Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne. Podporujem to, čo povedala pani poslankyňa Žitňanská. Na druhej strane môžeme konštatovať i naďalej, že, a môžem nazvať ministerstvo školstva ako sľubotechnou. A nielen v tomto prípade, na čo poukázala pani poslankyňa. Aj napríklad na to, že pán minister povedal, že zavedie tri hodiny telesnej výchovy do škôl, kde sme najhorší v Európskej únii. Je nový prieskum, kde patríme medzi tých, kde sa najmenej pohybujú žiaci. Áno, zaviesť, slovom zaviesť je jedna vec, ale keď niečo zavádzam, tak to podporujem aj finančne, pretože je to plus hodín pre pedagógov.
Na druhej strane pán minister 27. 3. jednal v Maďarsku s pánom ministrom, čo je v najväčšom poriadku, sme najlepší kamaráti, len zatvárame málotriedky, len nerobíme nič pre to, aby sa na slovenských školách, o čom som včera rozprával, učil slovenský jazyk ako cudzí jazyk. Ale keď mu dal minister otázku, maďarský, že čo bude s málotriedkami, tak hovoril o tom, že môžme používať učebnice tie, ktoré sú vydané v Maďarsku a tak ďalej. Nehovoril o veci, o tom, o čom sa ho pýtali.
Takže potvrdzujem ako slová, že i napriek tomu, že na niečo sú finančné prostriedky, nevieme ich použiť. A včera čo pán Hlina tu ukázal tie neskutočné veľké prenájmy, ktoré sa dejú na ministerstve školstva, sú tiež mrhaním finančnými prostriedkami. A práve tam nám chýbajú tie prostriedky, kde ich najviac potrebujeme. A to je práve ten prípad, čo povedala pani poslankyňa. Ďalší prípad je to, že treba doplatiť učiteľom za to, keď niečo vykonávajú naviac. To sú tri hodiny telesnej výchovy a tak ďalej. Musíme konštatovať, že telesná výchova ako, ako povinný predmet na školách sa zanedbáva a naši žiaci už jedia len hamburgery asi... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobré poobedie vám prajem, vážené dámy a páni. Vážená pani predsedajúca, som mal interpeláciu na ministra vnútra ohľadom názvu občianskych združení. Tak najprv by som chvíľku uviedol vás do problematiky. Ide o to, že občianske združenia, keď sa zakladajú, musia sa zaregistrovať. A dlhodobý úzus bol taký, že poslalo sa to na ministerstvo, v priebehu niekoľkých mesiacov z ministerstva to vrátili a bolo všetko v poriadku. Lenže za posledné dva roky táto skutočnosť, tento stav sa zmenil, hlavne tým spôsobom, že občianske združenia, ktoré mali v názve iné slová ako slovenské, jednoducho neprešli. Jednoducho to vracali. A neviem si odpustiť alebo stále tá domnienka bola taká, že práve tie občianske združenia, ktoré mali v mene maďarský názov, boli najmä postihnuté.
Treba si uvedomiť, že občianske združenia sú zoskupenia ľudí, ktorí chcú niečo dosiahnuť. Je to non profit organizácia vlastne. A, samozrejme, práve také skupiny zakladajú občianske združenia, ktoré chcú pôsobiť mimo bežných štruktúr. A myslím, že takých ľudí hlavne treba podporiť, lebo majú nejakú myšlienku a chcú sa nejakým spôsobom vyjadriť. A samotný ten názov vždy alebo vo väčšine prípadov hovorí niečo o tom združení. A je to organické a dosť dôležité pre tie občianske združenia a najmä, ako hovorím, národnostné menšiny.
