(Rečník sa vrátil k rečníckemu pultu.)
Úprimne, nie som si celkom istý, či tomu rozumiem. Čiže čo sa stalo? (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Gašpar Tibor, podpredseda NR SR
Pán poslanec, ešte pozastavím vám čas, aby ste oň neprišiel. Ja vám to ešte raz vysvetlím a prečítam. Dobre?
V § 32 sa hovorí, že do rokovacej sály je zakázané vnášať transparenty, plagáty, letáky alebo iné obdobné vizuálne zobrazenia. Čo sa týka zbraní, výbušnín... to nebudem ďalej čítať.
Ústavnoprávny výbor sa zaoberal zatiaľ otázkou, či nálepky na vašom notebooku, ktoré sú viditeľné na kamere pri vašom vystúpení, sú alebo nie sú obdobné vizuálne zobrazenia, bez nutnosti posudzovania ich obsahu. Ja som ani raz neposudzoval obsah týchto zobrazení, či už pani poslankyni Plavákovej, tentokrát pri vás, ale konštatujem, že ste vniesol a používate viditeľne iné obdobné vizuálne zobrazenia, čo je porušenie rokovacieho poriadku.
Za to vás nevykazujem zo sály, dávam vám slovo, môžte dokončiť svoje vystúpenie, nech sa páči.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Vytvárame nebezpečný precedens, lebo ak porušujem niečo, tak treba postupovať striktne podľa tých nariadení, lebo pokiaľ viem, dvakrát za toto isté bola kolegyňa vykázaná zo sály.
A my naozaj musíme dať veľký pozor, pán predsedajúci, práve od nás by to malo ísť, že sme spravodliví. Spravodliví voči všetkým. A teraz očakávam, že budete spravodlivý aj v tomto prípade. Akože ak porušujem, máte o tomto vedomie a presvedčenie, konajte, prosím vás, v zmysle rokovacieho poriadku.
Teraz, prísne vzaté, som mierne popletený, že čo mám vlastne robiť, lebo porušujem rokovací poriadok, a napriek tomu tu môžem byť? Potom sa to celé nejakým spôsobom asi rozsype a od to... o to je dôležitejšie mať nejakého predsedu. Nuž tak neviem, či ideme počkať na rozklad ústavnoprávneho výboru, ale nevychádza mi to.
Ak niečo porušujem, tak by ste mali, lebo ste to skonštatovali, dokonca teraz už aj druhýkrát, tak je podľa mňa už nie že vašou možnosťou, ale vašou povinnosťou postupovať v zmysle rokovacieho poriadku. No ak nebudete, vytvárame nebezpečný precedens. Očakávam prípadne vašu reakciu na to.
(Krátka pauza. Reakcia predsedajúceho mimo mikrofónu: „Môžte pokračovať v rozprave, máte času, ale beží vám čas.“)
Čiže vytvárame precedens v tom, že pokiaľ tu má niekto nálepky, ktoré nie sú nejak, by som povedal, že komfortné s tým s nejakým presvedčením niekoho a nejakými politickými deklaráciami, tak postupujete striktne podľa rokovacieho poriadku, a pokiaľ máte politický rešpekt a máte obavu vykázať kríž a znak rodiny, tak síce skonštatujete, že porušujem rokovací poriadok a ma nevykážete? Naozaj to je dosť, by som povedal, z pohľadu toho, že akým spôsobom sa aplikuje ustanovenia rokovacieho poriadku, dosť nebezpečný precedens.
Takže ak porušujem rokovací poriadok, očakávam výzvu na neporušovanie, keď napriek tomu zotrvám v tom porušovaní, tak očakávam výzvu na vykázanie. Ja neviem, podľa mňa, tak je to napísané v tom rokovacom poriadku. Rád sa nechám opraviť, prípadne... Takže mali by ste postupovať spravodlivo z pohľadu toho, že pri jednom prípade áno, v druhom prípade nie. Takže ja môžem, áno, tak? Pán predsedajúci?
(Reakcie z pléna. Reakcia predsedajúceho mimo mikrofónu: „Beží vám vystúpenie, takže nech sa páči.“ Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Gašpar Tibor, podpredseda NR SR
Ja vás môžem akurát vyzvať, že začnite už vystupovať k téme. Nech sa páči.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
Dobre, takže budem k tomu, čo vlastne je meritom bodu, a k tomuto sa možno niekedy niekde vrátime.
Ako veriaci človek poviem, že pomaly na úrovni znamenia, že takto v piatok úplne na konci v tejto dobe a za týchto okolností. A ja mám rád také veci, ktoré nejakým spôsobom v určitý moment sadnú, hej, tak toto mi tiež určitým spôsobom sadlo.
Samotný návrh uznesenia hovorí o tom, že je čas, a je to svojím spôsobom paradox (povedané so smiechom), že vás vyzýva opozičná strana návrhom uznesenia, aby Národná rada konala a mala, mala svojho predsedu.
