Predsedajúci, kolegyne, kolegovia, cítim takú povinnosť vystúpiť k návrhu zákona o hmotnej zodpovednosti, lebo je to jeden z návrhov zákonov. Ja som v podstate nikdy tu v tomto pléne na túto tému nehovoril a myslím si, že patrilo by sa to povedať, lebo si myslím, že tento, toto vystúpenie bude niekde zapísané a tým pádom sa to zapíše niekde do histórie. Síce nikto v nej asi pátrať dopodrobna nebude, ale vzhľadom na to, že pán Procházka už...
Predsedajúci, kolegyne, kolegovia, cítim takú povinnosť vystúpiť k návrhu zákona o hmotnej zodpovednosti, lebo je to jeden z návrhov zákonov. Ja som v podstate nikdy tu v tomto pléne na túto tému nehovoril a myslím si, že patrilo by sa to povedať, lebo si myslím, že tento, toto vystúpenie bude niekde zapísané a tým pádom sa to zapíše niekde do histórie. Síce nikto v nej asi pátrať dopodrobna nebude, ale vzhľadom na to, že pán Procházka už zobchodoval svoju politickú stranu za funkciu niekde v Štrasburgu alebo v Luxemburgu, neviem už presne, kde to bolo, tak, a ukázal svoj charakter v týchto voľbách alebo po týchto voľbách, tak poviem taký malý príbeh o hmotnej zodpovednosti alebo o ľuďoch, ktorí tú hmotnú zodpovednosť chceli riešiť.
Bolo to v roku 2009 a ja vtedy človek, ktorý bol mimo politiky, som sa rozhodol, že nechcem sa pozerať na to už len tak z boku, aleže chcem nejakým aktívnym spôsobom do politiky vstúpiť a pokúsiť sa vykydať ten Augiášov chliev. Preto som si tak sám zosumarizoval nejakých desať problematických okruhov, ktoré som považoval za dôležité a chcel som v tejto otázke zorganizovať referendum. Z vlastných peňazí som asi dva, trikrát rozniesol celé Slovensko s asi 8-stranovými novinami a nebola to lacná záležitosť, kde som tieto otázky prezentoval a od ľudí so dostal kopu spätných reakcií.
Jedna z tých otázok bola o hmotnej zodpovednosti politikov. Ale keďže pred referendom sa patrí alebo teda vlastne tak, ako máme postavené, zákon o referende, tak otázky nesmú byť v rozpore s ústavou a preto som oslovil jedného ústavného právnika, o ktorom som z médií informácie mal, že teda je špičkový a zrejme teda bude aj dobrý. Tak som mu napísal stručný mail, že či by sa na týchto desať otázok nemohol pozrieť a posúdiť ich ústavnosť resp. protiústavnosť a takýmto spôsobom ma naviesť ako právneho laika v tom, či s týmito otázkami do referenda môžem ísť alebo nie.
Ten právnik sa volal Radoslav Procházka a nikdy v živote som sa predtým s ním nestretol a teda napísal som mu mail. Zároveň som ho ako občan požiadal, že či by nevedel tam spraviť aj na to nejakú dobrú cenu. Odpísal mi, že vzhľadom na to, že to je občianska aktivita, dá mi 50-percentnú zľavu, takže bude to za nejakých 4-tisíc korún vtedy, no už to bolo v eurách, ale ešte som počítal v korunách, nejakých 130 eur, myslím, že to stálo, a za jeden deň mi prišla jedna A4, stanovisko za tých 130 korún pre občana 50-percentná zľava. A čuduj sa svete, v tom stanovisku bolo, že v súlade, protiústavné, môže byť protiústavné, môže byť protiústavné, môže byť, a pri otázke o zavedení hmotnej zodpovednosti pre verejných funkcionárov bolo napísané: netreba riešiť, že zákon to už rieši.