Posledný taký pozitívny prípad sa vlastne stal v roku 2011, keď vzniklo občianske združenie, už prekladám Hlas Šamorína, Somorja Hangja, Vox Populi. Ministerstvo to vrátilo, že nemôže to takým spôsobom byť, že maďarský názov tam nemá čo hľadať. Na to mladí ľudia trošku tak zdravo sa naštvali, preštudovali zákon a prišli na to, že je to možné, žiadny zákon nijakým spôsobom to neobmedzuje. Tak povedali si, že ukážu to ministerstvu. A zmenili názov na maďarský a latinský Somorja Hangja, Vox Populi a vynechali slovenský názov. To je typické pre mladých ľudí a treba to chváliť a je to dobré, že máme takých mladých ľudí. A čuduj sa svete, ministerstvo to zaregistrovalo bez problémov. To bol posledný taký pozitívny, by som povedal, možno diskutabilný prípad. No a od tej doby, ako nastúpila nová vláda, jednoducho ako keby to uťalo a občianske združenia s názvom iným ako slovenským jednoducho buď sa vôbec nezaregistrovali alebo sa zaregistrovali s veľkými ťažkosťami. A, samozrejme, odpovede úradníkov ministerstva boli, nenapísali fúru paragrafov, prečo sa to nedá. A jednoducho bolo to odmietnuté.
Takže moja interpelácia vlastne išla týmto smerom, že nakoľko nejako zákony spred 10 – 15 rokov sa nezmenili ani zásadne, ani vôbec, čomu môžeme vďačiť za túto zmenu v interpretácii zákonov, či je to nejaká horlivosť nejakého úradníka, ktorý to má akurát na starosti, alebo, nedajbože, je tam nejaká vsuvka zo strany vedenia ministerstva, aby nejakým spôsobom využilo, zneužilo možnosti iných zákonov, aby ovplyvnili registráciu alebo neregistráciu takýchto občianskych združení. Samozrejme, pánovi ministrovi sme vymenovali zákony, ktoré sem patria.
A čo sa týka odpovede na moju interpeláciu, samozrejme, zase bol dlhý rad zákonov a interpretácií, preto by som vlastne ani nechcel nejako viesť právnický súboj. Jednak nie som ani právnik a myslím si, že keď chceme nejako posunúť tú našu vec alebo tému tejto interpelácie, bolo by treba rozprávať na rovinu. Mrzí ma to, že pán minister tu nie je. Totižto chcel som ho požiadať o jednoduchú vec, normálne ľudsky sa na to pozerať, dať zelenú týmto organizáciám. Neškodia a žiadny zákon nezakazuje koniec koncov striktne to, čo by chceli. Proste chceli by mať vlastný názov, ktorý vyjadruje charakter ich občianskeho združenia alebo ich činnosti. Dajme im zelenú, nech pôsobia. Myslím si, že úplne stačí jeden telefonát alebo naznačenie smerom v tej línii od ministra smerom dole. Tak vráťme sa k tým dobrým zvykom spred desiatich rokov, keď tam nebol problém vtedy, tak nehľadajme problémy tam, kde nie sú.
Takže to bola téma mojej interpelácie. Odpoveď na ňu je, samozrejme nevyhovujúca, lebo to sú, povedzme si na rovinu, výhovorky. Nerobím si ilúzie, že odpoveď písal pán minister, nakoľko jednak poznajúc systém kvázi ministerstiev predpokladám, že je tam nejaký šéf odboru, ktorý to spracoval, čo je normálny bežný spôsob. Škoda, že nie je tu a nemôžeme sa na rovinu porozprávať. Takže vlastne som aj skončil tým. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, k bodu číslo 21 mám interpeláciu. Ďakujem pánovi ministrovi, že som dostal odpoveď na to. Ale v konečnom dôsledku som to prejednal aj s učiteľmi, ktorých sa to týka. Týka sa to výučby slovenského jazyka na maďarských školách. Takže dovoľte mi, aby som prečítal tieto námety, ktoré nám učitelia z týchto škôl dali.
