Vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, ospravedlňujem sa trošku za hlasový diskomfort. Mohol by som to možno vybaviť jednoducho a povedať, že tento zákon, návrh zákona alebo tejto novely zákona o rodine Kresťanskodemokratické hnutie z prirodzených dôvodov nepodporí. Prirodzené dôvody sú, že nepodporujeme kultúru destabilizácie rodiny.
Ale ja som si sformuloval text na taký môj spôsob, ak budete trpezliví, tak možno to bude...
Vážená pani podpredsedníčka, kolegyne, kolegovia, ospravedlňujem sa trošku za hlasový diskomfort. Mohol by som to možno vybaviť jednoducho a povedať, že tento zákon, návrh zákona alebo tejto novely zákona o rodine Kresťanskodemokratické hnutie z prirodzených dôvodov nepodporí. Prirodzené dôvody sú, že nepodporujeme kultúru destabilizácie rodiny.
Ale ja som si sformuloval text na taký môj spôsob, ak budete trpezliví, tak možno to bude mať pre vás nejaký význam.
Aby bolo jasné, svoje výhrady voči predloženej novele zákona o rodine neuvádzam ako prorok manželstva. Na to mám dosť nažité aj v pásme adrenalínu, aj v zóne ťažkej depresie a trápenia. Myslím, že dobre rozumiem aj prvým vetám Kreutzerovej sonáty, kde Tolstoj hovorí, že všetky rodiny a manželstvá sú rovnaké, sú rovnaké v čase šťastia, ktoré sa tvárilo, že bude naveky, ale originálne a jedinečné v osudových drámach poníženia, biedy a mizérie. Mám pred očami - a teraz mi dovoľte, aby som bol chvíľu učiteľom literatúry, mám to rád - mám pred očami aj sarkazmus mýtického barda Gregory Corsa, ktorý sa vo svojich litániách Mal by som sa oženiť nazýva metlou bigamie a svätcom rozvodov a opisuje všetky tie školopovinné stereotypy, ktoré v konzervatívnej tradičnej spoločnosti korešpondujú s tzv. ideálom manželského a rodinného šťastia. Na samom konci svojej poémy sa desí predstavy, že sa raz ako starec bude v pyžame zafľakovanej močom túlať prázdnym bytom a prizerať sa samote a hrôze. Ja viem, sebaľútosť nemôže byť konštrukčným tmelom spoločenstva, ale aj tak.
Mám pred očami mikroskopického analytika rozvodových hurikánov Johna Updikea, ktorý v prózach Manželia a milenci zachytil seizmické otrasy vzťahov medzi mužmi a ženami, najmä však frustráciu a stres z rozchodov a rozvodov, čo začalo Gatsbyho koncom po Americkom sne, sa tu končí dezilúziou z oslobodených pudov a novej tyranie tam, kde sexuálna revolúcia sľubovala splended isolation a posledný, jediný priestor ľudskej identity v slobode.
Mám pred očami Čiernu skrinku židovského spisovateľa Amosa Oza, kde rozvedení a znovu s inými zosobášení manželia po rokoch otvárajú čiernu skrinku svojej minulosti, svojich romantických dejov a neromantických jedov svojho stroskotania, aby zistili, že nič nové už potom nevymysleli a že ani peniaze tú veľkú dieru v ich živote nezaplátali. Nie je teraz dôležité, že cestu späť spustila v tomto prípade blížiaca sa smrť jedného z nich.
Mám pred očami Liz Taylorovú a Richarda Burtona v sfilmovanej dráme Edwarda Albeeho Who´s afraid of Virginia Woolf, Kto sa bojí Virgínie Wolfovej. Lepšie a konverzačne dokonalú štúdiu deštruktívnych krajností manželstva ako sadistickej hry na spoločnú skazenosť a manipuláciu som nevidel ani nečítal.
Mám pred očami aj hollywoodsky filmový trhák Kramerová verzus Kramer. Aj po rokoch sa ma zmocňuje plač, keď vidím Meryl Streepovú za záclonou kaviarne, odkiaľ pozoruje Dustina Hoffmanna, svojho bývalého manžela, kráčajúceho po druhej strane ulice s ich spoločným synom, ktorého opustila. Ľadová kráľovná na vrchole feministického trieštenia.
Mám pred očami aj majora Scobieho z románu Jadro veci, kde ho Graham Greene umiestni do vzťahovej dilemy medzi vernou, ale náročnou manželkou a nie menej náročnou milenkou, ktorú zachráni po stroskotaní lode s africkými migrantmi. Konflikt sa odohráva medzi vedomím záväzkov, povinnosti na jednej strane a na strane druhej súcitu. Major Scobie si v takejto konštrukcii z lásky k Bohu vezme život, aj keď to vyznieva paradoxne a možno až rúhavo.
