Vážený pán predsedajúci, ctené pani poslankyne, vážení, ctená pani poslankyňa, pardon, poslankyne, vážení páni poslanci, no, je nás tu dosť, ako vždy, čím nechcem byť prehnane ironický, ale je trošku aj iróniou, že preberáme a hovoríme tu o vete prezidenta Slovenskej republiky, ktorý vrátil do Národnej rady Slovenskej republiky tak dôležitý zákon, ako ním je zákon o pedagogických a odborných zamestnancov (pozn. red.: správne "zamestnancoch"). Dá sa povedať, že toto mal byť kľúčový zákon celého tohto volebného obdobia, pretože bez tohto zákona, bez toho, aby bol prijatý po čo najširšej diskusii, dohodách naprieč politickým spektrom, komunikácii so všetkými, opakujem, so všetkými organizáciami, s každou jednou skupinou aktívnych učiteľov, aktívnych aj rodičov, aktívnych ľudí, ktorí sa školstvu venujú a vzdelávanie považujú za skutočnú prioritu pre túto krajinu, pre Slovenskú republiku, aby sme sa dnes dostali do stavu, že prezident tento zákon nám vrátil a dokonca nám ho vrátil v takej podobe, že - tak ako si prečítame na konci - vrátenie schváleného zákona otvára priestor na odbornú diskusiu a na opätovné prehodnotenie všetkých aspektov schválenej úpravy tak, aby výsledné riešenie bolo na prospech všetkých zainteresovaných strán. Takže by tu mala prebiehať búrlivá debata o tom, čo konkrétne chceme s našimi učiteľmi, čo chceme aj s odbornými zamestnancami, ale, žiaľ, žiadna debata nebude.
Už v minulosti som vyhlásil, že som sa stal skeptikom na základe toho, že pri vstupe do politiky som si uvedomil, že jednoducho parlamentná matematika je neúprosná. Môžeme tu spomínať jednotlivé veci, ktoré aj v minulosti boli vytýkané pri konkrétnom tomto návrhu zákona, a mali by sme sa o tom baviť veľmi dlho. Dnes mi napríklad bolo vyhodené doslova a do písmena na oči, že akým spôsobom vôbec sme mohli prerokovať taký návrh zákona, od ľudí s právnym vzdelaním, ktorí jednoducho nedokážu pochopiť, ako niečo takéto vôbec prešlo a reálne to aj vojde do praxe, pretože vieme, že počty nepustia.
Pritom tento návrh zákona mal vznešené ciele, má tak vznešené ciele, že práve jeho správne nastavenie má spôsobiť, že učitelia budú chcieť byť lepšími, budú viac motivovaní k tomu, aby na sebe viac pracovali, a zároveň, zároveň práve tento zákon by priviedol Slovenskú republiku k tomu, aby vyjadrila svoju úctu, akým spôsobom pristupuje k tomuto povolaniu. Dožili sme sa toho, že sme plní nádeje pred pár rokmi počuli, že sa začína ich príprava na tomto návrhu zákona. Reakcie boli také, že naozaj prebiehajú v pracovných skupinách pripomienky, boli to obrovské počty rôznych detailov, ktoré ho mali vylepšovať, ale kvázi to, čo sa prezentuje ako úplne nový zákon, v skutočnosti novým zákonom nie je.
Dnes počúvame, že je potrebné prijať ho, nech aspoň tie pozitívne veci, ktoré sa v ňom vyskytujú, nech sa uplatnia v praxi. Nepovažujem za správne takéto zľahčovanie, takýto spôsob komunikácie, ak pod zámienkou, že podarilo sa nám dať pár vylepšení, tak jednoducho musíme to prijať, aby aspoň čosi tým pomalým krokom postupne sa uviedlo do praxe. Pretože náš vzdelávací systém si vyžaduje podstatne výraznejšie zmeny a o nich dosť málo hovoríme a treba o nich hovoriť podstatne viac a častejšie.
