Videokanál klubu

Ďakujem pekne. Vidím, že pán minister sa emotívne nabudil, ale dobre.
Prvá poznámka k protiústavnosti. Ja som vyslovil názor, vy ste ho takisto neraz vyslovili, rozhodovať v tom prípade bude celkom iste Ústavný súd. To ani jeden z nás dvoch nespochybňuje, predpokladám, takže tam problém nie je.
Čo sa týka toho priemeru. No tak, pán minister, je tu v § 62 explicitne napísané (bod 21), že do prvého ročníka a tak ďalej môže byť prijatý ten, ktorý nemá horší priemer ako 2. Je to explicitne v zákone napísané. To je natvrdo podmienka.
Čo sa týka toho financovania súkromných škôl, keď vyberajú peniaze. Štát podľa ústavy je povinný zaplatiť každému rovnako štandard. A ak niekto je ochotný, súkromné alebo cirkevné školy, i keď tie to väčšinou nerobia, zaplatiť niečo viac nad štandard, to je jeho problém. Štát v tomto prípade platí štandard, len vy tam poviete, že zostanú triedy, ktoré si treba zaplatiť. A tam už nebudú platiť štandard, to nie je strašenie, pán minister, to je konštatovanie, presne tak ako to tam je napísané. A viete takisto dobre, že dôvodová správa, to nie je len tak vedľa, že je niečo napísané, ale to je súčasť zákona. A na základe dôvodovej správy sa vykladá úmysel zákonodarcu, keď je rozpor a neznalosť, nedá sa prečítať paragraf.
No a posledné, predpokladám, ako historik to poznáte, keď hovoríme o tej slobode a spôsobe, tak keď prebehla tereziánska reforma pred 250 rokmi i viac asi, práve v Čechách, práve v Prahe, zaviedli sa školy a školský systém, ktorý umožňoval voľnosť a motiváciu. Tam to fungovalo asi pätnásť rokov, potom to zrušil Jozef II. Ďakujem.

Ďakujem pekne. Niekoľko poznámok.
Samozrejme, kolegyňa, treba hľadať riešenie. Ja sa tomu nebránim. Ja som len hovoril to, že tá cesta, ktorá sa zvolila, je zlá a vedie podľa mňa do pekla.
A čo sa týka kolegu Martvoňa aj vás ohľadom tých vyšších územných celkov, tvrdíte, že majú záujem, aby to fungovalo. No keby to tak bolo, tak tie problémy asi také nemáme, keby to tak naozaj fungovalo. Ale pravdou je, pán kolega Martvoň, že jediný Žilinský kraj bol taký, ktorý mal aj na internetovej sieti urobenú ako situáciu v školstve záujem o školy, záujem o vzdelanie. Je osem krajov, jediný z nich to urobil, ktorý pre odborné vzdelávanie takouto vecou sa zaoberal. A nikto iný ďalší sa tým nezaoberal. Takže nie som si istý, že celkom to tak funguje.
Kolegovi poslancovi Mikloškovi ďakujem za príklad toho Einsteina. A ja si myslím, že to len potvrdzuje to veľmi dobré známe, ktoré sa často prejavuje práve u tých možno chlapcov, že non scholae, sed vitae discimus. A oni jednoducho odmietajú v tom období sa učiť, tak ako im to niekto nariadi, aby sa učili pre školu, ale keď takpovediac zmúdrejú, tak sa učia naozaj pre život a dokážu sa potom aj v tom živote uplatniť. Ďakujem pekne.

Ja by som chcel vo svojom príspevku podporiť poslanca Fronca. Chcem niečo zdôrazniť, mám tri poznámky, nad rámec tohto zákona.
Je dobre známe, že známky v škole, najmä keď dieťa je v puberte, nie sú úmerné budúcemu životnému úspechu. Na to je veľa príkladov, asi najmarkantnejší z nich je Einstein. Ale aj vo svojom okolí mám veľa študentov, ktorých škola nebavila, mali veľmi zlé známky a potom neskôr boli úspešní ľudia. A na to sa dávno zabudlo, že niekedy nosili štvorky.
Po druhé. Myslím si, že vedomosti také encyklopedické, ktoré môžete dnes rýchlo získať napr. aj internetom, a žiaci to vedia, sa v dnešnej škole príliš preceňujú. Tým pádom ľudia, ktorí sa vedia nabifľovať, vedia to, čo od nich požadujú, majú dobré známky a tí, ktorí to podceňujú a skôr myslia na svoj vlastný rozum, potom majú známky zlé. Myslím, že pre život je práve dôležitá tvorivosť, nápady, vlastné iniciatívy a to, ako sa budeš vedieť v budúcnosti presadiť ty aj so svojimi nápadmi.
Posledná poznámka. Bola O´Neillova škola Summer Hill v Anglicku v sedemdesiatych rokoch, neviem, ako je to teraz, ale to bola škola pre najväčších grázlov, s ktorými si už nikto nevedel rady. Rodičia im tam dávali úplných outsiderov známkových, notorických prepadávačov. A keď sa potom štatisticky vyhodnotili ich životy, ako dopadli neskôr v živote, tak bolo vidno, že skutočne veľká väčšina z nich vyrástla tvorivo, stali sa z nich umelci, spisovatelia, literáti, hudobníci a tak ďalej. Takže dopadli úplne opačne, ako to bolo s nimi v puberte. Čiže preto sa mi nepáči celkom, že priemer do dvoch rokov gymnázium... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegovia a kolegyne, najprv, aby som nezabudol, takže prvý návrh bude smerovať k pani spravodajkyni. Dávam procedurálny návrh, aby bol návrh zákona vrátený predkladateľovi na dopracovanie. To je podľa § 73 ods. 3 písm. a) rokovacieho poriadku Národnej rady.
