Videokanál klubu

Ďakujem, pán predsedajúci.
Chcem ohlásiť a poprosiť o opravu pri hlasovaní č. 214, mám zaznamenané, že som hlasoval za, ale hlasoval som proti.
Ďakujem.

Ďakujem veľmi pekne za slovo, aj poslankyni Števulovej, že otvorila aj túto tému, ktorej som sa ja už nestihla venovať v mojom príspevku, a teda naozaj aj vo vzťahu k tomu zákazu, ktorý sa týka obydlí osôb verejného záujmu, sa vyjadril práve aj ten úrad OBSE, ktorého správu som sa vám tu snažila priblížiť. A konkrétne teda konštatuje rovnako ako v ostatných prípadoch, že tieto generálne zákazy všeobecné sú problematické z toho titulu, že v prípade obmedzovania slobody zhromažďovania vždy je potrebné vychádzať zo špecifických okolností, a teda posudzovať to prípad od prípadu.
A napríklad práve vo vzťahu k obydliam je uvedené v tej správe, že môže ísť napríklad o situáciu, kedy dochádza k opakovaným zhromaždeniam na konkrétnom mieste, ktoré majú naozaj závažný intimidujúci alebo ohrozujúci charakter. Čiže nie že generálne zakážeme, ale naozaj prípad od prípadu posudzujeme tento zásah práve preto, že ako tu mnohokrát odznelo, sloboda zhromažďovania patrí medzi základné práva, základné politické práva, ktoré je potrebné chrániť a štát to musí zabezpečovať a týmito generálnymi zákazmi jednoducho túto svoju úlohu nebude plniť. To je, takým spôsobom naozaj k tomu teraz pristupujeme v dôsledku tohto návrhu zákona.
Čiže generálne pravidlá jednoducho nie sú v súlade s testom proporcionality, jednoducho neprechádzajú tým, akým spôsobom sú nastavené limity zhromažďovania aj v ustálenej judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva.

Ďakujem.
Ja sa chcem v krátkosti vyjadriť k jednému bodu vlastne pozmeňovacieho návrhu, a to je teda ten zákaz demonštrácií pred domami funkcionárov, alebo ľudí s výkonom povolania ktorých tá demonštrácia súvisí, ako som tu už krátko hovorila aj v druhom čítaní. Ja považujem osobne túto konštrukciu v navrhovanom jednak v pôvodnom zákone aj to, ako to bolo zmenené týmto, týmto pozmeňovacím návrhom vlastne zo správy gestorského výboru za veľmi a mimoriadne problematickú.
Chcem uviesť, že naozaj si uvedomujem, aké dôvody k tomu viedli, vnímam tú dlhotrvajúcu diskusiu o tom, že sa nám nepáčili protesty pred domami lekárov, že je to prosto obmedzujúce pre ľudí, keď pred domom, kde býva nejaký verejný funkcionár alebo ktokoľvek, vlastne sa protestuje, že tí ostatní ľudia majú pocit nejakého príkoria. Častokrát podľa toho na strane akej morálno-politicko-etického spektra stojíme, sa nám dôvod tej demonštrácie môže javiť ako neetický, nemorálny, môžeme mať k nemu celý rad výhrad a to je úplne v poriadku. Čo nie je v poriadku je, že chceme tieto výhrady pretaviť do kogentného ustanovenia, ktoré prikáže vlastne obciam takéto zhromaždenie zakázať. A ja som si k tomu robila naozaj veľmi podrobný výskum, pretože som chcela ako keby dať do kritiky aj tento môj názor, kde vychádzam z toho, že zásahy do slobody zhromažďovania naozaj musia byť individuálne, musia byť primerané, musia splniť ten test primeranosti, o ktorom hovoria aj naše ústavné orgány aj Európsky súd pre ľudské práva. A chcela som ten môj názor skonfrontovať s tým, že či vôbec je možné kogentne povedať, že sa nemôže protestovať pred obydlím nejakého funkcionára pre výkon jeho povolania a nenašla som jediný rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva alebo výkladové pravidlo Benátskej komisie, ktoré by toto umožňovalo. A priznávam, tá diskusia o tom, že či takéto niečo je možné, je momentálne živá, je momentálne živá v politike na Slovensku, v politike v Spojených štátoch amerických aj v politike vo Veľkej Británii, kde ako vieme, tiež došlo k útokom na politikov aj k zavraždeniu vlastne poslankyne. Ale nikde, ani z jednej tejto diskusie, keď si to vyhľadáte, takzvaný residential picketing, nevyšlo žiaden právny názor, ktorý by povedal, že môže zákonodarca kogentným spôsobom takto upraviť a zasiahnuť do zhromažďovacieho práva.
