Videokanál klubu

Ďakujem všetkým trom kolegom. Pán Budaj, presne, popis oligarchizácie médií alebo svojho času citácia penťáckeho šéfa, ktorý hovorí o nákupe médií ako o atómovom balíku. To, že vieme, aké oligarchické štruktúry vlastnia rôzne printové médiá, televízie, rozhlasy, ktorí obchádzajú zákon č. 308 tým, že sa vedia dobre na cyperských firmách zahrabať do akcionárskych štruktúr a ani celkom verejnosť nevie, kto aké médium vlastní, ale tá informovaná odborná verejnosť dobre vie, je presné médium verejnej služby a môže byť hrádzou nielen proti hoaxovej vojne lží, ale aj proti týmto oligarchom. Zároveň však musí splniť ten základný predpoklad, že chuť oligarchov po tom, aby ovládli verejný, spoločenský aj politický priestor, musia samotní zodpovední politici trvať na tom, aby médium verejnej služby neovládli oni sami. Lebo tým momentom to je ruka v ruke, spojené nádoby, priama úmera, ide dôvera v takýto typ inštitúcie ovládnutý straníckymi centrálami dolu a z drahého mechanizmu – 100, 101-miliónového mechanizmu – sa stáva mechanizmus, v ktorý by nikto neveril. Preto zdvihnutý prst, že vzdajme sa politickej ambície ovládať médiá verejnej služby a to v záujme, v najvyššom možnom verejnom záujme, aby nám tu ekonomické štruktúry tohto štátu nediktovali, čo si myslieť, na čo pozerať, kam chodiť, čo je vkusné, čo je nevkusné a de facto týmto pôsobiť v štruktúrach štátu. (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem, pán predseda, za slovo.
Pán poslanecký kolega Viskupič, ďakujem, že si tu teraz v tomto svojom vystúpení otvoril ďalšie a ďalšie otázky. Keď som ťa pozorne počúval, možno naivná úvaha mi skrsla mysľou a čiastočne si aj na ňu odpovedal a dávam ju aj tu všetkým na potaz, lebo som sa s tým stretol aj s ohlasom mnohých ľudí. Ak si ľudia majú platiť RTVS, tak prečo jeho riaditeľa volia poslanci v Národnej rade? To je ten náš základný problém. Ak sa pozrieme na to, ako pomaličky a potichučky sa politika dostáva i do tohto, možno je to aj hlbšia otázka tej dilemy, či ľudia, ktorí sa dostanú k moci, politici vedia zvládať ten súboj medzi tým, čo je naše, verejné a čo je moje. Či to niekedy neprekrýva to moje nad tým našim.
Samozrejme, správne si aj poznamenal, že by sme mohli mať veľa výhrad aj k štruktúre v súčasnom vysielaní. Mne osobne tam vadí, že tam nie je dostatok vzdelávania alebo obsahu, ktorý by slúžil k vzdelávaniu. Je hanbou, že nemáme vlastný športový kanál, ako je napríklad v Českej republike, ale záverom si myslím, že treba poznamenať, že žijeme v dobe, kde ľudia postupne nachádzajú viac a viac a hľadajú viac a viac informácií na internete. Pokiaľ si dokáže toto médium udržať pozornosť a informovať objektívne v boji s bludmi, ktoré prichádzajú z internetu v dobe postfaktuálnej, je to veľká výzva pre nás všetkých, aby sme to zachovali, tú nezávi... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem. Nevenoval som sa ešte jednej téme, ktorú mi pán Viskupič vnukol, a to je oligarchizácia Slovenska. Bez nejakého strašenia je každému zrejmé, že tento proces tu beží, že je to akási metastáza komunizmu a mečiarizmu. V tomto procese sa uplatnili najmä ľudia, ktorí majú nie iba miliardy, ale tieto peniaze využívajú aj na ovládnutie médií. Nemusím pokračovať, akým komfortom demokratickým teraz je to, že sme si uchovali šancu mať verejnoprávne médiá. Zámerne hovorím šancu, lebo ich celkom nemáme. Nie sú nezávislé ekonomicky, nemajú jasno v budúcnosti, visia nad nimi temné otázniky aj politického hnevu dnešných mocných politikov a aj dlhov a všelijakých skrytých pascí.
Ale opakujem, v dobe, keď Slovensku hrozí oligarchizácia štátu, sú verejnoprávne médiá záchrannou brzdou, šancou pre každého občana predsa len mať médium, ktoré nie je podriadené vlastníkom, ktorí môžu mať – a často sa to stáva – spojenie s politickými stranami, ktorí môžu mať korupčné a veľmi pragmatické záujmy, v mene ktorých filtrujú a manipulujú práve tie citlivé politické informácie. Preto treba pozerať na verejnoprávne médiá ako na demokratický komfort, ktorý si, našťastie, Slovensko stále dopraje a ktorý má šancu na to, aby pokračoval k lepšej kvalite.

Rozhodol som sa prihlásiť ústne, aby mohla byť aj nejaká možnosť reakcie, a sľubujem, že sa neprihlásim do záverečného slova a budem sa snažiť zhrnúť debatu v tomto ústnom prihlásení.
