Videokanál klubu

Ďakujem pekne. Dámy a páni, ako komunálny poslanec si vážim úsilie aj koaličných aj opozičných poslancov nájsť rozumné, racionálne riešenie, ktoré by nevyhnalo z našich miest a obcí rozvoj, ale trochu by pomohlo samospráve. Ale samozrejme na úvod musím zdôrazniť jednu vec. Samosprávne zákony ako celý balík sú prežité, sú naozaj, väčšinou sa ich parlament netýkal, máme tu veľkú vlastne organizáciu starostov a primátorov, ktorá je pomerne konzervatívna a ktorá spravidla odrádza politické strany a udržuje status quo.
Jedna z mála organizácií, ktorej sa bojí aj SMER a hoci by niekedy všeličo navrhli, keď ZMOS sa zamračí, tak sa stiahnu.
Pravda je ale taká, že táto konzervatívnosť pánov starostov a primátorov je už trochu cez príliš, bolo by treba vskutku, aby vznikol na pôde parlamentu - lebo nikde inde to vzniknúť nemôže medzi poslancami a politickými stranami - konsenzus, že pomôžeme rozvoju Slovenska. To má veľmi veľa aspektov. Tento jeden akoby pinzetou vybraný problém maskuje to, že financovanie, ale aj decentralizácia rozhodovania o financiách je na Slovensku veľmi zastaraná. Európske krajiny ponechávajú pre centrálne plánovanie menšiny príjmových, príjmových položiek štátu a väčšinu, väčšinu majú v rukách samosprávy či už regionálne alebo lokálne.
My sme v tomto zaostalí, náš vývoj je akoby sme do Európy ešte nepatrili. O všetkom chce rozhodovať vláda, ovláda - a často dosť neprehľadne - obrovské sumy, zatiaľ čo samospráva si má tie peniaze údajne od niekoho vypýtať. No raz sa tlačí, aby si ich vypýtala od občanov, teraz dúfame, že dostaneme peniaze od ľudí, ktorí budú stavať či už rodinné domy, najprv to bolo o developeroch, teraz sa to rozširuje aj na občanov, ktorí si svojpomocne a za vlastné úspory budú stavať rodinné domy. Ja nechcem otvárať rozsiahlu diskusiu, či je to rozumný nápad, len zdá sa mi, aj jeden z predrečníkov to už zdôraznil, že tento zásah do života miest a obcí nie je sprevádzaný dostatočným časom na tú diskusiu, hoci zákony pripravujete už dlhšie a opakujem, klobúk dolu, že ste sa do toho pustili. Je to ešte z minulého volebného obdobia a je to opatrenie, na ktoré sa dlho čakalo a ktoré sa dlho zdôrazňovalo, že môže čosi pomôcť.
Ale zároveň tu zaznelo, že drvivá väčšina miest a obcí ho nikdy nezavedie. V tých najdrahších zónach, ako je Bratislava alebo Košice, možno Banská Bystrica, sa nejaké poplatky, predpokladajme, zjavia, ale ich vzťah do celého systému požiadaviek v rámci zákona, kde si investor alebo aj súkromný staviteľ má zabezpečiť a obce a mestá sú na to zvyknuté, že si má zabezpečiť také a onaké náležitosti, napojenie na infraštruktúry, napojenie na cestnú sieť, a tak ďalej, a tak ďalej. Obávam sa, že tieto okolnosti sa budú ešte nejaký čas vyjasňovať.
