Videokanál klubu

Ďakujem veľmi pekne, Lucia, za tento príspevok. Priznám sa, že ma nechal smutným a ešte smutnejším, že v akej dobe žijeme. Len taká malá historická perspektíva... na Slovensku alebo Československo zbavovalo za bývalého režimu komunistického štátneho občianstva ľudí, ktorí chceli ujsť za slobodou. Momentálne my zbavujeme štátneho občianstva ľudí, častokrát takých ľudí, ktorí išli študovať do zahraničia, ktorí sa naučili nejaké zručnosti. V zásade si vybrali školu mimo Slovenska, čo je škoda, ale mohli sa vrátiť na Slovensko a priniesť nové svoje zručnosti a vedomosti a tak ďalej.
A Slovensko každoročne stráca občanov z hľadiska demografického, to znamená, že sa rodí menej ľudí, ako zomiera. A zároveň ešte my vyháňame kvalitných občanov a občianky za to, že proste prejavili svoju, nazveme, svoje sebaurčenie z hľadiska proste lásky a povedzme osobného života. Myslím si, že z ekonomického hľadiska je to extrémne nebezpečné. Každý mesiac sa tu bavíme o tom, ako treba zvyšovať dôchodky práve preto, lebo demograficky to nebudeme vedieť ako kebyže pokryť, a zároveň vyháňame vlastných občanov, ktorí chcú občianstvo. Lebo to nie sú žiadni proste odľudi, ktorí sa, ktorí sa hanbia za Slovensko. Oni chcú to občianstvo! Oni chcú byť príslušní ku našej krajine, ktorej vlajky tu všade vidíme. A my ich vyháňame za to, že našli lásku ináč?
To ideme vyháňať všetkých tých, čo majú frajerky a čo majú rôzne iné ako kebyže nemanželské vzťahy?
Ďakujem.

Ďakujem ti, Lucia, aj za to odcitovanie konkrétneho prípadu. Ja musím povedať za seba, že ako človek, ktorý dlhodobo sa venuje imigrácii a skôr som teda stála vždy na strane ľudí, ktorí žiadali o naše štátne občianstvo a videla som, čo to pre nich znamená, tak som zároveň človek, ktorý vždy bol v takom odpore voči, voči tým dôvodom pre stratu štátneho občianstva. Naozaj mi to príde, že štátne občianstvo je tak výsostne unikátny a intímny zväzok medzi človekom a krajinou, že jeho strata by mala nastať iba v prípade, ak si to výslovne tento človek želá. A že tie dôvody pre nedobrovoľné, násilné odobratie alebo stratu štátneho občianstva by naozaj mali byť len tie, keď bolo získané nejakým podvodom, alebo teda dobrovoľne človek takúto vôľu vyjadrí. A práve tento náš návrh zákona, ktorý rieši stratu štátneho občianstva pri nadobudnutí štátneho občianstva v prípade zväzku, ktoré naša krajina neuznáva, to mne príde ako mimoriadne krutý spôsob, akým sa doslova náš štát vysmieva queer ľuďom, vlastným štátnym občanom, ktorí sú štátnymi občanmi od narodenia tejto krajiny, len preto, že sa rozhodnú a že prosto stretnú lásku svojho života v zahraničí a nadobudnú aj štátne občianstvo svojho partnera alebo partnerky. Vlastne nedobrovoľne stratia slovenské štátne občianstvo. Že naozaj je to jednak forma trestu a je to ako keby ešte pridanie toho ťažkého kríža, ktorý si nesú celý život na Slovensku. Kedy nedobrovoľne v podstate sa zasiahne do ich identity, do ich totožnosti, pretože pre mňa ako pre Slovensku je to štátne občianstvo tiež veľmi dôležité. Neviem si ani predstaviť, že by ma niekto zbavil štátneho občianstva a musela by som si vyberať.
Čiže apelujem na kolegov, aby sa naozaj zamysleli, v akej situácii sú títo ľudia a aby tento zákon... (Prerušenia vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne.