Preto považujem za mimoriadne dôležité, aby som na to v tomto treťom čítaní opätovne upozornila, pretože my tu v rýchlosti v skrátenom legislatívnom konaní schvaľujeme lex atentát, ktorý výrazným spôsobom zasahuje do zhromažďovacieho práva, kde za normálnych okolností podľa mňa mal byť vytvorený priestor, aby sme si k týmto zásahom minimálne vypýtali názor Benátskej komisie, ktorá takýmto spôsobom sa vyjadrovala aj k iným návrhom zákonov v iných členských štátoch Rady Európy, keď sa mali týkať zhromažďovacieho práva. A ak by sme toto boli urobili, podľa mňa by sme mali oveľa väčšie garancie, že to, čo tu dnes prijmeme, obstojí ústavnoprávne aj v prípadnom konaní pred ESĽP, ak by nejaký zvolávateľ zhromaždenia pred domom politika, alebo iného verejného funkcionára to chcel neskôr napadnúť.
Čiže moja rozprava v tomto bode naozaj vedie k tomu, aby sme sa minimálne v tomto bode kriticky zamysleli, či robíme dobre a že či nejdeme príliš rýchlo riešiť vec, ktorú by sme mali riešiť veľmi opatrne a s nejakým autoritatívnym názorom inštitúcií, ktoré k tomu majú čo povedať a nie takto v rýchlosti skrátene a vlastne zakazujúcim spôsobom.
Ďakujem. (Potlesk.)

Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, milí kolegovia, predkladáme novelu zákona o štátnom občianstve, ktorá poukazuje na to, aké absurdné dôsledky má to, že Slovenská republika neuznáva žiadnu formu spolužitia osôb rovnakého pohlavia, a táto novela ponúka aspoň čiastočné riešenie tohto stavu. Mnohí z nás tu prítomných sme rodičia, otcovia, matky, starí rodičia a ja budem teraz hovoriť ako otec troch detí. Predstavte si, milé kolegyne, milí kolegovia, že váš syn alebo vaša dcéra, vnuk alebo vnučka vstúpi do manželstva v zahraničí. Vezme si osobu, ktorú miluje a v dôsledku toho nadobudne občianstvo štátu svojho manžela resp. manželky. A slovenské úrady vaše dieťa proti jeho vôli v dôsledku tohto rozhodnutia zbavia štátneho občianstva. Je to čosi podobné, ako keby ste ho vy vydedili. Takto sa štát správa ku svojim deťom, ktoré idú za hlasom svojho srdca.
Neviem, možno patríte k takým rodičom ako jedna moja kolegyňa, keď som sa s ňou rozprával na tému sexuálnej a vzťahovej orientácie a pýtal som sa jej, čo by si urobila, keby tvoj syn alebo tvoja dcéra ti oznámili, že milujú osobu rovnakého pohlavia? Reakcia tej kolegyne bola, ja by som ju vyhodila z domu! Ten rozhovor sa potom rozvíjal ďalej a nakoniec uznala, že čosi také povedala v afekte, a že v skutočnosti, keby na to prišlo, asi predsa len by to dieťa ďalej milovala a prijala. A ja si myslím, že takto by sme sa mali správať aj my, keď zastupujeme občanov, občianky Slovenskej republiky a nemali by sme sa postaviť na stranu tohto právneho stavu, ktorý máme teraz, ktorý vlastne sa zbavuje vlastných detí.
