Videokanál klubu

Vážení kolegovia, kolegyne, ja som naozaj zhrozený z priebehu schôdzí, ktoré tu nová organizácia, ktoré tu nová koalícia organizuje, odkedy nastúpila. Nik v rokovacej sále zvyčajne nesedí. Teraz som vás tu napočítal štyroch, nevidím tu vôbec ministra, neviem, ako môžme ďalej rokovať, keď tu nie je minister. Nik sa nehlási do rozpravy, čo je veľmi nezvyčajné. Málokto sa hlási s faktickou poznámkou. No jasné, že sa nemôže hlásiť s faktickou poznámkou, keď tu nesedí. Drvivá väčšina zákonov je v skrátenom konaní, to, to je až zarážajúce, nieže prekvapujúce. Trvale si predĺžili rokovanie, skrátili ste prestávku. Rokujú výbory, keď rokuje aj parlament. To nepamätám si jeden takýto prípad v predchádzajúce štyri roky, teda tri a pol roka. Ja sa bojím, že vy naozaj viete niečo, čo my nevieme, že sa chystá na nás nejaká potopa, nejaký nový vírus, alebo nás meteorit ohrozuje, alebo, nedajbože, alebo, nedajbože, nejaká vojna, lebo neviem si inak vysvetliť, prečo porušujete všetky elementárne pravidlá, ktoré tu doteraz platili.
A preto chápem rozhorčenie Vlaďky Marcinkovej a naozaj ja nechcem tomu veriť, ale ste si asi presne pod tým predstavovali pojem nová politická kultúra. A som zhrozený z toho, ako idete rozdávať peniaze, lebo naozaj idete dávať bohatým a hlavne bohatým a či to sa jedná o hypotéky, kde nie sú viazané žiadnou, žiadnou maximálnou sumou, či sa jedná o energie a či sa jedná aj o dôchodky. Tak isto dôchodky všetkým rovnako. Nie ako to bolo doteraz, že tým najslabším sa pomohlo najviac.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ja by som začiatkom chcela poprosiť vládnu koalíciu, aby neporušovala práva svojich opozičných kolegov, ktorí sa snažia poctivo si robiť svoju robotu. Dnes bolo porušené moje právo klásť otázky členom vlády, právo zúčastňovania sa na rokovaní Národnej rady Slovenskej republiky, do ktorých som bola zvolená, a takisto hlasovať na nich o všetkých prerokúvaných veciach. Súčasne v tomto čase prebieha európsky výbor. Nedá sa byť na dvoch miestach naraz. Úzus a parlamentná prax boli také, že v čase, keď prebiehal výbor, vždy toto plénum čakalo, snažili sme sa to, samozrejme, všetkými možnými dohodami nenaťahovať, ale vždy ten potrebný čas sa našiel na to, aby sme mohli byť aj tí, čo sme na výbore, tu v pléne a rokovať o veci, ktorá sa tu preberá.
Dnes sa tak nestalo napriek tomu, že sme viackrát o to požiadali ako opoziční poslanci, aby bola prerušená schôdza, ja som napríklad bola ďalšia v rozprave, čiže som tu musela prísť skôr. Odpoveď, ktorá prišla od pána predsedajúceho, je, že mal predseda výboru, ktorý je za tú stranu HLAS, ktorý je tam za koalíciu, požiadať deň vopred o to, aby, aby sme posunuli rokovania dnešného dňa. Ako mal on vedieť, ako dlho bude pán premiér rozprávať na tom rokovaní európskeho výboru? Ako mal? Má vešteckú guľu? Mal vedieť, že tam bude tridsať minút mať monológ o tom, čo robí Soros a čo robí, neviem kto ďalší z tejto jeho konšpiračnej fantázie? Toto sme my mali vedieť, že na základe týchto jeho pseudoargumentov som ja prišla o možnosť vyjadrovať sa k veciam na európskom výbore? Preto bolo porušené moje právo byť aj tam, aj tam?
Mala som dva pozmeňujúce návrhy. Jeden som na výbore stihla predložiť, hlasovalo sa o ňom. Druhý som nestihla predložiť, pretože neviem byť tam aj tu súčasne. A som v rozprave, na ktorej mi záleží, chcela som vystúpiť, preto tu som, no tam prebieha výbor, na ktorom som chcela byť tiež. Nepamätám si ako predsedníčka európskeho výboru, aby som niekedy spravila niečo podobné, aby ktorýkoľvek poslanec mal takýmto spôsobom obmedzené svoje právo vystúpiť alebo podať pozmeňujúci návrh. Súčasne si nepamätám, aby ktorýkoľvek iný predseda výboru za bývalú koalíciu urobil nejaké takéto svinstvo na svojich opozičných kolegoch. Veď tu máme, preboha, slušné vzťahy, vieme sa dohodnúť. Je taký problém dať tých 15-20 minút navyše, aby sme mohli robiť aj tu, aj tam poctivú opozičnú prácu? To sa tak bojíte našich návrhov? O čom toto, preboha, je?
A áno, som nahnevaná, pretože toto je dobrá prax, toto sú slušné vzťahy. Ja sa snažím byť korektná aj k vám, pán predsedajúci, aj k predsedovi európskeho výboru, vychádzam v ústrety, nekritizujem vás za to, že tam robíte techtle-mechtle so spravodajcami napriek tomu, že prax bola v minulom volebnom období iná a ja som sa spravodajcu pána Kmeca nebála napríklad pri Európskej rade. Vždy bol spravodajcom tak, ako to bolo zaužívané. Ja ako podpredsedníčka výboru sa nedožijem toho, aby som bola spravodajcom, lebo sa bojíte toho, že my opoziční poslanci asi ovládame rokovací poriadok a mohli by sme vám nejakú obštrukciu spôsobiť, alebo neviem, čoho sa bojíte. Ale dnes bolo hrubo porušené moje právo a naozaj si želám, aby sa tým zaoberal ústavnoprávny výbor a želám si, aby ste to otvorili aj na grémiu, že sa takéto niečo už nebude či koaličným, alebo opozičným poslancom diať. Toto je moja námietka a chcem pokračovať ďalej k meritu veci. (Potlesk.)
Bavíme sa tu o konsolidačnom balíku, o konsolidácii, ktorá má uviesť veci do poriadku. To je význam slova konsolidácia, dať veci do poriadku. No nemôžme hovoriť o tom, že v skutočnosti ku konsolidácii dochádza, lebo kým my zberáme nové výdavky, zvyšujeme dane, čo v súčasnej finančnej situácii možno nie je až také prekvapujúce, veď aj pán samotný predošlý premiér pán Ódor hovoril, že k takýmto krokom budeme musieť pristúpiť. Hovorila to aj rozpočtová rada, hovorili to aj ďalšie rešpektované orgány, čiže áno, tu by sa dalo súhlasiť, že nejaké finančné mechanizmy bolo treba prijať, aby sa ten objem peňazí zvýšil, ale druhou rukou všetko beriete ľuďom, žiadne šetrenie. Toto je absolútne nezodpovedný prístup.
Ako často sa ma ľudia pýtajú, že ako majú rozumieť teraz tej konsolidácii a tomu všetkému, čo sa bude diať, tým zmenám v daniach. No podľa mňa pred Vianocami sa to dá veľmi ľahko vysvetliť ľuďom. To je ako keď nezodpovedný rodič, ktorého dieťa prosí playstation päťku alebo neviem, čo je teraz najnovšie, stojí to 500-600 eur, hovorí, že strašne to chce, strašne to chce a ten rodič má na krku hypotéku, ten rodič je už teraz na karte v debete, ten rodič už teraz nemá z čoho zaplatiť plyn, kúrenie a tak ďalej, ale kúpi mu tú playstation, lebo veľmi chce to dieťa, bez ohľadu na to, že ten rodič má byť zodpovedný a ten rodič sa má starať o to, aby bolo aj na potravu, aby bolo aj na kúrenie, aby bolo aj na školné a tak ďalej. Ale on to urobí, lebo to dieťa od neho chce.
Presne tak sa vy správate k svojim voličom. Vy ste niečo sľúbili svojim voličom seniorom, ktorým ste nepovedali to B, že tie peniaze teraz zoberiete ich vnúčatám, ich deťom, že teraz senior, ktorý má osemdesiat rokov alebo šesťdesiat rokov, dobre, šesťdesiatpäť, tak teraz svojmu dieťaťu, ktoré má štyridsať, zoberie z dôchodku 130 alebo v niektorých prípadoch možno až päťsto eur. Toto ste im nepovedali, že takéto vianočné darčeky budú mať a takto veľmi sa budú tešiť z tých tristo eur, ktoré ste im vy sa rozhodli dať teraz ako vianočný darček. Alebo z tých ďalších peňazí, ktoré im chcete ukrojiť na úkor mladších generácií napríklad pri II. pilieri. Toto, toto ste im nepovedali, toto im nevysvetľujete v televíznych diskusiách, že toľko ich stojí ten hlas SMER-u alebo HLAS-u. A toto je nefér. Toto je ten nezodpovedný rodič, ktorý teraz kúpi, zadlží rodinu a v januári sa bude pýtať, z čoho, z čoho zaplatím faktúry? Ideme na ulicu. Toto hrozí Slovensku.
