Videokanál klubu

Ďakujem pekne.
Pani poslankyňa Grausová, mladícka nerozvážnosť stála na počiatku toho, čo dnes – a divím sa, že vy ho tak bránite – evidentní nepriatelia demokracie obúchavajú Jánovi Budajovi o hlavu. Ján Budaj svojím ďalším životným príbehom – podobne ako Ladislav Mňačko, Dominik Tatarka a mnohí ďalší – precitol a urobil oveľa viac pre demokraciu v tejto krajine ako všetci tí, ktorí zalezení pokrytecky naňho dnes poukazujú. Nie je to žiaden podraz na Jána Budaja, je to jednoducho konštatovanie toho, že ten človek, ako káže kresťanstvo, ktorého vy máte, s prepáčením, plnú hubu, dáva možnosť hriešnikom polepšiť sa a túto možnosť, tak ako Šavol obrátený na Pavla, Ján Budaj využil a budem ho v tomto zmysle brániť.
Kolega Mizík, no neviem, čo je to ružová totalita, ale vám vadia osoby, ktoré ocení prezident Kiska, pretože sú Židia. To je čistý fašizmus, aby sme boli presní. A pre mňa bolo teraz cťou, že som hovoril do mikrofónu po mojom prezidentovi Andrejovi Kiskovi a že som mal tú česť tu takto vystúpiť. A vám chcem povedať, že, samozrejme, že vedu môže robiť každý za svoje. Ak niekto robí vedu o tom, že najlepší liek na všetko je Savo, tak to môže skúmať na psoch, na sebe, ak to bude skúmať na manželke, tak je to už vážny trestný čin. Teda toľkoto k tomu, aká veda sa má robiť za verejné prostriedky daňových poplatníkov. Veda, ktorá je apologéziou fašizmu a komunizmu, sa rozhodne za prostriedky krajiny, ktorá je demokratická a totalitu odmieta, robiť nemá.

Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Kvôli poriadku tvrdím, že som mal 8 minút 28 sekúnd, ale budem veľkorysý.
V záverečnej časti svojho vystúpenia by som sa venoval vlastne personálnym otázkam. Personálne otázky vo fungovaní každej takejto inštitúcie iste nie sú nezanedbateľné. Môj zvečnelý vzácny priateľ Ján Langoš bol nepochybne pravým mužom na svojom mieste a je iste nielen mojím presvedčením, že v jeho šľapajach majú kráčať jeho nástupcovia.
Keď sa zamyslím nad tým, ako vznikla nominácia jeho nástupcu Petranského, tak musím povedať, že sme ako obrancovia Langošovho odkazu mali obavu, čo z toho bude. Pretože dvojzáprah Mečiar – Slota rozhodne Ústav pamäti národa z pochopiteľných príčin nemilovali. Pravda je – a to treba konštatovať, že najhoršie očakávania, ktoré sme v súvislosti s nomináciou druhého predstaviteľa ÚPN mali, sa nenaplnili. Nedošlo k likvidácii Ústavu pamäti národa.
Pravdou na druhej strane je, že sa charakter toho produktu a to, čo sa tam postupne menilo, akýmsi spôsobom vzďaľovalo tomu, čomu sa mal Ústav pamäti národa venovať. Ústav pamäti národa sa mal venovať hnedej a červenej totalite, ktorá stála životy a životné osudy státisíce ľudí. Keď som mal tú česť byť pozvaný na 10. výročie, oslavu v Zrkadlovej sieni Bratislavského hradu, keď si toto Ústav pamäti národa pripomínal, tak atmosféra toho dvojhodinového posedenia bola taká, že som povedal Františkovi Mikloškovi, ktorý sedel vedľa mňa: Fero, keby sa teraz tuná hlasovalo o blahoslavení Jozefa Tisa, tak to tu prejde 90-percentnou väčšinou. Áno, zmenil sa Ústav pamäti národa a toto bol drobný dvojhodinový symptóm toho, ako sa menil.
Nezanikol a keď vypršalo funkčné obdobie pána Petranského, tak nepochybne bolo treba nájsť kandidáta. A Ondrej Krajňák bol kandidát, na ktorom celkom zrejme sa dohodla pomerne význačná časť nás, ktorí sme ho volili. Mám pocit, že i tí z brehov, ktorí ho dnes chcú sťať, sa domnievali, že bude poslušný, poddajný, ústupčivý. Mne sa vnucuje analógia s Michalom Kováčom. Ten bol tiež zvolený ako ten, ktorý má poslúchať. Ktorý má aportovať – a vymkol sa.
