Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, kolegovia, ako vieme, ja sa teda chcem vyjadriť k návrhu štátneho sviatku 28. októbra, keďže ide o zlúčenú rozpravu, aby to bolo jasné.
Všeobecne vieme, že platí fakt, že Československo vzniklo alebo Československá republika vznikla 28. októbra 1918 zákonom, ktorý vydala skupinka českých politikov združená okolo takzvaného Národného výboru československého zákonom č. 11/1918 Sb. Opakujem, o tomto akte, že bola vyhlásená Československá republika, slovenskí politici, slovenská strana nebola informovaná, nevedela o tom, politici z Martina, z Bratislavy, ani z Budapešti. Takže nebolo to ani so súhlasom ani s účasťou slovenskej strany. A dôkazom toho je aj to, že Slováci sa zišli 30. októbra v Martine, pričom hrozilo, že bolo pripravené maďarské vojsko, ktoré chcelo rozprášiť toto stretnutie a hrozilo aj zatýkanie, dokonca, že až popravy, až tak ďaleko. Takže ďalej fungovalo Uhorsko a Slováci teda nevedeli o tomto akte. A to je veľmi dôležité.
Samozrejme, že Slováci od začiatku roku 1918 nepochybne do Česko-slovenského, teda nie Československého bez pomlčky, štátu ako štátotvorný subjekt chceli vstúpiť. To je jasné. Pracovalo sa na tom cez vojnové roky. Svedčia o tom aj aktivity Štefánika, ďalej uzavretá Clevelandská zmluva, Pittsburská dohoda, ale aj telegram Matúša Dulu, predsedu Slovenskej národnej strany, ktorý poslal 30. 10. 1918, adresovaný pražským politikom, v ktorom píše, citujem: "Slovenská národná strana stojí na stanovisku bezpodmienečného a bezvýhradného samourčovacieho práva slovenského národa a na tomto základe vyindikuje pre slovenský národ účasť na otvorení, na utvorení samostatného štátu pozostávajúceho zo Slovenska, Čiech, Moravy a Sliezska." Upozorňujem na to, že Slovensko bolo na prvom mieste. Toto je presný citát telegramu.
Matúša Dulu 30. 10. 1918 zároveň zvolili aj za predsedu Slovenskej národnej rady a preto je nemysliteľné, že by účastníkov Martinského stretnutia o svojom telegrame neinformoval a že by sa obsah tohto telegramu nejakým spôsobom nepretavil alebo neobjavil aj v texte Deklarácie slovenského národa, ktorý poznáme pod takzvanou Martinskou deklaráciou. Po schválení deklarácie účastníkmi na súkromnej porade niekoľkých osôb a na nátlak Milana Hodžu bol text deklarácie svojvoľne zmenený. Vypustili požiadavku sebaurčovacieho práva Slovákov a účasť ich reprezentantov na Mierovej konferencii. Karol Medvecký, ktorý bol tajomníkom Slovenskej národnej rady, ktorý je na uverejnenom texte deklarácie uvedený ako signatár, vyhlásil uverejnený text za falzifikát a poprel, že by bol deklaráciu v takejto forme podpísal. Andrej Hlinka vyslovil obavu, že niekto neoprávnene vyhlási deklaráciu za falzifikát. Hlinka sa v súlade s platným textom deklarácie dostavil na Mierovú konferenciu do Paríža, ale pražská vláda ho zablokovala a nechala zavrieť. Tak najprv Maďari a potom Česi.
Informácie o dodatočných zmenách v texte deklarácie vykonali na nátlak Milana Hodžu, ktorý deklaráciu nepodpísal, prenikli na verejnosť v týždenníku Slovák až 5. februára 1922. Na škodlivom účinku falzifikátu, ktorý poznáme ako Martinskú deklaráciu, to už nič nezmenilo. Tento sfalšovaný dokument je z právneho hľadiska nulitným aktom, ktorý síce nemožno nijako konvalidovať, avšak ktorý dobre poslúžil českému vojsku, keď začalo obsadzovať Slovensko ako akýsi pozývací list. Neviem, či vtedy začala tradícia pozývacích listov.
Chcela by som podotknúť, že originál Martinskej deklarácie sa doteraz nenašiel. Takže my poznáme len falzifikát, ktorý je nulitný, ktorého jeho právne účinky sú nulitné. Chcela by som na podporu toho, že 28. október nemôže byť štátnym sviatkom, uviesť fakty, konkrétne fakty publikované v rôznych prameňoch, žiadne dojmy, žiadne názory, ale fakty publikované.
Tak poďme teraz na české pramene. Česká historička Lenka Bobková v Práci zo 7. 4. 1948, ktoré sa volá Ustavení koruny království českého, český sad Karla IV. vydané v Prahe vydavateľstvo Havran 2006. Dny, které tvořili české dejiny, to je asi kapitola, píše: "Ve smyslu historického a státoprávního termínu (jako sjednocujíci pojmy vyjádřujíciho příslušnost té které koruny země k teritoriu ovládaného českým králem, zanikla Korona regny Bohémie teprve se vznikem Československé republiky roku 1918.".
