Videokanál klubu

Ďakujem, pán podpredseda, za korektný prístup a rovný meter ku koaličným a opozičným poslancom.
Pán poslanec Farkašovský, ďakujem veľmi pekne, že ste ako jediný z mnou oslovených koaličných poslancov zareagovali faktickou poznámkou. Už tak nie som celkom spokojný s tým, že ste v podstate nezareagovali na to, čo som hovoril, lebo ja som sa vás pýtal, že v čom je tá sloboda slova na Slovensku tak nadštandardná a čo by sme mali z nej ubrať. A vy ste mi argumentovali, že sme na 27. mieste v rebríčku slobody tlače. To teda znamená, že by sme mali urobiť nejaké opatrenia, aby sme klesli niekde nižšie? Alebo v čom je problém? Čo je zlé na tom, v čom je priveľa slobody?
A teda priznám sa, že celkom som nerozumel tej vašej poznámke o tom, že vo vyspelých krajinách robia investigatívu 40-roční a nie nejakí 20-roční holobriadkovia. To teraz ste hovorili, ja neviem, o Jánovi Kuciakovi, že nebol kompetentný robiť to, čo robil? Alebo, alebo v čom je problém?
Ja som takisto ako 22-ročný robil komentátora v celoštátnom denníku, čo asi nie je úplne štandardné v západných demokraciách. No ale, bohužiaľ, taká bola doba. A to, či je niekto kvalitný novinár, teraz nehovorím o sebe, teraz hovorím o Jánovi Kuciakovi, alebo nie je kvalitný novinár, sa nemeria tým, koľko má rokov. Meria sa to tým, čo píše, ako píše. Ak máte nejaké výhrady k jeho práci alebo k práci slovenských investigatívcov, tak pokojne ich prezentujte, ale nepoužívajte tu pochybné argumenty o ich veku.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážené kolegyne, kolegovia, pán minister, dovoľte, aby som sa aj ja vyjadril k nášmu pozmeňujúcemu návrhu, ktorým navrhujeme vypustiť trestný čin ohovárania z Trestného zákona. Rád by som teda upozornil na to, že pán poslanec Kresák ako spravodajca má možnosť kedykoľvek vystúpiť v rozprave a nemusí iba v záverečnom slove, aby sme prípadne mohli naňho aj reagovať, ak tak uzná za vhodné, a to isté aj pán minister. Nemusia čakať do záverečného slova, keď už možnosť reakcie nie je, takže to nie je celkom tak diskusia, dialóg.
No návrh na zrušenie, zrušenie trestného činu ohovárania má samozrejme tú všeobecnú rovinu, že či také niečo má byť trestným činom alebo nie, že je to zbytočné zahlcovanie polície, či sa to dá riešiť občianskoprávnou ochranou alebo je to potrebné kvalifikovať ako trestný čin. Ale má to aj konkrétnu rovinu. Tu a teraz na Slovensku je trestný čin ohovárania zneužívaný ako palica na šikanovanie novinárov, ktorí píšu kritické články o vládnej moci. V tom je podstata problému. Nie v tom, že koľko policajti musia vyšetrovať a koľko je reálne odsúdených páchateľov. Áno, aj o tom sa poďme baviť, ale aktuálne politický problém je politické zneužívanie tohto trestného činu. To, že tento trestný čin vyšetruje Národná kriminálna agentúra, ktorá má najťažšie zločiny vyšetrovať, a miesto toho vyšetruje novinárov, ktorí si dovolili napísať niečo kritické o politikoch.
Ja by som rád zareagoval aj na kolegov z vládnej koalície, ktorí sa vyjadrili vo faktických poznámkach k tomuto pozmeňujúcemu návrhu.
Pán poslanec Farkašovský tvrdil, že novinári majú nadštandardnú slobodu, až priveľké možnosti písať slobodne. Tak sa chcem spýtať, že čo je to tá nadštandardná sloboda a ako by sa mala obmedziť, aby nebola nadštandardná? Čo sú to tie priveľké možnosti, ktoré im asi treba zobrať, keď sú priveľké?
Pán poslanec Šuca hovoril o tom, že neexistujú dôkazy, a teda keď neexistujú dôkazy, tak to novinár, novinár nemohol napísať, alebo, resp. je trestne stíhaný iba za také nepravdivé, kde neexistujú dôkazy. Ale však aj v trestnom konaní, preboha, máte určité štádiá trestného konania a inú mieru dôkazov a istoty máte na začiatku, keď sa začne trestné stíhanie, keď je vznesené obvinenie neskôr, keď je potom podaná žaloba na súd, a keď súd rozhodne, tak samozrejme, že tie dôkazy musia byť úplne iné, ako sú na začiatku, keď je začaté trestné stíhanie. A novinári majú mať takú istú mieru istoty, také isté pevné dôkazy ako má súd. A keď nie, tak ich budeme, budeme trestne stíhať?
Súhlasím s tým, pán poslanec Šuca, že každý si musí byť vedomý svojej zodpovednosti za to, čo hovorí. Akurát my tu máme imunitu na to, čo povieme, na to, čo povieme na pôde parlamentu ako poslanci. Ale všeobecne, samozrejme, samozrejme, že to platí. Len ono to tak neplatí celkom na každého. Ja sa tu teraz priznám, že aj ja som podal trestné oznámenie pre trestný čin ohovárania na bývalého premiéra Vladimíra Mečiara, ktorý po smrti bývalého prezidenta Michala Kováča o ňom povedal, že v súvislosti s únosom zobral nejaké peniaze zo zahraničia. Keďže sa už nemohol občiansko-právnou žalobou pán Kováč brániť, tak som podal trestné oznámenie, ktoré bolo, samozrejme, odmietnuté na základe toho, že Mečiar povedal, že to bolo pôžička od Lea Danihelsa. A potom druhýkrát verejne zopakoval, nie že zobral peniaze a že to bola pôžička, ale že zobral bývalý prezident Kováč úplatok. Explicitne obvinil prezidenta Kováča z korupcie, z toho, že zobral úplatok, a opäť som dal trestné oznámenie. A opäť bolo odmietnuté, ani nezačalo trestné stíhanie.
