Vážení, som veľmi poctený, že vlastne celé vedenie Národnej rady je tu prítomné. Takže neviem, či si to zaslúžim, či vás nesklamem svojím príspevkom, ale pán Číž tu nie je. Ale tomu, čo teraz poviem, to ja ešte raz poviem potom vonku.
Vážení, školstvo a zdravotníctvo, to sú skutočne témy, v ktorých sú všetci doma, lebo všetci posielajú niekoho aj sami chodili do školy, všetci chodíme do nemocníc, do ambulancií. Čiže všetci máme na to svoj názor. Ja teda navyše pochádzam z rodiny kde naozaj šesť generácií dozadu boli učitelia. Aj teraz temer všetci z nej niekde učia za tie platy, o ktorých tu Vašečka hovoril, možno za ešte aj viac, možno aj za 700 traja z nich. A napríklad v Senici, a už som tu to raz povedal, zopakujem to, v kostole je veľká socha sv. Jozefa. Tam moja prababka v roku 1935 ďakovala za to, že už 50 rokov je učiteľka. Keď pôjdete do Senice do kostola tak na pravej strane si to pozrite, na konci je to aj napísané. Minule som si to pozrel, je to pravda. Čiže troška o tejto problematike teda niečo viem. Aj sám som učil rok ako profesor matematiky, chémie a telocviku na Gymnáziu v Nových Zámkoch, kde moje študentky boli 17-, 18-ročné. (Viete si predstaviť tú krásu?) Dneska už sú babky, prababky, ale chodili na stretávky. A teda aj na vysokej škole som 27 rokov prednášal prakticky až do revolúcie stále. A s tým sa už nechcem vyťahovať. Ale teda školstvo, veda a tým pádom trocha aj šport boli blízke môjmu srdcu vždycky.
Pán minister nehovoril zle. Tak bolo to fajn, však všeličo sa tam urobilo. Treba mu za to ďakovať, je tam veľa pozitív, ale na druhej strane použijem metódu pána premiéra. Keď sme tu nedávno mali proste čo ja viem ten pontón, teda tému životného prostredia, tak vlastne jeho odpovede na všetky naše námietky boli v tom, že pán minister vybavil Jaguar alebo pomohol vybaviť Jaguar a už viac nič k tým kritikám nepovedal. Čiže ja si myslím, že nemali by sme sa vyhýbať aj tomu, povedať niečo o tých kritikách a vysvetliť to nejakým spôsobom. V tomto smere pán minister to nepovedal. No tam možno v októbri, keď sme tuná odvolávali ministra, tak možno všeličo odznelo, ale neodznelo to znova tak, ako sme si to my vtedy predstavovali. Pán minister povedal, že bol takzvaný štrajk, to ma trošička, by som povedal, podráždilo. Viete, sa hovorilo, aj slovenský štát bol takzvaný. No to sem nepatrí. Ale bol normálny, uznali ho všelijaké štáty, ale to tu nechcem pripomínať. Aj ten štrajk nebol takzvaný. Bol to úplne legálny protest učiteľov. Ja som dlho už nezažil také nadšenie, ešte k tomu sa vrátim, keď som chodil medzi nich s čiernymi okuliarmi, aby ma nepoznali, aby to nebolo spolitizované. Ale bol som veľmi prekvapený tou atmosférou.
Aké sú problémy v školstve, tak rýchlo expresne to spomeniem, mnohé z toho snáď už bolo povedané.
Učiteľský stav má priemerný vek 46 rokov a chýbajú mladí najmä učitelia, žien je tam dosť, aj keď mnoho z nich je tam aj starých. Školstvo je svojím spôsobom zanedbané, dlhodobo na okraji pozornosti vlády tejto, ale aj iných vlád, musím povedať. U nás uznávanie autorít upadá, a teda status učiteľa takisto veľmi upadá. A dneska to, čo si aj žiaci, aj niektorí rodičia voči učiteľom dovolia, je naozaj absurdné. To nikdy predtým nebolo, učiteľ bol autorita. Učiteľ, regenschori a pán farár na dedine sú tí, z ktorých neviem, ktorý z nich ešte do dnešného dňa je autoritou.