Úsilie, že sa teda hoci aj jeden z tých dielčích problémov otvoril, by malo byť tou lastovičkou, aby vznikla nejaká skupina poslancov či už na pôde koalície alebo aj cez koalíciu a opozíciu, ktorá by celkom seriózne si povedala, že do pol roka - roka dokáže spolu s odborníkmi konzultovať, v akom stave je samospráva, jej financovanie a jej udržateľnosť, udržateľnosť toho financovania. Môžem vám povedať, že Bratislava zvyšuje dane, Bratislava zvyšuje napríklad cestovné, ide sa, teda primátor začína s pokusom spoplatniť verejné priestory na parkovanie. Niekedy sú to veľmi insitné pokusy, zatiaľ ten návrh vyzerá tak, že zhruba jeden a pol mesiaca by občan pracoval v Bratislave pri priemernom bratislavskom plate na to, aby mohol svoj hrdzavý plech, na ktorom chodí do roboty, a tu naozaj to nie je ani pôžitok, ani žiadna pýcha, lebo chodia ľudia na tých autách len a len preto, že žiadne metro, ani žiadna dobrá, dobrý nosný dopravný systém sa v Bratislave vybudovať nepodarilo. No ak by mal jeden a pol mesačného platu odovzdávať na to, že smie parkovať v Bratislave, tak asi by to skončilo poriadnou defenestráciou. Uvádzam to len na ilustráciu, že nie so všetkým sú si schopné tie samosprávy poradiť, nie vždy je to najrozumnejšie takpovediac hodiť to na ne, tak ako do istej miery aj teraz tento poplatok smeruje, smeruje dokonca v Bratislave na mestské časti.
Ak si dobre rozumieme, ja som sa snažil pozorne čítať a je tu predkladateľ návrhu, hoci teraz zabraný do rozhovoru, že teda 60 metrov, rozumieme tomu dobre, pán Gál, že tých 60 metrov nespadá pod to spoplatnenie, ak to je nie byt? (Reakcia z pléna.) Odrátava sa, hej? Aj keď je to byt alebo len, keď to je samostatná stavba? (Reakcia z pléna.) Áno. V každom prípade je tu isté gesto, že teda tí ľudia, ktorí dokonca dostanú podporu na nejaké vytvorenie si strechy nad hlavou, tak nemusia z nej hneď odovzdať nejaký poplatok, áno? Kýva aj predkladateľ.
Myslím, že predkladatelia tých pozmeňujúcich návrhov naozaj sa snažia myslieť na to, aj keď vidíme, že teda jeden by preferoval športoviská, iný skleníky a tieto možnosti by predovšetkým mali byť v rukách tej samosprávy, aby ona, aby ona sa rozhodla. Ja osobne vyčítam tomu návrhu len jeho zatiaľ nesmelosť, ale chápem to tak, že ide o celoslovenské, celoslovenský pohľad. Je totiž veľmi ťažké vybalansovať a viete to z nevydareného zákona o reštitučných bytoch, ako je ťažké vybalansovať, že to, za čo sa dá kúpiť reštitučný byt v Žiline, v Košiciach alebo v Brezne, tak sa nepodarilo v Bratislave ani zďaleka vyriešiť problém reštitučných bytov pre ten veľký cenový rozdiel bývania. A to je tak trošku aj tento prípad, 35-eurový poplatok napríklad, neprimäje žiadneho investora, aby neinvestoval v tej mestskej časti, ale v inej. To nedosiahne.
V prípade, že by tam bola škála povedzme od nuly do dvesto eur za meter štvorcový, tak by obce naozaj mali v rukách nástroj, kde naozaj jedna mestská časť pritiahne investorov, oplatí sa tam ísť, oplatí sa tam nakúpiť pozemky a iná mestská časť povie, povedzme u nás sú to zrejme Kramáre napríklad, ktoré už sú dopravne úplne zadusené, povie, že ak teda chceš v tejto zadusenej dopravnej sieti ešte pridať nejaké autá, tak my ti hovoríme, že tak, žiaľ, vyjde ťa to tých 200 eur za meter štvorcový a my potom našetríme a možno niekde nejaký dopravný bajpas alebo nejaké rozšírenie cesty, alebo nejaký kruhový objazd skutočne si z toho vybudujeme.
