Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, som si myslel, že to pôjde ináč, ale nevadí. Kolegyňa v zásade povedala vecne a prvé čítanie môžme teda aj poňať to zoširšia, a to sa aj pokúsim, že kde sme sa vlastne dopracovali, že obchoduje, že náš štát obchoduje so schránkami. Ja by som sa chcel dožiť toho, že náš štát obchoduje s Ferom Mrkvičkom. Fero Mrkvička je, niekde býva, niekde v nejakom okresnom meste,...
Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, som si myslel, že to pôjde ináč, ale nevadí. Kolegyňa v zásade povedala vecne a prvé čítanie môžme teda aj poňať to zoširšia, a to sa aj pokúsim, že kde sme sa vlastne dopracovali, že obchoduje, že náš štát obchoduje so schránkami. Ja by som sa chcel dožiť toho, že náš štát obchoduje s Ferom Mrkvičkom. Fero Mrkvička je, niekde býva, niekde v nejakom okresnom meste, ľudia ho poznajú, má slušné deti, chodia mu do školy, chodí do kostola, nechodí, neviem, pre niekoho...
Ja viem, že asi taká krajina neexistuje, kde by bolo všetko ako písmo sväté, že niekde. Niekde je, proste vždycky sa nájde nejaký spôsob sa s tým vysporiadať svojsky, a to som diplomat, ale podľa mňa je to o miere, to znamená, že nastavme určitú mieru, že kedy, a to je tak, keď je to už neudržateľné. A naozaj, ak aj bolo spomenuté, my už obchodujeme aj s toaletným papierom so schránkou. My už naozaj, to naši ľudia sa dozvedajú, že kto všetko, kto s čím, kedy, ako, a podľa mňa sme prekonali veľmi dávno tú mieru. Všetko zlé je na niečo dobré, to, že to takto nejako vyplývalo, možno na konci sa to zatlačí späť, viete, že tak obrazne, keď to hovorím, že zatlačíme späť tu hydru toho tak zvráteného cucania, zvráteného. Ja teraz poviem jeden taký aj aktuálny prípad, že sa vzdal pán Kmotrík výstavby toho štadióna. Ja som to tu už aj hovoril. Ja mám radšej ľudí, ktorí možno aj pred revolúciou mali proste talent sa niečomu venovať, hneď jak sa to dalo, sa tomu venovali, proste obchodovali, podnikali, vytvárali nejakú hodnotu.
Viete, čo je kľúčový moment celého podnikania, smeráci? Vytvoriť hodnotu. To je kľúčový moment aj podnikania, ale vôbec aj malo by byť aj v existencii človeka pokúsiť sa vytvoriť nejakú hodnotu, hej, už možno niekomu sa podarí menšia, niekomu väčšia. A tu teda z nej odviesť to, čo treba, a ostatok si nechať, prípadne investovať. Len, prosím vás, tá vaša firemná kultúra v nastavení, že urvať, vyrvať, aj expresívnejšie výrazy ma napadajú, je neudržateľná. Ja naozaj mám rád ľudí, ktorí proste, áno, vytvorili nejakú hodnotu, pracujú s ňou, zistili to dávno. Nespomenuli si po jednom volebnom období v poslaneckých laviciach, že sú z nich podnikatelia. Ja milujem týchto ľudí, to je ten, ešte jeden z tých lepších, že ešte sa niekde zjavia, že predtým sa venovali filozofii, kultúre a zrazu si spomenuli, že majú talent na dodávku upratovacích služieb, toto naozaj milujem, poviem otvorene. Ale nevylučujem, že sa to tak môže stať. Ale už ani to nestačilo, už teraz sa schováte úplne. Už proste aby to nebolo vôbec.