Ja som bol v prvej vláde ČSFR zodpovedný aj za školstvo. Vtedy Česká republika a Slovenská republika mali svojich ministrov. Ale naozaj si pamätám na Pišúta, ktorý bol ministrom po voľbách, bol tam, myslím, dva roky a urobil takú koncepciu a všetko proste, čo by sa malo v tom školstve urobiť. On bol starý pedagóg, myslím, fyzik on bol. No ale potom došli iné vlády, pán Mečiar a jeho, by som povedal, orientácia. A tak bolo ešte po ňom 16 takých ministrov, z ktorých, samozrejme, ťahali iným smerom mnohí. Vtedy mnohí dobrí učitelia odišli preč nielen kvôli peniazom. Ten chaos v učebniciach iste tu už niekto spomínal, ale ja si myslím, že najmä kandidáti za SNS zapríčinili, že proste tam došli učebnice, ktoré sa nemohli používať, veľmi rýchlo sa to zistilo, ale aj snahy o modernizáciu vyučovania priniesli rôzne množinové matematické a iné fyzikálne, chemické knižky, z ktorých do dnešného dňa textom rodičia nerozumejú, čo vlastne od nich chcú.
Univerzita tretieho veku. Je trinásť takýchto univerzít. Mám na tom trošička väčší záujem pre seniorov. Tie sú nedoriešené aj legislatívne, aj finančne. Všetci tí seniori si naozaj všetko musia zaplatiť. Ale to nechcem teraz spomínať, teraz sa jedná skôr o školy stredné. Pán premiér povedal nedávno, že opozícia však mohla navrhnúť niečo také behom tých štyroch rokov a boli by to presadili. Ja som tie štyri roky tu bol. Ale z toho, čo aj opozícia navrhla, temer nič neprešlo. Čiže toto bol naozaj taký mediálny slogan, ktorý nebol pravdivý, lebo opozícia v podstate nemohla nič navrhnúť. Ale to už je iná vec. Nechcem to tu pripomínať.
A potom existujú naozaj moderné vyučovacie metódy. Fínske metódy tu až tak nepoznám, len vo Fínsku majú tak málo detí, že o chvíľu tam nebudú mať komu prednášať. Ale to je zase netaktná poznámka. Ale dnes zameranie na takú encyklopédiu vedomostí, všetko s tým, že všetky predmety sú rovnako dôležité a tak ďalej, to sa mi zdá nemoderné. Ja sa myslím, že veľmi dôležité je, aby sme odhalili v žiakoch ich talent, ktorý im Boh dal a každý nejaký má, a potom ich viedli k tomu, aby ten talent presadzovali, aby vedeli uvažovať, asociatívne myslieť, aby mali dobré nápady, dobré iniciatívy, aby vedeli, že treba sa celoživotné vzdelávať a tak ďalej. To sú metódy, ktorými sa dá presadiť všade, keď toto máte. Keď nemáte nápady, iniciatívu, keď neviete viesť dialóg a tak ďalej, uctiť si aj tých partnerov, tak proste bude tuctový človek, ktorý príde a sa nezaradí do života.
Ja si myslím, ale to možno som tu už tiež raz povedal, za veľmi dôležité zo svojho hľadiska pokladám vyučovanie matematiky (ale nie vzorce a tak ďalej), uvažovanie, myslenie, abstraktné myslenie.
Potom za veľmi dôležité pokladám vyučovanie histórie, aby deti vedeli, že nie sú tu ony na zelenej lúke, že všetko to už raz bolo, ako to riešili v minulosti. A zase VOSR sme sa učili celý rok, aj doteraz o tom nič nevieme, ale preberme históriu, tie základné trendy z gruntu, čo tu boli.
Ja ďalej si myslím, že hudba je veľmi dôležitá. To sa celkom vytratilo z učebných osnov. Dneska poznať klasickú hudbu k citovej výchove, k emóciám a tak ďalej je veľmi, veľmi dôležité.
A potom je dôležitá aj etika alebo náboženstvo, ale s tým, že tu, nie si len sám, musíš byť prosociálny, musíš proste myslieť aj na tých druhých a je teda niečo aj nad tebou, o čom treba aspoň vedieť, že to je, aj keď to neuznávam.
Už kauzy nechcem spomínať, ale naozaj ich tu bolo dosť. V Sládkovičove sifóny, sociálne balíčky tu boli, už sa to predebatovalo, nebudem o tom vyprávať, ale minister mal tresknúť päsťou o stôl, povedať, takto to bolo, tam sa spravila chyba, tento úradník spravil zlý výber alebo verejné obstarávanie a tak ďalej. Toto tuná nenastalo. Ale lepšie by bolo, toto keby povedal, ako keď o tom vôbec nehovorí. Ale to už teraz sa vraciam k tomu, čo som povedal.
