Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, budem hovoriť dnes asi trošičku zo širšia a budem sa venovať aj tej téme, ktorá vlastne ešte zatiaľ nie je predložená, ale bude predložená pravdepodobne mojím kolegom, ktorý vystúpi za mnou, ktorá vyplýva z pozmeňovacích návrhov, ktoré sú pripravené, a budem o tom hovoriť aj kvôli tomu v celom balíku, pretože pôvodný návrh, pozmeňovacie návrhy a vlastne aj...
Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, budem hovoriť dnes asi trošičku zo širšia a budem sa venovať aj tej téme, ktorá vlastne ešte zatiaľ nie je predložená, ale bude predložená pravdepodobne mojím kolegom, ktorý vystúpi za mnou, ktorá vyplýva z pozmeňovacích návrhov, ktoré sú pripravené, a budem o tom hovoriť aj kvôli tomu v celom balíku, pretože pôvodný návrh, pozmeňovacie návrhy a vlastne aj vykonávací zákon nie sú úplne oddeliteľné, a chceme hovoriť o tom, aký bude výsledok našej legislatívnej činnosti, keď to v tejto podobe prejde parlamentom.
Dámy a páni, ja začnem príbehom, pretože niekedy je dobré pomôcť si nejakým plastickým príkladom, tak ja začnem príbehom, justičným príbehom, pretože, samozrejme, budem sa venovať tej justičnej časti návrhu novely.
Predstavte si, alebo vráťme sa do obdobia roku 2009. Je jún 2009 a Súdna rada v tom čase rozhodovala o novom predsedovi Najvyššieho súdu. Ak si dobre pamätáte, to bolo to obdobie, kedy vládla vláda Roberta Fica, ministrom spravodlivosti bol Štefan Harabin. Všetci v tejto sále, verejnosť, všetci vedeli, že máme na Slovensku jeden obrovský problém a ten obrovský problém sa volá vedenie rezortu spravodlivosti pod Štefanom Harabinom. Všetci sme boli oboznámení so šikanóznymi disciplinárnymi konaniami, s tým, že na tie disciplinárne konania, ktorých sa, ktoré zasahovali brutálnym spôsobom do profesných aj ľudských osudov sudcov, ktorí mali svoj názor a chceli reformovať justíciu, na tieto disciplinárne konania sa chodili pozerať diplomati. A ja to hovorím len kvôli tomu, aby som naozaj zdokumentovala, že to bola téma na Slovensku a vedeli sme, že proste máme jeden veľký problém. Všetci to vedeli, dokonca aj sudcovia to vedeli.
V ten deň, keď rokovala Súdna rada na Župnom námestí v budove Najvyššieho súdu, bolo aj protestné zhromaždenie na Župnom námestí, pretože naozaj to už v tom čase, čo sa dialo v justícii, bolo poburujúce. Súdna rada zasadla, zavrela sa a za zavretými dverami rozhodla o novom predsedovi Najvyššieho súdu. Von prišiel, vyšla správa, vyšlo komuniké, v ktorom bol výpis uznesenia Súdnej rady, 15 hlasov v prospech Štefana Harabina a mohli sme sa dohodovať, kto boli tí, ktorí nehlasovali za Štefana Harabina, kto boli tí, ktorí hlasovali za Štefana Harabina. Od nikoho z tých, ktorý hlasoval, sme sa nič nedozvedeli.
A teraz tu máme aj iný príbeh, iný príbeh z 19. mája tohto roku zo Sobraniec, kde v niečom sú tie reálie podobné. Zase tu máme vládu Roberta Fica, zase máme na vysokom poste v rezorte justície Štefana Harabina, opäť kandiduje Štefan Harabin, opäť tá istá klíma, lebo všetci vedia, že máme problém v justícii, opäť tu máme protestujúcu verejnosť, ktorú sme mali aj predtým. A Štefan Harabin dostal sedem hlasov. Máme tu nejakú nádej, ktorá tu vznikla, všetci sme sa potešili 19. mája večer.
V čom bol rozdiel medzi tým júnom 2009 v tých reáliách, v čom bol rozdiel medzi júnom 2009 a májom 2014? Ten rozdiel spočíval v tom, že v Sobranciach zasadla Súdna rada verejne a tí, ktorí hlasovali, museli verejne zdvihnúť ruku. Museli niesť zodpovednosť za svoje hlasovanie, čeliť tomu, že budú musieť odpovedať na otázku, prečo hlasovali, ako hlasovali, a museli jednoducho verejne skladať účty. To rokovanie sa neudialo za zatvorenými dverami, ale pred zrakmi verejnosti.
