Videokanál klubu

Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem za všetky faktické poznámky.
Súhlasím teda aj s pánom poslancom Ľuptákom, že sa treba zamerať na tých, ktorí organizujú migráciu. Tento návrh sa o to snaží v podstate a sústreďuje sa teda na tých, ktorí nelegálne zarábajú na prevádzačstve, pre ktorých je to výhodný biznis, lebo robia tento výhodný biznis a zneužívajú situáciu tých utečencov na to, aby, aby načierno zarábali peniaze, ktoré nikde nemusia zdaniť, nikomu sa nemusia spovedať, koľko na tom zarobili, a vedia, že aj keď ich polícia prichytí, tak im hrozí maximálne bezzubý podmienečný trest. Ešte pre doplnenie, samozrejme, tento návrh je mienený určite úprimne.
A ešte pre doplnenie, toto sprísnenie trestov pre prevádzačov bolo pripravené už v minulom volebnom období ako pozmeňujúci návrh k novele Trestného zákona, len vtedy ten Trestný zákon bol v legislatívnom procese už na konci volebného obdobia po tej letnej migračnej kríze a už sa nepodarilo otvoriť rokovanie parlamentu počas vlády pána Ódora. Vtedy malo byť na programe práve, mala byť novela Trestného zákona. Tam to bolo pripravené ako pozmeňujúci návrh, ale keďže pre rôzne obštrukcie už vtedy aj koalície, aj opozície sa rokovanie parlamentu neotvorilo, tak sa neprerokovala tá novela Trestného zákona, a tým pádom nebolo možné ani podať tento pozmeňujúci návrh, tak preto sme z toho teraz urobili novú novelu Trestného zákona.

Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Návrh novely Trestného zákona (tlač 157) predkladá skupina poslancov za účelom sprísnenia trestov pre páchateľov trestného činu prevádzačstva podľa § 355 Trestného zákona, viac k tomuto návrhu poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý.

Taktiež veľmi krátko.
Ďakujem za tento návrh, taktiež ďakujem všetkým, ktorí vystupovali, a osobne si myslím, že dedičstvo Slovenskej republiky nie je iba hmotné, ale práve aj hodnotové a charakter, spravodlivosť, ale aj, aj odvaha bojovať za ľudské práva všetkých ľudí, ktorí sa zúčastnili či Sviečkovej, alebo 17. novembra, boli tak silné, že zmenili dejiny, zmenili chod štátu, zmenili vládnu moc, ktorá vtedy, keď, ktorá vtedy vládla, a myslím si, že človek je stále tou najsilnejšou, najsilnejším bodom, obyčajný človek, ktorý, ktorý má charakter, ktorý má dobré srdce, je tou najsilnejšou zbraňou, a tak aj taký prejav vďaky, úcty voči tým, ktorí vybojovali vlastne to, čo máme dnes, že môžme slobodne rozprávať, že naše práva sú chránené, tak už iba z úcty k týmto ľuďom, ktorí, ktorí sa zapríčinili o to, čo dnes žijeme, a že môžme naozaj slobodne žiť, tak vás vyzývam aj v mene svojom, aby ste nepozerali na to, kto to predkladá, ale aby naozaj po 35 rokoch sa dostalo takejto vďaky všetkým tým, ktorí boli na tých, na tom námestí v Bratislave, všetkým tým, ktorí bojovali a nebáli sa napriek tomu, že nevedeli, ako dopadnú, ostať, vytrvať, a tak ako Božie slovo hovorí, kto vytrvá do konca, bude spasený, tak aj, aj my, všetci tí, ktorí máme to právo v utorok hlasovať aj za tento návrh zákona, tak ukážme svoju hrdosť, ukážme to, ako sme hrdí na dedičstvo Slovenskej republiky aj na to, nie iba na to hmotné, ale práve na to charakterové, na to, čo naši otcovia, naše staré mamy a možno aj vaši otcovia, ja som síce mladý, ale vaši otcovia, možno vy sami ste boli na tom pochode, na tej sviečkovej manifestácii, tak podporte tento návrh a ešte raz, ďakujem aj tebe, Anka, aj tebe, Rišo, za tento návrh.
Ďakujem za slovo. (Potlesk.)