Čiže Česi vždy chápali vznik štátu zriadeného 28. 10. 1918 zákonom Národného výboru Československého číslo 11/1918 Sb. ako obnovenie českej štátnosti, a nie ako vznik spoločného štátu Čechov a Slovákov. Ešte by som chcela podotknúť, že zvykne sa tu konštatovať o prvej Slovenskej republike, ktorá vznikla 14. marca 1939, ktorá je stále označovaná ako, teda často označovaná ako vojnový štát, by som chcela podotknúť, že táto vznikla 14. marca, teda pol roka pred vypuknutím druhej svetovej vojny, čiže nemožno hovoriť o vojnovom štáte. Zato Československo alebo Československá republika vznikla ešte v čase prvej svetovej vojny, pretože prímerie medzi bojujúcimi stranami bolo to podpísané až 11. novembra 1918 a súčasne vznikla ako dôsledok svetovej vojny porážky Nemecka a Rakúsko-Uhorska. Čiže presne vyhovuje termínu ´vojnový štát´.
Z ďalších prameňov, napríklad českým sľubom a zmluvným záväzkom boli Slováci pripojení ako objekt asimilácie a anexie. V žiadnom prípade nevstúpili do obnového Českého štátu ako rovnocenný štátotvorný subjekt. Krátky čas po podpise Pittsburskej dohody sa jej spoluautor a signatár Tomáš Garrigue Masaryk vyjadril:
"Než hlavní věcí je, že dokument úmluvy je podvržený, je falzum.". To hovorí o Pittsburskej dohode. "Proto politik, vážny státnik s takovým papírem nemůže a nesmí operovat. Falzifikát se nemůže stát státním aktem.". Je to publikované v knihe Milan Ďurica - Tomáš Garrigue Masaryk a jeho vzťah k Slovákom, Lúč Bratislava 2007.
Podľa mňa tu išlo o jasný prejav vierolomnosti a konania v zlej viere, tzv. mala fides. Masaryk svojim výrokom usvedčil z vierolomnosti sám seba. Z Masarykovho výroku je totiž zrejmé, že nepočítal so Slovákmi ako s rovnocennými partnermi Čechov. Masaryk vo svojej knihe Světová revoluce za války a ve válce 1914 až 1918 vydané v Prahe v roku 1925 hovorí, že Pittsburskú dohodu podpísal, citujem: "k uspokojení malé slovenské frakce, ktorá snívala o bůhví jaké samostatnosti Slovenska" a že to urobil "bez váhání". Masaryk takto priznal, že vierolomne využil Slovákov, ktorí v zahraničí pracovali pre vznik Československého štátu a nikdy im nemienil splniť to, čo hoc aj písomne sľúbil.
V zásadách programu, ktorý schválilo vedenie českej národnej demokracie, sa písalo: "Jako strana národní chceme, aby náš stát byl státem národním, českým. Náš národ je před stáletími založen, náš národ si ho vydobyl po třistoleté porobě. Československá republika byla českým národem a pro český národ vytvořena.". Opäť Milan Ďurica, Dejiny Slovenska a Slovákov v časovej následnosti dvoch tisícročí, Lúč Bratislava 2003. Aj toto svedčí o tom, že Česi si, Česi mali na mysli Český štát a Slovákov za rovnocenných partnerov nepovažovali.
Alojz Rašín, český militantný nacionalista v roku 1920 vyhlásil: "Vybojovali sme si Československý stát a ten musí zůstat českým státem. Podle podmínek míru máme právo zaříditi si naše záležitosti tak, jako by ostatní národnosti vůbec neexistovali."
Autor Klimek Anton, 30. 1. 1933 Nástup Hitlera k moci - začátek konce Československa, vydavateľstvo Havran Praha, 2003. Českým nacionalistom nešlo o spoločný štát Čechov a Slovákov, ale o Český štát s pripojením, čiže anektovaným Slovenskom.
Podľa Ottůvho Obchodného náučného slovníka, citujem: "Ani v době největší perzekuce převážná většina našeho národa neslevila ničeho z maximálního českého programu, jehož jádrem byl suverénny Český stát z Čech, Moravy, Slezska a Slovenska, neboť připojení Slovenska", to Česi tvrdili, "připojení Slovenska má důvody v právu hospodářskem, národnostním a přirozeném.". Vydané v druhom zväzku Ottůvho obchodního náučného slovníka z roku 1921. Opäť išlo o Český štát s pripojením, s pripojeným Slovenskom.
Ďalej tento Ottov obchodný náučný slovník uvádza, citujem: "Slovensko bude naší koloniální zemí", II. zväzok Ottovho obchodného náučného slovníka z roku 1921. Nešlo len tak nejaký slovník, o nejaký slovník. Táto publikácia totižto bola jednoznačne mienkotvornou. Česi boli na ňu mimoriadne hrdí. Bola pre nich niečím ako encyklopédia Britanica pre Britov.
