Vážený pán predkladateľ, vážený pán podpredseda Národnej rady, kolegyne, kolegovia, rád by som povedal pár slov o návrhu novely zákona o vydavateľoch publikácií a registri v oblasti médií a audiovízie, kde teda v čl. I sa novelizuje tento zákon, v čl. II je zámer novelizovať medzičasom už neaktuálny zákon o vysielaní a retransmisii, takže asi ak by sa dostal do druhého čítania, tak by to bola zmena zákona o mediálnych službách. V čl. III sa novelizuje zákon o priestupkoch, takže, takže máme tu v podstate úpravu troch zákonov, z toho jedna je taká dvojúprava, lebo v podstate aj, aj v tom zákone o vydavateľoch publikácií, aj o... v tom zákone o vysielaní a retransmisii, resp. mediálnych službách, sa má upraviť právo na informácie a rozšíriť sa právo na informácie, ktoré dnes je možné uplatňovať vo vzťahu k orgánom verejnej moci, nimi zriadeným rozpočtovým organizáciám a príspevkovým organizáciám a právnickým osobám zriadeným zákonom, aj na verejných funkcionárov v zmysle ústavného zákona o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov.
Obdobné ustanovenie existuje potom aj v tom, v tom druhom zákone a tiež sa nazýva právo na informácie, kde obsahom tohto práva je povinnosť orgánov, a teda rozpočtových, príspevkových organizácií a... a... a ďalších právnických osôb zriadených zákonom poskytovať na základe rovnosti vydavateľovi periodickej publikácie, prevádzkovateľovi spravodajského webového portálu a tlačovej agentúre, resp. iným médiám v tom druhom zákone, informácie o svojej činnosti s cieľom pravdivo, včas a všestranne informovať verejnosť. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté. A tu sa navrhuje, aby okrem orgánov a organizácií, teda právnických osôb, mali takúto povinnosť aj fyzické osoby, pretože verejní funkcionári v zmysle ústavného zákona sú fyzické osoby.
Ja v zásade zdieľam zámer predkladateľa dosiahnuť vyššiu mieru informovanosti a takisto považujem za nesprávne, keď niektorý z verejných funkcionárov nejako selektuje systematicky, akože je to nepríjemné najmä pri, povedzme že keď vláda alebo na tlačovkách vlády niekto odmieta odpovedať na, na niektoré otázky, lebo to alebo ono médium mu je nesympatické, a, ale napriek tomu tá forma, ktorou sa to navrhuje, nie som si istý, že je, že je úplne vhodná práve z dôvodu, že dnes to právo, teda to právo na informácie pretransformované na povinnosť orgánov sa týka právnických osôb, kde možno to nejakým spôsobom vymáhať, tu sa navrhuje, aby sa, aby sa to týkalo aj verejných funkcionárov , a teda aby bolo jasné, o čom, o čom sa hovorí, tak má sa to týkať aj týchto verejných funkcionárov: prezidenta, poslancov Národnej rady, členov vlády, vedúcich ústredných orgánov štátnej správy, ktorí nie sú členmi vlády, sudcov Ústavného súdu, predsedu a podpredsedu Najvyššieho súdu, členov Súdnej rady, generálneho prokurátora, špeciálneho prokurátora, verejného ochrancu práv, komisára pre deti, komisára pre osoby so zdravotným postihnutím, predsedu a podpredsedov Najvyššieho kontrolného úradu, štátnych tajomníkov, náčelníka generálneho štábu ozbrojených síl, riaditeľa Slovenskej informačnej služby, členov bankovej rady, starostov obcí, primátorov miest, poslancov mestských zastupiteľstiev, a poslancov zastupiteľského mestských častí v Bratislave a Košiciach, predsedov vyšších územných celkov, poslancov zastupiteľského vyšších územných celkov, rektorov verejných vysokých škôl, predsedu a podpredsedu Úradu na ochranu osobných údajov, generálneho riaditeľa RTVS a členov Rady RTVS, generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne a členov Dozornej rady Sociálnej poisťovne, štatutárneho orgánu, alebo členov štatutárneho orgánu Všeobecnej zdravotnej poisťovne a členov Dozornej rady Všeobecnej zdravotnej poisťovne, generálneho riaditeľa Tlačovej agentúry Slovenskej republiky a členov správnej rady tejto agentúry, členov Rady pre vysielanie a retransmisiu, riaditeľa jej kancelárie, predsedu a podpredsedov Úradu pre reguláciu sieťových odvetví a členov regulačnej rady, predsedu a podpredsedu Úradu pre reguláciu elektronických komunikácií. Potom je tam zaujímavé písmeno zc), ktoré hovorí, ktoré hovorí, že sa to týka štatutárneho orgánu alebo členov štatutárneho orgánu, členov riadiaceho orgánu, členov kontrolného orgánu alebo dozorného orgánu právnických osôb, ktorých do funkcie priamo alebo nepriamo navrhuje alebo ustanovuje štát alebo právnická osoba so stopercentnou majetkovou účasťou štátu, riaditeľov štátnych podnikov, členov dozornej rady štátneho podniku, generálneho riaditeľa a námestníka generálneho riaditeľa Slovenského pozemkového fondu, prezidenta finančného riaditeľstva, predsedu a členov Správnej rady Ústavu pamäti národa atď., prezidenta a viceprezidentov Policajného zboru, riaditeľa Vojenského spravodajstva, vedúceho Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky, Kancelárie Národnej rady, generálnych tajomníkov služobných úradov ústredných orgánov štátnej správy a verejných funkcionárov, ktorí nie sú vymenovaní, ale ak to ustanoví osobitný zákon.
