, ktorí participujú na dodávkach tovarov, stavebných prác alebo služieb. Subdodávatelia sa, ktorých sa to dotýka, sú to už spomínané malé firmy alebo živnostníci, kvôli zlej platobnej disciplíne tohto úspešného uchádzača alebo generálneho dodávateľa sa často dostávajú do existenčných problémov. Máme možnosť dennodenne vnímať a počúvať tie príbehy, ktoré sa spájajú so živnostníkmi, malými podnikateľmi, ktorí nemajú zaplatené za svoje služby a dostávajú sa skutočne, nielen seba, ale aj svoje rodiny do vážnych existenčných problémov.
Žiaľ, keďže som už spomínal, že sme tento návrh zákona predkladali trikrát a vládni poslanci ako keby si neuvedomovali závažnosť tejto situácie, na druhej strane ja tak isto vítam, keďže v poslednom období mnohí ďalší kolegovia z opozície prichádzali s návrhmi, ktoré súvisia s týmto problémom neplatenia faktúr a tým sa vlastne vytvára ten problém druhotnej platobnej neschopnosti, čo znamená, že tie firmy, tí dodávatelia, subdodávatelia, ktorí nedostanú zaplatené, často nemôžu platiť svojim subdodávateľom a ten kolotoč v podstate sa šíri ďalej a v konečnom dôsledku na Slovensku vzniká situácia, tak ako kedysi na začiatku 90. rokov, keď nikto nevie, kedy kto mu zaplatí a takéto podnikateľské prostredie je neúnosné. A potom sa nečudujem, že, že správa Európskej komisie hodnotí podnikateľské prostredie na Slovensku v rámci krajín Európskej únie medzi najhoršie.
Záujmy veľkých spoločností, často sponzorov vládnej strany reprezentované predovšetkým doma, dostatočne medializovanými spoločnosťami ako je Váhostav, Doprastav, sú postavené nad záujmy tisícov malých firiem a živnostníkov a tieto sú skutočne exemplárnym prípadom toho, ako aj spoločnosť s vážnymi finančnými problémami, spoločnosti s vážnymi finančnými problémami, ktoré som spomínal - Váhostav a Doprastav - môžu vyhrať ďalšie verejné zákazky. Tieto spoločnosti sú prakticky absolútne nelikvidné už predtým, ako idú do súťaže, pretože nie sú schopné plniť svoje záväzky voči iným subdodávateľom z predošlých verejných zákaziek a nemusia to byť samozrejme len verejné zákazky, ale vôbec vo všeobecnosti, a predstavte si, že tieto spoločnosti môžu vyhrať verejnú súťaž. To hádam sa môže stať iba na Slovensku.
A potom vznikajú tieto problémy, ktoré som už spomínal. Nebudem samozrejme nejak sa toho veľmi výrazne dotýkať, pretože to už opakujeme veľakrát a či je to zákon o ochrane subdodávateľov alebo zákon alebo novela zákona o DPH, kedy dodávateľ musí zaplatiť skôr, než dostane platbu od odberateľa, daň z pridanej hodnoty štátu a štát je v podstate uspokojený, len problém je v tom, že nie je uspokojený ten, kto to vyrobí, nejaký tovar, alebo teda dodá nejaký tovar, vyrobí nejaký produkt, dodá ho, alebo prácu alebo stavebné práce alebo služby a nedostane, samozrejme, za to zaplatené.
Vláda ústami už ministra Počiatka, ktorý zo začiatku mal na starosti túto agendu, už veľakrát proklamovala, že príde s takýmto návrhom zákona, ktorý bude vraj komplexný a bude lepší, ako ten, ktorý predkladáme my. Žiaľ, doteraz žiadny takýto návrh sme nevideli. Rovnako aj minister Borec potom neskôr, minimálne rok pred, nám tiež povedal, že bude tento problém riešiť. Doteraz nevidíme návrh žiadneho riešenia a tento problém v podstate sa kopí, dokonca sa zhoršuje a ďalšie a ďalšie rodiny prichádzajú na dlážku, resp. sú v exekúciách a v podstate prichádzajú o svoj majetok a skutočne sú to strašné, sú to v skutočnosti so strašnými sociálnymi dopadmi.