A teraz najprv začnem k pánovi ministrovi.
Ja som povedal, že snahu o urobenie poriadku v školstve oceňujem. A v tomto smere si myslím, že tento krok by bol dobrý, ten by som si cenil. Ale spôsob, ktorý si vybral, pokladám za dosť zlý, takpovediac podľa mňa, takmer cestu do pekla. A musím povedať, že tak ako poznám videnie pána ministra, nie som prekvapený, pretože jeho videnie je, že je predchnutý etatizmom, štát akosi vie, čo má urobiť, a že jednoducho keď to povieme, nariadime dirigizmus, že to bude fungovať. Ja som za podstatne väčšiu slobodu a za motiváciu. V tom sa líšime. Ale poviem teda, že, pán minister, prekvapený nie som, sklamaný som. Dúfal som, poviem veľmi otvorene, v tomto smere vo väčšiu citlivosť.
A teraz k tým konkrétnym veciam, ktoré pokladám za naozaj veľmi vážne.
Začnem s tým, čo je možno aj populárne, beriete kdekoho na školy, áno, na gymnáziá beriete slabých žiakov, a preto v zákone povieme, budeme tam prijímať len tých, ktorí majú priemer do 2, na odborné školy do 2,75. Už prvé obmedzenie veľmi tvrdé urobil, keď ste boli vo vláde, pán Mikolaj, keď povedal pre osemročné gymnázia 5 %. Teraz sú to ďalšie obmedzenia. Ja si myslím, že to nie je dobrá cesta a nevedie k ničomu inému, len k zníženiu kvality a k rastu korupcie. Som presvedčený, že všetci vplyvní ľudia, všetci, ktorí sú sponzori škôl napríklad, a to viete, tí ktorí v školstve robíte, že často škola potrebuje peniaze, povedzme, na vidieckych školách si celkom iste vybavia, aby ich dieťa malo priemer do 2, aby sa dostalo na školu, na ktorú chce ísť.
Ale druhý problém, čo vidím, a veľmi vážny problém, a to pán minister sám vie, lebo to kedysi sám spomínal, je, že nezávislé medzinárodné meranie PISA ukázalo, že podľa hodnotenia chlapcov, ktoré mali, ich výsledky sú o stupeň lepšie. Jednoducho v tom veku obyčajne chlapci sú takpovediac lagani a majú radšej voľný život, tá disciplína a plnenie povinností im tak veľmi nesedí v tej škole. To znamená, že budú mať priemer, povedzme, 2,5, na gymnázium sa nedostanú a pritom ich schopnosti sú podstatne lepšie. A my im uzavrieme tú cestu. Ja si myslím, že systém vzdelávací musí byť taký, aby bol priestupný, aby bola slobodná voľba vzdelávacej cesty, aby sa jednoducho aj títo tam mohli dostať, ak preukážu vedomosti a schopnosti vzdelať sa. A neraz takíto „grázli“, ktorí sa zle učili a prepadávali, sa v živote uplatnili a boli neraz vynálezcovia a géniovia. To vieme dobre. Čiže tento systém jednoducho naším spôsobom im uzatvára cestu. Sú tu dve veci teda, ktoré vyčítam, uzatváranie cesty pre takýchto a jednoducho podľa môjho presvedčenia nárast korupcie, vytváranie priestoru pre korupciu.
Druhá vec, ktorú pokladám za naozaj úplne katastrofálnu, a už to odznelo tuná, určovanie počtu tried vyššími územnými celkami, a to aj v prípade škôl, ktoré nie sú v kompetencii vyššieho územného celku, súkromných a cirkevných. Jednoducho podľa toho budú financované, čo sa navrhuje, to znamená, že keď povie vyšší územný celok, že otvorí prvý ročník len jednu triedu cirkevnej školy, tak bude len jedna trieda financovaná zo štátneho rozpočtu. Lenže takýmto spôsobom je to naozaj konflikt záujmov. Už prvýkrát sa to stalo, keď mal novelu zákona pán minister Mikolaj. A zaviedol jednoducho to, že vyšší územný celok dáva súhlas na zriadenie takej školy. Ja si myslím, že to je naozaj konflikt záujmov. Tu si to povedzme, i keď predpokladám, že budete mať iný pohľad na vec.
Ale čo vidím ešte tým určovaním tried veľmi zlé, je to od boku podľa mňa spoplatnenie stredoškolského štúdia, explicitne spoplatnenie, pretože, a teraz budem, prosím vás, kolegovia a kolegyne, citovať, citovať priamo z dôvodovej správy zákona, v osobitnej časti k bodom 12 a 13 je povedané: „Zriaďovatelia súkromných a cirkevných škôl môžu otvoriť triedu aj nad rámec všeobecne záväzného nariadenia, avšak výchova a vzdelávanie v týchto triedach sa bude financovať z iných zdrojov.“ Čo sú to tie iné zdroje? No málokto je asi taký veľký optimista, že uverí, že nájde sa tuná veľký mecén, ktorý to bude financovať. Ale jednoducho tá škola povie, že ak chcete, aby tam vaše dieťa chodilo, zafinancujte si to. A toto už je, prosím, podľa mňa v rozpore s ústavou tam, kde ústava jasne hovorí, že vzdelanie základné a stredoškolské je bezplatné vzdelanie. Ja si myslím, že toto už je v rozpore s ústavou. A pokladám to za veľmi zlý krok. Aj preto som dal ten procedurálny návrh, nerád, pani spravodajkyni, aby sa návrh zákona vrátil na dopracovanie.