S Mečiarom, ak by náhodou bol trestne stíhaný a odsúdený za toto, za ohováranie, tak by to bolo ako s Al Caponem, ktorý keď nebol odsúdený za iný, tak by bol odsúdený za krátenie daní, ale v tomto prípade voči Mečiarovi ani trestné stíhanie nezačalo. Ale za to Lukáš Milan už bol neprávoplatne, ale odsúdený. Trestne stíhané boli novinárky Zuzana Petková, Xénia Makarová, Jana Teleki dokonca za básničku. A teraz sa tu nemusíme baviť, teraz sa obraciam na pána poslanca Kresáka, iba na to, že či naozaj budú odsúdené, či naozaj pôjde niekto z nich na osem rokov do basy. Však už to samotné, že som trestne stíhaný, je šikana, je znepríjemňovanie života novinárov, je palica, ktorú politici používajú na novinárov. Palica, ktorou chcú dosiahnuť, aby boli opatrnejší, opatrnejší v tom, keď píšu o korupčných kauzách, aby si toľko nedovoľovali, lebo veď čo keď príde trestné stíhanie.
Čiže áno, môžme sa baviť, či ten trestný čin iba zmierniť, tú trestnú sadzbu, ale systémovým a dôsledným riešením a riešením zodpovedajúcim súčasnej situácii by bolo tento trestný čin úplne vypustiť z nášho Trestného zákona. A ešte som myslel, že sa vyjadrím aj teda k vystúpeniam pánov poslancov Glváča a Kaliňáka, ale teda v ich vystúpeniach zazneli v podstate, v prípade pána Glváča len osobné útoky. A myslím si, že na oboch platí to povestné, "trafená hus zagágala".
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Ďakujem a rád by som pani poslankyni Milanovej sa poďakoval za osobný príbeh jej osobne, ale aj jej manžela, samozrejme. Ako bolo povedané, najlepším spôsobom demonštruje, aký nezmyselný je tento trestný čin ohovárania v našom Trestnom poriadku a ako nešťastne sa možno niektoré súdy stavajú ku konkrétnym osobám, ku konkrétnym príbehom a tým teda rozhodne nezvyšujú dôveryhodnosť občanov k ich objektívnosti a nepredpojatosti. Takže verím, že aj na základe toho, čo bolo povedané, nájdeme väčšinu v parlamente, aby sme sa tohto prežitku v našej legislatíve zbavili. Ďakujem.

Ďakujem. Samozrejme so všetkým, čo bolo povedané, súhlasím a dokladám k tomu len to, že nebezpečnosť toho, že máme zavedený takýto trestný čin v našom Trestnom zákone, spočíva najmä v tom, že táto skutočnosť je využívaná nositeľmi moci. Pretože my na Slovensku nemáme súdy, ktoré by ochraňovali slabšieho, tak ako to má byť. My máme na Slovensku súdy, ktoré pracujú pre vládnu moc. Vidíme to dennodenne. A teda o to viac potrebujeme dosiahnuť to, aby takýto trestný čin nebol nástrojom na vyrovnávanie si účtov vládnej moci s tými, ktorí si dovolia ju akokoľvek kritizovať. Tým nehovoríme ani slovo o tom, že by sa, sa v občiansko-právnom konaní nemal mať možnosť niekto domáhať nápravy zjavného klamstva. Avšak toto sa deje zase len tak, ako na Slovensku je bežné, že predstavitelia vládnej moci a najmä predstavitelia súdov, ktorí ovládajú súdnu moc, tento spôsob vyjednávania si nápravy zneužívajú. Čiže pre krajinu, ktorá je v stave, v akom je Slovensko, je mať takýto trestný čin nanajvýš neprimerané. Preto vás prosím, tých, ktorým záleží na tom, aby Slovensko bolo slušnou krajinou, aby podporili tento náš návrh. Ďakujem.

Ďakujem pani poslankyni Zimenovej, ktorá bola nielen jednou, alebo je jednou zo spolupredkladateliek tohto pozmeňujúceho návrhu, ale bola aj medzi iniciátormi hromadnej pripomienky, v ktorej sme žiadali to isté a v ktorej som to pripomínal. A ako som povedal aj vo svojom vystúpení, no treba asi rozlišovať samotný Istanbulský dohovor a diskusiu o jeho ratifikácii alebo neratifikácii, a potom jeho obsah.
A tie veci, ktoré sú v ňom obsiahnuté, ktoré sú užitočné alebo mohli by byť užitočné z hľadiska zefektívnenia boja proti násiliu páchanému na ženách, a teda aj podľa analýzy samotného ministerstva spravodlivosti vo vzťahu k tomuto ustanoveniu nie je úplný súlad slovenskej legislatívy s ustanoveniami dohovoru a je veľmi pravdepodobné, že pokiaľ by ministerstvo spravodlivosti v minuloročnej analýze konštatovalo, tento článok je už premietnutý do slovenskej legislatívy, nie je tam žiadny problém, že v takom prípade by takto formulovaný návrh sa v našej hromadnej pripomienke a teraz v tom pozmeňujúcom návrhu asi ani neobjavil, lebo ten problém nezdôveryhodňovania obetí, ten je širší. Samozrejme, na to treba hľadať nejaké riešenia, ale špecificky takto naformulované, to priamo vyplýva z toho, čo napísalo a čo tvrdilo ministerstvo spravodlivosti minulý rok.
Ďakujem.

Vážený pán minister, vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené kolegyne, kolegovia, trochu by som zmiernil tón z tých predchádzajúcich minút a chcem povedať, že tento návrh zákona podporujem, že nemám k nemu vecné výhrady z hľadiska obsahu. A to teda bez ohľadu na to, či prejdú naše pozmeňujúce návrhy, ten, ktorý pred chvíľou predniesol kolega Jozef Rajtár a ktorý sa týka zrušenia trestného činu ohovárania, alebo tie, ktoré o chvíľu prednesiem ja. To, čo v tom zákone teraz je, je v poriadku a myslím si, že je to možné podporiť aj tak, ako to je. A nielen obsah chcem oceniť, ale teda na rozdiel od predchádzajúceho návrhu zákona, teda zákona o súdoch, novely zákona o súdoch, kde som kritizoval okrem obsahu aj proces, teda to, že nebolo medzirezortné pripomienkové konanie, tak tu, naopak, chcem oceniť aj korektný prístup ministerstva v rámci medzirezortného pripomienkového konania, kde som bol súčasťou iniciátorov hromadnej pripomienky.
