Ďakujem pekne. Vážené dámy, vážení páni, predkladáme návrh zákona, ktorý zohľadňuje najlepší záujem a práva opustených detí. Počet profesionálnych rodičov klesá, ale počet detí v týchto profesionálnych rodinách stúpa. Nie sú to len štatistiky, sú to dôkazy o tom, že profesionálne rodiny sú preťažené a že na to dopláca dieťa. Preto je nepochopiteľné, že sa opakovane a desiatykrát stretám s tým, že systém sociálnoprávnej ochrany detí úmyselne...
Ďakujem pekne. Vážené dámy, vážení páni, predkladáme návrh zákona, ktorý zohľadňuje najlepší záujem a práva opustených detí. Počet profesionálnych rodičov klesá, ale počet detí v týchto profesionálnych rodinách stúpa. Nie sú to len štatistiky, sú to dôkazy o tom, že profesionálne rodiny sú preťažené a že na to dopláca dieťa. Preto je nepochopiteľné, že sa opakovane a desiatykrát stretám s tým, že systém sociálnoprávnej ochrany detí úmyselne bráni profesionálnym rodičom v tom, aby si dieťa, o ktoré sa starali roky, ponechali vo svojej starostlivosti alebo si ich adoptovali.
Sú chvíle, keď rodina vyhodnotí, že je v najlepšom záujme dieťaťa rodinu už nemeniť. Zostať s tým, ktorých dieťa pozná, miluje a má k nim hlboké citové väzby. Tak sa stalo napríklad aj v prípade malého šesťročného Jožka, ktorý trávil v profi rodine svoje dni od narodenia. Úžasný nápad dostal po týchto rokoch Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny spolu s Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže. Napriek tomu, že rodina mala záujem dieťa prijať, malý Jožko bol vo veku šesť rokov vyexpedovaný na Maltu bez zisťovania jeho názoru a bez toho, že by zodpovední rešpektovali jeho najlepší záujem.
Rovnako ako Karolínka, ktorá mala tri roky, keď profi rodina vyhodnotila, že dieťa je u nich už pridlho a vzájomné citové väzby sú prisilné, preto si chcela dieťa nechať navždy a podala žiadosť na súd. Zrejme tým zobudila spiace úradníčky, ktoré si uvedomili, že dieťa celé tri roky nikomu neponúkli. Tak hor sa na medzinárodné osvojenie. A to napriek tomu, že Karolínka žila v tejto profi rodine so svojimi dvoma súrodencami, ktorí ju milovali. Nikto však ich vzťah nerešpektoval. Až po zverejnení príbehu Centrum pre medzinárodnoprávnu ochranu priznalo farbu a psychologička prišla na posledné pojednávanie s tým, že dieťa nemôže byť osvojené, pretože má súrodenecké väzby. Sudkyňa aj žiadatelia z Malty zostali šokovaní. Dievčatko teda nikam neletelo, ale natruc profesionálnej rodine Karolínku zverili jej slobodnému strýkovi, pričom tri roky o ňom nebola v materiáloch ani zmienka a nikto mu Karolínku nenúkal. No potom mu ju z čistej pomsty nanútili.
Ďalšie a ďalšie profesionálne rodiny a deti, o ktoré sa starajú, trpia tým, že sa v tomto systéme cítia ako vazali. Záujem dieťaťa je na poslednom mieste. Mnohí z nich preto, že sú rukojemníkmi situácie, mnohokrát mlčia, no najradšej by kričali. Napríklad keď ich rodiny detský domov preťažuje, keď im pridelia ťažké konštelácie detí, naviac ďalšie dieťa s postihnutím. Keď priamo z terénu bez diagnostiky príde do rodiny dieťa so svrabom, všivavé, nevyšetrené pediatrom ani žiadnym iným odborníkom.
Prečítam vám list, ktorý bude zverejnený v najbližšom čísle časopisu Nebyť sám, je to časopis pre náhradných rodičov, ktorý vydáva Asociácia náhradných rodín. Píše ho bývalá profesionálna matka a s citom sumarizuje, čo sa v systéme práve v týchto chvíľach deje.