Myslím si, že médiá verejnej služby si ad jedna alebo úplne na prvom mieste zaslúžia verejnú debatu a debatu aj tohoto pléna. Nemala by to byť iba rozprava v miestnosti kultúrneho a mediálneho výboru, ale mali by sme sa dostať s touto debatou do odbornej aj laickej verejnosti. Totižto, ako spomínal pán poslanec Budaj, história platenia koncesionárskych poplatkov, pôvodne to bola veľká česť, že niekto získa koncesiu držať vôbec doma rozhlasovú stanicu a de facto aj vo vojnovom období to naozaj bola zbraň, pretože to bolo tak napoly vysielačka, a teda štát chcel mať pod kontrolou, kto tento typ elektronického zariadenia drží; sa dostala až do 21. storočia a u nás do parametrov platby úhrad za služby verejnosti, kedy veľa ľudí sa jednoducho tejto platby ako nespravodlivej platby sa jej bráni.
U nás náš historický vývoj hovorí aj o tom, že u nás sa médiá verejnej služby nedefinovali tak ako v západnej Európe a to, že sa definovali proti štátnym médiám. Ak si spomenieme na vývoj médií na západe, BBC, ORF, podobne, tak zrovna médiá verejnej služby sa definovali proti médiám ako hlasným trúbam vlád a vládnych garnitúr a definovali sa proti štátnym médiám. Náš vývoj, po tom, ako sme tu mali jedno štátne médium a veľmi rýchlo sme to preklopili na duálny systém, sa naše médiá verejnej služby de facto v minimálne 20-ročnom horizonte definujú proti médiám.
Voláme ich komerčným alebo teda ak povieme zo zákonného nastavenia proti médiám vysielateľov z licencie. Tým pádom máme troška, trošička iný, inú porovnávaciu bázu a nemôžme celkom hľadať paralely, ale máme svoju štruktúru médií a myslím si, že obhajcovia médií verejnej služby, ktorí nechcú to, aby sa médiá verejnej služby podobali na jednej strane komerčným médiám a na druhej strane, aby sa nestali hlasnými trúbami vládnych garnitúr, je dobré, že sa debata ustabilnila na tom, že médium verejnej služby u nás negeneruje trh. Dostali sme; dlh, pardon. Dostali sme sa do parametru, kedy sa rozprávame o programovom nastavení, kedy politické kritiky nezaznievajú z toho pohľadu, že keďže to generuje dlh, zrušme to, sprivatizujme to, skôr počúvame o tom, že chcú médium verejnej služby zoštátniť, resp. nejakým iným personálnym, finančným alebo iným tlakom ovládnuť. Znamená to, že nápad so spojením média verejnej služby bol dobrý. Ustáli sme rozpočet. A debata by mala pokračovať v tom, neprodukujeme dlh, a debata by mala pokračovať v tom, ako kvalitne a akým kvalitným programom, ktorý bude nezávislý od politického vplyvu, budeme médiá verejnej služby napĺňať.
Nezávislosť totižto spravila zázračné veci. Nie bulvárny obsah, ale kvalita produktov, ktoré produkujú médiá verejnej služby, pritiahla divákov, isté segmenty, a zároveň médium verejnej služby RTVS sa stalo druhou najdôveryhodnejšou inštitúciou v dobe krízy inštitúcií, v dobe, kedy už nikto neverí ničomu. Zrovna RTVS pod súčasným vedením z hľadiska prieskumov sa dostala do 24-percentnej dôveryhodnosti a myslím si, že toto je síce mať obrovské výhrady k formovaniu možno nejakých programových služieb a nebudem teraz úzkoprsý k formovaniu toho, akým spôsobom sa deje spravodajstvo a podobne, je neodškriepiteľným faktom, že médium verejnej služby pod súčasným vedením zaznamenalo v mnohých oblastiach pokrok. To, že ako politici budeme mať svoje výhrady, kto z akej strany sa kde akým spôsobom objaví. To, že premiér Fico bude rozprávať o tom, že je to médium opozičné. Náš predseda by sa vedel vyjadriť k tomu, akým spôsobom je opozičné. Totižto médium verejnej služby nikdy nesprostredkovalo debatu parlamentných lídrov alebo lídrov parlamentných strán medzi sebou. Môžme hovoriť, aby sa napríklad Igor Matovič za 7-ročné obdobie vyskytol v debate s premiérom tejto krajiny ako tretieho najsilnejšieho subjektu tohoto pléna. Ani raz. Jediný jedenkrát v Ufe cez predvolebnú debatu, ale predsa len, ak máme rešpektovať parlamentnú demokraciu, ak máme rešpektovať to, že nie sme tu za seba, ale reprezentujeme voličov, tak médium verejnej služby má tento typ debaty sprostredkovať pre každého opozičného lídra a nemá čo politik diktovať dramaturgickým zámerom spravodajstva alebo publicistiky, kto sa kedy objaví a kto je vhodný kandidát.
Toto je z tej strany kritiky, pretože potom politická debata sa deje úplne niekde inde. Deje sa na sociálnych sieťach, kde neexistuje reálny arbiter toho, či tá debata prebieha korektne, či sa nedeje pod dojmom vojny lží, hoaxov a debility spoločnosti, ktorú prináša aj to, že médium verejnej služby napríklad v publicistickej a spravodajskej oblasti zlyháva. Kritizujme, ale oprostime sa naveky od toho, aby politik vysúval svoje mocenské prsty do médií verejnej služby, pretože to prináša to, že začne dôveryhodnosť inštitúcie klesať a že začne klesať aj sledovanosť. Máme posledné dišputy na politické témy, politicko-spoločenské témy a práve prezentované médiami verejnej služby. Komerčný sektor na to rezignoval okrem jednej spravodajskej televízie, ktorej sa nechcem teraz venovať.