A uplatnili sme si vo viacerých bodoch hromadnú pripomienku, mali sme veľmi korektné rozporové konanie, dokonca za účasti aj pani ministerky Žitňanskej vtedy, a kde teda niektoré z našich návrhov boli akceptované a boli zapracované do tohto návrhu zákona, či už je to ustanovenie o vypustení účinnej ľútosti pri daňových trestných činoch, pokiaľ boli spáchané organizovanou skupinou alebo zločineckou skupinou, alebo predĺženie lehoty alebo úpravu lehoty, premlčacej lehoty a pri nezákonných sterilizáciách, čo bolo jedno z odporúčaní, ktoré vyplynulo z Istanbulského dohovoru, a kde slovenská legislatíva doteraz ešte nebola plne v súlade s týmto dohovorom. Potom boli ďalšie veci, kde sme si to vysvetlili, že problémy, ktoré sme my vnímali, už sú riešené iným spôsobom, povedzme v inom zákone, alebo ich nie je teraz možné riešiť a budú riešené neskôr, že ministerstvo si uvedomuje, že je tam problém, napríklad pri prideľovaní advokátov ex offo, a má v úmysle to riešiť, ale nie je to možné riešiť iba na základe vyhovenia našej pripomienky a je k tomu potrebná širšia diskusia, čo sme akceptovali.
Napriek tomu ostali z tej pomerne rozsiahlej hromadnej pripomienky tri návrhy, v ktorých sa náš názor líšil od názoru ministerstva a ktoré sa teraz premietajú do pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu, ktorý o chvíľu predložím. Jeden z tých bodov, tretí bod, sa týka predĺženia lehoty na podávanie sťažnosti proti uzneseniam orgánov činných v trestnom konaní. Tam na základe našej hromadnej pripomienky došlo k úprave. Teda v návrhu novely sa predpokladá, že súčasná lehota, ktorá je tri kalendárne dni na podanie sťažnosti proti rozhodnutiu orgánu činného v trestnom konaní, sa má predĺžiť na tri pracovné dni, čo je krok dobrým smerom, nepochybne. My sme v pripomienkovom konaní navrhovali, aby išlo o predĺženie na osem kalendárnych dní. Dôvodová správa odôvodňuje predlženie lehoty na podanie sťažnosti tým, že niektoré oprávnené subjekty, ktoré pre podanie sťažnosti potrebujú vyhľadať kvalifikovanú právnu pomoc, najmä obvinený, poškodený či oznamovateľ, čo im môže komplikovať práve skutočnosť, ak by uvedené nastalo počas víkendu, navrhovanou právnou úpravou sa teda možný nedostatok eliminuje, čo v konečnom dôsledku môže prispieť aj ku kvalitnejšiemu vypracovaniu sťažnosti.
No, toto je jeden možný pohľad, že človek, a teraz, či už je obvinený alebo je poškodený alebo je oznamovateľ, dostane uznesenie vyšetrovateľa a má na sťažnosť tri dni. Nepochybujem, vôbec nepochybujem, že keď advokát alebo advokátska kancelária dostane uznesenie, tak trojdňová lehota pre ňu nie je problém a teda ak z toho vypadne víkend, že to budú tri pracovné dni a nie tri kalendárne dni, tak problém, ktorý vznikal vo vzťahu, ja neviem, k človeku, ktorý si v piatok večer preberie na pošte zásielku a musí do pondelka večera podať sťažnosť a nemá povedzme v tej chvíli právne zastúpenie, tak ten problém sa čiastočne vyrieši, lebo tá lehota sa potom posúva až na stredu večer. Ale sú ľudia, ktorí sú, povedzme, v pozícii oznamovateľov alebo môžu byť v pozícii poškodených, či obvinených dokonca, ktorí nemajú právne zastúpenie a trebárs sami obhajujú svoje práva ako poškodení, alebo sú sami oznamovateľmi, alebo iba s niekým konzultovali a nemajú štandardného advokáta, a pre tých toto predĺženie lehoty zasa až tak veľa neznamená. Neznamená to napríklad aj preto, že pokiaľ je to uznesenie doručené v pondelok alebo utorok, tak vlastne nedochádza k posunu tej lehoty a pre takýchto ľudí paradoxne, naopak, môže byť víkend ten čas, keď si môžu nájsť dostatok priestoru na to, aby napríklad spracovali kvalifikovanú sťažnosť, lebo teda ľudia, ktorí pracujú, tak môžu mať problém niekedy napríklad v pracovných dňoch si nájsť dostatok času. Preto navrhujeme predĺžiť tú lehotu na osem kalendárnych dní. Teda nepredlžovať to tak, ako to vládny návrh navrhuje z troch kalendárnych na tri pracovné, ale na osem kalendárnych.
Uznávam, že toto je možno téma na dlhšiu diskusiu a verím, že aj keď ten návrh nebude dnes schválený, tak ešte sa k nemu niekedy parlament vráti. A nespochybňujem, že je zase legitímny záujem na tom, aby sa nenaťahovalo trestné konanie, a aj to treba brať do úvahy, ale teda keď dám na jednu stranu váh oprávnené záujmy osôb zúčastnených na trestnom konaní a na druhej strane rýchlosť konania, tak nemyslím si, že či to bude trojdňová alebo päťdňová alebo osemdňová lehota, že to je ten rozhodujúci moment, ktorý spôsobuje také neuveriteľné prieťahy v trestnom konaní, akých sme niekedy svedkami.