Z dokumentov vypracovaných v Prahe pre Úrad pre prípravu mierovej konferencie v Paríži sa dozvedáme, citujem: "Pro Český stát jest mimořádně výhodné, když se může rozšiřovať směrem, kde je půdy dostatek a kde je poměrně řídke osídlení. To je právě na Slovensku, které na jeden kilometr čtvereční nemá ani polovinu lidí, kolik ich mají České země, 59 na jeden kilometr čtvereční, zatím co české země 128 lidí na jeden kilometr čtvereční. Slovensko se může stát kolonizační zemí českou." Autor Jozef Klimko, Vývoj územia Slovenska a utváranie jeho hraníc, Bratislava 1980.
V októbri 1907 vyšlo prvé číslo mesačníka Naše Slovensko. V podnadpise sa uvádza, že je to časopis, citujem: "hájící zájmy uherských Slováků". Už v úvodnom článku Podporování Slováků a český národ sa hovorí: "v posledních letech česká inteligence početne tak vzrostla a malý český prostor jí už nemůže stačiť. Jestli se však podaří Slovensko zachránit od pomaďarčení, naskytne sa tu Čechům široké pole působnosti a tí, kterí, pro které nebude doma místa, přijdou na Slovensko a nájdu tu jiste bohatý pramen výživy". To bol pohľad budúcich kolonizátorov s vyjadrením túžby po českom lebensraume dragged na Hostýn. A ešte inými slovami, to najlepšie si ponecháme doma v Česku a to horšie pošleme vyžierať Slovensko.
V roku 1926, teda v čase, keď bola v Taliansku oficiálne vyhlásená diktatúra a bola zrušená sloboda tlače, udelil Tomáš Garrigue Masaryk najvyššie československé vyznamenanie Rád bieleho leva Benitovi Mussolinimu. Chcem toto dať do pozornosti všetkým kritikom a krikľúňom o fašistoch. Čiže vyznamenali zakladateľa fašizmu. V Nemecku bol nacizmus, ale toto bol fašista a fašizmus. Toto bolo uverejnené, aby to bolo jasné, Lidovky.cz 28. októbra 2010 aj Tyden.cz 1. októbra 2020. Táto informácia bola uverejnená. Masaryk sa tu prejavil ako super demokrat svetového formátu. Čiže môžme aj povedať, že v podstate išlo o štát, ktorý podporoval fašizmus. Teraz by som chcela uviesť britské pramene a čerpalo sa predovšetkým z archívov britských diplomatov, ktorí pôsobili v Československu a posielali depeše domov. Takže to je vyjadrenie, by sa dalo povedať, objektívne, nezávislé, nezaťažené, či boli Česi alebo Slováci, alebo kto, proste úplne nezaujato. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Šeliga, Juraj, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, viem, že ste sa trošku rozohnili, len prosím vás, aby ste si napravili rúško.
Sulanová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Stále si ho napravujem, ďakujem.
Britský chargé d´affaires v Prahe Cecil Gosling v depeši č. 157 z 6. novembra 1919 do Londýna hlásil: "česká administratíva nad Slovákmi bola a zostáva krutou a v niektorých prípadoch brutálnou dominanciou".
Úradník Foreign Office z 15. novembra 1919 vo svojom zázname napísal: "Čechom nemožno dôverovať, že budú postupovať spravodlivo voči Slovákom, nech si doktor Beneš vraví, čo chce".
Ďalej kňaz írskeho pôvodu doktor Vans v správe z 29. novembra 1920 britskému vyslancovi v Prahe Georgovi Clarkovi píše: "Slováci neznášali tyraniu starých Maďarov, ale poznali, čo tyrania znamená, až keď sa dostali pod Čechov." Toto hovoria britskí diplomati.
Ďalej. Britský konzul v Bratislave Robert Smallbones v depeši č. 19 z 19. októbra 1923 uvádza, citujem: "Je mnoho Čecho-Slovákov, to jest Slovákov, ktorí chcú byť v republike, ale bez spojovníkových Čecho-Slovákov v tom zmysle, aký sa tu vnucuje, som zriedka stretol, pomimo vládnych úradov a kruhov revolučných prospechárov." Smallbones ďalej v depeši z 24. marca 1924, to je príloha k depeši č. 96, tiež uvádza, citujem: "Hospodárske záujmy Čiech, Moravy a Sliezska na jednej strane a Slovenska a rusínskeho územia na strane druhej nie sú totožné a tieto dve ostatné entity, t. j. Slovensko a Rusínsko boli v skutočnosti zahrnutím do Československej republiky poškodené.". (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Šeliga, Juraj, podpredseda NR SR
Pani poslankyňa, chcem sa vás spýtať, či máte toho...
Sulanová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Áno, ja som na 30 minút.
Šeliga, Juraj, podpredseda NR SR
Ja to nespochybňujem, len je sedem hodín, práve...
Sulanová, Magdaléna, poslankyňa NR SR
Ja vám len oznamujem, že tak sa rozhodnite, áno, ja to mám dlhšie...