Ja by som teda k tejto téme ešte chcela dodať spresnenie, keďže sa tu objavili nejaké otázky o nejakej ideologizácii, čo ma teda dosť zarazilo, že akým spôsobom teda my vlastne ten zákon meníme. V súčasnej dobe je tam uvedené ženské priezvisko osoby inej ako slovenskej národnosti. To znamená, že, ja by som čakala, že teda skôr bude vadiť to, že my tu v zákone máme teraz ako keby upravenú tu situáciu tak, že ženské priezvisko môže mať akákoľvek osoba bez ohľadu na pohlavie. A meníme to na úpravu, priezvisko osoby ženského pohlavia. Osoba ženského pohlavia je normálne právny pojem, takisto v tom istom zákone máme napríklad dieťa ženského pohlavia. Čiže to nie je žiadna ideológia, to je normálne legislatívna úprava v súlade s tým, ako sa zákony píšu. Takže naozaj netreba za všetkým hľadať nejakého bubáka.
Ďakujem veľmi pekne.

No, ja znova musím len nadviazať na Beu a povedať, že mňa napríklad ako ženu naozaj veľmi uráža, že keď čokoľvek chceme zmeniť, či už teda je to moje priezvisko alebo čokoľvek iné, čo sa považuje za historicky afiliované so ženstvom na Slovensku, tak za to schytávame v podstate kritiku a obviňovanie, že nie sme buď dostatočne slovenskí, alebo že to nechce dostatočne veľa žien, ako keby toto malo byť nejaké kritérium. Už len ľudia, ktorí sa tu v rámci tejto rozpravy, moje kolegyne, vyjadrili o tom, aké problémy mali pri prechyľovaní alebo neprechyľovaní svojho súčasného alebo minulého priezviska, alebo tie ženy, ktoré sa nám ozvali, sú dostatočnou vzorkou toho, že na Slovensku existujú ženy, ktoré prosto majú problém s prechyľovaním svojho priezviska, chceli by to inak a nechcú byť diskriminované vo vzťahu k ostatným ľuďom, že keď nechcú mať prosto to priezvisko prechýlené, tak musia urobiť o jeden, dva, tri kroky naviac oproti všetkým ostatným a musia ešte aj vyhlásiť, že formálne menia svoju národnosť. To je presne príklad úplne učebnicový toho, keď sa s niekým nerovnako zaobchádza a je to vlastne porušenie ústavného princípu, a zároveň aj práva na súkromný život. A jediné vlastne, čo týmto návrhom zákona chceme priniesť, je zrovnoprávnenie žien, ktoré chcú mať možnosť vybrať si, či budú mať za priezviskom -ová, alebo nebudú mať. To je celé.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci.
No ja by som doplnila možno niekoľko príkladov z praxe, prečo je toto dôležitá téma. Ja osobne mám v sobášnom liste napísané Jauraová, čiže je jasné, že aj zamestnanci matriky majú troška problémy s prechyľovaním mien, hlavne mien, ktoré nie sú typicky slovenské. A asi by im to veľmi pomohlo.
Ale ja mám jeden príklad pre pána poslanca Škripeka, lebo ja mám známych, ktorí teda sú manželia, manželka má prechýlené priezvisko a boli na návšteve v Spojených štátoch amerických. V takej veľmi konzervatívnej časti Spojených štátov amerických, kde napríklad v niektorých oblastiach vás v hoteli neubytujú v jednej izbe, pokiaľ nie ste manželia. No a týchto manželov nechceli ubytovať v jednej izbe, pretože podľa mena oni povedali, že nie sú manželia, hej? Lebo mali každý iné meno. A takto by som mohla pokračovať, napríklad na Slovensku je vždy problém s prechyľovaním islandských mien, pretože ako iste viete, na Islande si dávajú mená s príponou -dóttir, alebo -son. To znamená, že dcéra matky, syn otca. A my to prechyľujeme ako Johansdottirová, čo je už úplný gramatický nezmysel.