Ku cti musím povedať, že to, čo sa stalo za roky, keď vedie Ústav pamäti národa Ondrej Krajňák, je obrat smerom k pôvodnému Ústavu pamäti národa Jána Langoša. Ondrej Krajňák zdedil ústav plný nášľapných mín. Zdedil ten ústav s nášľapnými mínami v personálnej oblasti. Zdedil ten ústav v podobe, že jeho predchodca zriadil odborovú organizáciu, ktorej predstaviteľ, ako vieme, je krytý zákonom, proste prevzal ústav nie v jednoduchej situácii prehrávaných procesov a podobne. Ak sa Ondrej Krajňák dokázal postaviť perverzii, ktorou je to, že na súde v demokratickej Slovenskej republike sa dáva sluchu eštebákom proti faktom a podkladom Ústavu pamäti národa, tak mu to slúži natoľko ku cti, že považujem akékoľvek snahy o jeho likvidáciu za hanebné.
Nejde o lex Babiš, nejde o Babiša, ide o to, že v tejto krajine je slovo eštebáka cennejšie, dôležitejšie a rozhodujúce v porovnaní s faktami, lebo my tvrdíme, teda my, my netvrdíme, oni tvrdia, že to sú manipulované podklady, ale tí, ktorí ich tvorili a manipulovali, tí sú dôveryhodní. Tých slovo berieme. Skutočne sme v situácii, že by per analógiám mohli očisťovať obžalovaných na lavici v Norimberskom procese esesmani, ktorí by nás presvedčili, že Hans Frank, Seyss-Inquart a všetci ďalší, o Göringovi ani nehovoriac, o ničom nevedeli, to bolo mimo nich. Oni netušili o plynových komorách, oni netušili o vyhladzovaní a genocíde, lebo naša výpoveď – esesákov, gestapákov a iných – je dôveryhodná pre súd akože.
Takže musím povedať, že Ondrej Krajňák je človek, ktorý stojí za obranu každému súdnemu človeku. A preto, keďže oňho ide, nebudeme to maskovať tvrdeniami, že akýsi kolektív viachlavý je ten pravý na riadenie takej inštitúcie, presne tak ako som povedal v príklade s Generálnou prokuratúrou, tak si myslím, že ho treba brániť a tomuto zákonu treba čeliť.
Preto podávam návrh, aby Národná rada Slovenskej republiky podľa § 73 ods. 3 písm. b) sa uzniesla nepokračovať v rokovaní o predloženom návrhu zákona. Považujem ho za hanebný. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážená snemovňa, ale nás je. No začnem toto vystúpenie drobným historickým exkurzom. Dal som si tú prácu a pozrel som sa, ako to vlastne bolo onoho 19. augusta 2002, teda pred takmer 15 rokmi o 22 hodín 51 minút. Konala sa, dá sa povedať, "čerezzvyčajnaja", výnimočná schôdza parlamentu, na ktorej boli tri prezidentom Schustrom, zaslúžilým členom komunistickej strany, vrátené jeho preňho neprijateľné návrhy zákonov. Dva z nich predložil Ján Langoš. Jeden z nich som predložil ja. Ani jeden nebol prijateľný pre komunistu, ktorý bol prezidentom.
Jeden z tých troch zákonov, ten ďaleko najdôležitejší, bol zákon Jána Langoša. Zákon o vzniku Ústavu pamäti národa. Treba povedať, že pohľad na obsadenie našej sály; tým nemyslím teraz matematické, keďže nás tu je 12 aj s cestou alebo 14, ale na zloženie poslaneckého zboru; ukazuje, že dnes po 15 rokoch sú ôsmi poslanci, ktorí boli účastníkmi onoho hlasovania. Uvediem ich – kvôli histórii – v abecednom poradí: Budaj, Bugár, Jarjabek, Osuský, Paška, Šebej, Zelník. A Kresák. Kresák je mimo abecedného poradia uvedený v tomto zozname preto, lebo tí siedmi, ktorých som uviedol, tí hlasovali za prelomenie prezidentského veta a za vznik Ústavu pamäti národa.
