Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, mám to šťastie, že som, že som... že sa dostanem k slovu k tomuto veľmi vážnemu dianiu, ktoré sa tu dnes odohralo, čiže konkrétne k pozmeňovaciu návrhu k tomu viac-menej, k tej oprave toho horalkového paragrafu.
Ten pozmeňovací návrh je až zarážajúci, je to niečo, niečo, čo som si ani nevedel predstaviť, že sa tu môže udiať, lebo predvčerom, včera som tu...
Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, mám to šťastie, že som, že som... že sa dostanem k slovu k tomuto veľmi vážnemu dianiu, ktoré sa tu dnes odohralo, čiže konkrétne k pozmeňovaciu návrhu k tomu viac-menej, k tej oprave toho horalkového paragrafu.
Ten pozmeňovací návrh je až zarážajúci, je to niečo, niečo, čo som si ani nevedel predstaviť, že sa tu môže udiať, lebo predvčerom, včera som tu hovoril, že zrušením Úradu na ochranu oznamovateľov táto koalícia urobila už taký posledný možný krok, posledný klinec zabila, aby znemožnila boj proti organizovanej kriminalite.
Ani vo sne som si nemyslel, že som sa mýlil, a mýlil som sa. Veru, mýlil. Nevedel som si ani len predstaviť, že takýto pozmeňovací návrh v takomto znení tu bude daný takto narýchlo, na poslednú chvíľu a ten pozmeňovací návrh, to bude tá posledná bodka s bojom proti organizovanej kriminalite vo všeobecnosti do budúcna, kým sa to niekedy, ak to bude možné, zas nedá na pravú mieru.
Prečo, lebo o čo tu vlastne ide? Ide o to, že obžalovaný podpredseda parlamentu, obvinení právnici, ktorí pomáhajú tvoriť túto legislatívu, ju aj tvoria a zároveň si ju nechajú schváliť svojimi straníckymi kolegami, a to tak, aby sa s najväčšou pravdepodobnosťou zbavili obžalôb a obvinení. To je zarážajúce, to, to sa nikde na svete podľa mňa takto nestalo – ani v Taliansku, ani na Sicílii, ani nikde, že samotní obžalovaní by si tvorili zákony a prispôsobovali by si ich k svojmu právnemu konaniu, k tým sporom, aby sa mohli vymotať, vyviniť. Nie preto, že skutok nespravili, že predložia dôkazy o tom, že sú nevinní alebo že im sa to... teda... ale zmenia zákony, zmenia zákony tak, aby nebolo možné dokončiť trestné konanie a súdne konanie tak, aby mohli byť odsúdení. Odoberú sudcovi možnosť, aby on rozhodol, aby on zvážil dôkaznú situáciu v danom konkrétnom prípade a on sám sa rozhodol, či tej spolupracujúcej osobe, spolupracujúcemu obvinenému, keď to tu nazývame kajúcnik, v tejto konkrétnej veci uverí, lebo v súvislosti s inými, ďalšími podpornými okolnosťami tohto dokazovania sa rozhodne mu uveriť. A hotovo. Je to na ňom, to je sudca.
A čo sa teraz ide udiať? Ide sa udiať to, že ak tá spolupracujúca osoba v niektorom inom trestnom konaní akože bude klamať, zavádzať alebo nepovie úplne presne všetko, tak ani tak sa nemôže použiť ako dôkaz jeho výpoveď v inom konaní. Prečo nie? Prečo nie? Samozrejme, že jeho svedecká výpoveď bude značne zoslabená, že keď v inom konaní zavádzal, klamal alebo nehovoril úplne všetko, ale v tom konkrétnom jednom to môže byť pravda a nemôžme odňať sudcovi to právo voľne zhodnotiť dôkazy.
Ja tu vidím presný postup obhajcov, ktorí tvorili túto, tento prílepok alebo túto novelu Trestného poriadku, vidím to v kauzách, ktoré tu boli súdené, kauzy zločincov, mafiánov, vrahov a všelijakých takýchto odľudov a vo všetkých prípadoch ten sudca mal právo sa rozhodnúť, či ten kajúcnik napriek tomu, že je obhajobou maximálne spochybňovaný, ako sa len dá, zo všetkých možných uhlov pohľadu, aj s tým, že v iných konaniach možno nehovoril pravdu, možnože nepovedal všetko, ale bolo to na tom sudcovi, aby v tomto konkrétnom prípade uznal tú svedeckú výpoveď kajúcnika. Ak je len jedna jediná a nič iné neni okolo nej, tak povedzme, zas je to len na tom sudcovi, či to uzná, alebo nie. A nemôže obhajoba dopredu – alebo teda aj prokuratúra – vyautovať svedka len preto, že niekedy inokedy nehovoril pravdu.