Tak som tomu právnikovi alebo teda, ktorý mi teda posudzoval tie otázky, ktorý sa volá Radoslav Procházka, vtedy človek mimo politiky, napísal, na konci toho mailu napísal, že v prípade akýchkoľvek otázok sa s dôverou na mňa obráťte. Tak som automaticky reagoval. Všetky tie vysvetlenia protiústavné, ústavné, ako tie som pochopil, aj keď teda to bolo veľmi stručné, ale pri tejto otázke hmotných, hmotnej, otázke o hmotnej zodpovednosti verejných činiteľov som aj laicky videl tú argumentáciu pochybnú, keď mi písal, že vlastne už zákon to rieši. A tak som mu napísal, že či sa náhodou nepomýlil, že zákon síce rieši zodpovednosť štátu voči tretím osobám, keď je spôsobená nejaká škoda, čiže keď rozhodnutím politika alebo teda verejného činiteľa niekomu je utrpená škoda, tak áno, tomu ďalšiemu vlastne sa tá škoda nahradí, aleže nerieši vlastne hmotnú zodpovednosť toho politika, ktorý to rozhodnutie urobil alebo teda toho verejného činiteľa. A som mu to takto laicky napísal v nejakých možno štyroch, piatich vetách a žiadna odpoveď. Pozerám, hops, na konci mailu bolo napísané aj s faktúrou, že s dôverou sa obráťte. Tak som mu po dvoch alebo po troch dňoch napísal znova, nič. Po ďalších asi troch, štyroch dňoch znova, nič. Potom som si povedal, že no tak asi má veľa práce, že je taký vyťažený ústavný právnik a asi môžem byť rád, že mi teda tú jednu A4 stanoviska za tých 130 eur urobil. Zaplatil som mu faktúru a nechal som to tak. Nechal som sa presvedčiť špičkovým ústavným právnikom, že otázku hmotnej zodpovednosti politikov zákon rieši a netreba to už riešiť.
O to väčšie moje prekvapenie bolo, keď asi približne za mesiac vzhľadom na to, že bolo pár mesiacov do volieb v roku 2010, KDH zorganizovalo tlačovku, na ktorej popri Jánovi Figeľovi, už neviem, ďalší kto tam sedel, sedel nový nákup na kandidátku špičkový ústavný právnik Radoslav Procházka. Pozerám, wau, super, to je ten, čo som ho oslovil s tou otázkou a ktorý mi posudzoval referendové otázky. A tak prísluchovo som pozeral tú tlačovku popri inej práci a zrazu dostane slovo Radoslav Procházka a hovorí, mojou hlavnou ambíciou v politike bude zaviesť hmotnú zodpovednosť verejných činiteľov. Ja som myslel, že sa mi sníva. Zrazu človek, advokát, na ktorého sa obrátite s dôverou, aby vám posúdil ústavnosť otázok do referenda a dá si za to zaplatiť, vás ako klienta oklame, že to netreba riešiť, lebo to už zákon rieši, keď mu na to laicky odpovedáte, argumentujete, že asi sa mýli, tak vám na to ani na trikrát neodpovie a nakoniec s touto témou si ju vytasí ako brnenie na seba a hovorí, že toto je jeho hlavný leitmotív, s ktorým do politiky vstupuje na kandidátke KDH. Ťažko som prehltol ako teraz a pripadalo mi to dosť zaujímavé, že o človeku, o ktorom som vedel, že to je špičkový ústavný právnik, zrazu keď mám možnosť toho osobného dotyku s tou špičkovou ústavnou, s tou špičkovosťou, tak zrazu minimálne charakter nejako pokrivkáva.
Dnes už všetci vieme, že to nebola náhoda, že toto bola charakterová črta Radoslava Procházku, lebo je to charakterová črta. Jednoducho, že ten charakter, tak ako v MOST-e - HÍD sú schopní si napísať jedine tak na billboard, ale v skutočnosti, v reálnej politike a v živote určite k dispozícii nie je.