Viete, ešte jednu poznámku mi nedá nepovedať, pretože platí historia magistra vitae, pán minister, pravda. A možno si spomínate, ako v minulosti všetci kričali, ministerstvo školstva ide určovať, koľko my máme mať žiakov a tak ďalej, my chceme samostatnosť, my si to vieme určiť. Ja netvrdím, že to nie je pravda, len teraz týmto návrhom budeme mať osem ministerstiev školstva, každý vyšší územný celok to bude určovať všetkým a dirigovať všetkých v rámci svojej pôsobnosti, čo sú tam, svojim, ktorým je zriaďovateľom, i tým, ktorí nie sú jeho, a povie, toľkoto budeš mať a takto to budeš mať. Ja si myslím, že tu sa likviduje priestor pre vzájomnú súťaž. A ja si myslím, že vzájomná súťaž je to, čo môže pomôcť kvalite nášho vzdelávacieho systému, nie to, keď ich jednoducho zoradím a poviem, takto a presne takto musíte fungovať. V túto vec, v takúto filozofiu, pán minister, ja neverím, musím povedať, neverím. A som presvedčený, že dnešný svet a dnešná spoločnosť je už kdesi inde. A myslím si, že aj väčšina ľudí chce v podstate mať ten priestor. A to sa týka aj rodičov, ktorí rozhodujú o svojich deťoch, aby mohli vyberať to, čo oni pokladajú pre ne za najlepšie, aby takto sa mohli rozhodovať, a nie mať vyslovene obmedzené cesty. Ja súhlasím, že treba sa snažiť, s tým s zhodneme, pán minister, treba sa snažiť tlak vyvíjať na kvalitu. Len ja sa domnievam, že my máme postupovať motivačne, tých, ktorí sú dobrí, motivujme. A tí budú ťahať aj ostatných. To je rozdiel v základnej filozofii. Trošku mi to pripomína, a ja to často opakujem, takže to zopakujem ešte raz, pán minister, takú filozofiu záhradníka, ktorý povie, že keď je niečo zlé, zlikvidujem burinu a potom začnem sadiť ušľachtilé rastliny. Ale ja si myslím, že je to nerozumný záhradník, rozumný záhradník likviduje burinu, ale súčasne sadí ušľachtilé rastliny. A viete dobre, že každá ušľachtilá rastlina keď podrastie, tak pod ňou žiadna burina nefunguje. Čiže tá motivácia je cesta podľa mňa lepšia.
Teda dva základné výhrady mám, ktoré som povedal a pre ktoré som dal návrh na vrátenie návrhu na dopracovanie. A neberiem, a to chcem tu povedať, snahu pána ministra o to, aby vzrástla kvalita, aby to školstvo, vzdelávací systém fungoval lepšie, len cesta, ktorú si vybral, podľa mňa je cesta do pekla. Ďakujem.

Vážená pani predsedajúca, vážení páni poslanci, nejako nečakane rýchlo som sa dostal k mikrofónu, dúfam, že nebudem po pánovi Beblavom, Bublavom pán Brblavý. Samozrejme, pán Fronc, minister, by bol v podstate kompetentnejší, mal vystúpiť za náš klub, snáď ešte príde, ale mám s deťmi, s mládežou celoživotnú skúsenosť, takže dovoľte povedať pár slov.
Mládeži a deťom sa u nás sústavne priťažuje. Útočí na ne konzumizmus, televízia, internet, málo času ich rodičov, málo času venovaného výchove, nadmerné preťaženie v školách, málo záujmových krúžkov, tie keď sú, tak sú často platené, ale aj nechuť mládeže k námahe, sebazapieraniu, k športu a tak ďalej. Celý život som ako dobrovoľník robil trénera ľahkej atletiky. Aj teraz si s deťmi často zašportujem. Som stále viac prekvapený, že mládež a deti sú stále drevenejšie, neochotné tvrdšie trénovať, niesť určité riziko pri ťažších cvikoch a športoch. Potom sú často chorľavé, obézne, nepripravené súťažiť a bojovať za svoje lepšie presadenie sa.
Známy psychiater lekár Max Kašparů povedal, že jeho ambulancie sú preplnené mnohými nešťastnými ľuďmi, ich hlavné choroby sú strach, nespavosť, depresia, často to súvisí s nešťastným a nezvládnutým detstvom, s rodičmi, so školou aj so spoločnosťou, hodiny detstva a puberty idú veľmi rýchlo. Je veľmi dôležité, aby mládež a deti zmysluplne trávili svoj voľný čas, jeho zanedbávanie má vždy veľké negatívne dopady na spoločnosť. Potrebujeme také zákony, ktoré pomáhajú deťom a mládeži zmysluplne tráviť voľný čas, podľa Deklarácie práv detí prijatej OSN deti majú právo na rozvoj svojho talentu, vo vzdelaní, športe, umení a tak ďalej, rozvoj a nezanedbávanie talentu im neskôr umožní prežiť radostnejší, spokojnejší a tvorivejší život, prispeje to aj k ich telesnému a duševnému zdraviu.
Tento návrh zákona polarizoval spoločnosť, vyvolá príliš veľa protestov. Myslím si, že jadro protestov je v tom, že zákon dáva do rúk miest a obcí osud najmä neštátnych zriaďovateľov. Mestá a obce budú môcť podľa novely rozhodovať o existencii neverejných zriaďovateľov. Myslím si, že financovanie na dieťa je prejavom subsidiarity, spravodlivosti a zodpovednosti. Zákon by mal jasne stanoviť aspoň minimálnu výšku finančných prostriedkov, ktoré musia mestá a obce poskytovať školám a školským zariadeniam.