Slovensku hrozí grécka cesta, Slovensku hrozí krach. Strašne ťažko sa to počúva, že Slovensko môže skrachovať, ale všetci experti, všetci ekonómovia to hovoria, že toto je realita. A to nie je vzdialená realita, tu sa bavíme o piatich až desiatich rokoch, kedy sa toto môže stať, že Slovensko skrachuje, že nebude nieže na trinásty dôchodok, nebude na dvanásty dôchodok, jedenásty dôchodok, desiaty dôchodok, deviaty dôchodok, tak ako sa to stalo v Grécku. A toto tu nikto nehovorí. Každý sa tu hrdí tým, že nebudete platiť vyššie energie. To je tiež nezodpovedné.
My nehovoríme našim občanom pravdu. Vy tu idete dať vyše jednej miliardy na energetickú pomoc, lebo je pred prezidentskými voľbami a my dobre vieme, kto bude kandidovať. Ale rozumným vládnutím by bolo, aby sme tým ľuďom povedali, že sa musia začať správať inak, že energie všade v Európe sú drahšie, že toto je cena za to, čo robí Putin Ukrajine, ľudia musia na Slovensku pocítiť pravdu. A áno, je dôležité, aby sme im vytvorili nejaký vankúš pred tým, pred tou zmenou ich nákladov na energiu, ale nie platiť to za všetkých, ešte aj tých, ktorí si nabíjajú doma Teslu alebo si vyhrievajú bazén a saunu a neviem, čo všetko. Čo je toto za pomoc? Toto je znova len ožobračovanie a branie strednej triede, ktorá sa tu snaží vytvoriť nejaký kapitál pre túto krajinu.
A ja som presvedčená, ja som presvedčená, že na Slovensku nie sú hlúpi ľudia, že tí ľudia by rozumeli tomu, keď poviete, že energie dražejú a že dražejú nielen tu, ale aj v Česku, Rakúsku a všade dookola, že toto je realita a že keď šetria, tak by si mali našetriť teraz možno nie na nové auto, ale možno na nejaký alternatívny spôsob kúrenia, ktorý im do budúcna, lebo budúcnosť príde, vy tomu nezabránite, že tie energie sa zvýšia, keď nie teraz, vo volebnom roku, kedy pán Pellegrini chce byť prezidentom, oni sa zvýšia rok na to. A neviem, či potom budete mať znova jednu miliardu, vyše jednej miliardy na to, aby ste to znova zadotovali a znova sa potom zvýšia a tak ďalej. A to budeme stále hľadať tú jednu miliardu, aby sme ľuďom lepili oči? Nie. Dajme im čas, aby sa na to stihli pripraviť, na to, koľko budú stáť energie. Dajme im čas na to, aby si stihli pripraviť svoje príbytky, poskytnime im nejakú pomoc, nejaký vankúš, aby to nebola šoková terapia, to, čo uvidia na svojich účtoch, ale neplaťme to za nich. Je to kontraproduktívne a hovoria to všetci odborníci.
Veď vidíme, ako sa správajú iné zodpovedné vlády. Nesprávajú sa tak ako naša. Sme posledná krajina v Európskej únii, ktorá toto robí, že takto plošne rieši energetickú pomoc, sme posledná krajina. A preto sme posledná krajina, lebo to nie je ani rozumné, ani zodpovedné. Je to populistické. A na Slovensku ste k tomuto rozhodnutiu pristúpili len preto, lebo v marci sú pre vás kľúčové voľby a treba niečo ukazovať, niečo dávať, niečo rozdávať, lebo tak sa tu vyhrávajú voľby.
Predstavte si, že v tomto pléne ale sedia aj politici, ktorí nič nesľubovali, ktorí nerozdávali a sedia tu, ľudia ich zvolili, že máme na Slovensku aj takých voličov, ktorí nečakajú, že im dáte nejaké euro za svoj hlas, ktorí nečakajú, že im sľúbite trinásty dôchodok. Skúste si zmerať sily takto, konštruktívne. Nie sľubovaním a rozhadzovaním štátnych peňazí. Skúste s tými ľuďmi viesť debatu o tom, čo ide z tých peňazí, ktoré tu máme a o tom, čo nejde z tých peňazí, ktoré tu máme. Skúste ľuďom o Slovensku, o verejných financiách hovoriť pravdu. Ja som to skúsila a som tu medzi vami. A myslím si, že aj vám mnohým by sa to mohlo podariť.
Nepodceňujte sa, koaliční kolegovia, nepodceňujte sa, aj vy dokážete ľuďom hovoriť pravdu. Som o tom presvedčená, len je to oveľa ťažšie. Oveľa ťažšie ako sľubovať, že vám preplatíme energie, dáme vám trinásty dôchodok, len sa nás nepýtajte, čo bude s vašimi vnúčatami, deťmi a tak ďalej, lebo oni sa budú mať fakt zle, ale to vám my v tej druhej časti vety nepovieme. To je tajomstvo. Na to prídu o päť-desať rokov. Ale to my už tu nebudeme, to už bude zmenený Trestný zákon, to už bude všetko vyplatené, to už bude Slovensko na gréckej ceste a potom to znova dáme do rúk opozícii, trápte sa.
Áno, my sme zažili len trápenie, lebo to, čo bolo počas pandémie, to, čo bolo na začiatku vojny s Ukrajinou, to bolo trápenie. Vládnuť a robiť politiku v tak kritických časoch, kedy každá jedna tlačovka, na ktorú sa postavíte, je negatívna. Poviete ľuďom niečo, čo sa im nebude páčiť, obmedzíte ich slobody, obmedzíte ich pohyb a neviete, či to je dobré, neviete, či to je zlé, lebo taká pandémia, taká situácia tu ešte nebola, ale vy robíte najlepšie možné rozhodnutia, aby ste to nejako ustáli, aby to ustála tá krajina, aby to ustála Európa. A toto bol tak globálny problém, že sa môžme baviť aj o svete, že, že tam naozaj akože nemôžete klamať. Môžete sa snažiť len robiť v čase to najlepšie, čo viete.
A preto považujem tento konsolidačný balíček za výsmech, lebo vy už tu nemáte veľkú krízu. Povedzme si úprimne, že inflácia sa rapídne znižuje. Bohužiaľ, ale ľudia si ešte aj na vojnu vedľa zvykli. Už to nie je téma číslo jeden, už to nezapĺňa titulky novín. Situácia v spoločnosti sa upokojila, covid nás už nedesí. Finančné zdravie by sme dokázali zlepšiť, ale vy ste sa rozhodli to neurobiť napriek tomu, že znova máte to šťastie, že budete viesť krajinu v dobrých časoch. A to je škoda. Lebo vy sa tvárite, že ste sociálni politici, prorodinní politici, ale jediná časť rodiny, ktorej pomôžete, aj to len lepením očí, sú dôchodcovia. Na deti kašlete, na matky kašlete. Toto je prorodinná politika?
Jedna zo základných poučiek ekonómie je takzvaná Lafferova krivka. Hovorí o závislosti celkovej sumy vybraných peňazí na miere zdanenia. Vysoké dane majú jednoducho negatívny dopad na ekonomický rast, pretože oslabujú motiváciu ľudí pracovať, oslabujú motiváciu ľudí platiť dane, oslabujú motiváciu firiem zostať tu alebo zostať tu aspoň na papieri. To znamená, že hľadajú úniky v rôznych daňových rajoch alebo optimalizujú, alebo platia viac svojim účtovníkom, aby boli kreatívnejší. A čo je najhoršie na tom, že zvyšovanie daní ničí aj ľudský kapitál, pretože kvôli vyšším daniam nám odchádza to najcennejšie, čo Slovensko má, to sú jeho ľudia, tí, ktorí produkujú tie príjmy na Slovensku. Ja to viem, lebo z mojej generácie je ten odliv mozgov najväčší. A je to veľmi krátkozraké videnie, tak ako s tými dôchodkami, tak ako s tými energiami.
Znova aj tu pri týchto riešeniach, ku ktorým ste pristúpili, sa pozeráte na štyri roky, počas ktorých budete sedieť v kreslách, a nepozeráte sa na to, čo bude po vás. Ja tomu nerozumiem, lebo ja keď sa pozerám na mnohých z vás a veď poznám, poznám aj vaše životy, viem, že máte rodiny. To vám vôbec nezáleží, čo bude na ďalších generáciách? To vám vôbec nezáleží, v akej krajine budú žiť vaše vnúčatá? To ste rozhodnutí, že ich pošlete na zahraničné školy a že zo Slovenska odídu? Ja nie, ja chcem svoje deti vychovávať tu. Ja chcem, aby mali aj tu možnosť žiť slušný a kvalitný život. Nemajme také nízke očakávania od toho, po čom volajú mladšie generácie. Nelepme im oči.
Zvyšujú sa odvody do zdravotníctva, ako tu povedal môj kolega. V konečnom dôsledku je to niečo, čo by som vedela pochopiť, ale ak by tu bolo povedané B, čo za to dostane občan. Vy tu zvyšujete peniaze do zdravotníctva, do nejakého objemu peňazí, ktorý je riadený veľmi neefektívne a dovolím si povedať, je to rezort, ktorý má akože najväčšie úniky z pohľadu toho, že treba dofinancovať raz nemocnice, verejná poisťovňa je v mínuse. Jednoducho je to naozaj zle manažovaný rezort, dlhodobo v mínuse a my tam vlejeme viac peňazí. Pomôže to tomu rezortu? Asi áno. Ale pomôže to pacientom? Ktorým? Ako? Pozriete sa konečne na podmienky, v ktorých sú detskí pacienti? Pozriete sa, prečo 15 % rodičov nevie byť pri svojich deťoch? Pozriete sa na to, prečo pomaly v pivnici máme predčasne narodené deti na Slovensku, ktoré musia byť osamote, bez svojho rodiča, bez najnovších trendov v medicíne, ktoré hovoria o tom, že takéto dieťa má byť bezprostredne pri svojom rodičovi, pri svojej mame, v jej bakteriálnom prostredí, v jej proste najbližšej blízkosti, aby sa zvýšili šance na jeho prosperovanie, na jeho život a v konečnom dôsledku aj znížili výdavky, ktoré zdravotníctvo má na takého pacienta, ktorý je blízko svojej mamy a naozaj tam menej hrozia infekcie a podobne. Pozreli ste sa na niečo také? Sľubujete nám za to menšie čakacie lehoty?
