Ďakujem pekne, pán predsedajúci, a ďakujem, kolegovia, že tu sedíte a budete mi venovať pozornosť. Chcem sa vyjadriť v rámci štátneho rozpočtu ku dôchodkom, ku dôchodkovému systému a jeden, chcem poukázať na jeden princíp.
Dámy a páni, v materiály ministerstva financií k predkladanému návrhu, k predkladanému návrhu rozpočtu je uvedené. Pri zohľadnení potrebného konsolidačného úsilia návrh rozpočtu verejnej správy počíta aj s výdavkami určenými na prijatie trvalého 13. dôchodku vo výške priemernej mesačnej sumy daného druhu dôchodku za predchádzajúci rok, a to súčasne pri zachovaní rodičovského dôchodku.
Vláda nám teda hovorí, že aj keď si požičiava a je v narastajúcom dlhu, chce zaviesť inštitút 13., trvalého 13. dôchodku pre dôchodcov. Ja osobne a v Kresťanskodemokratickom hnutí sme za primerané navýšenie sumy dôchodku vyplácaného počas roka, teda dvanástich mesiacov, čiže pomerne navyše tých dvanásť. Nevytvára ten trinásty. Naši dôchodcovia určite radi príjmu akúkoľvek sumu k už vyplácaným dvanástim mesačným obnosom, lebo tu máme na Slovensku akúsi mentalitu nedostatku alebo mentalitu chudoby, princíp, že sme uväznení v chudobe a tí ľudia na seba nahliadajú takýmto spôsobom. Ja to poznám zo svojej skúsenosti, ja si myslím, že mnohí poviete to isté, že dôchodcom sa zdá, že sú chudobní alebo priam okradnutí, že nedostávajú to, čo by mali dostávať.
Viete, všetkým sa zdá, že majú nízky dôchodok, ale ja myslím, že je to aj realita a prežil som to aj sám vo svojej skúsenosti. Moja mama narodená 1943, už zosnulá nedávno, ale musím povedať, že ona vytvorila veľa hodnôt za svoj život. Bola to vychovávateľka, bola to dobrá matka, snažila sa pomáhať druhým ľuďom, ale vo svojej práci tvorila veľa, ale bola málo ohodnotená. Mala najprv dôchodok niekde na 270, potom to išlo na 320 euro, ale uznáte, že z toho sa nedá vyžiť za mesiac. Bola dôchodkyňou a sťažovala sa, pociťovala to tak, ale nebola nejaký zúfalý sťažovateľ, no ale je pravda, že väčšina dôchodcov na Slovensku sa sťažuje, že ich dôchodky sú nízke, nedostačujúce, je to častá téma ich vzájomných rozhovorov, zákonite aj ponosov na vládu, na každú vládu, to úplne na všetky vlády sme sa sťažovali, a predovšetkým dôchodcovia, a preto v predvolebnej kampani je to vďačná téma, ba priam jednou z kľúčových top tém pre politickú kampaň ktorejkoľvek strany, že zvýšime dôchodky. Nakoniec, pamätáte si pred pár rokmi, myslím si, myslím, že strana SNS mala tiež veľké plagáty o tom, že budeme mať európske dôchodky. No ale k európskym dôchodkom sme sa ešte nedostali, ale táto top téma rezonuje. Ja si všeobecne dovolím konštatovať, že naši dôchodcovia narodení tesne po druhej svetovej vojne sú často nespokojní s tou úrovňou, a teraz prečo je to tak.
Všetci zas dobre vieme, keď si porovnáme tých iným dôchodcov, z iných štátov, tak vidíme tu tých japonských, ktorí pricestujú, fotia všetko drahými foťákmi a vyzerajú, že si užívajú svet. Poznáme rakúskych dôchodcov, nedávno som bol pri Schwechate v malej dedinskej reštaurácii a tam bola partička dôchodkýň, ktoré si spolu vyšli na varené vínko, hrali kolky, smiali sa, zabávali sa a ja som si hovoril, že aký rozdiel od tých našich dôchodcov. Alebo keď som bol vo Francúzsku, niekde v Toskánsku sme cestovali na koncert pre syna, tak sme boli v dedinke v reštaurácii, manželka hovorí, že to je neuveriteľné, sa pozri na týchto dôchodcov, si tu vyjdú, sadnú si na obedík, porozprávajú sa, bavia sa. Nuž, je to veľký rozdiel.