Počúvam tu, počúvam tu slová o nedemokratičnosti verejného hlasovania, ale ja to pomenujem inak, je to jediný spôsob, jediný spôsob, akým vlastne znášajú členovia Súdnej rady zodpovednosť voči tým, ktorí ich tam nominovali, a voči verejnosti. Jediný spôsob. A zjavne toto vedomie zodpovednosti prinieslo svoje ovocie.
Ja som tento príbeh nespomenula, preto, že chcem dnes hovoriť o Štefanovi Harabinovi. Nechcem hovoriť o Štefanovi Harabinovi. Pretože ten príbeh vôbec nie je o Štefanovi Harabinovi v skutočnosti, ktorý som porozprávala. Nie je ani o tých 18 ľuďoch, ktorí zasadajú v Súdnej rade, a nie je dokonca ani o tom, čo sa teraz s obľubou hovorí, že sudcovia dostali nezávislosť a nevedia spravovať svoje veci a podobne. Nie. To všetko sú klišé a to všetko je veľmi povrchné hodnotenie situácie a je to veľmi, veľmi zjednodušené a zjednodušujúce. Pretože v skutočnosti je to príbeh o jednom uzatvorenom systéme, ktorý funguje spôsobom, že aktéri, ktorí v tomto uzatvorenom systéme rozhodujú, nemusia skladať účty a neznášajú vôbec žiadnu zodpovednosť za vlastné rozhodnutia. A akýkoľvek uzatvorený systém má potenciál k zneužitiu moci skôr či neskôr. Preto to nie je dnes o Štefanovi Harabinovi.
A ten rozdiel medzi tým rokom 2009 a 2014 je práve v tom, že ten systém bol nastavený inak, a síce bol nastavený tak, že tento uzatvorený systém sa otvoril a dostal verejnú kontrolu a tí, ktorí v tej Súdnej rade hlasujú, museli za to svoje rozhodovanie a musia za to svoje rozhodovanie skladať účty a ukázať svoju tvár, svoju ruku verejnosti. A to je veľmi podstatné vo vzťahu k tomu, čo budem hovoriť ďalej.
Ale dovolím si tu jednu odbočku, ktorá s tým všetkým súvisí, a tá odbočka je na tému nezávislosti justície, ktorá sa tak často skloňuje. Pretože nezávislosť justície nie je o nejakom hermetickom oddelení súdnej moci od všetkých ostatných mocí a jej totálnom uzatvorení sa do seba. Nie. V tom nespočíva nezávislosť justície a hlavne toto nie je ani cieľ. Ale ten cieľ je, aby nezávislosť, aby garancie nezávislosti justície slúžili na to, aby sudca rozhodoval nestranne bez akýchkoľvek tlakov. To je účel inštitútu nezávislosti justície.
Ale nezávislá justícia nie je len o eliminovaní politických vplyvov, je rovnako o eliminovaní rôznych iných vplyvov rôznych iných záujmových skupín, ale je aj o eliminovaní toho, aby vo vnútri justície vznikal ako keby samostatný mocenský systém, ktorý robí samostatnú vnútornú politiku vo vnútri toho systému, lebo ani potom nemáme garantované to, že sudcovia budú rozhodovať nestranne.
Či chceme, alebo nechceme, ja to opakujem často, žijeme v prostredí strednej Európy, ktorou, žiaľ, za posledných sto rokov sa prehnalo niekoľko totalitných režimov. Totalitné režimy, ako je známe, nesvedčia nezávislej justícii a nestrannému rozhodovaniu. A či chceme, alebo nechceme, vytvárajú určitú kultúru alebo stereotypy správania sa v spoločnosti, ale, samozrejme, potom aj v samotnej justícii ako takej, však justícia nie je oddelená od celej spoločnosti. Čiže na to správanie sa jednotlivých aktérov, na správanie sa sudcov má vplyv, samozrejme, právo, ústava, zákony, ale, samozrejme, že ich ovplyvňuje aj to vnútorné prostredie a nastavené stereotypy správania sa, tie neformálne normy, ktoré v tom systéme jednoducho fungujú.