Pozrela som sa včera napríklad na čakačku na výmenu kolena. Môj muž je hokejista a on má kolená, každý rok dostáva od spoluhráčov bravčové kolená, akože zo srandy, aby si už konečne vymenil tie svoje, hej, to sú také hokejové vtípky. No a ja keď sa pozerám na čakačky na výmenu kolena na Slovensku pri tých, ktorí sa tomu dlhodobo venujú, dva roky. Dva roky bude mladý človek čakať na výmenu kolena na Slovensku. Dostane za to, dostane za to, že bude platiť vyššie zdravotné odvody, skoršie tú operáciu? Nedostane.
Budete pomáhať detským pacientom? Čo im za to sľubujete? Nevieme. Postavíme za to novú nemocnicu? Nevieme. Ale čo vieme, že za tú jednu miliardu, vyše jednu miliardu, ja to zjednodušujem, to je viac ako jedna miliarda, ale bavme sa o jednej miliarde, ktorú dáte na energetickú pomoc, že za tú jednu miliardu by sme my, celé Slovensko, mohli mať jednu špičkovú, modernú, fungujúcu nemocnicu, koncovú tu v Bratislave, v ktorej by sme sa mohli liečiť všetci, keď sa ocitneme v ťažkej životnej situácii, a to je v chorobe, ktorá neobíde nikoho z nás. Tí, ktorí ste boli hospitalizovaní, ja som bola niekoľkokrát, tak viete, v akom stave je naše zdravotníctvo. A ešte horšie, keď ste boli hospitalizovaní so svojím dieťaťom, ak ste mali to šťastie, že ste boli hospitalizovaní so svojím dieťaťom, a videli ste, v akých podmienkach je liečené dieťa, zaplakali ste.
Keby ste dali ľuďom na výber, či chcú pre svojich rodinných príslušníkov, pre svoje deti, pre svojich starých rodičov špičkovú zdravotnú starostlivosť za jednu miliardu, alebo či chcete doplatiť ich šeky na jeden rok za energie, garantujem vám, garantujem vám, že si vyberú prvú možnosť. Ale vy ste sa ich nepýtali, vy ste rozhodli za tých ľudí. Lebo vy ich podceňujete, vy si asi myslíte o slovenských voličoch, že sú hlúpi, a oni nie sú. A ja verím, verím, že sa táto informácia o tom, že tu je na výber, čo s tými peniazmi, dostane čo najširšej mase ľudí, lebo oni o tom môžu rozhodnúť a, bohužiaľ, mohli o tom rozhodnúť nedávno, v nedávnych voľbách, ale naleteli planým sľubom. A teraz na rok, dobre, budeme mať lacnejšie energie, ale po tom roku, keď tie peniaze prejeme, nebudeme mať nič, ani tú jednu špičkovú nemocnicu. A toto je mne ľúto. Práve preto tento zákon, tento súbor zákonov nemôžme podporiť a preto hovoríme, že to, žiada sa mi povedať až hriech, ale nebudem urážať pána Tarabu, takže je to nehoráznosť.
A na záver už chcem dodať len jedno. Rozhodli ste sa zdaniť všetko, čo sa na Slovensku hýbe, všetko, čo má talent, všetko, čo sa snaží do tejto ekonomiky prinášať zdroje, všetko, čomu sa darí. Vy si myslíte, že teraz tých ľudí vyšťavíte, ktorí tu ostali, ktorí produkujú, ktorí majú firmičky, ktorí majú nápady, ale oni tu neostanú. Oni pôjdu inde. On nemá problém odísť za hranice do Česka, kde je oveľa prívetivejšie prostredie pre podnikateľov. Veď to aj vidíme z toho, koľko rúk si oni potriasajú pri nových investíciách, než u nás. Oni tu neostanú. My sme v Európskej únii a my potrebujeme byť konkurencieschopní. My sa potrebujeme pobiť o tie talenty, nie ich odtiaľto vyháňať. Lebo keď sa o ne nepobijeme, tu nielenže nebude z čoho, tu nebude s kým a nebude čo.
Toľko. Ďakujem. (Potlesk.)

Ďakujem veľmi pekne. Prejdem to postupne a pána ministra s pánom Muňkom uzavriem na záver v takom executiv summary.
Oskar, áno, demografia je, ako hovorím občas, že demografia je sviňa, voči tomu sa nedá brániť, ale neverím, že o štyri roky, lebo tu je taký pozmeňovák, že iba na štyri roky sa budú zvyšovať odvody a potom sa to vráti naspäť. Neverím, že o štyri roky budeme mať dostatok iných zdrojov na to, aby sme kompenzovali ten výpadok, a že teda toto bude síce dočasné navýšenie, ale také, ako bolo dočasné, dočasný pobyt sovietskych vojsk na našom území.
Michal Sabo, áno, to mentálne zdravie a dostupnosť mentálneho zdravia, áno, je opomínaná, aj v tom programovom vyhlásení sa tomu až taký veľký priestor nevenuje, ako by sa mal, a treba sa na to viac sústrediť.
Braňo Gröhling, ešte jednu, jeden taký dôsledok môže mať toto celé opatrenie, že nám klesne zamestnanosť, pretože, keď nám stúpnu odvody, no tak, hold, v niektorých hraničných prípadoch sa môže prestať oplácať zamestnávať ľudí. Vláda by mala teda chrániť okrem svojich ľudí aj ostatných ľudí.
Pánovi Vašečkovi ďakujem teda, snažil som sa to urobiť ako prednášku. Mám, viem to hovoriť aj 40 minút, tú vec, ale snažil som sa to zostručniť.
Peťo Stachura, veľmi pekný príspevok a z neho by som chcel premostiť na nejaký, nejaký záver. Veľmi sa mi páčil návrh toho, že poďme urobiť nejakú odbornú skupinu a je to ponuka aj pre pána ministra Kamenického, že poďme urobiť niečo také, ako robí, ako navrhla robiť pani Zuzana Dolinková, prepojiť politické strany, pretože zdravotníctvo tu nie je koaličné ani opozičné. Je to zdravotníctvo, ktoré tu bude fungovať aj o osem rokov, aj o desať rokov a treba nájsť nejakú politickú dohodu, strategickú dohodu o budúcnosti financovania zdravotníctva.
Pán Muňko, áno, súhlasím so všetkým, čo ste pove... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Tomáš, ďakujem ti veľmi pekne za tvoje vystúpenie. Ty si to povedal vládnej koalícii úplne priamo do očí a ešte aj odborne, pretože koalícia nám tu už niekoľko hodín tvrdí, že chce dať do zdravotníctva viacej peňazí, ale všetci vidíme aj na základe tvojho vystúpenia, že veľmi hrubo zavádzajú a klamú. Nijako sa tu nebude konsolidovať, nijako sa nebude šetriť a celú túto ťarchu ešte prenesú na zamestnancov, ktorí v konečnom dôsledku na konci dňa budú mať menšiu výplatu, ale zdravotníctvo sa nijako nezlepší, lebo my sme doteraz nepočuli, čo za tie peniaze, ktoré vytiahnu od občanov, občanom v rámci zdravotníctva dajú.
Je vlastne absolútnou pravdou aj na základe toho, čo tu počúvam, že čoraz menej občanov sa skladá na zdravotnú starostlivosť oveľa väčšej skupine. A správne si pomenoval aj tie možnosti, že ako tento problém riešiť a ja by som bol veľmi rád, keby si tieto tvoje riešenia vedel aj aplikovať. Bohužiaľ, vládna koalícia sa podľa mňa absolútne vykašľala na zdravotníctvo a je im úplne jedno, v akom stave sa pacient bude nachádzať pred sviatkami v rozpadajúcich sa nemocniciach, ale pre nich je dôležité sem prinášať skôr zákony na ochranu svojich ľudí, na zabezpečenie si bezpečnosti a na ostatné veci, ktoré tu teraz zažívame. Ja považujem naozaj za nejaký hriech, že nalievame do zdravotníctva peniaze bez toho, aby sme garantovali občanom akúkoľvek protihodnotu, lebo to sme tu doteraz nepočuli, čo za tieto peniaze občania dostanú. A ešte väčší hriech považujem, že keď tieto peniaze nalievame takým spôsobom, že ich vyťahujeme od každého jedného pracujúceho a opätovne nepovieme, čo za tieto peniaze dostane.
Ďakujem ti.

Vážený pán minister, vážený pán predsedajúci, vážené dámy, páni, dovoľujem si vystúpiť ku konsolidačnému zákonu a špeciálne sa budem sústrediť na tému zdravotníctvo, zvýšenie zdravotných odvodov.