Čiže navrhujeme financovanie, ktoré by vedelo obstáť v tom boji o nezávislosť, a v čo najmenšej možnej miere politického vplyvu navrhujeme, aby sme vedeli predpokladať, akým spôsobom budú médiá verejnej služby fungovať a aby pán Mika, Rezník, Dírer, Velický, Majer, Flašík, Ruttkay, Ťapáková alebo Abrahám vedeli, do čoho idú. Aby vedeli, s akými rozpočtovými prostriedkami môžu počítať ako budúca generálna riaditeľka alebo budúci generálny riaditeľ média verejnej služby. Toto by malo byť pre nás základnou motiváciou v dobe, kedy vieme, že cca o mesiac bude toto plénum rozhodovať o tom, kto sa tým generálnym riaditeľom stane, kto bude viesť manažment a za aké peniaze, toto plénum aké peniaze im zabezpečí. Pretože nikde inde to neni.
To, že by sme mohli otvoriť aj debatu o tom, že či toto plénum má voliť generálneho riaditeľa, to sú neoddiskutovateľné veci. Keď to niekde spomeniete na zahraničnom fóre, že parlament volí generálneho riaditeľa televízie a stále sme tu a neposunuli sme sa ani o pol kroka k tomu, aby ho volili napríklad zamestnanci alebo rady, ktoré sú generované z odborníkov na televízne alebo rozhlasové vysielanie, tam sme sa ešte nedostali a sme smiešni. Možno si pamätáte protesty v Poľsku, keď to napadlo súčasnú vládnu väčšinu v Poľsku, tak to boli tie 200-miliónové; 250-tisícové protesty vo Varšave, lebo ich napadlo, že zmenia voľbu a posunú to zo zamestnaneckých rád a rád do parlamentu, a nakoniec si to rozmysleli pod tlakom verejnosti. Čiže to, čo my považujeme za normálne, že toto plénum volí generálneho riaditeľa televízie a rozhlasu, je v Poľsku dávno vyriešené a bránia sa ľudia tomu, aby tento mechanizmus zaviedli.
Chcel by som povedať, a teda upozorním na správu z roku 2016, hlavne na stranu 134, kde sú pomenované riziká financovania. Chcem iba upozorniť toto plénum, že z hľadiska súdnych sporov, ktoré televízii hrozia, je to 14 mil. eur. Kostlivec, nášľapná mína, ktorú bude musieť nové vedenie riešiť a nie je pokrytá ani v koncesionárskych poplatkoch a nie je pokrytá ani v zmluve so štátom, a zároveň na možné riziká, ktoré pomenováva súčasné vedenie pre to budúce, a to sú nasledujúce strany v tejto správe. Keďže som sľúbil, že nebudem ďalej, tak túto debatu si asi absolvujeme pri voľbe generálneho riaditeľa, ktorá bude 22. júna v tomto pléne.
Ďakujem.

Tak som naozaj rád, že tu zavládla taká konštruktívna atmosféra, že som sa takmer už zblížil názorovo so samotným predkladateľom pánom Viskupičom. Škoda ale, že pán Faič, ktorý si to pozorne vypočul, takýto pozitívny ohlas nedal, pretože práve on je pamätník všelijakého toho skloňovania aj krčenia tých našich riaditeľov verejnoprávnych médií a keby teraz sa SMER vzdal znásilnenia RTVS, tak by mohol dať tým médiám šancu.

Ja by som chcel vyzdvihnúť ten moment, kedy ste spomínali rozšírenie toho projektu Hodnota za peniaze, a musím sa priznať, že mi to pred vaším vystúpením nie veľmi napadlo, ale myslím si, že 100, 101-miliónový projekt v médií verejnej služby rozhlasu a televízie by analytické zložky, ktoré sa zaujímajú o Hodnotu za peniaze, mohli takpovediac zobrať za krídla, pretože ak sa dokážu orientovať a vymotať alebo rozmotať mnohé klbká, ktoré súvisia s veľkými miliardovými infraštruktúrnymi stavbami, tak do debaty quo vadis, verejnoprávnosť, alebo kam kráčaš, verejnoprávnosť, do debaty financovania médií verejnej služby, kde sme za posledných šesť-sedem rokov tak troška oprostený od toho, že generujú jednoznačne stále dlh, ale skôr sa už bavíme o tom, že zlepšíme financovanie, naozaj to odpolitizujme, naozaj sa rozprávajme o najkvalitnejšom z možných programových skladieb, ktoré vieme ponúknuť, a nielen dokola o tom, že po bačovaní Hrehu a Nižňanského tu máme taký veľký dlh, že kuvičie hlasy o tom, aby sme médiá verejnej služby jednoducho sprivatizovali, aspoň na túto dobu ustali. To znamená, že veľmi dobrý nápad a možno zodpovedných ľudí, ktorí sa venujú projektu Hodnota za peniaze, by bolo dobré upriamiť ich fokus, ich záujem na to, aby sa práve rozpočtovými parametrami RTVS zaoberali do hĺbky, je tým dobrým, dobrou poznámkou a mohli by... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, kedysi bolo obľúbené a moderné a boli strany, ktoré si na tom postavili identitu, že verejnoprávnosť je prežitkom a slovenské verejnoprávne médiá iba zaťažujú občanov. Ja sa hlásim k tomu, že ako liberál som stúpencom udržania verejnoprávnosti. Nepovažujem ho za prežitok, považujem ho za veľký bonus európskeho štýlu dobrej demokratickej politiky. Ale predsa podporujem zmenu, ktorú navrhujeme spolu s kolegami, za zrušenie koncesionárskych poplatkov a chcel by som to odôvodniť.
