Videokanál klubu

Vážený pán predsedajúci, vážený pán podpredseda vlády, kolegyne, kolegovia, dnes sa ideme pozrieť trošku, obzrieť za rokom 2015, je to vlastne také zhodnotenie. Pred časom sme sa tu alebo pred dvomi týždňami sme sa tu bavili o rozpočte na rok 2017, takže ja sa skúsim opäť tak pozrieť možno z takého pohľadu makroekonomického na ten rok 2015, na to, ako vlastne bol aj ten rok trošku plánovaný, nechcem hovoriť dlho, pretože dnes už nemá význam plakať nad rozliatym mliekom. Ja by som ten rozpočet aj na základe toho, čo sme tu hovorili o rozpočte v roku 2017, tak si myslím, lebo spomínali sme tu vtedy už aj rok 2015, tak je to, len to obhliadnutie len znovu potvrdí, by som povedal, taký ten výrok, že tie rozpočty rok za rokom sú rozpočty premrhaných príležitostí.
Prečo to hovorím? Myslím si alebo teda však sa tu aj vládna moc, vláda sa tým aj pýši, že máme tu výborný hospodársky rast, aj toho roku sme dosiahli najvyšší, a ekonomika nám šlape, príjmy nám rastú, dokonca nám rastú nielen v našich prognózach, ale nám rastú aj nad naše prognózy a o tom tiež chvíľočku budem hovoriť v súlade s rokom 2015. Ale chcel by som začať, alebo teda aby som dokončil tú myšlienku. Vidíme, že zase vláda je schopná to dobiehať, tieto rastúce príjmy, tieto úrodné roky, tých biblických sedem úrodných rokov je schopná vyčerpať na max, dokonca vyčerpať nad max a neodkladať nič na sedem neúrodných rokov, ktoré môžu nastať, pretože aj história ekonomických cyklov ukazuje, že takéto veci sa dejú.
Takže ja by som možno len na úvod zacitoval z práve príhovoru pána ministra Kažimíra, keď ho tu dnes nemáme, ale tak verím, že pán podpredseda ho veľmi dobre zastúpi. Ale dovolím si zacitovať, teda prečítať vám, ak ste si pozreli súhrnnú výročnú správu za rok 2015, tak je tam vlastne taký príhovor pána ministra a ja keď som ho čítal, tak pri pár výrokoch som sa tak pozastavil a povedal som si, že toto chcem trošku korigovať.
Prvý ten výrok je práve v druhom odseku, kde pán minister hovorí, že: "Druhý rok po sebe ťahal ekonomiku domáci dopyt, v rámci neho najmä investície vo verejnom sektore, ktorým výrazne pomohlo zrýchlené čerpanie európskych fondov. Najväčšiu radosť mám však zo slušného rastu spotreby domácností, ktorú považujem za hlavný makroekonomický indikátor životnej úrovne."
Áno, z toho môžme mať radosť všetci. Nepochybne určite pomohlo aj zrýchlené čerpanie eurofondov, vďakabohu, že sa ich podarilo zrýchlene vyčerpať a dosiahnuť úroveň 97,5 percenta. Škoda, že sa nepodarilo 100 %, predsa tých pár sto miliónov eur, ktoré sme mohli dočerpať z eurofondov, nám uniklo, ale vďakabohu aj za tých 97,5, pretože videli sme, že to čerpanie zo začiatku bolo veľmi pomalé. Čelíme tomu aj teraz tak, ale snáď – poučení z tej prvej fázy – budeme schopní vyčerpať 100 % z tej druhej nádielky, ktorú máme nachystanú.
Ale teda čo by som chcel povedať práve pri tom slušnom raste spotreby domácností. Neskôr tu ešte pán minister hovorí, že "klesajúca nezamestnanosť a tvorba nových pracovných miest je najlepším dôkazom, že za zlepšovaním spotreby domácností sú štrukturálne a nie cyklické faktory". Toto by som chcel trošku vysvetliť a uviesť na správnu mieru, podľa môjho názoru, pretože áno, vidíme, že nezamestnanosť nám klesá, a vidíme, že ekonomika nám rastie. Tu by som však poopravil toto tvrdenie a dovolil by som si tvrdiť, že nezamestnanosť neklesá ani tak nejakým zásahom vlády, ale klesá práve tým rastom našej ekonomiky, čiže vplyvom cyklických faktorov a nie štrukturálnych. Toto mi tu proste nesedí a myslím, že naozaj môžeme vďačiť práve podnikateľskému prostrediu, by som povedal, už ekonomike, ktorá dosahuje svoj "peak", má najväčší podiel na tom, že tu máme tvorbu nových pracovných miest. Ale tu je ešte jedno tvrdenie, ktoré hovorí, že práve tým, že máme tvorbu nových pracovných miest, že nám klesá nezamestnanosť, tak ako by sme chceli povedať, že ľudia sa majú lepšie, čo je prirodzené, majú prácu, majú príjem a zvyšujú svoju spotrebu.
Ja by som len tak ešte na doplnenie toho obrazu, lebo keď sa chceme pozrieť na zvýšenie spotreby, musíme sa pozrieť aj na to, ako nám narastá zadlženosť obyvateľstva v našej krajine. A ten, postupne budem do roku 2015 a môžem ísť od roku 2013. Keď si pozreme úvery domácností a pozreme si úvery spolu, tak v roku 2013 to bolo 20 miliárd 550 miliónov. V 2014 to bolo 23 miliárd 50 miliónov a v roku 2015 to bolo 25 miliárd 906 miliónov.