Ja viem, že sme v roku 2013 tu mali správu bývalého ministra Čaploviča. Ja sa na ňu pamätám. Bola to hrubá, objemná správa. Dlho sme o nej debatovali. Myslím, že sme ju všetci schválili, ale tá správa naozaj išla niekde dostratena. Ja sa pamätám, že tam boli aj návrhy, čo by sa malo v školstve analyzovať v situácii do budúcnosti a tak ďalej. Neviem, čo je s tou správou, neviem, prečo sa tá správa stratila. Ale mali by sa snáď možno aj k nej vrátiť.
Financie. No nie sú tu, ale aj sú tu. Niekto povie, že sme tam dali miliardu na elektronizáciu, pričom stále ešte musíme chodiť po úradoch. Teraz sme tam dávali nejaké žiadosti na dotácie, tak dvanásť dokumentov sme museli pýtať po úradoch, sme všade museli osobne dobehnúť, miesto toho, aby to bolo sieťované, aby si to sami oni zistili. Miliarda sa na tretí sociálny balíček našla alebo nájde. A teda by som povedal, že tú elektronizáciu, veľmi presnú analýzu toho sa dalo vybaviť za 250 miliónov, sme tam štyrikrát to preplatili. Nechcem o tom vyprávať.
Ale napríklad dobrou úsporou by tam bol aj bilbord. Dneska bilbordov je tak strašne veľa, že keby sme ich všetky zrušili a dali by sme to na učiteľov, tak každému môžeme o 100 % zvýšiť plat, ale to už nechcem zabŕdať. Ja nebudem mať žiadny bilbord, ale volebná kampaň to nebude, dobre.
Europrojekty. Pán minister ich chválil, čo je dobré, však iste tam veľa peňazí tieklo. Ale my to poznáme aj celkom z iného pohľadu. Tie europrojekty naozaj prinášajú veľa peňazí, strácanie piesku, kupovanie starých technológií pri verejnom obstarávaní, preferovaní všelikoho, veľké percentá tým, ktorí to zariadili a tak ďalej a tak ďalej. A som išiel potom na NKÚ, kde protestoval som, písal som, zistil som, že NKÚ má takú právomoc, že ide za tým prvým. Žilinská univerzita to raz bola, dobre. A tam bola reťaz ďalších dodávateľov, na konci sa tie peniaze stratili a pôvodnému, ktorý to všetko urobil, nič nedali, to je pravda, s tým, že vraj NKÚ nemôže ísť po tom reťazci ďalej, to je chyba, to by sme mali v budúcom období zmeniť.
Teraz kratučko ešte sa vrátim, povedal som, že budem hovoriť 10 minút, no už toľko, čo hovorím prešlo, k takzvanému štrajku. Ja som bol na niekoľkých tých akciách, najmä keď pršalo na tom námestí, ale aj tá reťaz bola výborná. Proste naozaj som tam zbadal nadšenie, ktoré tu už dlho nebolo. A nebolo to politické, nebolo to nejaké nátlakové. Mladí ľudia aj rodičia, aj žiaci tam prichádzali, v daždi tam stáli. A to nebol štrajk proti ich vedeniam škôl. Mnohí tam hovorili výčitky, že robia z detí rukojemníkov a že na deťoch a na rodičoch robia sociálne násilie. Ale naozaj to tak nebolo. Ja si myslím, že už ten význam to malo, že zaviazali budúcu vládu, aj určitý tlak na ňu urobili, aby do programového vyhlásenia naozaj túto prioritu školstva silne dali, a to tí, ktorí v parlamente pretrvajú alebo sa doň dostanú, tí by mali si postrážiť, že to bol silný tlak na nich. Vláda nemôže týmto protestujúcim ľuďom posielať odkazy cez médiá a nejako ich ignorovať. To sa nemalo stávať, ale stávalo sa to, čiže normálne minister by si ich zavolal, podebatoval s nimi, spravil veľkú debatu a mohol ten ventil tak pustiť toho napätia týmto spôsobom. To sa, bohužiaľ, nestalo.