No a teraz prečo je to tak, že tí naši dôchodci sa cítia tak chudobní, tak podhodnotení, tak nezaplatení za tie roky, ja si myslím, že aj vaši rodičia, kolegovia, to hovoria, že sa necítia byť ocenení. Som presvedčený, že je to tak. Prečo? Pretože nebol dodržaný veľmi základný princíp. Podľa evanjelia podľa Lukáša v biblickom spise je napísané, Lukáš 10:7, že každý robotník je hodný svojej mzdy. Dostali títo robotníci svoju mzdu naozaj? Suma vykonanej práce, ktorú terajší dôchodcovia ako mladí a produktívni ľudia vykonali pred rokom 1989, nie je dostatočne premietnutá do hodnoty vyplácaného dôchodku, ktorý teraz dostávajú v súčasnosti, a preto nemôžu žiť dôstojnejšie. Oni poukazujú na všetko, ako je to drahé, nemôžu z toho vyžiť, cítia sa odkázaní na štát, a toto je ten princíp. Dôchodok berú ako svoj jediný zdroj živobytia. A teraz treba uviesť, že počas socializmu naozaj nemohli podnikať, všetci sme to zažili, čo tu sedíme, sme v takomto veku, že sme to zažili. Nemohli ste vlastniť viacero nehnuteľností, nemohli ste prenajímať rodinnú pôdu, nemohli ste zarábať, nemohli ste vytvárať zisk. Keď ste niečo podnikali, išla po vás polícia, tá tajná, československá ŠtB. Prečo? Lebo to bolo zakázané. Prečo? Lebo komunistickým pučom sme prišli v roku 1948 o túto možnosť, a preto, teraz ako by to platilo, odkázanosť dôchodcov na štát, je v plnom rozsahu akoby pravdivá, akoby to bolo namieste. Čiže následky znárodnenia, okradnutia ľudí o majetok, o kariéru, zmarenie ľudského rozvoja sú tak robustné, že ovplyvňujú naše myslenie a schopnosť byť slobodnými ešte aj dnes. Naši dôchodcovia sa považujú za chudákov, ktorí nie sú ohodnotení a zaplatení, a preto je správne, že minulá vláda, vláda Eduarda Hegera sa ospravedlnila svojim občanom za akt a následky komunistického puču z roku 1948.
Krátky citát z tohoto dokumentu: „Vláda Slovenskej republiky v stredu 22. februára 2023 vydala vyhlásenie Slovenskej republiky k februárovému prevratu v roku 1948. Najtragickejším dôsledkom vlády komunistického režimu sú však ľudské obete, a preto pri tejto príležitosti spomíname na stovky popravených a zabitých, tisíce umučených a desaťtisíce nespravodlivosti väznených, prenasledovaných," a teraz „štátom okradnutých ľudí, ako aj mnohé zmarené ľudské talenty, ktorým vládnuci režim znemožnil ich spoločenské uplatnenie. Vláda Slovenskej republiky vyslovuje hlbokú a úprimnú ľútosť nad tragickými príbehmi týchto obetí, ktoré poznačili ich životné osudy. Likvidácia politickej plurality, zničenie podmienok na ekonomickú nezávislosť obyvateľstva. Za cieľ komunistického režimu boli demokrati všetkých politických odtieňov, nasledovali podnikatelia, živnostníci, súkromne hospodáriaci robotníci a roľníci, pracovníci v slobodných povolaniach, čiže zničené boli všetky možnosti obživy, ktoré by nemala vládnuca strana pod kontrolou." Pamätáte si to, aj môj otec musel chodiť do práce, zarábal 2 500 korún československých a bolo to málo a jediné, čo sme mohli robiť, bolo trošku pestovať paradajky, papriky a karfiol a jediný výkup bol zelovoc, inak sa zarobiť nedalo. Minimálne, a keď ste predávali ryby, ktoré ste nachytali, tak ešte aj za to by vás boli perzekvovali. Režim sa mstil aj na deťoch perzekvovaných občanov, zakazoval študovať. Vyhlásili vnútorných nepriateľov. Potom represie voči inteligencii, advokátom, úradníkom, zdravotníckemu personálu, ale aj voči študenstvu, podnikateľom a veľkostatkárom zoštátnili súkromné podniky a hospodárstva a v dôsledku znárodnenia prišlo k násilnému zániku drobných živnostníkov, ani malá trafika nebola dovolená.