Informácie o problematike vyučovania slovenského jazyka pochádzajú od učiteľov, ktorí dennodenne sa stretávajú so spomínanými ťažkosťami a problémami. Neviem, ako zdôrazniť, že naším cieľom je, aby sa naši žiaci naučili štátny jazyk, teda po slovensky. Tento jazyk je, ako už som spomínal, prvým tzv. dorozumievacím jazykom. Je potrebný aj preto, aby sa každý občan Slovenskej republiky dokázal uplatniť na trhu práce, aby vedel komunikovať v každodennom živote. Pritom znovu musíme zdôrazniť, že z hľadiska metodiky vyučovania je slovenský jazyk pre žiakov národnostných menšín cudzím jazykom tak ako pre Slováka maďarský jazyk napríklad v Maďarsku.
Nie je v našom záujme, aby sme na Slovensku slovenský jazyk vyhlásili za cudzí jazyk, lebo to je nezmysel. Nám ide o to, aby sa slovenský jazyk a literatúra vyučovala na školách národnostných menšín takisto ako anglický alebo nemecký jazyk, čiže ako jeden cudzí jazyk. Za krátky čas môže nastať na písomných alebo na ústnych maturitných skúškach taká absurdná situácia, že žiaci maďarskej národnosti sa budú vedieť lepšie vyjadriť po anglicky alebo po nemecky, teda v cudzom jazyku ako v štátnom jazyku po slovensky, lebo majú z tohto jazyka lepšie základy. Práve toto je ono, čo chcem zdôrazniť, že tieto základy, ktoré treba naučiť, aby boli späté s tým, ako je výučba cudzieho jazyka. Teda chyba je v metodike vyučovania a používaním nevhodných učebníc, ako som to už minule tiež zdôraznil. V týchto učebniciach v jazyku, komunikácii pre stredoškolákov, sa nachádzajú také texty, ktoré robili ťažkosti aj žiakom slovenskej národnosti. Niežeby boli len veľmi náročné, ale vety, súvetia sú dosť zdĺhavé, komplikované. A autori sa snažili rozlišovať svoje myšlienky zbytočne zložitým štýlom, a preto používajú aj také slová, ktoré v každodennom styku nepoužíva ani žiak slovenskej národnosti.
Ďalší problém týchto učebníc, ktoré boli vydané len pred pár rokmi pre stredoškolákov, je aj ten, že tieto učebnice neobsahujú slovníkovú časť. Bez slovnej zásoby sa nedá rozprávať. Ak žiaci národnostných menšín nezískajú potrebnú slovnú zásobu, ako od nich môžeme očakávať, aby plynule rozprávali? Jednoducho treba v týchto učebniciach slovníkovú časť. Z tohto vyplýva, že ak učebnice budú obsahovať slovníky nielen výkladové, ale aj prekladové, tak tieto učebnice budú slúžiť svojim cieľom a budú vhodné pre výučbu jazyka.
Nechcem zachádzať do podrobností, ale domnievam sa, že uvedené učebnice nie sú v súlade ani s pedagogickými zásadami. Neumožňujú systematickú prácu, kladú neprimeranú záťaž aj na učiteľa, ktorý musí kompenzovať nedostatky týchto učebníc. Myslím si, že viac ako jazykári nie sú zaťažovaní učitelia iných predmetov.
O slovenskom jazyku ako o cudzom jazyku teda chceme rozmýšľať jedine len z toho pohľadu, aby sa žiaci na školách s vyučovacím jazykom maďarským naučili čím lepšie komunikovať po slovensky, aby najlepšie ovládali štátny jazyk a vedeli sa realizovať na poli pracovnom i spoločenskom.