Napokon, nie však na poslednom mieste, mám pred očami starogréckych dramatikov, ktorí vôbec ako prví preskúmali terén medzi osudom a individuálnymi možnosťami a nárokmi šťastia. Keď si trójsky víťaz Agamemnón ako vojenskú korisť privedie domov princeznú Cassandru, jeho manželka Klytaimnestra ho miesto privítania dobyje sekerou. Pre ich spoločné deti Oresta a Elektru tým vznikne fatálny rébus. Ako pomstiť otcovu smrť a zároveň mať v úcte matku, ako kážu zákony?
Médea ide ešte ďalej. V zúfalstve nad zradou manžela vykynoží ich spoločné deti. Už tu sa začala tá hra bez víťazov, ktorú sa dneska snažíme legislatívne podchytiť. Hra o tom, kto z koho. O tejto hre viem pomerne dosť nielen ako učiteľ literatúry, ale aj ako syn detského psychiatra, ktorý ako súdny znalec rozhodoval, komu po rozvode rodičov priklepne dieťa a v akom komunikačnom režime bude táto dezintegrovaná rodina fungovať. Za polámanými detskými srdiečkami, dušami a charaktermi, ak teraz odhliadneme od úchyliek bývalého autoritatívneho alebo autoritárskeho školského systému, najčastejšie môj otec videl rodičovskú zlovôľu, ktorá deti používa ako nárazníkové pásmo vybuchnutej agresivity a partnerskej nenávisti. Spomínam si, ako po jednom takom anamnestickom dni v ambulancii prišiel môj otec domov a spomínal mame, čo sa dialo, a najmä zážitok so ženou, ktorú až do nepríčetnosti, teda do nepríčetnosti uviedli jeho slová, že má povinnosť - tá žena teda - vychovávať svoje deti v úcte k ich biologickému otcovi, aj keby si o ňom myslela len to najhoršie. Otcovia zápasiaci o elementárnu povinnosť tohto typu by vám o tom mohli rozprávať.
Iný prípad bol ešte zlovestnejší. V čase, keď kulminoval manželský konflikt a chýlilo sa k rozvodu, šestnásťročnému dievčaťu týchto rodičov a nádejnej favoritke dorastového zjazdového lyžovania začala spontánne odchádzať stolica. Samozrejme, vždy v najmenej želaných chvíľach a na najmenej očakávaných miestach. Vrátila sa k plienkam táto šestnásťročná dievka, čo samo osebe v psychiatrii má symbolickú hodnotu, nazýva sa regresom, teda návratom do čias, keď sme boli viac milovaní. Keď sa rodičia, prepáčte za výraz, posrali od znovuobjavenej slobody, bolo po športovom talente par excellence.
A mohol by som pridať príbehy o nočných enurézach detí z rozvádzajúcich sa manželstiev, o nočných desoch, panikách, poruchách správania, učenia a mnohých ďalších dôsledkov rozvodových konaní. Koho by to však mohlo zaujímať, keď tu riešime takú veľkú vec, akou je osobné šťastie tatka a mamky? Alebo častejšie len jedného z nich. Zvlášť podlá mi prišla rozvodová udalosť z rodiny môjho vysokoškolského spolužiaka, ktorého otec, univerzitný profesor, opustil starnúcu mamu a narazil si, verný syndrómu funkčnej príťažlivosti, 28 ročnú odbornú asistentku, ktorá sa časom prespala až k dlho túženej docentúre. Môj talentovaný spolužiak odvtedy systematicky pracuje na svojej neúspešnosti.
Poznám dokonca mužov, ktorí prinútili svoje nové pipiny a húževnaté zlatokopky, aby boli kamarátkami ich bývalých žien a aby sa staré aj nové potomstvo navzájom tešilo. Napriek všetkej biede a potupnosti takejto rošády však verím v neomylnú ženskú intuíciu a aj istú lojalitu, ak chcete, lojalitu v zlosti. A viete v akej? Poznám také ženy, že mali alebo majú takého plemenného kreténa. Možno si poviete, že preháňam a vyťahujem bizarné krajnosti a vzťahové anomálie, ktoré ležia za hranicami jestvujúcej normy. Chcem vás ubezpečiť, že nie. Príliš dobre som si vedomý aj silnejších dôvodov rozvodov, napokon sú už spomínané aj v dôvodovej správe, akými môže byť týranie, agresívny alkoholizmus, drogový abúzus alebo akákoľvek asociálna závislosť ktoréhokoľvek z manželov, aj keď je pravda, že štatisticky viac mužov. V paradigme mojej viery, ktorú som si nijako nezaslúžil a o ktorej si až po všetkých tých nakladačkách uvedomujem, aká veľká je to milosť a aké veľké šťastie je manželstvo, nerozlučiteľný, exkluzívny deal jedného muža a jednej ženy s atribútom vernosti, večnosti, a to ako v dobrom, tak aj v zlom, v zdraví aj v chorobe, v lesku aj v piesku.