Ďalšie dva návrhy alebo ďalšie dva body pozmeňujúceho návrhu, ktoré opäť sú premietnuté z bodov hromadnej pripomienky, súvisia viac alebo menej s témou domáceho násilia. Prvým bodom pozmeňujúceho návrhu žiadame, aby orgány činné v trestnom konaní alebo súdy mali vždy povinnosť informovať o tom, že obvinený bol prepustený z väzby alebo ušiel, poškodených, v prípadoch vymedzených trestných činoch, ktoré sa týkajú ublíženia na zdraví, týrania blízkej osoby a zverenej osoby, nebezpečného vyhrážania, nebezpečného prenasledovania. A to bezodkladne po tom, ako sa to stane. Súčasná právna úprava pochopiteľne umožňuje informovať v takýchto situáciách poškodených, ale umožňuje to v zásade v dvoch prípadoch. V prípade, že o to poškodený sám požiada, v prípade, že orgán činný v trestnom konaní alebo súd sám usúdi, že v dôsledku prepustenia na slobodu obvineného alebo v dôsledku jeho úteku hrozí poškodenému nejaké nebezpečenstvo. Samozrejme, právo praje bdelým, čiže ľudia by mali uplatňovať svoje práva, ale táto zásada sa má uplatňovať predovšetkým v súkromnom práve. Trestné právo by malo chrániť špeciálne, špeciálne poškodených, takže v tých situáciách, kde naozaj hrozí nebezpečenstvo, a ja, tento návrh tam sme zapracovali na základe podnetu z praxe, na základe podnetu advokáta, ktorý pracuje so ženami, na ktorých je páchané násilie, a ktorý mal takéto prípady alebo vie o takýchto prípadoch, že žena, ktorej násilný manžel bol zavretý a bol prepustený, a sa o tom nedozvedela od súdu, ale došlo až k reálnemu ohrozeniu, lebo nie každý poškodený musí vedieť alebo musí využiť tú možnosť, že požiada o to, aby bol informovaný, ak je páchateľ alebo teda obvinený prepustený na slobodu. A nie vždy je naplnená aj tá podmienka, že súd alebo teda orgán činný v trestnom konaní, keď k tomu dôjde, informujú bezodkladne, teda hneď. Lebo zase keď taká informácia príde s týždňovým oneskorením, tak už môže byť v niektorých prípadoch neskoro. Takže nie je to zásadná revolúcia, iba pre niektoré trestné činy navrhujeme povinné informovanie o tom, že obvinený bol prepustený z väzby alebo ušiel.
Tretí návrh, ktorý je ako bod 2 v pozmeňujúcom návrhu, ktorý predložím spolu s kolegami, v podstate vyplýva z čl. 54 Dohovoru Rady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu, ktorý hovorí o tom, že zmluvné strany prijmú potrebné legislatívne a iné opatrenia na zabezpečenie toho, aby v občianskom alebo v trestnom konaní dôkazy týkajúce sa sexuálnej histórie a správania sa obete boli povolené iba vtedy, ak je to relevantné a potrebné. A toto opäť nevyšlo celkom iba z našich nejakých teoretických úvah, ale tento bod v podstate vyplynul z analýzy, ktorú minulý rok spracovalo ministerstvo spravodlivosti, kde porovnalo súlad slovenskej legislatívy s tzv. Istanbulským dohovorom a kde konštatovalo, že vo vzťahu k niektorým ustanoveniam Istanbulského dohovoru slovenská legislatíva buď nie je v súlade, alebo je iba v čiastočnom súlade. V komentári k tomuto ustanoveniu, ktoré som citoval, sa uvádza, že "v zmysle výkladovej správy k dohovoru sa v súdnom konaní využívajú informácie o sexuálnej histórii obete na diskreditáciu tvrdení obete, osobitne v prípadoch sexuálneho násilia a znásilnenia za účelom spochybnenia nedostatku súhlasu so sexuálnym aktom. Takýto prístup však môže viesť k situácii, keď by ochranu práva používali iba osoby, ktoré sú považované za morálne a rešpektované, čo však nie je prípustné. Výkladová správa k dohovoru uvádza ako príklady dôkazy o promiskuite obete, prostitúcii a podobne. Ustanovenia právnych predpisov Slovenskej republiky týkajúce sa prijateľnosti dôkazov v civilnom a trestnom konaní neobsahujú osobitné podmienky pre kategóriu dôkazov týkajúcich sa sexuálnej histórie obete. Dôkazom síce napríklad v zmysle Trestného poriadku môže byť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci, avšak domnievame sa, že pre naplnenie požiadavky dohovoru by bolo potrebné i negatívne vymedzenie, a síce, že takéto dôkazy podliehajú povoleniu a podmienke relevantnosti a nevyhnutnosti." Koniec citátu z analýzy ministerstva spravodlivosti, z analýzy, ktorú ministerstvo spracovalo minulý rok. A ja to teraz nejdem otvárať, debatu o tom, či ratifikovať alebo neratifikovať Istanbulský dohovor. Vláda sa, žiaľ, rozhodla, že nepredloží parlamentu návrh na jeho ratifikáciu, ale aj vtedajší premiér Fico povedal, že ak sú v Istanbulskom dohovore ustanovenia, ktoré pomôžu zefektívniť boj proti domácemu násiliu, tak dajme ich do našej legislatívy aj bez toho, aby sme ten Istanbulský dohovor ratifikovali. Toto je jedno z takých ustanovení, kde je možné odstrániť ten čiastočný nesúlad, na ktorý nás upozorňuje aj ministerstvo spravodlivosti vo svojej minuloročnej analýze. A naozaj je to vážny problém najmä vo vzťahu k obetiam domáceho násilia, že dochádza k nezdôveryhodňovaniu obetí domáceho násilia alebo sexuálneho násilia, či už teda s poukazom na sexuálne správanie, to je ten známy prípad, že teda však nemohla byť znásilnená, lebo je to predsa prostitútka, ako možno znásilniť prostitútku, čo, čo, bohužiaľ, aj v časti verejnosti, ale keby len verejnosti, toto prežíva, čo je, samozrejme, že neprípustné takýmto spôsobom nazerať na trestný čin. Ale stáva sa aj to, že obete domáceho násilia sú nezdôveryhodňované, napr. prostredníctvom znaleckých posudkov, kde sa neposudzuje ich konanie vo vzťahu k páchanému násiliu, a teda k tomu, čo je podstatou trestného činu, ale sa spochybňuje ich dôveryhodnosť ako taká a dochádza potom k názoru, že nebol spáchaný trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby z dôvodu, že obeť nie je dostatočne dôveryhodná, čo je neprípustné a čo teda navrhujeme teda negatívne vymedziť v súlade s odporúčaním ministerstva spravodlivosti, ktoré ale teda nebolo ministerstvom spravodlivosti v rámci medzirezortného konania akceptované. Myslím, že pán minister má návrh aj, lebo som ho predložil na výbore.
Takže len by som dokončil, a teda prečítam znenie pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Ondreja Dostála k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (tlač 865).
Prvý bod. V čl. II sa pred bod 1 vkladá nový bod 1, ktorý znie:
"1. Paragraf 46 sa dopĺňa ods. 10, ktorý znie:
"(10) Orgán činný v trestnom konaní alebo súd poskytne poškodenému aj bez žiadosti poškodeného, informácie podľa odseku 8 vždy, ak ide o trestné stíhanie pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 155 a 156, týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208, nebezpečného vyhrážania podľa § 360 a nebezpečného prenasledovania podľa § 360a Trestného zákona, a to bezodkladne po rozhodnutí podľa odseku 8 alebo úteku podľa odseku 8." ."
