Videokanál klubu

93.
Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som v zmysle § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpila v prvom čítaní ako spravodajkyňa určená ústavnoprávnym výborom.
Predmetný návrh zákona spĺňa po formálnoprávnej stránke náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby uvedený návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor a výbor pre hospodárske záležitosti. Ako gestorský navrhol ústavnoprávny s tým, aby výbor prerokoval návrh zákona do 10. septembra 2015 a gestorský výbor do 11. septembra 2015. Zo znenia uvedeného návrh zákona je zrejmý účel navrhovanej právnej úpravy.
Ako spravodajkyňa určená navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výborom vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výboroch v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady.
Pani predsedajúca, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu.

=====

Ďakujem pekne. Pán predseda, žiadam Národnú radu, alebo prosím, aby sme o návrhu, vládneho návrhu zákona č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní, tlač 1498, vzhľadom k tomu, že ešte prebiehajú rokovania, aby sme hlasovali až v utorok, ak sa dá, poobede.

Ďakujem veľmi pekne. Ja si myslím, že som povedala v rozprave, aby sa o týchto bodoch hlasovalo osobitne, ale pre istotu ešte raz pripomínam pánovi Madejovi, spravodajcovi, aby sa o mojich bodoch hlasovalo osobitne.
Ďakujem.

58.
Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Ja by som chcela na úvod pochváliť pána ministra aj pána ministra práce, sociálnych vecí a rodiny za ich dvojročné snaženie. A keď som si pozrela ten viac ako 20-stranový pozmeňujúci návrh, ktorý sem prichádza, tak musím povedať, že pri určitých veciach som veľmi vítala takúto zmenu. Budem reagovať však na dve veci, ktoré si myslím, že treba upraviť inak, a preto dovoľte hneď v úvode, aby som dala pozmeňujúci návrh v nasledovnom znení:
1. V čl. I sa vypúšťa bod 7.
Odôvodnenie uvediem neskôr.
Bod dva môjho pozmeňujúceho návrhu znie: V čl. I sa za bod 34 vkladajú nové body 35 a 36, ktoré znejú:
"35. § 93 ods. 1 znie:
"(1) Muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže do jedného roka odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, zaprieť na súde, že je jeho otcom."."
"35 (pozn. red.: správne má byť – "bod 36"). § 93 ods. 2 znie:
"(2) Aj matka dieťaťa môže do jedného roka odo dňa, keď sa dozvedela o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že otcom dieťaťa je muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, zaprieť na súde otcovstvo."."
Aby sme možno pochopili o čo sa jedná, na úvod by som si dovolila prečítať § 35 z aktuálneho znenia zákon o rodine. Toto ustanovenie hovorí o tom, že ak sa rodičia nedohodnú o podstatných veciach súvisiacich s výkonom rodičovských práv a povinností, a to najmä o vysťahovaní maloletého dieťaťa do cudziny, o správe majetku maloletého dieťaťa, o štátnom občianstve maloletého dieťaťa, o udelení súhlasu na poskytovanie zdravotnej starostlivosti a o príprave na budúce povolanie, rozhodne na návrh niektorého z rodičov súd. Tu chcem upriamiť pozornosť na to, že zákon o rodine vždy uprednostňuje dohodu rodičov, avšak vieme veľmi dobre, že niekedy dohoda rodičov nenastane. V takomto prípade na návrh hociktorého z nich môže rozhodnúť súd.
Teraz, keď sa rodičia nedohodli o určitých veciach, napríklad aj o presťahovaní alebo odsťahovaní dieťaťa z jedného okresu do druhého, tak vždy mohli podať návrh na súd a súd túto vec posudzoval ad jedna z hľadiska toho, či sa jedná o podstatnú vec a potom samozrejme meritórne o veci rozhodol. Avšak novelou tohto konkrétneho ustanovenia sa má dostať do zákona o rodine ustanovenie, kde sa hovorí, že podstatnou vecou, a tým sa rozširuje ten § 35, že podstatnou vecou súvisiacou s výkonom rodičovských práv a povinností je aj odsťahovanie maloletého dieťaťa z okresu, v ktorom má maloleté dieťa bydlisko, do iného okresu v Slovenskej republike, ak toto odsťahovanie podstatne sťaží rodičovi styk s maloletým dieťaťom. Za podstatné sťaženie styku podľa predchádzajúcej vety sa nepovažuje odsťahovanie maloletého dieťaťa do okresu susediaceho s okresom, v ktorom má dieťa bydlisko, pričom okresom sa rozumie aj územia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislava a územie mesta Košice. Tak ako uvádzam vo svojej dôvodovej správe, kde žiadam vypustiť v čl. I bod 7, ktorý hovorí o tomto ustanovení, apelujem na ústavou garantované právo slobodného pohybu a pobytu.
Vieme veľmi dobre, že sloboda pohybu a pobytu môže byť obmedzená len zákonom. A ja nepochybujem o tom, že vládny návrh zákona sa usiluje o legitímny cieľ, to znamená zabezpečenie dieťaťa v styku s rodičom. Avšak som toho názoru, že predpokladá použiť na to neprimerané prostriedky, a preto si myslím, že súčasná právna úprava je plne, plne postačujúca. Keď sa pozrieme na mapu Slovenska a pozrieme si vzdialenosti v rámci aj tých nesusediacich okresov, napríklad Bratislava – Dunajská Streda alebo Pezinok – Galanta, sú to možno 15-, 20-kilometrové rozdiely. Ja nie som toho názoru, že toto, 20-kilometrová vzdialenosť, by podstatne sťažilo a zhoršilo tomu rodičovi udržiavať naďalej styk s tým dieťaťom.