Rád by som sústredil pozornosť aj na vyučovanie slovenského jazyka a literatúry. Pred pár rokmi na Štátnom pedagogickom ústave prišli s myšlienkou, že slovenskú literatúru treba vyučovať novým spôsobom, novou metodikou. To znamenalo, že treba zrušiť tzv. chronologický postup pri vyučovaní slovenskej literatúry. Spomeniem len niekoľko otázok, ktorá priniesla táto reforma. Každý národ žije aj svojou literatúrou, aj svojimi dejinami, čím vytvára isté národnostné kultúrne povedomie. Táto koncepcia touto metódou neumožňuje budovať. Chronologický výklad dejín literatúry je najprirodzenejší, umožňuje vnímať dianie v rámci spoločenského kontextu, odkrýva súvislosti, vytvára systém, v ktorom žiaci sa vedia orientovať. Umelecké dielo je možné interpretovať iba v rámci literárneho kontextu, v ktorom dielo vzniklo. Ako dokáže žiak pochopiť dielo romantikov, keď nepozná kontext romantizmu? Neobstojí ani zážitkové vyučovanie. Je väčším zážitkom určovanie literárnoteoretických pojmov ako hľadanie myšlienkových, kultúrnych a spoločenských súvislostí?
Na záver by som sa chcel vrátiť k vyučovaniu slovenského jazyka v maďarských triedach. Tu v prvom rade treba vychádzať zo samotných žiakov, treba sa zbaviť všetkých predsudkov, treba zvážiť, aká je predstava žiaka maďarských škôl, v akom jazykovom prostredí sa pohybuje, teda zvážiť, kedy prichádza do styku so slovenským jazykom. Sú žiaci, ktorí sa stretnú s jazykom iba v škole, pretože sa pohybujú v čisto maďarskom jazykovom prostredí, ich komunikácia v slovenskom jazyku je minimálna, sú aj žiaci, ktorí sa pohybujú v bilingválnom prostredí, majú kontakt so slovenským jazykom každý deň. No ani toto nie je záruka toho, že budú vedieť aktívne komunikovať, možno tak len veci pochopia, porozumejú komunikácii, ale rozprávať nebudú vedieť. Myslím si, že práve tým, jazykovo nezvýhodneným žiakom by sa malo prispôsobiť vyučovanie slovenského jazyka, ak ich chceme naučiť jazyk a komunikovať.
Dovoľte mi povedať ešte dve poznámky. My sme s pánom ministrom, ktorý s touto vecou súhlasí, aby sa zaviedla na maďarských školách výučba slovenského jazyka ako cudzieho jazyka, len sa to do praxe nedostáva. Preto vyzývam pána ministra, aby spravil také kroky, aby sa vedeli pripravovať práve také učebnice, aké ich má angličtina alebo nemecký jazyk, čiže cudzieho jazyka, pretože len z celého chronologického stavu vedia žiaci nejakým spôsobom sa rýchlejšie dostať do reality. Ale na druhej strane si treba uvedomiť, že aj keď ostávame pri tom, ako je to teraz, žiaci sa nejakým spôsobom nahustia aj básničky, len akurát im nerozumejú. To je najhoršie. Naučiť sa dá, ale rozumieť je druhá vec. Ďakujem veľmi pekne. Nechcem, aby sa o tom hlasovalo.

Ja možno teda veľmi stručne. Ja ešte len doplním tú myšlienku, že ja som plne presvedčený, že ak už motivovať nejakým spôsobom podnikateľov platiť dane, tak určite nie sú to tzv. daňové licencie, to znamená, že povinnosť platby dane, aj keď jednoducho nezarobím alebo sa mi nedarí, ale, naopak, motivovať ich tak, že keď budem úspešný, keď zarobím, tak si môžem z tej daňovej povinnosti niečo odpočítať a podľa mňa tento systém je mnohonásobne, ak nie miliónnásobne lepší ako daňové licencie. Ďakujem.

Ďakujem. Vážení kolegovia, kolegyne, dovoľte mi predniesť návrh zákona o investičnej pomoci. Ja by som možno na úvod, na úvod povedal to, že akú som mal motiváciu predložiť tento zákon. No moja motivácia bola taká, že v súčasnosti sa poskytuje investičná pomoc, a dovolím si tvrdiť tak po slovensky, od buka do buka, a boli sme svedkami veľa rôznych daňových úľav pre niektoré podniky, ktoré proste si vypýtali daňové úľavy za to, že zamestnajú ľudí, s tým, že pri niektorých prípadoch bola dokonca daňová úľava vo výške 50-tisíc euro na jedno pracovné miesto. Ako, samozrejme, mnohí z nás sú, trošku ironicky poviem, aj závistliví, lebo za takú investičnú pomoc by každý z nás bol ochotný zamestnať tiež nejakých zamestnancov.