Aj keď, ako sa hovorilo v tej piesni, z národov hoc sme rôznych, tak i dnes patrí moja vďaka všetkým 82 poslancom, ktorí prelomili prezidentovo veto. Podotýkam, že situácia bola taká, že sa jednalo o dovolenkové obdobie. V parlamente na túto schôdzu, do parlamentu prišlo 115 zo 150 poslancov. Ako vieme, na lámanie prezidentovho veta treba 76 hlasov. Ber, kde ber, i keď je sála na trištvrte obsadená. Podarilo sa to.
Mám k tomu ako jeden hádam z tých, čo kráčali s Jánom Langošom a podieľali sa na podpore tohto návrhu zákona, právo povedať, že to nebol ľahký zápas a ja som vtedy prvýkrát za štyri roky, čo som nikdy predtým neurobil, pretože priepasť medzi nami bola zdanlivo neprekonateľná, oslovil poslanca HZDS docenta Vojtecha Tkáča. HZDS sa ku koncu volebného obdobia začínalo tváriť ako európska strana. Ja som teda išiel za docentom Tkáčom a spýtal som sa ho, že keďže sa už tvária ako európska strana, či by nemal tú vôľu podporiť osobne návrh o vzniku Ústavu pamäti národa. Ku cti docenta Tkáča treba povedať, že tento návrh a prelomenie prezidentského veta podporilo 13 poslancov HZDS. On mi totižto sľúbil, že to nebude len jeho hlas, ale že zoženie ďalšie. A šesť poslancov pravej SNS.
Treba kvôli histórii povedať, že návrh nepodporil ani jediný koaličný poslanec SDĽ, pričom z tých, ktorí sú vo funkčnej politike z tej zostavy, Robert Fico sa pri tomto návrhu zdržal, čo v praxi znamená, samozrejme, nepodporenie. Toľkoto teda k historickému exkurzu, ako vznikol zákon o Ústave pamäti národa.
Ako hovorím, keďže som tým žil a doteraz ako vzácny relikt uchovávam mierne ohmataný originál toho zákona, ktorý ležal na vedľajšej lavici, lebo som sedel vedľa Jána Langoša, ktorý v radosti nad výsledkom mi naňho napísal krásne "s úctou priateľovi Petrovi Osuskému". Áno, tak vznikol zákon o Ústave pamäti národa.
Pokiaľ ide o to, čo sa deje dnes, nie som členom výboru pre ľudské práva, ale keďže som, ako hovorí Petr Pithart, "slyšel trávu růst" a tušil som, k čomu sa schyľuje, tak som sa dvakrát zúčastnil rokovania tohto výboru, ktorý bol v duchu prípravy na popravu Ondreja Krajňáka. Aj som vystúpil a povedal som, čo si o tom myslím. Ale oveľa poučnejšia ako to, čo si ja o tom myslím, bolo to, ako som videl vystúpenia členov správnej rady. Musím povedať, že by som im nezveril ani upratovanie, ale prosím. Je to možno vec názoru, ale ľudia, ktorí tam prezentovali to, čo tam prezentovali, ak nič lepšie nemali, tak tam nemali chodiť. A ak tam s týmto prišli, je to ich hanba, ma presvedčili o tom, že zveriť Ústav pamäti národa tomuto spolku je úplný nonsens.
Podotýkam ale zároveň, že i keby som si mohol vybrať správnu radu osobne jedného po druhom ako šachové figúrky, aj tak by som nesúhlasil s takou novelou zákona, aby som rozbil štatutárne vedenie takejto inštitúcie na akési viachlavé združenie, lebo to rovnaký veľkolepý nápad je, že zbavíme generálneho prokurátora jeho právomocí a urobíme kolektív nejakých prokurátorov od Trnku až po kohokoľvek ďalšieho z Banana klubu a necháme ich tak rozhodovať o fungovaní vecí. Jako skutočne neviem, kto na toto môže prísť. Pretože hovoríme, sú to nominanti toho, toho, toho. Technicky povedané, sú to všetci nominanti SMER-u, pretože tých, ktorých nominoval prezident, nominoval prezident Gašparovič, ktorý akoby bol členom SMER-u, ako sám povedal priateľsky. Takže to je k jednej stránke veci. Ale ešte raz hovorím, ani keby som ich sám nominoval, tak im nezverím výkon tejto funkcie, ale musí mať ten podnik šéfa. Toľkoto teda k tej spásonosnej myšlienke.