Taktiež apelujem na to, že obávam sa, že toto ustanovenie sa môže veľmi ľahko zneužívať. Je to veľmi silný nástroj v rukách nevraživých rodičov, ktorí sa nevedia dohodnúť a vybavujú si účty cez dieťa. Bude to neprimeraná záťaž na súdy, súdy nie sú pripravené v súčasnej dobe na to, aby promptne rozhodovali o týchto veciach. Obávam sa, že sa budú húfne vydávať predbežné opatrenia, budú sa ľudia odvolávať a medzitým, aj keď padne nejaké rozhodnutie, tak ten rodič, ktorý bude zaviazaný zostať v tom danom okrese a nebude môcť si zmeniť svoje bydlisko, bude mať veľmi sťaženú aj svoju existenciu. Určite nemusím hovoriť o tom, že ak napríklad dôjde k rozvodu, dieťa je zverené matke a ona býva v podnájme, platí úver a nemá možno prácu dostatočne finančne ohodnotenú na to, aby ten úver riadne splácala, a bude sa musieť vysťahovať z toho bytu, napríklad odsťahovať sa k svojim rodičov z Bratislavy do Prešova, tak ten druhý rodič môže toto ustanovenie vyslovene zneužiť na to, aby tá matka finančne, materiálne, ale aj inak mohla zabezpečiť vhodný vývoj a vhodnú starostlivosť o to dieťa.
Takže určite sa neprikláňam k tomu, aby sa takéto nové ustanovenie dostalo do zákona o rodine. Myslím si, že sudcovia, ktorí rozhodujú vo veciach rodinných, sú dostatočne kvalifikovaní na to, aby vedeli posúdiť, že v danom konkrétnom prípade, čo je podstatná vec a čo podstatná vec nie je. A práve vládou navrhovanou novelou by sa dostalo do zákona, že každé takéto sťahovanie by sa podstatnou vecou stalo.
Toto možno veľmi stručne k bodu 1.
Pokiaľ ide o bod 2, tak jedná sa o možno komplikovanejší problém. Máme nález Ústavného súdu, kde Ústavný súd vyriekol, že súčasné platné znenie zapretia otcovstva nie je v súlade s ústavou ani s dohovormi. A preto vítam legislatívny návrh vlády, konkrétne v bode, musím to nájsť, pardon, 34 § 86, keď sa jedná o zapretie otcovstva v prípade manžela. Momentálne manžel môže zaprieť otcovstvo do šiestich mesiacov odo dňa, a to si pomôžem zákonom, pri určení otcovstva manželom, do šiestich mesiacov, to znamená, že do polroka po tom, čo manželstvo zaniklo alebo bolo vyhlásené za neplatné, za predpokladu, že je vylúčené, že by manžel matky mohol byť otcom dieťaťa.
Veľmi správne vládny návrh zákona teraz hovorí, a to bude tá novela, o ktorej budeme hlasovať, že manžel môže do troch rokov odo dňa, keď sa dozvedel o skutočnostiach dôvodne spochybňujúcich, že je otcom dieťaťa, ktoré sa narodilo manželke, zaprieť na súde, že je jeho otcom. To znamená, že tá lehota zo šiestich mesiacov sa vládnym návrhom predlžuje na 3 roky, a čo je veľmi dôležité, vymedzenie tej lehoty sa viaže nie na dátum ukončenia manželstva, ale na vedomostnú zložku, kedy sa ten manžel dozvedel o skutočnostiach, ktoré mu dávajú dôvodnú pochybnosť o tom, že naozaj je otcom toho narodeného dieťaťa. Takže túto novelu v tejto časti rozhodne podporujem.
Ale pýtam sa ďalej. U nás sa otcovstvo neurčuje len domnienkou manžela matky, ale určuje sa aj domnienkou súhlasného vyhlásenia rodičov na matrike a taktiež rozhodnutím na súde. Pokiaľ ide o rozhodnutie na súde, nebudem sa k tomu nejak vyjadrovať, pretože tam je to jasné, preukazuje sa v súčasnosti rôznymi dôkaznými, dôkazné možnosti existujú, teraz je veľmi ľahké zistiť naozaj cez DNA testy, kto je otcom dieťaťa, kto nie je otcom dieťaťa. Problém je ale pri určení otcovstva, keď ide o súhlasné vyhlásenie rodičov. Súčasne platné znenie hovorí, § 93: "Muž, ktorého otcovstvo bolo určené súhlasným vyhlásením rodičov, môže otcovstvo pred súdom zaprieť do troch rokov odo dňa jeho určenia, len ak je vylúčené, že by mohol byť otcom dieťaťa. Táto lehota sa neskončí pred uplynutím troch rokov od narodenia dieťaťa." A tu vidím disproporciu. O čo je horší otec, ktorý takto sa priznal k otcovstvu, ako otec, ktorému bolo otcovstvo určené na základe svojho osobného statusu, že je teda manželom? Manžel má trojročnú lehotu na zapretie odo dňa, od momentu, keď sa mohol dozvedieť o tom, že nie je otcom. Avšak otec, ktorý v dobrej viere, že partnerka je mu verná, že v čase počatia dieťaťa mali intímny pomer a prizná sa preto na matrike k otcovstvu, takéto obdobné právo už nemá. Toto právo on podľa súčasne platného zákona môže využiť len do troch rokov odo dňa, keď bol ochotný ísť na tú matriku a podpísal sa, že je otcom dieťaťa, ale nemal žiadnu vedomosť.
Takže ja vo svojom pozmeňujúcom návrhu navrhujem, aby sa obdobne upravilo aj právo otca, ktorý takto dobrovoľne na matrike podpísal, že je otcom dieťaťa. Keďže som bola informovaná v čase pripravovania pozmeňujúceho návrhu, že tu padne pozmeňujúci návrh aj v prípade zapretia otcovstva manžela matky a dôjde k skráteniu lehoty na jeden rok, teraz som sa dozvedela, že takýto pozmeňujúci návrh nebude podaný, tak ja už z prezieravosti vo svojom návrhu som tiež podávala návrh, kde je lehota stanovená na jeden rok, aj keď osobne si myslím, že lehota by mala byť rovnako dlhá. Navrhla som to už, ale, žiaľ, na ročnú lehotu, už to momentálne neviem zmeniť, ale určite by som prosila o vašu podporu.