Áno, možno si poviete, že je to nemožné, veď nás zákon o štátnom občianstve na takéto prípady myslí a umožňuje dvojité občianstvo, dvojité štátne občianstvo. Áno, ale nie pre každého. Ak vaše dieťa v zahraniční vstúpi do manželstva s osobou rovnakého pohlavia napriek tomu, že daný cudzí štát také manželstvo umožňuje, slovenská výnimka zo zákazu dvojitého štátneho občianstva sa na vaše dieťa vzťahovať nebude. Verím, že aj vy by ste takéto konanie štátu považovali za diskrimináciu a právom, lebo skutočne o diskrimináciu ide.
Kolegyňa Plaváková už uviedla odborné dôvody, prečo ide o diskrimináciu, a prečo tento stav chceme, mali by sme, musíme zmeniť.
Ja sa teraz sústredím na širšie súvislosti, ktoré k tejto diskriminácii prispievajú. Slovenská republika je jedným z mála členských štátov EÚ, ktoré párom rovnakého pohlavia neumožňujú právne uznanie ich spolužitia.
Z 27 členských štátov EÚ, 22 umožňuje manželstvo pre všetkých alebo registrované partnerstvo, len 5 z nich neumožňuje žiadnu právnu formu takéhoto spolužitia. Je to Poľsko, Rumunsko, Bulharsko, Litva a Slovenská republika.
V roku 2015 skupina konzervatívnych aktivistov s výraznou podporou cirkvi, pretože sa im podarilo presvedčiť verejnosť, že im ide o ochranu rodiny, ziniciovali referendum, kde skutočným zámerom bolo zaviesť ústavný zákaz registrovaných partnerstiev. Reagovali na krátko predtým vo februári 2014 prijatú ústavnú definíciu manželstva ako výlučného zväzku muža a ženy. Docieliť chceli, aby popri ústavnom zákaze manželstva osôb rovnakého pohlavia Slovensko neumožňovalo ani inú formu právnej úpravy poskytujúcej ochranu spolužitiu párom rovnakého pohlavia.
Referendová otázka, ktorá to mala zabezpečiť, znela, odcitujem ju, pretože to je dôležité: "Súhlasíte s tým, aby žiadnemu inému spolužitiu osôb okrem manželstva nebola priznaná osobitná ochrana, práva a povinnosti, ktoré sú právnymi normami k 1. marcu 2014 priznané iba manželstvu a manželom, najmä uznanie, registrácia či evidovanie ako životného spoločenstva pred verejnou autoritou, možnosť osvojenia dieťaťa druhým manželom rodiča?".
Ústavný súd na podnet prezidenta túto otázku posúdil ako neprípustnú, a preto nebola súčasťou tej sady referendových otázok. Referendum sa konalo, ale pre nízku účasť nebolo platné. A tak teda Ústava Slovenskej republiky ponecháva priestor na to, aby sme na Slovensku mali úpravu, ktorá právne bude chrániť spolužitie osôb rovnakého pohlavia. Napriek tomu žiadna z vlád od roku 2015 takúto úpravu neprijala. Pritom trend v členských štátoch EÚ smeruje k postupnému právnemu uznaniu spolužitia párov rovnakého pohlavia, a to dokonca aj v tých štátoch, ktoré podobne ako Slovenská republika prijali, prijali ústavný zákaz manželstva pre všetkých.
Príkladom je Chorvátsko, ktoré podobne, ako to bol pokus na Slovensku, referendom v roku 2013 do ústavy zakotvilo zákaz manželstva pre všetkých, ale následne hneď o niekoľko mesiacov v roku 2014 umožnili zákonom registrované partnerstvá pre všetkých.