Mám tu aj takú ešte; rozdrobenie na ďalšie podpoložky, aby možno sme videli, kde to tak najviac stúplo. Lebo čo tým chcem povedať? Tieto úvery, to, že sa zadlžujeme, je tiež prejav toho, že ľudia míňajú viac. Ale pán minister tu hovorí, že tá kvalita životnej úrovne je spôsobená tou klesajúcou nezamestnanosťou. Áno, určite, do určitej miery, ale myslím si, že čo je omnoho väčší faktor a preberali sme to tu aj pri zákonoch, ktoré prišli tohto roku sem do pléna v súvislosti s hypotékami a s úvermi, že ľudia podľahli alebo podľahujú, ak to tak môžem správne po slovensky, neviem, či sa tak povie, povedať tomu pokušeniu, že máme tu nízke úrokové miery, poďme to využiť a zadlžme sa viac. A už všímame si, že aj Národná banka Slovenska na to poukazuje, už sa robia opatrenia do budúceho roku, aby sa táto logika u ľudí zabrzdila, pretože ak tie úrokové miery budú spätne narastať, tak im to môže, ľudovo povedané, zlomiť kríže.
Čiže ja by som tu nedával úplne takýto priamy súvis, ak to tak pán minister myslel, ale určite by som tu bol v tom trošku opatrný pri tom vyjadrení, že to, že máme klesajúcu nezamestnanosť, tak nám vlastne zlepšuje spotrebu a zlepšenie spotreby znamená, že ľudia majú väčšie, viac peňazí. No, myslím si, že viac peňazí nemajú, teda áno, majú o trošku viac peňazí, ale nemajú toľko, ako míňajú, pretože idú hlbšie do vrecka vďaka tomu, že sú úrokové miery nižšie, a môžme to vidieť aj na spotrebiteľských úveroch napríklad, ktoré, z roku 2013, kde boli 3 miliardy 782 miliónov, v roku 2014 4 miliardy 276 miliónov a v 2015 4 miliardy 795 miliónov. Hypotéky narástli ešte výraznejšie, teda úvery na bývanie, tam to išlo skokom dvoch miliárd ročne.
Rád by som to aj, som tak rozmýšľal, či to dám možno aj do nejakých grafov alebo nejakej vizuálnej pomôcky, ale už sa snažím si zvykať na nový rokovací poriadok a je to proste, vidíte, je to náročné. Čísla vám tu musím sypať. Je to proste, no, ťažko sa na to zvyká. Však posúďte sami, že či je to aj pre vás príjemné. Ale dobre, poďme späť k téme.
Takže tu som len chcel poukázať na to, že buďme opatrní v tých výrokoch, že, a myslím si, že ľudia sami by to potvrdili, že nie sme nejako, ľudia nám nejako výrazne nezbohatli tým, že majú prácu, a že to, že míňajú, nie je preto, že teraz by cítili, že áno, ovplývame, máme dostatok, poďme, pustime sa. A zároveň tým by som chcel aj trošku vyvrátiť to tvrdenie, že toto je spôsobené štrukturálnymi faktormi. Práve naopak, myslím si, že to je spôsobené práve tými cyklickými faktormi, tým, že nám tu rastie ekonomický rast a že ekonomika produkuje všetko to dobro na tú vlnu, na ktorej sa aj vláda vezie. A je veľká škoda, ja musím povedať, že ma to veľmi mrzí a je to veľká škoda, že rok čo rok vidíme, že ekonomika naozaj z podchladenej sa dostáva pomaly do prehriatej a vláda to proste nevyužije na to, aby konsolidovala, aby využila týchto sedem úrodných rokov na to, aby sme mohli jednak znížiť náš dlh nielen percentuálne, lebo áno, tuto pán minister opäť hovorí, že znižujeme verejný dlh. Áno, v pomere k HDP znižujeme, ale absolútne nám stále rastie. A mohli by sme ho znižovať omnoho viac, ale nedeje sa to. Nesnažíme sa nejakým spôsobom dostať z toho pásma prvého, v ktorom sme, hoci by sme mohli.
A za chvíľočku, keď budeme hovoriť aj o tých príjmoch, tak – v roku 2015 – bude tam vidieť, že áno, bola tu tá príležitosť, a preto si dovolím povedať, že tento rozpočet tiež považujem za rozpočet premrhaných príležitostí. Takže... Idem ďalej, lebo nechcem dlho rozprávať.
Dobre. Posledné ešte, čo tuto v tom príhovore pána ministra je, sám to tu vlastne potvrdzuje, to, čo som teraz povedal, a hovorí, že zdravý ekonomický rast, ktorý generuje viac daňových príjmov a znižuje výdavky spojené s nezamestnanosťou, je v dlhodobom horizonte ten najlepší konsolidátor verejných financií. Čiže vidíme, že sám pán minister hovorí, áno, máme tu ekonomický rast. Ten nám veľmi pomáha konsolidovať financie. A ja si tu kladiem otázku: A dobre a kde je teda to úsilie vlády? Prečo sa k tomu nepridá aj to úsilie vlády na to, aby toto skĺbila dokopy a mohli sme z toho vyťažiť ešte viac?
Teraz by som chcel na chvíľočku zacitovať Radu pre rozpočtovú zodpovednosť a ich správu, ktorá je už dlho na trhu, poviem, práve k roku 2015. Kde je; a prečo to hovorím? Pretože toto je, myslím si, že veľmi dobrá inštitúcia, ktorá vznikla zmysluplne a poukazuje na určité veci a poukazuje aj na riziká a poukazuje na ne každý rok. A nejakým spôsobom nepožíva až takú dôveru vlády na to, aby prihliadala na tie riziká, na ktoré poukazuje. A vidíme, že rok čo rok sa tie riziká naplnia, ktoré Rada pre rozpočtovú zodpovednosť prognózuje v tých oblastiach, ktoré vymenujem. A ako by sa vláda z toho nechcela poučiť.