Vláda prejavila úctu všetkým, ktorí riskovali svoje životy a postavili sa na odpor neľudskému režimu doma aj v zahraničí. Znovu zacitujem biblický spis Prís. 29, 2, potvrdzuje ten istý princíp, ktorý sa tu spomínal: „Keď pribúda spravodlivých, národ sa raduje. No keď bezbožný vládne, ľud vzdychá, alebo lká.", no a dôchodcovia, naši rodičia na Slovensku nemajú príležitosť sa radovať, ale skôr vzdychajú, plačú nad tým, že sú chudobní. A toto je situácia, do ktorej boli vovedení rozhodnutiami komunistického režimu, ale princíp, že štát vám má zabezpečiť, sme si ponechali, a je to princíp chudoby, priatelia. Je to rozmýšľanie, ktoré nás neprivedie k rozvoju v tejto krajine.
Takže po roku 1989 aj oni, tí bývalí dôchodcovia, teda narodení pred rokom 1989, naši súčasní dôchodcovia, neskôr a ich dorastajúce deti mohli začať podnikať, spravovať reštituovaný majetok alebo časom kúpiť, prenajímať nehnuteľnosť alebo pôdu, alebo vymýšľať, ako budú ziskoví. A teraz máme za sebou 34 rokov ekonomickej slobodnej aktivity, a tá priniesla možnosť zveľaďovať svoj majetok a podnikať, a teda bohatnúť. Rozumiem, že napriek týmto možnostiam nepatríme k tým najbohatším štátom v Európe, aj keď jeden premiér nám to sľuboval. Pamätáte si, ja som bol omnoho mladší, ale pán Mečiar nám hovoril, že sme malé Švajčiarsko a už nepotrvá dlho a budeme tak. A čo sme si predstavovali pod malým Švajčiarskom? Ja som si predstavil ekonomický dostatok, to, aký pokoj a kľud v tom Švajčiarsku je, lebo keď sú ľudia zabezpečení a mohli uplatniť svoje talenty a schopnosti, tak sa cítia veľmi dobre. Každý z nás to pozná, keď môžte robiť, čo vás baví, keď z toho je úžitok, keď máte zmysel svojho života, vytvárate ho a prinesie vám to zdravý zisk, je vám, priatelia, psychicky dobre. Dokonca ste schopní podporovať druhých, dokonca budete zveľaďovať krajinu, v ktorej žijete. Dokonca budete schopní sa ujať nejakej zanedbanej pamiatky a normálne ju nejakým spôsobom zveľadiť, aby bolo na Slovensku krajšie. To je to heslo, čo hovoríme, spravme túto zem miestom, kde sa bude lepšie žiť.
No navzdory tomu tam však nie sme. Výška úspor našich bežných občanov stále je nízka, ale ja chcem hovoriť o tomto princípe. V Biblii je napísaná múdrosť, že pracovitý a čestný človek nikdy nežobroní o chlieb. Zároveň musím povedať, poviem také zhrnutie, nebude to úplne konkrétne, ale viaceré štúdie ukazujú, že inštitucionálna starostlivosť o rodičov sa stáva menej a menej dostupnou a jej rolu opäť začína preberať prirodzená multigeneračná starostlivosť. Zároveň potvrdzujú, že je to komplexná kvalita, je omnoho vyššia, jej komplexná kvalita je omnoho vyššia vzhľadom na rodinné puto. To znamená, že deti, keď sa venujú starostlivosti o rodičov, robia to omnoho dôslednejšie ako nejaká inštitúcia alebo ten chladný štát. Deti rodičov sa majú postarať o svojich rodičov v starobe, aj to je biblická múdrosť. Zmyslom vlády nemá byť vládnuť nad ľuďmi, to znamená, nechávať ich závislými na sebe samej. Zmyslom vlády má byť rozvoj osobnosti človeka, aby sa dokázal postarať sám o seba takým dobrým spôsobom, že spravuje svoj život a ten má úžitok nielen pre seba, ale aj pre druhých a pre okolie okolo seba. To znamená naučiť ľudí spravovať, to znamená dobre riadiť svoje životy. Ale za socializmu tá závislosť ľudí na štáte platila úplne a dnes naši dôchodci akoby v tom uviazli a veria, že to je práve vláda a štát, ktorá sa má starať o ich zaopatrenia na staré kolená. Dokonca nejakým čudným spôsobom hovoria rodičia, že ja to ani nechcem od detí, ja im nechcem byť na krku. A toto je nezmysel, ktorý sa tu stal. Rodičia majú právom očakávať starostlivosť od svojich detí.