Mne ten prípad výstavby štadióna Kmotríka, v spolupráci s Kmotríkom sa javil ako jeden z dobrých príkladov toho, kde my vieme, že štát dal nejaké peniaze v nejakom, to nebol spoločný podnik, ale je v nejakej koexistencii s osobou, ktorú je vidno. Viete, ktorú viete nájsť. A to je to, že ten princíp, počkajte, jak sa to hovorí, hovorí sa to tak, že základnou poučkou investorov v Afrike je byť do polhodiny na letisku, hej? Alebo že, ináč. Že prečo nemeckí majitelia dávajú pozor na svojich zamestnancov? Preto, lebo vedia, že im vedia prísť pod okná. Slovenskí im pod okná neprídu. Zo Slovenska naši zamestnanci do Bonnu pred dom neviem akého šéfa predstavenstva protestovať nepôjdu. Preto je dôležité mať ekonomiku nastavenú tak, že máte bohatých ľudí, nebojme sa bohatých ľudí, že tu sú nejakí, že sú bohatí, viete, kde bývajú, oni sú bohatí, majú svoj svet, niečo sa im páči, niečo sa im nepáči, keby bolo celkom zle, tak im viete ísť to vykričať pod okná. To je funkčný model. My sme si zvolili model, že tu nevieme nič, tu s nami obchodujú len schránky. Mne sa naozaj páčil ten model, že to postavíte s tým Kmotríkom. Ja neviem, koľkí lumeni ho ťahali za rukáv, asi ho ťahal, neviem, každý, kto prišiel, každý prišiel, že aj on chce niečo? Ja neviem, že prečo sa toho vzdal, hej, tak sa zbežne pozrel, možno mu fakt došla chuť, ja neviem, hej, mne sa to javilo ako jeden z dobrých modelov do budúcnosti.
Viete, jak teraz dopadne štadión? Postaví to akciovka SMER. Hrubú stavbu, tipujem, že dostane, ale teraz hyperbolizujem, Váhostav kvôli tomu, že kým zaschne betón, príde splatnosť faktúr, aby tam už bola iná firma, liznú si aj z TSS GRADE, aj z Doprastavu, nie? Kto tam potom, motorkári dodajú nejaké gastro služby, proste každý trošku. A nakoniec tú správu toho futbalového štadiónu, môj typ je, že dostane na 100 rokov nevypovedateľnú zmluvu za 1 euro ročne nejaká schránka z Belize, z Cypru alebo ja neviem skade. A ešte na kopu, po nejakých rokoch zistíme, že ešte bude mať nárok na neviem aké plnenia od štátu. Toho sa bojím, že tak dopadne celý príbeh aj futbalového štadióna. Tak dopadnú tie príbehy, s ktorými sme konfrontovaní.
Nám je lepšie vedieť, kto je za tým. Naozaj je lepšie vedieť, kto je za tým. Vieme, kto je za tým, vieme, že keď spraví chybu, vieme, vieme, kto to je, kde to je.
Tým, že tu sú ľudia, ktorí sa boja priznať, že niečo majú, no tak to schovávajú za schránky a my potom, ja neviem, že jak to povedať. Mrzí ma to, hrozným spôsobom ma to mrzí, že proste nemáme tú šéfa Ikey, Kamprada či jak sa volá ten, hej, človeka, ktorý, ktorého vedia, ktorého vidia, nemáme tu Picha. Nemáme proste ľudí, nemáme tu Gatesa, ani nehovorím, nemáme tu, alebo máme minimum príbehu, ľudí, ktorí keď sa prihlásia, ja by som sa fakt nebál, že sa prihlásia nejakí naši ľudia, ktorí majú nejaký podnikateľský príbeh do nejakej súťaže o PPP. Idú do toho s kreditom, vedia, že nemôžu urobiť chybu, lebo spoločensky sa znemožnia. Hej, že proste ich tá spoločnosť je senzitívna, je občianska, proste sa znemožnia spoločensky, keď urobia psí kus. Keď proste na tom, proste zahučia, proste budú mať oni záujem a keď to urobia dobre, tak to spoločnosť ich ocení. Nebude im tu vykrikovať jak henten boľševik marxistický, že proste nemá rád bohatých ľudí, tu sa niekto pridá, že by niečo znárodnil. Prosím vás, to sú už fakt totálne extrémy. Totálne extrémy.
My potrebujeme príbehy ľudí, ktorí sú, ktorým môžte veriť, že môže ísť do súťaže, preberie za to aj osobnú zodpovednosť v tom, že sa bude snažiť. Lenže my sme sa vydali na úplne opačnú cestu. Z extrému do, my sme v absolútnom extréme, že naozaj tu so schránkami, tu už je všetko schránka. Kolegyňa to povedala, všetko je schránka, veď sa bojíte už dvere otvoriť, noviny otvoriť. Na univerzite schránka, hentam schránka, Belize, Curacao, kto to má poznať.
