Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dôvod na tú výmenu bude jasný hneď z prvého odstavca môjho príhovoru. Odkedy sme totiž s kolegom Jurajom Krúpom predstavili v tomto pléne v ten nešťastný minulý covidový týždeň pôvodný text rezolúcie, jednak sa situácia v regióne vyvinula, a jednak sa ozvalo viacero z vás s prosbou o text, a v snahe skutočne, ako spomenul kolega Krúpa, aby táto, toto uznesenie získalo čo najväčšiu podporu,...
Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dôvod na tú výmenu bude jasný hneď z prvého odstavca môjho príhovoru. Odkedy sme totiž s kolegom Jurajom Krúpom predstavili v tomto pléne v ten nešťastný minulý covidový týždeň pôvodný text rezolúcie, jednak sa situácia v regióne vyvinula, a jednak sa ozvalo viacero z vás s prosbou o text, a v snahe skutočne, ako spomenul kolega Krúpa, aby táto, toto uznesenie získalo čo najväčšiu podporu, pripravili sme nový text a dovoľte mi teda touto cestou predložiť mierne pozmenený text uznesenia ako pozmeňovací návrh a požiadať vás (ruch v sále a zaznievanie gongu) o podporu tohoto nového znenia. Prečítam ho. Je veľmi krátke a zároveň upozorním na tú oblasť, je to v podstate iba jedna, kde nastala zmena.
Čiže návrh nového znenia rezolúcie k tlači 322:
Národná rada Slovenskej republiky, rešpektujúc princípy medzinárodného práva, nevyhnutnosť zachovať medzinárodný mier a bezpečnosť a dodržiavanie univerzálneho záväzku uskutočňovať mierovými prostriedkami úpravu alebo riešenie medzinárodných sporov, vyjadruje hlboké znepokojenie nad správami o bombardovaní oblastí obývaných civilným obyvateľstvom a týmto tiež vyjadrujeme úprimnú sústrasť rodinám, ktoré v tomto konflikte stratili blízkych;
odsudzuje ozbrojené akcie a násilie v oblasti Náhorného Karabachu a okolitých častiach regiónu;
žiada všetky strany zainteresované v tomto konflikte, aby ukončili paľbu a iné aktivity podporujúce pokračovanie tohto konfliktu;
podporuje snahu spolupredsedov Minskej skupiny OBSE o dosiahnutie politického riešenia konfliktu prostredníctvom rokovaní a vyzýva Arménsko a Azerbajdžan k zapojeniu sa do substantívnych rokovaní pod záštitou OBSE.
Na záver vyzýva na potrebu dodržiavať základné princípy Minskej skupiny, medzi ktoré patria územná celistvosť, právo národov na sebaurčenie a povinnosť vyhnúť sa použitiu sily.
Tá hlavná zmena je práve v tom poslednom odstavci, kde sme naše vlastné slová s predsedom Krúpom o potrebe dodržiavať medzinárodné právo z pôvodnej rezolúcie nahradili doslovným prepisom textu, ktorý používa tzv. Minská skupina, Francúzsko, Rusko a USA, ktorá sa už dlhšie usiluje o mier v tomto regióne. A ten dôvod na zmenu popri tom, že sme sa snažili skutočne získať čo najširšiu podporu z tejto, z tohto pléna, bol ten, že nechceme ani len náznakom podrývať mierové úsilie týchto krajín, ktoré, samozrejme, má podporu Slovenska a Európy.
Dovoľte mi tiež využiť túto príležitosť na tri krátke postrehy nie k textu ako takému, ale k samotnému významu tohto uznesenia, prečo ho navrhujeme a prečo ho navrhujeme tak, ako ho navrhujeme. Nie je totiž pravidlom, že sa Národná rada vyjadruje k medzinárodným sporom či konfliktom. Deje sa toho veľa v tomto momente, o čom mlčíme: sfalšované voľby v Tanzánii, puč v Thajsku, mohol by som pokračovať, preto je namieste otázka, že prečo Náhorný Karabachu. Odpoveď je, že táto vojna neprebieha niekde na opačnom konci zemegule. Arménsko aj Azerbajdžan sú priamo na hraniciach Európy a sú súčasťou nášho politického sveta. Ako už upozornil kolega Krúpa, obe krajiny sú členmi Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe, OBSE, sú zároveň členmi Východného partnerstva Európskej únie a Partnerstva za mier Severoatlantickej aliancie. Politicky sú nám zhruba rovnako blízke ako napríklad štáty západného Balkánu. Asi sa zhodneme, že ak by tam vypukla vojna, ako v 90. rokoch, asi by sa k nej Národná rada vyjadrovala a to, že do Arménska či Azerbajdžanu nechodíme na dovolenky, neznamená, že v mnohom nie sú Európe blízke.
Ten druhý dôvod pre našu pozornosť vyplýva z povahy udalostí v Náhornom Karabachu. To, čo sa tam deje, nejaké, nie je nejaké malé nedorozumenie, nejaká malá prestrelka, ale vojna. Poctivá, nechutná, krvavá. Na najväčšie mesto v Národnom Karabachu Stepanakert už niekoľko týždňov dopadá denne, dopadajú denne delostrelecké granáty a utieklo odtiaľ vyše 50 % obyvateľov, to je porovnateľné s dianím v Sarajeve počas vojen na Balkáne v 90. rokov. Straty na životoch vojakov sú rovnako šokujúce. V prepočte na obyvateľa už prišli Arménsko a Azerbajdžan o viac vojakov ako Spojené štáty počas celej vojny vo Vietname. To, že vojnu v Zakaukazsku nevidíme každý večer na našich obrazovkách, neznamená, že sa nedeje, zabíjanie pokračuje aj v tomto momente a v takom rozsahu, ktorý si, myslím, zaslúži našu pozornosť aj počas koronakrízy.
A do tretice. Bolo nám v konzultáciách s niektorými z vás vytknuté, že prečo používame taký diplomatický jazyk, taký formálny, prečo nepovieme priamo, že kto je vinný, prečo nepovieme priamo, že koho treba trestať. To nie je náhoda, že tak nerobíme.
Naopak, jedných z kľúčových pravidiel diplomacie je, že keď už nevieš priamo pomôcť, aspoň neprilievaj olej do ohňa. Za situácie, kedy vraždenie pokračuje, by sme ukazovaním prstov len dali dôvod jednej či druhej strane pokračovať v násilí a rozhodnúť veci nie cestou diplomacie, ale mocou. To nie je zodpovednosť, ktorú si ja chcem zobrať na svedomie, a dúfam, že sa v tomto vieme zhodnúť.
Vďaka za vašu podporu a teším sa na diskusiu.
Týmto zároveň odovzdávam nové znenie rezolúcie nášmu spravodajcovi. Vďaka.
Skryt prepis