Toto je vlastne taká jediná významnejšia výhrada, že z pohľadu bratislavského poslanca a bratislavskej ceny realít tá 35-eurová cena veľmi nezmení, nebude pôsobiť ako regulačný poplatok. No môže pôsobiť ako príjem do rozpočtu jednotlivých mestských častí, prípadne ak sa prijme vhodný štatút, tak do rozpočtu mesta. O tom niet žiadnych pochýb.
Chcem veriť, že predkladatelia aj pozmeňujúcich návrhov aj pôvodného návrhu sú racionálni ľudia vedení tou najlepšou snahou a v takom prípade verím, že nikto z nich nebude mať problém po roku alebo po dvoch zhodnotiť pôsobenie tejto legislatívy v praxi. Verte, že tie reakcie budú veľmi živé a zrejme sa prejavia občania, ako to vnímajú a potom, ak by existovala, existovala komunikácia medzi poslancami, aby k tomuto poplatku hľadali aj tie ostatné nástroje trvale udržateľného financovania našich miest a obcí, že by sme sa možno o rok, o dva v nejakom balíku samosprávnych, samosprávnej legislatívy by sme zhodnotili aj tento významný pokus o to, aby sa mestá a obce, aby dostali nástroj nielen na zvýšenie ich rozpočtov, ale aj na ovplyvňovanie a reguláciu ich rozvoja.
Ďakujem pekne.

Ďakujem za slovo, pán predseda. Ja len si dovolím pripomenúť v nadväznosti na to, čo už bolo povedané, že táto povinnosť mať zriadenú elektronickú schránku sa týka aj škôl. Práve dnes bola aj na oficiálnom webovom sídle Národnej agentúry pre sieťové elektronické služby zverejnená táto informácia, kde je aj niekoľko postrehov, kde treba si naozaj naštudovať, že naozaj, ak občan bude mať záujem komunikovať so školou či školským zariadením elektronicky, škola mu musí vyhovieť. To znamená, pre riaditeľa školy tak pripadá ďalšia povinnosť, ak posiela rozhodnutie, mal by si overiť, že či má rodič aktivovanú elektronickú schránku na doručovanie rozhodnutí. Ak ju má, samozrejme bude ju musieť posielať do tejto elektronickej schránky, ináč to bude robiť písomne o istine a je tam aj priznanie toho, že samotná agentúra poskytovala školenia pre školy, aby vedeli o tejto informácii, ale zapojilo sa doteraz málo škôl. To znamená, že naozaj možnože tá propagácia mala prísť trošku skôr a možno by sme mali podstatne viac zapojených, aby, ale ja verím tomu, že samozrejme, naši riaditelia a naši učitelia to zvládnu ako vždy. Ďakujem.

Pán primátor, podľa mňa toto je jasný a evidentný príklad, ako sa legislatíva nemá robiť. Vy ste prišli s návrhom zákona zhruba pred rokom, zbehlo sa prvé, druhé čítanie a vznikol z toho taký galimatiáš, že teraz ste si vytvorili ako keby tretie čítanie a svojím vlastným pozmeňujúcim návrhom opravujete to rozliate mlieko, ktoré sa s vaším návrhom zákona dostalo do témy miestneho poplatku. Myslím si, že dá sa oceniť snaha vylepšiť tento zákon od vašich koaličných partnerov, ale vo vašej osobe ako pôvodný predkladateľ, kde mnohé z týchto vecí vám vyčítala vtedajšia odborná verejnosť, kde z toho vypadlo, že ľudia, ktorí chcú rekonštruovať svoje činžiaky alebo bytové domy, by boli tak isto spoplatnení, to boli všetky chyby, ktoré neviem, prečo to bolo také dôležité, tak rýchlo ako poslanecký návrh zákona váš a pána Rašiho je prijať takto pred rokom. Myslím si, že mnohé z týchto vašich prechodných ustanovení a zmien, prechodných ustanovení a zmien zmien sme si mohli ušetriť, pretože teraz sa v tom podľa mňa nikto reálne nevyzná a dnes robíte výnimky výnimiek v rámci prechodných ustanovení, pretože ako keby začali platiť dva právne stavy a je možnosť a bola by možnosť, že niekto bude musieť zaplatiť dvakrát. Takže myslím si, že je to poučenie pre celé plénum, že nabudúce by legislatívny proces mal mať svoje parametre a v medzirezorte by sa tieto chyby dali odstrániť predtým, ako budú platné a účinné.

Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, vážená pani ministerka, myslím si, že všetci predrečníci mali na mysli jednu a zásadnú vec. Je málokedy v rukách tohoto pléna tak jednoznačná odpoveď na závažný spoločenský problém. Myslím si, že po čase, ktorý som strávil v pléne tohto parlamentu, som zažil aj situácie, kedy sa parlament chcel tváriť, že dokáže legislatívou alebo zmenou legislatívy vyriešiť nejaký spoločenský problém a de facto to bola skôr iba možno malá náplasť alebo nemal pevne v rukách to, čo sa legislatívnou zmenou v rámci spoločnosti vyriešiť malo alebo chcelo.
Ale dnes máme na stole najčistejší možný prípad, kedy rozhodnutie tohoto pléna dokáže závažný spoločenský problém Mečiarových amnestií a ich ťažobu vyriešiť hlasovaním. Myslím si, že poslankyne a poslanci tohoto pléna majú jednoznačnú moc vysporiadať sa s temnými 90. rokmi a nie podporu deklarácie, ktorú nám sem predložila vláda a s ktorou sa máme stotožniť, ale jednoznačne prijatím ústavného zákona, ktorý mení dôsledky a mení podstatu Mečiarových amnestií, jednoducho odhlasovať. Podľa mňa toto je najvyššia možná výzva pre ústavodarcov a ústavodarkyne a zákonodarcov a zákonodarkyne na to, prečo si pýtali mandát od občanov. My za hnutie Obyčajní ľudia a nezávislé osobnosti, ak to dobre rátam aj z predchádzajúceho volebného obdobia, prichádzame s touto iniciatívou opakovane. Dokonca, ak to spočítame, tak je to ôsma iniciatíva, ktorá atakuje toto plénum, aby sme sa s touto, s týmto obrovským fľakom alebo vystrieľanou dierou do tváre slovenskej demokracie a slovenského parlamentarizmu raz a navždy vysporiadali.
A preto apel jedného z predkladateľov, ktorým som, znie: vysporiadajme sa a urobme nie hrubú čiaru, ako hovoril kolega Poliačik, ale urobme jednoznačnú bodku za nedobrým, resp. obludným spôsobom, ako sa štátna moc zapísala do osudov dvoch rodín, ako si štátna moc postavila svojich protežantov, resp. ľudí, ktorí páchali trestné činy, do zóny nepostihnuteľnosti. Vieme zmenou ústavného zákona, resp. jeho schválením vieme sa s týmto vysporiadať a dúfam, že tá prepotrebná deväťdesiatka odpovie matke, ktorá na odpoveď čaká dvadsať rokov, pani Remiášovej a vyhovie apelu aj súčasného prezidenta a odpovie na odkaz aj zosnulého prezidenta, ktorý v rámci mocenského zápasu bol podľa mňa asi najbrutálnejším spôsobom poškodený, pretože mocenské štruktúry vtedajšieho štátu z 90. rokov sa dotkli tej najcitlivejšej časti, ktorú každý jeden vnímame, a to jeho vlastnej rodiny.