Samozrejme, keď som si vypočul, ako dal Krajňák vykovralovať akúsi miestnosť a dal aj čosi vymaľovať, samozrejme, v krajine, kde máme nejaké tie vratky DPH a tak, je spor o to, či vymaľovanie malo stáť o 200 eur viac a menej alebo menej a či kovral mal byť lacnejší alebo drahší, je skutočne nosnou otázkou pre pamäť národa. Proste ten koncert úbohosti, ktorý som tam zažil vo vystúpeniach reprezentantov tohto spolku, ma utvrdil v tom, že len ten, ktorý by ich v živote nepočul, by mohol hlasovať za takýto návrh, ak by nemal, samozrejme, zlý úmysel. Takže toľkoto k spásonosnému orgánu, ktorý to zachráni.
Pokiaľ tu padajú slová o tom, že či je to lex Babiš, tak ja môžem povedať tiež, že to je lex kovral a maľovanie. Je to, samozrejme, lex Bobák a Lacko, možno aspoň tak ako lex Babiš. Ale hlavne je to lex Krajňák, ktorého treba sťať.
Lex Bobák a lex Lacko. Samozrejme, je každého svätým právom živiť sa, čím uzná za vhodné. Napríklad tým, že som historik. Samozrejme, že je tak isto svätým právom každého skúmať to, čo chce, a z toho, čo skúma, urobí závery, aké uzná. V mojej pomerne rozsiahlej politickej knižnici je minimálne päť knižiek človeka, ktorý možno väčšine veľa nepovie, ale tí, ktorí sa tomu venujú, tým to niečo povie, David Irving. David Irving je britský historik, apologét fašizmu, nacizmu. Píše knihy, v ktorých dokazuje, že to bolo trochu inak a nebolo to tak a podobne. Je, samozrejme, svätým právom v demokracii Davida Irvinga skúmať, čo skúma, a urobiť si závery, aké urobí. Ale sotva by to mohol robiť napríklad v štátom vydržiavanom pamätníku holokaustu. Asi by to neprešlo, aby toto robil za štátne peniaze. Ak to mieni robiť za svoje alebo za akékoľvek iné, je to jeho sväté právo.
A musím povedať, že kovaný prisluhovač komunizmu, ako je Bobák, a neoľudák, samozrejme, môžu písať svoj obraz histórie, ale nemajú tak robiť v drese inštitúcie, ktorá má ukazovať zločiny komunizmu a nacizmu. To znamená, že ak tu pokrikuje kolega Hrnko na klub OĽANO, že je tam Ján Budaj, ktorý ako mladík podpísal, tak treba tiež povedať, že to ŠTB, o ktorom on tak elegantne hovorí a používa to každú chvíľku ako palicu, bolo len výkonným orgánom zločineckej organizácie zvanej KSČ. Teda musíme povedať otvorene, že Gestapo a Sicherheitsdienst bolo predovšetkým len strážnym psom a bičom Nationalsozialistische Deutsche Arbeiterpartei. Nebolo to naopak. Teda SS nestvorilo nacizmus ani Hitlera. Naopak. Takže toľkoto, keď budeme hierarchizovať to, že či je Budaj eštebák. Komunisti velili ŠTB, komunisti ich úkolovali a komunisti rozhodovali o tom, kto bude likvidovaný a perzekvovaný. Eštebáci vykonávali. Takže asi tak na túto tému.
Pokiaľ ide o volanie po synchrónne pôsobiacom, ako hovoril kolega Paška. No, synchrónne, zátvorka zglajchšaltovane. Toto nie je veľmi pekné slovenské slovo. Má nemecký pôvod, ale opäť má korene v totalite. Teda po nástupe Hitlera sa glajchšaltovalo. Aj keď sa to tak nehovorilo, tak ľud, ktorý zažil glajchšaltovanie, pripusťme, že totalitný slovenský štát ako jeden z svojich prvých počinov ešte pred tým, ako vznikol, zakázal všetky ostatné politické strany okrem Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany. Takže nejaká ilúzia, že to bolo niečo iné, je omyl už len z tohto jasného dôvodu. To znamená, glajchšaltovalo sa... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Pán poslanec, prepáčte, nerád vás prerušujem, ale asi budete pokračovať dlhšie, to znamená, počkáme, vyhlasujem prestávku do štrnástej. Príde pán prezident a následne budeme pokračovať.