A tá pravda, to je veľmi spochybniteľná vec. Lebo ten kajúcnik, oni tí zločinci, tí mafiáni, tí svedkovia, či už sú to policajti, všetko sú to zločinci, to je treba povedať, keď boli zapletení do zločineckých všelijakých štruktúr, páchali trestnú činnosť, lebo len vtedy vedia podať vierohodné, vierohodné a pravdivé a presné svedectvo, ktoré aj niečo môže dokázať. Čiže v tomto prostredí sa nepíšu poznámky, v tomto prostredí sa nepíšu záznamy, hlásenia, všetko to musia mať len v hlave, práve kvôli tomu, aby nezanechávali žiadne stopy alebo minimum stôp. Čiže ten kajúcnik, keď chce svedčiť niečo spätne o pár rokov, on možno si môže myslieť aj si možno myslí, že hovorí pravdu, možno si nepamätá všetko a je na sto percent presvedčený, že takto to bolo. A keď sa inými svedeckými výpoveďami to nepodarí vyvrátiť alebo potvrdiť, tak má byť spochybnený? Kde, ako sa zadefinuje priamy úmysel klamať? Toho kajúcnika.
Len konkrétne v mojich prípadoch, kde ja som bol stíhaný, vyšetrovaný, bolo identifikovaných sedem falošných svedkov, sedem konkrétne. Boli najatí, aby krivo svedčili, aby mohol som byť usvedčený. Našťastie ja som všetko robil tak, že ma nakoniec nikdy nikto neusvedčil, lenže ak tá obhajoba zistí, že kajúcnik, že ho treba vyautovať jednoducho, treba ho vyautovať v tom nosnom, konkrétnom prípade o... ktorý je ten kľúčový, povedzme kauza Očistec. V inom prípade, kde ten svedok, ten kajúcnik vystupuje, sa nájde iný svedok, ktorý spochybní jeho výpoveď – tak jak v tom mojom prípade tých sedem rôznych iných –, tým pádom tento kajúcnik je v tomto prípade vyautovaný, lebo je spochybnená jeho pravdovravnosť, ale keď budú dvaja takýto, tak bude vyhodnotené, že klamal, napriek tomu, že hovoril pravdu, ale bol len sám proti trom alebo štyrom, alebo koľkých, toľkých postavia do radu, aby to stačilo. A potom v tom nosnom prípade podľa tejto novely ani ho len nebude možné byť použiť ako svedka, ako dôkaz.
Ak by to mohol robiť sudca, tak sudca sa môže zamyslieť, môže brať v úvahu, že v iných kauzách možno zavádzal, možno nehovoril presne, možno nehovoril všetko, možno dokonca aj klamal, ale v tomto konkrétnom prípade, kde to je podložené rôznymi inými podpornými dôkazmi a udalosťami a dátumami a spleťou situácií, tak ten sudca doteraz sa môže sám rozhodnúť, či uverí tomu kajúcnikovi a uzná jeho svedeckú výpoveď ako dôkaz, a podľa toho bude súdiť. A vy chcete spraviť to, že mu túto možnosť odnímete.
Takto to bolo aj vo viacerých prípadoch – sýkorovcov, takáčovcov, sátorovcov – vždy obhajoba, nielen u nás, na celom svete spochybňuje svedkov, kajúcnikov obzvlášť. Aj na Sicílii v Taliansku. Vždy, to je úloha číslo jedna, spochybniť kajúcnika. A keď treba, nájdu aj falošných svedkov proti nemu, aj falošné dôkazy v tom vedľajšom, nejakom bočnom prípade, kde nejde až tak o zlom situácie, a ten kajúcnik nemôže byť potom použitý podľa toho, čo tu chcú navrhnúť v tom nosnom prípade, v našom prípade v kauze Očistec. To je cieľom celej tejto novely. Nemyslel som, že až tak hlboko, až tak na doraz je schopná táto koalícia zájsť, až tak na doraz.