Záverom ešte jedna terminologická, by som povedal, pripomienka. Miesto slov „neverejný zriaďovateľ“ škôl a školských zariadení by som povedal radšej „neštátny zriaďovateľ“. Tých by som rozdelil na súkromných a cirkevných. Majú rovnaké ciele. Vyžadujú si lásku a obetovanie sa smerom k deťom a mládeži, suplujú svojou činnosťou štát, a teda majú nárok na podporu zo štátneho rozpočtu. Myslím si, že tá podpora by mala byť snáď úmerná poplatkom, ktoré musia rodičia zaplatiť zriaďovateľovi. Tieto zariadenia, štátne, neštátne, školy, školské zariadenia, aj centrá voľného času, však musia aj naďalej existovať. Treba ich snáď lepšie kontrolovať, ale musia ďalej slúžiť deťom, mládeži aj našim vnukom. Ďakujem vám za pozornosť.

Ďakujem pekne. Pán poslanec, ja nevidím ten problém tak sterilne. A ja pripúšťam zneužívanie v tomto prípade. A polemizovala by som o tom, či je správne, aby na jedno dieťa bol príspevok bez odpočítania pomernej časti, ak navštevuje viac ako jedno centrum voľného času. Je to nespravodlivé voči ostatným deťom, ktoré, dajme tomu, z rôznych dôvodov nemajú takú možnosť. Už tuto bolo viackrát povedané, že chýba ten registračný systém. Možno sa zdá toto riešenie príliš zjednodušené, ale tento by to určite vyriešil.
Pokiaľ som si dobre pozrela informácie na portáli. Tak od roku 2009 sa implementuje projekt pod názvom Rezortný informačný systém v sume viac ako 15 mil. eur. A primárnym cieľom toho projektu je znížiť administratívnu náročnosť, kde majú byť zachytené aj všetky aktivity. A v tom, že sa táto suma, viac ako tých 15 mil. eur, po troch rokoch implementácie ešte teda nevyužila, lebo nefunguje projekt, ani základná databáza, vidím aj problém toho, čo teraz riešime. A ak by sa toto uplatnilo prioritne, určite by sme to nekritizovali ani my, opoziční poslanci, a bolo by to úplne čisté, priehľadné a jasné, bez podozrievania, že sa tu komusi chce niečo zobrať alebo niečo prihrať. Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán kolega Osuský, som rád, že si o niektorých veciach hovoril, a pokladám za veľmi dôležité tu povedať, že mnohí sú dneska nervózni, že tu musíme sedieť oveľa dlhšie, pretože niekto potrebuje hodiny a hodiny rozprávať, a istým spôsobom to je pravda. Ale na druhej strane, keď necháme dieťa v škole, ktoré má oveľa väčší talent, v podstate tratiť svoj čas a bránime mu takým spôsobom v urýchlenom rozvoji, na čo má schopnosti, len preto, aby ťahalo druhých, a nedáme mu možnosť ísť na dobrú školu. To chceme robiť? Čiže toto pokladám za veľmi dôležité.
A na druhej strane chcem povedať, že experiment, to nie je skúšanie, to je metóda v školstve, v ktorom sa najprv veci overia, až potom sa zavedú. A je to zodpovedná metóda, to nie je hazard.
A myslím si, že, a to poviem, ja tento návrh podporím, i keď jeden problém mám, a to poviem rovno, že kvôli iným veciam, neschopnosti ich inak riešiť, musíme v tejto chvíli meniť zákon. To ma, poviem otvorene, veľmi mrzí.

Ďakujem pekne, pán predseda. Ďakujem všetkým kolegom za ich vyjadrenie. Dovolím si na niektoré vystúpenia reagovať. Rovnakým spôsobom, samozrejme. Tam, kde je hrubé vrece, je aj hrubá záplata.
Pán kolega Vašečka, hovoríte o ambícii na komplexné riešenie a súhlasíte. A ja myslím, že je to tak, že ku kvalite treba motivovať. Ja som presvedčený, že áno, treba motivovať, a poviem, že ja nie som za cestu, ktorá sa teraz rysuje a ktorá má znaky parného valca, ako povedal kolega Poliačik, s tým súhlasím, má prvé znaky parného valca. Som presvedčený, že sa musíme riadiť motiváciou, že to je lepšia cesta. Dovolím si urobiť ako tiež pedagóg, a tým poznačený, prirovnanie, pretože keď niekto si postaví ideu, že bude zlo likvidovať, to je tak ako keď si postaví záhradník, že najprv zlikviduje burinu a potom začne sadiť ušľachtilé rastliny. No, tak skončí tak, že keď príde na koniec záhrady, mu už na začiatku záhrady burina znova vyrastie, ale treba sadiť ušľachtilé rastliny a pomáhať im rásť, a pritom likvidovať tú burinu, likvidovať zlo a potom, samozrejme, keď tie rastliny podrastú, tak sami sa dokážu brániť, a toto je krok k tomu. To je krok k tomu, nehovorím, že komplexný, a teraz aj na to, že či ministerstvo a tak ďalej, aj čo hovorila kolegyňa Obrimčáková, no, ja som túto podobu zákona podal, keď ste boli, pani kolegyňa, štátnou tajomníčkou. Sú to už roky. Nič sa, nič sa zatiaľ nepohlo, ani malý krôčik. A z toho pohľadu si myslím, že aspoň krôčik je viac ako nič. Lebo problém stále viac nám narastá. Viete, to je štandardný spôsob, ako niektoré veci odbiť, že komplexné riešenie a viac treba. No, tak ja si pamätám veľmi dobre pôsobenie vášho bývalého kolegu, keď bol minister a ja jeho štátny tajomník, tak keď vznikol problém, tiež mal takú dobrú metódu. Odborníci, komplexné riešenie, komisia. Pán kolega Bagačka, komisia, komisia, to bolo kanalizovanie problému. Riešila, hádala sa, riešila, nič nevyriešila. Ja si myslím, že konkrétne kroky, aj keď malé, sú cestou.