Toto máme dnes v rukách, to máme na konci prstov v tých hlasovacích zariadeniach a dúfam, že dnešná piata hodina dokáže silu tohoto pléna, či sa dokážeme návrhom ústavného zákona vysporiadať s minulosťou. Máme to jednoznačne v rukách.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. V nadväznosti na vystúpenie pána poslanca Poliačika si dovolím tak trošku možno metaforicky. Vláda sa môže akokoľvek snažiť obviazať, ošetriť v tomto prípade deklaráciou mokvajúcu ranu na svedomí nás všetkých, avšak takéto riešenie nemôže tú ranu žiadnym spôsobom vyliečiť, pretože veľmi rýchlo presiakne sekrétom, ktorý sa z nej bude tlačiť von dovtedy, kým neodstránime všetky alibistické náplasti a konečne nevydezinfikujeme tú starú ranu, ktorá rozvracia predstavy občanov o právnom štáte v tejto republike. Ďakujem.

Kolegovia, kolegyne, pri otázke amnestií asi je najlepší spôsob, keď rozmýšľate o tom, ako by ste chceli hlasovať, sa skúsiť zamyslieť, že čo by ste očakávali od poslancov Národnej rady, ak by ste dnes boli matka Róberta Remiáša. Ak vy by ste boli matka, ktorej 26-ročného syna niekto dá odpáliť len preto, lebo náhodou by sa prezradilo, že štátna moc mala svoje krvavé paprče v tom, že unášala mladého Kováča do Rakúska. Pevne verím, že každý z vás, ktorému by vašeho syna zavraždili takýmto spôsobom, by chcel sa domôcť spravodlivosti. Pevne verím, že každý z vás, ak by Národná rada prišla s nejakou deklaráciou, s nejakým zdrapom papiera o tom, že áno, je nám to ľúto, že vám zavraždili syna, ale my toho vraha na trestné stíhanie nevydáme, každý z vás by si myslel, že v tej Národnej rade sú asi blázni a sa zbláznili. Dnes si toto môže myslieť pani Remiášová o každom jednom poslancovi vládneho zlepenca, ak jej chcete zalepiť oči s pozlátkom s názvom nejaká deklarácia.
Prijať deklaráciu a formálne sa tváriť, že vám to je ľúto, ale v skutočnosti, keď máte v rukách moc vydať vraha na trestné stíhanie, neurobiť to len preto, lebo, preto, lebo si zmyslel Robert Fico a nejaký jeho právny puritánizmus, alebo jak sa to nazýva, zvíťazí nad zdravým rozumom a nad svedomím, tak je to vaša hanba. Ak dnes chcete matke, ktorá 20 rokov čaká na spravodlivosť, vašou deklaráciou zalepiť oči a zároveň chcete chrániť svojím nestlačením správneho tlačítka vraha, tak sa môžte hanbiť. Dnešné hlasovanie bude práve o tom, či máte kúsok svedomia alebo nie, či chcete matke, ktorej zavraždili syna, zalepiť oči len nejakým papierom, alebo chcete naozaj páchateľov vydať trestnému stíhaniu.

Ďakujem pekne za slovo. Pán Kresák veľmi vám chcem, predpokladám, že všetci to hovorili, ale veľmi ďakujem za tú retrospektívu celého prípadu, ktorý súvisel s Michalom Kováčom mladším. Pre mňa to bolo vlastne prvýkrát, čo som ten príbeh počula úplne celistvo a ešte aj odborne povedaný, verím, že správne. Ja keď som sa zamýšľala nad tým, lebo tie dotazy, prečo teda sa zameriavame len na Mečiarove amnestie a prečo nie aj na Kováčovu milosť, aby som teda terminologicky bola správne, tak z môjho pohľadu pre mňa je dôležité, však áno, všetko treba preskúmať, ale tunak išlo pri, pri Mečiarových amnestiách išlo o zločin, o vraždu, o vraždu, o násilné zavlečenie, kdežto predsa len u toho Kováča išlo o obchodné možno machinácie, lebo tak to bolo prezentované, alebo takto som to vnímala ja, a to je pre mňa diametrálny rozdiel. Som veľmi rada, že aj to vyjadrenie pána prezidenta Kováča, kedy pripustil, že jemu je úplne jedno, že či bude, alebo teda chce, že nemá problém s tým, aby sa prešetrovala aj jeho milosť, tak toto mi dalo novú nádej, že verím tomu, že raz sa naozaj stane to, že aj Mečiarove amnestie budú zrušené. Ďakujem pekne.