Čiže je to strašne široká skupina verejných funkcionárov a problém, ktorý v tom vidím, je, že časť tých verejných funkcionárov vykonávajú funkcie v orgánoch, ktoré dnes tú povinnosť majú, že ak je nejaký orgán, ktorý má tú povinnosť informovať a teda odpovedať na otázky médií, či už tlačených, elektronických alebo, alebo teda vysielateľov, tak je to také zduplikovanie a zdá sa mi to nadbytočné, že keď si budem niečo, niečo zisťovať od Všeobecnej zdravotnej poisťovne, aby som povedal, povedal ten príklad, prečo zároveň mám túto povinnosť stanoviť aj členovi štatutárneho orgánu Všeobecnej zdravotnej poisťovne a členom Dozornej rady Všeobecnej zdravotnej poisťovne ako individuálnym osobám? Tam je to zdvojené.
A potom sú, potom medzi verejnými funkcionármi sú funkcie, ktoré sú síce verejné funkcie, ale sú to funkcie, povedal by som, politického charakteru, že boli zvolení poslanci Národnej rady alebo boli zvolení poslanci mestského zastupiteľstva a zastupiteľstva vyššieho územného celku, miestneho zastupiteľstva mestskej časti v Bratislave alebo v Košiciach a týchto ideme dávať na roveň, na roveň orgánov štátnej správy alebo, alebo verejnej správy, teda právnických osôb, ktoré majú poskytovať médiám informácie o svojej činnosti.
Ja si to teda neviem celkom dobre predstaviť, že čo to znamená, že individuálny poslanec, že ak neodpovie na nejaký e-mail od, od média, no tak sa vystaví hrozbe sankcie, že spácha, spácha priestupok. A opakujem, môžme, môžme sa baviť o tom, že či je to pekné alebo nepekné, ak predseda vlády neodpovie nejakému médiu, ale iste si vieme predstaviť aj médium, ktoré, ak, ak politik odmietne odpovedať takému médiu, tak povedzme nás dvoch s pánom predkladateľom by to asi, asi nepohoršovalo. Asi sa nezhodneme na výbere, na výbere naprieč politickým spektrom, ale toto je niečo, z čoho by mohla a mala byť vyvodzovaná podľa môjho názoru politická zodpovednosť, že ak Róbert Fico neodpovedá denníku SME alebo Denníku N, mne sa to môže nepáčiť, nejakým čitateľom tých médií sa to môže nepáčiť, nie je to asi správne, ale že by, že by mal byť pre to vystavený hrozbe pokuty, rovnako ako keď, keď ja ako poslanec, ak by bol schválený tento zákon, odmietnem odpovedať nejakému konšpiračnému médiu, tak v tom prípade, v tom prípade zase by som ja mal byť pokutovaný alebo mohol byť pokutovaný, pretože som sa tak rozhodol.
Keď si to čitatelia toho konšpiračného média vyhodnotia, že Dostála nebudeme voliť, lebo nebaví sa s naším médiom, v poriadku, môžu si o mne myslieť niečo zlé, ale nemyslím si, že toto by malo byť upravené zákonom a dokonca pod hrozbou sankcie.