Ak sú silné dôvody, kánonické právo pozná judikáty nulity a umožňuje aj odluku. Takpovediac z bezpečnostných dôvodov, a to sú dôvody ľudskej dôstojnosti, sebaúcty a cti. Nepodporuje však mentalitu ľahkosti a komfortu, o akú sa usiluje liberalizácia civilného rozvodového konania. Argumentácii zákonodarcov v prítomnej novele rozumiem veľmi dobre. Načo vojna a všetok ten verejný hnus, keď na konci aj tak budú dohody o novom usporiadaní hraníc? Radšej sa hneď dohodnúť, bez šrapnelov, bez nenávistného napalmu, bez chemických zbraní, vierolomnosti a zlej vôle. Aj keď sa takouto náhlivosťou zužuje priestor pre profilaxiu a možný reštart.
Prítomný návrh novely má výrazne inštrumentálnu povahu. Rieši alebo zjednodušuje techniku rozvodu, nie rozvod ako spoločenský, etický, personálny či výchovný problém. Povedané ešte jednoduchšie, rozviesť sa dokáže každý blbec. Základným predpokladom pevného manželstva je predovšetkým odvaha, dobrodružná divokosť, zodpovednosť, úcta k spoločným partnerským dejinám, k tradíciám, a ak chcete, aj k spoločnému majetku rodu a rodiny, ohľad na deti ako predĺženú ruku našich fyzických a mentálnych limitov, rešpekt k prirodzenému zákonu a k dizajnu stvorenia a bez akýchkoľvek pochybností a kompromisov je to predovšetkým námaha, trpezlivosť, vytrvalosť v raste, v dozrievaní a v čistote, podobne ako pri celibáte, tejto vzácnej perle rímskej disciplíny, pokiaľ ju žijú ľudia s dobre integrovanou sexualitou.
V tomto kontexte a svetle sú všetky procesy vedúce k destabilizácii rodiny a manželstva ako nukleárnych faktorov spoločenského a národného blaha naozaj deštruktívne. Neviem, prečo by sme, neviem potom, prečo by sme ich mali podporovať. Podporujú totiž antropologickú kultúru smrti v rozpore s ešte vždy možnou, s ešte vždy možnou civilizáciou lásky. Svojho času som o tom hovoril aj pri agendách LGBTI, aj pri filozofii rodovej rovnosti. Väčšina v tomto parlamente schválila novelu Trestného zákona, ktorý umožňuje trestať tzv. hate speech, nenávistnú reč. Takže radšej to nebudem riskovať s vedomím, že nová tolerancia zrejme znamená aj tolerovanie bludov podobne, ako nadužité ľudské práva otvárajú dvere k bezpráviu. Obávam sa, že väčšina dôvodov, ktoré uvádzajú navrhovatelia tejto novely, má síce pragmatickú alebo praktickú, no v podstate veľmi sentimentálnu povahu. Ak láska nefunguje, treba ju čo najjednoduchšie popraviť a odpraviť. Rýchlo, hneď, bez prieťahov. Všetkým nadšencom takýchto promptných a pohotových riešení vrelo odporúčam Eriksonovu esej Tyrania okamžiku. Mám však po ruke aj iné vysvetlenie. A tým je večný mýtus romantickej lásky, ktorý v Európe panuje od čias trubadúrov a truvérov a našiel svoj výraz pri, unikátny výraz v príbehu o Tristanovi a Izolde. Ženatý vojak a moreplavec írskeho kráľovstva sa ulakomí na Zlatovlasú Izoldu, snúbenicu bretónskeho vojvodu, hoci doma má vernú Izoldu Bielorukú. Opitý nápojom večnej lásky a chémiou žiadostivosti hľadajú vášniví milenci iluzórny azyl v húštinách parku Trox. Švajčiarsky hlbinný psychológ Karl Gustav Jung to pomenoval terminologicky presnejšie. Muž hľadá animu, žena zase animusa, teda ideálne doplnky svojej fyziologickej a mentálnej polovičatosti, ktoré, pochopiteľne, v ideálnej podobe jestvujú len v našich predstavách. Ak o tom chcete vedieť viac, vrelo odporúčam štúdiu Západ a láska, kde sa dozviete aj to, prečo hinduistom a budhistom nestačí na ukončenie partnerského vzťahu vyhorenie zamilovanosti. Nuž jednoducho preto, že táto preceňovaná vzťahová kvalita tam nikdy nebola podmienkou ničoho trvalého a rodiny už vôbec nie. A tento mýtus, myslím, že romantickej lásky, je typický pre európsku kultúru a stigmatizuje aj naše legislatívne aktivity, čoho dokladom je aj prítomná novela zákona o rodine.