Prvé, čo by som práve v tom zhrnutí, keď si pozriete tú správu, tak hneď v prvom odstavci vidíte veľmi, veľmi dobrý postreh, že hrubý dlh klesol. Musíme povedať, že klesol. A klesol viac, ako mal, čo teda by sme za to mohli pochváliť úsilie, ale vidíme, že sa to podarilo vďaka jednorazovým príjmom. Tie jednorazové príjmy boli práve pokles hodnoty podnikov s majetkovou účasťou štátu, práve sme, pretože sme odpredali akcie Slovak Telekom a ďalších. Alebo bolo to otvorením druhého dôchodkového piliera, ktoré sama Rada pre rozpočtovú zodpovednosť označuje za zhoršenie dlhodobej udržateľnosti verejných financií, čo je, myslím si, že je dôležitý faktor a treba na to, treba to mať na zreteli.
Ďalej Rada pre rozpočtovú zodpovednosť poukazovala na riziká. A poukazovala na ne aj na rok 2017, ale poukazovala na ne už v roku 2015 a hovorila: pozor, pozor, keď rozpočtujete, podhodnocujete pár oblastí. Prvé, čo podhodnocujete, je zdravotníctvo. V zdravotníctve si podhodnocujete výdavky a vyskočia vám na vyššie. A takto aj oproti rozpočtu vzrástli výdavky vrátane nárastu záväzkov zdravotníckych zariadení o 251 mil. eur. Čiže vidíme, že Rada pre rozpočtovú zodpovednosť sa snaží robiť dobre svoju robotu. Poukazuje a varuje ministerstvo financií. Ministerstvo financií na to nejakým spôsobom neprihliada a prognóza sa napĺňa. A nakoniec boli prekročené tieto výdavky o 251 miliónov.
Ďalšia dôležitá vec alebo ďalší dôležitý ten údaj, kde opäť Rada pre rozpočtovú zodpovednosť niečo poukazovala, bola v oblasti financovania obcí a VÚC, resp. prebytkov, kde áno, počítala, aj ministerstvo financií počítalo s prebytkami, avšak počítalo s prebytkami vyššími, aké v skutočnosti boli. A opäť tam prišlo k výpadku príjmov pri obciach 80,5 mil. eur, pri vyšších územných celkoch 65,7 mil. eur. Môžme si povedať, okej, chybička se vloudila, stane sa. Vďakabohu v tomto príbehu vidíme, že príjmy, ktoré boli narozpočtované, prognózy, ktoré boli dané, prekročili. A môžme povedať, že vláda alebo teda ministerstvo financií, ktoré tento rozpočet pripravilo, malo to šťastie, že ich nedobehli tieto chyby a mohli to vykryť z vyšších príjmov.
Ale opäť, tu by som prečítal jednu dôležitú pasáž, ktorá tu je a myslím si, že je veľmi výpovedná: "Z pohľadu príspevku k dlhodobej udržateľnosti verejných financií je dôležité upraviť výsledky hospodárenia o faktory, ktoré majú dočasný vplyv na rozpočet." Toto zvykol pán Mikloš, jak som si tak pozeral, robiť. A myslím si, že veľmi, veľmi múdro, pretože takto môžme naozaj vidieť aj to úsilie konsolidačné alebo teda môžme vidieť to štrukturálne saldo. Pretože keď očistíme práve rozpočet o tie jednorazové vplyvy a vplyv cyklického vývoja ekonomiky, pretože to sú tie, ktoré sú dočasné a vlastne v ďalších rokoch vymiznú, tak takto očistené saldo, tzv. štrukturálne, ukazuje, či to saldo prispelo k zlepšeniu alebo k zhoršeniu dlhodobej udržateľnosti. A keď si pozreme štrukturálne saldo, ja som to pri rozpočte na rok 2017 ukazoval, tak je taký pekný graf, v ktorom je vidieť, v ktorom je vidieť práve to, že to saldo dosiahlo štrukturálne 2,6 % a oproti predchádzajúcim rokom pokleslo o 0,1 % a predtým bolo, čiže bolo, v 2013. bolo 2,4 to saldo. V roku 2014 bolo 2,5 a teraz bolo 2,6. Čo vidíme, že nám klesá, že vlastne tie opatrenia vlády spôsobujú, že my máme ešte horšie výsledky, čiže vláda vyčerpáva viacej a práve tie jednorazové vplyvy a ten cyklický vývoj sa pomáha tomu, aby ten deficit bol lepší. Ale keby sme toto nemali, tak vidíme, že práca vlády je alebo spôsobuje vlastne zhoršovanie výkonnosti ekonomiky alebo by sme mohli povedať teda ani nie ekonomiky, ale skôr spravovania verejných financií.
Takže vidíme, že vďaka tomu, že sme mohli mať tie jednorazové vplyvy, že sme mali ten cyklický vývoj ekonomiky a jeho vplyv, sa nám darilo dosahovať lepšie výsledky. A z tohto vyplýva, že sme sa nedostali, neprekročili sme tú hranicu troch percent HDP a vlastne ostali sme, naplnili sme požiadavky aj Európskej únie. Ale vidíme, že napriek tomu, že sa darilo, že sú tu proste, že ekonomika generuje príjmy, tak vidíme, že neboli prijímané dostatočné opatrenia na dosiahnutie rozpočtových cieľov. Toto sú slová Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, s ktorými ja úplne súhlasím.