Okrem toho je tu množstvo rozhodnutí súdov, vychádzajúcich z dohovoru Rady Európy o ľudských právach a tiež Charty základných práv a slobôd EÚ, ktoré zaväzujú členské štáty, či už EÚ, alebo zmluvné strany dohovoru, aby párom rovnakého pohlavia poskytli nejakú formu právnej ochrany ich spolužitia. Národnej rade Slovenskej republiky sa v minulých volebných obdobiach síce objavilo niekoľko návrhov, ktoré by tento ľudsko-právny deficit odstránili, žiaden z nich však nezískal potrebnú podporu. Páry rovnakého pohlavia tak nielen že nemajú šancu získať právnu ochranu svojho spolužitia na Slovensku, absencia právnej úpravy pre spolužitie párov rovnakého pohlavia má aj tak absurdné dôsledky, ako je ten, na ktorý poukazujeme našou novelou a ktorý chcem touto novelou vyriešiť.
Vážené kolegyne, vážení kolegovia, skutočne nadišiel čas, aby sme aj Slovensko presunuli z tej skupiny piatich členských štátov EÚ, ktoré neuznávajú spolužitie párov rovnakého pohlavia, do skupiny tých 22 moderných európskych štátov, ktoré párom rovnakého pohlavia umožňujú uzavrieť registrované partnerstvo alebo manželstvo.
Kým sa tak stane, prosím, podporme aspoň túto drobnú úpravu a pomôžme, aby Slovenská republika nediskriminovala občanov a občianky, ktorí vstupujú do zväzkov osôb rovnakého pohlavia v zahraničí.
Urobme to, aby sme sa zachovali ako dobrí, zodpovední zástupcovia našich detí a vnúčat. Naša novela môže zamedziť tejto diskriminácii, ktorá má ten najzávažnejší dopad na práva patriace občanom a občiankam Slovenska. Ak novelu prijmeme, títo ľudia už nebudú stáť pred dilemou a rozhodovať sa medzi právom na svoj rodinný život a právami plynúcimi zo slovenského občianstva. Je absurdné, ak náš právny poriadok núti niekoho, kto je občanom alebo občiankou Slovenska a chce si občianstvo ponechať, rozhodovať sa medzi láskou k svojmu vyvolenému alebo vyvolenej a láskou k vlasti a s tým spojenými právami.
Ďakujem za pozornosť.
(Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne, Lucia, za tento príspevok. Priznám sa, že ma nechal smutným a ešte smutnejším, že v akej dobe žijeme. Len taká malá historická perspektíva... na Slovensku alebo Československo zbavovalo za bývalého režimu komunistického štátneho občianstva ľudí, ktorí chceli ujsť za slobodou. Momentálne my zbavujeme štátneho občianstva ľudí, častokrát takých ľudí, ktorí išli študovať do zahraničia, ktorí sa naučili nejaké zručnosti. V zásade si vybrali školu mimo Slovenska, čo je škoda, ale mohli sa vrátiť na Slovensko a priniesť nové svoje zručnosti a vedomosti a tak ďalej.
A Slovensko každoročne stráca občanov z hľadiska demografického, to znamená, že sa rodí menej ľudí, ako zomiera. A zároveň ešte my vyháňame kvalitných občanov a občianky za to, že proste prejavili svoju, nazveme, svoje sebaurčenie z hľadiska proste lásky a povedzme osobného života. Myslím si, že z ekonomického hľadiska je to extrémne nebezpečné. Každý mesiac sa tu bavíme o tom, ako treba zvyšovať dôchodky práve preto, lebo demograficky to nebudeme vedieť ako kebyže pokryť, a zároveň vyháňame vlastných občanov, ktorí chcú občianstvo. Lebo to nie sú žiadni proste odľudi, ktorí sa, ktorí sa hanbia za Slovensko. Oni chcú to občianstvo! Oni chcú byť príslušní ku našej krajine, ktorej vlajky tu všade vidíme. A my ich vyháňame za to, že našli lásku ináč?
To ideme vyháňať všetkých tých, čo majú frajerky a čo majú rôzne iné ako kebyže nemanželské vzťahy?
Ďakujem.