Nasledujúce body sa primerane prečíslujú. Tento bod nadobúda účinnosť 1. júla 2018, čo sa premietne do čl. V upravujúceho účinnosť.
Druhý bod pozmeňujúceho návrhu. V čl. II sa za bod 1 vkladá nový bod 2, ktorý znie:
"2. Paragraf 119 sa dopĺňa odsekom 5, ktorý znie:
"(5) Dôkazy týkajúce sa osoby poškodeného, jej charakterových vlastností, minulého sexuálneho a iného správania sú prípustné iba vtedy, ak sú relevantné a nevyhnutné pre objasnenie trestného činu.".".
Nasledujúce body sa primerane prečíslujú. Tento bod nadobúda účinnosť 1. júla 2018, čo sa premietne do čl. V upravujúceho účinnosť.
Tretí bod pozmeňujúceho návrhu. V čl. II bod 3 znie:
"3. V § 187 ods. 1 sa slovo "troch" nahrádza slovom "ôsmich".".
Odôvodnenie som prečítal a navrhujem, aby sa o bodoch 1 a 2 pozmeňujúceho a doplňujúceho návrhu hlasovalo spoločne a o bode 3 samostatne. Je to tam uvedené aj v návrhu.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem za slovo. Vyjadrím sa k tomu, že novinári musia robiť Jánošíkov. Opravím to, že skôr vyšetrovateľov a, bohužiaľ, práve preto, že orgány činné v trestnom konaní zlyhávajú, jednak sú zahltené vecami, ktoré sú nepodstatné, a druhák, polícia, bohužiaľ, nie je systematicky školená a pripravovaná na riešenie zložitých trestných činov.
Hranica trestu, áno, začnime sa rozprávať teda o hranici trestu, dúfam, že sme týmto otvorili, otvorili diskusiu a budem čakať, pán Šuca, alebo teda ktokoľvek ďalší, na protinávrhy.
Robo a Strapatý, no, vyšetrovanie tam bolo zrušené, to znamená, že polícia sa zhodla na tom, po rozsiahlom, rozsiahlom, veľmi dlhom vyšetrovaní, že jednoducho novinárky takýto trestný čin nespáchali. Nakoniec polícia toto vyriekla, takže keď od koalície počúvam, že treba, treba rešpektovať rozhodnutia polície, no tak polícia povedala, že v tomto prípade to žiadne ohováranie nebolo zo strany novinárok Trendu. Takže nech sa páči to rešpektovať.
Pán Glváč niečo povedal a následne teda odišiel zo sály, zrejme vedomý si toho, že v princípe klamal a zavádzal.

Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, chcem v rámci tejto rozpravy predniesť pozmeňujúci návrh k tomuto vládnemu návrhu zákona. Potom neskôr teda budem indikovať, kedy sa tak stane. A opäť v zmysle rokovacieho poriadku teda vlastnými slovami odôvodním teraz tento pozmeňujúci návrh.
Chceme vypustiť z Trestného zákona trestný čin ohovárania a pokladáme to za veľmi dôležité. Slovensko má v porovnaní s inými európskymi krajinami najprísnejšiu, zdôrazňujem, najprísnejšiu úpravu tohto u nás trestného činu a hrozí tam sadzba až 8 rokov, čo je na úrovni naozaj závažnej trestnej činnosti, čo sa s niečím, ako je ohováranie, jednoducho nedá v žiadnom prípade porovnávať. Medzinárodné organizácie vrátane OSN a Organizácia pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe nám odporúčajú takýto trestný čin zrušiť. Zdôrazňujem, lebo sa to často mýli, že občianska žaloba naďalej, ak tento návrh prejde, tak naďalej zostane a dve strany si môžu na civilnom súde, naďalej sa žalovať o náhradu škody a ďalšie náležitosti na súde súdnou cestou.
Praktické dôvody, aké vidíme na zrušenie tohto trestného činu, osobitne v týchto časoch, keď sa ukazuje ochrana špeciálne novinárov a investigatívnych novinárov ako veľmi dôležitá vec, neexistuje žiaden inštitút ani inštitúcia, ktorá by takéto niečo zabezpečovala. Sú jednoducho ponechaní sami na seba a vieme, že v prípade teda Jána Kuciaka bola zanedbaná ešte aj jeho fyzická ochrana, o ktorú žiadal. Takže slobodu slova a osobitne pri investigatívnych novinároch treba veľmi precízne chrániť a hlavne v prvom rade odbúravaním tých zbraní, ktoré sú nastavené proti takýmto novinárom a všeobecne, samozrejme, aj proti ľuďom, ktorí sa snažia ukázať aj nepríjemnú pravdu o svojom okolí, svojom meste a svojej krajine.
Poviem niekoľko prípadov, kedy sa tento trestný čin zneužíval proti novinárom. Novinárka Jana Teleki 16 rokov bola prenasledovaná, hlavne na základe tohto paragrafu, až musela teda zo Slovenska, dokonca pod obrovským tlakom, odísť. A bolo to dokonca za takú smiešnu vec, ako bola jedna básnička zverejnená. Jeden príklad.
Druhý príklad novinárky z Trendu. Za to, že zverejnili veci ohľadne kauzy, ktorú poznáme ako Robo a Strapatý, rozkrádanie dépeháčky na východe Slovenska. Včera som sa dozvedel a včera bolo Trendu oznámené, že po dlhých, dlhých mesiacoch vo februári tohto roka, čiže im to bolo oznámené s nejakým ešte aj veľkým oneskorením, že toto vyšetrovanie bolo zrušené. To znamená, mesiace a mesiace sa používalo na to, aby tieto novinárky odstrašovalo od písania o tomto závažnom prípade, a následne bolo vyšetrovanie aj tak zrušené.