Súčasný stav totiž nesie mnohé riziká. Viaceré už boli pomenované, tak nebudem sa pri tých, ktoré už boli pomenované, príliš zdržiavať.
Jedno, ktoré vysvetlil predkladateľ, je neudržateľnosť. Pri súčasných financiách a pri tom, že cirka 200-tisíc domácností ignoruje pravidelné platenie koncesionárskych poplatkov, je súčasná suma prinízka, znásobenie tej sumy by ale pravdepodobne vyvolalo znásobenie neplatičstva, voči čomu zase nemáme dostatočné nástroje. Neudržateľnou je aj preto, lebo už dávno nejde o koncesionárske poplatky v modernom európskom slova zmysle. Tu treba možno pripomenúť, že pôvodne koncesionársky poplatok bol akoby taký zbrojný preukaz, v medzivojnovom období sa rozhlasový prijímač považoval za polovičnú zbraň, polovičnú vysielačku a tak mohli dostať rozhlasové prijímače v mnohých štátoch, myslím, že to bolo tak aj v Československu, iba preverené osoby a tie si za to platili poplatok, zato to slovo koncesionársky.
V modernej dobe sa ale koncesionársky poplatok celkom zmenil a stal sa akoby predplatbou občana, ktorý si platí nezávislosť médií, ekonomickú nezávislosť médií od vlády. To ale na Slovensku od vzniku Slovenska sa nám nikdy nepodarilo. Po rozdelení Československa nám ostali dva kanály, ale Slovenská televízia upadla do beznádejných dlhov, nedokázala napĺňať a podľa mojej mienky dodnes nedokáže napĺňať dva kanály verejnoprávnym obsahom, a to nie preto, že by bolo nedostatok tvorcov, ale nie je na nich dostatok peňazí, keďže medzičasom vznikol duálny trh a na ňom pracujú komerčné televízie. Za týchto okolností koncesionársky poplatok teda už dávno nie je poplatkom, ktorý by občanovi zabezpečoval, že môže mať oprávnený pocit, že televízia, verejnoprávna televízia ním platená slúži jemu. Tento vzťah sa prerušil aj tým zástrčkovým prístupom k plateniu poplatkov, ktorý ho aj do istej miery zosmiešnil. Naozaj je smiešne, keď mladá rodina si dnes nekúpi žiaden televízny prijímač a dajme tomu, že slovenskú verejnoprávnu televíziu nechce ani vidieť, napriek tomu je povinná platiť koncesionárske poplatky.
Potom ďalším už spomenutým mínusom súčasného stavu je tá takzvaná zmluva so štátom. Zmluva so štátom nebola zle myslená. Ja verím, že tí predkladatelia minulého zákona si to predstavovali idealisticky, ale ako mnohí experti aj títo zabudli, že na konci dňa je tu politika a že ten štát zastupuje nejaká vládnuca väčšina, či už je modrá, červená alebo zelená, a tá bude dávať riaditeľovi televízie peniaze len potiaľ a s takými požiadavkami, aké tá ich politická kultúra umožní. Naša politická kultúra zatiaľ, ako vidíme, umožňuje aj také drzosti, aké predviedol premiér, ktorý sa pokúša urobiť zo súčasného riaditeľa alebo ho teda zastrašiť takpovediac na Holjenčíka. Z toho pána Holjenčíka je naozaj symbol, pretože ten sa tak zosmiešnil a nechal zastrašiť, že pán premiér sa to neustále pokúša zopakovať aj na ďalších inštitútoch, ktoré majú byť od neho nezávislé, či už ide o dane, Sociálnu poisťovňu alebo ide v tomto prípade o riaditeľa televízie. Nechcem tu politizovať, nechcem komentovať trápne konanie premiéra, ktorý naozaj toto si mal odpustiť. Len poukazujem na to, že v našej politickej kultúre táto domnelá zmluva, pán Viskupič ju nazýva zmluvou s diablom, táto zmluva so štátom je Achillovou pätou nezávislosti. Vidíme, že teda, verejnoprávna televízia de facto nezávislosť nemá. Má ju len na papieri.
K tomu by som ešte pridal, že aj keď prejde náš zákon, a ja vás prosím o to, aby ste to podporili, naozaj by to bol krok dopredu, nech sa koncesionársky poplatok už nevymáha od daňovníka, nech ho platia ľudia z daní, čiže budú ho najviac platiť tí najbohatší. Ja myslím, že ľavicovému SMER-u, ak je ľavicový, by to malo byť vlastné. Ale aj tak by som chcel poukázať na päť takých detailov, ktoré by mali budúci riaditelia aj budúci legislatívci ešte zobrať do úvahy.
Za prvé, RTVS stále aj potom nebude mať reálnu verejnú objednávku. Ona sa tá verejná objednávka dnes tvorí akoby na ministerstve. Ja považujem pána ministra kultúry za korektného politika a vysokého štátneho úradníka. Predsa ale sa teda tvorí za dverami jeho kabinetu a nemá na ňu vplyv verejnosť. V mnohých európskych štátoch je to tak, že túto otázku programového zamerania televízie definuje akási televízna skupina občanov, televízna rada, ktorá je dosť široká, až 100 ľudí, ktorá je z najrôznejších sociálnych skupín – od matky v domácnosti alebo penzistu až po invalida alebo a tak ďalej – a tým pádom sa do programu verejnoprávnej televízie majú šancu pretaviť aj ich potreby. U nás o takéto niečo sa nikto nepokúsil.
Za druhé, RTVS nemá reálne financovanie, ako už bolo povedané, a nie je finančne nezávislá od štátu. To sa pokúša riešiť naša novela.