My sme robili takú akciu minulý týždeň na Námestí SNP – Týždeň schránkových firiem, kde sme vypichli päť tých takých teraz aktuálnych, že nech ľudia aspoň vedia, nech vedia, kde je Curacao, keď už sa s nami súdi. Viete, ľudia z Curacao majú výhrady voči privatizácii prístavu, cítia sa poškodení, tak sa s nami súdia. Luxemburčania varia našim pacientom, kto by to bol povedal, nie? V Belize zistili, že cétečko potrebujú v Piešťanoch, proste to sú; naozaj čarovné. Nehovorím o Cypre, Ján Počiatek by mohol byť ambasádorom, on by mohol byť, jak sa to povie, ten konzul, honorárny konzul Cypru, samozrejme. My by sme mali mať honorárne konzuláty Cypru, v Bratislave aspoň desať, zo päť v Nitre, ja neviem, v Žiline, v Košiciach. Cyprus na obchodnú výmenu, podľa mňa obchodná výmena s Cyprom, to je už na úrovni Nemecka. Ja normálne žasnem, ten Cyprus, jak sa im darí u nás, veď nepríde to niekomu že smiešne?
Čo k tomu ešte povedať. Kde je tomu riešenie? Že riešenie je tomu tak, že možno tí ľudia sa spamätajú, možno sa spamätajú, možno nie, ja neviem, my sme naozaj aj urobili minulý týždeň, čo sa dalo. Ja koho som stretol, som sa spýtal, že či neprídu na akciu, ktorú organizujeme, kde teda by išlo nejak že vyjadriť nesúhlas. Fakt v politickej, koho som stretol, okrem pána Soníka, toho som sa spýtal. To, že proste to tak dopadlo, je znova tá naša malosť, tá naša úbohosť, a to ešte nehovorím o tom, že tam teda možno prišlo pomenej ľudí a jak sa ešte pomaly viacej tešili ľudia, by som povedal, z našej strany tomu, niet väčšej radosti ako škodoradosť. No nech sa páči, ukameňujte, vysmievajte sa, ale ja neviem, kto chce tým ľuďom, alebo čo im chcete ponúknuť? Váš príspevok tu 10-, 15-minútový, 20-minútový, vykrikovanie? Ja neviem, čo im chcete ponúknuť, čo je riešením, ja sa tiež snažím to pomenovať. Čo je riešením?
Všetci hovoríme o spoločenskom tlaku, tak poďme tlačiť. Keď máme ísť tlačiť, tak sa nevieme dohodnúť, prosím vás, tieto vojny, kto ďalej dociká, mňa nebavia, a to je proste úbohé, je to naozaj tak. Potom nehovorme, lebo to nie je potom možno úprimná snaha. To je potom presne tá snaha, ktorá niekomu vyhovuje a cynicky s ňou kalkuluje, nech sa páči.
Ak je nejaká spravodlivosť, ono sa hovorí, že vraj nejaká je, tak možno veci sa na konci ukážu, možno nie, ale podľa mňa je nespravodlivé, aby tento biedny, úbohý štát proste takýmto spôsobom bol vycuciavaný. Je to podľa mňa, nie je to správne, aby to tam mizlo, kde to mizne, aby sme na to nemali dosah, aby sme sa tu všetci hrali na proletárov a potom chodili do svojich víl. Ja, ak dovolíte, neviem ešte, jak sa to bude vyvíjať, k tomuto asi je čo ešte povedať aj do budúcna. Bude to asi aj témou. Pre ľudí by to malo byť témou, mali by sa na to pýtať, lebo títo ľudia sú vám schopní podsunúť, že bohatí sú zlí alebo že nejakí sú zlí a neviem čo a teraz ako keby oni neexistovali. U nás, lenže oni existujú, len u nás sú schovaní za tými schránkami a najhoršie na tom je, že to sú politici. Sú, nie sú to ľudia, ktorí vytvorili hodnotu, niečo vymysleli, vytvorili, ich hodnota, pridaná hodnota, v úvodzovkách, je len v tom, že to všetko vedia takto vymotať a keď ich načapajú, tak povedia, bolo to v súlade so zákonom. To je proste, sa stáva už klišé, že proste bolo to v súlade so zákonom, etika, morálka, princípy nejaké – koho by to tu zaujímalo. Bolo to v súlade so zákonom. Majú tu iks nasledovateľov, iks štekajúcich ratlíkov, ktorí sa radi priživia, pozrú, čo spadne zo stola, aj mne trošku!
