Videokanál klubu

Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. Chcem informovať členov výboru pre financie a rozpočet, že rokujeme dnes 13.30 v našej štandardnej miestnosti. Ďakujem pekne.

Dostala som správu na sociálnych sieťach, tak dostala som ich viac, niekoľko vám prečítam a začnem touto:
"Potratila som mimovoľne, mala som 18 rokov, študentskú brigádu, celý život a štúdium pred sebou. Krátky vzťah, ktorý by dieťa neuniesol. Brala som antikoncepciu, ktorá však zlyhala, ako sa občas stáva. Keby nepotratím mimovoľne, aj tak na ten potrat pôjdem. Bez toho by som zničila život sebe, jednému mužovi a dieťaťu, ktoré by nebolo zabezpečené, trápilo by sa, malo by rodičov, ktorí trpia, lebo sa oň nedokážu postarať. Neľutovala by som toto rozhodnutie, lebo by som tak zachránila seba a svoju budúcnosť a nezničila budúcnosť niekoho malinkého, nevinného. Jediné, čo ma mrzí, je, že nikto nerieši traumy spojené s mimovoľnými potratmi, že ženy nemajú psychologickú starostlivosť a že nie je možné vykonať interrupciu pomocou tabletky, čo by mnoho, mnohým ušetrilo bolesti a zbytočné trápenie. Ženy majú právo sa rozhodnúť. A mnohé tak nekonajú kvôli tomu, že sú sebecké, ale práve naopak, lebo chcú niekomu dať zaslúžene kvalitný život, nie mu ho vziať."
Poprosila som na internete aj o to, aby predkladateľom ľudia napísali odkaz, že čo vám mám povedať. Poprosila som o to, aby to boli slušné odkazy. Napriek tomu som musela filtrovať. Myslím, že to poznáte aj vy z druhej strany, že naozaj tá téma rozdeľuje spoločnosť. Snažila som sa preto vybrať také miernejšie. Prosím, neberte to osobne. Sú to teda odkazy ľudí.
Radovan Jokel píše: "Keď majú takú starosť o ochranu života, nech sa postarajú o zlepšenie zdravotníctva, sociálneho zabezpečenia, sprísnenie trestov za násilné trestné činy, zlepšenie kvality ovzdušia, potravín, bezpečnosť práce, prevencie chorôb a aj zlepšenie dôchodkov pre, vďaka ochrane života, čoraz viac dlhovekých občanov. A tiež by som sa ich spýtal, koľko človekohodín intenzívnej práce expertov to stálo, kým prišli na konkrétne tento spôsob ochrany života?"
Viem, čo by ste povedali, že teda však sme pri vláde, tak to zlepšujme, je mi to úplne jasné. Nechcem sa tváriť, že nie, ale pravda je taká, že tieto aspekty sa ešte nezlepšili a už ideme zakazovať, že to je ten, to je ten pohľad.
Petra Hrušková: "Pán Čepček, s kľudom môžte mať aj dve, tri, štyri deti, ale nie sú jasle, nie sú škôlky, nie sú pracovné príležitosti pre matky, nie je dostupné bývanie atď. To sú problémy, s ktorými sa potýka takmer každá rodina. Potraty sú len špička problému v tejto republike."
Zuzana Hudecová: "Ak chcú chrániť život, nech zlepšia podmienky ženám, ktoré od začiatku tehotenstva vedia, že budú na to samé. Nejeden prípad a rozhodnutie ísť na interrupciu vzišiel z obáv, ako sa o dieťa žena postará sama. Nech si oni idú platiť účty z tých smiešnych príspevkov. Interrupcia nie je kratochvíľa a čísla počtu interrupcií neustále klesajú."
Mariana Tilingerová: "Najprv treba prevenciu, ochranu pred otehotnením, až potom dôsledky, pokiaľ nebude žena dobre ochránená zákonmi pred svojvôľou mužov, že ju môžu pomaly znásilniť a donútiť k materstvu, aj keď nechce. Pre ochranu žien pred nechceným tehotenstvo treba, aby si muži urobili vazektómiu a bude pokoj. Treba taký zákon. Alebo trestať mužov, ak bez vysloveného súhlasu ženy sa opovážia ju oplodniť."
Ľubica, okej, to nie, dobre.
Mária Záhorcová: "Však sa ho spýtajte, či vie, koľkým deťom tohto roku zamietli škôlku a z akej almužny žijú rodičia chorých, postihnutých detí, ktorí prišli o prácu, lebo sa 24/7 o deti starajú. A či už dostali aspoň psychologickú a právnu pomoc obete sexuálneho násilia, napríklad aj tie maloleté, z ktorých obťažovania bol obvinený náš kolega."
Ľuboš Forró: "Nech rieši radšej to, ako pomôcť mladým rodinám a nehrabať sa v materniciach žien, pre ktoré je toto rozhodnutie zväčša životná trauma. Počet interrupcií klesá, tak nech to nechajú tak, nech netlačia svoje názory a postoje."
V podstate takto sa dokola opakuje. Nechcem vás zaťažovať. Je to väčšinou o tom, že, že treba najprv riešiť iné problémy. A všetci sa zhodneme na tom, že treba a že sú, aj sa robia niektoré veci, aj sa predkladajú návrhy zákonov, aj sa predkladajú návrhy zákonov, ale skutočnosť je takáto. Asi nikto z nás nepoprie, že tieto problémy nie sú ešte stále vyriešené. A jednoducho nie je fér, kým nie sú vyriešené, kým žena nevie sa postarať, nemá na to financie, keď zostane sama, nemá kam dať to dieťa do jaslí, do škôlky. Pokiaľ je choré, nemá dostatočnú starostlivosť. Akonáhle to dieťa dosiahne 18 rokov a náhodou je samé, nemá kam ísť. Kým toto nie je vyriešené, nie je fér vôbec sa baviť o tom, že prikážeme žene, aby do takéhoto prostredia dieťa porodila bez ohľadu na to, či to chce alebo nechce urobiť.
No zaujímavé bolo, mali sme teraz situáciu, bol COVID a ako viete, tak ja som kedysi zakladala škôlky a jasle práve preto, že som bola mamina dvoch detí a chcela som zároveň byť s nimi a zároveň nebyť odkázaná na tú almužnu. A jediné, čo mi z toho vyšlo napriek tomu, že som mala ekonomické vzdelanie, bolo, že teda urobiť škôlku, normálne si sprístupniť vzdelanie nižšieho stupňa síce, ale pedagogické, aby som sa mohla venovať deťom, urobiť si kurz a otvoriť tú škôlku. A takto takýmto spôsobom som sa vlastne dostala k tomu, že nejakú dobu, a vlastne tie škôlky a jasle fungujú aj teraz, to už je vyše desať rokov, ale nejakú dobu som sa ja sama o tieto detičky starala, aj som teda toto rozbehla. A viem tým pádom veľmi dobre, ako to funguje.
