Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja by som na úvod zacitoval niekoľko takých poviem že filozofických alebo principiálnych predpokladov tohto zákona, ktoré sa týkajú aj medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovensko viazané. Navrhovaná úprava zaraďuje medzi princípy výchovy a vzdelávania aj rešpektovanie práv rodičov zabezpečovať výchovu a vzdelávanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením a stanovuje minimálny rámec, ako môžu rodičia toto právo vo vzťahu k škole uplatniť. Napĺňa sa tým napríklad ustanovenie čl. 14 ods. 3 Charty základných práv Európskej únie. A to je, citujem, právo rodičov zabezpečiť vzdelanie a výchovu svojich detí v zhode s ich náboženským, filozofickým a pedagogickým presvedčením, sa rešpektuje v súlade s vnútroštátnymi zákonmi, ktoré upravujú výkon tohto práva. Čiže tento zákon napríklad napĺňa Chartu základných práv Európskej únie. Taktiež sa tým napĺňa ustanovenie čl. 2 dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd: "Nikomu nemožno odoprieť právo na vzdelanie. Pri výkone akýchkoľvek funkcii v oblasti výchovy a výučby, ktoré štát vykonáva, bude rešpektovať právo rodičov zabezpečovať túto výchovu a vzdelávanie v zhode s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením." Rovnako sa tento návrh opiera o čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky: "Starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov. Deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Práva rodičov možno obmedziť a maloleté deti možno od rodičov odlúčiť proti vôli rodičov len rozhodnutím súdu na základe zákona." Úprava vychádza tiež zo zákona o rodine, ktorý v čl. 4 základných zásad okrem iného uvádza: "Rodičia majú právo vychovávať deti v zhode s vlastným náboženským a filozofickým presvedčením."
Ako ste si možno všimli, tak v týchto dokumentoch medzinárodných, aj v Ústave Slovenskej republiky, aj v zákone o rodine sa opakuje výraz v zhode s náboženským a filozofickým presvedčením a že je to právo rodičov. To znamená, štát musí toto právo rešpektovať. Ja by som možno namiesto slova, takého právneho slova, právo, použil aj slovo dôvera, že rodičia ako vlastní rodičia svojich detí, ako ich prví vychovávatelia majú jednoznačne požívať najväčšiu dôveru vo vzťahu k deťom. Mne sa niekedy zdá, že rôzni aj politici, rôzni komentátori, akoby vyjadrujú nedôveru smerom k ľuďom, smerom k rodine a majú pocit, že najlepšie by bolo deti akosi zveriť do nejakej ústavnej výchovy a tam im vštepiť, čo je "správne", samozrejme, pre tých komentátorov, pre tých rôznych progresívnych politikov, toto pokladám za také arogantné a veľmi nebezpečné, aby sme dávali nejakú nedôveru alebo dokonca upodozrievanie smerom k rodine. Ak niekto namietne, že áno, aj v rodinách sa objavujú patologické javy, samozrejme, a na to máme rôzne systémy, rôzne mechanizmy ako tieto patologické javy, ako im predchádzať, ako sa k nim postaviť. Ale vo všeobecnosti je rodina, otec, mama, deti, to najsilnejšie, to najzákladnejšie, to najpozitívnejšie, na čom celá spoločnosť stojí. A všetky ostatné veci vlastne pochádzajú z toho. Nakoniec slovo rodina má spoločný koreň so slovom rod, národ a ono to z toho vychádza, celá spoločnosť je základe, postavená na základe rodiny, otec, mama, deti. Je to tak, samozrejme, aj biologicky, to je nespochybniteľné, ale je to tak aj psychologicky, spoločensky, duchovne, nábožensky, filozoficky. Tento návrh zákona sa o toto opiera a opakujem znova, vychádza to z medzinárodných dokumentov, aj dokumentov európskych, aj dokumentov slovenských, že rodičia majú právo vychovávať svoje deti v zhode s ich náboženským a filozofickým presvedčením.
Tak ako som povedal v úvodnej reči, samozrejme, veľká časť rodičov veľkú časť tohto vzdelávania, tejto výchovy deleguje na školu. Škola tiež požíva veľkú dôveru. A tak je to správne, ja som učiteľ podobne ako moja manželka, vieme čosi o tej zodpovednosti, lebo jedna vec je dôvera a právo, druhá vec je vlastne zodpovednosť z toho vyplývajúca a naozaj mnohé tie veci zvlášť, ak sú nejaké citlivé, chúlostivé, problematické, sa musia uskutočňovať v úzkom kontakte, v úzkej komunikácii s rodičmi.