Niektoré veci, musím povedať, že ste nie celkom pozorne čítali ten zákon, pretože ja nehovorím, a v tom sa stotožňujem s vami, kolegyňa Obrimčáková, lebo ja tam len príkladmo uvádzam, v dôvodovej správe, monitor a testovanie, tie maturitné testy ako príklady celoštátneho merania, ale zákon hovorí, že musí to byť celoštátne. A takisto ja pokladám za dôležité, aby to urobilo ministerstvo školstva, lebo detaily, kritériá a tak ďalej, preto tam v zákone je, že ministerstvo školstva urobí všeobecný záväzný predpis, a tam by bola tá diskusia o tom, že či také alebo onaké kritérium tam má byť. Tam by sme sa mohli o tom sporiť, takže ja dúfam, že ministerstvo také niečo urobí, a keby nič iného, lebo cítim, že to hodíte do koša, keď len to bude inšpirovať ministerstvo a že sa čosi pohne, chvalabohu, Pán Boh zaplať.
Pani kolegyňa Nachtmannová, viete, vy hodíte balvan bez akýchkoľvek argumentov a končíte tým. Ja vám môžem povedať, že analýzy financovania normatívom boli urobené nezávislými inštitúciami, môžete si ich pozrieť. Tak to je, viac nebudem komentovať.
No, nechcem byť zlý, pán kolega Bagačka, vy ste podľa všetkého teda takisto pedagóg. Ja to nerobím tak, že sa v noci zobudím a niečo napíšem, to bola podpásovka. Ale ja sa vás opýtam, keďže predpokladám, že už nie ste najmladší, ste dlhodobo pedagógom, boli ste pedagógom aj predtým, keď nebolo normatívne financovanie, pred dvetisíc tretím rokom. Akým spôsobom išli peniaze? Pamätáte sa, čo to bolo? Veď to bola darebnosť, korupcia. Povedal som, jemne som to povedal, že to bol lobing, ale to, čo sa dialo, akým spôsobom dostávali peniaze na školy, bola jedna katastrofa. A za tým si stojím a predpokladám, že ak chcete byť objektívny, že je to tak.
Má kolega Poliačik pravdu, ja si nemyslím, že toto vyrieši komplexne ako kvalitu a že ku kvalite a hľadaniu cesty, ako podporiť kvalitu, musíme ísť, samozrejme, oveľa v širšom smere. To je pravda, je to krok. Podľa mňa, po rokoch keď to spí, nič sa nedeje, je to jeden z krokov.
Pán kolega Matovič, ja sa snažím nereagovať na vás celý čas, ale vy si to ani neprečítate a nepočujete, čo som povedal. Ja som tých 20 mil. tuná odôvodnil, ako to vzniklo, prečo, 10 percent najlepších škôl, percento z toho, čo dostávajú na normatívy. Ja som to nehodil odboka, len obávam sa, že vyhovoríte všetkému, že ste tu jeden stratený génius. Je mi to ľúto, že len jeden takýto geniálny človek prišiel a všetko vie, všetkému rozumie. No, tak keď si to myslíte, pokračujte naďalej v tomto, ja vám v tom brániť určite nebudem, takže to je k niektorým tým poznámkam.
A na záver, viete, ten problém, kolega keby ešte chvíľku počkal zo SaS-ky, nie, nie, nie, pretože myslím si, že napriek mnohým iným pohľadom sa zhodneme, a čo pokladám za podstatné v tom celom, je filozofia. Filozofia, ku ktorej smeruje novela zákona, teraz pripravená, o financovaní, ktorá podľa mňa tak nastavenými kritériami podľa známok len vytvorí priestor pre korupciu, nič nezlepší, ale to je pre mňa hrozné, pretože ja verím v to, že kľúčová je sloboda vzdelávacej cesty. A toto vlastne chceme, to, čo sa ide udiať, čo chceme urobiť. Chceme urobiť jednotnú školu presne takým istým spôsobom, ako pred rokom 1989. A s týmto, ja si vážim pána ministra, v mnohých veciach máme podobné názory, ale filozoficky sa zásadne rozchádzame. Jednotná škola, to nie je budúcnosť slovenskej vzdelávacej sústavy, to je cesta do hrobu.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predseda. Pri tom zvyku, ktorý tu je, že každý vystupuje aspoň pol hodiny, tak potrebujem sa zmestiť do len desiatich minút, ale pokúsim sa tak urobiť.
Je to malá novela zákona č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl, stredných škôl a školských zariadení. Prečo k tej novele pristupujem? Predsa len myslím, že treba povedať pár slov aj z minulosti financovania škôl a školských zariadení. V 1998, keď som sa stal štátnym tajomníkom na ministerstve školstva, medziiným som s hrôzou zistil, že rozdiely vo financovaní škôl sú nielen medzi školami, pre ktoré niektorí si dokázali vhodným lobingom, keď to veľmi slušne nazvem, získať prostriedky z toho balíka cez príslušné školské, vtedy okresné úrady, ale aj medzi regiónmi, a tak bola štatistika, ktorá hovorila, že v okrese Kežmarku na hlavu žiaka pripadalo sedemtisíc vtedy ešte korún. V Prešove to bolo, v meste, trinásť, v Bratislave dvadsaťtri.