A keď chce dať matka dieťa do škôlky, tak má vlastne dve možnosti, buď berie príspevok na, to je rodičovský príspevok alebo príspevok na starostlivosť o dieťa. No a je zaujímavé, že akonáhle sa jeden alebo druhý príspevok zvýši o nejakú sumu, tak, samozrejme, tí rodičia sa prehlásia na ten príspevok, lebo je vylúčené brať obidva naraz. Čiže buď beriete rodičák, alebo beriete ten príspevok na starostlivosť. V čase, keď bol príspevok na starostlivosť vyšší, všetci rodičia alebo väčšina rodičov ho čerpala a tento príspevok sa čerpá z fondov Európskej únie drvivou väčšinou. Rodičovský príspevok sa čerpá z nášho rozpočtu. A hovorím vám to celé preto, lebo je zaujímavé, že v priebehu času prišlo k tomu, že ten rodičovský príspevok, ktorý čerpáme z rozpočtu Slovenska, tak v podstate sa navýšil, je vyšší ako príspevok na starostlivosť a preto dnes nikto nečerpá, aj keď máme tú možnosť ten príspevok na starostlivosť z rozpočtu Európskej únie, ale všetko sa čerpá vlastne z nášho.
A keď prišlo k tomuto COVID-u a keďže viem, ako to v tých škôlkach chodí, ako sa správajú tí rodičia, ako je to pre nich dôležité, samozrejme, však taká súkromná škôlka, to stojí 400 - 500 eur, v štátnych nie je dosť miesta, no tak tí rodičia potrebujú pomoc. Tak som prišla s návrhom v koalícii, že prosím vás, však urobme to, že zvýšme ten príspevok na starostlivosť o dieťa, aby bolo viac miesta v tých škôlkach pre tie deti, pretože to je problém, prečo veľa matiek ani len sa neodváži mať dieťa, lebo vie, že sa nebude vedieť uplatniť a zostane na to sama, na tú starostlivosť.
A bolo zaujímavé počúvať kolegov, ktorí teraz s tým istým rozmýšľaním, ktorí teraz obhajujú tieto, tieto obmedzenia interrupcií, o tom, že nemôžme to spraviť, my predsa nemôžme dať väčší príspevok na starostlivosť o dieťa, pretože to je iba pre pracujúce alebo študujúce matky a my by sme tým zhodili vlastne tie, ktoré sú doma a preto to nespravíme a nezvýšime ten príspevok a zostalo to tak. Tie peniaze tam ležia, ležali a aj ležia. My čerpáme peniaze v menšom množstve z nášho rozpočtu, pritom z peňazí z Európskej únie sme mohli podporiť, podporiť to, aby tie matky sa nebáli do toho ísť. A len na základe nejakej ideológie o tom, že žena patrí, a to som aj doslova počula túto vetu, že žena patrí domov k deťom, za sporák, a nie teda, že bude nejakú kariéru alebo že bude študovať a že bude pracovať, tak kvôli tejto ideológii sme neboli schopní takéto opatrenie, muselo by to urobiť vlastne ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny, sme to jednoducho neurobili. A toto opatrenie by pomohlo naozaj podľa mňa ženám, aby sa rozhodli, aby mali odvahu, nazbierali odvahu mať dieťa. A ja som to s týmto zámerom aj robila. Úprimne to hovorím. Takže toto sú pre mňa riešenia, ktoré pomôžu znížiť počet interrupcií a tomuto podobné. Presne to, čo si ľudia pýtajú, hej, že tú pomoc v reálnom živote.
Zhrňme si to. Dokázala som vám, že to nie je želanie väčšiny, čo ste predložili. Napriek tomu to tu opakujete. No dáta hovoria jasne. Nemusím čítať znova tie grafy. Ale ani pri vašom, o ktorom ste vy hovorili, prieskume, pán Čepček, kde ste hovorili, že 47 % ľudí, ani to nie je väčšina. Ja som taký prieskum ale nenašla. Hovoríte stále dokola, že ide o zabíjanie detí. Ja som vám teda včera sa snažila dokázať, že nie je to zabíjanie a nie sú to deti. Viem, že je to pre vás citlivé, rozumiem tomu, že je to pre vás citlivé, ale vy nemôžte niečo, čo si vy prajete, dávať ako fakt. A jednoducho keby to bolo zabíjanie, tak by bol, bol by to trestný čin, tak by sa za to chodilo do basy, keby to bolo detí, tak by sme nemali všetky tie debaty o tom, že zygota, embryo, vajíčko, embryo, plod, atď. a aj sami pripúšťate, že teda to bude dieťa, a to pripúšťam aj ja. To, to, to, samozrejme, o tom nie je diskusia, ale ja hovorím, dieťa to bude, až keď sa tak rozhodne žena, prípadne rodičia.
Bola tu diskusia o tom, že kedy začína život. Napriek tomu, že som vám včera predložila päť vedeckých pohľadov, odborných pohľadov na to, ako rôzne sa dá pozerať na počiatok života, napriek tomu aj dnes opakujete, veda hovorí jasne, nie je v tom rozpor, nikto nespochybňuje, to nie je pravda. Kolegovia, nepoužívate férové argumenty, pretože včera som vám dala jasný dôkaz o tom, že takto to nie je. Váš pohľad je len jeden z mnohých pohľadov a je legitímne, že nejaká časť spoločnosti má iný. Nie je fér, keď opakujete veci, ktoré jednoducho už boli dokázateľne vyvrátené. A taká debata potom, samozrejme, ani nikam nevedie.
Často sa tu omieľajú komunisti, že teda my liberáli, SaS-kári obhajujeme komunistický zákon. Počúvajte, komunisti hovorili aj, že dva plus dva sú štyri a my liberáli si myslíme, že sú štyri. Ono sa niekedy aj pritrafí aj komunistom, hej? A úplne zaujímavé je potom dávať ako dobrý príklad Hippokratovu prísahu z 12. storočia, že tej by sme sa mali držať, ale toho komunistického zákona už nie. Také zaujímavé rozpory.
Počúvam, že vás napádam. Ja by som sa chcela každého z vás, čo tu sedíte, spýtať, koho som osobne urazila? Koho z vás počas debaty som ja osobne urazila? Na koho som bola osobná? Čo som spravila? Prečítala som štúdiu, ukázala som alebo prečítala som vám grafy, ktoré hovorili o tom, že to nie je názor väčšiny, že ako klesajú, klesajú interrupcie. Prečítala som vedecký článok o pohľadoch rôznych vedcov o tom, ako sa dá pozerať na začiatok života. A reagovala som na faktické, kde ktoré síce boli zväčša osobné, ale snažila som sa vám práve ukázať, že aký je v tom rozdiel.
Úprimne, napriek tomu, že je to pre mňa veľmi emotívna téma, napriek tomu som sa, napriek tomu som sa snažila naozaj nikoho nenapádať a nepovažujem to za fér, keď mi niekto povie: stále ma napádate. Nie je to pravda, ja korektne argumentujem.
Mojou odpoveďou na to, čo som prečítala, boli práve naopak, bola kopa osobných urážok. Skúste si pozrieť tie včerajšie reakcie na ten článok, čo som prečítala. Ja si dám tú námahu, ja to zostrihám. Keď tu stál pán Kuffa a rozprával tu o tom, nebudem to opakovať, boli ste tu. Nikto z vás z tých faktických nepovedal: fú, tak toto je za čiaru. Jedine pán Kotleba potom, keď sa postavil, začal hovoriť, tak, tak na začiatku povedal, že to je za čiaru. Nikto z vás. Kde je vaša ochrana života narodeného? Kde je vaša ochrana žien? Keď váš, keď, keď, síce váš názorový oponent, ale predsa staršia kolegyňa dostáva ako reakciu na jasné dáta a fakty a na úprimné odpovede takýto hejt, kde ste boli, ochranári, vtedy?