Žiaden návrh zákona, nech by bol akokoľvek precízne a komplexne rozpracovaný, nemôže nahradiť to, ak prístup, ktorý má štát a spoločnosť voči, k tomuto povolaniu, je na takej úrovni, že jednoducho im neveríme. Toto je pre mňa hlavné posolstvo práve takto prijatého návrhu zákona. My tým učiteľom nedôverujeme, my potrebujeme jednoducho nastavovať pravidlá tak podrobne a tak centrálne, že nechceme si uvedomiť, že práve najlepšou motiváciou je zvnútornená motivácia. Ak človek, ktorý chce na sebe pracovať, aby sa zdokonaľoval vo svojom povolaní, jednoducho musí chcieť sám. My musíme nastaviť práve ten rámec, ktorý sa nachádza aj v prezidentových pripomienkach, možno je skrytý, možno si ho nie každý pri štúdiu jeho pripomienok všimol, a je mimoriadne presný. Jasne sa tam píše, konkrétne je to v časti, ktorá sa týka atestačného portfólia, že potrebujeme rámec na to, aby tá motivácia prevážila nad všetkým ostatným.
Nemiešajme dve veci, a to tú, že na jednej strane očakávame vyššiu kvalitu už pri príchode absolventa z pedagogickej fakulty do pracovného procesu, pretože len prax, ktorú zažije na škole, ho najlepšie pripraví na to, aby v tom povolaní podal zo seba maximum. Zas na druhej strane konkrétne to, že na sebe pracuje, to, koľko času venuje svojej príprave, to je veľmi dôležitý moment, ktorý by mal získavať už počas štúdia a už vlastne pri samotnom rozhodnutí, že sa chce stať učiteľom, že sa chce venovať deťom. Pokiaľ sa tento moment vynechá a spoľahneme sa len na tú vonkajšiu motiváciu, tá vonkajšia motivácia nám totiž prevážila práve pri prijatí súčasného systému kreditového vzdelávania. A budem to neustále opakovať, pretože som to počul na vlastné uši. Nie je správne, ak si myslíme, že stačí len učiteľom dať peniaze, ak ich chceme donútiť k tomu, aby sa vzdelávali. Učitelia aj v minulosti sa vzdelávali. Ide vždy o tú ponuku konkrétneho vzdelávania, ktoré sa poskytuje práve týmto učiteľom.
A tu som skeptický o to viac, že som absolvoval množstvo konferencií, odborných workshopov a všetkého, čo s tým súvisí, v minulosti. A keď to porovnám so súčasnosťou, pretože som nestratil kontakt s ľuďmi zo svojej profesie, musím vám tu nazdieľať svoj mimoriadne smutný pohľad, že stále sa stretávajú tí istí a stále vidím tie isté tváre. My tu máme problém, že chýbajú ľudia. Chýba tu jednoducho to, že sa nám rozširuje okruh ľudí, ktorí chcú na sebe pracovať. Pretože vytlačil nám práve tento náhradný mechanizmus toho, že sa stalo to, čo som hovoril, spomínal aj pán kolega predo mnou, že akýkoľvek druh vzdelávania sa stal náhradou na to, aby si učiteľ mohol prilepšiť k platu a mohol zabezpečiť slušnú životnú úroveň. Toto sme jednoducho dopustili v minulosti. Ťažko sa to bude teraz naprávať. A mimoriadne citlivo každý z nich vníma akúkoľvek zmenu, ktorou sa snaží zmena zákona čosi zmeniť.
