Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, prerokúvame prvú výročnú správu o činnosti komisára pre deti. OSN nás dlhé roky vyzývala, aby sme založili Úrad komisára pre deti, lebo sme sa k tomu zaviazali, a preto, aby ochrana práv detí bola strážená touto špecializovanou inštitúciou. Že úrad napokon predsa len vznikol, by sa mohlo zvonku javiť ako úspech, keby. Úrad síce založený bol, no, bohužiaľ, nevznikol, aby...
Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, prerokúvame prvú výročnú správu o činnosti komisára pre deti. OSN nás dlhé roky vyzývala, aby sme založili Úrad komisára pre deti, lebo sme sa k tomu zaviazali, a preto, aby ochrana práv detí bola strážená touto špecializovanou inštitúciou. Že úrad napokon predsa len vznikol, by sa mohlo zvonku javiť ako úspech, keby. Úrad síce založený bol, no, bohužiaľ, nevznikol, aby chránil deti, ale za účelom uschovania vyslúžilých politikov SMER-u. Správa, ktorá nám bola predložená, toto v plnej miere potvrdzuje. Už minulý rok Výbor OSN pre práva dieťaťa spochybnil nezávislosť Viery Tomanovej v Úrade komisára pre deti, a to v správe nezávislého monitoringu, citujem: "Ľutujeme, že kritérium politickej nezávislosti, ktoré je zakotvené v zákone o detskom komisárovi, nebolo dodržané pri voľbe prvého komisára dňa 2. decembra 2015." Píše sa v správe výboru. Výbor OSN vyjadril znepokojenie nad novozvolenou komisárkou aj preto, že má podozrenie, že práva detí v detskom domove PETO sú porušované. Tento detský domov sídli na rovnakej adrese, kde má trvalý pobyt Viera Tomanová. Zároveň sa v správe uvádza, že vláda nedbá na to, aby boli nezávislé organizácie skutočne nezávislé ako v prípade bývalej poslankyne SMER-u pani Tomanovej.
Výbor OSN vo svojej správe odporúča, po prvé, zaistiť nezávislosť inštitúcií komisára pre deti, jeho voľbu, financovanie, mandát a imunitu, aby bola v súlade s Parížskymi dohodami. Zaistiť dlhodobé financovanie inštitúcií komisára pre deti a zabezpečiť systém kontroly úradu. Po tretie, vyšetriť pochybnosti okolo súčasného detského komisára a v budúcnosti zabezpečiť politicky nezávislú voľbu. Žiaden z týchto apelov výboru OSN nebol akceptovaný, ale ako je u nás doma už zvykom, z medzinárodných blamáží si ťažkú hlavu nerobíme.
Úprimne poviem, že zo začiatku sme pre dobro vecí dúfali, že novopečená komisárka nebude robiť nič, pretože kto nič nerobí, nič nepokazí. Pri pani Tomanovej a jej pestrej histórii je naozaj čoho sa obávať. Spomeňme si napr. na nechválne známu kauzu Privilégium, kde ministerkinej protežantke súd vymeral dva roky podmienečne za to, že v spolupráci s ministerkou Tomanovou naliala do zariadenia jeden a pol milióna korún z dotácií, a to napriek tomu, že zariadenie dlžilo len na sociálnom poistení neuveriteľných 17 miliónov. Alebo zaspomínajme, ako si ministerka Tomanová urobila z eurofondov Klondike, keď si na základe príkazných zmlúv chcela vyplácať aj so svojou tajomníčkou tajomné konzultácie, kde pani Tomanovej taxa bola 37 eur za hodinu. Absurdné je, že obe expertky vykazovali ako činnosť aj to, že sa stretli na pár hodín jedna s druhou. Pani Tomanová si k svojmu ministerskému platu takto chcela prilepšiť o 60-tisíc eur a jej štátna tajomníčka o 77-tisíc eur. To bol len krátky exkurz do histórie pre vysvetlenie toho, prečo práve v tomto prípade je na mieste dúfať, že komisárka nebude robiť nič.