Takže dovolím si povedať, že podľa prirodzenosti a biblickej pravdy je to tak, že o svoje zaopatrenie pre budúcnosť sa má postarať v prvom rade jednotlivec sám svojimi schopnosťami, danosťami, talentami, zručnosťami a rozvojom, svojou poctivou prácou, svojím talentom a zacitujem žalm 35, bol som mladý, a ten cituje rád náš kolega Alojz Hlina, lebo ho čítal, keď bol malý, tak si hovoril, že ste to mali doma vycapené na stene a je to dobré, keď si to mal pred očami, lebo ty si podnikateľ dneska, vieš rozvíjať svoje talenty a schopnosti, takže citujem ešte raz žalm 35, 25. verš: „Bol som mladý a zostarol som, no spravodlivého som nevidel opusteného," a následne „ani jeho potomstvo žobrať o chlieb." Vnímate, čo tam je napísané? Biblická múdrosť hovorí, že spravodlivý bude zabezpečený a ešte aj jeho potomstvo nebude žobrať o chlieb.
A zase iný princíp, v prvom liste Timoteja v Novom zákone: „Deti rodičov sa majú postarať o svojich rodičov v starobe," je napísané, ak sa niekto nestará o svojich vlastných a najmä o domácich, zaprel vieru a je horší ako neveriaci. Zmyslom vlády teda nemá byť vládnuť nad ľuďmi a nechať ich závislými na sebe, ale naučiť ľudí sa rozvíjať, takže ako z toho von?
Politici s obľubou hovoria, že spravte silný štát, verte nám, my silný štát sa o vás postaráme. Ja s týmto heslom nesúhlasím a musím povedať, že pozostatky tejto volebnej kampane visia na plagátoch stále. Jeden usmievaný a sympatický politik hovorí: Budeme silný štát, postaráme sa o vás!
Kolegovia, nie je to dobrý princíp, takže nehovorím proti pánovi, hovorím teraz proti princípu. Nie je to silný štát, ktorý sa má starať. Viac zodpovednosti, viac učenia sa zodpovednosti za svoju finančnú budúcnosť a vytváranie možností zo strany štátu na to, aby občania vedeli realizovať svoje zabezpečenie, zbohatnúť a dokonca byť štedrými, štedrosť sa dokáže rozdávať a takýmto krokom, čo som teraz povedal, určite nie je znižovanie percenta odvodu do II. dôchodkového piliera. Ak vláda potrebuje hľadať zdroje na dofinancovanie rozpočtu, tak mala jednoznačne hľadať zdroje na svojej strane a nie lámať cez koleno, vytváranie si finančného zabezpečenia na dôchodok občanov v produktívnom veku. Vláda má hľadať medzery vo svojom hospodárení, vo svojej spotrebe a na tej ušetriť. Takže silný štát by pod rúškom starostlivosti násilne zasiahol do zodpovedného vytvárania budúcnosti svojich pracujúcich a odvody platiacich občanov, a toto by som kľudne povedal, že je déja vu na znárodnenie v 48. roku. Možno je to prehnaná, prehnaný princíp trochu alebo obraz, ale v našej krajine by malo byť v mediálnom priestore, v spoločenskom diskurze, v školách podnecovaný princíp, aby sa mladí ľudia naučili podnikať, mať finančnú nezávislosť, rozvíjať svoje financie, rozvíjať zručnosti a myslieť aj na druhých. Toto by bola krajina prajná navzájom si. Ja si myslím, že to je potrebné podporovať. K tomu potrebujeme podporovať dobré a silné rodiny. Podporovať to, aby sme mali viacej detí. Kolegovia, kto ste ekonómovia, dobre viete, že náš systém dôchodkový finančne je neudržateľný. Budeme mať za dvadsať rokov dosť detí, aby podporovali svojich zostarnutých rodičov a celú našu populáciu? Nebudeme, ale potrebujeme viacej detí a nie ich zabíjať, potrebujeme podporovať, aby sa rodili a potrebujeme v tejto sále podporovať rodiny tak, aby sa mohli dobre rozvíjať a nepovedať, ako mne teraz jeden známy povedal, nechcem mať druhé díťa, lebo nebudem mať na to peňáze. No ale my chceme mať ďalšie dieťa, lebo ich potrebujeme pre budúcnosť, lebo ja sa velice obávam, že za nejakých pár rokov začnú politici aj v tejto sále hovoriť, že potrebujeme pracovnú silu z vonku, potrebujeme emigrantov. Potrebujeme začať tu mať ľudí, ktorí prichádzajú, aby tu pracovali.