Pán predseda, môžte trošku povedať, že aby boli tichšie? Ruší ma to. Ďakujem.

Pellegrini, Peter, predseda NR SR
Kolegyne, kolegovia, poprosím, aby sme ešte vydržali a do jedenástej naozaj zachovali pokoj v rokovacej sále, aby poslankyňa, mohla pani poslankyňa v kľude vystúpiť.
V prípade ešte, pani poslankyňa, že ste nepredniesli pozmeňujúci návrh a chceli by ste ho ešte zmeniť, ak by sme prerušili vaše vystúpenie, mohli by ste pokračovať o štrnástej a upravený si predložiť. Ale to už nechávam na vás, nech sa páči. Síce jedenásť tridsať pokračujeme po hlasovaní. Beriem späť. Nedá sa to spraviť.
Pani poslankyňa, pokračujte v rozprave, nech sa páči.

Pfundtner, Edita, poslankyňa NR SR
Dostala som, pán predseda, ďakujem veľmi pekne za ponuku, ale dostala som informáciu, že táto časť môjho pozmeňujúceho návrhu vraj nebude podporená väčšinou, takže asi by to, asi by to bolo zbytočné (vyslovené s pobavením, reakcie z pléna). Tak dostali sa ku mne také informácie. Ale myslím si, že mali by sme naozaj zachovať aj v prípade takto určených otcov určitú proporcionalitu. Koniec koncov poukazuje na to v ďalšom uznesení Ústavný súd, keďže síce nerozhodli vo veci samej, ale poukázali na to, že v tomto prípade naozaj nie sú primerane chránené práva toho otca. Vítam, samozrejme, že vždy máme mať na zreteli, tak ako je to novým čl. V navrhnuté, najlepšie záujmy dieťaťa. Ale, ale rozhodne nesmieme opomenúť aj to, že všetky tieto práva a povinnosti musia byť proporcionálne upravené.
Ďakujem. Skončila som.

34.
Vážená pani predsedajúca, pani podpredsedníčka Národnej rady, dámy a páni. V septembri roku 2012 koaliční poslanci schválili vládnu novelu kompetenčného zákona, ktorá zrušila Úrad podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny a presunula agendu na ministerstvo zahraničných a európskych záležitostí. Už vtedy som kritizoval tento nesystémový krok vlády, keďže už aj tak rozsiahla agenda ministra zahraničia predurčovala ľudské práva niekde ďaleko na okraj spoločnosti a vôbec spoločenského záujmu. Napokon otázky národnostných menšín sú toho priamym dôkazom. Dosiaľ napriek mnohým sľubom nebol menovaný splnomocnenec vlády a tak úrad vlastne funguje len pro forma.
Treba na jednej strane uznať snahu ministra Lajčáka, ktorý zachoval Radu vlády pre ľudské práva, národnostné menšiny a rodovú rovnosť, ktorá pravidelne zasadala, a napokon, aj keď s istými ťažkosťami, porodila celoštátnu stratégiu ľudských práv. Napokon sa však moje obavy potvrdili a minister zahraničných vecí a európskych záležitostí po troch rokoch pre náročnosť svojej vlastnej zahranično-politickej agendy odovzdáva toto nechcené dieťa vlády Roberta Fica ministrovi spravodlivosti.
V priebehu čosi viac ako troch rokov prechádza táto agenda na tretí rezort. Aj to čosi o tom vypovedá. Prinajmenšom o trvalom vajataní tejto vlády v agende ľudských práv, ale najmä o tom, aké miesto v jej hodnotovom registri ľudské práva majú. Ale zase tešme sa, že neprešla táto agenda ešte v tejto novele na ministerstvo vnútra.
Vymedzené úseky činnosti vlády koordinuje jej podpredseda, ktorý plní aj úlohy, ktorými ho poverí vláda alebo podpredseda vlády. Toto stojí v zákone o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej správy v § 1 o činnosti vlády Slovenskej republiky ods. 2. Agenda ľudských práv, ako je známo, je prierezovou agendou. Plnenie jednotlivých úloh a ich koordinovanie si vyžaduje mať uvedené kompetencie podpredsedu vlády. Vzhľadom na to, že minister spravodlivosti nezastáva zároveň funkciu podpredsedu vlády, je otázne, ako bude vykonávať koordinovanie týchto úloh jednotlivým ministerstvám.
Ďalšou nezodpovedanou otázkou tiež ostáva, ako bude vyzerať výkonný aparát na ministerstve spravodlivosti, keďže takýto úrad tam dosiaľ zriadený nebol. Viem z vlastnej skúsenosti, aké to bolo zložité pri tvorbe úradu podpredsedu vlády, keďže táto téma si žiada odborníkov na jednotlivé, často veľmi špecializované oblasti a tiež vyčlenenie finančných prostriedkov z rozpočtu. Pýtam sa preto, ako toto bude riešiť ministerstvo spravodlivosti?
Bolo by, myslím, vhodné to bližšie špecifikovať, keďže novela kompetenčného zákona nadobudne účinnosť už od septembra. Zatiaľ mám informáciu o dvoch zamestnancoch, pričom jeden má prejsť z ministerstva zahraničných vecí. Zdá sa mi to, mierne povedané, poddimenzované.
Ďalším otáznikom je tiež dotačná schéma týkajúca sa ľudských práv. Tá totiž zostáva na ministerstve zahraničných vecí a európskych záležitostí. Nie je preto celkom jasné, ako bude vyzerať kooperácia medzi týmito dvoma, podľa mňa neoddeliteľnými, súčasťami ľudsko-právnej agendy.