Ja si myslím, že na také rozdiely nebol dôvod, a preto bola snaha ako nastaviť istým spôsobom pravidlá, pretože dovtedy to bolo vyslovene od buka do buka. Bol zákon o financovaní urobený, istý pokus. Aj prijatý za ministrovania Milana Ftáčnika, ale problém skutočne neriešil. Myslím si, že to, čo ako naozaj pohlo, to bolo to zavedenie normatívneho financovania. A dve veci sú tam dôležité, že nastolil istú spravodlivosť a jednoducho pravidlá, ale transparentné pravidlá, ktoré boli vždy potom aj detailne zverejňované, len mimochodom, asi šesťdesiat údajov bolo spojených s každou školou, na základe ktorých dostávala výslednú sumu peňazí. Ja som vtedy odmietol spôsob, ktorý už nebohý štátny tajomník Tóth chcel, aby to bolo formou poukazu, ktorý žiak donesie do školy, pretože takto to nefunguje, tí, ktorí vedia, že financovanie škôl je predsa rôzne pre gymnázium a iné je pre strednú odbornú školu, viditeľné rôzne náklady, nehovoriac o tom, že trebárs na energie sú rôzne v Hurbanove a trebárs v Lomnici. Všetky tieto veci do istej miery bola snaha zakomponovať a vznikol normatívny spôsob financovania.
Ale musím povedať, že zákon, ktorý vstupuje do desiateho roka života, čo, myslím si, že na Slovensku je vcelku dlhá životnosť zákona, i keď s istými úpravami, sa dostal do situácie, že ľudia ho zneužívajú, jednoducho takto to funguje na Slovensku. Treba to otvorene povedať, že dokážu každý systém, každé pravidlo využívať. A žiaľbohu, musím povedať, že aj zneužívať. Na Slovensku si dovolím povedať, že to je pomaly národný šport, ako obicyklovať pravidlá, obísť myšlienku ducha a hľadať niečo iné. A tu mi nedá, aby som nepovedal aspoň jeden prípad, čo bola tiež dobrá vec, že koeficient pre integrované deti bol 2,5 oproti bežnému koeficientu normatívu na žiaka, a to znamenalo, samozrejme, že prinášali viac peňazí. Kontrolou sme zistili, samozrejme, že si niektorí začali navyšovať integrované deti. A robilo to, niekde desať žiakov robilo pol milióna korún, ale to ešte nebol ten hlavný problém. Hlavný problém bol v tom, že začali integrovať deti aj tie, ktoré naozaj potrebujú špeciálnu starostlivosť, len preto, že to prinášalo peniaze, a to už som pokladal za trošku naozaj nevhodné.
Mal som tento úvod preto, aby som povedal o tejto malej novele to, čo ma k nej vedie. Mimochodom, som ju už, obdobnú novelu som predkladal pred pár rokmi, žiaľbohu, neprešla. Je to o tom, aby sme motivovali školy ku kvalite, aby sa nestalo to, že mnohé školy dnes berú žiaka - doniesol nám peniaze a nech je akýkoľvek. Tým, samozrejme, klesá kvalita. V návrhu zákona je to, aby na základe celoštátnych meraní, len na základe celoštátnych, a nie na základe nejakých miestnych hodnotení známok a podobne, mohli školy dostať istý bonus, v rámci normatívu za to, že odvádzajú dobrú prácu, že majú kvalitných žiakov a že majú aj kvalitné výsledky. Celoštátne merania sú napríklad testy maturitné alebo monitor a podobne. Čiže len na základe takýchto vecí by mohli dostávať finančné prostriedky navyše. Ja si myslím, že minimálne časť škôl by to motivovalo k tomu, aby zobrali menší počet žiakov, ale kvalitných, a dosahovali kvalitné výsledky. To je to, čo mnohí hovoria, že dnes sú školy, ktoré na gymnázium sú schopné zobrať, obrazne povedané, aj stolovú nohu. Čiže toto je jednoduchá idea, motivovať školy ku kvalite. Je to o mojom presvedčení aj o filozofii, že je lepšie, podstatne lepšie je nájsť motiváciu správať sa zodpovedne, ako dávať, povedal by som, tvrdé reštrikčné opatrenia.
Viete, v dvetisíc šiestom, keď som odišiel ako minister, keď som odstúpil, a musím povedať, že vtedy sa udialo hodnotenie, že korupcia výrazne klesla v rezorte školstva. Nie žiadnymi reštrikčnými opatreniami, ale práve preto, že tie školy získali motiváciu, žiak sa stal nositeľom finančných prostriedkov a nebolo v záujme školy odmietnuť ho a povedať si, keď, tak čosi zaplatíte, rodičia alebo podobne, ale bolo v záujme ho prijať. No, len vravím, že všetko ako časom sa dá pokaziť, takže chcem, aby sa to celkom nepokazilo, a preto je tu tento návrh, ktorý dávam spolu s kolegami, malej novely zákona o financovaní škôl a školských zariadení. A ešte niekoľko krátkych poznámok.
Ja neverím, že známky žiakov na školách budú to, čo bude motivovať. Práve naopak. Ak o kvalite má hovoriť známkovanie v školách, tak výsledok bude častokrát, že sa jednoducho posunie známkovanie pre mnohé deti vplyvných rodičov, aby mali také, že sa dostanú na školu. Ja v túto cestu neverím a myslím si, že tá skôr zníži objektívnosť a povedie znova k istej korupcii pri prijímaní na stredné školy.
Posledná vec, posledná poznámka. Ono vás zarazilo, ale ja som tam dal, aj keď som to nemusel dať, pretože dá sa to urobiť aj za peniaze, ktoré rezort školstva má. Dal som tam aj finančné náklady, ktoré som odhadol na čiastku 20 mil. eur. Poviete si, že to je veľa. No, ja by som rád povedal, že to nie je ani 10 percent z toho, čo dostávajú školy, ani 5 percent z toho, čo dostávajú z normatívov školy, to je približne jedno percento. Približne jedno percento, jedno percento na zvýšenie kvality nie je veľa a poviem, ja neverím na reformy, ktoré sa zavedú bez finančných prostriedkov.