Moja kolegyňa Janka Bittó Cigániková včera, keď vás, keď nás tu bolo výrazne menej ešte, ako nás je tu dnes, a to nás teda rozhodne nie je veľa, mala príspevok, ktorý mám pocit, že potrebujem aspoň zhrnúť do pár viet. Hovorí o tom, že do zdravotníctva príde podľa návrhu obrovský nárast peňazí, je to, tuším, 11 %, ak sa nemýlim, medziročného nárastu a jej hlavná otázka je, že čo s tým slovenské zdravotníctvo urobí? Čo urobí s tými jedenástimi percentami? To je akože gigantický nárast, je to veľa peňazí, a či sa náhodou z tých peňazí nestane to, čo sa stalo aj pri minulých navýšeniach, keď sa navýšili peniaze napríklad na mzdy nemocničných lekárov a výsledkom je, že čakacie doby v nemocniciach sa predĺžili, hej? Minuli sme peniaze a pacienti za to nič nedostali. Ľudia, ktorí platia tie odvody, za to nič nedostali. A otázka znie, čo dostanú pacienti za týchto 11 % navýšenia peňazí pre zdravotníctvo? Budú kratšie čakacie lehoty? Budú kratšie dojazdové časy záchranky? Dostanú sa pacienti k inovatívnej liečbe? Budú na mamografiu čakať päť mesiacov a k reumatológovi dostanú termín na rok 2025? V Bratislave to tak je.
A hlavná výhrada teda Janky Bittó Cigánikovej bola v tom, že riešime tú príjmovú stránku a neriešime tú výdavkovú, a pokiaľ neriešime tie výdavky a nevieme, na čo tie peniaze pôjdu, tak sa obávame, že s veľkou pravdepodobnosťou sa tie peniaze minú zbytočne. Pacientovi to nič neprinesie, kým to nepomenujeme, kam tie peniaze majú ísť.
Na zdravotníckom výbore sme sa rozprávali so štátnym tajomníkom pánom Štofkom, ktorý naznačil, že časť tých dodatočných peňazí má ísť napríklad na sanáciu zadlžených nemocníc, štátnych nemocníc. Tie štátne nemocnice sú v strate, sú dlhodobo v strate. Každých tri-štyri roky cca rozmýšľame o tom, kde zoženieme nejakú pol miliardu na to, aby sme ich oddlžili a nič sa v tých nemocniciach zásadne nelepší. Vždy ten riaditeľ počká alebo riaditeľka počkajú na to oddlženie, ale nerobia zásadné systémové zmeny. Krásny príklad, ktorý tu kolegyňa Cigániková spomenula, bol príklad z jej vlastnej praxe v Univerzitnej nemocnici Bratislava, kde na oddelení pracuje 36 lekárov a 17 sestier. Tých 36 lekárov sa potkýna o seba, no nepotkýnajú, pretože už o dvanástej tam nie sú, lebo idú do svojej súkromnej praxe, a toto platíme z našich peňazí, z nášho verejného zdravotného poistenia. A ak v tomto budeme pokračovať a budeme tým štátnym nemocniciam dávať viac peňazí, aby sa nezadlžovali, tak ich budeme len podporovať v tomto správaní, ale pacientovi to nič neprinesie.
Čiže prvá výhrada, na ktorú chcem teda nadviazať svojím, svojím príspevkom, je, že hodnota za peniaze ´Value for money´ by mala platiť aj v zdravotníctve, a samotné navýšenie, z ktorého sa teším, lebo sme to aj my hovorili v kampani a v zásade všetci ste to hovorili v kampani, že v zdravotníctve má byť viac peňazí, ale majú mať jasný účel, jasný zmysel svojho použitia.
Môj príspevok nebude o tejto časti, ale bude o tej časti, že ako tie peniaze do toho zdravotníctva ideme dostať, teda cez navýšenie odvodov pracujúcich ľudí, a toto je teda môj nejaký makroekonomický príspevok do, do tejto diskusie. Na to, aby sa k nemu dostali hlbšie, tak si musíme niečo povedať o samotnom spôsobe financovania zdravotníctva, a dovoľte mi urobiť taký krátky historický exkurz k Bismarckovi a Beveridgeovi, aby sme si povedali o bismarckovských a beveridgeovských spôsoboch financovania zdravotných systémov. A na to, aby sme sa dostali k Bismarckovi, poďme ešte trochu ďalej, akým spôsobom bolo financované zdravotníctvo pred 300, 400 rokmi, keď neboli zdravotné poisťovne, keď neboli zdravotné odvody, keď nebolo ministerstvo zdravotníctva. Vtedy sme fungovali systémom tri groše. Požičiavam, vraciam, z jedného žijem. Rodinná solidarita, komunitná solidarita, toto sa, samozrejme, rozpadlo, keď začala priemyselná revolúcia, keď sa ľudia začali sťahovať do miest, keď prestali existovať komunity, ktoré boli založené na nejakej pokrvnej príbuznosti a náhle sa veľa cudzích ľudí stretávalo na jednom mieste, a v 19. storočí v takejto atmosfére, priemyselná revolúcia, veľká koncentrácia ľudí, veľa mladých mužov vo fabrikách, ktorí robia šesť dní v týždni, niekedy sedem dní v týždni desať, dvanásť hodín, viedla k výbušnej atmosfére v celej, v celej Európe.
V polovičke 19. storočia asi vieme, pamätáme na revolúcie, buržoázne revolúcie, neskôr Parížsku komúnu. A tak v Nemecku, ktoré sa tiež veľmi bálo, že sa tam stane nejaká revolúcia, koniec koncov Karl Marx predpokladal, že tá revolúcia nenastane v Rusku, tá komunistická, ale nastane v Nemecku, ako priemyselne v jednej najvyspelejších krajín sveta, tak v Nemecku sa obávali, že k takémuto niečo dôjde a potrebovali znížiť napätie v spoločnosti. A Otto von Bismarck ako zjednotiteľ Nemecka prišiel s riešením, ako vyfúknuť, vyfúknuť iniciatívu tým rebelom, revolucionárom. A prišiel v roku 1883 s návrhom na zavedenie sociálneho zdravotného poistenia. Je to revolučná vec, sociálne zdravotné poistenie znamenalo, že každý, kto pracuje, bude odvádzať nejaké peniaze do spoločných fondov a z tých spoločných fondov sa bude hradiť zdravotná starostlivosť pre tých, ktorí to potrebujú.
Keď si pozrieme, ako vyzerali nastavenia v Nemecku, v, ešte raz, v 1883 roku, a pozrieme si, že čo všetko sa z toho sociálneho, zdravotného poistenia hradilo, tak si poviete, že wau, to je úplne takmer totožné ako to, čo robíme dnes o 140 rokov neskôr. To znamená, bolo povinné pre väčšinu populácie, pre tých skôr chudobnejších pracujúcich, lebo o tých bohatších pracujúcich, hádam tí sa o seba postarajú aj sami, a ten príspevok napríklad hovoril o tom, že majú nárok v tom Nemecku na nemocenskú trinásť týždňov. Nemocenská sa platila od tretieho dňa choroby vo výške 50 % zo mzdy, maximálne dve marky na deň. Keď sa pozriete dneska, sú to len parametrické zmeny, ktoré sme v tom systéme urobili, a používame ten istý bismarckovský systém. Skúsim vám dať taký jeden faktový, ktorý môžete niekedy používať aj vy, kolegovia, ktorí ste takí silnejší vlastenci možno, Slovensko bolo druhou krajinou na svete, ktoré zaviedlo bismarckovský systém verejného zdravotného poistenia, lebo sme boli súčasťou Uhorska a Uhorsko bolo tou druhou krajinou. Rakúsko nasledovalo až potom. My ako súčasť Uhorska sme skopírovali bismarckovský poistný systém v roku 1891.
Čiže má to tu veľkú tradíciu a ten systém, keď sme po revolúcii ´89 teraz prebrali k životu, tak sme sa prihlásili k bismarckovskému systému. Bismarckovský systém je založený na odvodoch z miezd. Otto von Bismarck toto navrhoval v 19. storočí, keď stredná dĺžka života bola možno 50, 55 rokov, keď toho dôchodku, v ktorom sa dožijeme chronických chorôb, sa dožívalo možno 1 % populácie a pracovalo sa do sedemdesiatky, takže tie odvody mohli byť naozaj na úrovni možno 3 % z tej mzdy a ešte to bolo aj tak prebytkové. No len ´fast forward´ poďme dopredu, dnes o 140 rokov neskôr tá demografia vyzerá inak. Už to nie je ten stromček, že dole je veľa mladých, detí a postupne sa to redukuje. No nie. Teraz už máme také cimburie byzantského typu, kde základňa je malá, ale tá strecha je veľká. Stále viac ľudí sa dožíva vyššieho veku, s vyšším vekom prichádzajú chronické choroby a s chronickými chorobami prichádzajú aj náklady na zdravotnú starostlivosť a stále menšia základňa ekonomicky aktívnych ľudí má na to prispievať. Toto Bismarck v roku 1883 neriešil. Toto musíme ale riešiť my v roku 2023.