A vlastne úplne na záver by som chcela povedať, to, samozrejme, nesúvisí so zákonom o priezviskách, to súvisí skôr so slovenskou gramatikou, ktorá prechyľuje, ale ikonický príklad herečky Goldie Hawn, ktorá v slovenčine je Goldie Hawnová, hovorí za všetko.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ďakujem, Bea, za tvoj príspevok k tejto téme. Chcem sa teda vyjadriť tiež aj so svojou osobnou skúsenosťou s týmto. Keď som sa v roku 2002 vydávala, tak mi pani na matrika povedala, že áno, dá sa zákon obísť, dá sa obísť tak, že si zmením národnosť, zmením si ju na ten deň, kedy sa budem vydávať, ale že už od pondelka si môžem národnosť zmeniť na slovenskú opäť, ale už budem mať toto meno zapísané. Čo som ja urobila, je, že som si teda zmenila národnosť na nemeckú, nakoľko mám nemecké korene, moja rodina pochádza z Hauerlandu, to je oblasť, ktorá je pri Kremnici a Handlovej, kde bola nemecká menšina. A čo mi toto prinieslo ako pozitívum, táto zmena, je, že som sa začala zaujímať aj o dejiny tento národnostnej menšiny a vlastne ma to priviedlo aj k mojim koreňom. Takže ja som za to pomerne vďačná a tú národnosť som si teda takto ponechala, hoci tiež nevylučujem, že si to možno niekedy zmením, keďže je to také jednoduché, ako hlásiť sa k nejakej národnosti.
A ešte poviem jednu anekdotu, keď som sa teda vydávala, tak môj svokor, ktorý je z Írska, tomu tiež ako keby nerozumel a on sa teda pýtal, jeho otázka bola, že či teda môj muž sa bude volať Nashová. Tak som ho ubezpečila, že môjho muža sa tento zákon netýka a že teda stále sa bude volať Nash a ja sa teda budem volať rovnako ako on a takisto sa volajú aj naše deti.
Takže ide tu vlastne len o to, aby sme nediskriminovali Slovenky a ja za to zahlasujem, pretože si myslím , že by sme nemali byť diskriminované.
Ďakujem. (Potlesk v sále.)

Ďakujem za slovo.
Ja by som chcela doplniť, to, čo spomínala kolegyňa Jurík o tom, že naozaj sú z toho v zahraničí problémy, pretože naozaj pre... z pohľadu administratívy akejkoľvek inej krajiny, a to aj našich najbližších krajín v rámci Európskej únie, to prechyľovanie znamená, akoby to bolo iné meno. A ja som si to tiež zažila aj v detstve, keď som s rodičmi žila v Rakúsku a taktiež polovica rodiny bola -ová, teda moja mama a ja, polovica bez a pamätám si, keď potom po rokoch som sa stretla s mojou učiteľkou zo základnej školy a sa ma teda pýtala, že aký, aká je to tá tradícia zo Slovenska, prečo ženy majú trošku iné priezvisko. A keď som jej teda vysvetľovala, že viete, ono to vlastne v slovenčine znamená doslova, keď si to vezmeme gramaticky, že tá žena tomu mužovi patrí, lebo keď si zoberieme súčasné meno, tak Gažovičová vlastne znamená, akoby že patrí Gažovičovi. Tak tiež z toho boli tak pomerne prekvapené. A to isté sa mi môže stať aj dneska, ja napríklad tiež mám dvoch synov, ktorí majú priezvisko Gažovič obidvaja a viem, že keď s nimi zrovna napríklad teraz v lete pôjdem do zahraničia a budem tam iba ja z rodičov a nie manžel, tak pokojne sa nám môže stať, že niekde v nemocnici alebo tak, sa budú nad tým čudovať, že prečo sa volám inak. A, samozrejme, že si môžme povedať, že nech v zahraničí nejakú našu osobitosť, to je úplne v poriadku, môžme na tom trvať, len tiež súhlasím s tým, že by to mala byť slobodná voľba tej danej ženy, prípadne tej danej rodiny a nie niečo, čím vlastne štát tak trošku núti tú ženu, že keď to nechce, tak ako tu už bolo spomínané, tak teda si má uviesť inú národnosť. Tak myslím, že toto by nemal byť zámer vlastne, aby si ženy násilne uvádzali inú národnosť, pokiaľ teda nechcú mať prechylené... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem za slovo.