Ja som v živote už aj niečo riadil, bol som už na veľa miestach, a kde som nebol, ako ten múdry hovorí, sa chystám, hej, ale v zásade nikto nepopiera taký systém toho riadenia v tom, že musí byť niekto za niečo zodpovedný. To sa vyvinulo proste historicky, evolučne s ľudským rodom, čiže nepopierajme ten princíp. V niečom je nespochybniteľný. Tak ma zaráža, hej, že kvôli vašej politickej neschopnosti my aplikujeme systém, že popierame princíp toho, že riadiť sa musí. Aj orgán, ako je Národná rad, je nevyhnutné, nielen preto, že to má v zákone, nielen preto, ale preto, že to je z princípu dôležité, aby taký orgán ako je Národná rada riadenie mal, takže neviem, ako hlboko mám ísť do toho, do analýzy toho, že je nevyhnutné alebo že je dôležité mať predsedu. Ak vy usudzujete, že tento stav môže pretrvávať dlhodobo, dokonca som začul nejaké úvahy typu – však nevadí, až do konca roka, či vlastne do konca volebného obdobia. Tak si skúsme prípadne porozprávať, že či sú s tým, alebo nie sú s tým spojené nejaké riziká, a že či to je nejaký stav, ktorý vlastne vykazuje o tom, že sme plnokrvný a plnoplatný člen demokratických národov a demokratických spoločností, že či si vlastne my tie tradície ctíme. To slobodomurári hovoria, že čo z krvi nie je zrodené, nie je pevné. Viete, a častokrát tie hrdé národy, tie veľké, silné národy ako Nemci, Francúzi, Taliani proste za to bojovali. Za to, že majú ten luxus, že môžu mať parlament. Za to, že môžu proste tvoriť zákony v parlamente, prelievali krv. Oni to chceli.
Bojím sa to až povedať, mám pocit, že keby to bolo na nás, my by sme sa zmierili, to je jedno či chanátom, či sultanátom, či s kráľom, či s vajdom, či s neviem s kým. Úplne jedno, hej? Čiže nás, my sme za túto výsadu ... (Ruch v sále. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)
Gašpar Tibor, podpredseda NR SR
Pán poslanec, zabezpečte, aby vám nehralo zariadenie.
Hlina, Alojz, poslanec NR SR
My sme za túto výsadu, veľkú výsadu byť v rodine demokratických štátov, teda veľa, veľa krvi nepreronili, možno aj preto máme k tomu taký vzťah. Možno aj preto nekričíme až tak, keď o to prichádzame. A to je napríklad to, čo bolo včera, hej, čo mňa dostalo o hladinu vyššie, by sa dalo povedať, z pohľadu tóniny, hej, že vlastne načo som tu. Alebo načo je vlastne... načo sme to stvorili? Parlare. Parlare, to je z toho nie, že rozprávame. Načo sme to stvorili, keď to popierame? Načo to vôbec platíme, keď to popierame? Od toho to vzniklo, aby sme sa rozprávali, tu malo nejaký kultivovaný priebeh, aby to malo nejakú fazónu, aby to malo nejaké nastavenia, a my ten princíp poprieme, že netreba sa rozprávať.
Takže a zdá sa, že nám to zachutilo. Zdá sa, že tým, že skúsili sme raz, skúsime druhýkrát, neni až taký veľký krik, tak bude na tretíkrát a nakoniec skončíme možno tak, že budeme sedieť doma a príde nám mailom nejaké, že ako máme hlasovať. Ja viem, že niektorí kolegovia by s tým boli úplne komfortní, len mne sa potom stráca význam tej preliatej krvi. Tých potokov preliatej krvi za tú výsadu byť členom demokratickej rodiny. Načo tí, vlastne tí ľudia padlí, načo tí ľudia sa obetovali, keď je tu nejaký národ, krajina v srdci strednej Európy, ktorá si povie: „Načo? pošlite mi to mailom.“ A ešte môžte veľkoryso, keď by ste chceli niečo povedať, aj včera bolo povedané, nie, jak pán Žiga povedal, však pošl... dajte mi to písomne.
Načo sa cibrilo rečnícke umenie? Načo čítame Cicera? Načo rozprávame o tom, že niekto niekedy niečo povedal a malo to význam? Načo? Mi pošlite to mailom.
Viete, a my naozaj my prichádzame o to, čo parlamentarizmus vlastne je a ide strach z toho, ako ľahko. Ide strach z toho, ako nám nevadí, že nemáme predsedu a ideme sa rozprávať o tom, že nevadí, že nebude predseda možno až do konca volebného obdobia.