Ak by sa podarilo vytvoriť odborný aparát na ministerstve spravodlivosti, ako budú ministerstvá koordinovať a kooperovať v otázke vyhlasovania tém na výzvy, ako budú následne projekty odborne vyhodnocovať, keď kompetenciu v rámci dotačnej schémy má minister zahraničných vecí a európskych záležitostí? Kto a za akých podmienok bude v hodnotiacej komisii na projekty podávané v oblasti ľudských práv? Dôvodová správa len deklaruje budúcu kooperáciu medzi ministerstvami, no bližšie nič neurčuje. Ani zákon o dotáciách v pôsobnosti týchto ministerstiev sa nenovelizuje, čiže to nie je priamo legislatívne ukotvené.
Toto je povedzme technická stránka veci. Ľudsko-právna agenda však nesie v sebe čosi, čosi neuchopiteľnejšie, niečo, čo sa ťažko alebo ťažšie vysvetľuje aj obhajuje, isté morálne memento. Kto nemá slabosť pre slabších, to možno ťažšie pochopí. Udalosti posledných dní, ktoré nám nastavujú akési morálne zrkadlo, zrkadlo našej kresťanskej, bohumilej, nebodaj, holubičej spoločnosti, jasne ukázali, že sa musíme postaviť čelom k novým problémom práv a slobôd občanov. Nie je preto možné naďalej marginalizovať tému ľudských práv a robiť z nej sirotu, ktorú si medzi sebou pohadzujeme ako to nechcené dieťa. Premiér tejto republiky prirovnáva nenávistných radikálov, protestujúcich proti akejkoľvek inakosti, so zbitými ženami a deťmi pri zásahu v Moldave nad Bodvou. Nech tým sleduje čokoľvek, je to amorálne a v demokratickej spoločnosti neprípustné.
Nemožno preto mlčať, keď sa legitimizuje nenávistný jazyk obhajujúci radikalizmus a považuje sa za normálne kopať do chudákov, nielen verbálne, ale aj fyzicky. O to je to nebezpečnejšie, ak to vychádza z úst ľudí, ktorí majú vysoké postavenie a moc v krajine a nie sú tak jasne rozpoznateľní ako kotlebovsko-jobbikovskí extrémisti.
Nemusíme byť ľudsko-právni svätuškári ani kaviarenskí intelektuáli na to, aby sme prestali mlčať. História pozná onakvejšie mlčanie a pritakávanie moci a najmä jej konce. Verím tomu, že aj keď sa Slováci a Slovenky boja iného cudzieho, neboja sa byť slušnými ľuďmi. Aj hranice strachu totiž majú svoje hranice.
Fakt, že si táto vláda pohadzuje agendu ľudských práv, ako tú pingpongovú loptičku, svedčí v skutočnosti o tom, že inštitucionálny chaos, ktorý v tejto oblasti vládne, zdá sa, že nezvláda. Je to aj prejavom toho, že predkladaná novela zrejme určuje, aké miesto agenda ľudských práv v hodnotovom rebríčku tejto vlády má. Zrušenie postu podpredsedu vlády pre ľudské práva a národnostné menšiny, vtedy, keď sa to dialo, premiér zdôvodňoval aj tým, že ľudské práva sú u nás už vyriešené. Dnes by sa dalo nad tým len pousmiať, keby to nebol aj úsmev cez slzy.
Ďakujem vám. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, ja naozaj len veľmi krátko. Chcela by som nadviazať vlastne na to, čo hovoril pán poslanec Poliačik, ale dotkla sa toho aj kolegyňa Pfundtner. A hlavne preto, aby keď už teda budeme hlasovať aj o bode 3 spoločnej správy, to znamená, o zavedení nového trestného činu – neoprávnený výkon regulovanej činnosti, aby sme vedeli, o čom hlasujeme a rozhodovali sa pri plnej zodpovednosti a informovanosti.
Pretože áno, všetci si uvedomujeme, že rôzne činnosti tých takzvaných mastičkárov môžu ľudí ohrozovať na živote. Ja súhlasím s tým, čo povedal pán poslanec Poliačik, jednoznačne sa treba asi zamyslieť nad tým, akým spôsobom inštitucionalizovať tento typ výkonu činností, lebo neviem, či to viem nazvať profesiou, ale povedzme že výkonu činností, a dať tomu nejaký právny rámec. Ale zároveň treba povedať aj to, že Trestný zákon pamätá na takéto situácie, a tak jak pán poslanec Poliačik hovoril, áno, máme trestný čin poškodzovanie zdravia, ktorý, citujem, hovorí, "kto vykonáva napriek tomu, že nemá predpísanú odbornú spôsobilosť zdravotníckeho pracovníka alebo iného odborného pracovníka v zdravotníctve, úkony zdravotnej starostlivosti a neodborným vyšetrovacím alebo liečebným úkonom alebo nesprávnou indikáciou liekov, liečiv alebo iných zdravotných pomôcok, čo aj z nedbanlivosti ohrozí život, ublíži na zdraví" a tak ďalej. Čiže máme tu skutkovú podstatu, ktorá je na tento prípad myslená a určená. Možno ju treba aj bližšie ešte špecifikovať podľa skúseností z praxe, neviem.
Potom máme aj trestný čin neoprávneného podnikania, čo je tiež úplne v poriadku. A my to teraz dopĺňame, vysvetľujúc, že kvôli mastičkárom, o ďalší trestný čin – neoprávnený výkon regulovanej činnosti, ktorý je ale zadefinovaný nie vo vzťahu k činnostiam, ktoré sa týkajú nejakých zdravotných alebo pseudozdravotných výkonov, ale je to všeobecná právna úprava, všeobecný trestný čin, ktorý sa bude týkať výkonu, neoprávneného výkonu akejkoľvek regulovanej činnosti. Čiže je to analógia, to nie je šité na mieru mastičkárom. To je proste analógia neoprávneného podnikania vo vzťahu k všetkým slobodným povolaniam, advokátom, audítorom a tak ďalej, až po možno výkon nejakých činností, ktoré ani nie sú vôbec regulované, na rozdiel od advokátov, audítorov, účtovníkov a tak ďalej.