A ten obrovský problém, okrem iných, slovenskej justície je práve to, že tieto stereotypy sú silné, to rodinkárskom je silné, tá téza "musíme si pomáhať a vzájomne sa udržiavať vo svojich výhodách", to sú proste stereotypy, ktoré sú obrovský systém, obrovsky silné. A keď toto všetko zatvoríme do jednej uzatvorenej kocky, no tak potom to pracuje, pretože, pretože jednoducho všetci sa tomu prostrediu prispôsobia a správajú sa podľa toho v tom prostredí, pretože jednoducho chcú prežiť, a dobre prežiť, a nemať problémy.
A keď do tohto prostredia dáme alebo vstúpime ešte zlými politickými rozhodnutiami, ako to urobila napríklad prvá vláda Roberta Fica, keď odovzdala justíciu Mečiarovi, ktorý si v taktom prostredí našiel veľmi dobrý spôsob pohybu, no tak potom, samozrejme, to dielo je dokonané, myslím teraz v zlom slova zmysle, a výsledok tu máme a bojujeme s ním.
Ale my máme aj skúsenosť a máme aj prvé výsledky, a ako keby sme na to zabúdali, ako keby sme stáli teraz práve dnes pred nejakým začiatkom, že teraz začíname riešiť problém. To proste nie je pravda. My máme skúsenosť a tá skúsenosť začína niekde okolo roku 2000, kde sme zmenili pravidlá, zmenili sme ústavu, zákony, nastavili sme nejaký štandard na úrovni zákona, ktorý zodpovedná štandardu, ktoré majú aj západoeurópske krajiny, a potom sme zistili, že nie, samotné prenesenie zákonov nefunguje. Nefunguje preto, pretože ten systém vo vnútri samostatne pracuje. A preto sme prišli s konceptom, že proste tie vzťahy a väzby musíme nejakým spôsobom preťať. Keď to nemôže byť výkonná moc, ktorá by mohla urobiť nejakým jedným čarovným prútikom "poriadok" v justícii, keď to nemôže byť parlamentná moc, ktorá síce môže meniť zákony, ale nemôže jedným prútikom urobiť nejaké zásadné zmeny v justícii spôsobom, že to na druhý deň bude fungovať, no tak sme hľadali cesty. Hľadali sme cesty, ako do tohto uzatvoreného systému vniesť tie externé prvky, ako ho čo najviac otvoriť, ako doňho vniesť omnoho viacej zodpovednosti za každé jedno rozhodnutie. A tá cesta, tá cesta bola v otvorení justície verejnej kontrole, kde sme urobili prvý krok a ešte veľa týchto krokov máme pred sebou. Inak ten prvý krok je v súlade s ústavou. Bol napadnutý na Ústavnom súde poslancami za stranu SMER a všetky body, ktoré sa týkali otvorenej justície, Ústavný súd v podaní strany SMER zamietol. To znamená, cesta otvorenej justície je otvorená a môže ísť ďalej.
A máme prvý výsledok a ten výsledok sa stal v tých Sobranciach. Ja neviem, kto tomu pred rokom veril? Však ešte než prebehli tie voľby, tak tu kolegovia mi hovorili, aj tak ju zvolia. Ja som bolo optimistická. Lebo ja verím na to, že keď niekto verejne musí zdvihnúť ruku a má dobré meno, tak si to proste rozmyslí, pretože ďalej chce pôsobiť v spoločnosti. Takže máme aj výsledok, že tá cesta funguje a môže mať výsledky. Chce veľmi konzekventnú prácu, chce aj konzekventnú prácu ministerstva spravodlivosti, chce, aby sa práve v takýchto opatreniach pokračovalo, chce aj podporu, musím povedať, občianskej spoločnosti, aby so všetkým tým, čo vychádza na povrch, niekto naozaj kvalifikovane pracoval a proste dával dokopy tie dáta a poukazoval na to a pokračovali sme v týchto opatreniach. Je to cesta, možno sa vám zdá prácna, možno je pre politikov nie taká atraktívna, pretože sa nedá na mítingu povedať, zajtra bude všetko v poriadku, ale je to cesta, ktorá nás dovedie k výsledkom.