Napísal som o tom blog, lebo nedalo sa to stráviť. Ten blog som, áno, nadpis toho blogu bol napísaný tak trošku tvrdšie, ako zvyknem možno aj vás tu oslovovať a blog, teda bola tam popísaná celá táto skutočnosť a názov blogu bol, ako Procházka svoje svine cudzou kukuricou kŕmil. Celé som to popísal a tak. Pán ústavný právnik na to zareagoval do dvoch hodín svojím blogom, kde zverejnil kompletnú mailovú dokumentáciu medzi nami dvomi v tejto veci, asi v takom duchu a tóne sa niesol celý ten teda blog, "čo to tu nejaký nímand mne, otcovi, právnikovi, učiteľovi, športovcovi, synovi, katolíkovi" a neviem koľko, dvadsať tých charakteristických nejakých popisových čŕt, alebo ako sa to nazýva, tam napísal, tu ide hovoriť niečo, že ja niečo som tu neurobil tak, ako sa patrí. A úplne najzákladnejšie alebo to najkrásnejšie tam bolo to, že v celej tej mailovej komunikácii vymazal tú jednu kľúčovú vetu, na ktorú som sa ja odvolával z toho jeho prvého blogu, ktorý poslal, či z prvého mailu, ktorý poslal s faktúrou, a to bola tá posledná veta: "Ak máte akékoľvek pochybnosti, s dôverou sa obráťte.".
Jednoducho na tejto vete postavil argumentáciu, že vidíte niekde tam tú vetu, že by som niečo takého povedal? Čo tu, o čom on hovorí? Zhrozený z toho, že ústavný právnik dokáže takto v priamom prenose klamať, že dokáže vlastne si vyfabulovať dôkazy alebo manipulovať s dôkazmi a vymazať tam cielene vetu, som potom oslovil aj Daniela Lipšica, aby, nechcel som to riešiť, vzhľadom na to, že to bolo pred voľbami a nechcel som diskreditovať politickú stranu KDH za to, že, za človeka, ktorého majú na kandidátke. On potom mal aj s ním dohodnúť nejaké stretnutie, aj potom nejaké ospravedlnenie, nič z toho nikdy nebolo.
Za hodinku ten blog, ktorý Radoslav Procházka napísal, za hodinku bol stiahnutý a to s tým, lebo mu začali ostatní právnici z fachu písať podblog, že či si on ako teda ústavný právnik a advokát prečítal zákon o advokácii, ktorý v nejakom hneď v druhom paragrafe hovorí o tom, že advokát môže zverejniť komunikáciu so svojím klientom len po súhlase svojho klienta. A zároveň tam bolo napísané, že ak sa dopustí tohto konania, že zverejní tú komunikáciu akúkoľvek s klientom bez súhlasu klienta, automaticky stráca členstvo v advokátskej komore a stráca možnosť byť advokátom alebo niečo také. Tak ho tam právnici jednoducho veľmi rýchlo upozorňovali na to, že nech rýchlo stiahne ten blog, nech sa rýchlo ospravedlní, lebo urobil niečo, čo advokát nikdy v živote si dovoliť nesmie.
To mi len prepáčte taký menší desaťminútový exkurz do histórie toho, akým spôsobom som sa prvýkrát dotkol hmotnej zodpovednosti, akým spôsobom som sa prvýkrát mal možnosť stretnúť s charakterom nášho asi už budúceho kolegu, budúceho čestného sudcu Súdneho dvora niekde v Luxemburgu pána Radoslava Procházku.
K samotnej téme o hmotnej zodpovednosti by som chcel uviesť jeden, myslím si, že taký najčerstvejší príklad, kedy by sa nám tento zákon zišiel. Včera médiá zverejnili informáciu, že Andrej Danko - myslím si, že každému z nás známy to mysliteľ - zorganizoval počas svojho summitu, ktorý podľa mojich informácií zorganizoval tak zo žiarlivosti voči Robertovi Ficovi, summitu predsedov národných rád parlamentu, z ktorých samozrejme teda neprišli všetci, lebo videli, že teda je to také skorej selfpromo a nie seriózny summit, tak zorganizoval tam večeru za 60 599 eur. To, že Nový čas napísal, že 25 ľudí a bolo tam 270, vôbec nie je podstatné, lebo keď prepočítame, keďže to je 25 ľudí a povedzme si, dá 200-300 eur na večeru týchto ľudí, nikto z nás by sa tým netrápil. Lenže Andrej Danko zorganizoval túto večeru pre 270 ľudí, pre radových členov delegácií. Veľakrát ľudia kvality slečny Troškovej z Úradu vlády za 269 eur aj pár centov pre každého jedného.