A ja si myslím, že o to vlastne ide, že skutočný cieľ predloženia tohto pozmeňovacieho návrhu, ktorý prešiel spoločnou správou, je, vysporiadať sa s neoprávneným vykonávaním inak regulovaných činností, ktoré nevieme postihovať podľa paragrafu sankcionujúceho neoprávnené podnikanie. Čiže chceme si poradiť s právnikmi, ktorí neoprávnene vykonávajú advokáciu, možno s účtovníkmi, ktorí neoprávnene robia daňové priznania, a tak ďalej. Pretože keby išlo o mastičkárov a len o mastičkárov, tak asi spresňujeme právnu úpravu, ktorá hovorí o poškodzovaní zdravia. Alebo úplne inak bude znieť ten paragraf. Aj to je pre mňa prijateľné, aby toto bola téma. Ale potom si treba povedať, že či áno, cez trestnoprávne sankcie, a keď áno, cez trestnoprávne sankcie, tak si povedzme, že prečo by sankcionovanie neoprávneného podnikania v regulovaných podnikaniach alebo slobodných podnikaniach malo byť sankcionované inak ako iné neoprávnené podnikanie.
A ja si myslím, že keď sa zhodneme na tom, že aj neoprávnený výkon povedzme slobodného povolania má byť sankcionovaný Trestným zákonom, tak potom si myslím, že by mal byť sankcionovaný rovnako. Pretože ide o svojho druhu, ale predsa len o nejaký typ podnikania, a ten rozdiel spočíva v tom, čo spomínala aj pani poslankyňa Pfundtner. Pretože zatiaľ čo pri neoprávnenom podnikaní tie kvalifikované skutkové podstaty podľa ods. 3 a 4, s ktorými sú spojené vyššie trestné sadzby od štyri až do osem rokov, aj tak tie sú viazané na to, že tým výkonom neoprávneného podnikania niekomu je spôsobená nejaká škoda. Kdežto pri neoprávnenom výkone regulovanej činnosti, tak ako sa navrhuje tá kvalifikovaná skutková podstata, ktorá podľa ods. 4 je spojená so sankciou štyri až osem rokov, nemusí spôsobiť škodu, stačí, že som získal prospech veľkého rozsahu. Neviem, prečo majú byť právnici, ktorí fušujú advokátom, sankcionovaní prísnejšie ako nejaký iný podnikateľ v inej oblasti, ktorý fušuje niekomu inému do oblasti jeho živnostenského podnikania? Pričom kľudne som ochotná akceptovať, že okej, keď nám to uteká a nevieme to cez neoprávnené podnikanie zachytiť, dobre, nech je nová skutková podstata. Ale analogické porušenia zákonov by podľa mňa mali byť sankcionované proste analogicky alebo rovnakým spôsobom.
A dokonca aj o tom pripúšťam debatu. Však sme sa o tom rozprávali na výbore, že možnože treba, naopak, zmeniť sankcionovanie neoprávneného podnikania? Ja neviem, ale naozaj nevidím dôvod, aby tieto dve skutkové podstaty, neoprávnené podnikanie a neoprávnený výkon regulovanej činnosti, boli odlišne sankcionované. Neoprávnený výkon regulovanej činnosti prísnejšie sankcionovaný a navyše sme nehovorili si pri prejednávaní tejto novely zákona pravdu, o čo vlastne ide, ale zastrešovali sa mastičkármi. Lebo teraz naozaj nejde o mastičkárov. Potrebujeme vyriešiť tých, ktorí fušujú iným do slobodných povolaní, hej. O tom je ten paragraf. A cítila som potrebu to len povedať kvôli tomu, aby sme teda vedeli, o čom rozhodujeme, o čom hlasujeme, a položili si otázku, či je taký rozdiel medzi neoprávneným podnikaním a neoprávneným výkonom neregulovanej činnosti, že to odôvodňuje o to prísnejšiu škálu sankcií pre neoprávnené vykonávanie neregulovanej činnosti. Aby, keď mám byť úplne exaktná, aby to nebolo o tom, že advokáti si čistia svoj priestor, ale naozaj sme nastavili dobre pravidlá do budúcnosti.
Ďakujem pekne.

16.
Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia. Včera som ešte mala ambíciu vystúpiť dnes s pozmeňujúcim návrhom, ale priznám sa, že som ten pozmeňujúci návrh nepodala. A hneď vysvetlím aj, že z akého dôvodu.
Nedávno na ústavnoprávnom výbore sme mali pána generálneho prokurátora Slovenskej republiky spolu s námestníkmi Generálnej prokuratúry a predložili nám Správu o činnosti prokuratúry za rok 2014. Keď som si podrobne prečítala predmetnú správu, tak som si uvedomila, a dostali sme aj možno trošku oprávnene aj kritiku my, zákonodarci, ale aj ostatní, ktorí majú zákonodarnú iniciatívu, to znamená aj vláda Slovenskej republiky, že neupravujeme predmetné právne predpisy ani po tom, čo aplikačná prax ukáže, že nie sú životaschopné tieto právne predpisy.
Keď ešte včera som mala ambíciu trošku napomôcť k tomu, aby práve právne predpisy a určité skutkové podstaty trestných činov boli jasnejšie, určitejšie a zrozumiteľnejšie, tak dnes tú ambíciu nemám, a to aj z dôvodu, že myslím si, že tak závažný právny predpis ako Trestný zákon by mal rozhodne prejsť medzirezortným pripomienkovým konaním a mali by sa k tomu vyjadriť aj iné inštitúcie, orgány a organizácie a hlavne široká odborná verejnosť. Nepovažujem za dobré riešenie, aj keď som členka ústavnoprávneho výboru, riešiť určité závažné veci práve pozmeňujúcim návrhom poslancov, ku ktorým už široká odborná verejnosť nemá možnosť sa vyjadriť. A to aj z dôvodu, že Trestný zákon je vlastne takým krajným riešením pre nastolenie poriadku. To znamená, že keď ideme kriminalizovať, tak k vytvoreniu určitých nových skutkových podstát musíme pristúpiť veľmi citlivo po dôkladnom zvážení.