Prečo o tom, prečo o tom hovorím? Hovorím o tom preto, pretože teraz, čo sa deje, je v absolútnom rozpore s tým, čo sme robili doteraz. A teraz sa obraciam na mojich kolegov z opozície, pretože boli to kolegovia z dnešnej opozície, ktoré za predchádzajúcej vlády tieto zmeny podporovali. A máme výsledky, priatelia. Máte výsledky, Sobrance sú prvý výsledok. A nie prvý, á, tie ostatné sú menej viditeľné, ale toto je taký viditeľný výsledok.
A teraz sa naraz začalo niečo v januári diať a spustil to, á, spustil to premiér Fico, ktorý povedal, že proste stratil trpezlivosť a treba vyčistiť justíciu od škodcov. Wau! No, samozrejme, že to znie lepšie a zmestí sa to do titulku. To, čo som ja rozprávala, to pravdepodobne sa nedostane za brány tohto parlamentu. No a máme na stole novelu ústavy, ktorá ide pod heslom: "Vyčistíme justíciu od škodcov."
Takže ako ju ideme vyčistiť od tých škodcov? A teraz hovorím o existujúcich sudcoch, pretože ja som nikdy nenamietala proti previerkam kandidátov, ja som nikdy nenamietala proti riešeniu individuálnych prípadov, vždy som namietala proti plošnému prevereniu čohokoľvek, aj keď spôsobilosti existujúcich 1 400 ľudí, ktorí pôsobia v justícii na pozíciu sudcu. A v tejto podobe, ako sa tým budeme dnes zaoberať, o to viac.
Pretože čo ideme urobiť? Ideme urobiť to, že na základe novely ústavy, ak ju schválime v znení pozmeňujúcich návrhov, začne NBÚ (Národný bezpečnostný úrad) zhromažďovať informácie o jednotlivých sudcoch. Vypýta si k tomu nejaké podklady od SIS. Čiže SIS bude zhromažďovať informácie rôzneho druhu o sudcoch. Všetky sa zhromaždia na NBÚ, ten ich dá nejakým spôsobom dokopy a predloží ich Súdnej rade. A Súdna rada, tých 18 ľudí sa zase niekde zavrie, možno zase na tom Župnom námestí, a začnú si tých jednotlivých sudcov volať a začnú ich teda konfrontovať s tými výsledkami, čo to NBÚ tam doloží, a teraz, teraz to posúdia. Spôsobilý, nespôsobilý alebo každý spôsobilý. A týchto 18 ľudí za zatvorenými dverami, týchto ľudí zvolených sudcami, čiže to sú sudcovia menovaní prezidentom, vládou, parlamentom, za zatvorenými dverami bez akéhokoľvek verejného skladania účtov v tomto uzatvorenom systéme, kde najväčším problémom je vnútorná korupcia, rodinkárstvo, a to, že ten systém drží pokope, pretože všetci sa držia pokope a vychádzajú si v ústrety a koniec koncov každý máme nejaké dieťa, ktoré raz bude chcieť ísť do výberového konania na sudcu a tak ďalej atď., tak v tomto systéme proste toto bude Súdna rada robiť a nejako rozhodne.
Fajn, dotknutý sa môže obrátiť na Ústavný súd, podľa pozmeňovacieho návrhu pôjde to aj pred prezidenta a ja ani neviem, že či v tomto systéme na to, aby ten systém mohol zostať v tom systéme fungovania, ako funguje dnes, ten systém potrebuje, aby vyčistil čo len jedného. Ja si dokonca myslím, že tých prípadov, ktorí neprejdú previerkou, bude strašne málo, aby sa nepovedalo, že nečistíme. A možnože ten najväčší priepran bude ten, čo sa tam za tými zavretými dverami udeje a čo nikto z nás nebude vedieť, ale systém bude v uzatvorenom kruhu vzájomných väzieb fungovať ďalej.
V tejto súvislosti, aj keď ja mám ten imidž, že vraj nemám rada sudcov, som si vypočula niekoľkokrát, čo nie je pravda, ale tak aj ja s týmto imidžom, ktorý mi niekto nasadil, musím povedať, že poznám ix normálnych sudcov, ktorí chodia do roboty, rozhodujú, neberú úplatky, som o tom hlboko z duše presvedčená, a rozhodujú tak, jak vedia, podľa svojho najlepšieho vedomia, svedomia. Možno sú to stovky sudcov, sudkýň, ktoré každý deň chodia do roboty, rozhodujú, ja neviem, to výživné alebo tie opatrovnícke veci, alebo tie rozvody. V zásade nikdy neboli z ničoho podozriví, ale prejdú systémom. Týmto systémom, ktorý som vám popísala, ktorý dnes tu v tomto parlamente chcete nastaviť. Čiže prejdú tým zhromaždením údajov a prejdú si tou Súdnou radou.