Dostala som informáciu, ako vlastne som súčasťou pekelného plánu, že som diablov advokát, agent LGBT, mimochodom k tomu sa hlásim, vrahyňa svojich súrodencov. Pán Suja, k vám špeciálne, od vás nie som zvyknutá, že ste takto nekorektný. Rozumiem, že je to pre vás emotívna téma, aj pre mňa, ale prepáčte, aby keď ja poviem svoj osobný príbeh a vy ma obviníte, že ja som vlastne chcela zabiť svojich súrodencov, však to je fakt úplne za čiarou. Včera, včera ste to povedali, keď som hovorila o tom, že v dospelosti som zistila, aký ťažký život mala moja mama a že som vlastne spoznala svojich súrodencov, tak vo vašej faktickej ste takéto niečo povedali. (Reakcie z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Blanár, Juraj, podpredseda NR SR
70a.
Páni poslanci!

Bittó Cigániková, Jana, poslankyňa NR SR
70b.
Hovorili ste, že obhajujem zákon proti pedofílii. Prosím vás pekne, pán Suja, ja som včera hovorila o tom, že nie je normálne brániť tomu, aby mladí ľudia dostali informácie, napríklad o homosexuáloch, pretože sú súčasťou našej spoločnosti. Vy dobre viete, že Orbán zakázal aj toto. A to je, a to je kdekoľvek, pán Suja. Oni sú súčasťou nášho života a vôbec nie je na škodu im povedať, že existujú.
Hovoríte o lieku za dva milióny, že ja chcem teda zabíjať dieťa, ktoré nedostane liek za dva milióny. Pán Suja, hovorím vám ja, že chcete zabíjať tisíc detí, ktoré nedostanú dvojtisícový liek preto, lebo chcete zaplatiť ten jeden liek za dva milióny? Toto nie je fér. Pán Suja, skúste, ja vám len chcem, skúste ma vnímať, ja vám len chcem povedať... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Blanár, Juraj, podpredseda NR SR
70c.
Pán, páni poslanci! Pani poslankyňa, aj vás poprosím, snažte sa to spravodajské záverečné vystúpenie viesť k tomu, aby ste nepriamo alebo priamo nevyzývali k nejakej reakcii, pretože to nie je účelom ani spravodajcu podľa môjho názoru, takže vás poprosím, skúsme to ukončiť dôstojne. Ďakujem.

Bittó Cigániková, Jana, poslankyňa NR SR
70d.
Ďakujem. Aj sa o to snažím, len sa snažím ukázať, že čo robia nekorektné argumenty, ale áno, rozumiem, idem k tomu. Naozaj nie je mojím cieľom nejako vám to vyčítať, len vám ukazujem, ako veľmi nekorektné argumenty na jednej aj na druhej strane potom zaznievajú a že to nikam nevedie.
Hovoríte, že si neviete predstaviť, že nebudete bojovať za nenarodené deti. Ja vám rozumiem, pretože ja si neviem predstaviť, že nebudem bojovať za slobodu žien, za právo žien sa rozhodnúť, kedy sa budú reprodukovať, za právo žien byť rovnoprávnymi s mužmi.
Ja osobne som chcela napríklad dieťa už v sedemnástich rokoch, prvé som mala v dvadsiatich dvoch, druhé v dvadsiatich štyroch. Ja teda si nemyslím, že by som si zaslúžila nejakú dehonestáciu, ale to mne nedáva právo prikazovať to iným ženám. Ten môj pohľad na život predsa neznamená, že všetci ostatní sa tak musia správať.
Nepatrí sem ani prirovnanie detí ku kuriatkam, psíkom, mačičkám a podobne. Hovoríte o tom, že ženy matky ku gravidným sukám a k sliepkam. Viem, že to nemyslíte ako urážku, len si uvedomte, kam tá debata speje, pretože vy hovoríte o tom, že my, ktorí si zastávame ženy, že my jednoducho bojujeme za práva zvierat, ale za práva nenarodených detí, ľudí, nie. Ale veď to nie je pravda. Veď nikto nebráni majiteľovi tej fenky, o ktorej ste hovorili, aby nemala šteniatka, keď sa tak majiteľ rozhodne. O tom tu diskusia neni, a keď dáte taký návrh zákona, tiež budem proti.
A to, že týranie zvierat, živých bytostí je zakázané, veď to by malo byť samozrejmé tak isto, ako je zakázané týranie detí. Veď o tom neni žiadna diskusia. To nie je fér argument. Nikto nechce, aby boli deti týrané. Nikdy nikto takéto niečo nepovedal. Nie je to od vás korektné a takéto nekorektné, takáto nekorektná argumentácia ukazuje, že to nie je u vás fér hra, ale že je to len presvedčenie, dogma, ktorú chcete ostatným, ostatným vštiepiť.
Hovoríte často o demografickej otázke. Páni, prosím vás, my nie sme tu na, ženy nie sú na to, aby riešili demografickú otázku. My nie sme nástroje nejakej vašej politiky. My sme živé bytosti. My nie sme schránky na rodenie detí. To nie je fér. Jasné, klesá počet ľudí, Slovensko a Európska únia budú, budú tieto deti chýbať, to tu padlo, no tak ženy roďte, páči sa. A my chlapi v parlamente vám to prikážeme. Vážne? Nie je to fér takto uvažovať.
Vraj som sa vytrestala, lebo som tu sama. No ja vám poviem pravdu, ja, odo mňa asi to vidíte, je to úprimné, ale som jediná, ktorá si myslí, že má význam s vami diskutovať. A stále si to myslím, že je treba vám ukázať, že tá druhá strana, to nie je žiadny diabol, žiadne peklo. Že je to len úprimne tak, ako vy úprimne veríte tomu svojmu, tak úprimne aj tá druhá strana verí, že treba bojovať za tie ženy.
V podstate na záver, celú dobu hovoríte iba o dieťati, aj to iba do momentu narodenia, lebo predstavte si, že 4 % z tých detí budú napríklad homosexuáli, vtedy ich už tak ľúbiť nebudete. A nedajbože, že sa by sa ešte narodilo ako, ako nejaký transsexuál alebo niečo také. Tam už láska končí. Nezaujíma vás, že dieťa môže, to, ktoré sa narodí, trpieť nedostatkom, láskou, lásky, zabezpečenia, nič také. A už vôbec vás nezaujímajú tie ženy.