Vo včerajšom pozmeňujúcom návrhu som mala takúto ambíciu, najmä pri hospodárskych trestných činoch. Napríklad pri subvenčnom podvode, neodvedenia dane a poistného, machinácii pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe a tak ďalej a tak ďalej. Keď som si začala čítať tieto paragrafy, tak som zistila, že nedôsledne sa používa právna terminológia.
Napríklad dostali sme upozornenie aj z legislatívneho odboru Národnej rady, že pojmy ako škoda väčšieho rozsahu a škoda značného rozsahu neexistujú v našom právnom poriadku. Napriek tomu sa to používa. A aj sa nachádza v Trestnom zákone. Nie je to dobré. Bolo by to treba určite zosúladiť, lebo keď si pozrieme konkrétne § 125 Trestného zákona, tam sa hovorí, čo je škodou malou, to je suma 266 euro, čo je škodou väčšou, to 10-násobok takej sumy, čo je značnou škodou, škodou veľkého rozsahu a tak ďalej a tak ďalej. Napriek tomu my nie sme jednotní ani len v používaní právnej terminológie. A myslím si, že je to veľmi nebezpečné práve v trestnom práve, kde má byť absolútna jednoznačnosť jednotlivých ustanovení. A preto považujem takéto chyby alebo prešľapy za neprípustné.
Ak by som to chcela napríklad ukázať na konkrétnom prípade, tak § 251 Trestného zákona hovorí o neoprávnenom podnikaní. Teraz zo spoločnej správy vyplýva, že ideme novelizovať Trestný zákon, konkrétne § 251b). Kým § 251 Neoprávnené podnikanie v ods. 3 a 4 hovorí o spôsobení škody, či značnej škody alebo škody veľkého rozsahu, tak práve toto nové ustanovenie 251-ka už hovorí o prospechu. Pritom sú to porovnateľné trestné činy. Takže my naozaj nemáme zosúladenú tú terminológiu, a preto mám veľmi veľký problém aj z tohto dôvodu pristúpiť k tomu, aby som jednoznačne vedela podporiť novelizačné snaženie, či už vlády alebo aj ostatných mojich kolegov, ktorí sa snažia možno vyjasniť alebo upraviť určitú oblasť, ktorá momentálne nie je nijak postihovaná a môže byť v našej spoločnosti aj škodná.
Ak mi dovolíte na záver ešte, aby som vlastne poukázala na to, že aké problémy alebo na aké problémy poukázala aplikačná prax. Napríklad Subvenčný podvod, § 229. Odsek 1 Trestného zákona v tomto paragrafe hovorí, že kto vyláka od iného dotáciu, subvenciu, príspevok alebo iné plnenie zo štátneho rozpočtu, z rozpočtu verejnoprávnej inštitúcie, z rozpočtu štátneho fondu, rozpočtu vyššieho územného celku alebo rozpočtu obce, ktorých poskytnutie alebo použitie je podľa všeobecne záväzného právneho predpisu viazané na podmienky, ktoré nespĺňa, a to tým, že ho uvedie do omylu v otázke splnenia, potrestá sa odňatím slobody a trestná sadzba je tu jeden až päť rokov. Odsek toho istého paragrafu už rozširuje túto skutkovú podstavu, ktorá je uvedená v ods. 1, a pridáva tam, že ak takáto osoba, ktorá niekoho uvedie do omylu v otázke splnenia podmienok na získanie subvencie alebo dotácie a použije v rozsahu väčšom na iný ako určený účel, sa potresce, ale, a tu som bola prekvapená, potresce sa rovnako. To znamená, tá trestná sadzba je presne od 1 až do 5 rokov.
A potom moja otázka je, či chceme trestať len tých, ktorí neoprávnene získajú tú dotáciu, subvenciu, alebo chceme trestať aj tých, ktorí tú dotáciu, subvenciu alebo príspevok dostanú, možno aj oprávnene, ale použijú na úplne iný účel, na ktorý je určený. A toto nie je jasné. Keď som sa snažila nájsť nejaký rozsudok, nejaké rozhodnutie súdu na ods. 2, to znamená použitie na iný účel, tak som nenašla ani jeden rozsudok. Našla som však mnoho rozsudkov pri ods. 1, to znamená, že keď žiadateľ o dotáciu alebo subvenciu uviedol do omylu inštitúciu, ktorá mu mala prideliť tú dotáciu. Takže bolo by treba naozaj upresniť, čo bolo úmyslom zákonodarcu pri ods. 2, pretože keď som si dohľadala aj dôvodovú správu k tomuto ods. 2, tak ani z dôvodovej správy to nie je jasné. A priznám sa, že prokurátori sa sťažovali na aplikáciu tohto ustanovenia, pretože nevedia v niektorých prípadoch, ako majú postupovať, preto radšej postupujú len podľa ods. 1.
Ďalej by som chcela možno upriamiť pozornosť aj na ďalšie ustanovenie a je to konkrétne § 266 Machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe. Veľmi pertraktovaná téma v dnešných dňoch. Skutočne skoro na každej schôdzi máme tému verejného obstarávania. Na druhej strane Trestný zákonník tiež upravuje určité neželané formy správania sa v tejto oblasti. Lenže tento paragraf, ako mi bolo povedané zo strany práve vyšetrovateľov a prokurátorov, je neaplikovateľný. Ja som naozaj v tejto veci nenašla ani jeden jediný rozsudok. A možno pán minister ma opraví, že kto bol odsúdený za machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe. Vieme, že tuto je veľmi latentná kriminalita, ťažko sa odhaľujú tieto trestné činy. A práve preto by sme mali tieto ustanovenia tak spresniť a precizovať, aby neumožnili iný výklad. Tu je konkrétne problém s tým, že spomína sa tá trestnosť, tá trestná sadzba je naviazaná na spôsobenie škody, či už značnej alebo škody veľkého rozsahu. Lenže už Najvyšší súd povedal, že škoda a rozsah sa nerovná. A neznamená to ani hodnotu tej zákazky. Takže ja dávam ministerstvu na zváženie, či naozaj nereagovať na tieto potreby a upozornenia aplikačnej praxe a neuvažovať o tom, že aby pri týchto trestných činoch nebolo potrebné robiť zdĺhavé, možno veľmi ťažko vypracovateľné znalecké posudky na to, aby sme vedeli naozaj vyčísliť ako takú sumu, ale napríklad tie skutkové podstaty naviazať na hodnotu tých jednotlivých zákazok.