Pán minister Mikolaj spustil reformu jazykov. Ja som ho vtedy upozorňoval, že to asi nebude dobré. Formálne, na papieri je to rozbehnuté, aj to istým spôsobom funguje. Ako, nechcem sa k tomu teraz detailne vracať, ale viem, že keď ja som fungoval ako minister, v Čechách spustili takúto reformu. Vtedy bola ministerkou za sociálnu demokraciu pani Buzková, pani Buzková mi vtedy hovorila, že: "Viete, ja som "vydržkovala" dve miliardy českých korún na takúto reformu," a potom mi povedala, "ale potrebovali by sme ešte ďalšie dve miliardy, aby sme urobili naozaj reformu jazykov."
Ja si myslím, že ak by sme mali postupovať seriózne a chceme nejaké zmeny robiť, tak vždy je to potrebné pokryť aj finančne.
A to je dôvod, prečo som tam uviedol s tým, že pre budúci rok, pre tento rok, samozrejme, to nemá žiaden vplyv na štátny rozpočet. Aj preto je navrhovaná účinnosť zákona až od 1. januára budúceho roka.
Toľko na úvod, kolegyne, kolegovia, pán predseda, skončil som.

Ďakujem veľmi pekne. Vážená pani predsedajúca, dámy a páni. Celá táto dlhá diskusia, a dobrá podľa mňa, diskusia k návrhom prerokovaných zákonov svedčí o tom, že prideľovanie a skúmanie adresnosti dáviek v hmotnej núdzi je dlhodobo neuralgickým bodom. Ak štát dlhodobo podporuje tých, ktorí nepotrebujú pomoc, vzniká, ako to vyjadril, myslím, v rozprave pán poslanec Kaník, závislosť na dávkach. Samozrejme, že redukcia takejto závislosti je dosť bolestivá pre všetkých aktérov a z tejto diskusie vyplýva, že najväčšou prekážkou pre nápravu nedobrého systému dávok v hmotnej núdzi je najmä strach politikov. Jedni sa boja zo straty popularity, z populizmu a iní zas z obavy zo zlej, nedostatočnej alebo zámerne škodlivej interpretácie, ktorá sa ľahko môže stať obsahom získavania politických bodov protivníka. A tak vajatáme medzi dvoma extrémami dávať a dávať a mať pokoj a extrémom sekať.
Všetci vieme, že dávky v hmotnej núdzi sa zneužívajú až špekulatívnym spôsobom, a niektorí poberatelia, niektorí poberatelia sa až obdivuhodne plasticky vedia zorientovať vo svojich nárokoch. Niektoré, niektorí ani špekulovať nemusia, spomínal sa tu príspevok za dochádzku do školy. Je to exemplárny prípad a príklad zlého populistického a nespravodlivého návrhu a veľmi dobre si na to pamätám, kedy sa prijímal, pretože pri jeho prijímaní som podávala kvalifikovaný pozmeňujúci návrh, ktorého obsahom bolo práve snaha zmeniť filozofiu príspevku a zaviesť motivačné hľadisko viazané na prospech. Samozrejme, že takýto návrh neprešiel.
Všeobecne by mali byť podporovaní formou dávok v hmotnej núdzi tí, ktorí to naozaj potrebujú, alebo tí, ktorí sa neúspešne a preukázateľne snažia dostať sa z hmotnej núdzi. Musíme mať ale odvahu povedať, že je tu skupina občanov, ktorých vôbec nevieme motivovať, ani podmienkami stanovenými v zákone, ani vyčlenenými prostriedkami z eurofondov, ani inými sľúbenými výhodami. Nepomáhajú nám ani bezduché semináre a konferencie, ktoré sú pripravované zo štedrých príspevkov sponzorov, aby sa sponzorské peniaze presunuli na iných sponzorov a pribudla kolónka pre štatistiku vykazovaných aktivít v takzvanej rómskej otázke. Som presvedčená, že tu dosiahneme želaný výsledok v kontexte, možno v horizonte dvadsať rokov len v kombinácii dobrej legislatívy a dobrej podporovanej činnosti. Som veľmi rada a kvitujem, že pani predkladateľka v súvislosti s rómskou otázkou ocenila prácu cirkví a jej jednotlivcov aj v konkrétnom prípade, v Lomničke, kde aj ja často chodievam a poznám tu situáciu v tejto rómskej dedine, by sa dalo povedať.
Nedá sa tu nespomenúť aj požiadavka tých nadšencov, ktorú som ja už v spomínanom materiáli sociálne vylúčených spoločenstiev preformulovala do tohto nedošlého návrhu o vylúčených spoločenstvách ako pripomienku, ktorej podstata je, aby zákon zadefinoval formalizovaných komunitných pracovníkov žijúcich priamo v lokalite sociálneho vylúčenstva a pôsobiacich v tomto spoločenstve ako zamestnancov vo verejnom záujme, ktorí by boli financovaní z verejných zdrojov. Je to konkrétny návod a konkrétny príklad vychádzajúci už aj z praxe a z dobrých výsledkov, že toto by mohlo rómskym komunitám v kombinácii s dobrou legislatívou aj v kontexte s dávkou v hmotnej núdzi pomôcť. Náplňou práce týchto pracovníkov vo verejnom záujme by bolo pomôcť jednotlivým členom orientovať sa v socializačnom procese, najprv v komunite samotnej a postupnými krokmi integrovať všeľudské, spoločenské, morálne normy a vzorce správania sa, ktoré kultivujú členov vylúčeného spoločenstva a sú základným predpokladom trvalého a postupného zlepšovania ich sociálnej situácie. Podmienkou pre získanie takétoho štatútu zamestnanca vo verejnom záujme by musel byť preukázateľne trvalý alebo prechodný pobyt v tejto komunite. Štatút zamestnanca vo verejnom záujme táto osoba by stratila v okamihu, keby sa odsťahovala z lokality sociálne vylúčeného spoločenstva, alebo zmenou na komunitného pracovníka dochádzajúceho do sociálne vylúčeného spoločenstva externe.