Rovnako tu uvádza, že platí, že neočakávané pozitívne vplyvy, ktoré sa ukázali v priebehu roka a ukázali sa aj v roku 2015, ukázali sa aj v roku 2016, predpokladám, že sa ukážu aj v roku 2017, neboli premietnuté do zlepšenia hospodárenia.
Keby sme sa pozreli na konsolidačné úsilie, ktoré je práve ten dobrý ukazovateľ, toto je ten graf práve, kde môžme vidieť, ako nám klesá to štrukturálne saldo. (Rečník ukázal plénu graf.) Tak keby sme sa pozreli na konsolidačné úsilie, a tu čerpám priamo zo súhrnnej výročnej správy, tak konsolidačné úsilie v roku 2013, a to bol práve ten rok, kedy som ešte aj hovoril pred dvomi týždňami pánovi ministrovi, že sa držal toho svojho výroku, že budeme míňať na to, na čo máme, a nebudeme míňať na to, na čo nemáme. V roku 2013 to určite platilo, lebo to konsolidačné úsilie bolo 1,8, čo je vysoké číslo. Pozrime sa na rok 2014, mínus 0,2. Je vidieť, že záujem proste klesá. A v roku 2015 je to plus 0,1. V porovnaní s rokom 2013 je to 1,8. Vidíme, že proste toto číslo je veľmi nízke a ukazuje to úsilie, ktoré by tu mohlo byť.
A ja naozaj sa snažím a apelujem aj teraz na pána podpredsedu vlády, aby tie schopnosti, ktoré máte, a tú ekonomiku, ktorá vám produkuje tieto príjmy, aby boli použité v prospech ľudí a v prospech aj budúcnosti. Pretože myslím si, že to je tiež dôležitý rozmer. Takže tu vidíme, že to konsolidačné úsilie hovorí samo za seba a nepotrebuje ďalší komentár. Takže tuto len možno dodám k tomu, že práve tieto veci hovoria o tom, že prekračujeme príjmy, ktoré dostávame. Nereflektujeme na riziká, ktoré Rada pre rozpočtovú zodpovednosť poukazuje.
A teraz by som na chvíľočku prešiel k príjmom. Vidíme, keď si pozrieme aj zo súhrnnej výročnej správy na strane 15, tak máme tam tabuľku, kde vidíme, ako boli vlastne sa vyvíjali príjmy podľa metodiky ESA 2010. A vidíme, že samotné príjmy boli rozpočtované s nárastom 12,9 percent. Čiže vidíme, že v roku 2014 boli príjmy plánované 29 miliárd 854 miliónov a v roku 2015 boli plánované na 33 miliárd. To je samotný nárast 12,9 miliárd, pardon, 12,9 percent. Tam nehovorím ešte o neočakávanom príjme, ktorý prišiel navyše, ale toto bolo naozaj rozpočtované. Čo sú 4 miliardy v príjmoch navyše plánované, ktoré opäť si hovorím, úžasné. Ale vláda má ten dar, že vie využiť všetky navyše príjmy a vie využiť aj tie, ktoré počas roka prídu. To, že to robí aj formou, aby neprekročila to zdanlivé 1 %, podmienku výdavkov, že to robí cez rezervy vo všeobecnej pokladničnej správe, to už sú techniky, ktoré sú dostupné. Myslím si, že nie sú úplne korektné, ale určite zatiaľ sú legálne. Takže z hľadiska nás ako parlamentu nám to dáva menšiu možnosť kontroly nad tým, kam tieto výdavky idú. A potom už len môžme na konci roka alebo teda takto o rok skonštatovať, že aha, dobre. Mysleli sme, že pôjdu niekam inam, vy ste si to dali do rezerv. Použili ste to, ako ste chceli. Čo s tým môžme my urobiť?
Takže tuto sú také pekné grafy a je vidieť, že naozaj tie dodatočné príjmy, ktoré prišli, a toto je asi taký možno najlepší graf, ktorý keď vám takto ukážem, tak vám to veľa nepovie, lebo je to malé. (Rečník ukázal plénu ďalší graf.) Ale hovorím, to len tak, teda vyslovene som si chcel dať záležať na tom, že skúsim to bez pomôcok. Ale opíšem vám to.
Vidíme, že pozitíva v roku 2015 priniesli 519 miliónov eur. Mali sme navyše. A výdavky, práve tie negatívne vplyvy, boli vo výške 737 miliónov eur. Čiže vláda opäť, to len potvrdzuje tie slová, ja sa opakujem a nechcem sa veľa opakovať, ale hovorí to o tom, že vláda keby nezvyšovala výdavky, tak už sme na tom omnoho lepšie. Ale proste je to tu pokušenie. Nateká nám viac peniažkov. Miňme ich. Miňme ich podľa svojich predstáv.
A myslím si, že jedna z takých absurdností alebo ja to nazývam absurdnosť, ale kde vidíme ten nárast výdavkov a ktorý neni podľa mňa opodstatnený, je položka medzispotreba. A práve táto narástla od roku 2014 do roku 2015 o 400 miliónov eur. Štyristo miliónov eur! To sú proste peniaze, ktoré sú naozaj podľa mňa neni opodstatnené. A kde by sme mohli ako prvé siahať a vyžadovať od všetkých ministerstiev a subjektov, aby tuto nenavyšovali svoje náklady, lebo neni na to dôvod. Takže. To je veľká položka. To je položka, ktorá nás, ktoré nás budú stáť, trošku menšia ako nás budú stáť alebo teda čo požadovali učitelia na svoje zvýšenie platov. Čiže, alebo na čokoľvek iné. Ako vidíme, že naozaj táto položka je veľmi veľká.