Ja sa priznám, do manažmentu kultúry sa nejak veľmi nevyznám, čiže a napriek tomu cítim v sebe potrebu niečo tu povedať. Niečo k tomu povedať. Počul som Zuzku, Ježiši, však vy nevidíte, čo tu robíte? Jéj. Viete, ja som tu pred chvíľou rečnil, ja som si stokrát zahryzol do jazyka, krv z neho striekala, aby som nepovedal niečo, čo by bolo v rozpore s etikou, v rozpore s tým udržaním zmieru, že sa tu dá konštruktívne niečo predkladať. A vidím, že to bolo zbytočné. Mal som byť jak čert, mal som tam rozvrátiť ten pult. Viete, že s tým nesúhlasím, čo sa tu deje. Môžem tu hovoriť zmierlivo. To je asi všetko, čo som chcel povedať. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo.
Ďakujem kolegyni Števulovej. Tiež s tebou súzniem, lebo tiež som hrdá diváčka teda nielen, ale aj slovenských filmov. Ale čo považujem za oveľa dôležitejšie, je, že je naozaj absurdné, že opäť sme v tej situácii, tak ako to bolo pri FPU, že tu prišiel návrh na zmenu kultúrnych politík a formálne nie je prakticky žiadne zdôvodnenie, keď sa pozrieme na dôvodové správy, ale z tých diskusií, ktoré tu máme, je zrejmé, že skutočným dôvodom je umelecký vkus poslanca Michelku, prípadne nejakých ďalších. Tak ako poslanec Jarjabek sa tu pýtal na umelecký vkus Zory Jaurovej a chcel si tu možno s ňou vymieňať dojmy o tom, že teda ktorý film si zaslúžil tú podporu a ktorý nie, tak by som chcela pripomenúť, že toto naozaj nie je naša úloha. Akože my sme tu zákonodarný zbor, my sme tu na to, aby sme tvorili legislatívu a aby sme pri jej tvorbe dodržiavali legislatívne procesy. A je úplne jedno, kto z nás má, nemá rád filmy, alebo aké filmy a čo kedy pozerá, pretože to nie je naša úloha. Pokiaľ sa chceme baviť o vkuse na filmy, tak si treba vybrať nejaké iné fórum.
A znovu len pripomeniem, máme šesť hodín večer, o tomto bode sa má hlasovať zajtra o jedenástej, to znamená, že je sedemnásť hodín do hlasovania, ten pozmeňujúci návrh ešte ani nezaznel. To znamená, že zajtra o jedenástej sa má hlasovať o niečom, čo ešte ani toto plénum formálne vlastne o tom nemôže, teda vlastne už predbiehame diskusiu, lebo to tu ešte ani nezaznelo. Tak toľko k legislatívnej kultúre.
Vďaka. (Potlesk.)

Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja by som len chcela pripomenúť skutočne, aké veľmi absurdné to je, že my tu ideme vlastne meniť fungovanie a organizáciu celej inštitúcie ani nieže vládnym návrhom, ale ani poslaneckým návrhom. To je normálne že pozmeňovací návrh, ktorý to tu ide všetko zmeniť. A to je teda nielen absurdné, ale úplne šialené a neakceptovateľné.
A neviem, či aj práve preto tu už nie je nikto z HLAS-u, alebo či skutočne tá jednota stále funguje, pán poslanec Michelko.
Ďakujem.