No, ak sa vám to páči, tak to schváľte! Mne sa to nepáči. Pretože ja som presvedčená, že keď to prejde v tejto podobe, a či tam bude navrchu prezident, alebo nebude tam navrchu prezident v tej rozhodovacej špirále, je to úplne irelevantné. Lebo konzervujeme to najhoršie, čo v justícii máme. Konzervujeme to, s čím máme najväčší problém sa popasovať, pretože to funguje na základe iných, ako písaných pravidiel.
Preto považujem túto novelu ústavy priam za nebezpečnú a škodlivú pre justíciu, a nie za očistu justície od škodcov.
A tu musím dať za pravdu aj môjmu kolegovi Danielovi Lipšicovi, že pokiaľ by sa nastavil ten systém cez tie štandardné previerky, tak napriek tomu, že vo vzťahu k existujúcim sudcom ja tam mám istú dávku opatrnosti, je to aspoň systém, ktorý má svoje pravidlá. Ale toto, čo sa tu chce nastaviť, to v skutočnosti nemá pravidlá. To, čo bude za tými dverami, to nebude mať žiadne pravidlá.
K procesu sa chcem vyjadriť veľmi vážne. Nie je normálne, aby o takto vážnej veci parlament, či na výbore, alebo tu v pléne, rozhodoval takým spôsobom, že dostávame pozmeňovacie návrhy, hrubé pozmeňovacie návrhy večer pred rokovaním, hodinu pred rokovaním, priamo na rokovaní a teraz poslednú úpravu pozmeňovacieho návrhu priamo tuto na stôl. Venujeme sa tomu najpodstatnejšiemu, a to je previerka spoľahlivosti. Ja som sa pokúsila tie pozmeňováky všetky raz prečítať. Ja vám s plnou zodpovednosťou hovorím, že ja dnes neviem povedať, čo všetko v tom vykonávacom zákone, ktorý budeme schvaľovať po novele ústavy, a v tých pozmeňovacích návrhoch je zlé. A teraz nemyslím len zlé v tomto zmysle, akože máme problém, keď toto schválime, ale teraz myslím aj čisto právne a legislatívno-právne.
Ja som položila na ústavnoprávnom výbore otázku, čo to bude, čo to tá Súdna rada vlastne prijme tým uznesením? Bude to rozhodnutie, ktoré bude mať svoje náležitosti, ergo bude to vedieť vôbec Ústavný súd preskúmať? Alebo sa teda nejakým spôsobom uspokojíme tým, že sme si splnili dnes politickú úlohu, a výsledok bude, že tieto zákony sa nám o rok vrátia napríklad s tým, že keď náhodou Súdna rada o niekom povie, že je nespoľahlivý sudca, ten sa obráti na Ústavný súd, ten s tým nebude vedieť nič robiť, tak zruší to uznesenie Súdnej rady, pretože je nepreskúmateľné, a nám sa to sem vráti, pretože zistíme, že proste schválili sme zlý systém a ešte, ešte ani v praxi nevie fungovať. No, tak hanba pred voľbami jak vyšitá. Ale padne na hlavu nielen strany SMER, kolegovia zo súčasnej opozície. Tie zákony sú zlé vecne, tie zákony sú zlé technicky a za tým si stojím.
Ja, dovoľte mi na záver politický koment. Ja zo strany SMER-u od začiatku vnímam túto akciu za očistu justície od škodcov ako, hm, ako súčasť populistickej politiky strany SMER a súčasť mocenskej politiky strany SMER.
Kolegom z opozície chcem povedať, že som presvedčená, že nepomôžete rodine na Slovensku, tak ako poškodíte justícii na Slovensku.
A ostatným kolegom, ktorí sú pripravení za to hlasovať, chcem povedať vetu, ktorá sa mi páči, ktorú svojho času povedal Rudo Chmel, keď povedal, že s populizmom sa nedá bojovať rovnakým smerom.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