Takže to len na demonštráciu toho, že aj v tom roku 2015 príjmy boli, prichádzali, vyčerpali sa, skonzumovali sa, spapali sa a nemysleli sme na budúcnosť, aby sme mohli túto krajinu naozaj dostať ešte do lepších, do lepšieho stavu. Ako nám to práve to, ten ekonomický rast ponúka.
Takže ja týmto by som asi aj skončil. Ešte som rozmýšľal, že vám ukážem také porovnanie, lebo aj pán podpredseda vlády vlastne ukazoval a hovoril, pardon, o tom, že o koľko, že na koľkatom sme, na koľkatej priečke sme v súvislosti so zadlženosťou a aj s, áno, hrubým dlhom a so saldom verejnej správy. To je na strane 13 veľmi pekná tabuľka, kde si môžte pozrieť vlastne také krajiny ako napríklad Česká republika, alebo si tam môžme pozreť také krajiny ako napríklad Rumunsko. Dobre, keby sme sa chceli inšpirovať Luxemburskom, to už je taká vyspelejšia krajina, ale môžme sa inšpirovať napríklad Litvou, Estónskom, kde vidíme, že keď sa chceme teda porovnávať, tak Estónci majú hrubý dlh verejnej správy 10 percent. Majú, už od roku 2014 majú pozitívne saldo, teda, nemajú teda deficit, ale majú prebytok rozpočtu. Alebo napríklad Bulharsko, ktoré má 26 % verejný dlh. Takže, to už len na záver, ako sa dá pozerať aj na tie štatistiky a čím sa dá inšpirovať.
Takže ja len by som chcel, lebo pred sebou máme ďalší schválený rozpočet na rok 2017. Ten už je nastavený, ale myslím si, že ten rok 2017 ponúka ešte dosť príležitostí na to, aby vláda mohla venovať úsilie práve do konsolidácie výdavkov. Lebo toto tu naozaj postrádame od začiatku vládnutia pána premiéra, či už prvej alebo druhej vlády, a myslím si, že tie možnosti tu sú, myslím si, že aj schopnosti tu sú. Zatiaľ tu nevidím to, to úsilie alebo ten záujem a môžme len dúfať, že sa to v najbližších rokoch zmení práve aj vplyvom možno ďalších subjektov, ktoré do koalície vstúpili a budú tam prinášať nejaký taký pozitívnejší vplyv. Ak nie, tak to ostane na ďalšie roky, kde bude treba si vyhrnúť rukávy o to viac.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola určená výborom Národnej rady pre sociálne vreci za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 291. V menovanom súvise si dovoľujem predložiť informáciu k tomuto návrhu zákona.
Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku aj legislatívnych pravidiel tvorby zákona.
Pán predseda, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu.

Vážený, pardon, nevážený Andrejko Danko, ktorý sa zrejme v noci budí z mokrého sna, kedy sa mu prisnije Andrejko, Igorko Matovič, a, vážení kolegovia, chcel by som zhrnúť plodnú rozpravu, ktorú sme si vypočuli, a chcel by som aj z tohto miesta v podstate poprosiť kolegu Krajniaka, keďže aj on bol súčasťou ako politický nominant Fondu národného majetku, že by nám tu niekedy porozprával podrobnosti o tom, čo sa píše v Gorile o tom, ako sa hlasovalo za privatizácie na objednávky nejakých finančných skupín, a že by nám tak zhrnul nejaký príbeh, svoj príbeh vo Fonde národného majetku, aby sme teda aj tento príbeh si vypočuli, aby som tu nemusel stále hovoriť o Lesostave Revúca.
Takže budem, kolegovia, veľmi radi, ak vyriešime... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
Skúste sa pridať k tomu, pán poslanec Matovič.

Matovič, Igor, poslanec NR SR
... ak vyriešime teda tento problém, a aby sme trošičku možno jeden mokrý sen našemu pánovi predsedovi Národnej rady uchránili, lebo už mu to nebudem musieť oplieskavať o hlavu to, ako chcel zvýšiť potajomky platy poslancov.
Zároveň sa dôrazne ohradzujem voči tomu, aby predseda Národnej rady si robil, zneužíval svoje postavenie na to, aby si robil posmech z ostatných poslancov, ktorí tu sú a ktorí mu iba nadstavujú zrkadlo. Lebo keď niekto chce hovoriť o slušnosti, tak v prvom rade by sa mal pozrieť do zrkadla, a ak ten, ktorý chce hovoriť a kázať o slušnosti, má morálku na úrovni zlodeja, ktorý okradne svojich vlastných zamestnancov, lebo vytuneluje sprivatizovaný majetok, tak tento človek nemá právo hovoriť o morálke a nemá právo hovoriť o slušnosti.

Kolegovia, kolegyne, dovoľte mi, aby som predstavil návrh zákona, ktorý som podal preto, lebo som sa dozvedel, že predseda Národnej rady chcel potajme zvýšiť platy poslancom Národnej rady tým, že vlastne nepredloží klasické zmrazovanie platov poslancov.
Keďže som na to upozornil a poprosil som pána premiéra, aby dal po krížoch Andrejovi Dankovi, pán premiér ma, našťastie, vypočul, aj keď trošku otáľal, a hovoril, že však teda spravíme to nejakými poslaneckými návrhmi zákonov a pán Matovič asi nevie, že máme viacero možností a netreba na to len skrátené legislatívne konanie, nakoniec skrátené legislatívne konanie presne tak, ako som ho na tlačovke vyzval, že v stredu aby zasadla vláda a predložili skrátené legislatívne konanie, v stredu zasadla vláda, predložili skrátené legislatívne konanie a dnes už teda platy poslancov zmrazené máme. Ale keďže som predpokladal, že zase keď na to Roberta Fica upozorním, pôjdeme tou divadelnou cestou, to znamená, že zmrazíme si platy iba na jeden rok, tak som preventívne predložil návrh zákona, ktorý navrhuje zmraziť platy poslancov dovtedy, dokedy neprestaneme Slovensko zadlžovať.