Nikomu nebliká, že proste je to stav neúnosný? Už aj čisto, by som povedal, cez fazónu? Ja som to tu už nie raz povedal. Anglickú kráľovnú, teraz už máme kráľa, ale pri Alžbete som to hovoril, anglickú kráľovnú utiahnu dva kone, vám garantujem, aj jeden by utiahol ten koč, v ktorom by sedela. A prečo ju ťahá šesť? Prečo? Prečo ťahá anglickú kráľovnú šesť párov koní? Viete, čo to je zvládnuť šesť párov koní? Viete, aké je to náročné? Lebo je to niečo, lebo je to nejaký signál. Je to nejaké, nejaká fazóna, niečo, čo robí veci symbolicky.
Koho prijímajú, pán predsedajúci, kto prijíma návštevy, keď sem príde nejaká návšteva parlamentná, kto ich prijíma? Pani z bufetu? Alebo jak to máte tam podelené? Viete, že to je, pri všetkej úcte k pani z bufetu, hej, že proste lebo to je neúcta voči tým ľuďom, ktorí sem prídu. Pred tisíc rokmi sa očakávalo, že vyslanca prijme niekto a mal tam byť koberec, buď červený koberec, alebo dýka, hej? Proste to, áno, vývoj bol zložitý. A my ako realizujeme ten parlamentarizmus? Ako riešime to, že príde nejaká delegácia, kto ich prijme? Zastupujúci predseda, ktorý dostal to poverenie za takých podivných okolností? Že vlastne radšej o tom nehovorte, lebo keby sme sa do toho moc vŕtali, tak by sme zistili, že to poverenie, prísne vzaté, možno ani neplatilo, čisto ani teoreticky to nebolo možné. Nie je to urážajúce voči tým ľuďom, ktorí sem prídu a očakávajú prijatie nejakej parlamentnej delegácie? Aký je to výraz úcty k tým ľuďom, čo k nám prídu? To nepotrebujeme riešiť? Ten váš vnútorný žabomyší boj, ktorý vy tu zvádzate. Prečo vy, vy... proste dávate do rizika, do zlého mena, do zlého obrazu našu krajinu? Čo my stým máme? Čo my s tým máme, že neviete vládnuť? Že neviete riadiť. Nikto nehovorí, že tu bol taký politický pokus, ale však máte väčšinu.
Viete, viete si odhlasovať skrátenie rozpravy na hodinu a pol, viete si odhlasovať vykázanie poslankyne za to, že si nalepí nejaké nálepky na počítač. Však a prečo neviete odhlasovať, že potrebujete mať predsedu? Veď nebláznite. Nikto nikdy spochybnil princíp, že riadiť treba. Niekto veci musí lídovať. Proste je nejaká štruktúra, ide to s nami cez evolúciu, až kým neprišla vláda SMER-u, HLAS-u a SNS.
Má to veľa, veľa, by som povedal, že rovín toho, že prečo je návrh tohto uznesenia namieste. Je to vaša smutná vizitka, že to dáva opozičná strana, vaša hanba. Ale prosím vás, že poďme to konečne vyriešiť. Však sa už tam na niekom dohodnite. Nebláznite. Však vás je, koľko je, 79, to nenájdete jedného, kto by to mohol robiť? Na ktorom sa zhodnete?
A áno, tá skutočnosť je o to, by som povedal, dôvodnejšia po tom všetkom, čo mi tu teraz zažívame jednak cez tie procedúry procesné aj toho, ako tu tápeme v hmlách.
Tým, že mám kríž na počítači, porušujem rokovací poriadok a vykázaný som nebol len a len preto, lebo sa bojí. (Rečník ukazuje palcom za seba k miestu predsedajúceho.) Lebo sa bojí ma vykázať. Ale nebál sa pani Plavákovej! Viete, lebo politicky to obhája, toto by bolo náročné obhajovať.
Viete, tak aký máme meter a čo sa očakáva od poslancov Národnej rady? Čo sa očakáva od toho orgánu, ktorý sa stvoril stáročiami, evolúciou? Čo sa od nej očakáva? Spravodlivosť. A to už ani parlament nebude spravodlivý? To už aj tu budeme mať dvojaký meter? Aj tu budeme pozerať na veci cez prizmu... Čo? Aký signál ideme vyslať?
Úprimne poviem, že som nemal pripravené toto vystúpenie, lebo som očakával, že budem vylúčený. (Povedané so smiechom.) Tak som išiel takú free-style trošku to, ale také že zo srdca možno viacej, že čo som vám chcel povedať.
Je čas začať konať, aby sme o tú demokraciu neprišli. Ja viem, že niektorí z vás, možno aj tu, čo sedíte, alebo my čo sme, čo ste tu členovia, že vám to je jedno. Ale ja stále chcem veriť... Ono si ju treba zaslúžiť, to je pravda, tú demokraciu a stále chcem veriť, že nás je dosť na to, ktorí chápeme, že systém parlamentnej demokracie aj s tými rizikami, čo obnáša, je stále ten najlepší, ako evolučne ľudstvo dokázalo na svoje riadenie si vecí a procesov vyvinúť.
Ďakujem pekne.
Skryt prepis