Ďakujem ti, Lucia, aj za to odcitovanie konkrétneho prípadu. Ja musím povedať za seba, že ako človek, ktorý dlhodobo sa venuje imigrácii a skôr som teda stála vždy na strane ľudí, ktorí žiadali o naše štátne občianstvo a videla som, čo to pre nich znamená, tak som zároveň človek, ktorý vždy bol v takom odpore voči, voči tým dôvodom pre stratu štátneho občianstva. Naozaj mi to príde, že štátne občianstvo je tak výsostne unikátny a intímny zväzok medzi človekom a krajinou, že jeho strata by mala nastať iba v prípade, ak si to výslovne tento človek želá. A že tie dôvody pre nedobrovoľné, násilné odobratie alebo stratu štátneho občianstva by naozaj mali byť len tie, keď bolo získané nejakým podvodom, alebo teda dobrovoľne človek takúto vôľu vyjadrí. A práve tento náš návrh zákona, ktorý rieši stratu štátneho občianstva pri nadobudnutí štátneho občianstva v prípade zväzku, ktoré naša krajina neuznáva, to mne príde ako mimoriadne krutý spôsob, akým sa doslova náš štát vysmieva queer ľuďom, vlastným štátnym občanom, ktorí sú štátnymi občanmi od narodenia tejto krajiny, len preto, že sa rozhodnú a že prosto stretnú lásku svojho života v zahraničí a nadobudnú aj štátne občianstvo svojho partnera alebo partnerky. Vlastne nedobrovoľne stratia slovenské štátne občianstvo. Že naozaj je to jednak forma trestu a je to ako keby ešte pridanie toho ťažkého kríža, ktorý si nesú celý život na Slovensku. Kedy nedobrovoľne v podstate sa zasiahne do ich identity, do ich totožnosti, pretože pre mňa ako pre Slovensku je to štátne občianstvo tiež veľmi dôležité. Neviem si ani predstaviť, že by ma niekto zbavil štátneho občianstva a musela by som si vyberať.
Čiže apelujem na kolegov, aby sa naozaj zamysleli, v akej situácii sú títo ľudia a aby tento zákon... (Prerušenia vystúpenia časomerom.)

Ďakujem veľmi pekne.
Ja by som teda k tejto téme ešte chcela dodať spresnenie, keďže sa tu objavili nejaké otázky o nejakej ideologizácii, čo ma teda dosť zarazilo, že akým spôsobom teda my vlastne ten zákon meníme. V súčasnej dobe je tam uvedené ženské priezvisko osoby inej ako slovenskej národnosti. To znamená, že, ja by som čakala, že teda skôr bude vadiť to, že my tu v zákone máme teraz ako keby upravenú tu situáciu tak, že ženské priezvisko môže mať akákoľvek osoba bez ohľadu na pohlavie. A meníme to na úpravu, priezvisko osoby ženského pohlavia. Osoba ženského pohlavia je normálne právny pojem, takisto v tom istom zákone máme napríklad dieťa ženského pohlavia. Čiže to nie je žiadna ideológia, to je normálne legislatívna úprava v súlade s tým, ako sa zákony píšu. Takže naozaj netreba za všetkým hľadať nejakého bubáka.
Ďakujem veľmi pekne.

No, ja znova musím len nadviazať na Beu a povedať, že mňa napríklad ako ženu naozaj veľmi uráža, že keď čokoľvek chceme zmeniť, či už teda je to moje priezvisko alebo čokoľvek iné, čo sa považuje za historicky afiliované so ženstvom na Slovensku, tak za to schytávame v podstate kritiku a obviňovanie, že nie sme buď dostatočne slovenskí, alebo že to nechce dostatočne veľa žien, ako keby toto malo byť nejaké kritérium. Už len ľudia, ktorí sa tu v rámci tejto rozpravy, moje kolegyne, vyjadrili o tom, aké problémy mali pri prechyľovaní alebo neprechyľovaní svojho súčasného alebo minulého priezviska, alebo tie ženy, ktoré sa nám ozvali, sú dostatočnou vzorkou toho, že na Slovensku existujú ženy, ktoré prosto majú problém s prechyľovaním svojho priezviska, chceli by to inak a nechcú byť diskriminované vo vzťahu k ostatným ľuďom, že keď nechcú mať prosto to priezvisko prechýlené, tak musia urobiť o jeden, dva, tri kroky naviac oproti všetkým ostatným a musia ešte aj vyhlásiť, že formálne menia svoju národnosť. To je presne príklad úplne učebnicový toho, keď sa s niekým nerovnako zaobchádza a je to vlastne porušenie ústavného princípu, a zároveň aj práva na súkromný život. A jediné vlastne, čo týmto návrhom zákona chceme priniesť, je zrovnoprávnenie žien, ktoré chcú mať možnosť vybrať si, či budú mať za priezviskom -ová, alebo nebudú mať. To je celé.