Nepozeráte sa na to z pohľadu ženy, ktorú dvadsať rokov týral manžel a chce si ju zaviazať tým, že jej urobí ďalšie dieťa bez toho, aby sa jej pýtal. Pretože má nad ňou fyzickú prevahu. A pretože máme taký systém, že ona sa bojí ísť na políciu alebo kohokoľvek požiadať o pomoc. Nepozeráte sa na to z pohľadu Rómky z osady, kde jej opitý manžel príde večer domov a vôbec sa jej nepýta, či chce alebo nechce dieťa a antikoncepciu brať nemôže, lebo to je proti Bohu. Nepozeráte sa na to z pohľadu 16-ročného dievčaťa, ktoré dovtedy rodičia úzkostlivo strážili, nikdy nepustili von a ona ide na prvý žúr svojho života a tam ju očarí pekný chalan, ktorého vidí prvýkrát v živote a urobí životnú chybu. Nepozeráte sa na to z tohto pohľadu, ako si zničí život, ako zničí život tomu dieťaťu. Nepozeráte sa na to z pohľadu toho, že ak, ak by k tejto chybe neprišlo, lebo v tomto prípade by to bola chyba, tak by mohla neskôr stretnúť muža, ktorý, s ktorým bude mať ďalšie 2-3 deti a budú šťastná rodina. Bude šťastná ona, budú šťastné deti, bude šťastný ten muž.
Jednoducho sa na to pozeráte len z toho svojho pohľadu, prípadne, musím uznať, z pohľadu nenarodeného dieťaťa, ale nepočúvate, nevnímate nás ženy. Nevnímate ani niekoho, kto si, kto sa vám úprimne snaží otvoriť oči a ukázať aj iný pohľad na svet. Prosím vás pekne, takéto návrhy, na takých sa nikdy nezhodneme, ale určite sa zhodneme, ako tu bolo povedané niekoľkokrát, na podpore žien. Napríklad pri tých škôlkach, pri tých príspevkoch. Toto je cesta, kde sa zhodneme, poďme touto cestou.
Ďakujem pekne.

Pán poslanec Kuffa, ďakujem za kľudný tón, vážim si to. Nemusíte mi vysvetľovať, ako vnímate vy začiatok života, úplne to chápem. Je to ten, ktorý som čítala včera, je to ten taký genetický alebo embryonálny pohľad, kedy hovoríte o tom, že to počatie, ten život začína vlastne tým splynutím buniek. A ja som vám včera sa snažila otvoriť oči, že ja rozumiem, že je nejaká skupina obyvateľov, veľmi podstatná, ktorá si myslí, že toto je ten moment, kedy začína život. Ale ja som vám včera prečítala ďalšie, ďalších päť pohľadov, kde je rozdielne. Ja sa skôr možno na ten ľudský život dívam z toho neurologického pohľadu asi, to znamená, že myslím si, že to, čo robí človeka človekom, je mozgová aktivita, že to vnímanie trápenia, bolesti, ale aj pocitov šťastia, uvedomenie si samého seba v nejakom momente, možnosť cítiť, keď mi niekto ubližuje, či už fyzicky alebo psychicky, že tak nejak sa snažím vám vysvetliť, že, že sú aj ľudia, ktorí sa na to dívajú inak. Nie, keby som si naozaj úprimne myslela, že, že niekomu ubližujem, tak by som nikdy s takýmto niečím nesúhlasila. Ja vám hovorím, ja si úprimne myslím, že v tom momente to embryo, ten plod, ktorý nerozporujem, že v budúcnosti, samozrejme, môže byť dieťaťom a životom, ale v tom momente ešte necíti a nevníma. A preto, a na rozdiel od tej matky, ktorá cíti a vníma. A preto sa vám snažím vysvetliť, že sú aj iné pohľady. Nemyslíme to zle, len vám vravíme, pozerajte sa viac aj na tú cítiacu matku. A čo sa týka tej kuchynskej linky a dieťaťa, rozumiem, ako ste to mysleli, ale vy vlastne prikazujete tej matke, aby tú kuchynskú linku zložila bez ohľadu na to, či chce alebo nechce. Ja nerozporujem, že bude z toho embrya dieťa, keď sa tak matka rozhodne. Len rozporujem to, že ona má jediná právo rozhodnúť, či bude alebo nie.

Ďakujem. Pán kolega, chválim vás za toto vystúpenie a je to dôkazom toho, že rozumní ľudia na obidvoch stranách tohto ideového sporu sa môžu dohodnúť. Obávam sa však, že problém je v tom, ako je formovaný tento parlament.
Ako tu už bolo povedané viackrát predtým, bohužiaľ, je to tak, že sú tu ľudia, ktorí sa na kandidátke, kde sa nehovorilo o tom, že toto bude ich jediná téma, dostali do parlamentu, a teraz v skutočnosti je to ich jediná téma. A nie sú riadení pravdou a prospechom pre všetkých, ale jednou ideou, ktorá jednoducho je nesúladná s realitou. A, bohužiaľ, my sa s tým musíme nejako vyrovnať. Nie... neexistuje, že títo ľudia len preto, že odmietajú počúvať argumenty pravdy, budú formovať túto spoločnosť. Táto spoločnosť nechce hovoriť o tejto téme. Je to téma, ktorá je vymyslená len pre presadenie jednej ideovej línie alebo, pokiaľ ide o fašistov a neonacistov tu napravo odo mňa, tak je to len za účelom rozdeľovania spoločnosti, pretože tieto indivíduá, samozrejme, ťažia z toho, keď spoločnosť je rozvrátená, aby oni sa dostali k moci a mohli realizovať svoje pochybné kšefty.

Pán poslanec Baránik, pán poslanec Žiak, pán poslanec Stančík, veľmi pekne ďakujem za to, že ste si ma v tejto búrke hejtu zastali, padne to dobre.
Pani poslankyňa Tabák, pani poslankyňa Sulanová, ďakujem veľmi pekne, že bolo počuť aj ženské názory, a dokonca si vážim aj to, že teda rôzne, že sme videli to spektrum, a je to pochopiteľné.
Pán poslanec Kočiš, veľmi pekne ďakujem, že napriek tomu, že sme úplne inde hodnotovo, názorovo, tak ste mali jeden veľmi slušný príspevok. Ďakujem.
A všetci ostatní páni, prosím vás pekne, vy si uvedomujete, že ste reagovali na článok, ktorý som prečítala, článok Matúša Ritomského z roku 2014, pretože to ešte stále platí, lebo tie argumenty sú stále rovnaké, že som nič iné neurobila, len som prečítala článok Matúša Ritomského, ktorý teda pojednáva o práci biológa Scotta Gilberta, ktorý nám ukázal rôzne pohľady na to, kedy začína život. Nič iné som neurobila, len som vám teda prečítala, ako všelijak sa dá pozerať na začiatok života, a poprosila vás o pochopenie, že nielen ten váš pohľad existuje, pretože my, my sme... my máme iný a jednoducho je tu rôzne spektrum spoločnosti, ktoré má, a každé má teda iný pohľad na ten začiatok.
Chcela som vám úprimne ukázať, že to nie je o zle a dobre, a prosila som vás o pochopenie, aby ste ma nevnímali ako zlo. Skúste si prejsť, pozrieť svoje faktické poznámky. Skúste si pozrieť tie osobné urážky. Ani jeden z vás ostatných nereagoval k veci. Všetci ste reagovali na mňa osobnými urážkami.