Ďakujem pekne, pán predseda, len celkom krátko. Veľká vďaka všetkým, ktorí vystúpili, či už v rozprave, alebo vo faktických poznámkach a podporili tento zákon.
Teraz som si uvedomila, že pred chvíľočkou, že vlastne Sviečková manifestácia bola krátko, pár mesiacov pred tým, ako bolo 40. výročie prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Možnože keď v roku 1948 OSN prijímali túto deklaráciu, tak mnohí dúfali, že po tých 40 rokoch už nebudú takéto manifestácie a nebude takmer plošné porušovanie ľudských práv.
Keď si zoberieme tieto posledné týždne v slovenskom parlamente, možno to, čo sa najčastejšie opakovalo, boli ľudské práva, nedodržiavanie ľudských práv, nerešpektovanie ľudskej dôstojnosti. To znamená, že stále sme stavaní pred... pred istý, istú výzvu, aby sme sa na obranu ľudských práv postavili.
Veronika Remišová určite nevedome si dnes obliekla modré šaty. Modré šaty sa stali symbolom Sviečkovej manifestácie, pretože policajt, ktorý hovoril do toho ampliónu, tak hovoril, povedal, že sústreďte sa na tú pani v tých modrých šatách a skutočne tie modré šaty sa stali takým symbolom Sviečkovej manifestácie. Ja ti ďakujem, Veronika, aj keď možno si v tom, si v tom nevinne.
A títo ľudia aj za cenu toho, že nevedeli, ako to skončí, nevedeli, či budú vo väzení, alebo vyhodení z roboty, tak vydali svedectvo o tom, že ľudské práva treba dodržiavať, že ľudské práva sú, sú niečo, na čom musí stáť svet, pretože ak to nebude, a to je jedno, v ktorej téme, ak to nebude, tak budeme tak ako v tieto dni, aj v tomto parlamente donekonečna hovoriť len o rešpektovaní ľudských práv, ale skutok obyčajne utiekol.
Ďakujem pekne. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne za vaše reakcie, kolegovia.
A ja by som naozaj chcel podčiarknuť to, že štátny sviatok je niečo, čo naozaj štát slávi, oslavuje, čo je preňho významné, a týmto štátom je Slovenská republika, Slovensko.
Keď sa pozrieme na stránku vlády, tak tam máme štátne sviatky, 1. január, deň vzniku našej republiky, 5. júl, sviatok svätého Cyrila a Metoda, 29. august, výročie SNP, 1. september, Deň Ústavy Slovenskej republiky, 28. október, Deň vzniku samostatného česko-slovenského štátu – bez toho, že by to bol teda deň pracovného pokoja, a 17. november, Deň boja za slobodu a demokraciu.
Potom máme dni pracovného pokoja a potom máme pamätné dni. A ja myslím, že z tej tretej tabuľky prvý dátum a to je práve 25. marec, je v rámci kalendárneho roka prvý pamätný deň, tak si myslím, že, že ten, kto je na prvom mieste napríklad v kategórii B na v majstrovstvách sveta v hokeji, tak postupuje do áčka, tak ja si myslím, že tento 25. marec je dobrý deň na to, aby mohol postúpiť do áčka, medzi štátne sviatky Slovenskej republiky ako Deň zápasu za ľudské práva, a bude to niečo, na čo naozaj môžme byť hrdí, čo si ešte mnohí aj pamätáme, zažili sme, nie je to niečo z histórie takej dávnej, kto, už ktorú si už pomaly nikto nepamätá, lebo máme len z knižiek, mnohí ešte žijú, ktorí sa aj aktívne zaslúžili, takže si myslím, že teraz je vhodný čas, netreba čakať, kým pamätníci zomrú alebo odídu do dôchodku, ale treba to spraviť a skutočne tento sviatok tam má svoje miesto v tomto áčku, v tej prvej tabuľke medzi štátnymi sviatkami Slovenskej republiky.
Ďakujem.

Ďakujem ti, Richard, za tvoj príspevok v rozprave aj tebe, Anka, za to, že predkladáte tento návrh.