Už som tu rečnil pri novelách Trestného poriadku a Trestného zákona, že hlavným, hlavným, nosným cieľom celých týchto noviel bolo eliminovať používanie kajúcnikov. Toto, o toto išlo, ostatné bolo len kamufláž. Kamufláž, horalkové paragrafy, všetko možné, len aby zamaskovali ten hlavný dôvod. Boli by ochotní... aj boli pre Európsku úniu trochu zmeniť, trochu, všade ubrali, len nie v kajúcnikoch. To je kľúč, kľúč ku všetkému.
Tak sprísnili, spresnili zbytočne používanie tohto inštitútu, že reálne v praxi, keď som si zamyslel, aká je prax pri tomto všetkom, za prvé možno nikto by sa ani neujal, nebol by ochotný byť tým kajúcnikom, lebo sa tak znížili tresty, tak sa všetko skomplikovalo a skrátili premlčacie lehoty, že jednoducho, jednoducho neni motivovaný ten človek byť kajúcnik. To neni jednoduché svedčiť proti chlebodarcom, svedčiť proti parťákom, svedčiť proti blízkym, vďaka ktorým tu žil ten kajúcnik, vďaka ktorým vôbec mohol existovať, a teraz zrazu má svedčiť, to je obrovský tlak. A zrazu keď vidí, že dobre, odsvedčím, mám malý trest, možno podmienku, možno peňažný trest, tak tí, proti ktorým mám svedčiť, kľudne ten peňažný trest za mňa aj vyplatia, len aby som nesvedčil.
Ale aj doteraz tí advokáti presviedčali tých potencionálnych kajúcnikov, obvinených členov, aby nesvedčili, že ich z toho vymocú. A nakoniec sa rozhodli svedčiť, lenže teraz – už teraz – tá motivácia je značne zmenšená, benefity, voľakedy bolo ich päť, ani sa to nenazývali benefity, boli to, bolo to päť paragrafov, podľa ktorého, podľa ktorých sa mohlo postupovať v rôznych fázach trestného konania s tými spolupracujúcimi osobami. Teraz sa to rozšírilo o... (povedané so smiechom) o pomaly, ani to tu nechcem vymenovať, kto zoženie, zoženie, sľúbi, až o takéto detaily, to pri tejto praxi s týmito kajúcnikmi, to je bežná vec všade na svete, že sa postupuje takýmto spôsobom. Ten kajúcnik musí získať dôveru, lebo mu na tom Božom svete neostane nikto. Tí, proti komu svedčí, tam je zradca, jak sa tu hovorí bežne, že zradca, udavač, pre celú spoločnosť ostane zločincom na veky vekov amen, lebo vždy bude len zločinec, lebo aj je. Nazýva sa to kajúcnik, že možno chce si napraviť reputáciu, máloktorý z nich si to v podstate chce napraviť, jednoducho ostane zločinec, tak ostane mu len ten policajt, v ktorého môže veriť. A potom ešte ten sudca, ktorý buď uzná, alebo neuzná, že klame alebo neklame, alebo že jeho výpoveď je hodnoverná napriek tomu, že bude až pod čiernu zem očierňovaný obhajobou.
A čo teraz chcú urobiť? Lebo nepochodili na tých procesoch, pán Para a títo advokáti nepochodili, tí sudcovia uznali hodnovernosť kajúcnika. Uznali. Tak teraz, aby sa toto nemohlo už nikdy stať, tak nepripustia tento dôkaz vôbec pred toho sudcu. Čo toto je? Však toto je naozaj mafia? Zločin? Sám osebe od začiatku až do konca? (Reakcia z pléna.) Pomôžete dvom-trom ľuďom, pomôžete. Možno. Ale čo s tými ostatnými? Čo s tými ostatnými zločincami? Čo s tými ostatnými zločineckými štruktúrami? Medzinárodnými? Však ste počuli, čo sa tu deje? O chvíľu prídu Ukrajinci, Rusi, Bielorusi, kadekto. No kto ich bude stíhať? Kto to bude ratovať? Keď nebude ako? Kto bude proti nim svedčiť?
Kvôli trom ľuďom obetujete úplne všetko? Všetko? (Potlesk.)
Skryt prepis