Páni, to vy máte byť to dobro? Naozaj? (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Pani poslankyňa Cigániková, chcem potvrdiť tvoje slová a bol som pri tom, keď poslanec Štefan Kuffa ťa označil za mužatku (reakcia z pléna), a myslím si, že tento pán, ktorý dokonca má, spomínal, že hore na balkóne je aj farár, kňaz, alebo teda neviem presne tú terminológiu (ruch v sále), ale, pán Kuffa, ja, ja by som sa hanbil takto klamať pred celým poslaneckým zborom, pred neviem, či je to váš brat, alebo rodinný príslušník, chcem upozorniť, že hanbite sa... (Neutíchajúci ruch v sále a prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Laurenčík, Milan, podpredseda NR SR
Páni poslanci, prosím, ukľudnite sa. On reaguje na rozpravu.

Žiak, Miroslav, poslanec NR SR
Pán Kuffa, hanbite sa, takto klamať, verejne klamať.
Takže potvrdzujem slová poslankyne Cigánikovej, vedľa ktorej som stál (ruch v sále), označiť, označiť ženu za mužatku je vrcholne nemiestne. (Reakcie z pléna.)

Ďakujem. Pani kolegyňa, ja som si všimol v tvojom vystúpení veľa komentárov na to, čo pán predkladateľ Čepček hovoril a čo hovoril, konkrétne pokiaľ ide o jeho interpretáciu ústavy, ktorá interpretácia úplne zjavne konvenuje síce asi v nejakej dogme katolíckej cirkvi, ale ktorá nekonvenuje základným výkladovým pravidlám poznania práva.
A v tom, si myslím, že spočíva naozaj zásadný problém celej tento debaty, že na jednej strane tu máme, samozrejme, ľudí, ktorí si myslia, že aj výklad ústavy sa musí podriaďovať cirkevnej dogme, čo je, samozrejme, urážlivé pre tých, ktorí ctia ústavu v tom rozmere, že vieme, že Slovensko je sekulárny štát.
Na druhej strane tu, samozrejme, máme skupinu poslancov, ktorí sú fašisti alebo neonacisti, ktorí toto presadzujú len z dôvodu, že to spoľahlivo rozdeľuje spoločnosť. Takže ja sa prihováram za to, aby sa výkladom ústavy riadila spoločnosť takým, ktorý nevychádza z nejakej dogmy, ale ktorý vychádza z logických poznaní odborníkov na ústavu a ktorý najmä berie ohľady na iné ústavné práva, ako je právo na život.

Ďakujem veľmi pekne. Vítam všetkých kolegov a - raz, dva, tri, štyri - kolegynky. Vitajte!
Budem reagovať aj na to, čo tu bolo povedané, ale aj na to, čo bolo povedané včera, lebo toho bolo viacej. Na začiatku chcem ale pozdraviť tam hore mladých saskárov z Košíc. (Rečníčka zamávala rukou smerom k balkónu.) Ahojte!
A budem reagovať preto, lebo hneď, keď vidím už, kto je prihlásený, a vidím, ako začala diskusia, tak sa ideme baviť o niečom, čo sa vlastne dá jasne vysvetliť, a úplne na faktoch, tak ako som sa včera bez nejakých emócií, aj keď vždy mi to ide, priznávam, snažila používať štúdie, snažila používať prieskumy a vysvetliť vám, že nie je pravda, že takýto zákon chce väčšina spoločnosti, že nie je pravda, že to sú neodôvodnené prípady, že je potrebné myslieť aj na tú ženu, a čo všetko tej žene spôsobuje, ak ju donútite nechcené dieťa, porodiť nechcené dieťa, a čo to znamená aj pre to dieťa. Tak hneď teraz sa budem snažiť vecne hovoriť k tomu, kedy vlastne ten život začína, lebo stále máme o tomto tu polemiku. Tak som si dala tú námahu, ale teda ešte predtým, aby som neurazila kolegov, ktorí včera na mňa reagovali, tak skúsim opäť vecne reagovať.
Pán Kotleba, vy ste hovorili včera o tom, že ste sa pýtali, že či žena pri tom nebola, že teda keď príde k tomu tehotenstvu, veď teda to sa nestane len tak, hej, to sa stalo len jednej a žiadnej ďalšej, žiadnej sa to nestane len tak. No áno, bola, len bol predtým aj muž, ale vy, vy navrhujete len sprísnenie pre ženu. Vy, vy nenavrhujete vazektómiu pre mužov, ktorí odišli od tých žien a detí. Ako keby ste navrhli, ja som proti, hej, lebo však sloboda, ale toto nenavrhujete. Vy navrhujete, že žena na váš príkaz musí, musí odrodiť a odnosiť dieťa, lebo vy ste sa rozhodli, že to musí byť. To je jedno, či ona. Teraz nehovorím vy konkrétne, ale tak celkovo, prosím, neberte to ani ako urážku, len chcem vám osvetliť moje videnie. Pýtali ste sa na tú štúdiu, ktorú som menovala. Nebolo vám jasné, že hovorili ste o tých deťoch žien, ktoré majú horší vývoj ako to, keď sa nenarodili.
Tak ja to ešte raz prečítam. To je, bolo to konštatovanie - deti žien, ktoré už majú v čase snahy o potrat, tie deti, ktoré už sú na svete, vykazujú horší vývoj, ak ich matke sa nepodarí ísť na potrat, ako deti, ktorých matka ten potrat absolvuje. Čiže bavíme sa o tých deťoch, ktoré už tá žena má. Tak len na vysvetlenie.
Hovoríte často o slobode zabíjania detí. Úplne jasne sme si na začiatku vysvetlili, že nejde o zabíjanie a nejde o deti. Keby išlo o zabíjanie, tak by sme mali na to paragraf v Trestnom zákone. Nemáme, pretože to nie je vražda. Všetky tie ženy, tie nešťastné ženy, tie nešťastné osoby, tie nie sú vrahyne a je to od vás strašne nefér, keď to používate, páni, všetci, lebo nešli ste v tých topánkach, nezažili ste si to, nie je to pekné. Takže nie sú to vrahyne, nie je to zabíjanie. Nie sú to deti, je to embryo. O tom budem ešte hovoriť, ale dieťa je to, keď to teda sa narodí, má nejaké vedomie, cítenie a tak ďalej.
V tomto momente to jednoducho dieťa nie je a na rozdiel od tej ženy v tomto momente to budúce dieťa, ak by si to tá matka priala, tak v tomto momente nevníma, necíti bolesť, nemá vedomie na rozdiel tej od tej ženy, ktorú nútite do životných postojov, s ktorými ona sama nesúhlasí, a používate na to jej vlastné telo.
Hovorili ste, že môžem vďačiť, to aj pán Kuffa spomínal, že môžem vďačiť mamine a tatinovi, že som tu. No neuveríte, môžem vďačiť mamine, a nielen tým, že ma porodila, ale tak typicky slovensky, kresťansky, neuveríte, mojej mamine sa stalo, že zostala na mňa sama. A to teda ja som dosť číslo bola, to mi asi veríte (povedané so smiechom), nemala to so mnou ľahké a napriek tomu vydržala, ustála to a myslím si, že dnes moja mamina na mňa môže byť hrdá. Môžme sa názorovo nezhodnúť, ale myslím si, myslím si, že nie je sa za čo hanbiť, a ustála to sama, zatiaľ čo môj otec mal inú robotu, a ja som v dospelosti spoznala svojich ďalších troch nevlastných súrodencov. Každú jednu tú matku opustil. Tak typicky, kresťansky, viete.