Ďakujem.

Ďakujem, pán predsedajúci.
No ja by som doplnila možno niekoľko príkladov z praxe, prečo je toto dôležitá téma. Ja osobne mám v sobášnom liste napísané Jauraová, čiže je jasné, že aj zamestnanci matriky majú troška problémy s prechyľovaním mien, hlavne mien, ktoré nie sú typicky slovenské. A asi by im to veľmi pomohlo.
Ale ja mám jeden príklad pre pána poslanca Škripeka, lebo ja mám známych, ktorí teda sú manželia, manželka má prechýlené priezvisko a boli na návšteve v Spojených štátoch amerických. V takej veľmi konzervatívnej časti Spojených štátov amerických, kde napríklad v niektorých oblastiach vás v hoteli neubytujú v jednej izbe, pokiaľ nie ste manželia. No a týchto manželov nechceli ubytovať v jednej izbe, pretože podľa mena oni povedali, že nie sú manželia, hej? Lebo mali každý iné meno. A takto by som mohla pokračovať, napríklad na Slovensku je vždy problém s prechyľovaním islandských mien, pretože ako iste viete, na Islande si dávajú mená s príponou -dóttir, alebo -son. To znamená, že dcéra matky, syn otca. A my to prechyľujeme ako Johansdottirová, čo je už úplný gramatický nezmysel.
A vlastne úplne na záver by som chcela povedať, to, samozrejme, nesúvisí so zákonom o priezviskách, to súvisí skôr so slovenskou gramatikou, ktorá prechyľuje, ale ikonický príklad herečky Goldie Hawn, ktorá v slovenčine je Goldie Hawnová, hovorí za všetko.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Ďakujem, Bea, za tvoj príspevok k tejto téme. Chcem sa teda vyjadriť tiež aj so svojou osobnou skúsenosťou s týmto. Keď som sa v roku 2002 vydávala, tak mi pani na matrika povedala, že áno, dá sa zákon obísť, dá sa obísť tak, že si zmením národnosť, zmením si ju na ten deň, kedy sa budem vydávať, ale že už od pondelka si môžem národnosť zmeniť na slovenskú opäť, ale už budem mať toto meno zapísané. Čo som ja urobila, je, že som si teda zmenila národnosť na nemeckú, nakoľko mám nemecké korene, moja rodina pochádza z Hauerlandu, to je oblasť, ktorá je pri Kremnici a Handlovej, kde bola nemecká menšina. A čo mi toto prinieslo ako pozitívum, táto zmena, je, že som sa začala zaujímať aj o dejiny tento národnostnej menšiny a vlastne ma to priviedlo aj k mojim koreňom. Takže ja som za to pomerne vďačná a tú národnosť som si teda takto ponechala, hoci tiež nevylučujem, že si to možno niekedy zmením, keďže je to také jednoduché, ako hlásiť sa k nejakej národnosti.
A ešte poviem jednu anekdotu, keď som sa teda vydávala, tak môj svokor, ktorý je z Írska, tomu tiež ako keby nerozumel a on sa teda pýtal, jeho otázka bola, že či teda môj muž sa bude volať Nashová. Tak som ho ubezpečila, že môjho muža sa tento zákon netýka a že teda stále sa bude volať Nash a ja sa teda budem volať rovnako ako on a takisto sa volajú aj naše deti.
Takže ide tu vlastne len o to, aby sme nediskriminovali Slovenky a ja za to zahlasujem, pretože si myslím , že by sme nemali byť diskriminované.
Ďakujem. (Potlesk v sále.)