Vráťme sa však ku správe. Komisárka zaznamenala 328 podnetov, ktoré boli v jej pôsobnosti. V kapitole 3 nazvanej Právo dieťaťa na vyjadrenie a rešpektovanie jeho názoru sa dozvedáme o právnych úpravách a medzinárodných dohovoroch, ktoré zaručujú právo dieťaťa na vyjadrenie. Ani slovo o tom, akým spôsobom úrad komisára problematiku uchopil, ani slovo o tom, ako skúmal to, či sú tieto práva dieťaťa naplnené. A to napriek tomu, že nedávna správa verejnej ochrankyne práv pani Dubovcovej poukazuje na obrovský problém v tejto oblasti.
Kapitola 4 pojednáva o úprave práv a povinností rodičov k maloletému dieťaťu. Nevieme, že či na ilustráciu alebo ako výpočet všetkých prípadov komisárka uvádza štyri prípady, v ktorých sa angažovala, samozrejme svojím neopakovateľným spôsobom.
V prvom prípade označila matku, ktorá sa na úrad na obrátila o pomoc, za klamárku. Priamo v správe. Napriek tomu vstúpila do súdneho konania. Ako to skončí, sama netuší a v správe neuvádza.
V druhom prípade matka, ktorá žiadala komisárku o intervenciu, ignorovala rozhodnutie súdu a dieťa neodovzdávala otcovi, napriek tomu, že bola nariadená striedavá starostlivosť. Úrad komisára opätovne vstúpil do súdneho konania a výsledkom tohto ťaženia bolo, že predbežným opatrením bol zakázaný styk otca s dieťaťom, zo striedavej starostlivosti zákaz styku s rodičom. Upozorňujem, že k takémuto opatreniu sa súdy uchyľujú v krajnom prípade a zo svojej praxe poznám prípady, keď súd váhal so zákazom styku aj vtedy, keď prebiehalo trestné konanie o týraní a zneužívaní dieťaťa rodičom. Považujem teda intervenciu v záujme dieťaťa zo strany komisárky za extrémne spackanú. Dieťa sa s otcom nevidelo celý dlhý rok. Komisárka teda pripravila dieťa o jedného z rodičov.
V treťom prípade sa otec dvoch detí domáhal toho, aby bolo rešpektované súdne rozhodnutie. Deti boli súdom zverené do striedavej starostlivosti a komisárka evidentne smerovala k tomu, aby boli deti zverené matke, bez jediného náznaku o sprostredkovanie konfrontácie, mediácie, bez akejkoľvek snahy dospieť medzi rodičmi k zmieru.
Vo štvrtom prípade mal otec zverené jedno dieťa a druhé matka. Dieťa ušlo od matky k otcovi a rovnako ako v predchádzajúcich prípadoch sa úrad komisára inštaloval do pozície rozvodového právnika a vstúpil do konania. Nie aby vyriešil situáciu v prospech detí a ich vzťahu k obom rodičom, ale aby prehĺbil priepasť. Deti sú na tretí pokus zverené otcovi.
V záverečnom komentári správa v tejto časti hovorí o tom, že názor dieťaťa treba dôsledne presadzovať. Že názor dieťaťa treba dôsledne presadzovať? Neviem, či pani komisárka bola niekedy konfrontovaná s názorom vlastného dieťaťa, ale ja ako rodič troch detí, sociálna poradkyňa a bývalá učiteľka vám môžem rozhodne povedať, že ak sa riadite takouto mantrou, tak dôsledne presadzovať názor dieťaťa znamená, že mu treba dať zmrzlinu pred obedom, vrtuľník a hodinky s vodotryskom. Názor dieťaťa totiž treba vypočuť, rešpektovať, ale prijať zodpovednosť za konečné rozhodnutie, ktoré nemusí byť v súlade s prianím dieťaťa, ale sleduje jeho najlepší záujem, a ten dieťa niekedy naozaj nevie posúdiť.