Keď si Henrich VIII. nevedel dať rady s rímskym právom, aby obhájil svoj inštinktívny nárok na pekné dvoranky a zároveň ukončil svoj nasýtený vzťah so španielskou kráľovnou a manželkou Katarínou Aragónskou, našiel si svoju parlamentnú väčšinu, ktorá mu lokajsky odhlasovala supremačný zákon. A ten ho ustanovil za hlavu anglickej cirkvi. Posilnený touto politickou výhrou staré objekty nezriadenej vášne - a je taký termín, ktorý sa používa, taký politicky korektný, sukcesívnej monogamie a je to taký termín, ktorým sa skôr maskuje promiskuitné správanie - tak tieto objekty svojej nezriadenej vášne potom poslal na popravisko. Pravda-nepravda, kto má moc, má aj právo. Popravený biskup John Fischer a patrón kresťanských demokratov Tomas Morus by o tom mohli rozprávať, keby mohli. Ich svätosť však môže.
Napokon pred nedávnym časom ma zaujal rozhovor s českou herečkou Eliškou Balcerovou, ktorá okrem iného hovorí aj o svojom nie vždy pokojnom, ale sústavne kultivovanom manželstve a nezabúda ani svojich rozvedených kolegov a kolegyne. Hovorí, ako veľmi sa silia, aby vyzerali šťastní a konečne spokojní, a ako spod tej fasády práva na šťastie veľmi vytŕča kŕč nepriznaného zlyhania. Veru tak, priatelia, rozvod je pre zbabelcov! Pevné, nerozlučné, verné a exkluzívne manželstvo pre vytrvalostných bežcov a maratóncov. Rozvod je skrat a skratka k nejestvujúcemu ideálu. Manželstvo je drina, ale aj šťastie a slasť, pokiaľ vieme dať druhému, ktorý ja našou konštitutívnou polovicou, časťou, jedným telom, pokiaľ vieme dať druhému šancu rásť.
Dovoľte, aby som na záver so súhlasom autora, ktorým je môj spolužiak Daniel Hevier, prečítal jeho nádhernú úvahu o význame vernosti a tradičných partnerských ideálov:
"Napísal som takú básničku. Telo muža je z mäsa a plameňov a on vie, že všetky ženy sú menej ako jedna žena. Čítal som v jednom bulvárnom plátku rozhovor so ženou, ktorá vystriedala stovky, možno tisícky milencov. Cez jej posteľ a stehná sa prehnali armády chlapov. A táto sexuálna desaťbojárka na základe toho tvrdila, že vie o mužoch všetko, že ich dokonale pozná, že ju nič na nich nemôže prekvapiť. Úbohá mašinka na milovanie. Nielenže ešte stále nevie o nich všetko, nevie dokonca o nich nič. Nevie, čo znamená poznať jedného muža. Možno naozaj pozná chlapov, ale nepozná chlapa. Možno naozaj mala stovky milencov, ale nevie, čo je to mať milenca, jediného, jedného. Možno ich naozaj ponapichovala na rozkoš medzi nohami ako očíslované motýle. Možno ich má naozaj roztriedených do čeľadí a podčeľadí ako chrobáky, ale naozaj poznať ich nemohla."
A teraz ide to vyznanie vernosti. "Nedala si totiž tú možnosť poznávať jedného človeka, poznávať ho dlho, pomaly, celý život, vidieť jeho nov i spln, ochutnať jeho jar i leto, jeseň a zimu, mať v ústach jeho med i horkosť, blen a soľ. Poznávať jeho vône, vychutnávať jeho zrelosť a pomaly s ním starnúť. Vnímať ako vláčnie jeho pokožka, ako jeho telo vonia inými vôňami, ako mu v očiach čas necháva stále nové a nové odlesky farieb. A preplávať jeho telom do iného tela, ktoré nemá nijakú váhu, nijakú ťarchu, do krajiny, kam sa nedostane ani jeden, ani traja, ani päťdesiati, do ktorej môžu akurát a práve iba dvaja."
Dano Hevier venoval túto, aj končí to, Mária, toto je pre teba, ja by som to chcel venovať všetkým ženám, všetkým mužom, ktorí vidia zmysel a vykonávajú to namáhavé úsilie, akým je žiť v stabilnej, pevnej, spoločensky a národne konštruktívnej rodine. Pretože ten rozmer rozvodovosti, ktorý tu riešime, ktorý tu riešime, má zásadnú etickú povahu, aj keď ja viem, že pri tých inštrumentálnych normách to nechceme vidieť a nechceme počuť. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