"Príjemný deň. Dočítala som posledné číslo časopisu Nebyť sám na jeden dúšok a zostalo mi potom akosi smutno. Nie zo všetkého, ale z jedného článku, ktorý sa ma aj tak bytostnejšie dotýka. Najprv som si myslela, že o tom napíšem len niekomu, aby som verejne nešla s kožou na trh a aby som sa tak nevyautovala, keď sa raz budem chcieť vrátiť do systému, ktorý idem teraz kritizovať. V nadväznosti toho, čo bolo v článku spomínané, ponúknuť náruč, čas i pohodlie. Ešte aj teraz silno uvažujem, či pri príspevku zverejniť svoje meno. Nateraz myslím, že radšej nie, nakoľko sa necítim úplne slobodne v tejto veci, no zároveň nedokážem mlčať, lebo mi ide o živé bytosti, o deti v detských domovoch, resp. v natrieskaných profi rodinách.
Smutno mi zostalo najmä preto, čo bolo v článku spomenuté o aktuálnom nefungovaní profesionálnych rodín. Že klesá počet profesionálnych rodín, že opäť ostávajú maličké deti v skupinách detských domovov, že podpora profi rodín je v skutočnosti ich masakrom. Už dlho sa borím s touto myšlienkou o devastácii profesionálnych rodín, hoc ja som momentálne mimo, keďže som na rodičovskej dovolenke. I tak ma nesmierne trápi to, keď mi volajú a píšu kolegyne aj bývalé kolegyne, aký nátlak sa na nich robí, len aby si vzali ďalšie a ďalšie dieťatko k sebe do profesionálnej rodiny, hoc doma už majú takmer malú škôlku, či už svojich detí, či už náhradkárskych detí, alebo aj, aj. Tiež ma bolí, keď sa mi hlásia potencionálne budúce kolegyne, ktoré by profi rodičovstvo veľmi chceli robiť a ktorým ja momentálne neviem o formálnej stránke profi rodičovstva takmer nič pekné povedať, hoci ešte nedávno, keď ma mnoho iných profi mamín oslovilo, som mohla o profesionálnom rodičovstve hovoriť ako o najkrajšom povolaní na svete, aké len existuje. O tom, aké je to silné, náročné, ale i nádherné povolanie zároveň. O tom, ako sa v profi rodičovstve denne stretáš s Bohom, s jeho požehnaním a priazňou v každom deculku, ktoré dostaneš len preto, aby si ho na chvíľu miloval. O tom, ako veľmi môže byť obohacujúca služba, čas i pohodlie, ak ich dáš s plným nasadením, plným priehrštím tým, ktorí ho najviac potrebujú. O tom, ako veľa dostávaš, keď môžeš dávať.
Ale teraz, teraz sa už len ťažko prederú tieto krásne a pravdivé slová, keď nad tým všetkým visí Damoklov meč formálnej stránky profesionálneho rodičovstva. Keď zrazu mám predstaviť realitu budúcim profi mamám, musím im povedať aj o tom, že v dnešnej dobe už nie je všetko tak, ako kedysi bolo. Vlastne niekedy mám pocit, že už nič nie je tak, ako to kedysi bolo. Presne pred viac ako desiatimi rokmi som písala do Nebyť sám s nadšením, s úžasom z toho, že som sa stala profi mamou jednému úžasnému rómskemu drobčekovi, že som pri tom stretla úplne pokrokovú, empatickú riaditeľku detského domova, ktorá mala tézu, že každé miminko potrebuje jedného človeka len pre seba, o to viac tieto opustené a bezbranné stvorenia, ktoré zažili odmietnutie už v bruchu matky a že práve ony potrebujú a majú dostať ten luxus mať jedného človeka len pre seba, mať jeho náruč len pre ich zranenú dušu. A ona to nielen hlásala, ale aj dodržovala a jednému profesionálnemu rodičovi vždy dávala len jedno profi dieťatko. Dokonca keď sme dostali dvojičky k nám do profi rodiny, tak zamestnala aj môjho manžela, aby sme sa mohli dvojičkám venovať obaja naplno.