Ešte čo sa týka legalizácie štrajku, tak aj katolícky katechizmus pripúšťa možnosť štrajku, nechcem to citovať, ale Ján Pavol II. napísal v roku 1981 encykliku o práci Laborem exercens. Štvrtá hlava Práva pracujúcich tam naozaj má jasné stanovisko k štrajku. Je to štvorriadkové, ale môžem vám to prečítať: „V úsilí o spravodlivé práva svojich členov používajú odborové organizácie metódu štrajku, čo je prerušenie práce ako istého druhu ultimáta adresovaného zodpovedným činiteľom a najmä zamestnávateľom. Je to metóda, ktorú katolícka sociálna náuka považuje za oprávnenú pri zodpovedajúcich podmienkach a v spravodlivých medziach. Pracujúci musia mať v tomto ohľade zabezpečené právo na štrajk bez toho, že by utrpeli osobné trestné sankcie za účasť na ňom. Aj keď sa uznáva, že je to oprávnený prostriedok, treba zároveň zdôrazniť, že štrajk v istom zmysle zostáva krajným prostriedkom. Nemožno ho zneužívať, a to zvlášť nie na politické zápasy.“
Keď biskup Lach sa zastal sestričiek, tak pán premiér povedal, že to je akcia KDH. No tak určite to nebola akcia KDH. No ale keď iného biskupa dva dni už po bežaní štrajku komisia pri KBS neodporúčala štrajk, tak vtedy nikto nepovedal, že aj to bola akcia KDH. Čiže aj v tomto smere aj biskupi sú ľudia a môžu si povedať svoj názor, ktorý možno pred voľbami je tak náhly. Ale toto mohli robiť aj štyri roky. A dúfam, že to budú aj ďalej robiť.
Mne sa zdá, že naozaj tí učitelia, ktorí dnes sú v školstve, hovorím, mám ich doma okolo seba dosť, s radosťou v tom školstve pracujú. Snažia sa pozitívne vplývať na mladú generáciu. A tie rozpory, ktoré tam cítia denno-denne, vyvolávajú práve toto napätie. Prekvapený som bol a ešte raz to zopakujem, že naozaj tie tzv. štrajky, na to som hovoril názor pána ministra, sú naozaj veľmi blízke atmosfére novembra, a teda za to som týmto ľuďom vďačný, že po dvadsiatich šiestich rokoch sa znova udiala nejaká angažovanosť občanov, ktorá tuná bola.
Učitelia stále poukazujú v rôznych úrovniach na tie nahromadené problémy, ktoré sa týkajú nielen tých platov, ale aj materiálno-technického zabezpečenia škôl, vzdelávania učiteľov a nedotiahnutej reformy školstva, z čoho potom v koncovke vzniká tá stúpacia nefunkčnosť školského systému. Mne sa zdá, že naozaj z tých požiadaviek, ktoré mávali od roku 2012, veľmi málo je splnených.
A my máme dnes aj ekonomický rast, aspoň u nás, o chvíľu budeme mať vyrovnaný rozpočet 2018 tuším, čiže darí sa nám, napriek tomu na tento rok rozpočet išiel o 250 mil. dole v školstve. Čiže to, myslím, tu už dnes niekto povedal, ale je to príliš veľa na to, aby sme boli spokojní s tým, že školstvo si naozaj nevybojovalo medzi tými inými rezortmi, a v školstve je budúcnosť Slovenska, to, čo mu patrí.
Mnohí tvrdia, že aj sa zhoršujú výsledky našich detí v medzinárodných i domácich testovaniach, na vyššie stupne prichádzajú deti z nižších stupňov škôl horšie pripravené, roky sa učí bez učebníc či už preto, že učebnice chýbajú alebo sú nepoužiteľné. Zdôrazňujú aj firmy a zamestnávatelia, že školy nepripravujú deti na život meniaci sa v spoločnosti. Toto nepocítime zajtra, ale, by som povedal v takom strednodobom horizonte to určite negatívne ovplyvní celú našu spoločnosť. Čiže učiteľský štrajk je politikum, ale nie tak, že by učitelia chceli ovplyvniť preferencie voličov. Je to politikum, v ktorom prebieha zápas o budúcnosť Slovenska. A ja sa pýtam, keď nie teraz, tak kedy možno silno ovplyvniť budúcu vládu aj programové vyhlásenie v tomto smere? Ja by som povedal, že skôr treba učiteľom poďakovať za túto iniciatívu, odvahu a obetavosť.