No a najnovší, najnovší príklad je odsúdený novinár Lukáš Milan, ktorý písal o korupcii v zdravotníctve na východe Slovenska, ktorý dostal 18 mesiacov trest na základe tohto, tohto paragrafu. Čiže naozaj úplne konkrétne sa využíva a zneužíva takýto zvláštny paragraf na kriminalizovanie konkrétne novinárov, ktorí píšu o háklivých veciach. Zneužíva sa, samozrejme, aj v širšom meradle. Obeťou je nielen niekto, kto je vyšetrovaný neoprávnene, ale obeťou, dá sa povedať, je aj polícia. A sám poznám teda sťažnosti policajtov, ktorí sú nešťastní, doslova nešťastní z toho, že niekto si z nich urobí lacnú slúžku. Pri normálnej civilnej žalobe treba naozaj vyvinúť veľmi konkrétnu snahu, niekedy zložiť kauciu na súde, aby sa riešil spor dvoch strán, či niekto niekoho ohovára, na cti utŕha a tak ďalej. V tomto prípade tohto paragrafu sa veľmi jednoducho všetka ťarcha, všetko bremeno hodí na policajtov, dá sa trestné oznámenie, toto trestné oznámenie spomína nejaké mená, ale dá sa na tzv. všeobecný subjekt.
To znamená, ak novinári vyšetrujú, ak dokonca sa zhodnú na nejakom obvinení, tak tá ťarcha je na nich. Ten, kto podal trestné oznámenie, povie, pozrite sa, polícia, polícia obvinila, polícia začala trestné stíhanie, na nich je celá ťarcha, na nich je celá možno aj ťarcha z toho, že keď sa to následne ukáže, neskôr napríklad na súde ako neopodstatnené, že vyšetrovali, že obvinili.
Takýmto spôsobom sa naozaj nieže lacno, ale úplne zadarmo, úplne zadarmo využíva polícia na veci, ktoré by sa mali riešiť úplne, úplne iným spôsobom. Zahlcuje sa tým polícia. Policajti majú veľmi ťažkú pozíciu. Keď to odmietnu na začiatku, tak sú za zlých, že nevyšetrujú. Keď to vyšetrujú, sú za zlých, že niekomu škodia v mene niekoho druhého. Majú veľmi, stavia ich to naozaj do veľmi, veľmi ťažkej pozície, kedy sa musia rozhodovať, akým smerom sa vyberú na základe nie nejakých naozaj príliš objektívnych faktov, ale na základe toho, ako, v akom svetle bude takýto prípad posudzovaný často aj verejnosťou.
Takže odstránením tohto trestného činu alebo tohto skutku ako trestného činu sa aj veľké bremeno sníma z polície tak, aby policajti neboli v takejto pre nich veľmi trápnej pozícii a aby sa mohli venovať vyšetrovaniu naozajstných trestných činov, a vieme, že ich je veľmi veľa, ktoré sa vyšetrujú veľmi ťažko, dokazujú sa veľmi ťažko. Vieme, že policajti nie sú často pripravení na vyšetrovanie takých zložitých trestných činov a, bohužiaľ, potom ani teda nemajú ten čas na to, aby sa takýmto trestným činom, závažnej trestnej činnosti venovali. Namiesto toho sa musia vyviňovať z toho, prečo vyšetrujú, alebo prečo nevyšetrujú trestný čin ohovárania. Takže odbremení sa takýmto skutkom aj polícia.
Ešte sa vrátim k novinárskej, k novinárskej slobode. Klesli sme, myslím, že vo februári tohto roka, aj keď ten rebríček bol zverejnený neskôr, ale ešte pred vraždou teda Jána Kuciaka, klesli sme ako krajina v slobode tlače podľa reportérov bez hraníc zo 17. na 27. miesto. Slovensko malo celkom slušné umiestnenie aj v tomto, aj v ďalšom rebríčku a je obrovská škoda, že oňho prichádzame. A prichádzame oňho, bohužiaľ, aj vďaka takýmto zákonom, ktoré sú extrémne drakonické. Takáto drakonická úprava nemá v Európe obdobu a medzinárodné organizácie vrátane OSN, OBSE nám odporúčajú toto zrušiť. Bol by som veľmi rád, keby sa minimálne rozprúdila debata o tom, ako s takýmto, s takýmto bodom v Trestnom zákone naložiť. A keby som sa teda nestretol s ľahostajnosťou voči tomuto, pretože je to naozaj vec, ktorá sa môže obrátiť v budúcnosti proti každému, naozaj proti každému, a ja si myslím, že v princípe by tuto nemala byť. Takže žiadam o podporu tohto návrhu a teraz by som prečítal teda pozmeňujúci návrh, čiže poprosím o zastavenie času.
Pozmeňujúci návrh poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Jozefa Rajtára, Ondreja Dostála, Alojza Baránika a Natálie Blahovej k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony.
Po prvé. V článku I sa za bod 13 vkladá nový bod 14, ktorý znie: "14. Paragraf 373 sa vypúšťa."
Nasledujúce body sa primerane prečíslujú. Tento bod nadobúda účinnosť 1. júla 2018, čo sa premietne do článku V upravujúceho účinnosť.
Po druhé, teda odôvodnenie čítať nebudem, lebo v zmysle nového rokovacieho poriadku, myslím, že odôvodnenie sa už nečíta, takže po druhé. V článku II sa za bod 3 vkladá nový bod 4, ktorý znie: "4. V § 211 ods. 1 sa vypúšťajú slová «ohovárania podľa § 373»."
Nasledujúce body sa primerane prečíslujú. Tento bod nadobúda účinnosť 1. júla 2018, čo sa premietne do článku V upravujúceho účinnosť.
Ďakujem za pozornosť.

Vážený pán minister, vážené panie poslankyne, páni poslanci, máme na stole prvý návrh nového ministra spravodlivosti a je mi ľúto, že to musím povedať, ale myslím si, že to nie je dobrý začiatok, nie je to dobrý prvý krok, nie je to dobrý návrh a to prinajmenšom z troch hľadísk.
Po prvé, nie je to dobrý návrh z hľadiska jeho obsahu. Po druhé, nie je to dobrý návrh z hľadiska spôsobu jeho predloženia. A po tretie, nie je to dobrý návrh z hľadiska širšieho spoločenského kontextu, v ktorom sa tento návrh predkladá a v ktorom o ňom rokujeme.
Po prvé, obsah, obsah zákona, to je pochopiteľne podstatné. Myslím si, že tento návrh nie je dobrý z hľadiska svojho obsahu. Ako sa uvádza v dôvodovej správe, účelom predloženia návrhu zákona je vytvoriť zákonné predpoklady pre zabezpečenie ochrany bezpečnostných záujmov Slovenskej republiky a to tým, že sa zamedzí možnosť sprístupňovania súhlasov, ktoré zákonní sudcovia príslušných súdov vydávajú podľa § 63 zákona o elektronických komunikáciách, podľa zákona č. 166/2003 o ochrane súkromia pred neoprávneným použitím informačno-technických prostriedkov a príkazov vydávaných v trestnom konaní.