Teraz by som sa chcel v krátkosti vlastne dotknúť tej obsahovej stránky tohto nášho návrhu. Tento dáva vlastne možnosť prostredníctvom verejných obstarávateľov intervenovať do procesu v rámci verejných projektov. Verejní obstarávatelia preto, pretože v podstate zastupujú tie verejné zdroje, štátny záujem a oni by mali vlastne potom kontrolovať, či tie toky, ktoré prichádzajú od verejného obstarávateľa až ku poslednému dodávateľovi, subdodávateľovi, sú transparentné a samozrejme, či nie sú z časového hľadiska zbytočne omeškávané, alebo dokonca zastavené. Aby sme chránili subdodávateľov, navrhovaná úprava preto vťahuje do právnych vzťahov pri verejnom obstarávaní medzi obstarávateľa a úspešného uchádzača, čo je vlastne ten generálny dodávateľ, aj subdodávateľov. Stanovujeme povinnosť pre úspešných uchádzačov, aby v zmluvách so subdodávateľmi dohodli primerané platobné lehoty, ktoré sú odvodené a naviazané na platobné podmienky dohodnuté v zmluve medzi obstarávateľom a úspešným uchádzačom. Zjednodušene povedané, platobné lehoty sú odvodené od doby, kedy úspešný uchádzač dostane na účet finančné prostriedky od obstarávateľa a od tej doby sa v podstate rátajú všetky lehoty, ktoré, ktoré sú viazané v podstate až na tých posledných subdodávateľov v rámci tohto reťazca.
V prípade, že úspešný uchádzač tieto lehoty dojednané so subdodávateľom neplní a subdodávateľ si svoje povinnosti preukázateľne splnil, dáva navrhovaná úprava možnosť subdodávateľovi na každej úrovni reťazca subdodávok informovať o tejto skutočnosti verejného obstarávateľa. Ak potom napriek výzve obstarávateľa úspešný uchádzač alebo iný subdodávateľ v reťazci subdodávok dotknutému subdodávateľovi v stanovenej lehote nezaplatí, obstarávateľ je povinný zablokovať úspešnému uchádzačovi všetky ďalšie platby týkajúce sa predmetnej zákazky. Ak by takýto stav pretrvával dlhšie, návrh ustanovuje lehotu šiestich mesiacov. Je dôvod, aby úspešný uchádzač alebo iný dlžný subdodávateľ stratil svoje osobné postavenie vo verejnom obstarávaní a Úrad pre verejné obstarávanie ho vyškrtne zo zoznamu podnikateľov. Taký subjekt stratí možnosť uchádzať sa o zákazku v akomkoľvek verejnom obstarávaní na území Slovenskej republiky.
V tomto prípade by aj takéto spoločnosti, ako Váhostav a Doprastav, ak by ten zákon bol platil už pred troma rokmi, už by neboli na našej podnikateľskej scéne, to vám garantujem. Čiže tento náš návrh zákona by elegantne vyčistil toto prostredie, ktoré tu funguje tak falošne a tak arogantne a myslím si, že čím skôr to urobíme, tým lepšie preto, aby na Slovensku skutočne by sme mohli hovoriť o nejakom primeranom podnikateľskom prostredí. Žiaľ, vláda s premiérom Robertom Ficom zrejme o takýto krok nemá záujem, pretože samozrejme, za týmto všetkým sú záujmy konkrétnych podnikov, sponzorov vládnej strany.
Chcem vás preto, vážení kolegovia, požiadať, a predovšetkým kolegov zo SMER-u, aj keď momentálne je tu jeden, aspoň jeden reprezentant, čo som rád, no horšie by bolo, keby tu nebol žiadny, ale ja verím, že aj prostredníctvom médií sa dostane takáto informácia, aby si uvedomili, čo všetko konajú, alebo ako konajú, keď nepodporujú takéto návrhy. Ja by som nemal absolútny problém, a to som hovoril tak ministrovi Počiatkovi zo začiatku ešte, keď sme dávali prvýkrát, respektíve aj, aj ministrovi Borecovi, aby si osvojili tento návrh zákona. Dokonca minister Borec mi sľúbil, respektíve komunikácia prebehla asi v tom zmysle, že, že je ochotný si osvojiť niektoré časti z nášho návrhu a že určite príde s konkrétnym návrhom, ktorý bude riešiť podľa vás, ako obyčajne ministri vládnej strany to potom ospravedlňujú komplexnejšie, s komplexnejším návrhom, čo sa, žiaľ, takmer nikdy nestane.
Takže chcem vás, vás, vážení kolegovia, nielen z opozície, ale aj teda z vládnej strany, poprosiť, aby ste zvážili túto situáciu, ktorá je už neudržateľná v mnohých prípadoch, okrem toho, že skutočne sa tie rodiny tých živnostníkov alebo malých podnikateľov dostávajú do vážnych sociálnych problémov. Ja som zachytil, to som dostal včera tak sprostredkovane, neviem to overiť, aleže sú tu už za tým aj samovraždy a podobné záležitosti. Sú to skutočne vážne sociálne dopady na tieto rodiny, nehovoriac o tom, že v podstate takýto subjekt, ktorý nedostane zaplatené, už som to spomínal na začiatku, v rámci druhotnej platobnej neschopnosti vlastne robí problémy aj iným, či už subdodávateľom alebo v naviazanosti v podstate možno aj na konečných odberateľov aj, aj takým, aj takýmto subjektom.
Takže toľko v súvislosti s uvedením tohto návrhu zákona. Ďakujem za pozornosť, teším sa na vaše reakcie a u pánov poslancov zo SMER-u skôr na podporu potom pri hlasovaní v utorok.
Ďakujem pekne.