Áno, tie maminy sa rozhodli a zvládli to a česť im patrí, ale keby sa rozhodli do toho neísť, nikto by im to nemal právo vyčítať, lebo je to ich vec. Ja by som tu dnes nebola, nijak by som netrpela, lebo by som to nevedela. Takže pozor na to, keď súdite a komu všetkému máme ďakovať, neboli ste v tých topánkach.
Hovorili ste o tom, že keď som teda prečítala, ako je to stanovené, že do 38. týždňa je to plod, tak vtedy, dovtedy, ako nejde o novorodenca, a hneď ste mi dali do úst, že ja vlastne som v pohode, že do 38. týždňa môžu byť tie deti zabíjané. V žiadnom prípade, pán Kotleba, lebo vtedy už naozaj to dieťa cíti, vníma, a ja som aj sama rozmýšľala nad tou hranicou, no tou hranicou je asi to utrpenie, že, že keď je to v nejakom momente, ešte to nevníma, necíti, tak jednoducho necíti ani to utrpenie, tak tá... na rozdiel od tej ženy, tak asi, keď začne niečo vnímať a cítiť, tak tam je ten moment, kedy už každý z nás si povie, že toto už je hranica, kedy jednoducho, za ktorú už nechceme ísť. No a ja si osobne myslím, že si to o mne ani nemyslíte, pán Kotleba, že niečo takéto by som schvaľovala, že do 38. týždňa.
Pani Drábiková tu nie je, pani kolegyňa, ale hovorila o tom, že náš ďalší vývoj neurčuje, či sme chcení, alebo nechcení. No, samozrejme, že určuje. No keď sa narodíme niekde do detského domova, niekde, kde o nás nikto nestojí, keď nás v osemnástich vyhodia na ulicu, keď nemáme celý život žiadnu podporu, keď sa narodíme do rodiny, kde o nás nestojí matka, keď sa, keď sa dievča narodí do takej rodiny, kde je v detstve znásilňovaná a v pätnástich má ďalšie deti, a potom ten život chce ukončiť samovraždou ako ten prípad, o ktorom som vám hovorila. No, to už predurčilo, bohužiaľ, predurčilo jej, to, kde sa narodila a v akej situácii, to, že život bude mať jednoducho ťažší jak ost... ako ostatní. Nie je pravda, že nie. Môže to zvládnuť, ale aj nemusí. A potom je ten život a to utrpenie, o ktorom tu hovorím, oveľa väčšie.
Pani Drábiková hovorila, že sa o tom, že sa bude za mňa modliť. Ďakujem jej veľmi pekne za to, kľudne nech to robí, len pozor, poznám napríklad prípad matky, ktorá, kým otec bil jej deti, vo vedľajšej izbe sa modlila k Bohu, aby jej dal silu, aby zasiahla. No tak ako ja mám radšej teda akčnejšie ženy. Možno to modlenie nestačí, možno by bolo lepšie sa, a to sa zhodneme všetci, jak sme tu, zaujímať o to, aby sa zlepšila životná úroveň žien, aby sa zlepšila rovnoprávnosť žien a aby chceli tie deti mať, lebo tam asi všetci máme zhodu, že sem by sme mali smerovať, že zákazmi a príkazmi aj tak nič nevyriešime, len zvýšime potratovú politiku alebo prípady, ktoré, keď nie sú peniaze, tak deti skončia niekde v latrínach a potokoch, ako sme už na Slovensku mali, keď sa teda žena nedostala k interrupcii.
Pán poslanec Kuffa spomínal... spomínal rôzne veci. Pán poslanec, vy často, keď sa bavíte so ženami alebo keď sa bavíte aj so mnou, veľmi často ma urážate, dehonestujete, vysmievate sa. Nazývate ma, keď som bola naposledy u vás, ste ma nazvali LGBTI, a, a že patrím k... prepáčte, citujem, „k buzerantom a že som mužatka“ a takéto veci. Naposledy, Mirko Žiak bol pri tom (reakcia z pléna), dobre. (Reakcia z pléna.) Dobre. Pán Kuffa, neklamem, a teda pozor, Boh vás vidí. Ja by som len chcela povedať, ja by som len chcela povedať, že nie je to pekné.
Ženy a matky a celkovo ženy, to je časť populácie, ktorej vďačíte aj vy, že existujete. Stále tu o tom rozprávate. No treba si to uvedomovať aj voči živým ženám. Aj keď máte iný názor, takto dehonestovať kolegyňu, osobu, to je jedno, či muža, alebo ženu, ale keď sa tu akože zaštiťujete nejakou ochranou, a potom takto sa správať k ženám, to, ako o nich hovoríte, nie je to od vás pekné. Ja vás chápem, je to pre vás veľmi intenzívna téma, pretože chápem vás preto, lebo aj pre mňa je. Ale mohli by sme sa baviť napriek tomu, že máme iné názory, aj slušne.
A teda, toto je to dôležité a o tom hovoril aj teraz pán Čepček, že či sa nehanbím byť predsedníčkou zdravotníckeho výboru, keď teda neviem, kedy začína život. Pán Kuffa, asi ste múdrejší ako ja, pripúšťam môže to byť, životné skúsenosti. No tak som si teda snažila zistiť, či som fakt ja tak mimo alebo či aj ostatní nemajú úplne jasno, alebo tie rozdielne pohľady, a prišla som k článku, ktorý dosť napovie. Písal ho profesor biológie Scott Gilbert vo svojej práci When Does Human Life Begin. Hneď, opisuje tam hneď niekoľko pohľadov, ktorými sa možnosť vedeckého hľadiska na otázku pozrieť.
Ten pohľad môže byť metabolický, genetický, embryonálny, neurologický či ekologický. Každý z nich definuje najvýznamnejší moment vo vzniku ľudského života niekde inde. Nebudem teda zaťažovať všetkým... (rečníčka listuje v materiáloch na rečníckom pulte) a len hľadám okolo seba, lebo citujem z článku, ospravedlňujem sa, potom budem musieť nájsť autora. Ja som si nezapísala meno slovenského autora, ktorý, ktorý tento článok preložil, aby som mu to teda nezobrala, ja si to potom nakoniec pozriem.
No podstatné sú tie pohľady. Takže máme tu taký tzv. metabolický pohľad - a poďme trošku do tej biológie, keď tu všetci o tom hovoríte. Spermia aj vajíčko sú samé osebe jedinečné formy života. Obsahujú potenciál vzniku ľudskej bytosti ešte predtým, ako sa spoja. Samotné spojenie dvoch pohlavných buniek je iba jednou z fáz plynulého a nepretržitého procesu zachovávania života. Z metabolického pohľadu v tomto procese neexistuje okamih, o ktorom by sme mohli povedať, že pred ním neexistoval ľudský život. Ani samotné oplodnenie nie je okamžitá udalosť, ale skôr kontinuálny proces. Ľudský život nemá žiaden presne definovaný začiatok. Určovanie hraničných okamihov bude vždy iba umelým konštruktom. Biológovia ich definujú pre svoje praktické potreby alebo pre potreby ďalšieho výskumu, nie ako odpoveď na etické či filozofické otázky.
