Videokanál klubu

Pán poslanec Gál, upodozrievate nás, že hráme maďarskou kartou, pritom však deklarujete, že problémy tento zákon nespôsobil Maďarom. V tom si šliapete po jazyku. V druhom rade si šliapete po jazyku, keď obviňujete SaS, že mala nejaký konflikt s týmto zákonom. Ja si však pamätám, že my sme boli tak pevne za tento zákon, že dokonca náš klub opustil pán poslanec Matovič, ktorý bol proti, a čím vzniklo dnešné OĽANO. Nech sa páči, to bol práve tento zákon.
A aby ste dovolili, zrekapitulujem váš desaťminútový príspevok. Vy teda idete zahlasovať proti zákonu, ktorý ste presne v tomto znení pred krátkym časom predstavili. Dobre tomu rozumieme?

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. No, milý Gábor, dobre, že si nadhodil tú tému, kto čo zavinil, a prečítal si veľmi takú dobrú vec v znení: "zásada koalície je, na čom nevznikla dohoda, to nie je možné riešiť." To je citát z teba. Škoda, že ste si na to nespomenuli, keďže bolo všeobecne známe, aký bol postoj SaS a OKS k eurovalu, že ste si na toto základné pravidlo vtedy zabudli spomenúť a z toho sa odvíjali všetky následky. Ale nejde o to. Teraz si povedal pekne, že tento nápad rozbiť koalíciu a že nechceš nikoho uraziť, no ja si myslím, že to, čo si hovoril, a to, čo nakoniec urobíte, nejde o to, žeby si niekoho chcel uraziť. Urazení budú tí, ktorých ten zákon postihol.
A to, keď si vyratúval, kto ako kedy hlasoval. Chceš snáď povedať, že Dostál, Osuský alebo Poliačik zmenili svoj názor pri ktoromkoľvek hlasovaní za tento zákon? Lebo my sme predkladatelia, o nás si hovoril, že sa bijeme v hruď. Tak ja ti hovorím, že som sa v hruď bil za tých 1 300 občanov stále a nemenne rovnako.
A úplne nakoniec. Bol pekný, tá spomienka na basketbalistu významného. No, to ma teší, že dostal výnimku. Problém je, že tých 1 300 ostatných neboli najlepší slovenskí basketbalisti. Mali by sme preto tým vydatým dievčatám a tým ženatým chlapcom povedať, aby sa vykašlali na iné veci a trénovali basketbal na úroveň najlepšieho. Potom by možno dostali od ministra vnútra výnimku. Inak tá výnimka má v slovenských dejinách tiež výbornú tradíciu. Aj doktor Jozef Tiso udelil tisíce výnimiek, ale asi 60-tisíc ľudí išlo bez výnimky do cyklónu B.

Dávam námietku. Som presvedčený, že je možné, aby Národná rada určila lehoty. Skrátené legislatívne konanie neznamená, že musí to byť schválené v priebehu jedného dňa alebo dvoch dní. Skrátené legislatívne konanie môže, samozrejme môže, ale môžu byť skrátené iba niektoré lehoty. Ja som to odôvodnil vo vystúpení. A som presvedčený, že je úplne v poriadku, ak Národná rada určí, že to prerokuje a bude môcť nadobudnúť zákon účinnosť prvého júna, ako to navrhuje vláda, aj keď to bude prerokované a schválené na májovej schôdzi a bude väčší priestor o tom hovoriť, vysvetliť si to, debatovať.

V rozpore s tým, čo pán kolega tu uviedol, si myslím, že predovšetkým o tom, že či sme Slováci, rozhoduje naše srdce. Myslím si, že v srdci sme Slováci. A to, že či máme občianstvo alebo nemáme, je vedľajšie. Poznám ľudí, ktorí majú tri občianstva, a nejedná sa o nejaký vojnový konflikt, ale na majstrovstvách sveta držia tímu slovenskému. Preto by sme sa mali snažiť, aby táto krajina robila všetko pre to, aby sme si ten vzťah, ktorý máme k tejto zemi a k tomuto národu, udržali v srdci, a nie v dôsledku nejakých limitácií daných zákonom a daných ľuďmi, ktorí si myslia, že Slováci neobstoja v konkurencii iných štátov a že by, keby sa zbavili slovenského občianstva, že by prestali byť v srdci Slovákmi.