Tento návrh zákona, či už ako návrh zákona, alebo ako pozmeňujúci návrh, predkladám možno štvrtý-piatykrát za obdobie tých šesť rokov, ktoré som v parlamente, lebo si myslím, že touto cestou by sme mali ísť. Keď zmraziť, tak dovtedy, dokedy sa nezačneme ako politici, a hlavne tí, ktorí nám vládnu a ktorí zabezpečujú vládnu väčšinu alebo teda podporu vládnym návrhom tuná v parlamente, dokedy sa nezačnú správať zodpovedne, to znamená, dokedy neprestanú zadlžovať naše budúce generácie.
Ja si uvedomujem, že ľudia, ktorí nám vládnu a ktorí aj vedú tento parlament, v podstate môžu im byť ukradnuté nejaké budúce generácie tých pracujúcich ľudí, tých ľudí práce, ktorí žijú zo 400, z 500, 600 eur a ktorí horko-ťažko z toho svojho príjmu ešte potom platia dane do našeho štátneho rozpočtu. Nejakému Ficovi môže byť úplne ukradnuté, z čoho budú ľudia, ktorí tu zostanú, žiť, po tom, ako on odíde niekam na Belize užívať si nakradnuté, z čoho budú splácať tie dlhy, ktoré tu Fico narobil. Nejakému Dankovi môže byť úplne ukradnuté, z čoho tu budú splácať naše deti alebo deti tých ľudí práce tie dlhy, ktoré tu bude kryť a ktoré sa tu budú naďalej vyrábať, lebo on si nakradol pri Lesostave Revúca aj so svojím tatíčkom, kedy sa bez hanby sprivatizovali, a iba preto, lebo boli kamaráti s nejakým Slotom, sprivatizovali za bagateľ firmičku od Mečiara a potom za tri roky vytunelovali, ako sa patrí, po slovensky, rozpredali majetok. A čuduj sa svete, kto zostal na konci ťahať za kratší povraz? No zamestnanci Lesostavu Revúca, lebo Danko prišiel za nimi ako člen predstavenstva, hovorím Danko, ten, čo teraz ako vedie Národnú radu, a ktorého máme postaveného ako druhého najvyššieho ústavného činiteľa, a ten prišiel za tými zamestnancami: "Prepáčte, nevychádza vám na vaše výplaty." Len nepovedal tým ľuďom, že vytuneloval firmu a 52 mil. korún majetku rozpredal, presunul si na svoje pofidérne iné účty aj s tatíčkom, a zostal takto dlžný výplaty svojim zamestnancom, štátu kúpnu cenu alebo Fondu národného majetku, Sociálnej poisťovni odvody a zdravotným poisťovniam takisto zdravotné odvody. Čiže takýto výkvet nám dnes vedie Národnú radu.
A takýto výkvet chcel potichučky si zvýšiť platy, lebo ľudia, ktorí veľa majú nakradnuté, potrebujú mať ešte aj vyššie platy, samozrejme. A keďže mi tu majú opičky stláčať tlačítka tak, ako im prikážeme, aby nám hladko prechádzali naše vládne návrhy, tak predsa im musíme dať o dva banániky viacej, aby poslušne hlasovali, lebo náhodou by nám začali závidieť a začali by sa pýtať: "Andrejko, nepodelíš sa o tých 52 mil. korún, čo si ukradol z Lesostavu Revúca? My nebudeme ťa kritizovať, my budeme tichúčko len hryzkať a budeme šuchotať s nožičkami a budeme stláčať tlačitká, ale mohol by si a podeliť. A keď sa Andrejko nepodelíš, tak potom budeme chcieť vyššie výplaty." Tak Andrejko si povie: "Nepodelím sa, a teda zvýšim výplaty."
A práve preto som predložil tento návrh zákona, aby sme tu takéto šaškarády nerobili, aby sme zmrazili platy poslancov dovtedy, dokedy sa títo páni, ktorým je osud Slovenska ukradnutý a ktorí nebudú splácať tie dlhy, lebo nakradnutého majú na tisícky generácii dopredu, a ktorí si budú užívať šťastný dôchodok niekde v tých karibských krajinách, tak aby sme zmrazili platy, dokedy sa poslanci nezačnú zodpovedne správať. Takže o tomto je môj návrh zákona, bol som veľmi rád, aby ste ho podporili, sľubujem, že už asi..., alebo možno vystúpim, asi ani nevystúpim v rozprave.
Všetko je povedané, všetko je jasné, a takže poprosím pána spravodajcu, nech ma nasleduje. (Potlesk.)

Ďakujem za vašu trpezlivosť a znovu apelujem, toto nie je stranícka ani politická agenda, toto je morálna agenda. Tam ležia príbehy našich dejín, tam ležia obete okupácie a tam sa upierali aj vtedy, aj potom, keď Rusi museli odísť, upierali nádeje našej generácie. Naša generácia má nejaký príbeh. Otočiť sa chrbtom k obetiam roku ’68 a nezaradiť ich ani len ako pamätný deň, je dnes sa pridať k Biľakovi a k vlastizradcom. To nie je nijaký iný postoj. Žiaden patriot a vlastenec nepovie, že opľuje hrob tých mŕtvych, že opľuje hroby tých, čo zahynuli na železnej opone. My nemáme žiaden iný pamätný deň ani žiaden iný dajme tomu štátny sviatok, ktorý by pripomínal tento príbeh, a to je príbeh slobodného Slovenska v 20. storočí.
Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem pekne. Dvadsiaty prvý august bol porážkou vtedajšieho vedenia komunistickej strany, ale nebol porážkou obyvateľstva! Nebol porážkou túžby po slobode! Neodvolal ani Alexander Dubček. Počas tých dní a týždňov, keď boli špičky komunistickej strany unesené v Moskve, vychádzali noviny, vydávali sa letáky, fungoval ilegálny rozhlas, z rôznych miest vysielala, vysielali vysielačky, fungovalo, kým sa len dalo, vysielanie televízie. Národ ukázal vôľu, ktorá potom pokračovala v roku ’89. Tam sa zapálili srdcia za tých pár týždňov po okupácii. To bola občianska vzbura, strhávali sme tabule, písali sme nápisy proti okupantom, písali sme nápisy proti domácim kolaborantom. Kto im ešte dnes drží stranu, tak ten sa stavia na stranu okupantov! Toto neni deň našej porážky! To je, áno, je to okupácia, ale nie zrazenie slovenskej túžby po slobode. Inak by v novembri ’89 nemal kto prísť na tie námestia, vážení.
A pokiaľ chce niekto navrhnúť Mníchov, ja to pokojne podporím, lebo aj Mníchov má takisto svoje posolstvo a nie je to vždy len posolstvo porážky. Porazení sú len tí, ktorí nevstanú. (Potlesk.) A to nebol náš prípad. (Doznievanie potlesku.)

Ďakujem. Myslím si, že v návrhu, ktorý tu je, je presne vidieť moment, kedy si vie hrdý národ naliať čistého vína. Nesúhlasím s argumentáciou, ktorú hovoril pán Hrnko a myslím si, že oba dátumy - aj príchod okupačného vojska, aj odchod okupačného vojska - sú dátumy, ktoré by sme si mali pamätať. A spomínali ste možno dosť dôležitý dátum, ktorý hovorí o obetiach banských nešťastí, a presne tam je pre mňa ako pamätníka možno aj na súčasnú dobu čosi, že tento návrh zákona v tejto snemovni presadil človek, ktorý vývar z Hornonitrianskych baní balil do alobalu. Čiže áno, pamätajme si veľmi dobre, čo a kto nás okupoval a čo a kto hovorí. Vaše slová o tom, že 21. august, ale aj odchod vojsk by mali patriť medzi pamätné dni, sú dobrou výzvou pre toto plénum a takisto sa čudujem, že dávno tieto dni nie sú pamätnými dňami pre Slovenskú republiku.

Dámy a páni... (Ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Danko, Andrej, predseda NR SR
O slovo požiadal pán poslanec Budaj. Poprosím o kľud v rokovacej sále. Nech sa páči, pán poslanec.

Budaj, Ján, poslanec NR SR
Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, ako predkladateľ tohto návrhu by som vás chcel osloviť a poprosiť, aby ste na chvíľu sa vrátili, väčšina z vás, vrátili v spomienkach späť, väčšina z vás si pamätá 21. august ’68 buď ako mladí ľudia, možno niektorí z vás ako dospelí. Ja som mal šestnásť rokov, a predsa aj v tých nasledujúcich rokoch 21. august bol vždy elektrizujúcim dátumom. Každý rok sme si uvedomovali znovu a znovu, že uplynul ďalší, ďalší rok okupácie, ďalší rok života v neslobode, ktorý, ktorá bola dvojnásobná. Jednak to bola nesloboda politického režimu komunistického, za ktorú sme si do nemalej miery mohli aj sami, pretože sme sa do nej dostali aj vlastnou pasivitou, ale na druhej strane tu bola okupačná armáda neustále prítomná s obrovskými kapacitami, ktorá zvalcovala v roku 1968 československý pokus o reformy.
Už hneď toho prvého, 21. augusta zomrelo veľa ľudí. Viete, že sú stovky obetí okupácie. Potom zomierali ďalej, zomierali na železnej opone tí, ktorí sa nevedeli zmieriť s porobou a okupáciou. Zažil som už prvé výročie 21. augusta v Prahe. Tam boli zabití dvaja študenti, vlastne dodnes sa o nich veľmi nehovorí, pretože všetci sme sa hanbili, to už zabíjal náš režim. Áno, nebol už Dubčekov, vládol Husák. Obete, ako boli Ján Palach, obete, ktoré stratili zamestnanie a išli k lopate, alebo zo žien sa stávali upratovačky, ako bola Marta Kubišová, jedna z veľkých tvárí roku ’68, ktorá volila radšej prácu upratovačky, než by sa podrobila násiliu, ktoré, ktorý prišiel s Husákovým režimom a s normalizáciou. Študentské hladovky, demonštrácie, ešte aj hokej sa premenil na zápas Slovákov a Čechov o hrdosť, o sebavedomie, aspoň v športe im ukážeme, že sme nezlomení. Áno, vtedy sa stal, slávne meno Golonku, ktorý strelil kľúčový gól v roku ’69.
Tento príbeh elektrizoval celé roky až do roku ’89. Každý rok 21. augusta Štátna bezpečnosť prijímala špeciálne opatrenia, nájdete ich dneska vymenované v Ústave pamäti národa, koho preventívne zatkli. Vtedy sme to nevedeli, pretože, veď to nešlo do novín a vedel to len ten, koho sa týkali. Alexander Dubček napríklad, ktorý mal, ktorý bol terčom prenasledovania ako disident číslo jedna vo vtedajšom Československu. Pri jeho dverách stála ostraha, ako sa tomu v eštébáčskej reči hovorí, čiže stáli tam tajní, ktorí legitimovali každú návštevu, a tak sa Alexander Dubček ocitol v totálnej izolácii ako domáci väzeň Husákovho režimu. Ale popri ňom zhruba 600-tisíc vylúčených a vyškrtnutých takzvane a 250-tisíc emigrantov. Toto bola bilancia okupácie.