Áno, 25. marec 1988 je jeden z takých vzácnych dní a príležitostí, kedy môžeme byť hrdí, a ma to zaujalo, ako si povedal, že naozaj často môžeme tak intenzívne hľadať, aby sme sa zhodli spoločne ako spoločnosť, že ktoré sú tie momenty v našej histórii, na ktoré vieme byť právom hrdí a vieme sa nimi popýšiť a zobrať si príklad a vidieť tam to vzácne.... hodnoty a vzácnych ľudí.
A tu chcem povedať, že som si spomenul na jednu takú aktuálnu, také politické vyjadrenie predsedu vlády, ktorý povedal, že keby, a teraz je to trošku akože taká iná téma, ale on povedal, že keby na Slovensku vypukla vojna, že podľa neho si 90 % mladých ľudí zoberie péenku. A napadlo ma to tak pri tom, ako si rozprával o tomto sviatku, preto, lebo nesúhlasím s tým, nemyslím si, že mladí ľudia sú takí bojkovia, myslím si len, že potrebujú, to staré také latinské to zachytilo dobre, že exempla trahunt, čiže príklady tiahnu, a tak ako potrebujeme mať tie vzácne dni vyzdvihnuté a pripomínať si ich, tak v nich a za nimi potrebujeme vidieť tých vzácnych ľudí, ktorí sa v nich angažovali, boli v histórii aktívni a ukázali nám to, za čo je dôležité a za čo sa oplatí stáť aj v týchto dňoch alebo v tomto dni, 25. marci ’88 vidíme vzácnych ľudí. Jeden už bol spomenutý, bol to pán Neuwirth, ale boli tam aj iní, boli tam Krčméry, Jukl a podobne a bolo tam kopec mladých ľudí, ktorí mali dobrý príklad a postavili sa za správnu vec, myslím si, a preto to aj ja podporím, že toto majme medzi štátnymi sviatkami.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem, pán poslanec Vašečka, za tvoje vystúpenie. A ja by som chcel spomenúť len ten moment toho hlasovania, na ktorý si upozorňoval, lebo asi už bolo povedané pomerne dosť ohľadom tej Sviečkovej manifestácie, čo to bolo, kedy to bolo, o čom to bolo, ale je veľmi podľa mňa dôležité, ako dopadne to hlasovanie minimálne v tom prvom čítaní, a tam sa veľmi rýchlo ukáže, kto na akej strane stojí. Tento zákon neublíži vládnym poslancom, ak bude schválený, ľudia do roboty budú chodiť a bude to len taká spomienka, symbolika na ten deň, štátny sviatok, ktorý bude pripomínať to, ako sa demokraticky cítiaci ľudia vzopreli systému v ’88., a na tom hlasovaní sa pekne ukáže, že kto na akej strane stojí. Tí, ktorí budú hlasovať za, budú stáť na strane tých demokraticky zmýšľajúcich ľudí aj dnes, ktorých potrebujeme v dnešnom boji s dnešnými predstaviteľmi... alebo dnešnom súboji o demokraciu, a tí, ktorí budú proti alebo sa zdržia, alebo sa nejako inak tomu vyhnú, tak budú na strane tej komunistickej moci, budú na strane toho zla, ktoré tu vládlo 40 rokov, ktoré nám tu diktovalo, ako sa máme chovať, akým perom máme písať, všetci jedným, modrým, ako máme voliť, ako nemôžeme chodiť do kostola, ako nemôžeme cestovať po celej slobodnej, po celom slobodnom svete, takže to hlasovanie bude kľúčové v tom, kto na akej strane stojí, či stojíme na strane demokratov, alebo na strane komunistov.
Ďakujem pekne.

Vážené dámy, vážení páni, vážená pani poslankyňa Záborská, milá Anka, ďakujem, že si do pléna predložila tento návrh, aby sme si uctili deň Sviečkovej manifestácie.
Sú dva typy politikov, pre ktorých, ktorí majú nejaký vzťah k ’89. alebo k Sviečkovej manifestácii. Prvý typ politikov je, že nevie si spomenúť, kde v ten deň vtedy bol, alebo prípadne kachličkuje kúpeľne, a ten typ politikov sedí na tejto strane. (Rečníčka rukou ukázala na pravú časť sály.)