Myslím si, že potrebovali by sme zrejme, tak ako sa, alebo ako ste úspešne zavŕšili rekodifikačné snaženie, pán minister, aj v tomto smere trošku oprášiť niektoré ustanovenia Trestného zákona. A ja verím, že sa na to kapacita nájde. Viem, že Generálna prokuratúra už dlhšiu dobu upozorňuje na to, že personálne sú poddimenzovaní, žiadajú posilniť stav. A možno aj to by pomohlo tomu, aby sme mohli byť s nimi, aj keď viem, že sú v legislatívnom procese skôr pri medzirezortných pripomienkových konaniach veľmi aktívni, keď som pozerala, pri všetkých právnych predpisoch naozaj veľmi aktívne pripomienkujú akékoľvek zmeny, tak aby dostali priestor na to a možno aj personálne vybavenie, aby pri týchto veciach, na ktoré som upozornila, mohli rýchlejšie a promptnejšie s nami spolupracovať.
Ďakujem, z mojej stany všetko.

Ďakujem za slovo. Vážený pán predseda, chcel som hlasovať za, ale mi neregistrovalo hlasovacie zariadenie.

36.
Vážená pani podpredsedníčka, dámy a páni, naše rokovanie dostalo v sobotu akýsi bonus, možno by sa našlo aj priliehavejšie slovo, ktorý nikoho súdneho istotne nemohol potešiť. Otázka je, že či to bolo len zásluhou našich neonacistických jobbikovcov, ktorí tak ako u susedov nabaľujú na seba aj frustrovaných a manipulovaných a manipulovateľných rodákov, alebo aj zásluhou politikov, ktorí sú často v ich vleku. A tak je táto rozprava o migrantoch, migrácii, alebo možno najmä, zaznelo to už aj v tejto sále, o politikoch a ich zodpovednosti.
Zdá sa mi preto neodpustiteľným populizmom klásť na brutálny zásah polície v Moldave v júni v roku 2013 proti bezbranným Rómom, navyše zásah, ktorý je ešte predmetom trestného konania, aj keď o jeho výsledku nemusím si robiť žiadne ilúzie, na roveň zásahu polície proti neonacistom v Bratislave. Iba ak je to tak, že sú tieto dve entity – rómska a neonacistická – vlastne totožné a vyžadujú si teda aj totožnú pozornosť polície. Preto sa mi zdalo nie celkom vhodné a vkusné ďakovať jedným dychom polícii za oba príkladné zásahy, v osade Budulovská za zásah proti bezbranným ženám, deťom, takisto ako v Bratislave za zásah proti neonacistom operujúcim dlažobnými kockami oproti teda nepokrytým neonacistom.
Takto sa údajne môže správať pragmatický politik, ale myslím si, že politik, ktorý nie je celkom odkázaný na pragmatizmus, ktorý nie je v situácii, že by sa musel podkladať neinformovanej zmanipulovanej väčšine, že to robiť nemusí, že by mohol dokonca povedať tej väčšine i nepríjemné, nepopulárne pravdy. Apropo, s tým vyhlásením pána premiéra, že nie je žiadny ľudskoprávny svätuškár, si myslím, že si vystavil nielen svoje osobné testimonium paupertatis, ale že znova legitimizoval situáciu ľudských práv v hodnotovej hierarchii svojej a pravdepodobne aj tejto vlády.
Ale na rozdiel od pána premiéra, keďže predsa len som predsedom parlamentného výboru pre ľudské práva a menšiny, si myslím, že nemusím byť zrejme pragmatický politik, ale nemusím byť dokonca ani ľudskoprávny svätuškár. Nedávno som to vysvetľoval na príklade pozície ľudí, ktorí akýmsi či politickým, alebo mimovládne aktivistickým spôsobom sa orientujú, resp. angažujú v ľudských právach, som si dovolil taký príklad parafrázovať istého poľského aforistu, ktorý hovorí, že inak vonia seno milencom a inak koňovi, tak som mu vysvetľoval situáciu na Slovensku asi tým spôsobom, že inak voňajú ľudské práva predsedovi výboru pre ľudské práva a menšiny národnostné a inak pravdepodobne, možno nevoňajú, nechcem povedať, že rovno smrdia, ľudské práva ministrovi vnútra alebo policajnému prezidentovi a možno aj pánu premiérovi. Jednoducho je rozdiel v interpretovaní ľudských práv a, ako sa ukázalo, aj na frekventovaní pojmu "ľudskoprávny svätuškár", ktorý pán premiér nepoužil už prvý raz, tento pojem, a pojem ľudských práv vôbec.
A vôbec agenda ľudských práv nás do istej miery, myslím si, bohužiaľ, rozdeľuje aj v tejto oblasti, o ktorej dnes hovoríme. Prisvojiť si totiž, sprivatizovať si tému utečencov, migrantov v domácej ľúbivej xenofóbnej podobe a potom aportovať v Bruseli je zrejme podoba pragmatického politika, ktorá sa už úspešne odskúšala niekoľkokrát, ibaže pravdepodobne dlho s takouto dvojtvárnou politikou hrať nebudeme môcť. Sme totiž členmi spoločenstva, ktoré prináša aj istý finančný, bezpečnostný a iný benefit, ale sme zároveň pobúrení, keď my máme priniesť nejakú obeť.