Pri pripomienkovom konaní o sociálne vylúčených spoločenstvách som tento, túto pripomienku podala, tento konkrétny návrh a pripojilo sa k tomuto môjmu návrhu 1800 ľudí, ktorí podporili takúto pripomienku, ale túto pripomienku ministerstvo práce v rozporovom konaní neakceptovalo aj z nejakých technických dôvodov, ale aj preto, že argumentovalo, že tento rozpor sa považuje za odstránený tým, že národný projekt Komunitné centrá neuvažuje o rozšírení pôsobnosti na zabezpečenie bývania pre zamestnancov, ktorí zdieľajú život s komunitami. Ja neviem, nakoľko pani predkladateľka ako štátna tajomníčka bola informovaná o detailoch toho pripomienkového konania, ale tu vzniklo také jemné zavádzanie ministerských úradníkov preto, že, a to zdôrazňujem aj teraz, že o zabezpečení bývania v mojom návrhu nebola ani žiadna zmienka, dokonca ironickými poznámkami mi bolo dané najavo, že snáď chcem nejak pre, pre cirkev zabezpečovať nejaké bývanie. Bol to hlboký, hlboký omyl a zavádzanie, ja som hovorila o zabezpečení štatútu takýchto ľudí v zaradení do, ako zamestnancov vo verejnom záujme a odôvodňovala som to tým, že osoby, ktoré sa rozhodli nie iba externe dochádzať za prácou do komunitného centra, alebo prísť tam len na nejakú exkurziu v gumených čižmách, v rukavičkách a potom si utrieť ruky a odísť, ale tí, ktorí sa rozhodli v tomto spoločenstve aj žiť, sprevádzať jednotlivcov aj celú komunitu, aby tí boli zaradení ako zamestnanci vo verejnom záujme, pretože zo skúseností aj z tejto obce Lomničky viem, že tí, ktorí sa, tam žijú a starajú sa o tú komunitu, nato, aby mohli prežiť, najprv musia v svojom civilnom zamestnaní pracovať na seba osem hodín a ďalších, do dvadsaťštyri hodín, musí, pracujú pre tú komunitu. Preto som mala takýto úmysel, ktorý ma nenapadol len tak, ale vychádzal z konkrétnej praxe, a myslím si, že toto by bol spôsob, ako urobiť návrh komplexnejší aj v interakcii na zákon o hmotnej núdzi, príspevok na bývanie a potom môžme hovoriť o komplexnosti, ale je tu snaha, tak, tak treba to oceniť.
Mimochodom, som mala výhrady v tomto návrhu k vylúčeným spoločenstvám na opatrenia sociálnej inklúzie, časť Zdravotná starostlivosť a životné prostredie práve pre dôvody, ktoré tu už pomenovala aj pani predkladateľka, ale to je, to je na inú diskusiu.
Ak príde tento návrh do parlamentu, opäť sa budem uchádzať o podporu aj vás všetkých, aby takýto návrh, ktorý som už raz pripomienkovala, bol zapracovaný do tohto materiálu, a som presvedčená, Lomnička je toho príkladom, že takýmito krokmi dokážeme v horizonte možno dvadsať rokov, lebo naozaj je to beh na dlhé trate, v kombinácii s inými normami docieliť to, že pomaly sa tieto komunity budú, budú pretvárať, aj keď časť, ako je aj v majoritnej spoločnosti, časť ľudí nebude nikdy akceptovať nejaké formálne normy. Potom, preto o tom hovorím, možno sa to až tak netýka priamo tohto navrhovaného zákona o hmotnej núdzi, ale z diskusie to všetko vyplynulo, aj tá diskusia hovorí o tom, že toto je najbolestivejšie miesto, miesto aj, aj v tomto zákone.
Predkladaný zákon o hmotnej núdzi podporím. Bola by som rada, keby tento zákon prešiel, pretože mám nádej, že by pokračovala odborná diskusia aj vo výboroch aj v pléne, že by sme dokázali z oboch strán tohto spektra zákon pripomienkovať a vylepšiť. Ja si myslím a som presvedčená, že keď tento zákon neprejde, a prejde vládny návrh zákona, tak bude skoro identický, bude mať akurát zmenu formou zmeny, ktoré vyjadrila pani exministerka Tomanová v tých troch, v týchto troch bodoch, a preto nepovažujem za racionálne, aby sme odkladali prerokovanie a prijatie tohto zákona.
Samozrejme, že vnímam to, že je absolútne neštandardné, ale nie neprípustné, ale zatiaľ neštandardné v tejto snemovni, že by poslanci individuálne predkladali tak rozsiahly zákon. Za tie volebné obdobia, ktoré som tu ja, sa tak nestalo, ale je to logické, že to vyplýva z toho, že ten zákon sa pripravoval za predchádzajúcej vlády, a teda tu, to, to bola objednávka v dobrom, dobrom slova zmysle, koalícia, konkrétne teda pani štátnej tajomníčky. A nedá sa tomu vyčítať, tomu zákonu, že by bol legislatívno-technicky zle pripravený, pretože na ňom pracovalo množstvo odborníkov z danej problematiky, množstvo legislatívcov, odkomunikoval sa, bol pripomienkovaný a nakoniec sa stiahol, čiže je to úplne, úplne legitímne, že taký návrh zákona sa podáva a prerokúva, a ešte raz vás prosím, vážení kolegovia zo SMER-u, podporme ten návrh zákona, ja sama som pripravená podať k nemu niektoré drobné pozmeňujúce návrhy. Ušetríme čas a môžte čas a energiu venovať ďalším zákonom, ktoré sú dôležité a ktoré, na ktoré čakajú obyvatelia tejto krajiny.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)