Toto vystúpenie patrilo k tým, ktoré môžeme nazvať ako ľadoborec, ktorý búra mýty, lebo tie mýty počas tej rozpravy sa tu objavili dva. Prvá, a možno ešte aj v predchádzajúcej časti, ktorá predchádzala tejto rozprave, prvá hovorila o tzv. právnom suteréne, ktorý definoval to, že ten, kto chce zrušiť Mečiarove amnestie, chce spáchať nejaký právny suterén. Tu pán kolega, pán poslanec Kresák hovorí, že nie, nie je tomu tak. Toto plénum ako zvrchovaný ústavodarný a zákonodarný orgán môže v tejto veci zbúrať mýtus a hovoriť nie o právnom suteréne, ale o jednom z najdôležitejších vecí, ktorú nesieme z deväťdesiatych rokov, a to je spriechodneniu spravodlivosti ústavným, rozhodnutím ústavnou väčšinou tohto pléna, prvý mýtus.
A druhý mýtus, rozdelenie časti Mečiarových amnestií a Kováčovej milosti. A podľa mňa zaznel dostatočne jasne nielen ten terminologický rozdiel medzi amnestiou a milosťou, ale aj to, že pán prezident Kováč, on ako osoba nemal vôbec žiadny problém s tým, aby toto plénum sa hlasovaním vysporiadalo s jeho udelením milosti, to ad jedna a po druhé, hovorí presne o tom, že nie slovenský súd, ale nemecký súd predsa rozhodol, že pán Kováč ml. de facto nemal byť už za čo ďalej trestne stíhaný, lebo bolo toto konanie niekedy, ak si to pamätám, okolo roku 2000 zastavené. Čiže oba mýty, ktoré tu predkladajú poslanci, či už z ľudovej strany alebo zo SMER-u, sú len mýty. Fakty hovoria... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo. Chcem poďakovať pánovi poslancovi Kresákovi za pripomenutie tých udalostí, ktoré sa diali v rokoch 1994 až 1998. Ja som ich vtedy veľmi intenzívne zažíval a bola tu taká veľká dezilúzia o tom, ako funguje spravodlivosť na Slovensku. A som veľmi vďačný, že to tu znova zaznelo, také silné slová ako neobmedzený počet trestných činov a neobmedzených osôb, teda počet osôb, ktorí dostali tieto amnestie, teda osôb páchateľov. Zároveň amnestia samému sebe, to sú veľmi silné slová. Ja ako občan, ktorý nemá právne vzdelanie, som mal len taký nejaký pocit spravodlivosti. To, čo tu pán poslanec Kresák teraz hovoril, mi hovorilo z duše, alebo bolo to zároveň tými právnickými formuláciami povedané a vysvetlené. A je strašné počúvať také tri slová, že trestná činnosť amnestovaná. Veľmi ma mrzí, že tam na tej pravej strane ľudia, ktorí o tom môžu rozhodnúť, aby sa to konečne tá spravodlivosť na Slovensku nastolila, tu ani nie sú a nepočúvajú. Neviem, či nesmú alebo nechcú, obidvoje je veľká škoda. Ďakujem.

Ďakujem za slovo. Ja len veľmi krátko. Chcem poďakovať pánovi poslancovi za veľmi jasné vysvetlenie rozdielu medzi amnestiou a milosťou, lebo to tu bolo treba povedať a takisto aj za celú tú analýzu tých milostí pána prezidenta Kováča. Myslím, že to vnieslo veľmi dobrý rozmer do tejto diskusie. Takže ešte raz veľká vďaka.