Ďakujem pekne. Ja by som len chcela, je ťažko vás nevidieť jak nejakú takú – ako to povedať slušne? – zakomplexovanú obmedzenú bandu. Koľkí z vášho klubu sedia zároveň tu a zároveň na stoličkách úradu banskobystrického kraja? Koľkí? Hm?
Ďakujem pekne.

Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Aj ja ďakujem, kolega Budaj, za podporné slová a presne tak ako Ondro i za pozoruhodnú epizódu zo života Karla Kryla.
Chcel by som povedať, že tá vďačnosť krajiny, ktorá mi umožnila žiť v slobode, čo sa stalo Karlovi Krylovi v prípade Spolkovej republiky Nemecka, vlastne bola takým istým obrazom i toho, čo prežil môj prastrýc, signatár Trianonskej dohody v mene Československa, ktorý sa po konci svetovej vojny a nástupe komunizmu nikdy nevrátil zo Spojených štátov ako občan Spojených štátov. Žil v Pensylvánii. A podľa tejto logiky, odhliadnuc od toho, aké má ktorá krajina pravidlá, by presne vzaté za status quo nemohol, odhliadnuc od teda vekového, ba časového posunu, získať slovenské občianstvo, hoci mu ešte aj SNS rozvesuje a stavia pamätníky. Neviem, čo by hovoril na túto veľkorysosť zo strany SNS on ako osoba, ako sme ho poznali.
Ale chcem povedať ešte jednu vec. Ak som tu citoval čl. 2 odsek, teda čl. 5 odsek ústavy, "nikomu nemožno odňať štátne občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli", tak tam v zátvorke nie je nič napísané o Orbánovi. Neexistujú rôzne kategórie občanov. Ústava nezmieňuje tých, na ktorých neplatí čl. 5. To znamená, každý, kto strpí status quo, vedome v sieni zákonnosti trpí porušovanie ústavy. A ak sa nepletiem, podaktorí z nás, hádam všetci stopäťdesiati sme tu na tú ústavu toť nedávno prisahali.

Pán poslanec Budaj, ďakujem za slová podpory, aj za ten širší historický kontext. A máte úplnú pravdu, ten zákon nebráni tomu, čomu mal brániť podľa predstavy jeho tvorcov. Nie sú na to štatistiky, ale myslím si, že tie oficiálne štatistiky, ktoré hovoria o tom, že 68 osôb alebo slovenských občanov nadobudlo od účinnosti tohto zákona maďarské občianstvo, a preto stratili slovenské občianstvo, celkom nesedí, že tých, ktorí získali maďarské občianstvo, bude o čosi viac, nevieme, o koľko a zrejme sa to ani nedozvieme.
A zaujímavý bol aj ten postreh s Karlom Krylom. A to poukazuje na ďalšiu absurdnosť súčasnej právnej úpravy spočívajúcej v tom, že slovenský zákon nevylučuje dvojité občianstvo. Sú krajiny, ktoré vylučujú dvojité občianstvo a dávajú ľuďom na výber, buď budete mať naše občianstvo alebo občianstvo iného štátu. Je to možno tvrdé, ale to je korektný prístup, lebo je to rovný meter voči všetkým. Ľudia, ktorí dnes majú dvojité občianstvo, oňho neprídu. Ľudia, ktorí majú iné občianstvo a nadobudnú slovenské občianstvo, môžu mať dvojité občianstvo. Akurát, chudáci, tí ľudia, ktorí doteraz mali iba slovenské občianstvo a nadobudnú nejaké iné občianstvo, tak o slovenské občianstvo prídu.