Krátko k rodičovskému dôchodku. Jeho filozofia sa zakladá na biblickej pravde znovu, skoro až na príkaz, že deti sa majú postarať o svojich rodičov, to som citoval prvý list Timoteja, a tá väzba tam musí byť viditeľná a citeľná, tak ako my rodičia platíme svojim deťom krúžky, školy, nejaký rozvoj a ony cítia, že sa o nich staráme, že rozvíjame, aby ich talent rástli, tak my rodičia, keď vyrastú naše deti, tak majú prejaviť svoju osobnú angažovanosť v prejavení starostlivosti o rodičov, takže ten rodičovský dôchodok a to odvádzanie z každého mesiaca, pre rodičov nejaký dar počas roka, že dostali z výplaty svojich detí, to je veľmi zmysluplné, dobré je to zachovať. My v KDH sme za zachovanie rodičovského dôchodku.
Dúfam, že sa mi dobre podarilo vysvetliť, že princíp, v ktorom väzíme, je myslenie chudoby. Niekto mi všetko zobral a preto by ma mal zabezpečiť, ale nie je to pravda. V našej krajine musíme rozvíjať ľudí a učiť to deti od narodenia, od malička, od školského základného systému, že majú rozvíjať svoje schopnosti, aby boli ľuďmi kreativity, rozvoja, produktivity, aby prinášali dobré veci a dokonca, aby vedeli byť štedrí a nie lakomí, sebastrední a myslieť len na to, ako mne sa bude mať dobre. Priatelia, ak tu stále budú veľké odvody a veľké dane, tak stále budeme učiť ľudí pocitu, že nemajú dosť a nevedia z toho vyjsť. Ak zarobíte 3 500 a vaša výplata je 2 200, alebo ešte menej, tak je to príliš veľa. Ja by som chcel vyzvať, aby sme zmenili princíp v tejto krajine. Aby sme rozvíjali ľudí k schopnosti sa zabezpečiť a byť ľuďmi, ktorí podnecujú druhých a rozvíjajú našu vlasť. Vtedy budeme na to hrdí, lebo ja poznám hrdých Rakúšanov, aj Švajčiarov, aj Britov, aj ďalších, ďalších, lebo keď chodíte tam do práce, je vám dobre a darí sa vám, lebo si viete zarobiť. A tento pocit dôstojnosti a nie pocit chudobného nešťastného, ktorý je závislý a nemá dosť na to, aby išiel ani na ten nedeľný obed do reštaurácie, alebo niekde na výlete, alebo niekam vycestoval. Ten pocit je pocit chudoby.
Ja želám našej krajine a ja si dovolím povedať, že sa modlím za našu krajinu, lebo mi na tom naozaj záleží a robím to, aby sa rozvíjala po svojich schopnostiach, zručnostiach, aby sme tu boli krajinou, spoločnosťou, prajnou spoločnosťou, ktorá si vychádza v... (Prerušenie vystúpenia časomerom. Potlesk.)