Z neporozumenia problematiky, ktorú si komisárka predsavzala riešiť, vyplýva prehlbovanie ľudských tragédií. V tejto kapitole sme sa zoznámili s prípadmi a tým, ako ich v rámci svojich neschopností pobabrala ešte viac, než pôvodne boli. Porozvodová úprava práv a povinností k spoločným deťom je skutočne veľký problém našej spoločnosti. Rozvodovosť je vysoká a medzi rozvádzajúcimi sa je početná množina rodičov, ktorí vo veci zverenia detí nevedia dospieť ku konsenzu. Správa nás však oboznamuje so štyrmi zbabranými prípadmi namiesto toho, aby úrad komisára uchopil problém akýmkoľvek konštruktívnym spôsobom. Komisárka evidentne nezaznamenala ani zjavné prieťahy v súdnych konaniach, ani nedostatok súdnych znalcov, nezaznamenala ani absenciu, nedostupnosť či nekvalitu mediácie, fatálny problém rodičov-samoživiteľov s vymáhaním výživného, nepostrehla ani to, ako nekvalitne prebieha vyšetrovanie týrania a zneužívania detí. Ale nuž toto sú aktuálne problémy týkajúce sa detí v porozvodovej starostlivosti. Zo správy sa však nedozvieme nič. Nič o číslach, počtoch, o problémoch ani o smerovaní. Čo však už dnes vieme, je, že komisárka bude intenzívne a plošne vstupovať do súdnych konaní a vymáhať si od súdov realizovanie svojich pochybných a scestných predstáv. To však neplatí za hranicami našej krajiny. Tam na pojednávanie nechodí, napriek tomu, že odtiaľ sa na komisárku tiež obrátili rodičia, ktorým boli deti odňaté a žiadali intervenciu. Zo správy vyplýva, že ani jediný z uvedených prípadov nekonzultovala s Centrom pre medzinárodnoprávnu ochranu detí a mládeže, a to napriek tomu, že je to jediný slovenský orgán splnomocnený riešiť túto problematiku.
Kvôli lepšej predstave o tom, čo to znamená, keď sa úrad komisára rozhodne vstúpiť do konania, dávam k dobru farbistú historku z praxe. Počas pojednávania sudca vypočul obe strany, matku, otca, právnych zástupcov, kurátorku aj svedkov, doplnil dôkazy, a keďže sa na pojednávanie nanominoval aj komisariát pre deti, pred verdiktom sa sudca spýtal, či majú čo k veci dodať. Advokát komisárky sa postavil a dôrazne trval na tom, aby bolo dieťa zverené matke. Na to mu sudca odvetil, že dieťa matke zverené je a jeho zverenie nie je predmetom pojednávania, pretože sa tam zišli preto, aby určili styk dieťaťa s otcom, čo teda aj celý čas riešili. Hanba na tri zimy!
Ďalšou kapitolou je náhradná starostlivosť. Táto široká a problematická téma je opätovne uchopená formou invalidnej eseje o jednom, jedinom prípade. Príbeh začína tým, že žiadatelia o adopciu sa sťažovali komisárke, že ich skontaktovala s dieťaťom, o ktoré má už na súde zažiadané iná profesionálna rodina. U tej dieťa vyrastalo od narodenia a keďže sa oňho nikto nezaujímal a citové väzby medzi dieťaťom a rodičmi boli veľmi pevné, chcú ho natrvalo. Profesionálni rodičia podali žiadosť o náhradnú osobnú starostlivosť v júni. Nikto si dovtedy o dieťa nepožiadal, nikto oňho nejavil záujem. Dieťa vtedy nebolo ani právne voľné, čiže osvojiteľné. Dieťa bolo v rodine od narodenia a profesionálna matka predtým odprevadila do iných rodín päť detí. Bez ohľadu na fakt, že vo veci zverenia dieťaťa beží iné konanie, žiadatelia súhlasili s interakciami a ohromne sa čudovali spolu s komisárkou, že im túto skutočnosť profesionálna rodina vôbec netajila, naopak, trvala na tom, že chce dieťa do starostlivosti, pretože sa oňho doteraz nikto nezaujímal. Ani súdy, ani sociálka, ani rodičia, ani žiadni príbuzní a teda ani žiadni žiadatelia. Dieťa bolo samé na svete a profesionálni rodičia si povedali, že nechcú, aby to tak zostalo a že si ho nechajú navždy, lebo ho ľúbia. Profesionálni rodičia evidentne svojou aktivitou upozornili úrady na to, že dieťa existuje. Až následne po ich žiadosti bolo zaradené do prehľadu voľných detí, až potom bolo skontaktované so žiadateľmi.