V čom je problém? Problém je v tom, že sa navrhuje utajiť celú kategóriu informácií. Paušálne všetko, nielen, živé prípady, nielen informácie, ktoré majú nejaký bezpečnostný význam, obsahujú nejaké utajované skutočnosti alebo osobné údaje alebo iné zákonom chránené skutočnosti, ale paušálne všetko. Táto novela rieši, ako už aj pán spravodajca povedal, iba túto jednu vec, je veľmi stručná, ale som presvedčený, že na tak široké paušálne obmedzenie neexistuje legitímny dôvod a znamenalo by to, zvlášť v dnešnej dobe, obmedzenie verejnej kontroly rozhodovania súdov, ale aj činnosti orgánov činných v trestnom konaní.
Zákon o súdoch v súčasnej úprave v § 82a upravuje zverejňovanie a sprístupňovanie súdnych rozhodnutí, prvé štyri odseky upravujú zverejňovanie a odsek 5, ktorý sa touto novelou má doplniť, upravuje sprístupňovanie. Ten odsek 5 znie, že súdy sprístupňujú verejnosti na základe žiadosti podľa osobitného zákona, odvolávka na infozákon, všetky súdne rozhodnutia, vrátane neprávoplatných rozhodnutí a rozhodnutí, ktoré nie sú rozhodnutiami vo veci samej.
Novelou sa navrhuje doplniť okrem súhlasu s poskytnutím údajov, ktoré sú predmetom telekomunikačného tajomstva podľa osobitného predpisu, súhlasu na použitie informačno-technických prostriedkov a príkazu podľa Trestného poriadku. Súdy, nasleduje druhá veta, súdy pri tom robia opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov. Dôvodová správa k návrhu zákona tvrdí, že podľa platnej právnej úpravy niet zákonnej možnosti nesprístupniť tieto rozhodnutia súdov. Nie je to však celkom tak. Takáto možnosť existuje, zákon o súdoch totiž v tom citovanom § 82a ods. 5 má aj, okrem tej prvej vety aj druhú vetu, ktorú som tu už tiež citoval, súdy pritom robia opatrenia na ochranu práv a právom chránených záujmov. Rovnako zákon o slobodnom prístupe k informáciám v § 11 ods. 1 písm. d), týka sa to ďalších obmedzení prístupu k informáciám, hovorí o tom, že povinná osoba obmedzí sprístupňovanie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činností súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní, okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti II. hlavy piateho oddielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon, a teraz, alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy. Preto si myslím, že na základe týchto dvoch ustanovení nie je pravda to, čo sa tvrdí v dôvodovej správe, že podľa platnej právnej úpravy niet zákonnej možnosti nesprístupniť tieto rozhodnutia súdov. Už dnes takáto možnosť, takáto zákonná možnosť existuje práve s ohľadom na tieto dve ustanovenia.
To, čo vláda navrhuje, nie je legislatívne zakotviť možnosť obmedzenia prístupu k týmto informáciám. Vláda navrhuje úplne zakázať možnosť prístupu k týmto informáciám, zo zákona úplne znemožniť prístup k týmto informáciám, úplne paušálne. A úplne zamedziť predsa nie je to isté ako umožniť obmedzenie. Ja nechcem spochybňovať, že existuje kategória informácií o činnosti a rozhodnutiach orgánov činných v trestnom konaní a súdov, ktorá nemá byť zverejňovaná a nemá ani podliehať sprístupňovaniu, možno, možno okrem dotknutých osôb. Môžme o tom, asi o tom budeme diskutovať, diskutovať v druhom čítaní. Ale všetky? Napríklad príkazy na prehliadku. Predsa nejde o to, že vopred niekto zverejní príkaz na prehliadku. Ale vôbec? Ani po ich uskutočnení? Ani po skončení konania? Aký je tam verejný záujem? Ak existuje dôvod obmedziť, tak obmedzme! Ale vylúčiť paušálne celú kategóriu informácií? Na to podľa môjho názoru nie je dôvod a nie v takejto podobe.
Ten druhý argument, ktorý sa týka procesu. Tento návrh zákona neprešiel medzirezortným pripomienkovým konaním, pretože, citujem, vzhľadom vyššie uvedené, na tú argumentáciu, predkladateľ má za to, že sú splnené podmienky na postup podľa § 27 ods. 1 zákona o tvorbe právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, nakoľko ide o mimoriadnu okolnosť, ktorá ohrozuje bezpečnosť. Zákon o tvorbe právnych predpisov predpisuje k návrhom zákonov medzirezortné pripomienkové konanie a naozaj v § 27 ods. 1 hovorí o tom, že ak nastanú mimoriadne okolnosti, najmä ohrozenie ľudských práv a základných slobôd alebo bezpečnosti, ak hrozia štátu značné hospodárske škody, v prípade vyhlásenia núdzového stavu alebo opatrení na riešenie mimoriadnej situácie, ustanovenia § 8 až 10, ktoré to upravujú, pripomienkové konanie sa pri procese tvorby právnych predpisov nemusia použiť.