Tento návrh zákona reaguje na prax, kedy sa rôzne organizácie, ale aj učitelia snažia na školách prezentovať kontroverzné myšlienky o sexualite, s ktorými môžu mať mnohí rodičia problém. V dôvodovej správe sú uvádzané aj konkrétne príklady takých publikácii, pričom niektoré z nich boli autormi svojvoľne nazvané a prezentované ako "učebnice", hoci v skutočnosti učebnicami podľa ministerstva školstva nie sú a nebola im udelená doložka, teda autorizácia. Tieto publikácie idú mimo rámec výchovy k manželstvu a rodičovstvu a svojou povahou môžu zásadne zasiahnuť do práv rodičov na výchovu detí v súlade s ich presvedčením. Tu by som si dovolil poznámku, že tento návrh zákona sme vpracovávali v spolupráci so zástupcami rodičov, ktorí dlhodobo pracujú na tomto rešpektovaní a posilňovaní práv rodičov a rovnako bol tento návrh zákona pripomienkovaný a boli zapracované pripomienky ministerstva školstva. Jednak aj čo sa týka základného úmyslu, ale aj čo sa týka praktického spôsobu, ako to urobiť, pretože jedna vec je nejaký filozofický zámer zákona, druhá vec je uvedenie do praxe. Takže snažili sme sa aj v spolupráci s ministerstvom školstva pripraviť tento návrh zákona tak, aby zodpovedal praxi, aby bol uskutočniteľný, aby bol realizovateľný.
Hoci právny poriadok platný na území Slovenskej republiky garantuje právo rodičov na výchovu detí v súlade s ich vlastným náboženským a filozofickým presvedčením, predsa nie je dosiaľ v školskom zákone konkretizované, ako majú rodičia toto právo uplatniť vo vzťahu k škole, ktorú ich dieťa navštevuje. Zakomponovanie tohto mechanizmu výrazne posilní právne postavenie rodičov a vnesie aj viac právnej istoty v otázke, ako môžu rodičia toto svoje právo prakticky naplniť. Základom novej úpravy je povinnosť školy rešpektovať práva rodičov na výchovu a vzdelávanie v súlade s ich presvedčením a to v tej najvšeobecnejšej rovine. Osobitne sa zavádza povinnosť školy vopred informovať rodičov o výchove v oblasti sexuálneho správania, ktoré sa vzhľadom na aktuálnu skúsenosť a pobúrenie časti rodičov s novými publikáciami javí ako najpáčivejšia oblasť. V tejto oblasti teda škola bude mať povinnosť vopred informovať rodičov o zamýšľanej výchove a pred jej realizáciou si vyžiadať informovaný súhlas rodiča. To je ten režim 1, o ktorom som hovoril.
Teraz prichádza vysvetlenie toho režimu 2. Rodič však bude mať právo na informácie aj v iných témach a tiež bude mať právo podmieniť účasť svojho dieťaťa na výchove predchádzajúcim informovaným súhlasom aj v iných oblastiach, ktoré považuje za dôležité s ohľadom na zachovanie jeho práva na výchovu dieťaťa v súlade s jeho presvedčením. Čiže ten prvý režim je povinnosť a notifikačná povinnosť na strane školy, v tej druhej je povinnosť rodičov sa o to zaujímať a prípadne si vyžiadať aj nejakú inú oblasť kde by bol vyžadovaný jeho informovaný súhlas.