Osuský, Peter, poslanec NR SR
Ďakujem, pán podpredseda.

Glváč, Martin, podpredseda NR SR
Všetko dobré.

(Prerušenie rokovania o 13.01 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)

Ja by som zareagovala hlavne na pani poslankyňu Pfundtner. Vážená pani poslankyňa, keď schválite túto novelu zákona a uvidíte dôsledky toho, čo ste skutočne schválili, práve kvôli vašej rodine a tým príkoriam, ktoré si vytrpela a ktoré ste vymenovali, by ste mali okamžite zmeniť svoj postoj na to, čo idete urobiť a ako to idete urobiť. Podľa mňa ste sa stali, ste sa dostali do súkolia, do ktorého vás možno vmanipulovali, možno to robíte s plným vedomím, ale dôsledky schválenia tohoto zákona budete zbierať aj s tým vedomím a s tou pamäťou na príkoria vašej rodiny, ktoré si v minulom období vytrpeli.
Ďakujem.

Ďakujem pekne. Vážené dámy, vážení páni, dovoľte, aby som prezentovala postoj poslancov a strany Sloboda a Solidarita, jedinej strany, ktorá verejne deklaruje a zaručuje a dbá na to, aby bola stranou bez komunistov a eštebákov.
Poslanci strany SaS nepodporia novelu zákona o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 až ´89 a o založení Ústavu pamäti národa, ktorú predložili koaliční poslanci. Pracovne ju môžeme nazývať lex Babiš. Cieľom predkladateľov je uviesť ústav do hybernácie, čo je v rozpore s poslaním Ústavu pamäti národa, no v súlade s tým, čo by si priali eštebáci a nomenklatúrne kádre zločineckej komunistickej éry, ktorí sú stále medzi nami.
Za základnú príčinu sporov medzi predsedom a členmi správnej rady považujeme ich názorovú a hodnotovú nekompatibilitu. Ako je známe, súčasná Správna rada ÚPN bola formovaná za vlády Roberta Fica a rovnako sú známe sympatie SMER-u – SD a SNS k režimu, ktorý tu vládol medzi rokmi ´48 až ´89. Vzhľadom k dlhému obdobiu vlády komunistickej strany ide o historicky mimoriadne bohatú látku, ktorá stále nie je historikmi dostatočne preskúmaná.
Dnes sa médiá i politici sústreďujú predovšetkým na boj s extrémizmom, ktorý nachádza svoje ideové vzory vo fašizme a nacionalizme. Ale pre demokraciu a slobodu existuje rovnako nebezpečný ideologický prúd a tým je extrémna ľavica, čiže komunizmus. Pritom myšlienky krajnej ľavice sú stále prítomné aj na súčasnej politickej scéne. Fanúšikovia komunistických diktatúr sedia v tejto sále medzi nami. Preto má skúmanie zločinov komunizmu a ich ideologického pozadia pre našu spoločnosť stále obrovský význam.
Som presvedčená o tom, že za návrhom novely stoja osobné animozity členov SNS a strany SMER – SD voči predstaviteľom Ústavu pamäti národa aj voči celej inštitúcii. ÚPN je nadstranícka a apolitická organizácia, preto je podozrivé, že takúto zásadnú zmenu plánujú výhradne predstavitelia vládnej koalície.
Obzvlášť ma udivuje angažovanosť strany MOST – HÍD, keďže za predkladateľov sa pod návrh podpísala aj ich poslankyňa Edita Pfundtner, členka ľudskoprávneho výboru. Tento paradox je nepochopiteľný. Strana MOST – HÍD sa vo verejnom priestore snažila definovať ako aktívny zástanca menšinových a ľudských práv. Dnes ju na všeobecné prekvapenie vidíme ako kolaboranta s pohrobkami KSČ transformovanými do HZDS a neskôr SMER – SD. Dnes MOST – HÍD ide spolu so SMER-om a SNS rozkladať inštitúciu, ktorú zakladal Ján Langoš preto, aby nikto z nás nezabudol. Týmto šliapete po jeho pamiatke a po všetkom, o čo sa s celým svojím životom zasadzoval.