Beveridge prišiel, William Beveridge bol Brit, britský profesor na London School of Economics prišiel so svojím riešením o nejakých 70 rokov neskôr, keď dostal zadanie od vlády, od britskej vlády, aby priniesol nejaké riešenie pre udržateľný systém zdravotníctva a v roku 1942 vydal beveridgeovskú správu Beveridge Report a navrhol, že ako má zdravotníctvo v Británii alebo na začiatku v Anglicku vyzerať po skončení druhej svetovej vojny. Povedal, že nebudeme plátať náš doterajší systém, je čas na revolúciu a ľuďom sa to celkom páčilo, lebo tá revolúcia znela, že ľudia nebudú musieť platiť odvody, že ten systém bude platený z daní. Myšlienka ekonomicky celkom zaujímavá bola, že nezaťažujme prácu anglických robotníkov vyššími, vyšším daňovým zaťažením v podobe odvodov, aby bola naša ekonomika po skončení druhej svetovej vojny konkurencieschopná voči svetu, kým Nemci sa držali svojho poistného systému a teda ich nemeckí pracovníci boli o tie odvody drahší na medzinárodnom trhu práce, tak tí Briti chceli práve týmto konkurovať, aby sa povojnová obnova Anglicka a Veľkej Británie podarila lepšie.
A tak sa nám tu pomalinky začali vyvíjať dva systémy, jeden poistný, financovaný predovšetkým z odvodov ekonomicky aktívnej populácie a jeden daňový, financovaný zo všeobecných daní. V Európe nájdeme obidva príklady týchto systémov. Čo je však dôležité, toto bolo pred sedemdesiatimi alebo osemdesiatimi rokmi a odvtedy sa svet posunul a navzájom sa tie systémy ovplyvňujú. Beveridge ovplyvňuje Bismarcka, Bismarck ovplyvňuje Beveridgeho. Niekedy sa tak žartovne hovorí, že tie systémy sú, že bevmik alebo bismidž ako prešmyčka tých slov Bismarck a Beveridge. Dnes čisto čistý ani jeden, ani druhý systém nenájdete nikde na svete, pretože navzájom konvergujú a hľadajú inšpiráciu jeden u druhého. To znamená, tie centrálne systémy beveridgovské si preberajú trhové koncepty z poistných systémov a do poistných systémov prúdia peniaze aj zo všeobecných daní. Napríklad na Slovensku. Teraz to poďme prejsť, preniesť na Slovensko.
Napríklad na Slovensku viac ako dve tretiny 70 %, 75 % zdrojov závisí od roku, platia ekonomicky aktívni ľudia vo svojich odvodoch, ale zvyšok je platený zo všeobecných daní, to je tá platba za poistencov štátu a v tomto ja vidím ten hlavný kameň problému. Kto platí odvody a kto platí dane. Aký je to distribučný efekt príspevkov na zdravotníctvo. Ak odvody platia ekonomicky aktívni, tak zaťažujem ekonomicky aktívnych pracujúcich, živnostníkov. Ak financujeme zdravotníctvo cez platbu za poistencov štátu, tak to platíme zo všeobecných daní a tie platia iné skupiny obyvateľstva, nielen pracujúci, aj firmy, aj dépeháčka, keď si kúpi babička mlieko v obchode, aj daň z tabaku, aj daň z motorových olejov a tak ďalej, a tak ďalej a to bremeno financovania je rozložené inak. Tipujem dokonca, že rovnomernejšie ako v prípade, ako v prípade odvodov.
A teraz otázka, že odkiaľ máme tie dodatočné peniaze, keď už hypoteticky predpokladám, že tých 11-percentný nárast ospravedlníme nejakým zmysluplným výdavkom, ako hovorila pani Bittó Cigániková a ako tie peniaze tam teda máme dať a ako máme zaťažiť populáciu pri tej konsolidácii verejných financií. Máme zaťažiť ekonomicky aktívnych, alebo máme to rozložiť iným spôsobom?
Zdravotná politika sa možno až do konca minulého storočia venovala predovšetkým takým veciam, ako je kvalita, efektivita, dostupnosť a nad tým sú stovky, tisícky, desaťtisíce štúdií, ako to urobiť inak, lepšie a podobne. Otázke financovania zdravotníctva sa príliš veľa vedátorov v minulom storočí nevenovalo, lebo úlohou financovania bolo: zabezpečte nám dostatočný objem peňazí a my ho nejako použijeme na tú kvalitu, efektivitu a dostupnosť. A nebola to náročná úloha, ale tá náročnosť tej úlohy sa objavila až v tomto storočí, keď sa začali objavovať problémy, lebo to financovanie, technologický pokrok, demografia si vyžiadali stále viac peňazí a tí makroekonómovia, ako je napríklad pán minister, museli nájsť tie peniaze, aby zafinancovali ten väčší hlad po peniazoch v tom zdravotníctve, už sa začali aj na ministerstvách financií, nielen našom, ale na všetkých, pýtať, že čo s tými peniazmi robíte v tom sektore? Prečo chcete každý rok stále viac a viac peňazí? A potom prišli krízy a tie krízy prefackali jednotlivé krajiny a jednotlivé zdravotné systémy. Z ekonomickej krízy na sklonku nultých rokov vzniklo veľa paperov, ktoré začali diskutovať o tom, že na čo tie peniaze použijeme, ako tam máme tie peniaze inak dostať, tak, aby to bolo udržateľné? Čiže téma udržateľnosti financovania zdravotníctva sa stala témou až v tomto storočí a dovolím si teraz odcitovať môj vlastný výrok z rozpravy k programovému vyhláseniu vlády, ktorý som tu mal pred asi troma alebo štyrmi týždňami, lebo je to, absolútne to sadne ako zadok na záchodovú misu.
Väzba financovania zdravotníctva na mzdy ekonomicky aktívnych občanov nie je udržateľná. Demografia je neúprosná. Vieme o vývoji na najbližšie desaťročia, lebo tá budúcnosť, tá sa už stala v rámci demografie. Počet ekonomicky aktívnych bude klesať, počet ekonomicky neaktívnych bude rásť. Žijeme dlhšie, dožívame sa svojich chronických ochorení, ich liečba stojí peniaze. Stále menej občanov sa skladá na čoraz drahšiu starostlivosť pre čoraz väčšiu skupinu našich seniorov. Treba hľadať nové modely financovania, treba rozmýšľať nad pripoistením, nad možnosťou vybrať si z viacerých poistných plánov, treba rozmýšľať nad sporiacimi účtami, niečo ako II. pilier, ale v zdravotníctve, a, prosím, nerozkrádať ho potom, treba rozmýšľať nad inteligentnou schémou sociálne únosnej spoluúčasti a tak ďalej. O tom sa v programovom vyhlásení nepíše a malo by sa.
Toto som povedal tri týždne dozadu a sme tu, navyšujú sa odvody namiesto toho, aby sa navyšovala platba štátu a platba štátu sa nenavyšuje preto, lebo ministerstvo financií potrebuje peniaze z daňových výnosov použiť na konsolidácie na iných frontoch alebo na rozdávanie dôchodcom a iným skupinám, ktoré to ale až tak veľmi nepotrebujú v tejto krajine. Takže kvôli tomu, ako sa zvolil spôsob konsolidácie verejných financií, kvôli tomu, nesprávne, sa budú pracujúci ľudia skladať na záchranu zdravotníctva, pri ktorej nevieme, na čo sa tie peniaze použijú.
Zvýšením odvodového zaťaženia, zvýšením závislosti financovania zdravotníctva od zamestnanosti a od miezd sa zdravotníctvo stáva zraniteľnejšie a teraz to nehovorím len o tej vzdialenej demografickej budúcnosti, o ktorej si myslíme, že sa nás to nebude týkať v tomto volebnom období, no tak to nejako prežijeme. Nie. Hovorím o konkrétnych veciach. Platba za poistencov štátu je totiž akýsi baffer, nárazník medzi, pri zabezpečovaní zdrojov. Dopĺňa tie zdroje od ekonomicky aktívnych, vypočítava sa z priemernej mzdy dva roky dozadu, to znamená, pôsobí svojím spôsobom anticyklicky, keď sa darí ekonomike, rastú mzdy ekonomicky aktívnych, keď sa ekonomike prestáva dariť a začnú tie mzdy, prestanú rásť alebo prestanú rásť takým tempom, stúpne nezamestnanosť, tak rastie platba za poistencov štátu, ktorá sa počíta z tých dobrých rokov, dva roky dozadu. Keď nedajbože príde nejaká ekonomická kríza, keď sa spomalí ekonomika, keď sa začne znižovať zamestnanosť, keď poklesnú reálne mzdy, tak zdravotníctvo, ktoré je závislé od miezd, od odvodov z miezd, tak to bude mať pre to zdravotníctvo devastačné účinky a tá kríza príde, to nie je otázka, že či príde, ale kedy príde.
A keďže mám ešte jednu minútu, mám ešte jeden príbeh so Saganom. Poznáte Petra Sagana, keby žil na Slovensku, on má, tuším, päť a pol milióna eur, som našiel, že ročný, ročne zarobí a keďže pán minister Drucker ešte pred šiestimi rokmi zrušil strop pre vymeriavacie základy, tak Peter Sagan by na Slovensku platil mesačne od budúceho roku na odvodoch 70 000 euro, každý boží mesiac, za celý rok je to 700 000. Za tie peniaze si mohol kúpiť najlepšiu poistku v Amerike a dokonca aj keby bol v Nemecku, tak nezaplatí viac ako 11 000 eur.
Náš zdravotný systém nemôže byť financovaný takýmto spôsobom, treba zmeniť to financovanie, zásadne nesúhlasím s navyšovaním odvodov, tá konsolidácia musí prebehnúť inak, takto bude to zdravotníctvo zraniteľnejšie a nechcem sa dostať do situácie, že budeme tu riešiť o rok, o dva pri nejakej kríze, že ja som vám to hovoril.