Keď sa obzriem späť, tak vidím tých 11 rokov profesionálneho rodičovstva. Tak veľmi by som chcela napísať, že za tých 10 rokov sa toho toľko zmenilo k lepšiemu, ale nemôžem to napísať, lebo by som klamala. Klamala samu seba, klamala svoju rodinu, ktorá je do toho celého priamo vtiahnutá tiež, klamala potencionálne adeptky na nové profi mamy. Nemôžem a nechcem im klamať, preto im musím povedať o dnešnom trende v profi starostlivosti, o tom, že pre najvyšších je dôležitejšie to, či má váš rodinný dom hromozvod, než to, či sú vo vašom dome otvorené srdcia pre prijatie opustených. Že pre najvyšších je najdôležitejšie, aby vykazovali pozitívne finančné zisky a prezentovali veľa muziky za málo peňazí, čiže veľa detí v jednej rodine. Že pomocný podporný tím nie je vždy podporný, ale niekedy i odporný, keď na vás tlačí rovnako ako najvyšší namiesto toho, aby presadzoval vaše názory, resp. potreby detí. Samozrejme, chápem, že v tomto systéme ani nemôže inak.
Čo však nechápem, je práve ten nesystém, ktorý dokáže za pár rokov pochovať to, čo kedysi tak úžasne budoval, ktorý dokáže urobiť to, čo sa píše v článku o tom, že klesá počet profesionálnych rodín, že opäť zostávajú maličké deti v skupinách detských domovov, že podpora profi rodín je v skutočnosti ich masakrom.
A nechcem klamať ani sebe a svojej rodine. Tak rada by som i naďalej pokračovala v tom najkrajšom povolaní na svete. Tak rada by som opäť načerpávala tým, že môžem dávať. Tak rada by som ľúbila tých, ktorých nemá kto ľúbiť. Tak rada by som im dala to, čo denne dávam svojim piatim deťom, aj tým porodeným, aj náhradkárskym. Ale za akú cenu? Za cenu toho, že naša rodina sa zdevastuje vysilením, presilením, neodhadnutím vlastných limitov? Nie zvnútra, ale zvonku nanúteným preťažením, veľmi rýchlym vyhorením? Len preto, že namiesto jedného miminka nám bude ponúkaná súrodenecká skupina troch problémových chlapcov? Komu to čo prinesie, že v domácom prostredí sa nasilu vytvorí klasická domovácka skupina s ôsmimi deťmi? Je toto cieľom: použiť a vyhodiť? Profesionálne rodiny na jedno použitie? A kde budú nové, jednorazové profi rodiny? Kde ich systém nájde, keď počet profesionálnych rodín stále klesá? To už fakt nikomu nevadí, že maličké deti opäť ostávajú na skupinách v detských domovoch? Kto mi odpovie, prečo sa musí systém, ktorý tak pekne začal fungovať, rúcať?
Vlastne odpoveď asi poznám. O to je mi z celého smutnejšie, že sa život malých bezbranných detí zamieňa za ušetrenie financií zo štátneho, že sa zabúda, že za každým číslom v šanóne opustených sa skrýva jeden, vlastne nie jeden príbeh, jedna duša, jedna ľudská bytosť, ktorá nás potrebuje, ktorá potrebuje náruč len pre seba, aby sa mohla dostať z bolesti a krívd, ktoré sa na nej za tak krátky čas stihli napáchať."
Toľko bývalá a možno budúca profi mama. Preto by som chcela upriamiť pozornosť na problém nielen profi rodín celkovo, s tými rôznymi problémami, ktoré v článku vymenovala, a chcela by som zafokusovať hlavne na práva týchto opustených detí. Ak teda dopustíme, že ich systém zabudne v profesionálnej rodine dlhé roky, tak musíme dopustiť aj to, aby tá rodina mala šancu sa stať trvalým útočiskom tohto dieťaťa, aby neprišlo k tomu, že tvrdé zásahy systému hrozným spôsobom narušia vzťahy v rodinách, ale hlavne možno nenapraviteľným spôsobom poškodia dušu dieťaťa a celý jeho ďalší život.
Prosím vás teda v záujme opustených detí, ktoré potrebujú rodinu, aby ste podporili náš návrh zákona. Situácia sa aspoň nepatrne zlepší.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