Iné je to v prípade štátnych orgánov. Tam áno, štátne orgány majú komunikovať, majú, majú odpovedať, ale tuto ideme vlastne dať do režimu toho zákona, a to sú tisíce, tisíce verejných funkcionárov, z ktorých, opakujem, niektorí sú súčasťou tých právnických osôb, ktorí už dnes majú tú povinnosť, za ktoré môžu mať, môžu mať napríklad komunikačné alebo tlačové oddelenia, ktoré, ktoré takéto podnet a otázky vybavujú, a teda je asi nadbytočné, aby tú povinnosť mali, mali aj individuálni predstavitelia ich orgánov, aj keď reálne potom asi by to aj tak riešili cez tie tlačové, tlačové oddelenia, a zároveň sú tam, sú tam verejní funkcionári, ktorí sú politici, a majú niesť primárne politickú zodpovednosť za svoje rozhodnutia s tým že, s tým, že potom je tam tá kategória zc), pri ktorej som sa, som sa pristavil a ktorá nám robí problém aj pri samotnom ústavnom zákone o ochrane verejného záujmu pri výkone funkcií verejných funkcionárov, lebo hovorí o tom, že sa tá povinnosť... alebo patrí do skupiny verejných funkcionárov štatutárny orgán, alebo člen štatutárneho orgánu, člen riadiaceho orgánu a členovia kontrolného orgánu alebo dozorného orgánu právnických osôb, ktorých do funkcie priamo alebo nepriamo navrhuje alebo ustanovuje štát alebo právnická osoba zo 100 % majetkovou účasťou štátu, čo sú, čo sú teda v tých prvých počiatkoch, keď toto začalo platiť, keď sa to doplnilo do ústavného zákona, tak všetci dotknutí verejní funkcionári ani nevedeli, že sa nich takáto povinnosť vzťahuje, a dostávali pokutu za to, že boli 20 rokov v nejakej funkcii a tá funkcia sa zrazu touto zmenou stala takou, že verejný funkcionár spadá pod ten ústavný zákon a nepodal si pri najbližšej príležitosti majetkové oznámenie, tak hrozila mu pokuta, ak mu ju dal, výbor dal. A niektorí teda ju aj, aj podostávali, čiže strašne, strašne široká skupina, a teda nemyslím si, že nejako podstatne pomôžeme právu na informácie, a teda lepším podmienkam práce novinárov, ak dnešné právo na informácie, ktoré smeruje k právnickým osobám, k štátnym orgánom, rozšírime aj na verejných funkcionárov ako, ako fyzické osoby.
Druhý problematický aspekt toho návrhu vidím, vidím v tom čl. 3, ktorý sa týka priestupkového zákona, už dnes máme v priestupkovom zákone priestupok na úseku práva k informáciám, ktorého sa môže dopustiť ten, kto vedome vydá a zverejní nepravdivé, neúplné informácie, kto poruší povinnosť určenú osobitným predpisom, pričom je tam odkaz na zákon o slobodnom prístupe k informáciám, alebo ten, kto vydaním rozhodnutia alebo vydaním príkazu, alebo iným opatrením zapríčiní porušenie práva na sprístupnenie informácií. A navrhuje sa toto ustanovenie preformulovať, a opäť, opäť sa to teda má týkať aj, samozrejme, tých verejných funkcionárov, o ktorých som hovoril, hovoril v tej prvej časti, ale kým dnes to smeruje k právu na informácie v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám, tak navrhuje sa, aby sa to, tá možnosť sankcionovania a udeľovania, udeľovania pokút za spáchanie priestupku týkalo aj toho práva na informácie, ktoré je v tých mediálnych zákonoch, či už tlačovom, alebo, alebo zákone o vysielaní a retransmisii.
A ja by som naozaj rozlišoval, lebo ono sa, jedno aj druhé sa nazýva právo na informácie, ale právo na informácie v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám je niečo trochu iné ako právo na informácie v zmysle, v zmysle mediálnych zákonov a, samozrejme, že štátne orgány majú korektným spôsobom, čo najúplnejšie, čo najrýchlejšie informovať, ale kým to prvé právo je viac-menej tvrdé právo, že zisťujeme, že či daný orgán štátny disponuje nejakou informáciou alebo nedisponuje, keď tou informáciou disponuje, tak má zo zákona povinnosť takú informáciu poskytnúť, ak nie sú tam nejaké výnimky, pri ktorých sa teda nesprístupnia informácie, alebo pri ktorých sa informácia sprístupňuje iba čiastočne, v tom prípade sa musí vydať rozhodnutie o tom, že sa, že sa informácia nesprístupní, a je tam možnosť opravného prostriedku, je tam možnosť súdneho preskúmania takéhoto, takéhoto rozhodnutia a je to rozhodnutie v správnom konaní, lebo logicky sa vzťahuje na právnické osoby, ktoré majú verejný charakter.