A, samozrejme, to vyvrcholilo aj takými investičnými - a teraz hovorím už akože ironicky - tiež pomocou, tak ako bolo napríklad SCP Ružomberok, ktorý zato si vypýtal investičnú pomoc, zato, že povedal, že neprepustí zamestnancov. Určite čaro nechceného tiež je, že aj počas tejto schôdze bol vsunutý jeden taký paragraf do úplne iného zákona, ktorý bol vyslovene šitý na - podľa nielen môjho názoru - na konkrétnu investíciu, resp. konkrétnych podnikateľov, ktorý hovoril tiež o nejakej investičnej pomoci pre vybraných podnikateľov. Takže ja si myslím, že, že, súhlasím napríklad s ministrom financií, že chce, treba sa, keďže tá štátna kasa je taká, aká je, tak treba vždycky pozerať a pozerať na každé to euro a každé to euro zdvihnúť zo zeme, pokiaľ sa dá. A určite máme diskusií, diskusie však mnohokrát aj v kuloároch, že proste, že ktoré dane sú adekvátne, neadekvátne, a napríklad v tých diskusiách skonštatujeme, že napríklad, že niektoré majetkové dane povedzme sme, sú relatívne nízke v porovnaní s inými s inými krajinami.
Hovorím to vlastne, pretože možno by stálo za to napred porozmýšľať, že akým spôsobom, spôsobom proste lepším, plošným poskytovať daňové úľavy, a teda alebo zrušiť tieto enormné daňové úľavy a dať tam nejaký mechanizmus. Takže a tento návrh vlastne, môj návrh, by som povedal, bol by som rád, keby otvoril vôbec diskusiu na túto tému.
No k samotnému návrhu ešte možno zopár takých filozofických poznámok, že tento sa vzťahuje, samozrejme, nie na výšku investície, ale na počet pracovných miest. Vieme, že problém nezamestnanosti je najpálčivejším problémom ľudí. Ja si dovolím tvrdiť, že úplne top, hej, a nie mnoho vecí, ktoré riešime na pôde tejto Národnej rady, ale práve tá nezamestnanosť. No a, myslím, že ani lavica, ani pravica alebo, to je jedno, povedzme viacej etatickejší ľudia alebo viacej liberálni, nespochybňujú, nespochybňujú jednu takú základnú vec, že novovytvorené pracovné miesto, hlavne vtedy, keď je taká vysoká miera nezamestanosti, ako je na Slovensku, má určitú trhovú hodnotu. To znamená, keď má trhovú hodnotu, musí mať aj nejakú, nejakú, nejakú cenu, to znamená, že nejakým spôsobom treba motivovať podnikateľov, aby zamestnávali alebo vytvárali nové pracovné miesta.
Samozrejme, princíp, teraz hovorím stále o nejakom filozofickom pohľade, v podstate sú len tri základné možnosti, ako motivovať. Motivovať, teraz hovorím, čo môže motivovať prostredníctvom daňovo-odvodového systému štát, nové pracovné miesta a to je povedzme ten prvý - dotovať to priamo finančne, druhý - znížením odvodov pre tých nových zamestnancov, to znamená, znížia náklady pre podnikateľa a tretí je - daňová úľava, to znamená, že vlastne keď ten podnikateľ zarobí a vykáže, vykáže daňovú povinnosť, tak z neho sa odpočítavame, teda z neho vlastne znížime tú daň.