Ako sme mohli pustiť z hlavy ten 21. august? Ako sa mohlo stať, že po novembri nikto neprišiel s tým návrhom, aby to bol aspoň pamätný deň? Fakt som nad tým rozmýšľal, keď som prichádzal s týmto návrhom, a mám len jedno vysvetlenie. Podľa mňa to je otrasné, ale tak to už chodí s nami ľuďmi, že ten zážitok bol pre tú generáciu od toho 16-ročného chlapca, akým som bol ja, až po tých starších tak hlboký a tak nespochybniteľný, že sa nám zdalo, že na to predsa nikdy tento národ nezabudne. A rovnako dátum 21. júla 1991, kedy odišla posledná kolóna s okupačnými vojskami. Opúšťali v Čiernej nad Tisou územie Slovenska posledné kolóny a tento dátum 21. 7. 1991 sa dá považovať za dátum ukončenia okupácie Československa.
Ako je možné, že sme oba dátumy už dávno nezapísali do kalendára ako pamätné dni? Veď si to nevyžaduje žiadne náklady, nikto na tom nič nestratí. Iné vysvetlenie som nenašiel. Podľa mňa ani žiadna politická sila nikdy proti tomu vlastne nestála. Iba sa nám zdalo, že celý ten príbeh je predsa tak fantastický, že o ňom vie celý svet, spomínajú každý rok 21. august naozaj aj medzinárodné médiá, že predsa na to nikdy nezabudneme. A predsa tu máme generáciu, najmä teraz, keď sa vyučovanie dejepisu zredukovalo na jednu hodinu týždenne, máme generáciu, ktorá sa nestihne naučiť dejepis ani do II. svetovej vojny. Robí im už problém SNP, a nieto august ’68 alebo november ’89. Isteže to treba napraviť a ja verím, že nový minister školstva – a držím mu v tomto palce – pohne aj v tejto oblasti, aby sa národná identita a politický príbeh, ten naratív, na ktorom stojí každý národ a každá štátnosť, dostala naozaj aj tej mladej generácii. To, čo môžme urobiť my pre to, je zapísať Deň okupácie a Deň ukončenia okupácie aspoň za pamätný deň.
Čo to prinesie? Prinesie to pozornosť domácich médií, ktoré si rok čo rok všímajú aj oveľa bezvýznamnejšie udalosti, ktoré vôbec nepriniesli také utrpenie, aké priniesla okupácia, také straty na životoch. Máme, máme aj Pamätný deň banských nešťastí, ja vzdávam hold obetiam banských nešťastí, ale, vážené kolegyne a kolegovia, urobme toto gesto v prospech pamäti obetí aj zmarených nádejí a zmarených profesií, profesných životov, v mene pamätí emigračnej vlny, aká nemá obdoby, v mene aj tej sebavedomej správy, že v roku ’91 sme sa, chvalabohu, bez vojny a bez krvipreliatia zbavili okupačných vojsk a že odvtedy nemáme na našom území žiadne vojská, ktoré by nemali súhlas našich politických legálne zvolených orgánov. Oba, oba dátumy budú súčasťou premýšľania, súčasťou pripomínania, ktorá pomôže tomu, aby pamäť národa nebola bez nich, aby po nich nezostalo, aby nezostala čierna diera, keď sa pominú tí, ktorí si mysleli – a teraz vidíme, že naivne –, že tie udalosti sú tak hlboké a tak nezabudnuteľné, že budú vždy pripomínané a zostanú v pamäti aj našich potomkov akosi samovoľne. Nie je tomu tak a dnes vás prosím o to, aby ste pomohli zaradiť oba dátumy medzi pamätné dni Slovenskej republiky.
Ďakujem.

Ďakujem za faktické poznámky mojich kolegov. Len v krátkosti možno, že nie o to, nejde o to, že kto bol aký, či väčší, alebo menší, silnejší alebo slabší, dôležité v súčasnosti už je teraz to a to chcem zdôrazniť, aby dnešná mladá generácia poznala svoje dejiny, aby sme ich čím viac zapájali do rôznych projektov, aby sme ich zapájali do toho, aby sa, čím viacej včleňovali svoje povedomie do historického povedomia našej krajiny a svojho národa. Toľko som chcel.
Ďakujem.

Ďakujem za slovo, pani predsedajúca. Vážený pán kolega Sopko, ďakujem za to, že pripomínate historickú pamäť.
K dátumu 21. augusta 1968 by som v súvislosti s touto historickou pamäťou spomenul jedno meno osoby, ktorá dostala vyznamenanie od prezidenta Kisku, a toto meno znie Natália Gorbanevská, ktorá preto, že si pripomínala tento dátum, za to aj trpela. Za jej odpor voči invázii do Československa bola umiestnená v roku ’69 do psychiatrickej liečebne, kde bola tri roky úplne odizolovaná od sveta. Prepustená bola až v ’72. a v ’75. nútene musela emigrovať zo Sovietskeho zväzu. Táto osoba teda pre pripomenutie si tohto významného dátumu fyzicky, psychicky trpela a stratila svoju osobnú slobodu. Myslím si, že aj s úctou k týmto ľuďom, ktorí sa zastávali nás občanov Československa, by sme mali dôstojne a pozitívne pristúpiť k prijatému návrhu zákona.
Ďakujem.