V tomto prípade, v prípade práva na informácie v zmysle nie zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ale v zmysle mediálnych zákonov ide o akési mäkšie právo, lebo tam sa nevydáva rozhodnutie, že neposkytnem denníku XY nejakú informáciu, a dôvodom je, že obsahuje osobné údaje, tam jednoducho sa odpovie alebo neodpovie, nemá to teda ten charakter, že sa vydá rozhodnutie v správnom konaní, ktoré je preskúmateľné, voči ktorému možno podať odvolanie, alebo možno voči nemu podať, podať rozklad, a ak sa tomu odvolaniu alebo rozkladu, teda opravnému prostriedku nevyhovie, tak potom nasleduje možnosť žaloby, správnej žaloby a preskúmania súdom, či toto rozhodnutie bolo alebo nebolo vydané v súlade so zákonom. To si ja veľmi ani neviem predstaviť, že takýmto spôsobom, spôsobom by sa postupovalo v prípade odpovedí na novinárske otázky a opäť, neobhajujem tým neodpovedanie na novinárske otázky, ale, ale myslím si, že pova... svojou povahou to právo, ktoré majú novinári, ktoré majú médiá vo vzťahu k štátnym orgánom, alebo teda iným verejným orgánom, ktoré sú takto definované, je trochu iného charakteru ako právo na informácie, ktoré majú všetci, fyzické osoby, právnické osoby, novinári, bežní občania, poslanci, ktokoľvek vo vzťahu k povinným osobám v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Kým to jedno je, povedal by som, také tvrdé, jasné právo, ktoré by malo byť preskúmateľné, vymožiteľné súdom, ktoré, o ktorom sa rozhoduje v rámci správneho konania, to druhé je skôr v polohe apelu, že áno, máte, máte povinnosť informovať.
A už vôbec si teda neviem predstaviť, akým spôsobom by sa to posudzovalo, ak by došlo aj k rozšíreniu okruhu subjektov, lebo... teda o... o tých verejných funkcionárov, lebo úradník alebo štatutárny zástupca, ktorý rozhodne o tom, že sa neposkytne nejaká informácia, o ktorú, o ktorú si žiadateľ žiada podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám, postupuje v rámci správneho konania, a teda môže, môže nejakým spôsobom tú povinnosť porušiť, dá sa to nejako objektívne zhodnotiť, ale akým spôsobom sa bude objektívne hodnotiť či povedzme ja ako poslanec, keď na chodbe ma zastavia tri médiá, ja dvom odpoviem a jednému neodpoviem, alebo niekomu podám neúplnú informáciu, lebo povedzme, že pripravujeme nejaký návrh zákona, nechceme dopredu povedať, že s takýmto návrhom zákona prídeme, no tak sa vyhnem tej odpovedi a v zásade je to poskytnutie neúplnej informácie nejakému médiu a čiže to, čo dnes je podľa môjho názoru jasne aplikovateľné na porušenie zákona o slobodnom prístupe k informáciám, by nefungovalo, ak by sa malo v podstate v nezmenenej forme premietnuť, rozšíriť aj vo vzťahu k právu na informácie, ktoré majú médiá, ktoré majú novinári.
Čiže ešte raz. Uzavriem to. Ja nespochybňujem ten úmysel, ja, ja ho zdieľam, ja si myslím, že aj verejní funkcionári majú byť pripravení odpovedať novinárom, informovať o svojej činnosti a štátne orgány detto, štátne orgány to majú, majú zadefinované, zadefinované priamo v zákone už dnes túto povinnosť, ale vlastne oba piliere, a to tejto novely, ako sú navrhnuté, tak v tej forme, si myslím, že nie sú, nie sú také, aby, aby reálne naplnili ten účel a aby nevytvorili nejaké ďalšie, ďalšie problémy, či už tým, že sa povinnosť vyplývajúca z práva na informácie rozšíri aj na verejných funkcionárov ako fyzické osoby, alebo aj z toho, že sa, že sa, že sa pod režim sankcií nedostane iba porušovanie práva na informácií, ktoré je jasne zadefinované v infozákone, ale aj toho mäkšieho práva, ktoré, ktoré je zadefinované v mediálnych zákonoch. Takže toľko za mňa.
Ďakujem za pozornosť.