Pán minister, nezvyšujte odvody, zvýšte platbu za poistencov štátu.
Ďakujem za pozornosť.

Ďakujem veľmi pekne za slovo.
Ďakujem veľmi pekne Janke Bittó Cigánikovej za vystúpenie, na ktoré potom zrejme zajtra nadviažem vo svojom vystúpení. Ona sa na ten problém, ktorý tu máme pred sebou v podobe konsolidačného balíka, pozrela pohľadom hodnoty za peniaze a položila absolútne legitímnu otázku, že čo za tie peniaze vlastne slovenský pacient dostane. Ak sa môžme pozrieť do minulosti, čo v minulosti za svoje peniaze dostal, no dostalo taký typ služby, že dnešný stav slovenského zdravotníctva, keď je vyjadrený napríklad formou odvrátiteľných úmrtí, predčasných úmrtí, kvalitných, teda rokov strávených v kvalitnom zdraví, tak zdá sa, že tie peniaze nevieme v slovenskom zdravotníctve použiť tak, aby priniesli nejaký výsledok. Peniaze sú len nástroj. My potrebujeme mať nejaký cieľ. Zdravotníctvo vie spotrebovať akékoľvek zdroje, nie nadarmo sa mu hovorí, že je to čierna diera. Treba preto vedieť, na čo tieto peniaze chceme použiť, tak aby priniesli teda niektoré z tých indikátorov výsledkov pre pacientov, či už lepšieho zdravia, vyššej spokojnosti a tak. Ak je pravdou, že časť týchto dodatočných zdrojov sa bude používať na sanovanie dlhov nemocníc, tak tým vlastne budeme len prehlbovať tú negatívnu situáciu, lebo ten manažment nemocníc nebude mať motiváciu niečo robiť so štrukturálnym deficitom vo svojich nemocniciach a zase bude len odkladať potrebné reformy. Ja si myslím, že celý tento balíček je cenou za odkladanie reforiem, pri ktorej trpíme ilúziou, že tie reformy nebudú bolieť a tými peniazmi si len kupujeme čas, ale ten... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Ďakujem pekne za slovo. Som rada, že ste tu všetci, pán minister, netreba odbehnúť alebo tak, dobre, dobre, tak ešte to vydržíme tých 20 minút. Chcem veľmi oceniť, pán Blaha, náhodou pekne to vediete túto schôdzu, tá slušnosť, to oceňujem a naozaj si myslím, úplne slušne, objektívne, veď ono to, sami sa na tom smejeme, veď ono to nie sú útoky, to sú normálne legitímne, legitímne konanie, ktoré sa dialo aj predtým, sám ste toho bol koľkokrát súčasťou, tak vás úplne slušne chcem poprosiť, dodržujme rokovací poriadok, nič iné sa od vás nechce.
No a teraz k veci a k samotnému návrhu zákona. Asi vás nešokujem, keď vám poviem, že budem hovoriť k zdravotníctvu, lebo ako inak, k interrupciám až keď príde na rad OĽANO. Teraz teda k tomu zdravotníctvu a k vládnym návr... a k vládnemu návrhu.
No v 2010 sme dávali do zdravotníctva 3,5 mld. eur. Keby sme to prepočítali cez infláciu a všetky tie ekonomické ukazovatele, tak vlastne dne... to by bolo dnešných 5,5 mld. Ale my dnes do zdravotníctva v ďalšom roku ideme dávať 8 mld. Oveľa viac ideme dávať ako vlastne sme dávali v 2010. A teraz si všetci, sa pozrite na to, že o koľko teda stúpla tá kvalita zdravotníctva, lebo keď nás stúpla hod... stúpli financie z 5,5 na 8 mld., že dávame viacej kvázi aj po započítaní inflácie, tak že či nám o toľkoto stúpla reálne aj kvalita zdravotníctva. No a toto je vážne problém a teraz ja som to hovorila a tu mnohí koaliční kolegovia, ktorí boli vtedy v minulom volebnom období v opozícii, aj moji kolegovia vtedy ešte v koalícii, keď som bola súčasťou, vedia, že naozaj tam som to hovorila bez ohľadu na to, aká bola vláda pri moci, obrovský problém v zdravotníctve je, že lejeme tam peniaze bez toho, aby sme naviazali tie peniaze na výsledok. To je fakt veľký problém. No a čo robíte v tomto zákone je, že, že v podstate robíte znova to isté. Rozumiem, že robíte to tým socialistickým spôsobom, s ktorým ja teda bytostne nesúhlasím, ale je to vaše legitímne právo, prídete k moci, vyžmýkate ľudí, okej. Veď tí ľudia si vás nakoniec zvolili a ja patrím k tým, ktorí niekedy si tam pomyslím, že však nech majú, čo si zvolili, veď prečo vlastne ich nenechať. Ale na druhej strane mi to príde že fakt kruté, keď je to robené v zdravotníctve takýmto spôsobom. Lebo teraz že pozrime sa, že čo sa vlastne udeje. Že my, my zvýšime, takto, inak začnem.
Ľudia za seba platili v minulom roku, pracujúci ľudia, ekonomicky aktívni, odvody cca priemerne 220 eur. Za poistencov štátu platí štát priemerne to bolo predtým 35 eur, keď sme presadili aj s pomocou niektorých kolegov zákon, ktorý hovorí o tom, že to bude aspoň 55 eur, tak teda od tohto roku platí, že za, počúvajte teraz dobre, dôchodcov, invalidov, deti, matky na materskej, všetky skupiny, ktoré vlastne spotrebovávajú 80 % zdravotnej starostlivosti, tak za týchto ľudí platil štát 35 a teda teraz platí 55 eur, áno? Čiže 55 a 220. A vy teraz navrhujete, že týchto 220, čo za seba platia pracujúci, čo je vlastne súčet tých odvodov pracujúceho a aj zamestnanca jeho, lebo furt to musel vytvoriť ten pracujúci, stále to berú jemu z výplaty, hej, čiže stále sú to peniaze toho človeka, ktorý ich mohol mať navyše, tak vy teraz hovoríte, že pracujúci má platiť ešte viac, aby štát nemusel. Za tých, ktorí spotrebovávajú najviac zdravotnej starostlivosti. A preto, ono je to v podstate jedno, lebo stále to zaplatia ekonomicky aktívni, hej, ale preto, aby nemusel, aby zostalo na tie 13. dôchodky a vyhrievaný bazén pre všetkých a, a tam rodičovský dôchodok a ešte hentam pridáme a tam pridáme, a toto je na tom to nefér. Lebo my vlastne motivujeme zamestnávateľov a zamestnancov, aby odvádzali menej peňazí, aby nepriznávali svoje príjmy. A toto sa bude diať. A že sa to bude diať priznávate aj vy sami. V odôvodnení k tomuto zákonu máte, že zvyšujete odvody, a teraz pozor, pracujúcim okej, hej, ale vy ešte odvody za invalidov, za zdravotne postihnutých ľudí, prosím vás, ešte aj to zvyšujete.
Vážení, akože toto už je fakt že moc, hej, ale dobre. Zvýšite teda takto, toto uvádzate, zvýšite odvody a keby ste to len technicky prerátali, tak vám vyjde, že by mal byť teda príjem do štátnej kasy 390 miliónov eur. Inými slovami politici prinútia ľuďom odovzdať 390 eur proti im vôli a zoberú im to z platu. Ale nakoniec vypočítavate, že bude to len 357. Prečo? No lebo ten rozdiel je práve v tej optimalizácii. Vy viete veľmi dobre, že nebude to 390 preto, lebo zamestnávatelia budú motivovaní vytvárať menej pracovných miest a zamestnanci budú motivovaní nepriznávať mzdu. Toto je to hrozné na tom zvyšovaní daní a odvodov. Veď dobre, veď ja úplne súhlasím, že do zdravotníctva treba dať viac peňazí, na sto percent. Veď nakoniec to, čo tu vykrikujú bývalí kolegovia, čo teda rozbili koalíciu, tak, bývalú, tak, takže my sme súhlasili s rozpočtom a neviem čo, to si pamätám, áno, ja som tam boxovala, že budeme podporovať rozpočet v prípade, ak zvýšite platbu za poistenca štátu, a to sa udialo. Preto lebo to zdravotníctvo by fakt neprežilo. Dobre, tak máme nejaký základ, hej? Ale teraz keď máme ten základ, tak je obrovskou chybou zas žmýkať tých pracujúcich len, a keď už, tak že akékoľvek peniaze že nenaviazať na žiadne výsledky, na žiadne výsledky. To teraz už ne... ja napríklad ani nesúhlasím s tým, ako hovorí väčšina sektorov a pochopiteľne, ja im rozumiem, či už pacientske organizácie alebo nemocnice alebo ambulantný sektor hovoria: no bude treba ešte viac peňazí do toho zdravotníctva, že malo by sa zvýšiť ešte okrem tohto, že sa zvyšujú dane, odvody, ešte by sa mala zvýšiť platba za poistenca štátu. Alebo hovoria: nemali by sa zvyšovať odvody ľuďom a mala by sa zvýšiť len platba za poistenca štátu. Ja nesúhlasím dokonca ani s týmto. Ja hovorím iné a hovorím to od roku 2020 opakovane, my by sme mali každé jedno euro, ktoré odteraz pôjde do zdravotníctva, naviazať na konkrétny výsledok. A teraz že veľa ľudí úplne pochopiteľne povie, však ako to uchopíš? Však to sa teda nedá uchopiť.