A toto je krásny príklad toho, kedy by sme potrebovali mať účinný tento zákon o hmotnej zodpovednosti, lebo by sme prišli za Andrejom Dankom a povedali by sme mu, pozri sa, spravil si si tu kšeftík, nejakému kamarátovi si dohodol kšeft, že teda zabezpečí večeru, samozrejme, pozrel si si cenu, za čo to robil Fico, tak ty nebudeš predsa horší, tak to zorganizuješ za tie isté peniaze a keď náhodou na teba niekto ukáže prstom, ty iba povieš, však ja som to robil za tie isté peniaze, ako to robil Úrad vlády, ostatné akcie pri príležitosti našeho predsedníctva v Rade Európskej únie. Toto sa aj včera stalo. Vieme, že včera Andrej Danko podsúval novinárom informácie, tam sa pozrite na Fica, on to urobil, tie večere za 2 milióny a ja som to robil za tie isté peniaze na osobu, ako to robil Fico. Ten strach Andreja Danka z Erika Tomáša, že mu podsúva informácie voči novinárom, áno, je oprávnený a je to pravdou, ale pripadá mi aj smiešne, keď jednoducho druhý najvyšší ústavný činiteľ nabáda novinárov, aby pozerali na prsty tretiemu najvyššiemu ústavnému činiteľovi a argumentácia taká škôlkarská, detí niekde z pieskoviska. Čo ja som ukradol? On ukradol rovnako, ale on ukradol, ja som ukradol iba jedno autíčko, on ukradol tri. Toto je argumentácia Andreja Danka.
A práve na takýchto ľudí tento zákon je šitý, že by sme za nimi prišli a pekne by sme im spravili faktúrku. Dnes 60 599 eur, lebo tá večera nakoniec s DPH, keďže Andrej Danko chce vyzerať lepší vždy, tak na stránku síce bolo napísané, že s DPH, ale píše tam ceny bez DPH. Čiže v skutočnosti to stálo 72 188 eur deleno 270 ľudí zúčastnených, 269 eur, tuším, tridsať centov na osobu. Pekne by sme si pozreli, že takéto meníčko sa dá spraviť reálne, svadobné menu hocikedy za 30-40 eur ktokoľvek vám spraví so všetkým, so servisom, s mažoretkami, so všetkým, cakom prásk. Čiže to isté, čo urobil tuto Andrej Danko pre týchto ľudí.
Dobre, povieme si, nech to je 100 eur. Stokrát 270 je 27-tisíc, 72-tisíc mínus 27-tisíc, pomôžte mi, dvadsaťdva, 45-tisíc, napísali by sme faktúrku 45-tisíc a poslali by sme ju Andrejovi Dankovi a pekne zaplať a máš z čoho.