Ale neslúžme tomuto systému, naozaj neslúžme tomu systému, lebo je neudržateľný. Prosím vás, za Popradom bude rampa, keď to takto pôjde, ako to pôjde, za Popradom bude rampa a bude rezervácia. To sa nedá udržať, to, že to neriešite, neriešite sociálne problémy, ktoré tam sú. Spiš, neriešite, tvárite sa, že neexistujú, prosím vás. To nezvládnete, tá ekonomika to nezvládne, kto tu bude robiť? Kto sa ráno v tejto krajine zobudí a povie, idem ešte do roboty? Tých pár chlapov, ktorí sa ráno ešte zobudili, stáli v Námestove na zastávke autobusovej, tak tým ste dohodli to, že tí vaši im nezaplatili. Sú znechutení. To je neudržateľné, do budúcna je to neudržateľné, nezvládneme to. Musíte niekoho hodiť cez palubu. Hodili ste niekoho cez palubu? Človek, ktorý je s tým spájaný, sa škerí, všetkým sa škerí, koho vidí, tomu sa škerí, jeho dlhy zaplatí štát. Jeho dlhy a to za tie peniaze, kto ich zaplatí, tie sa dostanú do nášho deficitu a tie budeme musieť ušetriť, veď to je nonsens!
Preto to spomínam, lebo poviem aj tak, že ja, čo môžem, urobím, ja budem mať svedomie čisté, čiže my budeme na veci upozorňovať. Koho by to zaujímalo, koho nie, v pondelok pôjdeme pred vilu pána Širokého, či sám, či dvaja, ja to zvládnem, ja už som už aj do betónu, ako ja na krásu netrpím, kto tam bude, tam bude. Kto sa potom bude škeriť, že tam neboli ľudia, nech sa kľudne škerí. Prežijem, v tomto mám teflón. V pondelok o piatej pred vilou pána Širokého bude nejakých zopár ľudí, ktorí povedia, že takto si to nepredstavujú. Pre tých, ktorí by sa mali problém tam dostať, avizujem, že pristavíme autobus už o štvrtej na Námestí SNP, lebo je to trošku náročné tú jeho vilu v tej Záhorskej Bystrici nájsť.
Nie je to zbytočne ten termín zvolaný na pondelok. Je to preto na pondelok, že v zásade uplynie aj 10 dní, v ktorých bolo avizované, že do 10 dní bude pán Široký vypočutý v tejto veci, no budeme sa pýtať, budeme sa pýtať. Budeme chcieť vytvoriť to, čo tu bolo povedané. Údajný nejaký, nech sa páči, tak ja si spoločenský tlak predstavujem nejako, ja som prístupný na každú akciu, ktorá ho pomôže vytvoriť, len aby sme sa naňho falošne neodvolávali a keď k nemu príde, tak sa človek stiahne.
Niečo bude treba robiť. Takto je to neudržateľné. Takto je to, verím, že sa zhodneme, neudržateľné. Komu na tom záleží, komu na tom nezáleží, kto na tom systéme chce parazitovať, kto ešte počká, dokedy, ale už má tašky zbalené, hej? Viete, ja viem, tu sú ľudia, ktorí vám do pol hodiny nieže na letisku, ktorí zo svojho heliportu sa zdvihnú a odídu. Myslíte, že tých bude niečo trápiť? Niekto tu zostane, niekto tu zostane, niekto tu zostane a niekto bude musieť prebrať aj zodpovednosť za to, čo sa tu stalo.
Naozaj nemôže štát obchodovať so schránkami. Nemôže, veď to je neúnosné, neúnosné. Poďme nájsť ľudí, poďme nájsť konkrétnych ľudí, ktorí vieme, kto sú, čo sú, poďme, štát nech obchoduje s nimi, lebo máme tú istotu, že preberú aj určitý diel svojej osobnej zodpovednosti, aj svoj status k tomu pridajú, že budú chcieť to dokončiť, urobiť. Budú to chcieť robiť dobre, budú to chcieť, lebo sa spoločensky znemožnia. Proste z jednoduchej logiky vecí to vyplýva, že to má zmysel robiť takto. Keď to urobíte so schránkou v Belize, schránke v Belize je to úplne jedno, respektíve tým ľuďom, ktorí sa za ňu schovávajú, lebo veria, že ich nevypátrame.
A toto, čo je tu (rečník ukázal smerom k predkladateľovi), samozrejme, že nevypátrame. Vôbec tu nikomu nejde o to, aby sme niekoho vypátrali. Vôbec nejde o to. Ide o udržateľnosť, ich udržateľnosť. Udržateľnosť tohto systému, ktorý je neudržateľný.
Skryt prepis