Čiže čo sa s tým vlastne dá urobiť alebo čo sa s tým malo urobiť? No v prvom rade musíme nastaviť ten rámec, ako motivovať učiteľov a zároveň nastaviť aj mechanizmus a dať nástroje manažmentu školy, aby vedela ohodnotiť učiteľov, ktorí pracujú viac. Nedá sa to zľahčovať, pretože vždy ide o tie konkrétne deti, ktoré v tých školách máme. Tá dôvera je základom. Dôverovať riaditeľom, že budú viesť svojich učiteľov k tomu, aby neustále na sebe pracovali, vzdelávať ich v tom. Úprimne si povedzme, aká je úroveň práve tých líderských schopností jednotlivých riaditeľov, ak v súčasnosti nie je bohvieako lichotivá ich úroveň právna, stačí len spomenúť niekoľko pracovnoprávnych sporov, o ktorých len ja viem, a nie je to nič lichotivé. To sú, skrátka, veci, ktoré musia byť riešené a, žiaľ, tento návrh zákona to nerieši.
Preto všetky aktivity, ktoré boli pri prijímaní tohto zákona a vidíme to práve nielen tou petíciou, ale aj inými aktivitami ostatných ľudí, ktorí sú aktívni vlastne v tejto oblasti, všetky tieto aktivity nemôžeme odbiť len tým, že to je len určitá skupina, že to je tá menšina, ktorá nikdy nebude spokojná. Alebo sa uchlácholíme tým, že nikdy to nedocielime, že všetci budú spokojní a vždy sú tam protichodné záujmy.
Podstatné je niečo iné a je to úplne jednoduché. Ak nezačneme ľuďom, ktorí sa ozývajú a sú aj kritickí, dôverovať v tom, že to nerobia pre niečo, čo si len my namýšľame, že za tým hľadáme túžbu po zviditeľnení alebo, nedajbože, snahu o nejaké zasahovanie do smerovania spoločnosti, ale ak im dôverujeme a sme natoľko úprimní aj k sebe, že aj nám ide o to, aby sme slovenské školstvo zlepšili, tak jednoducho urobme všetko pre to, aby tento návrh zákona zajtra pri hlasovaní nebol schválený.
Možno vytvoríme precedens, že práve teraz je tá veľká šanca ukázať aktívnej verejnosti, nie tým, ktorí sú ticho, ale tým, ktorí sú aktívni a hodiny a dni a týždne poctivo pripomienkovali, zvažovali a rozoberali každý jeden bod v opatreniach, ktoré tam boli v tomto návrhu zákona, ak im, skrátka, skúsime dôverovať, že to robia z najhlbších pohnútok práve preto, že chcú, aby to školstvo slúžilo tým deťom, tak to urobme. Vyšlime jasný signál, že jednoducho chceme tým učiteľom dôverovať.
Pretože ak sa im naučíme dôverovať, tak môžeme niečo s tým školstvom zmeniť. Inak tá horkosť, ktorá už je teraz dosť vysoká, bude ešte väčšia. A bude to spôsobovať v budúcnosti to, že akákoľvek snaha o výrazné zmeny, reformy, rozvoj, nazvime si to, ako chceme, ktorým chceme zmeniť školstvo ako také, ba čo školstvo, celý prístup k vzdelávaniu pre deti, ale aj dospelých, ak toto nedokážeme, povzniesť sa nad jednoducho tú politiku a ten pohľad, že takto sa to robilo doteraz, tak sa to musí robiť aj naďalej, tak sa nepohneme nikam.
Môj osobný pohľad je ten, a môžete mi ho vytýkať, koľko chcete, že ja som si prešiel jednotlivými procesmi, odučil som si to v tom regionálnom školstve, poznám ľudí, ktorí obetujú svoj voľný čas pre tie deti, robia nadprácu, pretože to neberú ako prácu, berú to ako to poslanie. A pokiaľ budeme prichádzať s takými návrhmi zákonov, ktorými im dáme jasne najavo, že jednoducho ich hlas nás nezaujíma, tak sa nečudujme, že budeme mať pekne napísané paragrafy, budú nám pribúdať opatrenia, budeme precizovať jednotlivé kritériá, budeme písať koncepcie, projekty - nezmení sa nič. Kľúčoví sú tí ľudia. A tí ľudia si od nás zaslúžia dôveru, tak s tým už konečne začnime.
Ďakujem.