Ak v ÚPN panujú napäté medziľudské vzťahy, je úlohou manažmentu vysporiadať sa so situáciou. Takúto situáciu však spôsobili intervencie ľudí, ktorí nepochopili význam inštitúcie. Považujeme za absolútne neadekvátne, že vnútorné problémy organizácie chce riešiť Národná rada a to dokonca zmenou zákona. Výpady SNS voči Ústavu pamäti národa sú opakované. Už v roku 2010 sa SNS zasadzovalo o úplné zrušenie ÚPN. Takéto kroky sú nebezpečné vzhľadom na to, že spoločnosť nie je dostatočne oboznámená ani vyrovnaná so zločinmi komunizmu.
Aktuálny návrh podľa všetkého predstavuje tiež neprípustnú retroaktívnu zmenu, keďže funkčné obdobie predsedu pána Krajňáka má trvať do roku 2019. Politické zasahovanie do apolitickej inštitúcie rúca jej nestrannosť a nezávislosť a môže mať za následok to, že svoj účel naozaj prestane spĺňať. Predpokladám, že mnohým bývalým komunistom a príslušníkom ŠTB by takýto stav vyhovoval. A veľmi smutné je, že zmenu iniciujú práve členovia ľudskoprávneho výboru. Je signifikantné, že iba koaliční poslanci.
Tejto novele môžeme pokojne začať hovoriť lex Babiš. V roku 2012 podal Andrej Babiš žalobu na ÚPN o neoprávnenosti svojej evidencie ako agenta ŠTB. Ústav pamäti národa pod vedením pána Krajňáka na rozdiel od svojho predchodcu nepristupoval k súdnym sporom laxne. Tento návrh je teda momentálne predmetom rozhodovania Ústavného súdu. Ústavný súd má vzhľadom na lehoty rozhodnúť ešte pred uplynutím funkčného obdobia pána Krajňáka. Ten však má byť z vedenia zbavený práve touto novelou zákona, o ktorej rokujeme. Z kuloárov vieme, že nové vedenie ÚPN má v pláne túto ústavnú sťažnosť stiahnuť.
História sa mieša so súčasnosťou neustále. Preto bol zriadený Ústav pamäti národa, je to rezervoár spomienok na to, čo bolo. Sú medzi nami ľudia, ktorým sú tieto spomienky nepríjemné, lebo ich život nebol v súlade s ich svedomím a v súlade s ľudskosťou. Mali sme tu režim, ktorý takéto správanie podporoval a ubližoval tisícom a desaťtisícom ľudí, ktorí túžili žiť slobodne. Zločiny komunizmu a potláčanie ľudských práv majú konkrétnych adresátov. V tejto sále, vo vláde aj vo verejných funkciách máme stále bývalých členov KSČ, nomenklatúrne kádre, ktoré banujú, že prišiel rok ´89. Medzi nami chodia eštebácki bonzáci, čo si svoju hodnotu zvyšovali udávaním svojich priateľov, známych a susedov, ktorí sa cítili vnútorne slobodní a žili podľa toho.
Do väzenia bolo z politických dôvodov odsúdených vyše 205-tisíc ľudí. Do táborov nútených prác bolo bez súdu zaradených asi 20-tisíc ľudí. Do pomocných technických práporov z politických dôvodov asi 22-tisíc osôb. Do zahraničia utieklo v rokoch ´48 až ´87 približne 180-tisíc občanov. Popravených pre politické trestné činy bolo 248 osôb. Asi 4 500 ľudí zomrelo vo väzení a najmenej 282 pri pokuse utiecť cez železnú oponu. Pre týchto ľudí a ich pamiatku by sme mali všetci trvať na tom, aby Ústav pamäti národa vytrval funkčný a v nezávislých rukách, preto predkladám procedurálny návrh vrátiť novelu zákona na prepracovanie predkladateľovi. Novela priamo zasahuje do činnosti nezávislej inštitúcie a nezohľadňuje jej nadčasový a historický význam.
Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

Ďakujem, pán predsedajúci. Nie je to procedurálny návrh. Chcel by som poprosiť, aby bolo moje hlasovanie k tlači 523, hlasovanie číslo 48 upravené, že chcem hlasovať za.