A potom je druhý typ politikov, pre ktorých tento deň znamená veľmi veľa. Ty, Anka, patríš, k tomuto typu politikov, a takisto ja som veľmi rada, že účastníci Sviečkovej manifestácie, dokonca aj jej iniciátor sedia tu medzi nami, napríklad je to pán František Mikloško. A mnohí ľudia, ktorí sa zúčastnili na Sviečkovej manifestácii, sú hrdinovia, ktorí dokázali obetovať svoje pohodlie, svoje možno osobnú, osobnú prosperitu voči nejakej vyššej idei.
Takisto tu na tomto mieste by som chcela spomenúť aj tvojho otca, Anka, pána doktora Neuwirtha, ktorý pre ten boj s komunizmom urobil veľmi veľa. Mohol ostať v zahraničí, mohol ostať vo Švajčiarsku, mať skvelú kariéru, keďže spolupracoval s nositeľmi, s nositeľom Nobelovej ceny, ale on sa vrátil do Československa, bol väznený, bol väznený, myslím, že viac ako šesť rokov. Doma mal ženu so štyrmi deťmi, bol väznený v Ilave, bol väznený na Pankráci, a napriek tomu vytrval a tento boj nevzdal. A takýchto ľudí poznám veľmi veľa. Z mojej blízkej rodiny na Sviečkovej manifestácii boli vtedy mladý pár, ktorý v kočíku mal maličké dieťatko, a napriek tomu išli na Sviečkovú manifestáciu a doň... a pálili do nich vodnými delami. Ale stáli tam a neuhli.
A Sviečková manifestácia bola práve takým zhromaždením nenápadných, nenápadných hrdinov, ktorým vďačíme za to, že, že dnes tu môžeme stáť, dnes tu máme slobodu, môžeme slobodne hovoriť svoje názory, môžeme slobodne nesúhlasiť a za to vďačíme práve ľuďom, ktorí sa zúčastnili na Sviečkovej manifestácii. Bolo to v roku ’88, to znamená, že vôbec nebolo, nebolo jasné alebo nebolo zrejmé, že o rok nato komunizmus padne. Bolo to v čase obrovskej represie, bolo to v čase, kedy Štátna bezpečnosť si všetkých účastníkov značila, pozorovala, perzekvovala. Mnohí mali zato zničený kariérny život, osobný život, nemohli cestovať a mnohí skončili vo väzení a mnohí v tom väzení aj zomreli, alebo zomreli následne na dôsledky, mali podlomené, podlomené zdravie.
Keď hovoríme o Sviečkovej manifestácii, tak zároveň mi to nedá a chcela by som, chcela by som si pripomenúť z tohto miesta aj, aj ruského politika Navaľného, pretože naše osudy sú tak trochu späté. My sme celý čas boli pod ruským vplyvom, dupala po nás ruská čižma. Mali sme tu, mali sme tu ruskú armádu, ktorá sa tvárila, že sú naši osloboditelia. A tak ako u nás sme mali týchto hrdinov, ktorí sa dopre... dokázali vzoprieť komunistickému režimu počas Sviečkovej manifestácie, tak aj Rusko má tých svojich, ktorým je teraz Navaľný, ktorého ten režim, ktorý okupoval aj nás, ktorého, ktorého zabil. A tu by som chcela povedať, že ja teda verím, že tento zákon nájde takú širokú podporu minimálne, minimálne medzi opozičnými politikmi, pre ktorých, si myslím, že sloboda, ’89. veľa znamená, že vďaka, preto robíme politiku, lebo hodnoty slobody, demokracie, právneho štátu máme hlboko zakorenené v sebe a vyznávame ich. A bola by som rada naozaj, keby ten zákon našiel, našiel širokú podporu.
A zároveň ten, tento deň alebo táto spomienka na Sviečkovú manifestáciu je takým odkazom troch vecí, nebáť sa, nezabudnúť a nedať sa kúpiť. Všetci ľudia, ktorí sa zúčastnili na tej Sviečkovej manifestácii, možno sa báli, ale museli prekonať ten svoj strach aj ho prekonali, čo nebolo ľahké.