Ďakujem obidvom kolegom, ktorí reagovali.
Kolega Pčolinský, ja si nemyslím, že tá Slovenka vydatá v Edinburghu nemá hrdosť, je polomuž, položena alebo čokoľvek z toho, čo ste ako argument vymenovali. Myslím si, že to, čo ste vymenovali, bola hlúposť. Inými slovami, tá osoba nestratila národnú hrdosť. Je možné a pravdepodobné, že vychová svoje deti v rodnom jazyku a budú vedieť hovoriť so svojimi starými rodičmi z matkinej strany ako všetky ostatné slovenské deti. Presne tak, ako moja manželka naučila kvôli starým rodičom naše deti bulharsky, ale samozrejme, že keď sa v prvej triede pýtala učiteľka základnej školy, kto vie text slovenskej hymny, tak môj, medzičasom 34-ročný, starší syn, bol jediný v triede, Bulhar rodom po matke, ktorý vedel kompletný text slovenskej hymny. Zvyšných 27 vlasteneckých prváčikov tento text nevedelo.
Som teda presvedčený, že vonkoncom neznamená to, že niekto prijme nejaké občianstvo, stratu čohokoľvek z toho, čo ste vymenovali. Je samozrejme vaším svätým právom hlasovať proti. Ale argumenty, ktoré ste pre to uviedli, sú, jemne povedané, na vode.

Ďakujem. Pevne verím, že predstavitelia vládnej koalície zvážia, že práve v tejto chvíli nastala situácia, ktorá je spomínaná aj v koaličnej zmluve, a teda, že od opozície prichádza návrh, ktorý je užitočný pre všetkých občanov Slovenska. A preto nebude pozerať na farbu trička, ale na to, že tento návrh je dobrý, a preto pomôže ho schváliť.
Ďakujem.