Tak ja vám tu ukazujem hodnotu pre pacienta, ktorú v 2020, keď sme teda, keď som bola ešte plná nádejí, že fakt niečo teda, že celé to moje štúdium a tá moja snaha bude na niečo, že tu niečo zanechám, čo bude liečiť ľudí ešte dlhé roky potom a že to bude systémovo pomáhať, tak v tom zápale, v tom 2020, počúvajte, ja som si posadila za jeden stôl úplne vážne tu v zdravotníckom výbore, keď som bola ešte predsedníčka zdravotníckeho výboru, viac ako 30 ľudí, niektorí boli osobne, niektorí boli online. Boli tam všetky najväčšie, najvyššie, najvyššie kapacity zo zdravotníctva. Mali sme tam zástupcov pacientskych organizácií, hovorím ´mali sme´, lebo, samozrejme, Tomáš Sazaly ako môj učiteľ odjakživa bol prítomný, ďakujem, Tomáš, za to, mali sme tam pacientske organizácie (potlesk), Pročko tam nebol, ten vie iba vykrikovať a vyťapkávať, no, pacientske organizácie, boli tam poisťovne, boli tam nemocnice, ambulancie, boli tam labáky, naozaj že, že všetko, všetci ´stakeholderi´ a počúvajte, to bolo že krásne. Tam bola veľká zmena v tom, že vlastne čo sa dialo doteraz, bolo vždy spôsobom, že takýto je rozpočet štátu, minuli sme, na čo politici chceli, a potom ten kúsok žvanca, čo zostal, sme im hodili na stôl a, chudáci, tie ambulancie, tie nemocnice, všetci sa tam akože hádali medzi sebou, bojovali vlastne tie medzi sebou o tú trochu, čo tam zostalo, lebo všetkým ide o prežitie a tých peňazí nie je dosť. A čo bola krásna zmena, tak ja som prišla s tým, že, kolegovia, pozrite sa, ja chápem, že každý z vás má problém. A teraz ešte vy môžte deliť tie skupiny, že poviete si, že ambulantný, nemocničný a teraz súkromný a štátny a tak ďalej, ale vy to ešte viete, že ambulantný a teraz aký? Hentakí špecialisti, takí špecialisti, v takej úrovni, to sú všetko vlastne nejaké skupiny, ktoré medzi sebou bojujú, a je tam nevraživosť kvôli tomu, že naozaj im ide o prežitie po tých rokoch.
A zmena bola v tom, že ja som im povedala, že počúvajte, že skúsme sa baviť ako priatelia, ako kolegovia a poďme spoločne niečo vybudovať a urobíme to takto. Ja som im dala prázdny papier na stôl a hovorím im, že keď vám dá vláda viac peňazí, napíšte mi na tento papier, čo za to dáte tým pacientom. Inými slovami, ponúkam vám zvýšenie platby za poistenca štátu, ale ponúkam vám ešte navyše peniaze, nielen základ, ale 200 miliónov navyše, to bolo pol percenta navyše, za to, keď splníte kritériá, ktoré si vy sami napíšete, nikto
vám ich nebude diktovať. A tuto to mám. Sadli si, netrvalo to ani týždeň, podotýkam, bolo tam 26 organizácií dokopy, zástupcov, ktorí normálne si akože, ja si pamätám, že cez víkend organizovali online zasadnutia a rozprávali sa a odsúhlasovali a potom to celé verejne vydali, a ktorí si sami, teda celý sektor si dohodol, že čo tomu pacientovi dajú a keby to neboli dodržali, tak by nemali zisk.
Tak počúvajte toto. Tak oni si sami napísali, že zvýšia dostupnosť lekára. V mnohých regiónoch je teda problém dostať sa k lekárovi a tak ďalej a záväzok týchto, tohto sektora bol: "Zabezpečíme miestnu, časovú dostupnosť v súlade s vyhláškou, ktorá definuje maximálny čas pre ambulantnú, lôžkovú starostlivosť a v prvom kroku objektívne meranie čakacej doby na základe existencie elektronického výmenného lístka s následným spracovaním doby v kritických regiónoch a odbornostiach." To bol dovtedy veľký problém, že vôbec teda akože umožní tú komunikáciu. Tuto sa mi ponúkli.
Počúvajte ďalej. Boj s rakovinou. Záväzok signatárov: "Zvýšenie účasti na screeningových programoch zameraných na rakovinu prsníka, hrubého čreva a krčka maternice o 20 %." To je to, na čo nám umiera najviac ľudí. Ďalšia. Objednávanie sa k lekárovi, záväzok signatárov: "Objednávanie na presný termín na vyšetrenie u ambulantného lekára...", my sa tu bavíme, že oni priši a ponúkli bez poplatku, že v prvom roku objednajú na konkrétny termín 40 % pacientov, v druhom roku 60 % pacientov. Ponúkli bezplatnú aplikáciu alebo webovú platformu zdravotníckych poisťovní umožňujúci prepojenie na online objednávanie na presný čas v systéme e-zdravie, alebo v inom online objednávkovom systéme spĺňajúcom zadefinované parametre. Takže poisťovne to majú a ponúkli, že my vám to dáme, len to teda začnite využívať, milí lekári, dovtedy, ja som toto už riešila, ja som si, pamätám, že boli od štvrtej, od piatej ráno čakali ľudia niekde v zime pred ambulanciami, čo sa bežne deje, tu v Bratislave nie, ale v regiónoch že bežne, a prišla som tam a pýtam sa toho lekára, či je normálny, že to akože fakt musíme takto, že nemôže si to zapísať? A vtedy som dostala takú prvú facku z reality, že, takú príučku, že, alebo jednu z prvých, že on mi hovorí, že no, moja zlatá, vám sa to rozpráva tam z Bratislavy od toho stola, ale ja keď si tu objednám ľudí na nejaký termín, oni mi neprídu a mne to tá poisťovňa nezaplatí. Hej? Že to bol špecialista. A ja potom nemám z čoho žiť. Tak mne je ľahšie, keď oni stoja pred ambulanciou, ja ich rad-radom beriem a mám proste, jednoducho takto je nastavený ten finančný systém, mne sa to neoplatí inak robiť. Tak ja som vtedy pochopila, že aha, tak oni vlastne sú neni motivovaní spolupracovať a preto to odmietajú, lebo oni sa boja, pochopiteľne, že budú mať finančné problémy. No a tuto vlastne, jak sedeli pri tom stole, tak samé poisťovne povedali my vám to dáme, lekári na to jasné, super, my sa zapojíme, my chceme, lebo videli, že za tým bude niečo spoločné a nebudú sa musieť biť už o ten kus žvanca.
Ďalšie sa zaviazali online laboratórne vyšetrenia. Záväzok signatárov: "Bezpečný online prístup k elektronickým žiadankám a k laboratórnym výsledkom bez potreby čakania na papierové výsledky v systéme e-zdravia. V prvom roku po jeho zavedení bude k dispozícii 40 % elektronických výsledkov, v druhom roku 60 % e-elektronických výsledkov. Notifikáciu pacientovi o tom, že jeho lekár už má k dispozícii výsledky jeho laboratórneho vyšetrenia a navýšenie odmeny lekárovi za využívanie elektronizácie v súvislosti s laboratórnymi výsledkami." Toto ponúkli lekári a zasa samotné poisťovne, že my im dáme viac peňazí, lebo však keby sme toto zaviedli, my ušetríme že desiatky miliónov eur. Za jedno toto opatrenie by sme ušetrili viac, ako si ročne vyplatia zisk všetky poisťovne. Jedno toto opatrenie. A dokonca raz toľko, hej? Čiže toto bolo zaujímavé.
Ďalšia vec bola kvalita zdravotnej starostlivosti. Signatári sa sami od seba zaviazali, že budú zverejňovať informácie o výsledkoch a kvalite poskytovanej zdravotnej starostlivosti a budú poskytovať dáta a informácie pre účely, a teraz pozor, hodnotenia kvality a efektívnosti zdravotnej starostlivosti.
Priatelia, viete, čo toto znamená? Že idete si, ja neviem, operácia bedrového kĺbu, vy si kliknete na webstránku, nájdete si, kde je aká čakacia doba, nájdete si, kde je aká kvalita, ktoré zariadenie má akú kvalitu poskytovania, koľko tam má rehospitalizácií, reoperácií, aké majú problémy, spokojnosť pacienta. Toto predtým nebola debata. Ja keď som chodila za lekármi, že prosím vás, poďme hodnotiť spokojnosť pacienta, tak mi povedali, že či som normálna, však akože po prvé to bude neobjektívne, iné podmienky, milión dôvodov, prečo sa to nedá, a tu zrazu mi to ponúkli my to budeme robiť radi, my chceme, len teda motivujte nás, alebo teda dajte nám za to niečo a my to budeme robiť radi. Takto sa to, priatelia, má robiť. Tí naši to nepochopili. Ja som dúfala, že tí vaši to pochopia. Váš návrh zákona hovorí o tom, že nepochopili. A je to smutné a je to škoda.