To komisárka pri svojom štúdiu spisov zrejme úmyselne prehliadla. Ten detail, že zákonom ustálený termín profesionálna rodina je v správe písaný v úvodzovkách, mnohé napovedá. Komisárka si totiž uzmyslela, že dieťa z nich vypáči. Opätovne vstúpila do súdneho konania. V tejto pozícii evidentne vidí ďalšie fungovanie svojho úradu. Na súde trvala na tom, že treba návrh profesionálnych rodičov o zverenie dieťaťa do náhradnej osobnej starostlivosti zamietnuť – a teraz sa podržte – "nakoľko je tento návrh nedôvodný a v rozpore so záujmom maloletého dieťaťa". A prečo? Pretože vraj profesionálna rodina má mať len dočasný charakter a nemá si čo žiadať natrvalo dieťa.
Ja sa pýtam, kde je v tom všetkom najlepší záujem dieťaťa? Kde je záujem maloletého dieťaťa, ktoré žije celý svoj život v rodine, ktorá ho chce natrvalo? Chce nám snáď komisárka tvrdiť, že tomuto dieťaťu záležalo na forme starostlivosti? Ako skúmala citové väzby, ktoré prechovávalo k rodičom? Naproti tomu jej nestálo za zmienku, že dieťa nebolo v zákonnej lehote osvojiteľné a zaradené do prehľadu detí, že sa oňho tým pádom nikto nezaujímal a podľa nej v dočasnej starostlivosti stvrdlo od narodenia až takmer do roku veku.
Nestálo jej ani za zmienku, že v tej istej veci o zverení dieťaťa bežia dve súdne konania, čo je absurdné. Vôbec voči tomu nenamietala, nenavrhovala spojiť konania, nepreverovala situáciu na súdoch. Dopadlo to tak, že žiadatelia, ktorí sa na komisárku obrátili, svoju žiadosť o dieťa napokon stiahli. No okamžite malo dieťa zabezpečené nové interakcie s novou žiadateľkou. Dieťa teda nie je u tých, ktorí ho vychovávali a ľúbili. Nie je ani u rodiny žiadateľov, ktorá sa na komisárku obrátila, ale je u tretej osoby. Ďalší spackaný prípad, ktorý dokaličil kus života dieťaťu a niekoľkým rodinám zároveň.
Záverom tvrdí, že "ak by takto postupovali všetci profesionálni rodičia, tak by všetky deti, ktoré sú umiestnené v detskom domove a teda v profesionálnej rodine, tam mali zostať nastálo". Pani komisárka objavila liek na to, aby zmizli detské domovy. A ja k tomu srdečne gratulujem. Ak by totiž fungovalo vo všetkých prípadoch tak, že profesionálny rodič zažiada o dieťa do náhradnej starostlivosti, môžeme zatvoriť detské domovy, neboli by treba, nemali by sme opustené deti. Detské domovy tu totiž nie sú na uspokojovanie potrieb žiadateľov, ale majú za úlohu dostať dieťa čím skôr do rodiny. A vaše hlboké nepochopenie poslania štátnych inštitúcií je šokujúce. Záver tejto úvahy zavŕšila komisárka excelentne. Vychutnajme si tú vetu: "Avšak ani dobrý úmysel, ani pozitívny cit k maloletému nemôže stáť nad zákonom."
Avšak ani dobrý úmysel, ani pozitívny cit k maloletému nemôže stáť nad zákonom, z uvedeného je nad slnko jasnejšie, že komisárka Tomanová absolútne nepochopila princíp fungovania úradu, ktorý má chrániť maloleté deti pred zlyhaním úradov, má stáť vždy na ich strane. Komisárka však podľa zručností nadobudnutých vo svojom predošlom pôsobení háji inštitúcie na úkor najlepšieho záujmu detí.