Čo sa týka v úvodzovkách takého liberálneho rebríčka, tak najhoršia je tá priama dotácia, to znamená finančná dotácia na to pracovné miesto. A deje sa to, však proste nechcem to teraz rozoberať, ja len ale proste jednoducho, samozrejme, sa to potom zneužíva a tak ďalej a sú čierne duše a tak ďalej. Takže toto je úplne najhorší.
Druhý najhorší systém je znižovanie odvodov, aj keď je to moderné teraz hovoriť, že znížime odvody pre tých, pre tých nových alebo mladých zamestnancov. Len základný problém je v tom, že jednoducho ako keď znížite odvody za tých nových zamestnancov, alebo to je jedno, aj za nezamestnaných, tak vlastne tí ľudia nie sú poistení v tom sociálnom systéme. To znamená, že vlastne oni robia, ale nebudú mať povedzme nejaké nároky a teraz záleží podľa toho, o akom systéme hovoríte, alebo povedzme sa im nezvýši nárok na dôchodok. Takže pre tých, je to výhoda pre podnikateľa, určite áno, ale je to nevýhoda pre toho zamestnanca.
A tretí najmenej zlý a je najmenej zlý, je spôsob daňovej úľavy, pretože najskôr ten, ten podnikateľ musí skutočne zarobiť, musí priznať, nie, on tam má priznať dane a, samozrejme, potom môže urobiť z toho nejakú, teda dostať nejakú daňovú úľavu. No lenže ak teda súhlasíme s tým, a ja verím, že súhlasíme s tým, že môžeme nejakým spôsobom motivovať, a teraz som vysvetlil, že prečo vlastne tie daňové úľavy sú najlepšou z tých možností, najlepším systémom.
Tak v prvom rade by sme mali zmeniť alebo, alebo vytvoriť mechanizmus, ktorý by bol čo najplošnejší, to znamená, nieže niekto si tom tam príde, vybaví, posľubuje a od buka do buka, tak ako som povedal, napíše niečo na papieri.
Druhá vec, aby sa k tomu čo najširší počet podnikov alebo podnikateľov dostal, to znamená, že aby tieto úľavy mohli mať aj malé, aj stredné podniky.
Tento môj návrh konkrétny, samozrejme, je tu, je to arbitrárny návrh, arbitrárny znamená len to, že proste nejaké číslo je stanovené, to znamená, ja v tomto návrhu vychádzam z toho, že keď niekto vytvorí, hoci aj malý alebo stredný podnikateľ, minimálne desať nových pracovných miest, to znamená, arbitrárne, hovorím, že to nemusí byť 10, možno 15, to je vec diskusie, tak by jednoducho mal mať nárok na to, aby potom mal nejakú daňovú úľavu, samozrejme, tá daňová úľava by sa vzťahovala až potom, po nejakom období. To znamená, nie dopredu, ale, naopak, keď už je, jednoducho prejde ten účtovný daňový rok a potom, pokiaľ je zamestnanec, teda to novovytvárané pracovné miesto je aspoň jeden rok, tak by mal nárok na daňovú úľavu.
Teraz zase otázka je, že do akej výšky daňové úľavy, samozrejme, to je tiež arbitrárna záležitosť, o ktorej sa dá diskutovať. Ja som v tomto návrhu navrhoval do výšky 12-násobku sumy, ktorú by štát ináč mesačne vynakladal na podporu priemerného nezamestnaného. To znamená, že ja som vlastne zobral ako za bernú mincu to, čo vlastne ten nezamestnaný alebo potenciálne nezamestnaný ako spoločnosť, alebo akým spôsobom, alebo koľko spoločnosť "dopláca" na tohto nezamestnaného. Samozrejme, táto, táto hranica je tiež na to, aby sme mohli o tom diskutovať, ale v každom prípade my a som presvedčený o tom, že my musíme mať mechanizmus na to, aby sme jednoducho tieto daňové úľavy v takomto spôsobe poskytovali a, samozrejme, za tých podmienok. Takže z mojej strany to je všetko, samozrejme, v prípade v rozprave sa vyjadrím. Ďakujem.