Popri navrhovanej právnej úprave môžu rodičia uplatniť aj iné formy ako svoje rodičovské práva uplatňovať, a tak navrhovanú právnu úpravu treba vnímať ako základ, o ktorý sa môžu rodičia oprieť. Zavádzaný mechanizmus bude mať pozitívny dopad na vzájomnú spoluprácu medzi školou a rodičmi. Primárnu úlohu vo výchove a vzdelávaní nesú vždy rodičia dieťaťa, pre ktorých je tu škola na to, aby im pomáhala túto svoju povinnosť napĺňať. Je preto vhodné, aby rodičia a škola vzájomne komunikovali a hľadali súlad vo výchove. Ide pritom o dvojsmernú komunikáciu, kedy rodičia stanovujú základné mantinely a očakávania s ohľadom na svoje neodňateľné právo vychovávať dieťa v súlade so svojím presvedčením. A škola na druhej strane môže aj v dôsledku informovaného súhlasu prizvať rodičov k potrebnej spolupráci a naplneniu úlohy pre ich vychovávateľov, ktorými rodičia nepochybne sú. Rodičia sú prví zodpovední a majú mať v týchto otázkach aj podľa ústavy patričné postavenie. Zvlášť v kontexte aktuálnych etických otázok dnešnej doby je vhodné, aby si škola a rodičia vzájomne pomáhali pri formovaní a informovaní aj o intimite a sexualite človeka a nie internet alebo ideologicky a nepedagogicky pôsobiaci externisti. Oživenie komunikácie medzi školou a rodičmi môže prispieť aj k oživeniu komunikácie medzi rodičmi, ktoré majú deti v tej istej triede či škole. Vďaka čomu sa môžu rodičia vzájomne informovať a spoločne čeliť rôznym rizikám, napríklad na účasti na výchove nevhodným externistom alebo výuke z nevhodnej publikácie. A naopak môžu si tiež vymeniť skúsenosti a odporúčania. ako deti viesť k hodnotám, ktoré im chcú odovzdať. Predložený návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Návrh zákona nebude mať dopad na verejné financie, ale bude mať pozitívny dopad na manželstvo, rodičovstvo a rodinu. Samotný mechanizmus, ako je tento zákon, školský zákon, novelizovaný, je taký, že na úvod sa v § 3 dopĺňa teda ten princíp výchovy a vzdelávania v zhode s náboženským a filozofickým presvedčením rodičov, aby to tam bolo jasne napísané a potom v druhej časti sa doplňuje nový § 15a, kde sa uvádza mechanizmus, ako môžu rodičia uplatniť právo na výchovu dieťaťa v súlade so svojím presvedčením, teda je vlastne popísané, že ako má škola komunikovať, ako bude vyzerať ten vzor toho informovaného súhlasu a tie dva režimy, teda jeden, kde je povinnosť školy vopred informovať rodičov, dať im prístup k tým materiálom a vyžiadať si informovaný súhlas a potom ten druhý režim, kde rodičia získavajú právo zaujímať sa iniciatívne a zistiť, že ak je napríklad v ich škole nejaká prednáška, ktorá sa týka aj inej pre nich zaujímavej a citlivej oblasti a nielen sexuálneho správania, vyžiadať si, aké tam budú materiály použité, kto bude prednášať a prípadne vyjadriť aj svoj súhlas alebo nesúhlas.
Možno chcem povedať jednu vec. Niekedy keď sa hovorí o takýchto veciach, tak sa to postaví do takého veľmi zvláštneho, zvláštneho rozmeru, akoby sme boli proti sexuálnej výchove. Ja to poviem takto. Oblasť výchovy jednoznačne zasahuje aj sexuálne správanie, sexualitu človeka a nie je žiaden dôvod, aby sme v tejto oblasti vytvárali nejakú hmlu alebo nejakú nejasnosť alebo čosi zatajovali. Nakoniec, ako sme si povedali, v dnešnej dobe to ani nie je možné. Pri dnešnom prístupe mladých ľudí k internetu a ku všelijakým informáciám, ktoré sa veľmi často, a to sa teda dialo aj v minulosti, prenášajú cez spolužiakov alebo cez nejakých iných starších alebo aj mladších kamarátov, tak, samozrejme, tie deti s tými informáciami konfrontovaní sú. Bolo by naivné myslieť si, že chceme teda akoby zabrániť deťom, aby mali takéto informácie. A je to tiež oblasť, v ktorej je potrebná výchova.
Zároveň a to si všetci uvedomujeme aj sami na sebe, je to oblasť, ktorá je osobne veľmi taká citlivá, intímna. A preto je zároveň aj veľmi náchylná k tomu, že môže prísť k nejakému zneužitiu, ublíženiu, zraneniu a tí, ktorí majú najsilnejší záujem, tí, ktorí najviac poznajú svoje dieťa, sú jeho rodičia. To znamená, že treba zachovať ich prím v tejto oblasti a zachovať túto citlivosť. A ak preberá bremeno alebo časť zodpovednosti v tejto oblasti škola, tak to má byť v úzkej spolupráci s rodičmi a v zhode s rodičmi. Ak som hovoril o sexuálnej výchove, tak chcem tým povedať, že samotný fakt sexuálnej výchovy je dobrý, správny, podporujem ho, samozrejme, ako rodič, aj ako učiteľ v tejto oblasti vzdelávam, vychovávam aj naše vlastné deti, ale aj svojich študentov, keď som teda učil a do dnes na prednáškach pre mladých alebo aj pre dospelých takéto niečo ponúkame.