V 90. rokoch len preto, lebo jeho tatíčko bol veľký kamarát s Jánom Slotom, sprivatizovali spoločne Lesostav Revúca. Ako veľký mečiarovský privatizér, ktorý dnes sa nehanbí do týždenníka Týždeň hovoriť o tom, ako on vždy bol proti Mečiarovi, ako on bojoval proti Mečiarovi, ako on počúval rádio Twist a čiernu skrinku. Tento bezcharakter, ktorý tu máme v predsedovi vlády, je podľa mňa unikátom v rámci celej Európskej únie. Na jeho mieste, mečiarovského privatizéra, ktorý bez hanby, po tom ako sprivatizoval Lesostav Revúca, vytuneloval so svojou rodinou túto firmu, ktorá dovtedy normálnym spôsobom fungovala a áno, mala podľa privatizačného projektu alebo privatizačných papierov dlh okolo 4-5 miliónov korún, ale funkčná, normálna firma, na ktorú zamestnanci boli hrdí, po troch rokoch správy, inak povedané rabovania a vykrádania rodiny Dankovcov v Revúcej, z tejto firmy vykradli majetok za 52 miliónov korún. Týchto 52 miliónov, rozpredali nehnuteľnosti, presmerovali na svoje účty, aj mladý to člen predsedníctva či predstavenstva firmy Lesostav Revúca, dnešný predseda Národnej rady Andrej Danko zrazu zbohatol, firmu utopili, nezaplatili kúpnu cenu Fondu národného majetku, čiže nám všetkým, nezaplatili do zdravotných poisťovní, čiže nám všetkým, lebo všetci ostatní sa im na to skladali, nezaplatili Sociálnej poisťovni, nám všetkým, lebo všetci sme sa na to skladali a nielen teda my, ale všetci ľudia na Slovensku a nezaplatili bezcharakterne svojich zamestnancov, ktorí túto firmu držali nad vodou, kým tam neprišla rabovačka rodiny Dankovcov na čele s vtedy šikovným mladým človekom Andrejom Dankom.
Čo to hovorí o charaktere tohto štátu, keď na čele Národnej rady, inštitúcie, ktorá má prijímať zákony, ktoré majú chrániť ukrivdených, slabších, ktoré majú chrániť spravodlivosť, stojí človek, ktorý vykradol, sprivatizoval firmu, vytuneloval ju, nechal dlhy všade? A hlavne ma mrzia tí zamestnanci, ktorým nevyplatil mzdy. Samozrejme, nie je to prvý lup, ktorý Andrej Danko spravil. Tých lupov bolo viac, keďže teda kamaráti Jána Slotu a následne tým pádom Vladimíra Mečiara, mali prístup privatizovať, žiaden čestný človek nemal, len títo ľudia, podržtašky Slotove mohli privatizovať a následne páchať tieto hriechy. Čiže tam bola, myslím, že aj firma Danker a podobných, jednoducho typický mečiarovský privatizér a on dnes príde, sačko, oblečík, tuto vreckovečka biela, jak som ja ako študent počúval rádio Twist, ako som držal palce všetkým tým čestným ľuďom, ktorí bojujú proti tomu Mečiarovi. A čo to bola? To bola tá kradmá ruka, ktorá siahla po tom sprivatizovanom majetku v mečiarovskej privatizácii? Kto vtedy mohol sa dostať k tomu majetku za pár korún? Len podržtašky, či Slotove alebo Mečiarove, že sa nehanbíte, že kryjete takého človeka a včera ste tu hlasovali za jeho náhubkový zákon, ktorý ostatným nám poslancom to, čo dnes tu ja hovorím slobodne, v budúcnosti zakáže hovoriť. Že sa nehanbíte poslanci SNS, že šliapete a pľujete takto po Ústave Slovenskej republiky, že šliapete po zápase skutočných národovcov z 19. storočia, že podporujete takýto zločin a človeka, ktorý takýto zločin spáchal na čele Národnej rady, lebo asi najlepšie z vás vie zopínať ruky a spomínať Pána Boha. Farizej a nieže národniari.
A preto som zároveň povedal, že práve takíto ľudia, ktorí takýmto bezcharakterným spôsobom získali svoje majetky na úkor všetkých čestných ľudí, ktorí platia dane, by mali byť prví vystavení tomuto zákonu, aby sme poslali Dankovi pekne faktúrku na 45-tisíc eur a z majetku nás všetkých, ktorý nám ukradol, by to pekne zaplatil. Toto je zmysel návrhu zákona, ktorý predkladáme o hmotnej zodpovednosti verejných činiteľov.
Skryt prepis