Máme aj iný pohľad, genetický alebo embryologický. Z tohto pohľadu je najdôležitejšou udalosťou vznik genómu nového jedinca. Tento moment je často popisovaný ako splynutie mužskej a ženskej pohlavnej bunky, teda oplodnenie alebo počatie. Gény pochádzajúce z dvoch rôznych zdrojov sa spoja do jedného nového, unikátneho súboru génov a vzniká zygota, ktorú pán Čepček opisuje vo svojej správe, o ktorej som ja hovorila, čiže pre tých kritikov, ja som nehovorila o zygote, ale pán Čepček to má v dôvodovej správe. Niektorí považujú práve vznik zygoty za okamih, od ktorého sa odvíja jedinečnosť ľudského jedinca a jeho odlišnosť od všetkého ostatného. Tak ako sme videli v dôvodovej správe, takto to vníma aj pán kolega Čepček.
Určiť konkrétny okamih oplodnenia však nie je vôbec jednoduché, dokonca to nie je možné. Po tom, čo sa spermia uvoľní, a predtým, ako vôbec získa schopnosť oplodniť vajíčko, musí pobudnúť približne 7 hodín v ženskom reprodukčnom trakte. K samotnému vajíčku musí putovať približne 10 hodín. Splynutie vajíčka a spermie je kontinuálnym procesom sérií biochemických reakcií. Keď sa spermia dostane dovnútra vajíčka, stretávajú sa ich chromozómy a vytvárajú organizmus nazvaný zygota. Celý tento proces trvá 12 až 24 hodín a ďalších 24 hodín je potrebných na formovanie zygoty. V žiadnom z na seba nadväzujúcich okamihov nie je možné určiť jeden jediný, ktorý by sme mohli nazvať oplodnením.
Aby to nebolo také jednoduché, existuje ešte argument dvojčiat. Jeho pointa spočíva v tom, že aj keď je zygota geneticky unikátna, v priebehu ďalších 14-15 dní od svojho vzniku sa môže rozdeliť na dve alebo viac identických zygot. Nestáva sa to často, ale pokiaľ existuje možnosť, že sa zygota rozdelí, nemožno povedať, že by bol proces jej individualizácie zavŕšený. Pre lepšie pochopenie tohto argumentu si predstavte nasledovnú situáciu. Predpokladajme, že vajíčko je oplodnené a predpokladajme, že v tomto okamihu vzniká ľudský život. Z katolíckej perspektívy do zygoty vstupuje duša, zo sekulárneho pohľadu sa stáva vlastne osobnosťou. V priebehu niekoľkých dní sa však zygota rozdelí na dva identické organizmy. Znamená to, že sa rozdelí aj duša? Lebo podľa katolíckej náuky toto nie je predsa možné. Ani v sekulárnom slova zmysle nie je možné, aby sa z jednej osobnosti stali dve identické osobnosti delením. Až v okamihu, keď nie je možné ďalšie delenie zygoty, možno hovoriť o vzniku jedinečného ľudského života, preto z tohto embryologického pohľadu, ku ktorému sa prikláňa aj pán Čepček, nezačína ľudský život okamihom oplodnenia, ale skôr procesom gastrulácie, po ktorom sa už zygota nemôže deliť.
Ďalší rozmer predstavuje ešte iná možnosť, ktorú má zygota skôr, ako sa usadí v maternici. Podľa odhadov polovica alebo dokonca dve tretiny oplodnených vajíčok sa rozhodnú, že nebudú pokračovať vo svojom vývoji a stanú sa súčasťou placenty. Pokiaľ vznik zygoty označíme za vznik ľudského života, musíme sa vyrovnať s faktom, že viac ako polovica týchto ľudských životov skončí samovoľným potratom. Všetky možnosti vývoja, ktoré má zygota po svojom vzniku ešte pred sebou, komplikujú presvedčenie, že v okamihu počatia vzniká aj jedinečný ľudský život.
Existuje ďalší pohľad kedy začína ľudský život, neurologický pohľad. Mozgová aktivita je nevyhnutným predpokladom pre všetko to, čo robí ľudí ľuďmi. Pokiaľ mozog prestane vykazovať známky aktivity, hovoríme o tzv. mozgovej smrti a človek s mozgovou smrťou je súčasnou medicínou považovaný za mŕtveho. Pokiaľ je na konci ľudského života koniec mozgovej aktivity, no tak na jeho začiatku by sa teda logicky dalo odvodiť, že by mal byť začiatok mozgovej aktivity. Je to moment, kedy prvýkrát mozgovú aktivitu vieme zaznamenať. Niektorí vyznávači tohto neurologického pohľadu považujú za prvý a významný okamih, a to vás poteší, 8. týždeň tehotenstva. V tomto období je u embrya dokončená organogenéza, čo znamená, že už u neho môžete pozorovať jednoduché, aj keď ešte nevyvinuté formy orgánov vrátane nervového systému. O tom často hovoríte, keď hovoríte o ručičkách, nožičkách a podobne.
Oponenti ale na toto namietajú, že nervový systém je v tomto štádiu iba málo rozvinutý a neumožňuje žiadne racionálne reakcie, a toto je to dôležité, neumožňuje prežívanie strachu, bolesti ani vedomé reagovanie na podnety, preto 8. týždeň tehotenstva podľa ich názoru nezohráva rozhodujúcu úlohu pri vzniku bytosti s ľudskými atribútmi. Počas vývoja nervového systému a mozgu existujú ďalšie dôležité okamihy, v 20. týždni sa ukončuje vývoj talamu v oblasti mozgu, ktorá umožňuje integráciu nervového systému. Podľa niektorých filozofov v tomto období nadobúda ľudský plod schopnosť racionálneho myslenia.
Približne v 24. týždni až v 27. týždni vývoja ľudského plodu možno pozorovať prvé známky činnosti mozgu pomocou EEG. Neprítomnosť signálov mozgovej aktivity diagnostikované rovnakou metódou v tomto období je dôvodom na vyhlásenie mozgovej smrti. V priebehu tretieho trimestra vzniká väčšina nervových spojení v oblasti celebrálneho kortexu, to je mozgová kôra, práve cerebrálny kortex zohráva významnú rolu v niektorých súčasných konceptoch nadobúdania ľudskosti. Jezuitský učenec a antropológ Pierre Teilhard de Chardin prezentoval názor, že vývoj ľudskosti bol priamo závislý na úspešnom rozvoji tejto časti mozgu. Bernhard Häring, katolícky teológ, v 70. rokoch argumentoval, že individualita a unikátnosť osobných vlastností ľudskej bytosti pochádza z funkcie cerebrálneho kortexu. O desaťročie neskôr odborník na ato... na anatómiu Paul Glees povedal, že celerbrálny kortex je znakom geneticky unikátnej osoby.