Zároveň tu máme zákon o rokovacom poriadku Národnej rady, ktorý umožňuje skrátené legislatívne v § 89 ods. 1 za veľmi podobných okolností a dôvodov. Za mimoriadnych okolností, keď môže dôjsť k ohrozeniu základných ľudských práv a slobôd alebo bezpečnosti alebo ak hrozia štátu značné hospodárske škody, Národná rada sa môže na návrh vlády uzniesť na skrátenom legislatívnom konaní o návrhu zákona. Naozaj je ohrozená bezpečnosť? A je ohrozená nejakým špecifickým spôsobom ktorý nás nabáda vyhnúť sa verejnej diskusii v medzirezortnom pripomienkovom konaní s ostatnými orgánmi štátu a aj s verejnosťou? Ale zároveň umožňuje normálne prerokovať tento návrh zákona a v parlamente v štandardných troch čítaniach bez skracovania lehôt. Zvláštne trochu. Aby bolo jasné, ja teraz nenabádam na to, aby vláda schválila návrh na skrátené legislatívne konanie, aby sme my o tom rokovali, rokovali spôsobom, že poobede budú výbory a v utorok ten zákon schválime v druhom a treťom čítaní. Nemyslím si, že na to bol dôvod. Ale keď sú ohrozené bezpečnostné záujmy štátu, tak ako to, že nebolo medzirezortné pripomienkové konanie? Ja, naopak, oceňujem, že my tu máme možnosť diskutovať v prvom čítaní, budeme mať čas diskutovať o tom návrhu a budeme štandardným spôsobom o tom rokovať do 30 dní vo výbore, ale my sme tu v parlamente nezjedli všetku múdrosť sveta, a to medzirezortné pripomienkové konanie predsa nie je ustanovené len tak, že aby sa nepovedalo, je práve na to, aby sa diskutovalo s dotknutými štátnymi orgánmi, inštitúciami, organizáciami a jednotlivcami, ktorí k tej veci majú čo povedať, a mimo parlamentu je kopa ľudí ktorí k tejto téme majú čo povedať.
Po tretie. Myslím si, že tento návrh nie je dobrý aj vzhľadom na kontext situácie, v ktorej sa predkladá. Čo bol ten konkrétny podnet, prečo teraz? Prečo pred dvoma rokmi nie? Prečo nie pred piatimi rokmi? Prečo, prečo v tejto chvíli? Zneužívajú kriminálnici, organizovaný zločin, mafia zákon o slobodnom prístupe k informáciám a toto ustanovenie zákona o súdoch? Dostali sa cez zákon o slobodnom prístupe k informáciám, k nejakým informáciám, ktoré im umožňujú vyhýbať sa trestnému stíhaniu alebo ho dokonca mariť? To by bolo také dosť zvláštne.
V posledných týždňoch sme zahlcovaní skôr informáciami, že zločinci a mafia sa vyhýbajú trestnému stíhaniu nie cez infozákon, ale cez politické konexie a cez korupciu, cez činnosť orgánov činných v trestnom konaní, alebo skôr ich nečinnosť, cez chyby súdov, nie cez to, že by si dávali nejaké žiadosti o prístupe, žiadosti o informácie, ktoré potom, ktoré potom zneužijú. Takže ešte raz sa pýtam a dúfam teraz, že dostanem odpoveď, čo bol ten priamy podnet k predloženiu tohto zákona, či ho zneužívali zločinci a mafiáni, alebo to, že sa ho snažili vo svojej práci využívať, využívať novinári, že sa novinári pýtali na veci, ktoré si týkajú rozhodovacej činnosti súdov, činnosti, ktorá súvisí s pôsobením organizovaného zločinu.
Je to veľmi nešťastné, necelé tri mesiace po vražde investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej, po vražde, ktorá nepochybne aj podľa slov generálneho prokurátora súvisí s jeho novinárskou prácou, prichádza vláda s návrhom zákona, ktorý okrem iného sťaží prácu aj takým investigatívnym novinárom, ako bol Ján Kuciak, ktorá obmedzí prístup k informáciám a sťaží verejnú kontrolu prokuratúry, polície, súdov.
Tak si to teraz zbilancujme! Máme na stole návrh zákona, ktorý je, po prvé, obsahovo zlý, lebo nevyvážene obmedzuje prístup k informáciám, paušálne a nad mieru, ktorá je nevyhnutná z hľadiska legitímneho verejného záujmu. Po druhé, je predkladaný procesne sporným spôsobom, lebo obišiel verejnú diskusiu v pripomienkovom konaní. A po tretie, vyvolávajúci vážne pochybnosti o dôvodoch a okolnostiach jeho predloženia vzhľadom na to, že v čase, keď by sme mali hľadať spôsoby ako chrániť novinárov a vytvárať im čo najlepšie podmienky pre činnosť spočívajúcu v kontrole verejnej moci a zároveň sprísňovať inštitucionálnu kontrolu orgánov činných v trestnom konaní a súdov v záujme zlepšenia ich činnosti a odstránenia tých nedostatkov, ktoré vedú k nedôvere verejnosti najmä v činnosť polície, prichádza vláda s návrhom, ktorého dôsledky môžu byť zrejme úplne opačné. Preto si myslím, že v takejto podobe predložený návrh podporiť nemožno.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem pekne. Simi, ďakujem za vystúpenie. A ja by som ťa len čiastočne doplnila a možno ešte jednou otázkou. Ale ešte predtým, ak dovolíš, tak by som rada poznamenala, že z môjho pohľadu jednak rezidenčný program považujem za veľmi správny. Myslím si, že treba ho podporiť, to si myslím, že si myslíš aj ty, a, samozrejme, a ale zároveň považujem za správne, ak teda nie sú dodržané nejaké pravidlá a štát, tá konkrétna lekárka, lekár stál už nejaké peniaze, tak považujem za správne aj nejaký druh sankcií.
A teraz tvoj argument bol, že v Čechách sankcie nie sú. Ja si ale myslím, že nie je cesta teraz nechať štátny rozpočet míňať koľkokoľvek a bez akýchkoľvek postihov, ak nie sú dodržané dohody, lebo v Čechách to tak robia. A možno by mohlo byť riešením to, čo napríklad navrhujeme my v zdravotníckej reforme, že ako pri štúdiu, že keď niekto študuje na Slovensku a odíde do inej krajiny, tak potom z jeho budúcich daní každý jeden musí zaplatiť to štúdium. To znamená, ak zostane na Slovensku, tak z daní mu bude odrátaná tá cena toho študijného odboru, ak by išiel do Čiech, tak musí zo svojho zárobku posielať naspäť na Slovensko peniaze. Toto len ako jedno z riešení a možno by sa to dalo aj v tejto situácii použiť. Považujem to za správne, lebo keď niekto tvorí hodnoty tu, tak, samozrejme, aj to vzdelanie aj iné veci mu môžu byť umožnené.
To, čo som chcela doplniť, je otázka, aj Simona na to narážala, čo sa týka matiek a rezidenčného programu, viem, že tam bol aj problém, ako by, či si matka môže dovoliť v podstate byť na materskej napríklad s jedným, s dvoma deťmi, aby sa nestalo to, že keď nedodrží tých päť rokov, siedmich, aby potom neplatila 5-tisíc za každý rok. Videla som ale v zákone, že niečo také tam je, že je vyškrtnutá tá materská... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)