Nedať sa kúpiť, áno, mnohí z nich si uvedomovali, že ak by podpísali nejaký papier, dokument, prihlášku do komunistickej strany, tak by sa mali oveľa lepšie materiálne, kariérne, ale nedali sa kúpiť. Nedať sa zastrašiť a nezabudnúť. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, čo formovalo naše dejiny. Nikdy nesmieme zabudnúť na to, prečo tu dnes môžeme byť, a na tie hodnoty, ktoré, ktoré začali formovať tí hrdinovia na Sviečkovej manifestácii.
Ďakujem ešte raz veľmi pekne. Ďakujem.

Ďakujem za slovo.
Ďakujem Igorovi Matovičovi za vystúpenie aj za to, že načrtol takú tému hneď od začiatku že úcty, a v tom možno by som aj pokračoval, že ďakujem, Anka, za zákon, ktorý predkladáš, pretože ja patrím ku generácii, ktorá nezažila Sviečkovú manifestáciu, narodili sme sa až po nej. A síce v mojom prípade som zažil komunizmus pol roka, to sú tu aj niektorí iní poslanci, ktorí sú rovnako mladí ako ja, ale o to viac si vážim to, že, že si spomíname na históriu, a v tvojom prípade si spomínam, keď som čítal životopis tvojho otca Antona Neuwirtha, a som rád, že si rovnaký strážca hodnôt, ako bol tvoj otec, a pokračuješ v tomto dedičstve, lebo si pamätám, keď, že keď som to čítal, tak si hovorím, že tento človek by mal mať aspoň tuná niekde nejakú sochu, taký to bol konzervatívny politik s takým prínosom pre Slovensko, a preto si myslím, že je dôležité si, si takýchto ľudí pamätať a pamätať aj na dni, ktoré možno sme nezažili, ale sú inšpiráciu pre ďalšie generácie. Pre, pre nás, pre tých, ktorí sme stáli na námestí v 2018., keď zabili Jána Kuciaka s jeho snúbenicou Kušnírovou, alebo aj pre tých, ktorí teraz stoja na námestiach, ale nezažili Sviečkovú manifestáciu alebo novembrovú revolúciu v ’89., čiže som presvedčený o tom, že mali by sme si ako krajina aj ako národ pamätať takéto udalosti a dávať ich na piedestál, pretože história sa častokrát opakuje a potrebujeme mať pred sebou dobré vzory, ktoré naši predkovia zanechali.
Ďakujem.

Ďakujem pekne za slovo.
Ja sa chcem tiež poďakovať predkladateľke pani poslankyni Záborskej, ale aj Igorovi Matovičovi, ktorý vystúpil pri tejto dôležitej téme a Sviečková manifestácia je veľké memento v časoch, kedy, kedy nikto neveril, že ten režim padne, v časoch, kedy tu prevládala tá blbá nálada, kedy bolo chodenie do kostola alebo presadzovať nejaké občianske práva veľmi ťažké, pretože eštebáci stáli na rohoch a zapisovali, kto do toho kostola ide, zapisovali si, kto z rodinných príslušníkov je vycestovaný na Západe, a tí ľudia to mali veľmi, veľmi ťažké, tí, ktorí si dovolili oponovať. Tí, ktorí si dovolili hovoriť pravdu, a dnes takúto sa, situáciu zažívajú aj v Rusku, kde jeden z lídrov opozície bol zabitý. A ja som veľmi rád, že na Slovensku sme sa už pohli ďalej, že naštartovaním týchto procesov, kedy Sviečková manifestácia vlastne spustila celý ten očistný proces, ktorý tu potom bol zavŕšený v ’89. 17. novembra, tak naštartovalo pár ľudí, ktorí boli odvážni, ktorí sa nebáli, proti ktorým zasiahla vtedajšia polícia – Verejná bezpečnosť, a nikto nepredpokladal, že to môže dopadnúť tak, že ten režim padne.
Ale ja verím, že tak ako aj vtedy ten režim padol, a vyzeralo to vtedy nie nádejne, tak verím, že aj teraz tá vláda, ktorá tu je, ktorá vidíme, čo robí, akú smršť prináša v legislatívnych návrhoch, ako sa správa k opozícii, ako sa správa k novinárom a k iným menšinám, verím, že dopadnú tak ako tento režim v ’89.