Videokanál klubu

Ďakujem pekne. Vážené kolegyne, kolegovia, o tom, čo má upraviť návrh novely, som už hovorila dosť obsažne v prvom čítaní. Teraz by som chcela povedať pár slov z pohľadu rodiny, do ktorej sa dieťa so zdravotným postihnutím narodí.
Začnem asi tým, že narodenie vlastného dieťaťa je asi pre každého rodiča ten najkrajší moment v živote. Narodením dieťaťa so zdravotným postihnutím sa ale rodina stáva odlišnou od iných rodín. Radosť vystrieda strach, obavy a smútok. A začína boj. Každodenný a doživotný. Keď sa dieťa narodí a diagnostikujú mu určité postihnutie, je dôležité, aby rodina cítila určitú oporu, pomoc, lebo rodina sa musí vyrovnať s faktom, že ich dieťa je iné. Mnoho rodičov sa s týmto faktom zmieri a snaží sa dať dieťaťu všetko, čo je v ich silách. No mnoho rodičov sa s tým nevie vyrovnať a svoje dieťa zveria do ústavnej starostlivosti. Tam dieťaťu nikdy nebude poskytnuté to, čo by mu mohli dať rodičia. A to je hlavne láska.
Veľkým problémom pre rodiny s postihnutým dieťaťom je to, že sa cítia izolovaní a osamotení. Postihnutie je obrovskou záťažou a problémom pre rodičov. V škole sa môžete vyučiť za krajčírov, kuchárov či vyštudovať právo alebo strojárstvo. Nikde sa však nedá naučiť, ako byť rodičom postihnutého dieťaťa. Rodičia majú teda zákonité obavy z toho, či to zvládnu a ako to zvládnu. Bez ohľadu na závažnosť postihnutia každý rodič to prežíva a niečo v rodičovi umiera. Rodičia postihnutých detí často riešia to, čo je najlepšie pre rodinu ako celok, finančný príjem, zamestnanie, sociálne výhody a ako sa začleniť späť do spoločnosti. Rodičia si tak vlastne hľadajú cestu, ako sa vyrovnať s postihnutím dieťaťa. Je to však najmä o tom, vyrovnať sa s bolesťou a s pocitmi s tým spojenými.
Je nutné takúto rodinu podporovať nielen ekonomicky, ale predovšetkým jej poskytnúť odbornú lekársku a metodickú pomoc i psychologický servis smerovaný ako k dieťaťu samotnému, tak i k jeho rodičom, pretože starostlivosť o takéto dieťa predstavuje vysokú mieru psychickej, fyzickej záťaže i stresov, ktoré môžu narušiť nielen osobnosť rodičov, ale aj samotnú stabilitu rodiny.
Rodina, ak ostane úplná, stráca jeden príjem. Ak ostane rodič sám, stráca príjem úplne a ostáva mu požiadať iba štát o pomoc. Nedostatok zariadení sociálnych služieb brzdí možnosti pracovať minimálne jednému z rodičov. Tam potom ruka v ruke, pochopiteľne, prichádza beznádej a frustrácia. Starostlivosť je náročná, vyčerpávajúca a nekonečná. Každý rodič miluje svoje dieťa. A nezáleží na tom, aké je. Spoločnosť sa ale nemôže spoľahnúť na to, že rodič sa postará a zvládne to sám bez pomoci. Mám za to, že štát by mal v maximálnej miere podávať pomocnú ruku rodičom, ktorí sa starajú o deti a dospelých s hendikepom. Zo skúseností ale viem, že sa boria s problémami a majú pocit, že sú v tom úplne sami.
Vážení kolegovia, verím, že návrh zákona podporia všetci poslanci a urobíme tak aspoň malý krok k zlepšeniu životných situácií takýchto rodín. Nech vedia, že spoločnosť na nich nezabudla.
Ďakujem pekne.