Za tretie, RTVS nemá transparentný outsourcing a nemá kontrolu nad hodnotou za peniaze. Vydáva peniaze, v tomto prípade aj peniaze občanov, priamo platiacich koncesionárov, ešte stále je to, sú to hádam dve tretiny, ak si to dobre pamätám, výdajov RTVS, ale tá transparentnosť najmä externých zmlúv, externých dodávateľov je už dlhé, dlhé roky aj predmetom kritiky. Ja si pamätám, koľkí riaditelia sľúbili, že s tým skončia, ale keď nastúpili, znovu urobili externé zmluvy. Akosi to inak nejde. Dokonca niektorí na mňa budili dojem, však som svedkom už viacerých riaditeľov, že to hádam aj bolo podmienkou ich zvolenia, že pokiaľ nesľúbia určitým zabehnutým firmám a zabehnutým skupinám tučné zárobky, tak veru riaditeľmi RTVS alebo predtým STV a Slovenského rozhlasu sa nestanú.
Za štvrté, RTVS nepestuje skutočné vzťahy k svojim divákom. Žije, akoby vysielala do steny, neexistuje dostatočná spätná väzba, ktorá by STV, cez ktorú by RTVS dávali diváci najavo, diváci a poslucháči, ako sú spokojní alebo nespokojní s jej prácou.
A napokon za piate, mám výhradu, že RTVS nemá kontrolu, dostatočnú kontrolu voči tzv. zneužitiu obrazovky. Viem zhruba, ako fungujú rady, mediálne rady. Nemajú kontinuálnu kontrolu, pretože na to proste nemajú peniaze. Tá kontrola prichádza na rad, až keď sa ozve nejaký občan, až keď je prichytená nejaká naozaj okatá, skrytá reklama, alebo privčas pustená nejaká erotická záležitosť, vtedy sú tu skupiny občanov, ktoré to strážia. Ale ustrážiť najmä ekonomické triky na tej obrazovke si vyžaduje odborníka a obávam sa, že po tejto stránke; ale aj politické triky; je RTVS stále dosť bezbranná a zraniteľná.
Na záver by som poznamenal, že médiá verejnej služby majú podiel na tom, kde sme, a aj na tom, kde ešte nie sme. Pripomeniem, väčšina z vás si to pamätá, že práve Slovenská televízia bola tým prvým víťazstvom slobody a demokracie v novembri ´89. Štúdio Dialóg do veľkej miery nahradilo nejaké zrážky, ktoré by možno boli nastali, ale práve vďaka tomu, že televízia sa vzdala cenzúry, vzdala sa tohoto jedného z veľkých pilierov totality práve tu v Bratislave, tak nakoniec revolúcia bola nežnou, bola vecou argumentov a nie bitiek alebo prelievania krvi. Takto sme začínali a mnohí čakali, že také štúdia dialóg predsa nebudú problémom, keď tu budú vládnuť demokrati. No stal sa presný opak. Zatiaľ čo komunisti Štúdio Dialóg zniesli, demokrati s tým majú veľký problém a znovu nech sú akejkoľvek farby. Do toho Štúdia Dialóg totiž vošli občania z ulice. Prišli tam nikým nedohodnutí študenti. Prišli tam štrajkujúci robotníci zo Slovnaftu. To by si dneska, ale aj v minulých vládach každý rozmyslel.
Každý chce mať dohodnuté alebo aspoň predvídateľné, čo sa bude hovoriť. Na televíznej obrazovke je veľmi slabá prieraznosť skutočného diskurzu o politike. Investigatíva hynie na úbyte, ako sa povie, jednoducho nemá dosť právnikov, redakcie vedú investigatívu k tomu, aby do nikoho nezapárala, najmä nie do mocných, lebo mocní majú bohatých advokátov a tí vysúdia veľké odškodné. Takto sa ťažko môže bojovať. Chvalabohu relácia Reportéri stále je, ale je to vlastne jediná lastovička, a keď si uvedomíte, že komerčné televízie z akýchsi dôvodov investigatívu úplne zrušili, tak dnes je vlastne jediným malým momentom, ktorým tie dva programy dávajú tú kritickú spätnú väzbu, je relácia Reportéri a relácia O 5 minút 12, čo je skutočne zopár minút do týždňa. A za tie prostriedky, ktoré televízia má, to veľká služba slovenskej demokracii a politike nie je.
Rovnako neveľká služba smeruje do vzdelávania alebo do napríklad už spomenutého diskurzu o extrémizme a o iných problémoch v spoločnosti, ktoré sa nad nami valia naozaj ako tie dunajské vlny a ktoré slovenské verejnoprávne médiá často odtekali a nechávali ľahostajnými.
Tak ako slovenská televízia naozaj sformovala začiatok slovenskej demokracie, tak aj v tejto chvíli, keď tu stojíme, je na svojráznej križovatke. Znovu je to veľmi dôležitá otázka. Buď súčasná koalícia, ktorá je zmiešaná, ktorá je aj z bývalých oponentov, skutočne dá priechod spoločnému dialógu a vyrieši problém verejnoprávnej televízie, viaceré som spomenul ja, viaceré spomenuli ostatní diskutéri a ešte ich iste spomenú, buď to urobí, alebo skutočne verejnoprávna televízia bude smerovať k svojmu koncu. Tie útoky na riaditeľa televízie, ktorý naozaj za tie roky sa zdá byť celkom jednak neutrálny, svojím pôvodom pochádzajúcim, mimochodom, z ľavice, tu sedí poslanec, ktorý si to dobre pamätá, a predsa je teraz terčom dosť teda nevyberaného ataku pána premiéra, ktorý ho obvinil a chce ho vyhodiť. A hovorím, robí z neho Holjenčíka, čo je pre tú verejnoprávnu sféru priam zničujúce. Buď sa na tomto bode zastavíme, a dobre, boli to také taľafatky, prekáračky, ale poďme vybrať naozaj nezávislého a kvalifikovaného riaditeľa, pretože tie nádeje, že predsa len sa môžu percentá sledovanosti televízie zdvihnúť aj bez jej brutálnej bulvarizácie, a to sa dialo a deje.