Ďalšia kapitola. Kapitola Násilie páchané na deťoch obsahuje desať riadkov o tom, že ich kontaktoval sused rodiny, kde asi prebiehalo násilie na deťoch, a komisárka sa obrátila na príslušné orgány, zo správy nevedno aké. Toľko komisárka pre deti na tému násilia páchaného na deťoch. Ďakujeme za hodnotný príspevok na tomto poli.
Ďalšia kapitola. Kapitola Prístup ku vzdelaniu. S úľavou som zistila, že na Slovensku nemáme žiaden problém týkajúci sa prístupu ku vzdelaniu, pretože komisárku žiadala o pomoc len jedna dievčina z detského domova, ktorá potrebovala financie na dokončenie vysokej školy. Inak majú všetky deti prístup ku vzdelaniu, aj tie z osád, aj tie z chudobných rodín. Všetko je v poriadku.
Ďalšia kapitola, oblasť poskytovania sociálnych dávok. Tam už je to trochu horšie. Komisárku oslovili až dve rodiny. Jedna teta, ktorá sa bola pýtať, na aké dávky má nárok ako náhradný rodič a jedna maloletá matka, ktorá nevedela ako získať rodičovský príspevok. Iné problémy v oblasti poskytovania sociálnych dávok, našťastie, nie sú.
V piatej kapitole sa zaoberá medializáciou maloletých. V tejto oblasti sú nesporné medzery v zákone, ale komisárka ich len konštatuje a nič nenavrhuje. A zvlášť od nej vyznievajú takéto konštatovania pokrytecky, keď sama pred médiami komentovala citlivú situáciu rodiny s plnými menami a priezviskami a zverejňovala obsah intímnych dokumentov a listov. Zo správy sme sa dozvedeli, že sa vraj zapojila aj do pripomienkových konaní, no z tohto dokumentu sa nedozvieme, čo to boli za pripomienky.
Ďalšou kapitolou je monitorovanie dodržovania práv detí v resocializačných zariadeniach. Je to ďalšia zúfalá kapitola tohto paškvilu. Komisárka sa potulovala po resocializačných zariadeniach, zadala deťom aj dotazníky na vyplnenie. V tele správy však nerešpektuje ani zistenia z tohoto svojho vlastného skúmania. Prvým zistením je, že v resocializačných zariadeniach máme takmer o 100 miest viac, než sa skutočne využíva. Možnosti sú na 202 a umiestnených je 117 detí. Zaujímalo by ma, či komisárka dávala do kontextu tohto zistenia to, prečo napríklad Čistý deň mal plánované zvyšovanie kapacity v budúcom roku až na 52 klientov. Tento tzv. monitoring je zhlukom domnienok, zavádzaní a klamstiev, ak isto s tým účelom, aby sa nám všetkým zdalo, že kvalita resocializačných zariadení je všeobecne mizerná a v tomto svetle by nám nemalo prísť čudné ani to, čo sa dialo v Čistom dni. Je to vypustenie dymovej clony a ja len čakám, kedy na komisárku začnú padať prvé trestné oznámenia, lebo jednotlivé zariadenia sa k tomuto materiálu nemali vôbec možnosť vyjadriť a ich predstavitelia tvrdia, že sú zavádzajúce v konkrétnych zariadeniach. Komisárka tvrdí, že nevedú spisovú dokumentáciu, čo podľa nich nie je pravda. Pravidelne ich preverujú nadriadené orgány. V súvislosti s konkrétnymi zariadeniami hovorí o zneužívaní detskej práce a dokonca na ne podávala podnet na inšpektorát práce. Keď som si situáciu preverovala, zistila som, že inšpektorát vykonal kontrolu, nenašiel žiadne pochybenia a záverom sa pýtal personálu zariadenia, koľko detí v zariadení je pod 16 rokov. Keď im povedali, že žiadne, tak sa kontrolóri chytili za hlavu a povedali, že inšpekcia bola úplne zbytočná, pretože detská práca sa týka len detí do 16 rokov. Ani túto základnú vec si komisárka pred podaním podnetu nepreverila.