Spomeniem ďalší pohľad pre pána Kuffu, ktorý presne vie, kedy začína život, ekologický alebo technický pohľad. Z tohto pohľadu je výrazným momentom okamih, od ktorého môže ľudský plod prežiť nezávisle na tele matky. Limitujúcim faktorom nie je rozvinutosť nervového systému, ale funkčnosť pľúc. Vďaka pokroku v medicíne môže dnes prežiť predčasne narodené dieťa už približne od 24. týždňa tehotenstva aj napriek tomu, že pľúca ešte nie sú kompletne vyvinuté. Šanca na prežitie je v takom prípade závislá od úrovne dostupného medicínskeho vybavenia a odbornej pomoci. Legislatíva viacerých štátov vychádza z tohto ekologicko-technického a okamih, kedy dokáže ľudský plod prežiť samostatne mimo tela matky, stotožňuje s okamihom, od ktorého nemožno ľudský plod legálne usmrtiť.
Zoznam rôznych vedeckých pohľadov na začiatok ľudského života by mohol pokračovať, ale myslím, že aj tie vymenované stačili na to, aby človek pochopil, že ide pomerne zložitú a nejednoznačnú otázku. Vyhlásenia o tom, že presne vieme, kedy začína život, o tom, že veda dáva jednoznačne za pravdu pro-life - alebo pre mňa skôr pro-birth aktivistom, lebo vás zaujíma len to birth, to life už veľmi nie -, je skôr zbožným želaním a ako realitou.
No a poďme sa pozreť na ten vedecký dôkaz ako nástroj politiky, ako je tá vaša. Tento profesor Scott Gilbert vo svojej prednáške píše: „Pokiaľ človek neverí v existenciu duše, nepotrebuje ani hľadať presný okamih kedy duša vstupuje do ľudského tela. Momenty oplodnenia, gastrulácie, dozrievania nervového systému alebo narodenia predstavujú iba míľniky na ceste vývoja k tomu, čo znamená byť človekom. Pokiaľ však niekto verí v presne určený okamih počatia ľudskej bytosti, iba s veľkými ťažkosťami nájde pre túto svoju vieru čistý vedecký dôkaz.“
Pro-birth aktivisti tvrdia, že začiatok jedinečného ľudského života predstavuje oplodnenie, alebo inými slovami počatie, to sme tu počúvali niekoľkokrát, zrejme ešte budeme. Pokiaľ zdroj tohto tvrdenia nachádzate vo svojej viere alebo katechizme, je to vaša osobná vec a nemožno voči tomu vôbec nič namietať. Ak sa však svoje názory snažíte podporiť tvrdením, že za pravdu vám dáva veda, cítiť z toho naozaj nedostatok poctivosti a možno aj určitú vypočítavosť. A ak sa túto svoju vieru snažíte vnútiť ostatnej spoločnosti, ide o ohrozenie sekularity štátu, v tomto prípade aj o ohrozenie práv žien, ide o znásilňovanie ostatnej spoločnosti.
Motivácia môže byť jednoduchá, keďže ambíciou pro-birth aktivistov je okrem iného aj ovplyvňovanie legislatívy sekulárneho štátu, akým je aj Slovensko, uvedomujete si, že nemôžete argumentovať výhradne náboženskými dôvodmi, preto si teda na pomoc beriete aj vedu. Veda však jednoznačné odpovede na tento problém nedáva. V skutočnosti až uvedomenie si zložitosti vedeckého pohľadu na vznik človeka umožňuje pochopiť, prečo legislatíva vo väčšine rozvinutých krajín sveta rieši zložitý problém aborcií určitým kompromisom a dáva matkám najmä v prvých obdobiach tehotenstva právo na jeho prerušenie.
Ja vás chvíľočku chcem poprosiť o trpezlivosť (rečníčka listuje v podkladoch na rečníckom pulte), lebo si chcem nájsť ten názov toho autora. Sekundu. (Rečníčka odchádza od rečníckeho pultu pre podklady.) By som nemala dobrý pocit, keby to tu nezaznelo, takže chvíľku strpenia. (Rečníčka vyhľadáva podklady v mobilnom telefóne.) No už to aj, už to aj načítava. Napísal to pán Matúš Ritomský, a teda hovorila som, z akého článku a od akého autora čerpal. Chcela som toto povedať až na záver, ale naozaj a úprimne som sa snažila vám ukázať, že to nie je tak, že my sme vrahovia a že my sme zlí a tí iní sú neni, tí iní sú dobrí.
To je tak, že jednoducho úplne objektívne a oprávnene sú rôzne pohľady na túto zložitú vec. A preto je dobré, keď je v spoločnosti nejaký kompromis, a my evidentne ten kompromis máme nejako nastavený. Ja vám úplne rozumiem, že vy si myslíte, že by mal byť inde. Ja si napríklad tiež myslím, že by mal byť inde. Ale rozumiem tiež tomu, že keď budem takéto návrhy dávať, tak budem ubližovať tým, ktorí, ktorí to cítia inak, a všetci si myslíme, že bojujeme za životy ľudských bytostí, za deti, za ženy, za ich práva. A myslím si, že nie je fér stavať to do polohy, ja som ten dobrý a ten druhý je ten nepriateľ, pretože takto to nie je.
A myslím si, že by bolo fajn, keby sme dali v tejto chvíli v spoločnosti k tejto téme naozaj pokoj, keby sme sa dohodli na tom kompromise, ktorý tu je, lebo evidentne zloženie parlamentu je také, aké je, a nie je to tak, že väčšina spoločnosti, ako sa vám ukázala, si myslí, že by malo prísť k zmene. Bolo by fajn, keby ste tolerovali tento názor, takisto ako ho musím tolerovať ja, a tiež sa mi to nepáči. A keby sme sa zaoberali súčasnou situáciou ľudí, pretože počet potratov, dámy a páni, je v histórii naozaj najmenší, ale zato tu máme naozaj životné problémy, najmä po pandémii, a ale aj tak bez nich máme dosť problémov, ktorých, na ktorých sa vieme dohodnúť, ako ich riešiť.
Ďakujem pekne.

Pán kolega Čepček, toto sme už preberali a myslím si, že vy zámerne, cielene tu tvrdíte veci, ktoré ako keby boli nejak uzákonené, a, bohužiaľ, hovorím úmyselne, že, bohužiaľ, my sa v Národnej rade musíme baviť v rozmere zákonov a ústavy.
Už som hovoril v minulosti a ospravedlňujem sa, že sa opakujem, ale aj vy sa opakujete, tak musím sa znova opakovať aj ja. Ústava hovorí, že život si zaslúži ochranu aj pred narodením, nehovorí ústava, že život začína počatím. Vy to ale tak podávate, ako keby to tak bolo. Keby to bolo tak, ako vy hovoríte, tak potom by ústava hovorila život začína počatím, a preto si zasluhuje ochranu už od počatia. Ale tak to nie je v ústave. Čiže znova zdôrazňujem to, že ak by sme (ruch v sále a zaznievanie gongu) prijali takú úpravu, ktorú, ktorej sa vy dožadujete, stali by sme sa štátom, ktorý patrí do minimálnej menšiny v Európe. Priradili by sme sa k Poľsku a štyrom mikroštátom a jednému miništátu, kde vo všetkých prípadoch tie ženy majú možnosť sa podriadiť pravidlám, ktoré platia v susedných štátoch, a tam si urobiť potrat, ak splnia na to podmienky. Čiže prosím, aby sme nezavádzali v tejto oblasti.
Ďakujem.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Navrhujem hlasovať o tomto návrhu zákona v utorok o 11.00 hod.