A tie nádeje, že predsa len by sme mohli spoločne nájsť riešenia, aby tá televízia bola finančne, čiže už naozaj reálne nezávislá od moci, tie nádeje tu sú. Tak chcete ju fakt zničiť? Ešte raz ju niekto takto pokrčí, jak to robieval Mečiar a hodí toho riaditeľa hojlenčíkovsky do koša, ešte raz, a tí ľudia naozaj by boli už sprostí, keby na to prispievali, keby na to platili, na televíziu, ktorá ich bude klamať a ktorá bude totálne vykastrovaná. Alebo bude slúžiť proste len jednej strane politického spektra. Apelujem na vás, neprajte si takýto smiešny koniec, neprajte si, aby ste sa stali zodpovednými za takýto smiešny koniec verejnoprávnosti na Slovensku.
Ďakujem.

Ďakujem. Ja možno na doplnenie toho inštitútu zmluvy so štátom, jeho toho diabolského rozmeru, ako sa to tu celkom chytilo. Ide o to, že generálny riaditeľ je z hľadiska rozpočtových parametrov RTVS závislý a podľa § 18 aj § 15 zákona o RTVS je z hľadiska nedodržania rozpočtových pravidiel, ktoré RTVS má, odvolateľný, alebo toto plénum ho jednoducho môže odvolať. Preto ak stanoví sa príslušným dodatkom každý rok, že suma zmluvy so štátom bude nižšia ako generálny riaditeľ pri predkladaní rozpočtu pôvodne počítal, je jednoducho vládnou väčšinou z titulu znenia zákona odvolateľný. Preto hovorím o diabolskej zmluve so štátom, pretože cez tento parameter, finančný nástroj, jednoducho on môže prísť o funkciu. To poviem jednoducho. Ak sa vládna moc rozhodne, že je nejaký riaditeľ nepohodlný, tak mu jednoducho usekne množstvo peňazí zo zmluvy so štátom a toto plénum na základe znenia § 18 aj § 15, že postavenie generálneho riaditeľa a jeho možné odvolanie plénom Národnej rady súvisí s tým, aké rozpočtové parametre dokáže zabezpečiť. Keďže zhruba vie, že 75 mil. eur vyberie na koncesiách, a dovolí si nastaviť 101, 100-miliónový rozpočet a minister kultúry mu pošle iba 90 alebo teda 20 mil. na dofinancovanie, 15, no tak tým pádom prichádza o funkciu. A toto je ten politický vplyv.

Ďakujem. Možno tri poznámky, aby to nevyzeralo spôsobom, že 0,15 % vyplynulo z nejakého zvykového práva. Veľmi dobre si, pani kolegyňa, naznačila, že byť súčasťou klubu SaS sme prišli s agendou, alebo minister kultúry vtedajší, so spájaním médií verejnej služby a ja v tom čase ako spravodajca si pamätám debaty presne o čísle 0,142. Čiže to, čo sme schválili za vlády Ivety Radičovej a bolo platnou legislatívou pre potreby zrušenia koncesionárskych poplatkov alebo teda úhradu služieb verejnosti a zmluvy so štátom a toto sa zaviedlo – ako bolo spomenuté – aj pod tlakom strany SaS, bolo vyrátané na 0,142 na základe toho, čo médium a financovanie médií verejnej služby bude potrebovať. Ja som to číslo si dovolil upraviť na 0,15 aj z hľadiska potrieb, ktoré ja mám na mysli, a to je tzv. technologický dlh. Čiže jediný rozdiel oproti platnému stavu z hľadiska percenta k HDP je upravený o 0,08 percenta. Takže to percento nie je stanovené na základe zvykového práva, ale na základe toho, že už raz kvalifikovaní ľudia na ministerstve financií, kultúry, mediálni odborníci sa zhodli, že zhruba takéto číslo by potrebovalo médium verejnej služby.
Poznámky o tom, že treba pozrieť na výdavkovú časť médií verejnej služby, s tým súhlasím, ale to pri predkladaní návrhu, tohto návrhu zákona, nie je teraz veľmi predmetom debaty. Ďakujem.

Ďakujem, pán predseda. Takže pokúsim sa nadviazať na uvedenie dôvodov, ktoré nás viedli k predloženiu návrhu zákona, ktorým sa mení zákon o Rozhlase a televízii Slovenska, o zrušení koncesionárskych poplatkov alebo znenia zákona o platbách za úhradu služieb verejnosti a zmluvy so štátom. Uviedol som v predchádzajúcej časti dôvody a tie sú zhrnuté minimálne v piatich ambíciách, ktoré by sme chceli predloženým zámerom dosiahnuť, a to je transparentné, jasné, predvídateľné a dostatočné financovanie médií verejnej služby a zároveň prispieť konkrétnym riešením k debate, akým spôsobom zabezpečiť financovanie médií verejnej služby pre potreby 21. storočia, preto aby sme si nemuseli tak troška klamať do rukáva, že médiá verejnej služby nie sú pod politickým vplyvom a že ich financovanie je zabezpečené úhradami za služby verejnosti alebo platbami na základe zástrčiek alebo na základe toho, ktorá konkrétna domácnosť alebo podnikateľský subjekt má zavedenú elektrinu.