V prípade jedného zariadenia si komisárka dokonca dovolila povedať, že ho treba zatvoriť. Každé zo zariadení musí mať potvrdenie od Úradu verejného zdravotníctva, že spĺňa požadované hygienické normy. Vo všetkých zariadeniach bola na obhliadke akreditačná komisia, ktorá v prípade nezrovnalosti dáva odporučenie na zrušenie akreditácie. Je zaujímavé, že len vy znášate túto námietku, navyše takú, ktorá je mimo vašu kompetenciu.
Interpretácie grafov v správe sú skresľujúce. Napríklad, najprv konštatuje, že 88 % detí hovorí, že v zariadeniach nie sú sankcie, a v nasledujúcom odseku, že 71 % detí bolo potrestaných. V správe tvrdí, že právo detí na vypočutie a vyjadrenie svojho názoru nie je dodržiavané, pričom výsledky z dotazníkov hovoria o opaku. Ale to, že len polovica detí navštevuje školu, je v texte len sucho konštatované. Je to sumár grafov bez hlavy a päty, ktoré absolútne nesúladia so závermi komisárky. Študent sociálnej práce by sa za takúto bakalársku prácu musel hanbiť a oprávnene by za ňu dostal FX. Naozaj katastrofa.
Nasleduje kapitola Monitoring detských domovov. Ide o sústavu percentuálneho vyjadrenia všeličoho, kde je skúmanie korelácie medzi ostatnými údajmi a týmito zisteniami, kde je vyjavená akákoľvek kauzalita s inými ukazovateľmi. Tieto zistenia sú bez ďalšej analýzy bezpredmetné.
Komisárku ďalej zaujímala kompletnosť spisovej dokumentácie. Tá deťom z detských domovov leží na srdci najviac. Bolo dokonca zistené, že zložky neobsahujú vydokladované bytové podmienky profesionálnych rodičov, teda že tam chýba list vlastníctva domu alebo bytu. Ako sa len tie deti vedia bez toho zaobísť? V tejto súvislosti mi napadá, profesionálne rodičky, ktoré chodia do vášho detského domova PETO, majú v správe vydokladované, v akých bytových podmienkach žijú a starajú sa o deti? Je váš dom adresa ich prechodného pobytu, keď tam chodia robiť profesionálne mamičky na 8 hodín denne? A s bezpečnosťou je to tam isto tiež všetko v poriadku. Vieme, boli sme všetci svedkami toho, ako vaša dcéra transportovala celý detský domov v päťmiestnom aute, vrátane batoľaťa v perinke, bez sedačky, prirodzene. Monitorovali ste tento prípad? Ak áno, tak s akým výsledkom?
Zo správy sme sa nedozvedeli nič o tom, že na skupinách detských domovov sú opäť umiestňované bábätká, že počet profesionálnych rodičov rapídne klesá, že deti sú v spisoch zabudnuté roky, a preto trávia celý svoj život v detských domovoch, nie v rodinách. Že tomu napomáha aj zlá situácia na úradoch, kde sociálni pracovníci sú len administrátormi prípadov, lebo naviac jednoducho nemajú kapacity. Systém sa rúca v priamom prenose a vás na detských domovoch zaujíma, či je v karte založený list vlastníctva. To je skutočný interes o najlepší záujem opustených detí.
Vy ste vôbec nepochopili, čo sa od vás a vášho úradu očakáva. Vy nemáte chrániť zákon, ale dieťa pred zákonom. A vtedy, keď mu zákon ubližuje, vy máte ísť proti moci, proti skostnatelým pravidlám, proti úradom, proti ministerstvám, aj proti zákonom, proti štátnej moci za ochranu detí. Uvedomujete si toto vaše poslanie?
Pätnásťročné snaženie o to, aby sme mali Úrad komisára pre deti, bolo márne. Lebo takýto úrad neprináša žiadne zlepšenia pre život detí na Slovensku. Je absurdné, že komisariát sa podieľa, naopak, na rozvrate rodín a jeho hlavnou náplňou práce je sledovať formálne pravidlá bez ohľadu na najlepšie záujmy dieťaťa.
Neviem, či mi je smutno alebo nevoľno. Podávam teda procedurálny návrh vrátiť správu predkladateľke na prepracovanie.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Skryt prepis