Druhá vec je nejaký predmet, ktorý by sa nazýval sexuálna výchova, chcem povedať, že s takým niečím nesúhlasím z viacerých dôvodov. Jedna z vecí je taká úplne pragmatická, že keby sme reagovali na všetky nejaké spoločenské potreby zavedením nového predmetu, tak asi sme za chvíľu už nemali čas ani učiť matematiku, slovenčinu, angličtinu, informatiku, pretože by sme mali rôzne ekologické, mediálne a nevieme aké výchovy. Ja si myslím, že je veľmi dôležité integrovať tieto časti do predmetov a oni aj naozaj majú veľmi dobrú príležitosť. V prípade výchovy v oblasti sexuálneho správania si myslím, že také vhodné predmety, v ktorých sú integrované tieto témy, je biológia, náuka o spoločnosti, etická výchova, náboženská výchova. Okrem iného máme aj predmet alebo tému, ktorá sa môže použiť ako prierezová téma, a to je výchova k manželstvu a rodičovstvu, už od deväťdesiatych rokov a to si myslím, že aj vhodný názov, aj vhodný kontext. Výchova k manželstvu a rodičovstvu, pretože ľudská sexualita je zameraná práve týmto smerom. Neznamená to, že ľudia neprežívajú sexualitu aj mimo manželstva a rodičovstva, ale aj biologicky, prirodzene je sexualita zameraná na manželstvo a rodičovstvo aj aj podľa ústavy, aj podľa skúseností, toto je prístup, to je kontext, v ktorom to spoločnosti pomáha, neškodí a spoločnosť na tom môže stáť. Teda ešte raz to na záver zhrniem, nejde o to, aby sme zakazovali výchovu v tejto oblasti, nejde o to, aby rodičia mohli nechať svoje deti doma, aby sa nemuseli zúčastňovať na prednáškach, alebo hodinách v tejto oblasti, alebo v nejakej inej. Ide hlavne o informovaných rodičov a o komunikáciu medzi rodičmi a školou, ale vlastne aj medzi rodičmi a rodičmi. Napríklad ja som osobne vždy veľmi komunikoval aj komunikujem s rodičmi detí, teda spolužiakov našich detí, a tak, samozrejme, komunikácie medzi rodičmi a deťmi. Lebo viete, také klasické najmä v určitom veku, odpoveď na otázku, čo bolo v škole? Aká je odpoveď, nič. A tie deti častokrát proste už len z tej ich detskosti alebo mladíckosti nepovedia sami od seba, niekedy sa aj hanbia, ale takto rodič bude informovaný, aha dneska, náš mal, náš syn, naša dcéra mali prednášku na takúto tému, dopredu sa na to môžu pripraviť a hodiť napríklad pri večeri reč na takúto tému.
Čiže je to veľmi dobré pre posilnenie komunikácie medzi rodičmi a ich vlastnými deťmi. Ja by som nazval tento zákon absolútne neideologickým, keby, keby som chcel byť taký ideologický, tak by som nazval liberálny v tom najlepšom slova zmysle, pretože je to od slova sloboda. A tá sloboda, tú slobodu majú rodiča, lebo majú aj najväčšiu zodpovednosť byť informovaný a rozhodnúť, či to pokladajú za vhodné pre svoje dieťa alebo nie. Samozrejme, tento zákon je aj konzervatívny v tom slova zmysle, že rodina ako taká bola, bola vždy prirodzene konzervatívnou inštitúciou v tom najlepšom slova zmysle konzervatívnou, to znamená, že zachováva a prenáša z generácie na generáciu tie overené hodnoty, ktoré nie sú len vyčítané z nejakej knižky, ale prežívame generáciami starých rodičov, rodičov, a potom tými mladšími generáciami. Takže nejde tu o nejaký súboj, ide tu o to dobro a ochranu detí a mládeže v tejto oblasti a posilnenie rodiny a úlohy rodičov.
Ďakujem vám veľmi pekne.