Uvádzal som dôvod, že je čím ďalej viacej neudržateľný stav, pretože parameter spravodlivosti, ktorý by pri týchto platbách mal byť zavedený, je potieraný. Spravodlivosti ad jedna sociálnej, resp. nespravodlivosti, pretože suma, ktorá zaťažuje vysoké príjmové skupiny rovnakým, rovnakou absolútnou čiastkou ako domácnosti s nižšími príjmami, je asi najväčšou obžalobou tejto dane, ktoré zo zákona ľudia platiť musia, a či je príjmová rovina dôchodcu, ktorý je v domácnosti sám a má nízky dôchodok, 300-eurový, rovnaký poplatok musí platiť aj pán Bašternák alebo aj nájomník jeho bytu v komplexe Bonaparte. Preto sociálna spravodlivosť, ktorú jedna časť koalície by mohla mať na mysli, je týmto zákonom potieraná.
Aby som urobil v celkovej debate zadosť, je pravda, že sú vyčlenené široké sociálne vrstvy, ktoré sú od tohoto poplatku oslobodené, ale nízke príjmové skupiny tvoria aj mladé rodiny, tvoria ľudia, ktorí nedosahujú úroveň vyšších, a preto ak neurčujeme poplatok na percentuálnej báze... (Poslanec sa odmlčal.) Edit! Preto... predsedu som nespomenul, ... preto ak máme poplatok, ktorý nie je vypočítaný na percentuálnej báze, ale je stanovený pevnou sumou, je jednoducho sociálne nespravodlivý.
Druhá časť, ktorú som povedal, že sa jej budem venovať v druhej časti, je zmluva so štátom. Inštitút, na základe ktorého si myslím, že ministerstvo kultúry alebo akákoľvek vládna väčšina, ktorá sa v tomto parlamente nachádza, má priamy vplyv cez rozpočtové parametre, médiá verejnej služby na jej programovú skladbu, jej vysielanie, možno aj všetky ostatné parametre, ktoré médium verejnej služby si jednoducho nezaslúži, a preto volám zmluvu so štátom diabolským nástrojom politickej reprezentácie, pretože je to vysunutý prst do médií verejnej služby, akým spôsobom na základe rozpočtových pravidiel vie médium verejnej služby ovládať.
Tí, ktorí sa tejto téme venujú menej, možno zachytili, že médium verejnej služby je, zhruba 100, 105 mil. eur nás stojí, 75 mil. uhrádza z služby verejnosti, čiže z koncesionárskych poplatkov, a druhú časť, keďže médium nevie fungovať zo 75 mil. alebo RTVS nevie fungovať z takejto sumy, je doplácaná na základe zmluvy so štátom. Ale – a tu je to veľký zdvihnutý prst, veľký výkričník – zmluva so štátom nemá presne určený mechanizmus výpočtu. Je to dohadovacie konanie, je to na svojvôli medzi ministerstvom kultúry, resp. kapacitou ministerstva, ktoré určí ministerstvo financií, čiže vládnej väčšiny a verejnoprávnej inštitúcii, manažmentu RTVS. To znamená, že 30 mil. eur, 26 mil. eur, 28 mil. eur je vždy na svojvôli daného ministerstva a buď tieto finančné prostriedky poskytne, alebo neposkytne.
Preto zavádzame presné percento, preto zavádzame a chceme zaviesť touto zmenou zákona to, že bude jasné, predvídateľné, transparentné a jednoznačné financovanie média verejnej služby, ak to stanovíme sumou, ktorá by mala platiť pri akejkoľvek vládnej väčšine, ktorá v tomto pléne vznikne. Nieže necháme funkčný systém, ktorý funguje doteraz, že generálny riaditeľ alebo rada, alebo nejaké zákulisné dohody určia, akým spôsobom bude médium verejnej služby dofinancované cez zmluvu so štátom. Je to natoľko dôležité, pretože debata ohľadom financovania verejnej služby je za posledný rok od prijatia programového vyhlásenia tejto vlády jedna z veľmi podstatných. Spôsobila z môjho pohľadu aj čiastočnú vládnu krízu, keďže si vážení páni z koalície zapracovali do programového vyhlásenia vlády to, že bude zvýšený koncesionársky poplatok. Tu v tomto pléne hlasovali aj predstavitelia jednej z vládnych strán, Slovenskej národnej strany, a zaviazali sa voči svojim partnerom a voči napĺňaniu programového vyhlásenia vlády, že koncesionársky poplatok dvihnú. Až o dva mesiace nato sme sa dozvedeli, že tomu tak nebude.