Pýtam sa, či tých kvótových 800 imigrantov, dajme tomu aj s rodinami, ohrozuje našu identitu bezpečnostnú, etickú, náboženskú, rasovú čistotu? Nehovoriac o tom, že to mýtické slovo "kvóty", ktoré sa nám spája akoby s nejakým bruselským diktátom, v takejto interpretácii naozaj straší našich rodákov, hoci v samom výsledku môžeme napokon istotne prijať i viacej ľudí ako celé ich kvóty. Stále hovoríme o kvótach, o číslach, akoby sme nevedeli, že za tými číslami sú predovšetkým osudy, zväčša, bohužiaľ, tragické osudy konkrétnych ľudí. Hovoril o nich, myslím si, veľmi presvedčivo kolega Šebej. Ak však nechceme kvóty, máme hádam predstavu, koľko utečencov napríklad dokáže Slovenská republika prijať? Ako chceme našu dobrovoľnosť vlastne prejaviť, uskutočňovať v praxi? Treba pre tieto kvóty vytvárať takú utečeneckú hystériu a paniku a dávať pušný prach našim jobbikovcom? Otvárať im dvere nebodaj do tohto parlamentu?
Doterajšou ustráchanou reakciou, pri ktorej pekne tichúčko miništruje aj cirkev, sme totiž ponúkli túto agendu bande neonacistov priamo na striebornom podnose. Ak si budeme zakrývať zrak pred týmto neonacistickým nebezpečenstvom, fanatizmom, ktorému môžu podľahnúť, žiaľ, aj mnohí naivní občania s nenacistickými úmyslami a z iných dôvodov frustrovaní, keď budeme stále naháňať a zároveň manipulovať ustráchaných občanov, voličov, ktorí raz majú nenávidieť Maďarov, inokedy Rómov, potom homosexuálov, teraz pre zmenu neidentifikovaných utečencov, tak im veru neposlúžime príkladom. My totiž o migrácii prakticky nevieme takmer nič. Práve preto s ňou môžeme tak výdatne manipulovať a strašiť. Netušíme, čo krajiny na západ, sever, či juh od nás s ňou zažili, a predsa sa nepoložili. Migranti sú inakosť, voči ktorej sme my proti, a priori proti, nech už je akákoľvek.
Tie večné reči o tom, že Slovensko nie je na integráciu migrantov pripravené, však iba nahrávajú ľahko ohlúpnutým a zmanipulovaným, ktorí často ani netušia, o čo naozaj ide. Preto to už nie je len problém Stredoslovákov. Podobne začínali u susedov Maďarská garda i Jobbik a dnes vidíme, kde sú. Ibaže opakujem, už som to v tejto snemovni povedal raz, proti extrémistom nemôžete zvíťaziť tak, že sa vydáte ich smerom. Spoločnosť je i zásluhou nezodpovedných politikov vystrašená a často zaskočená. U nás akoby ani pre politikov, ktorí by predsa len mali byť aj lídri, neplatilo to vyznanie najväčšieho maďarského liberála 20. storočia Istvána Bibóa, že demokrat nesmie mať strach. Že byť demokratom znamená predovšetkým nebáť sa.
Takže, milí priatelia, nebojujme, nebojujte s extrémistami tak, že sa vydáte ich smerom, resp. im rovno ponúkate otvorené dvere. Nebojme, nebojte sa, nemajme strach z imigrantov takisto ako z volebných preferencií. Potom nebudú mať ani strach občania, ktorí so svojimi strachmi a neistotami ešte dnes ten strach majú, lebo v nich ho často aj my vyvolávame. Skúsme im ponúknuť pozitívne riešenia realizované z našej dobrovoľnosti v praxi. Nie referendum, tento, povedal by som, že predražený sociologický tender či prieskum so známym výsledkom, ktorý, ako už tu odznelo v rozprave, nemá žiadnu právnu relevanciu. Právna norma, ktorú prijme Európska únia, je totiž zjavne prioritná. Európske právo je nadradené národným právnym aktom, ako to už odznelo aj v tejto rozprave. Takže referendum nesie v sebe istotu, a to jedinú istotu, že rozdelí spoločnosť a posilňuje extrémistov.
Ďakujem vám.

28.
Kolegovia, ďakujem za vaše reakcie. Pán kolega Miškov, myslím, že jeden Šebej stačí, nie?
Jednu poznámku mám. Omnoho viac vecí som nepovedal, ako povedal, pretože nechcel som rečniť hodiny. Ale spomeniem jednu vec, že keď si nájdete štatistiku UNHCR, čiže United Nations High Commissioner for Refugees, tak že ako to vyzerá s počtom utečencov na tisíc obyvateľov. Tak krajina, to je zaujímavý údaj, krajina, kde je najviac utečencov, až 232 na tisíc, čiže každý štvrtý v podstate obyvateľ Libanonu je utečenec, buď zo Sýrie alebo odniekiaľ odinakadiaľ, to je Libanon. Potom nasleduje Jordánsko, Nauru, Čad, Džibuti. Nauru, paradoxne, to sú utečenci z Barmy, z Thajska. Južný Sudán, Turecko, tam je, v Turecku je 21 utečencov na tisíc obyvateľov. A paradoxne, jediná krajina Európskej únie, ktorá sa v tom, v tej štatistike umiestnila, je Švédsko. Vo Švédsku je 15 utečencov na tisíc obyvateľov. Ale Švédsko neviem, či dlhodobo dokáže vlastnú situáciu zvládať. Lebo už teraz sú napríklad v Malmö štvrte, kde sa neodváži polícia.
Vravím, viac sme si toho nepovedali, ako povedali. A ja by som len apeloval na to, že nebanalizujme túto debatu, nenechajme sa strhnúť k lacným heslám.
Ďakujem.