Ďakujem za slovo. Pán predsedajúci, chcel som sa pôvodne prihlásiť do rozpravy, ale tak isto len veľmi krátko, takže využijem to radšej takto faktickou poznámkou na kolegu. Podrobne som si preštudoval tento návrh, tú novelu zákona, a trošku som prekvapený, že vzhľadom k tomu, že je taká rozsiahla, že ju predkladáte ako poslanci a nepredkladá ju vláda štandardne, pretože si myslím, že určite v medzirezortnom pripomienkovom konaní by sa k tejto novele zákona dostali aj ďalšie veci. Takisto mám z aplikačnej praxe rôzne poznatky, ktoré by som chcel do tohto, do tejto novely zákona nejak vsunúť, a myslím si, že v druhom čítaní prídem aj ja s pozmeňovacími návrhmi. Takže toto ma trošku prekvapilo, že takáto rozsiahla novela je takto predkladaná. Rieši tam určite niekoľko vecí, s ktorými sme sa my stretávali v praxi ako s problémovými. Tie nemám problém podporiť, ale chcel by som tam aj ja dodať teda nejaké ďalšie doplňujúce návrhy.
Ďakujem.

Sú to iba dva rozdielne názory. Ja si myslím, že niečo takéto by si mala vysporiadať sama škola a nepotrebujeme to robiť v rámci zákona.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážení navrhovatelia, dve pripomienky k tomuto návrhu. Zastávam názor, že uvedený návrh, tak ako ho predkladáte, by mal byť v inom zákone, a to v zákone 596/2003, v zákone o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení ostatných zákonov v znení neskorších prepisov, a to hlavne ustanovenie § 10, nakoľko sa jedná o kompetenciu orgánov miestnej štátnej správy v úseku školstva. Táto dikcia vyplýva z návrhu textu, že orgán miestnej štátnej správy v školstve zabezpečí. Zabezpečiť môže iba formou určitého príkazu, ak škola nedodrží toto navrhované ustanovenie a proti tomuto príkazu sa potom príslušná škola môže v podstate odvolať a nakoľko jej ani nemusí vyhovovať z akýkoľvek dôvodov tento príkaz orgánov miestnej štátnej správy.
A druhá pripomienka je, že tento návrh má určitým spôsobom aj nárok na finančné prostriedky zo štátneho rozpočtu. A to, aby som bol v podstate presný, že mzdové náklady na pracovnú silu, či už aj v orgáne miestnej štátnej správy, k tomu by sa malo vyjadriť asi ministerstvo vnútra, ktoré je gestorom týchto štátnych orgánov a permanentne hľadá cestu na optimalizáciu počtu zamestnancov na jednotlivých úsekoch. A z toho dôvodu, že váš návrh navyšuje v podstate pracovnú činnosť daného pracovníka vedením jednotlivých informácií a termínov v odbore školstva v samosprávnom kraji, myslím si, že jednotliví zamestnanci nebudú nadšení z ďalšej byrokratizácie.
Ďakujem veľmi pekne.

Vážený pán predsedajúci, myslel som si, že to vyslovím v rámci faktickej poznámky, ale už to dopadlo tak, že som sa prihlásil do rozpravy.
Pán predkladateľ, my sme na výbore mali ďalšie dva pozmeňovacie návrhy, ktoré keď som si pozeral, tak musím priznať, že nerozumiem nahrádzaniu slov "dodržiavaním alebo zabezpečením dodržiavania", čo odôvodňujete pôsobnosťou žiackej školskej rady, že nemá byť dodržiavanie školského poriadku, ale že má zabezpečiť, aby bol dodržiavaný. Predsa dodržiavanie a zabezpečovanie školského poriadku majú na starosti v prvom rade pedagogickí a odborní zamestnanci školy a žiaci pôsobiaci v žiackej školskej rade ho môžu medzi žiakmi iba propagovať, nabádať svojich spolužiakov na jeho dodržiavanie alebo upozorňovať pedagogických zamestnancov na jeho nedodržiavanie zo strany dotknutých strán a podobne. Teda si zastávam názor, že zabezpečovanie, dodržiavanie možno požadovať iba od represívnych zložiek, ako je polícia, ale nie od žiakov škôl. Žiacky samosprávny orgán je vlastne poradný a iniciatívny orgán, má chrániť a presadzovať záujmy žiakov a nemá byť nejakým spôsobom deformovaný samosprávny orgán, aby som vyslovil vo faktickej pripomienke k tomu pozmeňovaciemu návrhu, ale vyslovujem to týmto spôsobom.
Ďakujem veľmi pekne.