Minister kultúry v tom čase vyhlásil, že ak neplatí jedna časť programového vyhlásenia vlády, programové vyhlásenie vlády je trhací kalendár. Ja sa s týmto pomenovaním stotožňujem. Ak neplatí to, čo sa zaviazali na výbore kultúry a médiá, kde hlasovali za tento záväzok a spolu hlasovali aj za to, že zavedú tretí kanál. Keďže platíme Towercomu štyri kanály a vieme, že máme v televízii iba dva, a to bolo podmienené tým, že sa zvýši koncesionársky poplatok, tak z programového vyhlásenia vlády minimálne v sektore kultúra a médiá sa stáva naozaj trhací kalendár a tí, ktorí prejavili nevôľu s tým, že koncesionársky poplatok sa nemôže dvíhať, pristúpme v tejto dobe k jeho zrušeniu. To znamená, určime presnú sumu, predvídateľnú sumu 0,15 %, bude to na rok, ak vychádzame z HDP 2015. roku zhruba 117 mil. eur, máme dostatočnú kapacitu na to, aby sme médium verejnej služby odfinancovali v tom rozsahu, ak budeme hovoriť o deviatich programových skladbách rozhlasu a dvoch programových službách v rámci STV1 a STV2 a ufinancujeme kvalitný program aj na základe tohoto mechanizmu. Navyše odstránime sociálnu nespravodlivosť a nespravodlivosť aj voči podnikateľom, ktorí, kde vidím asi najvypuklejší problém, pretože podnikatelia platia za, úhrady za služby verejnosti až v rozsahu do 464 eur podľa počtu zamestnancov, ktorý majú, ktorý vo firmách majú. Čiže od malých alebo mikropodnikov, malých, stredných podnikateľov musia platiť aj 464 eur mesačne za to, že majú elektrickú zásuvku vo svojich firmách a jednoducho je tento systém dlhodobo už neudržateľný.
Preto si dovoľujeme k debate nehovoriť len o vzletných slovách, ideách a snoch, ale prísť s konkrétnym reálnym mechanizmom, ktorý má v rukách toto plénum a prijať financovanie médií verejnej služby, ktoré hovorí o zrušení koncesionárskeho poplatku a zrušení diabolskej zmluvy so štátom. Zabezpečíme tak odpolitizáciu, zabezpečíme tak to, že domnienky alebo aj dôkazy o tom, že sú tu stranícke centrály, ktoré chcú v tejto dobe ovládnuť médiá verejnej služby, jednoducho odídu s dlhým nosom. Ak budeme mať presne stanovené percento voči HDP, vieme sa spoľahnúť na to, že médium verejnej služby vie rátať s presnou sumou na rok 2018, ´19, ´20, ´21, ´22 a tak ďalej do budúcnosti.
Chcem upozorniť, asi vážení kolegovia aj mimo výboru pre médiá a kultúru zachytili, že začína a začala debata o novom generálnom riaditeľovi. Aj v tomto médiá verejnej služby alebo RTVS, aj v tomto duchu by som bol rád, keby po dnešnom zasadnutí mediálneho výboru deväť kandidátov na generálneho riaditeľa RTVS malo jasno v tom, s akými rozpočtovými parametrami bude pracovať, keď obháji alebo získa dôveru tohoto parlamentu. To znamená, aby presne vedel, s akou sumou môže rátať na rok 2018, ´19, ´20 a tak ďalej. Pretože pri súčasnom systéme financovania nedodrží a nemá šancu dodržať programové vyhlásenie vláda a zaviesť tretí, tretiu programovú službu v rámci vysielania STV. A myslím si, že už ohrozujeme samotné fungovanie médií verejnej služby, pretože súčasný rozpočet médií verejnej služby je takpovediac na kúrenie a svietenie. To znamená, ak nepríde k reálnej zmene vo financovaní médií verejnej služby, budeme svedkami úpadku médií verejnej služby. V dobe, ktorú svojho času volal minister kultúru idiotizáciou spoločnosti, v dobe, kedy potrebujeme sa oprieť o pilier verejnoprávnosti a toho, že budeme v našich rádiách a na obrazovkách slovenskej televízie sledovať aj iný content, ako je zábava alebo, nechcem byť vulgárny, zábava, ktorá debilizuje alebo idiotizuje spoločnosť, tak by sme mali mať na mysli, že potrebujeme médium verejnej služby, ktoré je schopné prísť s obsahmi, s diskusnými formátmi, s publicistikou, ktorá bude takpovediac, a tam si môžme zasnívať, ducha pozdvihovať a nie ťahať ho do nejakej kultúrnej žumpy.
Preto si myslím, že toto je konkrétny návrh, ako sa s touto otázkou financovania médií verejnej služby vieme vysporiadať. Ak príde akýkoľvek iný, poďme sa o ňom rozprávať, ale nehovorme po 13 mesiacoch od prebratia vlády, tejto vlády, že stále sa budeme rozprávať o nejakých možných víziách. Situácia je vážna, generálni riaditelia budú volení 22. júna a chcel by som vidieť zodpovedné kolegyne a kolegov, ktorí by sa chceli pýtať generálnych riaditeľov, s akým rozpočtom rátajú, ako im títo kandidáti na generálneho riaditeľa RTVS budú vedieť odpovedať. Pretože rozpočet, ktorý je nastavený teraz, v septembri – a to je asi jedna z dôležitých informácií – sa bude meniť, pretože zmluva so štátom končí k septembru tohoto roku. Čiže otázka otvorenosti, akým spôsobom budú médiá verejnej služby dofinancované, sa otvorí zhruba za 2,5 mesiaca po tom, ako nový, nová generálna riaditeľka alebo nový generálny riaditeľ získa funkciu.
To znamená, ja byť kandidátom na médium, na generálneho riaditeľa RTVS, toto by mala byť ich základná a bazálna otázka, akým spôsobom budem vedieť napĺňať tie tézy, ktoré som uviedol vo svojom projekte a chcel by som formovať médium verejnej služby, keď nie je mi jasné, ako toto plénum, ako ministerstvo kultúry, ako ministerstvo financií určí, akým spôsobom budú rozpočtové parametre média verejnej služby naplnené.
Toľko úvodom. Teším sa ďalej na rozpravu.
Ďakujem, pán predseda, otvorte rozpravu.