Vďaka, pán predsedajúci, kolegovia, pán minister, nedá mi nepoznamenať, o čo vecnejšia tá diskusia je, odkedy odišiel nemenovaný poslanec a v tomto duchu budem aj, aj vystupovať. Plánoval som vystúpiť len k európskej politike, ale nedá mi zareagovať aj na niečo, čo ste, pán minister, keď ma budete sekundu počúvať, povedali k širšej zahraničnej politike.
Chcem dvakrát podčiarknuť to, čo tu odznelo v príhovore pred pár hodinami. Tá diskusia o tom, kam patríme, či na východ či na západ, nie je len diskusiou o tom, že aké seriály budeme pozerať večer v televízii alebo odkiaľ k nám potečie plyn. Je to aj, a dokonca hlavne diskusia, o tom, ako budeme fungovať vo vnútri, ako bude fungovať naše politické zriadenie. Či sa budeme mať, alebo či budeme mať právo sa nezhodnúť občas, zásadne nezhodnúť, tak ako sa tu stáva v parlamente, ale urobiť to civilizovane v pohodlí a bezpečí či parlamentu či televíznych štúdií, alebo či chceme, aby bolo bežné, že kritici vlády budú zastrelení po ceste z práce, ako sa to stalo Borisovi Nemculovi, budú zastrelení vo výťahu vlastného domu, ako sa to stalo Anne Politkovskej, alebo otrávení rádioaktívnym polóniom, ako sa to stalo Alexandrovi Litvininkovi.
Pevne verím, že všetci, čo sme tu, máme úplne jasno v tom, že preferujeme ten prvý, slobodný model, ale hrdé štáty, ktoré to vidia rovnako, slobodné štáty, majú svoj domov. Ten sa volá Európska únia a Severoatlantická aliancia a budem rád, ak budem mať jasno v tomto súvise medzi naším členstvom a tým vnútropolitickým zriadením. Teraz už k európskej politike.
Pán minister, nezávidím vám, čakajú vás dve veľké výzvy, minimálne, určite som na pár zabudol. Tá prvá je, že cítim v slovenskej diskusii o európskej politike dva nešťastné trendy. Ten prvý je taký ten pocit, že vlastne už je všetko vyriešené naším vstupom do Európskej únie, ako keby už nebolo čo riešiť, ako keby sa história skončila naším vstupom. To je odkaz aj dovnútra politických strán, ruku na srdce, koľko z nás dalo európsku alebo zahraničnú politiku inde, ako na posledné či predposledné miesto našich programov? To je mimochodom odkaz aj do tohto pléna, kde väčšinu tejto diskusie nesledovalo viac ako zhruba tretina poslancov. Zásadný zahraničnopolitický prejav kľúčového ministra novej vlády a menej ako tretina ľudí v miestnosti. Teraz menej ako tretina ľudí v miestnosti počas väčšiny rozpravy. Ako keby už o nič nešlo.
Opak je pravdou. Dnes máme pred sebou v niečom oveľa väčšie výzvy ako v tých rokoch 90. či začiatkom tohto milénia, keď sme bojovali o vstup do EÚ a o vstup do Aliancie. Vtedy bolo tou výzvou v podstate len sa začleniť, tá Únia aj tá Aliancia fungovali viac-menej fajn, bolo na nás prijať tie pravidlá hry, reformovať systém, aby sme sa dostali dnu. Dnes je to úplne inak. Tá výzva, tá Únia stojí pred obrovskými výzvami, samotná je v úzkych. Ustála síce migračnú krízu aj krízu eurozóny, ale protieurópske nálady bublú pod povrchom. Rusko sa snaží podkopať aj jednotu a ideálne samotnú existenciu Európskej únie financovaním rôznych antieurópskych, extrémistických strán či šírením dezinformácie. Spojené štáty, ktoré stáli pri zrode Európskej únie, dnes viac-menej otvorene spochybňujú jej existenciu. Vracia sa protekcionizmus, vracia sa populizmus, ako keby sme sa neboli bývali poučili z 30. rokov minulého storočia.
To všetko sú pre Slovensko mimoriadne zlé správy a, pán minister, bude aj na vás aj na tejto vláde z pozície teraz už členského štátu zabojovať o zdravie a prežitie Európskej únie a Aliancie tak, ako ich poznáme. Čo to v praxi znamená? Znamená to nečakať na iných, ale sami pomôcť hľadať riešenia na výzvy ako nelegálna migrácia a iné. Znamená to ísť príkladom, nekopať do toho proverbiálneho Bruselu, ale vysvetľovať, ako sa rodia rozhodnutia v EÚ, prečo sme za ne zabojovali, kde sme urobili kompromisy a prečo napriek tomu má spoločný postup v rámci EÚ význam a zmysel pre Slovensko.
Pán minister, uisťujem vás, toto nie je kritika vás, ja viem, že vy tomu rozumiete, sám som počul tieto isté témy, tieto isté témy od vás, len hovorím, že treba ich opakovať, aby sme v tom mali jasno.
Pán minister, ak tá prvá výzva pramení z ľahostajnosti k zahraničnej politike, tá druhá pramení z pokušenia hľadať alternatívy k Európskej únii, hoci o našom členstve v EÚ plánuje, panuje relatívne široká zhoda. Je to zároveň aj relatívne plytká zhoda, čím ďalej, tým viac ľudí hovorí o Európskej únii ako o nejakom zoskupení, kde sa rozhoduje možno o nás bez nás. Začína sa presadzovať názor, že sme v Únii tak trošku do počtu. A to je dlhodobo veľmi nebezpečné, počujeme to aj tu v tomto pléne, v tejto sále.
Vidím to tak, pán minister, že v každom národe je zakódovaná nejaká túžba po hrdosti a dôstojnosti a nesmie sa stať, že tento pocit, túto túžbu si monopolizujú antieurópske, často extrémistické sily. Bude aj na tejto vláde dokázať, že je možné byť zároveň vlastencom, hrdým Slovákom, ale aj hrdým Európanom, že Európska únia sme my a Slovensko je Európska únia.
Opäť, čo to znamená v praxi? Znamená to byť nekompromisnejší v definovaní slovenských záujmov, ako tomu bolo možno za minulých vlád. Znamená to dôslednejšie chrániť a strážiť si vlastnú reputáciu, nenechať ju pokaziť asociáciou s krajinami, ktoré majú iné ciele a iné záujmy od tých slovenských. A znamená to zadefinovať si presnejšie, akú Európsku úniu vlastne chceme, lebo ako sa hovorí u nás v Trnave, ak nevieme, kam chceme ísť, tak je takmer isté, že sa tam nedostaneme. Ako chceme nastaviť priemyselnú politiku EÚ? Ako chceme presne, aby fungoval vzťah medzi Európskou úniou a USA? Ako by mala vyzerať digitálna politika Únie? Je aj na nás spoluformovať Úniu a dokázať občanom, že v nej nie sme pasažiermi, ale spoluvlastníkmi.
Tieto výzvy sú teraz hlavne na vašich ramenách, pán minister, ale súdiac podľa vašich doterajších krokov aj podľa toho vystúpenia ste na správnej ceste a budem vám držať palce.
Ďakujem. (Potlesk.)