Vážený pán predsedajúci, vážená snemovňa. Kolega Dostál predložil ako spolupredkladateľ návrh zákona, ktorý sa na dosky, ktoré možno neznamenajú svet, ale znamenajú, ako hovoril pán poslanec Mičovský, to, čo má znieť v sále zákonnosti, sa vracia tretíkrát za ostatné tri a pol roka.
Prvýkrát bol predložený v tomto istom znení mnou a bol, tak ako zvyšných 31 mojich návrhov, odoslaný palcom pani Laššákovej do nebytia. Získal podporu, dá sa povedať, väčšiny vtedajšej opozície a očividne signalizoval, že opozícia ctí ústavu, pretože, ako je napísané v dôvodovej správe, "nikomu nemožno odňať občianstvo Slovenskej republiky proti jeho vôli". To je základná vec, o ktorú opierame náš návrh návratu k stavu, ktorý napĺňal toto znenie ústavy.
Keď o šesť mesiacov uplynula doba umožňujúca opätovne predložiť neprijatý návrh, ujal sa ho kolega Gábor Gál a takým, pripusťme trochu pokútnym spôsobom, bez toho, aby sa spýtal pôvodného predkladateľa, či s tým súhlasí, ten návrh predložil ako svoj, taký, aký je. I vtedy som zaň hlasoval, pretože dobrá vec je to, prečo treba prípadne prežrieť akú-takú drobnosť a lapáliu, ako je nespýtanie sa predkladateľa na to, či si môžem osvojiť a predložiť jeho návrh. Pretože som bol pevne presvedčený, že je to dobrý návrh.
A tak zase po uplynutí istého času ten návrh tu je. Myslím si, že je stále dobrý a stále férový a ústavný. To je to najdôležitejšie. Pretože, a tu sa zopakujem, ale je tu veľa nových poslancov, ktorí to nepočuli, tento náš demokratický štát nemôže a neodníme občianstvo ani Rigovi, ktorý umlátil šesť či sedem žien lešenárskou trubkou a potom na nich vykonal súlož. Dostal doživotie, trávi ho v Ilave, ale zomrie ako občan Slovenskej republiky. Občan Polgári podrezal na úteku z leopoldovskej väznice štyroch väzenských dozorcov. I on zomrie ako občan Slovenskej republiky. Ale tá, ktorá našla zaľúbenie v štedrom Škótovi a dnes žije ako Slovenka rodom v Edinburghu a prijala z istých príčin britské občianstvo, tej ho odnímeme. Zvláštny prístup k svojim občanom.
Sám, respektíve moja rodina je dôkazom iného prístupu. Keď moja manželka, ktorá je Bulharka, ktorá je to najlepšie, čo som v živote dostal od osudu, si ma brala, tak ak chcela slovenské občianstvo, vtedajšie bulharské zákony trvali na tom, že sa musí vzdať bulharského. Vzdala sa ho, pretože už 38. rok lieči slovenských pacientov tak, ako som ich liečil roky ja. Ale bulharský štát, demokratické Bulharsko, nahliadlo, že toto nebolo dobré rozhodnutie a po niekoľkých rokoch zmenilo právny stav a umožnilo občanom Bulharskej republiky, ktorí takýmto činom prišli o svoje občianstvo nútene, návrat do toho občianstva.
Uvediem extrémny príklad. Ak by mne dal bulharský štát, ktorému vďačím za to svoje najväčšie šťastie v živote, možnosť získať paralelne jeho občianstvo, pretože mám vzťah k tej krajine, k jej ľuďom i k tým x-Bulharom, ktorí žijú už desaťročia v Bratislave – čo desaťročia? – pomaly sto rokov mnohí, že by som kľudne to občianstvo prijal a hádam by ma nikto nepodozrieval z vlastizrady alebo toho, že nebudem ďalej hájiť záujmy Slovenskej republiky. Musím teda povedať, že či to je hlas srdca tej Slovenky vydatej za Škóta a žijúcej v Edinburghu alebo akýkoľvek iný prípad, nemyslím si, že by Slovenská republika vo vzťahu k svojim občanom mala byť menej veľkorysá, ako je Bulharská republika k svojim občanom a môže nám byť akokoľvek v tomto bode príkladom.
Myslím teda, že ak chceme návrat do status quo ante, a pripusťme, že okrem iného ante Orbánovho zákona, tak si nemyslím, že nabádame Slovákov k vlastizrade, k opusteniu vernosti Slovenskej republike alebo k čomukoľvek podobnému. Nemyslím si, že ten prijatý zákon bol dobrý. Ale akokoľvek, občas sa, domnievam sa, že netreba nastavovať druhé líce, napriek kresťanskej viere, tak sa nedomnievam, že presne v tomto prípade sa bolo treba riadiť starozákonným: oko za oko, zub za zub. Myslím si, že výsadou demokracie, a pripusťme, že liberálnej, nie neliberálnej, je ukázať veľkorysosť k nikomu menšiemu, ako sú naši občania.
Preto sa domnievam, že návrat do pôvodného stavu je dobrým krokom, je férovým krokom voči mnohým našim občanom, ktorých sme pripravili o občianstvo, a je krokom k normalite, pretože, a to už poviem nakoniec, my tu máme historicky neblahé skúsenosti s odnímaním občianstva. My sme odňali občianstvo, občianske práva, majetok desiatkam, tisícom občanov Slovenskej republiky. Potom ich naložili do dobytčích vagónov a vyviezli v ústrety tragickému osudu. Ešte predtým, v čase Viedenskej arbitráže sme z niektorých miest, priľahlým k arbitrážnej hranici, vyviezli do zóny nikoho Židov z tej oblasti a zbavili ich občianstva a nechali ich tam, asi na tej úrovni, ako zlí ľudia, ktorí si ako krátku hračku kúpia psa a potom ho priviažu na špagát o strom v lese a nechajú ho zdochnúť. Toto bol prístup, na ktorý nemôžme byť hrdí. A myslím si, že táto tradícia je neblahá. Tá tradícia je typická pre totality. Alexander Solženicyn bol zbavený občianstva Zväzu sovietskych socialistických republík tak, že vkročil do odbavovacieho priestoru letiska a tam mu bolo toto občianstvo odňaté. Iste by tí, ktorí sme si zapamätali niečo z výuky ruštiny na strednej škole, mohli napadnúť slová Majakovského básne stichatvarenie o krasnom pasporte: "Čitájte i zavídujte, ja graždanin Sovétskovo sajúza." No, Solženicyn o túto česť a radosť, čo mu mali podľa Majakovského závidieť, prišiel. My v skromných pomeroch sme Pavla Kohouta neposlali k železnej rude na česko-nemeckej hranici na Šumave do leteckého odbavovacieho priestoru, pretože táto oblasť nemá letisko. Len sme ho proste vyšupli za rampu, za ktorou končil tábor mieru a socializmu, a zbavili sme ho občianstva Československej socialistickej republiky. Musím teda povedať, že zbavovanie občianstva má u nás všetku možnú tradíciu, len nie na nasledovaniahodnú.
Ďakujem za pozornosť.