Vy idete dávať, dobre, 390, v skutočnosti možno 350, podľa mňa ešte menej, idete dávať, zoberiete to ľuďom a dáte to vlastne do zdravotníctva len tak, len tak, bez akejkoľvek protihodnoty. Robíte presne to, čo robil Matovič s Hegerom, keď dali lekárom len tak, neviem koľko stoviek miliónov eur za platy a výsledok dnes je, že stále je o jednej nemocnica mesto duchov, stále sa neviete dopátrať normálnej, normálneho nejakého prístupu a dokonca Asociácia na ochranu práv pacientov hlási, že sa zvýšili čakacie doby, že je horší prístup pacientov k zdravotnej starostlivosti. A odbory stále organizujú, zdravotnícke, že kam všade nemajú lekári ísť slúžiť, aby narobili problémy, teraz im je jedno, ktorej vláde, oni hlavne teda, však treba narobiť problémy. Mimochodom, to by dosť vyriešilo odbory zrušiť, len to sme tu asi jediní. Keby niekto potreboval, naše hlasy máte, hej?
Čiže toto je tá chyba, že my dávame, a teraz je jedno, či vaši, naši, hentí, tamtí, zlí, dobrí, Fico, Matovič, teda to je zlý a zlý, skúsim, rozmýšľam nad nejakým, dobrý, Sulík, jasné. Tak je jedno kto, podstatné je naviazať tie peniaze (smiech v sále), pán Pročko, potrebujete nejakú pomoc? Poznám lekárov, viem vybaviť aj vám... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

Blaha, Ľuboš, podpredseda NR SR
Poprosím pokoj v rokovacej sále. Pán Pročko, ukľudnite sa. Ďakujem pekne.
Nech sa páči, pani poslankyňa.

Bittó Cigániková, Jana, poslankyňa NR SR
No že teda dôležité je naviazať tie peniaze na výsledok. Preto sme navrhovali napríklad pripoisten... pri poisťovniach, okej, dajme im zisk, ale dajme im, naviažme ten zisk na výkon pre, na tieto isté kritériá. Keď budeme mať sektor aj kritériá, a to je jedno, že takéto, lebo najkrajšie na tom je, že o rok by zas dostali prázdny papier a o rok by znova museli napísať, čo urobia 31. 12. ďalší rok. A ďalší rok znova. Ja im vôbec nepotrebujem nič diktovať. Ani my, ani vy, nikto. Nepotrebujete, oni to dobrovoľne a radi napíšu, len im povedzme Tu máte obnos peňazí a povedzte mi, milý sektor, čo za to? 31. 12. keď to bude splnené, dostanete peniaze navyše. A oni to spravia radi. Však už to niekto, prosím vás, uchopte! Takto sa to má robiť a nieže vyžmýkate ľudí a nič za to zas nebudete mať a ľudia vám budú nadávať rovnako, lebo však jasné, veď to nepocítia. Tie peniaze sa proste prejedia.
Pýtala som sa na výbore, že na čo teda majú ísť, no tak na dlh nemocníc, hej? Sami viete, koľkokrát to mi, šesť, sedemkrát? Koľkokrát sa už, sedemkrát možno oddlžovali nemocnice, však všetci sme to mysleli dobre, že? Ale tak bolo nám to viete čo platné, lebo kým nenaviažete na to a nepovieme si pravdu, že v niektorých nemocniciach treba prepúšťať. Ja som hovorila, ja som robila na oddelení minulý mesiac, kde bolo 36 lekárov a 17 sestier. Úplne vážne vám to hovorím. Polku, polku oddelenia zavreli pre nedostatok sestier, preto len tých 17, nakopili ich na polovicu oddelenia, ale počet lekárov zostal ten istý. Takže výsledok je, že oni tam prídu a za jeden deň má lekár akože jedného, dvoch pacientov, vybavené, ide domov, o jednej už sa nedovoláte, hej? No tak na to pozerám, že no neviem úplne, či takto to má byť, že tam sa treba baviť aj o tom, že sú nemocnice, samozrejme, samozrejmé, že štátne, lebo súkromník si postráži, aby takýmto spôsobom nehospodáril, lebo mu ide o zisk, no čo vám, čo budeme hovoriť, toto je dobrá motivácia niekedy na efektivitu, tak, tak vlastne kým toto nenaviažeme, nepriznáme si to, nezačneme riešiť, tak vlastne to sú vyhodené peniaze von oknom, lebo vy nemažete dlh, že ho vyplatíte. On sa v tom momente, on sa už včera vytváral znova. Musíme riešiť toto, musíme riešiť zverejňovanie úväzkov. My máme lekárov, ktorí majú, keď to zrátate, úväzok štyri nula. Prosím vás pekne, kto môže robiť akože za 24 hodín, ťahať sedemdesiat šestky a podobne, hej? Že robí aj na jednom oddelení, aj na druhom oddelení, ešte má súkromnú ambulanciu a ešte aj učí v škole naraz, v ten istý čas, lebo to nikto nezverejňuje. Však to je choré.
Platy naviazať na výkon. Riadiť nemocnice ako sieť. Toto všetko treba urobiť a nieže no tak my tie peniaze minieme na to, že to vyplatíme, tie dlhy, no výborné, úžasné. Potom že stopka nových kolektívnych zmlúv. No to chcem vidieť to vyjednávanie s odborármi. Však to je úplne akože imaginárne tieto, tieto veci vôbec akože skúšať.
Čiže opakujem, riešením je zvýšiť platbu za poistenca štátu o flexibilnú časť, ktorá bude naviazaná na konkrétne výsledky, ktoré vy nemusíte písať, nemusíte ich nikomu diktovať, stačí vám prázdny papier a stačí vám chcieť a stačí vám komunikovať s tými ľuďmi. Ale tak nie, urobíte tú chybu, čo robil každý doteraz a nikdy to nebolo lepšie. Tak skúste to inak. Tento zákon sa nedá takto podporiť.
Ďakujem veľmi pekne za čas. (Potlesk.)

Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci.
Tak začnem od, takmer od konca, kolega Tomáš Szalay, áno, áno, áno, áno.
Pán kolega Dej, no presne tak, ako ste povedali, medzi... alebo ako si povedal, medzigeneračná solidarita je dôležitá, ale má dva smery, hej, solidarita s našimi rodičmi a solidarita s našimi deťmi. To sú tie klasické tri groše, no ale ak tento návrh vlastne vyjedá aj to, čo malo zostať našim deťom a teda ide sa to prejesť teraz, tak to sa nevolá medzigeneračná solidarita alebo podľa mňa že je to medzigeneračné vyžieranie.
Potom kolegynka Števulová, no komorná diskusia, býva to, býva to ešte horšie, to je údel nás ekonómov, že málokto, málokoho zaujíma, čo hovoríme, a málokoho zaujíma teda tu sedieť, takže zažil som už aj komornejšiu atmosféru, ale pritom, a toto chcem ako úplne vážne povedať, že ale práve tá fungujúca ekonomika a fungujúce zdravé verejné financie sú základom vôbec spoločnosti a vôbec fungovania, tak buďme radi, že je nás tu aspoň toľkoto.
Tomáš Valášek, no jasné, tak samé skrátené, skrátené, skrátené, takže len súhlasím.
A ešte len k tým kryptomenám stihnem, že hovoríme tu, že zdaňovanie veľkej, ja to poviem presne úplne konkrétne, že prečo to vlastne nikto nezdaňoval, a takto, aby som bol presný, v minulom roku 8 mil., tohto roku úplne čistá nula, takže sedí to, že menej to byť nemôže, je to úplne choré to rušiť. Ale teda prečo to ľudia nezdaňujú. No preto, že buď 19 alebo 25 % daň z príjmu, podľa toho, koľko má človek príjem, a k tomu ešte ďalších 14 %, teraz asi po novom 15 % zdravotných odvodov, no proste ak vám niekto zoberie takmer 40 % toho, čo ste teda zarobili, tak to potom akože sa nečudujme, že ľudia hľadajú rôzne cesty, ako to buď zdaniť niekde v zahraničí alebo teda tak slovensky nezdaniť. Preto tento návrh náš alebo ten už pri.... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

Dobre, mohli by ste mi to zapnúť naspäť? Ďakujem pekne. No minúta tridsať, okej.
Maroš, veľmi pekne ďakujem, čo si povedal, ak som správne pochopil, keď to tak skúsim zhrnúť tých dvadsať minút do minúty dvadsať, tak táto vláda sa rozhodla zdaniť všetko, čo sa hýbe. Všetko, čo sa hýbe, teda firmy, živnostníkov, fyzické osoby a výsledkom bude spomalenie ekonomickej aktivity, zabrzdenie niečoho, čo bola vaša vlajková loď, teda ekonomického rastu, to, samozrejme, povedie aj k zhoršeniu konkurencieschopnosti našej ekonomiky a zrejme to vyženie mladých ľudí do zahraničia. Nehovoriac, že teda doteraz sme ich vyháňali dosť spoľahlivo. Je tu priestor pre väčšie, nazvem to, v tom lepšom prípade daňové optimalizácie, v tom horšom prípade daňové podvody, sivé eko... sivú ekonomiku, zamestnávanie na čierno, lebo budeme platiť vyššie odvody, možno v niektorých prípadoch sa neoplatí tých ľudí zamestnávať.
Veľmi ma potešila aj reakcia kolegyne Cigánikovej na, na tému tých kryptomien, čiže k tomu by som osobitne, samozrejme, teším sa zo všetkých pozmeňovacích návrhov, ale osobitne by som vyzdvihol ten na vypustenie článku ohľadom kryptomien, lebo naozaj je úplne absurdné, ak je to daň, z ktorej sme doteraz vybrali že nulu, teraz ju ešte ideme zvyšovať, je to totálny nezmysel.
Marián, ešte raz pekne ďakujem za tvoje vystúpenie.