A ešte raz hovorím, že naozaj som zacítil na tých uliciach to nadšenie toho novembra 1989. A to aj v starom srdci troška poskočilo, pretože to bolo naozaj vtedy, keď nás zjednotila myšlienka aj keď sme nevedeli, čo bude ďalej, ale sami sme pochopili, že takto ďalej žiť nemôžeme a nechceme. Nejakým spôsobom sme narovnali svoje chrbty aj vtedy, aj teraz ich narovnávame, ktoré sa krivili pod náporom povinností, je to aj teraz, bolo to aj vtedy, neriešením problémov a najmä toho vedomia stále klesajúceho postavenia učiteľa v našej spoločnosti.
To je, samozrejme, vec celej našej spoločnosti, že hocijaká autorita sa objaví, hovoríme, tak ten má hento, ten má toto, ten to spravil, ten hento spravil, proste aj anjel z neba, keby sem došiel za premiéra, by nám to vadilo a by sme našli sto jeho káuz. A to je chyba. Proste autorita je tu na to, aby sme uznávali, keď je na tom mieste, kde je.
Čiže pozitívne je, že celá spoločnosť začala diskutovať o školstve, v médiách, v blogoch, na sociálnych sieťach a všetci si uvedomujú, že je to dlhodobý problém, ktorý sa určite netýka len tých platov. Učitelia boli doteraz tichí a skromní a zrazu sú ochotní ísť do rizika, zriecť sa svojho nie veľkého platu, platiť si zdravotné poistenie a finančne podporiť kolegov, ktorí si nemôžu dovoliť prísť o svoje platy.
Zaujímavé je, že aj manželia tých učiteľov, aj deti, ktoré dávno rezignovali na to, že majú doma učiteľku, ktorá kvôli svojej práci zanedbáva rodinu i domácnosť, kupuje pomôcky z vlastných prostriedkov a trávi voľný čas s cudzími deťmi, pochopili, že táto snaha je z lásky k učiteľskému povolaniu, poslaniu, a preto ich chápu a im pomáhajú, tak ako to vidím, hovorím, okolo seba.
A mne sa zdá, aj v tých školách sa viac usmieva, diskutuje, hľadá sa riešenie a dialóg. A to je veľmi zaujímavé a blízke tomu roku 1989, učia sa tam aj demokracii, že naraz v slobode bez strachu rešpektujú opačný názor, ako aj rozhodnutie tých, ktorí sa aktívne nezapájajú z rôznych dôvodov do tohto.
Mnohí išli do tohto proti svojmu vedeniu alebo bez jeho podpory, pričom často vnímali nátlak i rôzne formy vyhrážania. K tomu sa teraz už nechcem vracať, avšak tí ľudia, ktorí to na školách zažili, tak vedia, o čom hovorím.
Učitelia objavili a možno aj pre spoločnosť odhalili, že práve iniciatíva zdola bez politického podtónu ich zjednotila v tom, že ide o dobrú vec a treba zjednocovať sily nielen s ostatnými učiteľmi, ale aj s inými občanmi v snahe o lepšiu budúcnosť.
Ešte posledná poznámka. Dostal som e-mail, teraz som si ho prečítal. Trocha som prekvapený z neho, teda Iniciatívy vysokých škôl, ktorá je iná kampaň. Dúfam, že o týždeň sa možnože znova sa zídeme, dobre. Ale je tam spomínané ohrozenie príprav na maturitné skúšky. Poslali mi to nejakí rodičia z Vazovovej. Teraz som si to rýchlo prečítal, ako keby tým, že sa neučilo, môžu byť ohrozené maturity alebo aj celý ročník v škole sa musí opakovať s tým, že niektoré maturitné predmety ako matika, chémia sa neučia a sa nahrádzajú nematuritnými predmetmi a tak ďalej. Čiže ja myslím, že bolo by hlúpe, keby kvôli tomuto sa naraz ohrozovali, posúvali maturity alebo nebodaj sa neuznal celý ten ročník. Čiže v tomto smere asi sa to týka celej spoločnosti u nás, ale tieto dopady na aj štrajkujúcich, ale aj na ľudí, ktorí sú v školách, by nemali byť s tým, že proste tieto tri týždne sme prežili tak, ako sme ich prežili. Ďakujem za pozornosť.
